Cabinda – dotknúť sa kúska pekla

So svojím odstrašujúcim renomé nezaostáva za inými silnými menami - Francúzskym a Belgickým Kongom. Keďže je však z nich najmenej precestovaná, o to viac je zahalená tajomstvom a premrštenými historkami. Žijú tu ľudia veľmi podobní tým, ako na západe Konga. Ich mentalita a, nazvime to, značne výbušná povaha, sú všeobecne známe. No Cabinda má navyše ešte FLEC. Teroristické hnutie za odtrhnutie Cabindy je tu rovnako dlho ako UNITA (Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly), a po nájdení ložísk ropy práve na území Cabindy sa bojové úsilie FLECU – Frontu za oslobodenie enklávy Cabinda - ešte zintenzívnilo...

Kde teda Cabinda – tento výbušný kúsok Afriky, presne leží? Je akoby vsunutá medzi dvoma Kongami. Konžská demokratická republika tvorí jej južnú a východnú hranicu, zatiaľ čo Republika Kongo ju lemuje na severe a severovýchode. Ide teda jednoznačne o Centrálnu Afriku, a nie o juhozápadnú, ako sa dočítate v encyklopédiách. No to je iba jedna z „chybičiek“ a stereotypov, ktoré sa s Cabindou ťahajú.

Západnou hranicou Cabindy je Atlantik plný ropy (jej zásoby tu boli objavené už v roku 1954, ťažené sú od roku 1968). No tekuté zlato nie je jediným dôvodom na večné nekončiace boje o tento kus zeme. Vnútrozemie oblasti je plné dreva, diamantov, obrovských ložísk zlata, uránu... A partizánov. Tí by radi videli Cabindu ako samostatnú republiku. Zair (Konžská demokratická republika), ktorý osloboditeľov podporoval, by ich zasa rád videl pod svojimi krídlami. Rovnaký jazyk, rovnaká kultúra (v Cabinde sa dohovoríte lepšie po francúzsky ako portugalsky), ale samozrejme aj tá ropa... Veď Cabinda je zodpovedná za vyše polovicu ťažby angolskej ropy a Angola je spoločne s Nigériou v ťažbe ropy africkou jednotkou. Nie nadarmo sa Cabinde hovorí aj Africký Kuvajt...

Cabinda naozaj nie je žiadnym rajom na zemi. Neprehľadná džungľa, stále prítomná hrozba malárie, nevyspytateľní separatistickí rebeli z FLEC (Frente Para a Libertacao do Exclave de Cabinda)... Tvrdí partizáni, para militantné bojové jednotky, ktorých sa každý bojí, lebo nekecajú, ale reálne zabíjajú. V hlavnom meste Luande má Cabinda naozaj zlé meno....  Dnes to môže vyzerať tak, že Cabinda vždy patrila Angole, no nie je tomu tak. Je to iný kmeň s iným jazykom, než ľudia v Luande.  K Angole bola táto časť pričlenená ako posledná. Pôvodne išlo o domorodé kráľovstvo N’Gójo, ktoré ako samostatný správny celok dlho odolávalo kolonizátorom. Portugalci dlhých 350 až 400 rokov nechali Cabindu tak. Plahočiť sa v nebezpečnej tamojšej džungli sa nikomu nechcelo. (Dnes presne viem prečo, len nedávno som prešiel krížom Gabonom - hustou džungľou, ktorá ukrýva malé dedinky, spoločenstvá spriaznené magickými rituálmi, sužované v drsnom tropickom prostredí mnohými chorobami).  Tieto oblasti sa vlastne nedajú systematicky ovplyvniť a akákoľvek vláda nad nimi je iba na oko. To Portugalci za tie roky dobre vedeli.

No všetko sa zmenilo koncom 19. storočia, kedy o oblasť začali bojovať Francúzi a Belgičania (budúci vládcovia Konga). Vtedy v materskom Portugalsku prevládla politika nad logikou a Portugalci sa dohodli s náčelníkom N’Gójo, ktorý akože vládol oblasti. Každopádne, o tej dohode sa dnes všetko vie. Bola spečatená 1. februára 1885 a jasne sa ňou stanovilo, že Cabinda, hoci pod portugalským protektorátom, bude inou entitou než Angola, nezávislou od nej. Hranice boli dohodnuté na konferencii v Berlíne v roku 1884 (ešte pred podpísaním zmluvy s domorodými náčelníkmi) a dodatočne vymerané o desať rokov neskôr. Odvtedy sa nič veľké nedialo, pre Portugalsko to bola skôr strategická záležitosť. Ich hlavným cieľom v oblasti ostávala Angola. Snažili sa tu síce zaviesť tradične úrady, postupovali tak ako vždy, no v džungli to nie je také ľahké, navyše, všetko je tu náročnejšie a tým pádom drahšie.

A tak, hlavne kvôli ušetreniu nákladov a zefektívneniu riadenia v roku 1958 Portugalsko Cabindu pričlenilo k Angole. No týmto “malým” krokom Cabindu vlastne podviedlo. Porušili základ dohody, a to sa stalo neuralgickým bodom, zdrojom problémov a neskorších bojov. Cabinda zareagovala prakticky hneď, už o dva roky neskôr vznikol FLEC, ktorý z neprístupnej džungle za podpory Zairu a USA bojoval za odtrhnutie od Portugalska, ale od svojho začiatku (viď názov: Front za oslobodenie exklávy Cabinda) aj za odtrhnutie od Angoly. Boje sa začali v roku 1963, no ani v roku 1975, po dosiahnutí angolskej nezávislosti od Portugalska, tu boje neustali. Vládca Zairu, Mobutu Sese Seko využil šancu v čase preberania moci, zaútočil na Cabindu a obsadil ju. No tu prišlo MPLA, podporované socialistickými krajinami, a do Cabindy vpochodovali od Pointe Noire z Republiky Kongo kubánske jednotky. Neuveriteľne efektívne Mobutových vojakov vyhnali a Cabindu obsadili.

Najznámejšie boje o Cabindu sa uskutočnili 10. novembra 1975. MPLA (hlavná politická strana Angoly) vtedy vyhrala a všetko sa zdalo jasné. No džungľu sa celkom dobiť nedá. Partizáni sa proste iba na chvíľu stiahli a začali robiť výpady zo zálohy. Zo 7. apríla 1984 je známa sabotáž v rafinérii v provincii Cabinda v meste Malongo (26 km severne od mesta Cabinda), ktorá po sebe zanechala množstvo zranených. No najsilnejšie začal FLEC útočiť až po roku 1990. Ešte raz, Cabinda, to je hustá džungľa a partizáni to využívali. Zlé meno si Cabinda medzi cestovateľmi získala tým, že boje FLEC neboli namierené iba proti vláde v Luande, no unášali a vraždili aj cudzincov. Väčšinou išlo o pracovníkov ťažobných spoločností, no nie vždy.

Čo je zarážajúce, “Cabinda-konflikt” pretrval aj po skončení občianskej vojny v Angole v roku 2002. Angola bola najdlhšou občianskou vojnou v Afrike totálne vyčerpaná, všetci už chceli mier. No FLEC nie. Ich útoky pokračovali. Ako píšem vyššie, v džungli sa nedá vládnuť jednotne, a rôzne kmene a klany Cabindy odjakživa konali značne autonómne. Preto ani FLEC nemal úplne jednotné vedenie. V roku 2006 komunistická vláda v Luande podpísala s jednou frakciou FLECu mierovú dohodu. Toto bol veľký pokrok. Nebol to síce definitívny mier, ale situácia sa upravila...

 V roku 2010 však prišiel ako blesk z jasného neba útok na národnú futbalovú reprezentáciu Toga. FLEC zaútočil samopalmi na ich luxusný autobus počas Afrického pohára, ktorý sledoval celý svet. (To miesto tiež na BUBO tripoch navštevujeme). Celý svet videl, že ide o nevinných ľudí a jasný teroristický útok. No FLEC sa nevzdal a stále neskončil. Následne sa začali šíriť informácie o prípade desiatich mŕtvych čínskych robotníkov... V apríli 2012 FLEC vymenoval emisára na rokovania s angolskou vládou a zdá sa, že situácia sa odvtedy predsa len upokojila. No kto tento región pozná, vie, že nikdy nebudú súhlasiť všetci a džungľa je stále extrémne nebezpečná.

Ďalším problémom mierovej dohody je bod, podľa ktorého má platiť – všetko, čo sa vyťaží v Cabinde, má byť reinvestované práve ´doma´ - v Cabinde. Toto však v skutočnosti Angola nemôže dodržať. Cabinda je zodpovedná za veľkú časť príjmu angolskej štátnej kasy. Kde sa delí veľa peňazí, tam vždy tlie ohnivko potencionálneho konfliktu... Väčšina sveta (Britské ministerstvo zahraničných vecí, Francúzske, Portugalské, Kanadské )  cestu do Cabindy ani dnes neodporúča. Z turistického hľadiska ide o takzvanú “no go” zónu. No zároveň o lákavú cestovateľskú špecialitku, kvôli ktorej som sa do tejto oblasti vrátil. Zdá sa mi tiež, že po smrti prezidenta FLEC N’Zita Tiago (je pochovaný v Paríži) sa stalo to isté, čo po smrti Savimbiho s UNITOU, či to, čo po smrti černošského náčelníka - boje utíchli... 

Teraz na svojej prípravnej ceste máme pred sebou obrovskú výzvu. Chceme prebrázdiť Cabindu krížom- krážom a v krajine, ktorá sa až teraz pomaličky otvára turizmu, zažiť niečo unikátne. To sa dá naozaj, iba keď ste prví. Následne chceme prejsť do Republiky Kongo, do krajiny, ktorá na mňa pri poslednej návšteve zapôsobila nesmierne silno a odkiaľ mám množstvo výnimočných zážitkov. Naozaj, cestovať Kongom  - a je jedno, či to bolo Veľké (belgické) Kongo, či toto malé (francúzske), bola úplná paráda. Vtedy som ešte Cabindu vynechal. No ona si na mňa počkala, ako čaká ťažký štít na horolezca, ktorý jednoducho musí zdolať. A tak sme tu...

Už štyri hodiny čakám v Luande na lietadlo. Som na starom letisku v centre mesta. Let, ktorý som si kúpil, zrušili a preložili ma na iný. Paul, ktorý žije v Luande štyridsať rokov, mi hovorí, že to je unikát, že mi zrušenie letu vôbec dali vedieť. Väčšinou ťa skrátka nechajú prísť na letisko, a tam sa dozvieš, že máš smolu...Mňa, našťastie o prehodení letu informovali, a tak mám čas prispôsobiť si program. Chalanom neprišla veľká batožina, a tak sú spoločne so mnou “on board”, je to  rýchlejšie.

V teplých krajinách, keď veľa lietam, chodím takto. Batožinu minimalizujem na maximum, všetko mám so sebou hore v lietadle, takže batožina sa mi nemá ako stratiť. Som flexibilnejší, rýchlejší ako výsadkár.

Dnes ráno som si dal v hoteli v Luande vyprať veci, do tretej mi ich odovzdali, a teraz voniam. Cez deň som chodil v kraťasoch, a teraz na večer mám antimalarickú výzbroj - dlhé nohavice a košeľu s dlhými rukávmi, všetko čerstvo vypraté a naimpregnované špeciálnym repelentom. Čakáme na domácom termináli hore v bare Angus s koženými sedadlami, servírujú nám pivo Cuca do sklenených pohárov, v ktorých nájdete servítku. V lepších reštauráciách Angoly a Konga dostávate k poháru aj servítku, aby ste si ho mohli utrieť pohár a mali lepší pocit. Nikdy neviete, kto z neho pred vami pil, nedajbože priaznivec UNITY =).

Svet je veľmi nádherné miesto kam sa narodiť, napadá mi parafrázujúc Lawrencea Ferlinghettiho, ako tak v tomto chaose popíjam Cucu - pivo so šesťdesiatročnou tradíciou. No nechcem piť veľa, Luanda je známa tým, že tu nevpustia do lietadla ľudí, ktorí očividne pili. No najmä, let môžu kedykoľvek zrušiť, a vtedy treba rýchlo riešiť veľa vecí:  objednané auto, rezervovaný hotel, ďalší deň opäť auto, permity do „zakázaných území“ atď...  Skrátka, poriadne nabitý program, ktorý aj niečo stál. Tentokrát sme dopadli dobre. Síce s meškaním, ale odlietame. Let trvá päťdesiat minút a na konci to už riadne hádže. Veď sme bližšie k rovníku a dažďovým pralesom, a tak tu stále prší, nebo zaťahujú husté mraky, a to poskakovanie lietadla vo vzduchu je tu normálne. Ako pristávame v rovnomennom meste Cabinda, v pozadí sa blýska. Super, pomyslím si, to je ten pravý príchod do jednej z najexotickejších exkláv sveta.

Enkláva je oblasť, ktorá je celá obkrúžená jedným štátom, ktorého nie je súčasťou, ako napríklad Vatikán. Cabinda je exkláva, lebo susedí jednak s dvoma štátmi a má aj more, takže nie je celkom obkrúžená. Ide o exklávu Angoly. Z lietadla ideme peši, čo mám rád, lebo na týchto malých letiskách autobus iba zdržiava. Nasávam opäť tú atmosféru. Všade tma, dusno, vo vzduchu cítiť pravú Afriku, nádhera... Čítam si o Cabinde, čo sa len dá, mám špeciálnu knihu o Angole od Brandt guide. No zdá sa mi, akoby tu naozaj neboli, že popisujú veci len tak, od boku.

Ešte si spomeniem na jednu „povzbudzujúcu“ poznámku chlapíka v lietadle: “Je to nebezpečnejšie, než si myslíte...” a len sa pousmejem. Hneď po príchode na hotel vyrážame do mesta. Chcem to tu zažiť! Naozaj, autenticky. Byť vonku, v uliciach, veď tieto oblasti sú krásne hlavne preto že sú stále také panenské. Byť zalezený na hoteli by mi prišlo ako ten najhoršie strávený čas... Apropos, náš hotel má bazén aj wifi, ide o najlepší hotel hlavného mesta, a teda aj štátu. No aj tak je to riadna diera... Ideme na námestie asi 300 metrov od hotela, všade tma, pouličné osvetlenie dnes akosi nefunguje. Pred nami sa zjavia malé ohníčky a zrazu svetlo, stánok má vlastný generátor. Dávame si pinčo s kasavou ( domáci to volajú ngonguenha) a džindungu –pikantnou omáčkou ktorú vždy jedávam v Guinei Bisaw, na ostrove Svätého Tomáša a ktorú otvorene miľujem. Pinčo  nechutí síce ako muamba de galinha (kura s okrou ktoré je národným jedlom Angoly a je skvelé), ale sofistikovanejšie angolské špeciality v Cabinde ťažko očakávať. Tu africká mama opeká kura na grile na ulici, všetko okolo je rozbité. V Európe by to bolo najhoršie ghetto, tu je to top lokalita. Prichádzajú frajeri na autách. Kúpia kuriatko, či bravčové od mamy, vyložia to na kapotu a “stolujú”. No kuriatko je naozaj chutné. Ako príloha kasava = maniok (africký chlieb). V tejto oblasti je kasava ideálna, nikdy mi veľmi nechutila, no zdá sa, že si zvykám, potrebujem ešte pár rokov a možno mi maniok začne aj chutiť...

Mesto Cabinda má dnes cca 60 000 obyvateľov, čo je dosť málo (aj keď je to asi jedna pätina obyvateľov celej exklávy). Domáci nie sú zvyknutí na turistov, nevedia, čo vlastne chceme vidieť. No sú veľmi milí a snažia sa, ako sa len dá. “Mesto je absolútne bezpečné. Toto nie je Luanda, kde večer nemôžeš ísť von, tu sa to dá...“ hovoria nám. Napadá mi téma scestovanosti. Čo to vlastne je? Podľa mňa je to, keď viete prežiť (v zdraví) Cabindu. “Večer v afrických mestách je nebezpečný, veľmi nebezpečný. Okradnutie v Luande, ak sa idete o desiatej večer prejsť, je veľmi pravdepodobné, tak 90%.” Poučujem mojich spolucestovateľov a na druhý deň vyrazím v noci do mesta. Proste viem, že je to v poriadku. Ja to jednoducho viem, vidím, cítim... Ani si to neuvedomujeme; až po otázke Vila, „to naozaj chceš ísť von peši av noci, veď včera v Luande si nám to zakázal?“ mi vlastne dojde, že po tých desaťročiach cestovania vidím veci, ktoré iní nevidia. Vilo je scestovaný, bol napríklad na Marshallových ostrovoch v Malawi, no je z počítačovej brandže a má rád jasné zadania. No tie v Afrike nenájdete a už vôbec nie v takýchto oblastiach. (O tom, čo sa nám podarilo objaviť, sa môžete presvedčiť na niektorom z našich premietaní, príďte sa pozrieť. Termíny premietaní nájdete na našom webe, akcie ohlasujeme aj na Facebooku). Večerná Kabinda bola super, všetko sme zvládli v bezpečí a nadýchali sme sa nočnej atmosféry mesta, ktoré akokeby bolo stále na pokraji vojenského konfliktu.

Cabinda je najdaždivejšou časťou Angoly, no tentoraz sme mali šťastie. Pršalo iba v noci, ešte ráno o šiestej bolo zatiahnuté, no o desiatej sa vyčasilo, slniečko krásne svieti. V hoteli máme asi dvadsať ruských vojakov, pôsobia skôr ako nejakí velitelia. Sú v maskáčoch, neusmievajú sa a je malá pravdepodobnosť, že by im niekto rozumel, nedávajú si pozor, no stalo sa. „My obezpečivajem vostočnuju staronu. Cevodňja odpravľajem.“ Niečo v zmysle že dnes zabezpečujeme východnú stranu lebo expedujeme.

Znie to tajomne, no nikto z personálu nám nechce povedať, čo tu robia... Neskôr pochopím, že tu je to norma - nikto tu nechce nič povedať. Situácia je horšia, ako u nás za socializmu. Nikto sa nechce ani fotiť. Je to tu skrátka iné, ako všade inde. Domáci sa boja, že ich fotografia bude niekde uverejnená s nejakým textom, a tak si ich nájdu úradníci. Vojna v Cabinde trvá vyše päťdesiat rokov, to sú generácie bojovníkov, ľudí, ktorí nikdy nepracovali. Nepracoval otec ani dedo, a tak aj syn vie iba bojovať. Nikto nechodil do škôl, a tak má celá rodina k školám negatívny vzťah, všetci sú nevzdelaní.

 Ráno sa prechádzam centrom mesta. Všade železné ploty, okolo robotníci v žltých a modrých prilbách. Cabindu som si nazval krajinou plechových plotov. Roztrieskané autá ešte horšej kvality ako v Angole jazdia po pieskom zaviatych uliciach obrovskou rýchlosťou, nečakajte žiadne zľutovanie. Prejsť cez cestu je už ráno o siedmej umením, vyžaduje si rozhodnosť a odvahu. “Nefoť, nefoť!” mávajú mi robotníci. No zrazu jeden z nich ku mne podíde: “Nemáš pre mňa prácu?” Považuje ma za riaditeľa ťažobnej spoločnosti. “Vyštudoval som právo a som aj inžinier... Nie, odfotiť ma nemôžeš, mohol by som mať problémy.” Po celej exkláve sa stavia, džungľu má pretínať diaľnica, a práve tú robotníci stavajú.

Frčíme po ceste, pred nami sa zrazu zjaví asi dvadsať trojposchodových bytoviek. Najškaredšie, aké si len viete predstaviť! Angola má vkus, no toto tu je ako naschvál. Toto skrátka nie je duch kultivovanej Angoly. Je osem ráno, sedíme  v hoteli, čašník je extrémne neochotný. Tak, ako sú neochotní ľudia poznačení vojnou a beznádejou, kedy sa nič neoplatí, a ak robíte, aj tak o to prídete. Toto nastavenie mysle je najťažšie zmeniť, väčšinou sa musia vymeniť celé generácie. Je tu wifi, ale vlastne nefunguje, a ak chvíľu, tak totálne biedne. V našej skupinke sme štyria, sprevádzajú nás štyria domáci. Jean-Baptiste je učiteľ angličtiny, to je náš sprievodca. Okrem neho šofér a ešte ďalší dvaja, ktorých stále volá “moji bratia”. Keď sa ho spýtam, ako sa volajú, mykne plecom, že nevie a musí sa ich spýtať. Brat sem-brat tam...

Jean-Baptiste je intelektuál, ktorý dostal nakázané, aby sa nám hlavne, preboha, nič nestalo. Je milý, ale taký...hm, jednoduchší... “Jean-Baptiste, povedz mi niečo o histórii Cabindy,” chcem si utriasť informácie, ktoré si desať rokov zbieram, čítam a niečo mi nesedí. “Nóó, história je strašne dlhá. To sa nedá takto ľahko povedať. To nejde..”, a je vymaľované. Nie, že by som to nečakal, ale aj tak ma prekvapila tá ohromná istota v odpovedi. Jean-Baptiste je so svojím výkonom totálne spokojný. Včera sme z letiska prechádzali okolo námestia 1. mája, a Jean-Baptiste prešiel námestie plné ľudí bez povšimnutia. Dušoval sa, že pôjdeme na iné námestie pri hoteli, že je rovnaké, no keď sme tam dorazili, boli sme tam sami, a ja som mu nevedel vysvetliť ten rozdiel...

Teraz začíname na hlavnom námestí hlavného mesta. Ihneď sa u nás pristaví mladík, asi tak dvadsaťpäťročný, evidentne mentálne chorý. Číta nejaké vyhlásenia, kričí na celé námestie. Sme tam pol hodinku, on pol hodinku ohnivo vykrikuje a gestikuluje. Sú tu aj policajti, ale nikto to nerieši. S týmto som sa stretol naposledy aj v Somálsku, nikto už radšej nič nerieši, aby nevysúkal ešte väčší problém. Do ničoho sa nemiešaj, lebo ihneď upútaš pozornosť a tá je najhoršia zo všetkého. Máme šťastie, práve nacvičujú zbory na nedeľnú omšu. Ísť do kostola je však zakázané. “Prečo? Čo tam vybuchovali bomby? FLEC tam robil teroristické útoky?” pýtam sa udivene. “Nieeee!” odpovie zainteresovane Jean-Baptiste, ktorému sa zdá úplne normálne, že na vstup do kostola potrebuješ špeciálne povolenie od miestneho biskupa. No takto aspoň na námestí vidíme spievať ľudí gospel s doprovodom bubnov. Je naozaj neuveriteľné, čo dokážu na tak jednoduchom nástroji Afričania vyčariť. Super zážitok...

Smerujeme na miestny trh. Vchod je zdola, no my ideme zhora zozadu. Malý krytý trh, väčšina obchodníkov sú utečenci z Konžskej demokratickej republiky, a to je vždy sila, je okolo nich vždy veľa hluku a zábavy. Konžania majú podľa mňa najväčšiu energiu zo všetkých homo sapiens našej planéty. Možno to spôsobil ten ťažký život? Od Gomy na východe Konžskej demokratickej republiky až po Pointe-Noire v Republike Kongo je to to isté, decibely energie. No ja toto na Kongu miľujem a teraz to tu dostávam plným priehrštím. Nájdete tu obrovitánske ananásy, avokáda rôznych druhov, maniok, citrusy, a všetko, čo potrebujete doma - od oblečenia po počítače - ale v ´zaručene´ africkej kvalite, to znamená tej najspodnejšej na celej planéte. To čo inde vyhodia, tu ešte recyklujú. Každopádne, aj ak tu nič nekúpite, stojí to za ten pohľad a atmosféru. Fotogenické miesto, aj ľudia sú tu v pohode, nie sú to totižto domáci.

Odtiaľ ideme navštíviť miestne múzeum oproti nemocnici. Museu de Cabinda je otvorené od roku 1986, môžete tu vidieť dokopy cca 380 exponátov, ktoré majú byť prierezom tunajších tradícií, náboženských zvykov, typických odevov, hudobných nástrojov... Vidím tu zaujímavé sošky a masky popísané v ľúbozvučnej portugalčine, o ktorých však Jean-Baptiste nevie ani “ň”. “Jean-Baptiste, aby si chápal, toto je objavná cesta Cabindy a ja túžim vidieť presne toto! Rituály, woodoo, chcem stretnúť šamanov, pre tieto masky som sem prišiel! Veď toto je Kongo a ja dobre, veľmi dobre túto kultúru poznám!” No akoby som do baobabu hovoril. Evidentne poznám jeho kultúru lepšie než Jean-Baptiste, ktorý nevie zhola nič... Nevadí, nadšenie z objavovania ´panenských´ miest Afriky si pokaziť nedám...

Od múzea prechádzame krížom cez mesto, núkajú sa nám krásne výhľady dole na prístav. “To čo je za vodu, Jean- Baptiste?” ukazujem na obrovskú plochu vody dole pod mestom. “To je rieka, pôjdeme cez ňu”, odpovie dôležito a vyčerpávajúco náš sprievodca. Okej, už som zvyknutý na ten nával informácií od neho. Len nechápem, prečo rieku nezakreslili do mapy, veď je to široké hádam ako Kongo. Lenže tá je na juhu a my vyrážame na sever a čoskoro zistím že tá „rieka“ bol morský záliv. Keď sa opakovane Jeana-Baptistu pýtam, či tu nie je náhodou po prvý raz, on mi len s kľudom odpovie, že tu žije. A tak si spolu nažívame, my a náš sprievodca...

Cestičky Cabindy sa kľukatia a kým nezbehneme dole je to celkom romantická a pekná krajina, s malými, portugalským nádychom šmrncnutými domčekmi. Ako obiehame záliv, tak už niekde od prístavu Caio vidím v mori ako porozsýpané ropné veže. Je to...megalomanské... Cabinda produkuje 700 000 barelov surovej ropy denne. A teraz máme ten kolos pred očami. Najväčšia hustota veží je za Futilou, medzi Malongom a Malembom. Potom, ako keby uťal, po vežiach ani stopy. A opäť iba čistá príroda, malé domčeky, nádhera.

Zastavujeme sa pri Ingreja de Lándana, teda pri čomsi, čo bolo kedysi kostolom. Tak toto som ešte naozaj nikde nevidel! Obrovský nádherný kostol - a jeho veža leží padnutá dole pri ceste! “Čo sa stalo?! Kvôli tomuto sa nesmie vstupovať do kostolov? FLEC? Čo?!” Otáčam sa zvedavo na Jeana-Baptistu a on len sucho odvetí: ´To vietor, fúkalo,...´ odpovedá, ako keby to bola tá najbežnejšia záležitosť. Vietor fúkne, veža padne...  No aj tak je to zvláštne fascinujúci pohľad, my hore nad obrovským krásnym zálivom, po okolí sa trúsia školáci, a tu, v tom africkom sparne spadnutá veža ako symbol stavu dnešnej Cabindy. Pád tých najzákladnejších hodnôt, pád toho posledného, o čo sa dalo oprieť... Aj keď Kongo viac ako kresťanstvo vždy uznávalo domorodé náboženstvá a ten “prorok”, ktorý miestne zvyky dokázal inkorporovať do kresťanstva, sa stal veľmi rýchlo slávnym, či už v hnutí Kitawala; alebo u Kimbanguistov, kde je takýmto uznávaným prorokom Simon Kimbangu.

Keď sa v zálive Lándana zastavili v 15. storočí Portugalci, žil tu kmeň Kongo, ktorý bol súčasťou kráľovstva Kakongo. Portugalci okupovali mesto až od roku 1883, ešte pred dohodou zo Simulambuco, ktorá z Cabindy spravila protektorát pod ochranou Portugalskej koruny. No pozostatky vtedajšej histórie a zvykov tu stále nájdete, aj v podobe kmeňových náčelníkov. “Keď chcete ísť k náčelníkovi, musíme mu kúpiť víno a pivo za minimálne stopäťdesiat eur,” vysvetľuje Jean-Baptiste. “A čo sa bude u náčelníka diať?” pýtam sa. “Príjme vás, porozprávate sa. Vieš, toto by sme robili po prvý raz. No tu dole pod kostolom na pláži sú rybári a tým treba za každú fotografiu platiť. To je dôležité, platiť. “ Milujem turizmus v týchto krajinách a posielam Jean-Baptistea do... teplých krajín. “Buď už ticho, ja si to zorganizujem sám, ty radšej seď v aute a hlavne sa nezapájaj!”  Kráčam na pláž. Zátoka je úžasná, s nádhernými vlnami, mólom, zo železničných podvalov, ktorého polovica je zničená, všade sa hojdajú rybárske lodičky, v pozadí vidno malý trh. Všetci okolo mňa prechádzajú autom. Ja si to prechádzam po svojich, a je to skvelý pocit uprostred nádhernej panenskej prírody.

Od mestečka Kakongo už civilizácia končí, naši vodiči sa viac sústredia, tu už pôsobí FLEC a s každým kilometrom v džungli je cesta nebezpečnejšia. Prekročíme najdôležitejšiu rieku Cabindy Čiloango a zamierime do vnútrozemia, do hustej džungle. V ušiach mi hrá Waldemar Bastos, angolský Karel Gott, ktorého som stretol na Ilha dos Cabos. Príroda okolo nás sa čarovne mení, z hustej džungle zrazu ´vykukne´ krásna tmavá lagúna, plná bielych vtákov. “Stoj!” kričím šoférovi. Je to niečo prenádherné. Pirogy vydlabané z jedného kmeňa, jedna vedľa druhej. Konečne nejaký romantický pohľad. Užívame si to, vychutnávame silu tropickej prírody, ktorá tu pôsobí. Waldemar vyspevuje Pretaluz, jeho maznavá portugalčina sa k tomuto obrazu totálne hodí. Slnko nám zozadu od chrbtom osvetľuje krásnu krajinu -  Cabinda linda, tak sme ťa našli...

Šinieme si to ďalej, vojenské kontroly sú stále prísnejšie. Ukazujeme pasy, vojak sa ani len náznakom neusmeje. Žiadna sranda.. Dedinky v tunajšej džungli – to je pár roztratených domčekov. Nízke, s obitými doskami a angolskou vlajkou tak, aby ju bolo vidieť. V niektorých dedinkách sa mi zdá, že ju prišili naschvál tak, aby nemohla viať. Majú vlajku, ako je prikázané, ale neplní svoj účel, nevlaje...  Popri ceste ponúkajú kasavu, ale aj opicu, či dikobraza, ktorého chytili v džungli.

Po pravej strane vidíme pekne upravený parčík - pamätník obetiam bojov. Práve tu sa pred takmer desaťročím strieľalo na národný futbalový tím Toga... Závan a stopy násilia stretnete v tejto zvláštnej krajine, plnej bohatstva aj bolesti, na každom kroku, a aj v hlavách domácich. Uvedomujeme si to po celý čas nášho nezabudnuteľného výletu týmto kúskom Afriky, naplno odhaľujúcim kontrasty čierneho kontinentu... Pokračujeme ďalej až do Buco Zao až k Floresta do Maiombe, čo je rezervácia bohatého dažďového pralesa, kde máme vybavené povolenie na vstup. No nie je tu nič iné ako sme videli tie dlhé hodiny doteraz, nevidíme ani jedno jediné zviera. Lagúna s drevenými pirogami a nádhernými vtákmi bola omnoho krajšia a omnoho vuac vyjadrovala to čo o Kabinde viem, Tu v Bocu Zao cítim, že FLEC je blízko a všetci sú z toho neistí a nepustia nás ďalej.

Po prechádzke nasadneme opäť do auta a ideme ďalej a ja v jednom momente v malilinkej dedinke zastavím auto, vystúpim, urobím tri kroky a zrazu všetci na mňa kričia, ako keby išlo o život. Kričia na mňa aj z najbližšieho domu. Odfotil som niečo, čo vyzerá ako uložené pozostatky náčelníka, či čo? Idem rovno k tomu domu. “ Ola eu te desejo, dobrý deň prajem,” zdravím, no odpoveďou je mi ticho. Traja obrovskí chlapi na mňa prísne hľadia. Po chvíli jeden spustí: “Keď chceš fotiť, musíš sa spýtať šéfa dediny!” Okej, a kde je šéf. “Tento to je,” ukazuje na chlapa vedľa seba. “Okej, tak sa pýtam, môžem fotiť?” Odpoveďou je opäť ticho, niečo si medzi sebou hovoria po portugalsky. “Ako sa tu inak máte?” pýtam sa, aby som prelomil tu dusnú atmosféru, usmievam sa. “Keď sa chceš niečo opýtať, musíš najprv ísť na generálny výbor a tam získať povolenie,” odsekne mi hovorca. “Veď  si hovoril, že toto je náčelník, tak sa pýtam jeho.” “Nie, to musíš ísť na generálny výbor, my nemáme právo podávať bez súhlasu odpovede!“ Jean-Baptiste je na nervy, ja som nadšený. Táto príhoda mi o Cabinde povedala viac než dosť. Tí ľudia majú myslenie absolútne poznačené, deformované dlhoročnými bojmi. Chcú, samozrejme, samostatnosť, ale vedia, že „je to zložité”, že v Cabinde je príliš veľa peňazí a záujmov, aby ich vedeli partizáni z džungle zmeniť...

Po incidente sa vraciame na hlavnú cestu a zamierime späť do“civilizácie“. Cabinda - Portugalské Kongo je jednoznačne cestovateľskou raritou, doteraz neprebádanou exklávou, kde zažijete veci, obrazy, pocity, aké vám iné končiny sveta skrátka neponúknu. Vrátane pachu vojny, ktorý sa tu stále vznáša. Hoci je FLEC tento rok, zdá sa, nečinný, kedykoľvek sa môžu jeho aktivity obnoviť. Tunajšia výbušná povaha sa prejavuje ako blesk z neba...

Neskôr sa v Brazzaville v africkej časti Bakongo, v obrovskej angolskej štvrti s nádherným názvom Makélekele, rozprávam s domácim Aleixom, ktorý mi len potvrdí: “FLEC nezanikol, separatisti sú poschovávaní hlboko v pralese, v provinciách Belize a Buco-Zau.” Na druhej strane, Cabinda sa dá dnes prejsť peknou cestou popri mori a situácia je tu najlepšia a najpokojnejšia za posledných päťdesiat rokov. Je to nepochybne destinácia pre značne skúsených cestovateľov a je ešte vzrušujúcejšie spojiť si ju s najluxusnejším mestom Konga - Punta Negra! Zažijete takto úžasný trip s viacerými tvárami tajomnej, nevyspytateľnej Afriky – takú postgraduálnu cestovateľskú lahôdku. Iste, ak ste cestovateľ-začiatočník, tým viac budete na tejto ceste rozčarovaný a neprestanete nadávať na nehorázne ceny, absolútne nezodpovedajúce výkonu. No čím viac máte precestované, tým viac nadšenia v týchto končinách pocítite, oceníte skutočnú krásu a jedinečnosť týchto s ničím neporovnateľných miest... Preto sa držím svojho hesla – cestujem, aby som stále viac žasol nad svetom. Šťastné cesty prajem!

Cabinda – celkovo pokrýva územie 7 270 kilometrov štvorcových, počet obyvateľov sa odhaduje až na 600 tisíc, v závislosti od počtu utečencov, ktorí migrujú hore-dole z Konžskej demokratickej reubliky. Cabinda je rozdelená do štyroch provincií (Belize, Buco-Zau, Cabinda, Kakongo). Okrem nerastných surovín a ropy sa tu veľmi darí aj pestovaniu kávy a kakaa, oblasť je producentom palmového oleja, fabriky na jeho výrobu tu boli už v minulých storočiach.