Červená perla Severnej Afriky

Červená perla Severnej Afriky

Peter Salaj

Peter Salaj

Marakéš patrí medzi najúchvatnejšie mestá sveta. Možno ste sa už nechali zviesť atraktívnym Bangkokom, či Singapurom, podľahli čaru pestrého Dillí, slnečného Johannesburgu, pikantného Mexico City… Mohli ste skrátka byť už kdekoľvek na svete a vidieť všetko možné, no bývalé kráľovské mesto Marakéš v západoafrickej krajine Maroko vás dostane tak, že prehodnotíte všetky svoje doterajšie cestovateľké rebríčky a top-teny.

Druhé meno Marakéšu je aj ´Červená perla´, a význam tejto poetickej prezývky rozlúsknete, akonáhle doň vstúpite. Ocitnete sa ako v rozprávke, v obkolesení malebných domov z červenej pálenej hliny, ktoré dodávajú mestu špecifický farebný kolorit. Metropola Maroka /a druhé najväčšie mesto krajiny/ si vás okamžite získa svojím exotickým africkým šarmom, ktorý magicky dokresľujú kontúry najvyššieho pohoria čierneho kontinentu - Atlasu, hrdo sa týčiaciaceho nad mestom a vytvárajúceho spolu s mestom neuveriteľné kulisy, ako z Hollywoodskeho filmu.

Pravdou je, že v Marakéši toho môžete za krátky čas stihnúť zažiť naozaj veľa, ako v dobrom, napínavom filme. Stačí len vkročiť…

Našu prehliadku začíname na mieste zvanom Menara, pri jednom z najväčších, rovnomenných letísk krajiny. Slovo Menara v arabčine označuje výškovú dominantu prostredia, miesto, týčiace sa nad všetkým naokolo. A práve pavilón zo 16. storočia v botanickej záhrade zvanej Menara, je najvyšším bodom široko-ďaleko. Pavilón bol postavený dynastiou Sádovcov, ktorí mimoriadne zbohatli na predaji cukru Európanom. Pred pavilónom sa nachádza umelé jazero, plné exotických rýb, na ktoré sa núka priamo zo stavby krásny výhľad. Práve z tunajšieho balkónu kedysi sledoval vtedajší sultán, ako v jazere topia jeho nepriateľov, aby mal aspoň nejaké rozptýlenie počas nudných dní uprostred nesmierneho bohatstva, ktoré panovník trávil so svojím háremom, pojedaním ďatlí, či granátových jabĺk - typickým ovocím pre túto časť sveta. Príjemné zákutia tunajšej botanickej záhrady sú posiate sviežo-zelenými olivovníkmi, a lákajú sem početné rodiny s deťmi, ktoré v tieni nádherných starých stromov rady piknikujú. Impozantné olivovníky dostávajú svoju vlahu z hôr neďalekého Atlasu, vďaka dômyslene vybudovanému systému zavlažovania, ktorý sem privádza vodu z takmer 40 km vzdialeného pohoria s najvyšším vrchom Jabal Toubkal (4167m).

Po príjemne strávených chvíľach uprostred zelene pokračujeme v potulkách Marakéšom. Naša ďalšia zastávka je vzdialená iba 15 minút autobusom. Koutoubia je 77 metrov vysoký minaret, ktorý je súčasťou mešity v starom meste  /alebo v medine, ako sa staré mesto v arabčine zvykne nazývať/. Tento minaret slúži ako orientačný bod Marakéša, keďže leží na križovatke  významných ulíc, ktoré pretínajú centrum. Minaret bol postavený koncom 12. storočia kalifom Jakubom Al-Mansúrom a stal sa staviteľským vzorom pre neskoršiu islamskú architektúru, napríklad  aj pre vežu Hassan Tour v Rabate, alebo Giraldu v španielskej Seville, ktorá bola neskôr prestavaná na kresťanskú zvonicu.                 

Práve Koutoubia je tá pravá Menara v Marakéši, pretože žiadna iná stavba nemôže vo výške konkurovať tomuto 77 metrov vysokému minaretu s tromi guľôčkami na úplnom vrchu. Mimochodom, je to typický znak minaretov v Maroku, a je niekoľko verzií, ktoré význam tohto prvku vysvetľujú. Obľúbenou je tá, ktorá hovorí, že guľôčky symbolizujú toleranciu troch náboženstiev - islamu, kresťanstva a judaizmu. K minaretu Koutoubia sa dostávame cez krásne záhrady, plné ďatlových paliem. Legenda hovorí, že mesto založili ľudia z púšte, ktorí jedli hlavne ďatle a kôstky vypľúvali na zem, preto tak veľa ďatlových paliem všade naokolo. Zaujímavé je, že hneď vedľa stavby sa nachádzajú základy pôvodnej mešity, z ktorej realizácie sa nakoniec upustilo, lebo vtedajší stredovekí architekti vypočítali, že nie je úplne dokonale otočená smerom k Mekke, a tak musela byť prestavaná.

Ďalším miestom, ktoré v Marakéši nemôžme obísť, je 10 minút autobusom vzdialený palác El Badi. Jeho názov v arabčine znamená “palác neporovnateľnej krásy”. A hoci je pravda, že svoje najlepšie časy má už dávno za sebou, stále je to miesto s úžasnou atmosférou a charakterom. Nachádza sa na konci zaprášenej nenápadnej ulice, kde predávajú hlinené nádoby slúžiace na prípravu typického  severo-afrického mäsovo-zeleninového jedla zvaného tažín. Preto keď nemáte dobrého sprievodcu, alebo sa túlate Marakéšom len tak ´naslepo´, len ťažko by ste toto miesto našli. My v BUBO však dobre vieme, že sa oplatí zájsť si až sem a objaviť tento ´ukrytý poklad´. Stavba paláca bola financovaná prevažne z výkupného, zaplateného Portugalskom po tzv. bitke troch kráľov v 16. storočí. Trvalo celých 15 rokov, kým palác postavili, no keď bol konečne dokončený, rýchlo sa stal zosobnením toho najdokonalejšieho a najkrajšieho z čias slávnej a bohatej dynastie Sádovcov. Nebola tu núdza o prvky zo zlata, talianskeho mramoru a drahých kameňov. Stredu paláca dominoval takmer 100 metrov dlhý bazén, obklopovalo ho presne 360 bohato vyzdobených izieb. Dnes si môžme len domýšľať, akú nádheru mohol palác El Badi ukrývať, a ako sa v tomto prepychu žilo. Faktom je, že keď padla dynastia Sádovcov a nahradila ju rodina Alaouitovcov, nový sultán prikázal jednoducho ukradnúť všetko hodnotné z paláca El Badi, aby to mohol použiť ako dekoráciu svojho vlastného nového paláca v novom kráľovskom meste Meknés.

Pohodlných 10 minút pešo od paláca El Badi nájdeme židovskú štvrť Mellah, kde Židia nachádzali útočisko pred španielskou inkvizíciou. Nájdeme tu unikátnu, naozaj okázalú stavbu, postavenú z čírej lásky. Podobne ako indický Taj Mahal, na ktorý sa viaže srdcervúca ´love-story´, aj palác Bahia v marockom Marakéši má svoj príbeh zaľúbencov. Bol postavený v 19. storočí a dal ho vybudovať vtedajší vezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú manželku Bahiu, preferovanú údajne najmä preto, lebo ona mu ako prvá porodila syna, ďalšieho nástupníka na tróne. Nájdeme tu až uveriteľné prácne a pôsobivé detaily a stavebné prvky, tak typické pre arabskú a islamskú architektúru, dotiahnuté takmer do úplnej dokonalosti. Návštevník sa tu prechádza doslova s otvorenými ústami, vníma jedinečnú atmosféru miesta a predstavuje si, ako asi musel vezír Ba Ahmed milovať svoju ženu. Mimochodom, ak ste niekedy boli v andalúzskej Alhambre, toto miesto vám bude veľmi povedomé.
 

Zaprášenými uličkami starej mediny sa ďalej za necelých 20 minút dostaneme do srdca Marakéša, ba priamo až do srdca celej západo-africkej krajiny. Magické námestie Jamma-el-Fna v preklade znamená ´námestie mŕtvych´, keďže sa tu kedysi konali verejné popravy. No na jeho čare mu to nič neuberá. Naopak, je to jedno z tých miest, ktorých svojský pôvab ani neviete popísať slovami, tu jednoducho treba byť! Chvíľu očarení tým hmýriacim sa arabským pouličným životom len stojíte, pozorujete, a nevychádzate z údivu, kamkoľvek vám padne pohľad. Tu natrafíte na pouličných zubárov, o pár metrov ďalej na ambicióznych spevákov bez mikrofónu, vzápätí vám niekto na ramená hodí opicu v plienkach na reťazi, potom uvidíte jastraby na bidle, hneď vedľa vás nejaká žena schmatne, a bude vám na ruku kresliť hennou tradičné berberské symboly. Len čo sa vytrhnete z jej zovretia, už na vás skríkne deduško, ktorý na jednom mieste predáva staré ponožky a holuby. Za ním sa na zemi plazia hady a už-už vám jedného z nich niekto chce položiť okolo ramien, no v tom ho predbehne skupina chlapov s veľkými klobúkmi, ktorí odušu zvonia, aby si od nich ľudia kúpili pohár vody. Do toho sa ozýva hlasná orientálna hudba, ruky z kažej strany vás ťahajú do svojich stánkov, kde vám sľubujú ten najlepší kebab v Afrike, voňavý grilovaný baklažán na špíze, či neodmysliteľný arabský chlieb. Rozhodnete sa ochutnať niektorú z týchto dobrôt a necháte sa viesť ich omamnými vôňami, no medzitým sa ešte musíte predrať cez zhromaždenie ľudí, ktorí počúvajú starých rozprávkárov hovoriť svoje príbehy, a do toho vám ktosi stihne ponúkať bubny, staré svietniky, baranie hlavy, či korytnačie panciere. Je to doslova útok na všetky vaše zmysly z každej jednej strany, až sa človek v tom magickom, no pre Európana predsa len neprehľadnom a príliš intenzívnom ruchu stráca,  a po chvíli si potrebuje od toho všetkého oddýchnuť.
 

 

Stratíte sa v niektorej z bočných uličiek, no tu ešte marocká ´družnosť´ zďaleka nemusí končiť, naopak, môže sa vám ľahko stať, že vás niekto len tak pozve k sebe domov. Maročania vedia byť k cudzincom prekvapivo familiárni. Hoci niekoho vidíte po prvý raz, nie je ničím výnimočným, že sa vás bude vypytovať na váš rodinný stav, deti, zdravie, či z akej rodiny pochádzate. Maročania sa zvyknú zdraviť potrasením ruky, ku ktorému často pridajú dva bozky, najprv na ľavé a potom na pravé líce. No pozor, to je dovolené len pri pozdrave ľudí rovnakého pohlavia, čiže ženy so ženou a muža s mužom! Ak sa chcú pozdraviť žena s mužom, dáma by mala natiahnuť svoju pravú ruku dopredu na znak pozdravu a muž by sa mal zľahka ukloniť. Vrúcnejšie verejné prejavy náklonnosti sú v Marakéši zriedkavým javom. Častejšie však uvidíme, ako sa spolu za ruky držia ženy aj chlapi medzi sebou - znamená to, že sú dobrí kamaráti.

Ani my v BUBO sme za ten čas, čo poznáme toto čarokrásne mesto, neodolali pozvaniu domov a ochutnali priateľskosť a pohostinnosť Marakéšanov na vlastnej koži. Na marockej návšteve sa budete určite cítiť dobre a vítaní,  no kvôli kultúrnym rozdielom si treba dávať pozor na niektoré detaily: Vždy sa uistite, či ste dostali pozvanie iba vy, alebo môžte prísť aj so svojou ženou. Niektoré konzervatívne rodiny nebudú chcieť mať doma zmiešanú mužsko-ženskú návštevu, alebo majú prirpavené separátne miestnosti pre mužov a pre ženy. Akonáhle vkročíte do domu, musíte sa najprv vyzuť a nechať si topánky pri dverách. Tiež je dobrým zvykom priniesť nejaké malé darčeky, ako sladkosti, figy, ďatle, oriešky, či pomaranče, v mnohých rodinách sa zavďačíte tiež kvetmi. Nenoste žiaden alkohol, iba ak ste si istí, že vás hostiteľ pije. A takisto žiadne varené teplé jedlá, lebo sa hostiteľka môže uraziť. Keď žena navarí večeru, všetci si posadajú na zem alebo na vankúše okolo okrúhleho stola asi vo výške kolien a na stred stola sa položí jeden veľký tanier pre všetkých. Predtým, ako sa začne jesť, okolo stola koluje malá krhlička s vodou a nádobou, v ktorej si umyjete ruky, pretože tradične sa jedlo je rukami a nie príborom. Najprv musí začať jesť hostiteľ, potom sa môžu pridať ostatní. Keď máte pred sebou veľký tanier s jedlom, očakáva sa, že máte zjesť zhruba jedlo vo veľkosti pizzového trojuholníka. Nebojte sa, keď zjete, ponúknu vám znovu. Je zdvorilé najprv odmietnuť, a po opätovnom ponúknutí si treba zobrať malú porciu, aby sme hosťa neurazili. Ak sa cítite prejedení, tak sa len hladkajte po bruchu, kývte hlavou z boka na bok a hovorte LA SHUKRAN (nie, ďakujem), každý pochopí, že máte dosť. Nebuďte však prekvapení, ak hosť bude na vás ďalej tlačiť a núkať vám ešte – v mnohých arabských zemiach je to jednoducho znak úcty k hosťovi.
 

Po dobrom jedle v typickej marakéšskej domácnosti nás to ešte ťahá do ulíc. Čím je bližšie k večeru, tým je atmosféra na hlavnom námestí energickejšia, otvára sa viac a viac stánkov s jedlom, z ktorých stúpa dym k nočnej oblohe. Hudba je hlasnejšia a dynamickejšia, tance sú rytmickejšie a divokejšie, predavači sú na každom kroku a dav zvedavcov, či už domácich alebo turistov sa stale rozrastá. Marakéš je hlavné mesto pouličného jedla a bola by veľká škoda neochutnať niečo z domácich špecialít, ktoré miestne stánky ponúkajú. Základné pravidlo znie - jesť tam, kde jedia aj domáci alebo tam, kde sedia rodiny s deťmi. Ak sú niekde iba turisti, buď je tam draho, alebo je to nekvalitná turistická pasca. Našťastie, my v BUBO už poznáme “svojich” domácich predavačov a kuchárov aj po menách. Vieme, že najlepšia cícerová polievka je v stánku číslo 75 a že najchutnejšia je, keď ju zajedáte ďatlami za 3 dirhamy. Snáď najtypickejším jedlom v Marakéši sú varené slimáky, ktoré domáci poznajú pod názvom bebouche. Vezmete si špáradlo /niektorí kuchári používajú  na tento účel kaktusový pichliač/ a vytiahnete slimáka z jeho ulity. Je to delikatesa.

Nie je to náhoda, že potulky Marakéšom končíme práve tu, v roztancovanom a večne zvádzajúcom srdci mesta. Jamma el-Fna je akýmsi stelesnením celej tej orientálnej rozprávky, v ktorej ste sa ocitli. Dych histórie hriešne bohatých sultánov, arabská vášeň, ich rytmy, výrazné chute, vône korenín, hra všetkých možných farieb, tajomstvá úzkych bazárových uličiek, to všetko obkolesené zasneženými cípmi majestátneho Atlasu, sa stretáva na živom námestí, plnom príbehov, pôžitkov aj biznisu. Po dni, strávenom tu, sa sami presvedčíte, že Marakéš je jedným z najkrajších miest nielen Maroka, ale celej Afriky

Večer v Marakéši patrí medzi najnezabudnuteľnejšie na našej ceste aj vďaka okolitým kaviarničkam s výhľadom na Jamma-el-Fna. Stačí si objednať sladký mätový čaj a sledovať to fascinujúce divadlo okolo seba. Nechať sa unášať neopakovateľnou atmosférou červenej perly Maroka, ktorá vám zostane už navždy v srdci. 

Posledná úprava článku | Prečítané: 161x

Odporúčame tieto zájazdy

K

Afrika  

Egypt


náročnosť

12 dní

Trvanie

1290
K

Afrika  

Maroko

06.09. → 15.09. +12 termínov

náročnosť

10 dní

Trvanie

1610
K

Európa  

Gibraltar, Španielsko


náročnosť

11 dní

Trvanie

2410
B

Afrika  

Maroko


náročnosť

10 dní

Trvanie

3360

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva