Rio de Janeiro - deň v meste bohov

Ešte než vyrazíme na potulky ulicami Ria, nezabúdajte, že sme v Južnej Amerike. Teplota sa väčšinou pohybuje medzi 25 až 30 stupňami, takže rozhodne stačí ľahké letné oblečenie. Vezmite si turistické sandále, opaľovací krém, slnečné okuliare, prípadne pokrývku hlavu a takisto balenú vodu.

Nápadné drahé doplnky radšej necháme doma alebo v trezore. Možno ste počuli, že na Copacabane vám zmizne aj osuška, ak ju necháte bez dozoru, takže nenoste pri sebe veľkú hotovosť, iba peniaze potrebné na daný deň. Fotky z rušne žijúceho Ria budú patriť k jedným z najkrajších, aké máte, takže rozhodne si vezmite kvalitný fotoaparát. O tom, čo zažiť a čo vidieť na najslávnejšej pláži, sa dočítate v blogu Copacabana.

Je málo miest vo svete, ktoré v sebe majú takú magickú silu. Keď vyslovíte ich meno, počujete hučanie Atlantiku a dýchate vôňu najkrajšieho mesta našej planéty. Mesto bohov, ako znie hrdý prívlastok tohto mesta, si vás podmaní okamžite, či už ho prvýkrát uvidíte cez okienko vášho lietadla alebo sa bude pred vami pomaličky odkrývať, ako do neho budete vchádzať z brazílskeho vnútrozemia.

Najprv ostré zákruty v zvlnenej krajine, potom závan Atlantiku, v diaľke Corcovado so slávnou sochou Ježiša, kilometre slumov, čarovná silueta Cukrovej homole, most do mesta Niteroi a kilometre pláži, z ktorých názov každej z nich má v sebe niečo magické: Flamengo, Botafogo, Copacabana.

Mesto Rio de Janeiro založili Portugalci. Keď do zálivu Guanabara vplával v roku 1502 portugalský moreplavec Gaspar de Lemos omylom pokladal morský záliv za výustenie rieky a nazval toto miesto janurárovou riekou – Rio de Janeiro. Odvtedy zažilo mesto niekoľko vládcov. Chvíľu patrilo Francúzom a ich Franca Antartica bolo začiatkom 19. storočia dokonca hlavným mestom Portugalska, keď portugalský kráľ Joao VI. ušiel pred Napoleonom do Brazílie a z Ria spravil hlavné mesto svojej krajiny.

Po vyhlásení brazílskej nezávislosti dňa 7.9.1822 sa stalo Rio de Janeiro hlavným mestom Brazílskeho kráľovstva. A 16. novembra 1889 tu bola vyhlásená republika a hlavným mestom Rio zostalo až do roku 1960, keď brazílsky prezident českého pôvodu Juscelino Kubitschek premiestnil hlavné mesto do brazílskeho vnútrozemia, aby tak dal najavo skoncovanie s brazílskou orientáciou smerom k bývalým koloniálnym vládcom.

Rio de Janeiro dnes nie je hlavným mestom krajiny, nie je dokonca ani mestom najväčším, tento primát dávno prevzalo Sao Paulo. Dodnes však zostáva sídlom mnohých významných firiem a hlavne je turistickým magnetom návštevníkov najväčšsej krajiny Južnej Ameriky.

Rio de Janeiro je známe svojou kriminalitou. Keď pristávate v New Yorku, čítate si o Soche slobody, v Paríži vyhliadate Eiffelovu vežu, na letisku v Riu si do vrecka odkladáte hodinky a peniaze skrývate v opasku nohavíc. V zlej povesti, ktorá mesto sprevádza, sa Riu vyrovná snáď len juhoafrický Johannesburg.

Aj preto sa turista prvý deň svojej návštevy mesta najlepšie cíti za dverami svojej hotelovej izby a ak si večer trúfne von, tak hlavne s cieľom najesť sa v jednej z perfektných brazílskych churrascarií, kde mu čašníci nosia grilované mäso priamo na tanier, kým ich neodoženie od stola.

Rio de Janeiro je nebezpečným mestom pre každého, kto robí chyby. Ak však viete, čo si môžete a čo nemôžete v meste dovoliť, nie je Rio nebezpečnejšie ako niektoré časti slovenských miest.

Najznámejšie pláže Ria

Božské pláže, ktoré lemujú mesto z východu. Sú až neskutočne fotogenické, ale bežne sa kúpe len na dvoch z nich. Na Ipaneme a Copacabane. Väčšina turistov trávi svoj čas na Copacabane aj preto, že práve tu stojí väčšina hotelov. Štvrť Ipanema je skôr rezidenčná a namiesto hotelov tu nájdete vily najbohatších Brazílčanov.

Na piesku Copacabany pulzuje život krásne vyšportovaných tiel, mladých futbalistov, či predavačov orieškov. Ipaneme zasa kraľujú surferi a smotánka v plavkách módy posledných mesiacov. Vedeli ste o tom, že známe ”tangáče” sa ženy prvý raz odvážili obliecť práve na plážach Ria?

Mesto ako had obvíňa okolité kopce, ale len dva z nich majú meno, ktoré pozná každý. Cukrová homoľa a Corcovado. Meno kopca Cukrová homoľa vzniklo, podobne ako je to v prípade celého mesta, omylom.

Paudacuqua, Ostrý vrch, volali kopec miestni Indiáni. Keď sem prišli Portugalci, toto slovo im pripomenulo ich Pao de Acucar (Cukrovú homoľu) a meno, ktoré sa stalo magnetom, priťahujúcim do Ria milióny turistov ročna bolo na svete.

Už takmer 100 rokov sa na vrchol Cukrovej homole dostanete aj lanovkou a jej návšteva je povinnou jazdou každého turistu, ktorý je v Riu po prvýkrát. Príďte na dolnú stanicu lanovky, kúpte si lístok a potom sa už len kochajte nezabudnuteľnými výhľadmi. 

Corcovado, vysoké 704 metrov, je zasa najvyšším vrchom v meste. Od roku 1931 mu dominuje 30 metrov vysoká socha Ježiša Krista, ktorá podľa slov, ktoré vyriekol kardinál Sebastiao Leme pri jej slávnostnom odkrytí, mala viesť krajinu vpred a oslobodiť ju od všetkého zla.

Brazílska katolícka cirkev je jednou z najkonzervatívnejších na svete. Aj jej boj proti kondómom a povoleniu interrupcií spôsobil, že v Brazílii najviac žien umiera pri nelegálnych potratoch. Aj to je Rio. Na Corcovado vás odvezie vláčik, doprajte si dosť času na dlhé čakanie v rade.

10.00 h Do dňa v Riu sa v BUBO zobúdzame pozvoľna, aby sme dospali jetlag a v pohode si vychutnali raňajky - pao de queijo (syrový chlebík), ovocie a brazílsku kávu. A potom už vyrážame, začíname na zastávke metra Cinelândia, častom referenčnom bode “cariocas” (obyvateľov Ria).

Nachádzame sa na námestí, ktoré sa oficiálne volá Praca Floriano Peixoto - na počesť druhého brazílskeho prezidenta. V súčastnosti slúži ako miesto protestov proti skorumpovanej vláde.

Nájdete tu významné budovy, ktoré pochádzajú zo začiatku dvadsiateho storočia (kedy sa Rio modernizovalo) - Mestské divadlo, Brazílska národná knižnica a Múzeum umenia. V rovnakom období tu vyrástli aj mnohé kiná, preto názov Cinelândia.

10.30 h Stačí zopár minút chôdze od nášho východiskového bodu a sme pri Selaronových schodoch. Atrakcia, ktorá zdobí hipisácku štvrti Lapa a spája ju s bohémskou Santa Teresou. 

Lapa - to sú aj na pohľad trochu strach naháňajúci, ale prakticky neškodní bezdomovci, pouliční hudobníci či predajcovia caipirinhe (vyskúšajte verziu s čerstvou maracuyou), ktorí už akosi prirodzene patria ku koloritu miesta. Jorge Selarón, podľa ktorého sú schody pomenované, bol Čilan, ktorý sa do Ria prisťahoval v roku 1983.

Veľmi rýchlo prepadol jeho čaru, z lásky k tomuto magickému mestu začal pomaličky obkladať schody kachličkami, tzv. azulejos, vo farbách brazílskej vlajky (zelená, žltá a modrá). Pridal aj červenú, pretože bola jeho obľúbená a reprezentuje vlajku Čile. Neskôr našiel v starožitníctve rôzne motívy z celého sveta a rozhodol sa zmeniť koncept svojho originálneho výtvoru.

Na schodoch pracoval až do januára 2013, keď ho našli mŕtveho práve pri jeho životnom diele, ktorému zasvätil viac ako dvadsať rokov… Dnes už je na schodov slovenská kachlička - nie jedna, a toto ikonické miesto sa objavuje v rôznych reklamách, videoklipoch (napr. aj od kapely U2) či magazínoch.

Vraví sa, že úplne hore na konci schodov číhajú zlodeji. Môžu, aj nemusia. Uličky štvrte Santa Teresa každopádne bývajú dosť prázdne, a to je risk. Keby ste sa tam chceli vybrať, nevynechajte Parque das Ruinas, jedinečný výhľad na takmer celé Rio. Samozrejme, bude tam omnoho menej ľudí než na Homoli či Ježišovi a bonusom je aktuálna výstava v galérii s voľným vstupom.

Oplatí sa tam zájsť už len kvôli reštaurácii Aprazivel, ktorú vďaka jej tropickým záhradám občas navštevujú aj opice či tukany. Nebojte sa, do tanierov vám nevlezú! Reštaurácia je situovaná ešte oveľa vyššie ako Parque das Ruinas, takže aj výhľad je krajší, k tomu vynikajúce jedlo a drinky. V Santa Terese je aj niekoľko zaujímavých obchodíkov, a rovnomenný hotel, v ktorom bola ubytovaná napríklad Amy Winehouse...

Po rozchode sa stretávame dole na začiatku schodov.

11.30 h Popri vodovode z 18. storočia (vodu čerpali z rieky Carioca) sa presúvame k metropolitnej katedrále. Ak budeme mať šťastie, uvidíme na jeho vrchole malý žltý vláčik, vodovod totiž zároveň premosťuje centrum so Santa Teresou a je to bezpečnejšia alternatíva cesty ako peši cez Lapu.

Že vás kostoly nudia? Tak toto prípad metropolitnej katedrály nebude, má s klasickým kostolom spoločného len pramálo. Je postavená ako mayská pyramída, zvonica je od nej oddelená a farebné vitráže vo vnútri pripomínajú snáď len kostol Rosario v San Salvadore - podľa mnohých najzaujímavejší chrám v strednej Amerike (dokončený v roku 1971).

Výstavba toho v Riu trvala od roku 1964 do 1979 a navrhol ho Edgar Foncesa, žiak Oscara Niemeyera, obaja reprezentujúci kľúčové osobnosti modernej architektúry. Zasvätili ho svätému Sebastiánovi.

12.15 h Cez moderné biznis centrum mesta sa ďalej vyberieme do jednej z najstarších a najelegantnejších kaviarní v Riu - Colombo (ulica R. Gonçalves Dias, 32). Cesta nám zaberie asi pätnásť minút. Chodí sem príjemný mix turistov aj domácich, ktorým tunajšia káva chutí už stodvadsať rokov. Na posedenie v nádhernej zrkadlovej sieni sa často aj čaká, no po koláčiku a oddychu na tomto čarovnom mieste pochopíte prečo.

Tu nasleduje sladká BUBO prestávka: prosecco, merengue tortičky a starosvetská nostalgia. V portugalčine pre nostalgiu existuje trefný, ťažko doslova preložiteľný výraz saudade. Znamená melanchóliu, túžbu, smútok za niečím, čo ste milovali a možno sa už nikdy nevráti... 

13.00 h Prekvapujúco poloprázdna býva impozantná portugálska kráľovská knižnica vyhlásená za jednu z najkrajších na svete. Nuž, Rio sa naozaj pýši mnohými prívlastkami s “top.” Knižnicu nájdete nenápadne schovanú na adrese Luís de Camões, 30, iba kúsok od Colomba, a obsahuje najviac portugalských kníh mimo Portugalska.

Ako sme už spomínali vyššie, v Riu počas kolonizácie dočasne sídlil aj portugalský kráľovský dvor a bolo tomu tak práve tu. Utiekli sem pred Napoleonom v roku 1808 na príkaz Jána VI. a zdržali sa do roku 1821. Okrem iného sa vtedy rapídne zvýšil počet privlečených otrokov z Afriky, a tým sa navždy zmenila demografia Brazílie.

13.30 h Prechádzame celú Avenidu Rio Branco, ktorá nás dovedie až do prístavu, k Múzeu zajtraška - Museu de Amanha, ďalšiemu fascinujúcemu architektonickému skvostu, tentokrát od Španiela Calatravu. Táto časť Ria nabrala druhý dych pred Olympijskými hrami v roku 2016. Múzeum niekomu pripomína obrovskú turbínu či kozmickú loď a je experimentálne ladené, venované vede, umeniu, technike a kultúre. Na jeho návštevu si dávame hodinu.

Prístav je príjemne hipsterský, nájdete v ňom rôzne street-foodové stánky s burgrami a ďalšími dobrotami. Na ulici sa predáva aj obľúbená tapioca - taštička pripomínajúca empanádu, ale menej mastná, pripravená buď nasladko alebo naslano. Kto chce ísť na spoločný obed, overená a sympatická je reštaurácia Cozinha Mironga, iba na skok smerom späť - na Avenida Rio Branco, 19.

15.45 h Cez Pedra de Sal sa ešte vraciame do prístavu, po ľavej strane od Múzea zajtrajška, aby sme sa pozreli na najväčšie graffiti na svete vytvorené jedinou osobou - Eduardom Kobrom, s rozlohou tritisíc kilometrov štvorcových! Umelca si dnes pozývajú po celom svete zdobiť aj ďalšie mestá, mnohí ho porovnávajú s legendárnym Banksym, hoci Kobra nie je až tak kriticky zameraný.

Stodeväťdesiat metrov dlhá murália siaha do výšky 15,5 metra a znázorňuje päť tvárí z piatich kontintentov, čo zároveň zapadá do symboliky piatich olympijských kruhov. Kobra na svojom diele pracoval dva mesiace dvanásť hodín denne.

Pedra de Sal cez deň pôsobí pokojne, človek by ani neveril, ako sa zmení večer a ožije v rytme samby, chorinho či jazzu. Toto mini-námestíčko sa nie náhodou nazýva aj “malou Afrikou.” Pozor, ide o pouličnú párty so stánkami, žiadne sedenie, sociálne zariadenia (iba jedno zastrčené à la Trainspotting). Toto miesto je o atmosfére a autentickej zábave miestnych či zvedavých cudzincov s dušou dobrodruha.

Po obhliadke toľkých zaujímavých miest sa vraciame osviežiť na hotel metrom, ktoré je spoľahlivé, rýchle a hlavne klimatizované.

No deň v Riu sa ešte nekončí. Ak si chcete dopriať výnimočný gurmánsky zážitok v typickom brazílskom štýle s kopou mäsa, na promenáde Copacabana na vás čaká úžasná Churrasceria Palace; zažijete tu také hody, že celé poobedie môžete kľudne držať hladovku. Aj by ste veru mali, aby ste neľutovali, funguje tu totiž “all you can eat.”

Odtiaľ to nemáte ďaleko do vychytených barov v Ipaneme či Leblone, napr. Nosso alebo Barreto-Londra.

Ak vás skôr láka tanec, no necíte sa úplne na sambu v malej Afrike, odporúčame Rio Scenarium - uhladený trojposchodový podnik so štýlovým dekorom, kde hrajú naživo sambu a môžete sa aj najesť. V Brazílii je bežné, že pri vstupe do podniku dostanete kartičku, na ktorú vám nahadzujú účet, takže v Scenariu platíte aj vstupné až na konci a často chcú vidieť nejakú vašu identifikáciu (stačí kópia), aj keď už máte dávno osemnásť...

Toto bola pekná, farebná, roztancovaná tvár Ria. Alternatívnym spôsobom, ako spoznať toto mesto viacerých tvárí, je vybrať sa do favely (tunajšieho slumu, chudobnej štvrte). Pozor, NIKDY však nie na vlastnú päsť!

Mnohé favely disponujú výhľadmi, aké môžu závidieť tie najluxusnejšie milionárske vily, keďže sa často nachádzajú na strmých kopcoch, takéto bývanie je však veľmi riskantné v prípade dažďov a zosunov pôdy. Ľudia v núdzi jednoducho prišli na prázdnu štátnu pôdu a začali stavať. Typické sú farebné domčeky a nedokončená strecha, pretože príbytky tu rastú do výšky. Postupne ich však domáci prestávajú vnímať negatívne a do niektorých sa už chodí aj na párty.

No vždy treba byť opatrný a nevyzerať ako stratený turista. Mnohí obyvatelia z centra chodia do favely napríklad aj k zubárovi - je to finančne výhodnejšie. A nie, netreba si hneď predstavovať akýsi koberček s nástrojmi rozložený na ulici, ide o peknú a slušnú ambulanciu.

Najväčšou favelou nielen v Riu, ale v celej Brazílii je Rocinha, je to naozaj hotové “mesto v meste”. Jeho prehliadku je dobré absolvovať cez deň a vždy so skúseným, spoľahlivým lokálnym sprievodcom, ktorý presne pozná tunajšie strmé uzučké uličky. Domácich nefoťe a nenakúkajte im násilne do často pootvorených príbytkov.

Myslíte si, že deti vo favelách sú špinavé a nechodia do školy? Omyl. Domáci majú dokonca špeciálne pracie prášky fungujúce aj v studenej vode - celkovo v Latinskej Amerike je bežné nemať teplú vodu… Ak čakáte extrémnu chudobu, ďalší omyl.

Samozreme, z nášho európskeho pohľadu to nie je bohviečo, ale na miestny štandard vôbec nejde o strašné bývanie. Táto prehliadka sa klientom zvykne páčiť práve kvôli prekonávaniu predsudkov, navyše získajú dobrý pocit ako bonus, pretože výťažok z nej sa venuje na tunajšie školy.

Ak by ste veľmi chceli po favele zažiť niečo klasicky pekné, mojou srdcovkou je Parque Lage v časti Jardim Botanico pod Corcodovadom, s niekdajšou vilou Enriqueho Lageho, situovanou v subtropickom lese, ktorej nechýba ani bazén z 19. storočia.

Tá v súčastnosti slúži ako umelecká škola s kaviarňou a park je prístupný pre verejnosť. Bol navrhnutý v roku 1840 Angličanom Johnom Tyndale a je obľúbeným miestom na pikniky. Veď aj Snoop Dogg v ňom natočil klip k pesničke s príznačným názvom “Beautiful.”

Kvalitný 4* hotel Arena je ekologicky mysliaci hotel na najznámejšej pláži mesta - Copacabana. Čisté, klimatizované a priestranné izby sú moderne zariadené. Celý hotel pôsobí vkusne, štýlovo a vytvára naozaj oddychovú a luxusnú atmosféru.

Arena Hotel je pre nás jeden z najobľúbenejších pri návšteve Rio de Janeiro. Na streche hotela je bazén, v ktorom si môžete zaplávať alebo sa len tak kochať výhľadom na zapadajúce slnko nad legendárnou plážou a dať si k tomu osviežujúci drink.

Ak chcete zažiť 5* nadčasový luxus priamo na Copacabane, odporúčam hotel z renomovanej siete Marriott, ktorý sa nachádza práve uprostred tejto štvorkilometrovej pláže. Netradičná fasáda hotela v tieni zapadajúceho slnka vytvára pocit pokoja a nerušenej pohody. Barack Obama je len jednou z mnohých slávnych osobností, ktoré pri pobyte v Riu preferujú práve JW Marriott.