Pri mojich opakovaných návštevách Angkoru som mal to šťastie, že som mohol navštíviť všetky najznámejšie chrámy tohto gigantického komplexu. Človek by tu mohol stráviť celé týždne – chrámy sú roztrúsené na ploche až 400 kilometroch štvorcových. Medzi nimi je viacero fascinujúcich, ale jeden mi svojským spôsobom vyrazil dych.
Človek verzus príroda #
Hovorím o chráme Beng Maelea - tento mohutný komplex, vzdialený od Angkor watu asi šesťdesiat kilometrov, je jeden z menej známych, ale o to zaujímavejších chrámov. Je to chrám tajomne pohltený džungľou, plný stromov a rozpadnutých budov. Mnohým sa hneď vybavia známe dvere, cez ktoré vchádzala Angelina Jolie do tropického chrámu vo filme Tomb Raider. To bol však Ta phrom, možno fotogenickejší, ale menší chrám. Toto je úplne iné miesto, odľahlejšie, väčšie aj svojrázne divokejšie.
Na BBC o Beng Maelea raz napísali, že vo vás prebudí skrytého Indiana Jonesa. Keď prechádzam po mostíku, vedúcom k východnej bráne chrámu, mám zmiešané pocity. Zazrel som niekoľko autobusov, obávam sa, že som prišiel neskoro a nájdem ruiny zaplavené turistami. Našťastie, jednalo sa len o ojedinelé skupinky a chrám je v skutočnosti poloprázdny. Už prvý pohľad napovedá, že sa v rámci tohto komplexu príroda ´brutálne realizovala´. Stojím pred vstupnou bránou, z ktorej zostala len hromada ohromných skál prepletená prerastenými fikusmi.
Začína to dobre. Vchádzam ponad rozvaliny múru a prechádzam na sériu drevených mostíkov, ktoré sa hadia ruinami ako ochodze pre dozorcov a poskytujú človeku nadhľad nad dielom človeka, zničeným prírodou. Stavby nie sú v dobrom stave, v Beng Maelea sa nechala prírode plne voľná ruka. Väčšina striech chrámových budov je popadaných a veže skolabovali. Musel to byť ale grandiózny komplex. Podľa pôdorysu skoro tak rozľahlý ako Angkor wat. Keď na neho hľadím, mám pocit akoby človek vo svojej pýche postavil kolos, ktorý mal byť rivalom toho, čo vytvorila príroda. A príroda akoby odpovedala svojským spôsobom a pomaly drvila každý centimeter práce ľudských rúk.
Človek by tu mohol stráviť celé týždne - chrámy sú tu roztrúsené na ploche až 400 kilometroch štvorcových.
Korene a kamene #
Kochám sa ruinami a pomaly prechádzam po mostíkoch ponad galérie a popri prepadnutých strechách. Človeka sa zmocňuje zvláštny pocit. Ozaj má pocit, že vidí niečo, čo je zatiaľ napoly neobjavené. Ako postupujem smerom k zrútenej centrálnej veži, zvuky vonkajšieho sveta utíchajú, dominantným zvukom zostávajú vtáky a šuchot lístia. Na najvyššom bode v srdci chrámu sa rozhliadam okolo seba. Každým smerom vidím len množstvo skál a husté spleti koreňov. Je neuveriteľné, koľko práce museli na túto stavbu vynaložiť Khméri v 12. storočí. Zároveň až vyráža dych, aká mocná je príroda, ktorá toto zjavné veľdielo rozkladá pomaly, kameň po kameni, až kým neostanú len ruiny.
Prechádzam niekoľko koreňových sústav. Tvoria pavučiny na stenách a behajú po nich jašterice. Vidím, ako sa pária dva chrobáky a nad hlavou mi preletí motýľ. Zrazu to prichádza. Aj ja mám ten pocit Indiana Jonesa. Predo mnou sa, z ničoho nič, zjaví tmavá chodba. Chvíľu uvažujem, čo bude na druhej strane. Púšťam sa a tajne dúfam, že ma čaká stĺpik so zlatou soškou alebo niečo podobne dobrodružné. Žiaľ, žiadny takýto ´vzácny´ artefakt nenachádzam. Namiesto toho sa mi otvára vyhliadka na zadný dvor s knižnicou, napoly pohltenou koreňmi stromov. Leziem po skalách nazrieť, či aspoň vnútri nenájdem nejaké zabudnuté božstvo. Ale nie, vo vnútri sú len ďalšie korene a ruiny oltárov.
Ako prechádzam ruinami okolo hustej spleti koreňov, vidím pavučiny a tmavú chodbu pred sebou, zrazu sa aj ja cítim ako Indiana Jones...
Stratený svet #
Preliezam po drevených schodíkoch za vonkajší múr chrámu a popri rozpadnutej vežičke prechádzam na severnú stranu opevnenia. Okolo mňa nie je nikoho, som sám – dobyvateľ strateného sveta. Prichádzam k severnej bráne. Jediný zvuk, široko-ďaleko, je nástojčivý piskot vtákov. Kamenné kvádre, z ktorých brána pozostávala, sú rozhádzané okolo vstupného mosta, pôsobia akoby to bolo ihrisko obrov. Stoja neuveriteľne ticho a nepohnute - ako svedkovia dávno zabudnutej doby. Mám pocit, akoby sa tu vznášal nejaký vzrušujúci príbeh. Keby tie skaly vedeli rozprávať, určite by nám ho rozpovedali. No mlčia, stoja tu vznešene ako pomníky civilizácie, ktorá zanikla pred vyše päťsto rokmi.
Prichádzam k ďalšej vežičke. Kamene tu vyzerajú schodné, a tak sa po nich vydávam hore na obvodový múr. Nazerám dovnútra veže a kochám sa celkom zblízka živými reliéfmi. Priamo z veže vyrastá jeden z fikusov. Jeho korene obopínajú prepadnutú strechu ako chápadlá. Je to ďalší symbol víťazstva prírody nad prácou človeka.
Mám pocit, akoby sa tu vznášal nejaký vzrušujúci príbeh. Keby tie skaly vedeli rozprávať, určite by nám ho rozpovedali...
Z celého chrámu cítiť zvláštnu nostalgiu. O Beng Maelea sa nenašli takmer žiadne informácie. Nevieme načo presne slúžil a čo sa tu vlastne dialo. Kamenné bloky naznačujú, že to bolo niečo dôležité. Miestami má človek pocit, že už-už mu to povedia, ale nakoniec mlčia a presný účel tohto krásneho miesta ostáva stratený v toku dejín. Prichádzam späť k hlavnému vchodu a hľadím na vstupnú bránu. Neviem si pomôcť. Idem opäť dnu.
Beng Maelea je pre mňa osobne chrám s najviac hmatateľnou atmosférou. Je neuveriteľne poškodený a v blízkej budúcnosti ho buď odlesnia a jeho časti zachránia, alebo spadne úplne. Obidve možnosti narušia tú zvláštnu harmóniu, ktorá v ňom dnes panuje. Momentálne je v štádiu, kedy pôsobí priam rozprávkovo. A to, že sa o ňom vie tak málo, len umocňuje celé to mystérium, ktoré človek tu vnútri chvíľami akoby naozaj cítil. Verím, že sa toho neopísateľného tajomna ešte budem môcť niekedy dotknúť...