Za krásou Olomouckého kraja

Historické centrum zaplavuje niekoľko námestí a ulíc, no ešte pár stoviek metrov pred ním sa k nebu vypínajú vysoké veže katedrály svätého Václava. Obrovskú katedrálu zdobia v priečelí sochy a dve veže, pričom najvyššia z nich vyrastá priamo z tela. Je azda najlepším orientačným  bodom v meste, pretože s jej 102 metrami je druhou najvyššou v celej republike. Ak človek kráča do centra zo železničnej stanice, už z diaľky ho veža pozoruje a navádza tým správnym smerom. Začali ju stavať už v roku 1100 a jej architekti z nej rázom spravili najkrajšiu stavbu novogotického štýlu v celom blízkom i ďalekom okolí. Námestie je vystavené do jemného svahu, park dotvorený lavičkami a oproti katedrále stojí niekdajší Přemyslovský palác a kaplnka sv.Anny, kde prebiehali voľby olomouckých biskupov. Chvíľku vymeníme nebo za strechu katedrály a prejdem sa jej vnútrom. Nie je bohato zdobené ako by možno človek čakal pri pohľade na jej krásnu architektúru, ale ani to katedrále neuberá jej význam. Byť na mieste, kde sa takpovediac tvorili dejiny má vždy svoje osobité čaro. My v BUBO sa vždy snažíme hľadať historické súvislosti, hľadať pavučinu histórie a spájať si ju do jedného celku.  V roku 1306 len pár metrov odtiaľto zavraždili kráľa Václava III. S jeho posledným výdychom sa rozplynula slávna dynastia Přemyslovcov, ktorá vládla zemi viac než 430 rokov. História sa tu nepísala len krvou, ale do kroník sa zapísal aj rok 1469 kedy priamo v katedrále vyhlásili Mateja Korvína za českého kráľa. Každú chvíľku sem prichádzajú dvojice, ale aj celé skupinky ľudí posedieť si na schodoch v tieni gotickej fasády, alebo pod stromami. Keby v Olomouci nebolo nič iné, len spomínaná katedrála, aj tak by sa sem oplatilo merať cestu. Na hlavnej ulici lemovanej obchodmi, podnikmi či reštauráciami sa každú chvíľku preháňajú električky. Medzi domami v úzkych uličkách sa objaví kostolná veža alebo stena nejakého paláca. Možno to ani nie sú paláce, ale čím menšie čísla sú napísané na ukazovateľoch so šípkami do centra, tým sú domy krajšie a honosnejšie. Jeden z nich dokonca nesie pamätnú tabuľku s tvárou Karla Kryla. Kedysi tu stál klub Dex, kde v rokoch 1965-67 začínal tento „básnik slobody“ svoju kariéru piesňami z ktorých aj po päťdesiatich rokoch behajú telom zimomriavky. 

Neďaleko hlavného námestia sa objaví prvá z olomouckých fontán. Mesto si fontány zamilovalo a v priebehu času ich tu vyrástlo 25. Kto by mu hádal prezývku „mesto fontán“, hádal by správne. Zaujímavé sú napríklad aj tým, že odkazujú na rôzne antické či mytologické postavy. V BUBO cestujeme za antikou do Ríma, do Atén, na Blízky Východ či do Maroka a Alžírska, ale jej stopy nájdeme aj tu za humnami. Vo vode sa kúpu tritóni a delfíny. Svojim výzorom sa snaží podobať slávnejšej Tritónovej fontáne z rúk Berniniho na rímskom námestí Piazza Navona. Pri ďalšom túlaní sa dá naraziť na fontánu boha Merkúra, Saturna, Jupitera, Neptúna či Herakla. Olomouc sa premenil na bájny Olymp a všetci antickí bohovia prišli na stretnutie. Okrem bohov cvála vo fontáne aj kôň, ktorého osedlal Gaius Iulius Caesar. Možno sa aj on ponáhľa na zasadnutie bohov, pretože pod kopytami jeho koňa neustále špliecha voda akoby v rýchlosti rozbíjal kaluže. 

Hlavné námestie Olomouca nesie prívlastok Horné a je to miesto kam sa všetky ulice a ľudia v meste. Aj keby človek nechcel, nejakým spôsobom sa tu ocitne. Prvý pohľad upúta veľkolepá radnica, ktorá okupuje väčšiu časť námestia. Ešte v roku 1261 udelil Olomoucu kráľ Přemysl Otakar výsadu, že si môžu postaviť radnicu, ale dekrét prestavali do skutočnosti až o sto rokov neskôr. Pod vysokou vežou patrí jedna zo stien radnice známemu orloju. Ten pôvodný tu stál niekoľko storočí, avšak dnešných dní sa nedožil. Každý orloj priťahuje návštevníkov miest ako magnet a ani olomoucký nie je výnimkou. Pohľad na neho však môže na tvári vylúdiť úsmev, pretože postavičky žijúce v orloji sú mu akosi povedomé. V druhej svetovej vojne bol natoľko poškodený, že ho po vojne nanovo postavil Karel Svolinský. Ten nehľadel do minulosti, ale súčasnosti a preto má orloj silne socialistický nádych. Svätého Václava, sv.Juraja bojujúceho s drakom či troch kráľov s ťavami vystriedali postavy kováča, pekára, murára, družstevníčky, športovkyne alebo napríklad chlapa opretého o lopatu ako si utiera po celodennej práci pot z čela. Ak poviem, že je jediný svojho druhu na svete, nemýlim sa. Každú celú hodinu sa ozve niekoľko zvukov a na pravé poludnie sa postavičky poprechádzajú pred zrakmi užasnutých návštevníkov. 

Pár metrov od orloja je skutočný drahokam a pýcha celého Olomouca. Stĺp Najsvätejšej trojice sa stal symbolom mesta práve táto pamiatka upútalo UNESCO svojim významom, aby sa dostala do svetového dedičstva. Skvost barokovej architektúry vyrástol na námestí v roku 1716 kedy sa konečne podarilo poraziť morovú epidémiu pustošiacu Moravu. Opulentná stavba dokazuje bohatstvo cirkvi, ale aj radosť ľudí, že ich obišla smrť nad ktorou dokázali zvíťaziť. Stĺp je miestom stretnutí a preto sa v jeho tesnej blízkosti premelie za krátky čas veľký počet ľudí. Telo barokového skvostu zdobia podobizne Ježiša Krista, Panny Márie, sv.Anny, sv.Jozefa, sv.Jána Krstiteľa, ale nezabúda sa ani na Cyrila a Metoda, ktorí priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo alebo patróna Českej republiky v podobe sv.Václava a najmä na Morave obľúbeného Jana Nepomuckého. Žiaden iný stĺp nemá svoje telo posiate väčším množstvom sôch ako tento. Aby toho nebolo málo, tak v sebe dokonca ešte ukrýva malú kaplnku. Viaceré podniky vybrali na čerstvý vzduch svoje letné terasy a tie sa s pribúdajúcim časom pozvoľna zapĺňajú. Pasáž je naplnená obchodmi, no pekný de akým je tento zívajú prázdnotou a ľudia si radšej posedia priamo vonku. Čašníci neustále prinášajú orosené pollitre zlatej tekutiny ozdobené penou a tie vzápätí miznú v smädnom tele. Na Dolnom námestí oproti Jupiterovej studni stojí zaujímavá Hanácka hospoda, kde nájdete ľudové jedlá. Ak chcete jedlo prepliesť so zážitkom, v BUBO odporúčame podnik s názvom Moravská restaurace, kde dýcha rodinná tradícia od roku 1996 a kde nájdete tradičné či lokálne jedlá v modernom a chutnom šate. 

Malé mestečko Šternberk leží necelých 20 kilometrov severne od Olomouca, avšak jeho meno patrí k najskloňovanejším v kraji. Preslávil ho nielen jeden z najväčších kostolov v krajine, ale najmä romantický hrad s renesančným zámkom stojaci na vŕšku nad mestom. Už prvé kroky ulicami Šternberku naznačujú, že sme sa neocitli vo veľkomeste, kde sa preháňajú autá a zovšadiaľ na človek útočí hluk. Práve naopak, jeho ulice sú tiché a čím sme bližšie k centru mesta tým častejšie sa objavujú pekné, farebné fasády starých budov. Kedysi bol Šternberk len malou osadou žijúcou pod hradom, ktorá kontrolovala obchodné cesty, no vyrástlo z nej krásne historické mesto. V roku 2008 dokonca celých 365 dní nieslo titul „historické mesto roku“. Tento titul nieslo po prvý krát v roku 1994 mesto Svitavy a odvtedy sa ním každý rok môže pýšiť iné mesto významnej historickej hodnoty. Rozhliadnuc sa okolo seba, vôbec nezapochybujem prečo ho pred tromi rokmi dostal práve Šternberk. Medzi rodinnými domami tichučko preteká riečka Sitka a v diaľke pomaly, ale isto rastú svahy Nízkeho Jeseníka. Nad strechami vyrastú dve tmavočervené veže patriace chrámu Zvestovania Panny Márie. Za rohom domy ustúpia a priestorom sa rozleje neveľké námestie z ktorých stúpajú schody priamo do chrámu. Do stredu postavili architekti mariánsky stĺp z roku 1719 ako symbol vďaky za záchranu mesta pred morovou epidémiou. Každú svetovú stranu ozdobili kamennou postavou a na špičke stĺpu sa slnečné lúče odrážajú od zlatej sochy hľadiacej na mesto. Pod plátenú strechu skryli z neďalekého podniku stoličky a niekoľko ľudí oddychuje s pohárom piva na stole. Niektorí pôsobia ako turisti, ktorí majú za sebou niekoľko nabehaných kilometrov, ďalší slávnostne oblečení si prišli spestriť popoludnie príjemným posedením. Dá sa tu oddýchnuť a okrem  piva alebo kofoly si vychutnávať pohľad na chrám. Jeho veže siahajú do výšky 60 metrov a svojimi obrovskými rozmermi je jedným z najväčších kostolov na Morave. Len pár metrov nad kostolom stojí dominanta Šternberku. Za oblúkom s pootvorenými dvermi sa rozbieha vydláždená cestička priamo k hradu. Je zaujímavým splynutím romantickej a gotickej architektúry s renesančnými prvkami. Jeho najstaršia časť pochádza už z 13.storočia, ale srdce hradu nechal zhotoviť až v polovici 16.storočia Ján Václav. Akoby Václav len vzal hotový zámok a opatrne ho položil na stredoveké kamenné základy. Pred hradom je malá záhrada vyplnená stromami s najkrajším výhľadom na údolie, kde vyrástol Šternberk. Jeho farebné domy sa zdržujú pri sebe, aby vytvorili kompaktné staré mesto a nad nimi stojí chrám s hradom. Veľmi pekne to vymysleli. Pod schodiskom pláva v menšej vodnej nádrží niekoľko rozkvitnutých lekien a vnútro hradu poskytne chladný tieň. Najstaršou časťou hradu je vysoká veža ku ktorej sa dá dostať cez park z opačnej strany. Pár ľudí oddychuje na lavičkách a snažia sa zachytiť krásu pred nimi na svoje fotoaparáty. Pôsobivé je aj hlavné námestie v centre mesta. Staré historické budovy žiariace vďaka pastelovým farbám kontrastujú so zanedbanou, polorozpadnutou architektúrou časov dávno minulých. Námestie tvoria tisíce malých kamenných kociek a v ich strede strieka fontána. Za informačné tabule aké má Šternberk by sa nemuselo hanbiť nejedno veľkomesto. Po stlačení gombíka sa z prístroja ozve príjemný hlas, ktorý prevedie návštevníka históriou mesta a jeho najkrajšími pamiatkami. Tu na Morave stále vedia ako prilákať nielen domácich turistov. 

Romantický hrad Bouzov patrí k ikonám Moravy, alebo presnejšie Olomouckého kraja. Obstál aj  v ankete o najkrajšiu a najobľúbenejšiu pamiatku kraja, kde všetkých svojich súperov bez zaváhania preskočil a vyšplhal sa až na prvé miesto. Svojim výzorom akoby vypadol z rozprávok a možno aj preto sa tu niekoľko z nich rovno natáčalo. Stojac na kopci jeho vysoké vežičky dominujú celému okoliu a každoročne sa jeho miestnosťami či nádvorím poprechádzajú tisícky zvedavých návštevníkov. Na nádvorie hradu sa vstupuje vysokou, snehobielou vežou s obrovským ciferníkom. Prístupovú cestu potiahli dlažobnými kockami a kým prechádza cesta popod vežu, pohltí ju prítmie, ale len na malú chvíľku, kým sa za mrežami neotvorí útulnú nádvorie. Tu dostane hrad svoju romantickú podobu vtlačenú do kameňa. Jej najvyšším bodom je mohutná, vysoká veža ozdobená farebnými okenicami a malými výklenkami pripomínajúcimi balkóny. Myseľ si hneď predstavuje ako sa z nej zvykla pozerať krásna princezná a dole pod zámkom sa odohrával stredoveký trh plný drevených stánkov. Hrad Bouzov tu stojí už od 14.storočia a hoci sa za jeho prvého pána považuje Búz, pomerne rýchlo sa nad jeho komnatami menili erby významných aristokratických rodín. Chvíľku ho vlastnili páni v Vildenberku, neskôr rodina Joštových, pár desaťročí pod jeho strechou zaspávali kniežatá z Kunštátu a dokonca sa predpokladá, že sa na hrade narodil neskorší český kráľ Jiří z Poděbrad, pretože aj jeho otec sa zaradil medzi majiteľov hradu. História dýcha z jeho stien skutočne každým krokom. Príbehy a legendy,  ochotne porozpráva mladý sprievodca a v každej miestnosti ukáže na najdôležitejšie časti výbavy či výzdoby, aby nikomu nič podstatné neušlo. Ocitnúť sa v krásnych, vyzdobených izbách má čaro cestovania v čase a človek len čaká, kedy sa spoza závesu objaví postava odetá v dobovom kostýme. Steny držia na svojom tele staré obrazy a niektoré z nich zachytávajú Bouzov v časoch dávno minulých. Počas Tridsaťročnej vojny slúžil Bouzov dokonca ako cisárska pevnosť a väzenie pre švédskych zajatcov. Medzi najkrajšie časti celého hradu patrí hradná kaplnka. Cesta k nej vedie cez niekoľko miestností či väčších sál. Hrad musel pre nezasväteného pôsobiť ako skutočné bludisko. Vojdeme do gotickej miestnosti, takzvanej zbrojnice a po stenách visia dobové zbrane od tých jednoduchých až po vzácny meč, ktorý patril katovi vykonávajúcemu si svoje temné remeslo. Hoci hrad krátko po svojom zrode menil majiteľov ako na bežiacom páse, tak sa v roku 1696 dostal do rúk Rádu nemeckých rytierov a tí ho spravovali až do nešťastného roku 1939, kedy myseľ ľudí zachvátila svetová vojna. Prechádzku hradom spríjemní aj to, že ak chceme pokračovať do ďalšieho krídla, musíme prejsť nádvorím ukrytým medzi vysokými hradnými stenami. Stojí tu starobylá studňa s nádherným umeleckým kovaním a kto do nej hodí podľa legendy mincu, na toho sa nalepí šťastie. Aj ten, kto ju nehodí je však šťastným, pretože ocitnúť sa na mieste akým je Bouzov, je skutočne výlet do rozprávky.