Zvieratá za polárnym kruhom

Aké to vlastne je – ocitnúť sa po prvý raz za polárnym kruhom? Je tam len taká normálna, alebo strašná zima? Je tam ticho, alebo tam počuť dunivé hučanie severského vetra? Polárny kruh je síce absolútna exotika, no na ten prvý pocit sa od našej zimy tá polárna vlastne veľmi nelíši. Vystúpite na letisku Longyearbyene a cítite sa plus-mínus ako v Poprade niekde uprostred tuhej januárovej zimy...

Akonáhle sa však vzďaľujete z letiska hlbšie a hlbšie do ľadového kráľovstva a otvára sa pred vami polárna krajina, pocity sa razom menia. Ste ako v inom svete. Z nekonečného bieleho priestranstva vyžaruje neskutočný pokoj... No tento kus zeme vie pohroziť naozaj skutočnou zimou. Najmä keď v otvorenej krajine začnú fúkať silné vetry. Vtedy mráz poriadne zalieza za nechty. Výnimkou nie sú teploty blížiace sa k -40°C...

Územie za polárnymi kruhmi je obrovitánske a nie som si istý, či existuje úplný údaj o rozlohe pevniny za touto hranicou. Polárny kruh je v zásade na úrovni 66°33´47,9“ (s prihliadnutím na denný a dlhodobý pohyb rotácie Zeme okolo naklonenej zemskej osi) na oboch koncoch Zeme. Za polárnym kruhom sa nachádzajú väčšina Antarktídy a celá Arktída. Na severe je to však ďaleko viac. Arktický polárny kruh prechádza obývanými oblasťami Ruska, Nórska, Švédska, Fínska, Grónska, Kanady aj USA. Island má za polárnym kruhom iba jeden malý ostrov mimo hlavnej pevniny.

Celá oblasť  je v každom kúte tohto obrovského územia rozdielna. Čím bližšie sme k pólu, tým menej života tu nájdeme. Samotný polárny kruh je hranica, kde je minimálne na jeden 24-hodinový cyklus slnko zapadnuté počas polárnej noci, alebo naopak nezapadá počas polárneho dňa. Najjužnejšie časti sú tak celkom predstaviteľné aj pre bežného človeka, aj keď celodenné svetlo, ktoré mení intenzitu, je samo o sebe silný zážitok. Od tohto bodu sa s pribúdajúcimi rovnobežkami krajina radikálne mení. Od zalesnených oblastí, cez lúky a pasienky, až po oblasti s večnou snehovou a ľadovou pokrývkou. Krajina je podriadená fascinujúcemu cyklu striedania polárnych nocí a dní. Tomu je prispôsobené všetko - krátke vegetatívne obdobie rastlín, z toho vyplývajúce migračné návyky viacerých živočíchov a špecifické lovecké stratégie predátorov.

Život v takomto prostredí je, samozrejme, úplne iný, ako ho poznáme my Európania. Aj zvieratá sa museli prispôsobiť, aby dokázali prežiť v takomto mrazivom počasí. Polárne líšky a zajace majú menšie a kratšie uši ako tie naše, aby im zbytočne „netrčali“ zo zimnej srsti a neodmŕzali Je fascinujúce vidieť, ako zvieratá tie mrazy prežívajú. Ak sa idete pozrieť za zvieratami do tohto prostredia v zime, uvidíte celkom iný svet. No v lete, aj keď stále iné, je to porovnateľné s našimi podmienkami. Nie je tu toľko snehu (samozrejme, záleží od miesta) a nedozerné pláne sa kde-tu zazelenajú.

Iste, oblasti za polárnym kruhom nie sú pre každého cestovateľa. Mnohých odradí predstava ukrutnej zimy, no ani to nie je celkom pravda, veď v lete tu na určitých miestach dokážete zažiť teploty nad 30°C. Vtedy sa tu však veľmi často objavia celé roje bodavého hmyzu, čo môže byť veľmi otravné. V zime je tu zasa stále pod nulou, cez deň je tma, alebo pološero... No skutočný dobrodruh zážitky za polárnym kruhom jednoznačne ocení a prekoná aj určitý diskomfort.

Skúsení polárnici už majú svoj systém, ako v takýchto extrémnych podmienkach prežiť, riadia sa jasnými pravidlami. Vedia, že tu nie je priestor na nejaké náročné vyváranie, treba mať na pamäti, že väčšinu výbavy si stále nesiete so sebou a každé kilo navyše môže byť komplikáciou. Aj plyn vo fľašiach niečo váži a tak treba šetriť. Tiež umývanie je tu náročné, obmedzíte ho na najnevyhnutnejšie. Ak však cestujete na organizované cesty s profesionálnou a skúsenou cestovnou kanceláriou ako BUBO, väčšinou máte zabezpečené ubytovanie na istej úrovni a mnohé problémy vám odpadajú.

Samozrejme, jednou z dôležitých zásad je aj tu ochrana životného prostredia. Pre nás cestovateľov to znamená – čo si sem prinesiem, to si odtiaľto aj odnesiem! Správať sa ekologicky je dnes nutnosťou všade. I keď aj tieto územia sú už údajne pod vplyvom globálneho otepľovania, a smutným faktom je, že permanentný ľad a sneh sa tu roztápa...

Keď už ste sa rozhodli pre cestu za polárny kruh, určite nič nenechávajte na náhodu, vždy treba dôsledne myslieť na zodpovedajúcu výbavu. Pokiaľ idete „len“ na Špicbergy pozrieť si ľadové medvede a mrože, budete neustále v dosahu bezpečia, a tak vám stačí mať teplé oblečenie. Pokiaľ však máte v pláne ísť na nejakú dobrodružnú expedičnú cestu, výbava musí byť lepšia. Okrem teplého oblečenia určite prídu vhod slnečné okuliare so špeciálnym filtrom, ktoré ochránia zrak pred silným odrazeným svetlom od snehu. Do týchto odľahlejších oblastí je dobré vydať sa s niekým, kto to tu dobre pozná. Obráťte sa na miestne organizácie, ktoré podobné cesty organizujú a majú skúsenosti. V oblasti s vysokým výskytom medveďov určite príde vhod elektrický ohradník na obohnanie kempu a spoľahlivá zbraň na odstrašenie týchto najväčších suchozemských šeliem.

No a kam sa vlastne za polárny kruh vybrať, čo sú tie najväčšie ťaháky, najzaujímavejšie miesta severného ľadového kráľovstva? Tým, že polárna oblasť je neuveriteľne rozsiahla, je naozaj mnoho miest, kam sa oplatí ísť pozrieť. Populárne a jednoducho dosiahnuteľné sú oblasti Škandinávie a regiónu Laponsko. Či už príjemné letné dni v pri jazerách uprostred nekonečných fínskych lesov alebo zima v spomínanom nórskom Tromsø.

2000 kilometrov od Osla a 2000 kilometrov od severného pólu si jeho 75000 obyvateľov žije prekvapivo rušným, no zároveň pohodovým arktickým životom. Poviete si – čo sa tu celkom hore na severe dá vôbec robiť? A navyše v zime? Tromsø je prekvapením pre väčšinu jeho návštevníkov. Nájdete tu umenie, históriu, severskú sofistikovanosť, dobré jedlo, aj notoricky známy nočný život v drobnom, no rušnom meste, a to všetko v objatí prekrásnej prírody. Keďže leží na pobreží, podnebie značne ovplyvňuje teplý Golfský prúd. Preto sú tu zimy občas dokonca tolerovateľnejšie, než v našich končinách. Bežná denná decembrová teplota tu zväčša neklesá pod -5 stupňov. Tromsø je populárnou cieľovou destináciou pre cestovateľov, ktorých lákajú polárne oblasti, ich krásy a aktivity typické pre tento región, a to najmä pozorovanie polárnej žiary či psie záprahy. Tromsø poteší aj športovcov, ktorí si tu každoročne môžu odbehnúť polmaratón polárnej noci, bežkovať, lyžovať, snowboardovať, skialpovať či otužovať sa v nekonečných nórskych fjordoch. 

Veľmi silným zážitkom je určite návšteva Špicbergov, ležiacich na polceste medzi Nórskom a Severným pólom. Ostrovy obklopené Severným ľadovým oceánom a Barentsovým morom vás dostanú svojou nespútanou, drsnou krásou. Poeticky divoká príroda, ľadové medvede, tulene, mrože a moria plné veľrýb. Ľadovce, uhoľné bane a opustené ruské mestá. Toto ľadové kráľovstvo sa rozprestiera medzi 74° a 81° severnej šírky a 10° a 34° východnej dĺžky. Obývané z nich sú len tri ostrovy - Západné Špicbergy, Medvedí ostrov a ostrov Hopen. Na najväčšom ostrove Špicbergov sa nachádza aj najväčšie a mohli by sme povedať hlavné mesto Longyearbyen, ktoré ročne navštívi cez 100 tisíc návštevníkov. Prečo tu potrebujete pušku a prečo nemôžete chovať mačky? Viac sa o nich dozviete v Robovych blogoch o Barentsburgu a Longyearbyene. 

Hoci Grónsko politicky patrí Dánsku, geograficky ho nájdete severovýchodne od Kanady. Ide o autonómne územie Dánska, od roku 1979 s vlastnou správou, vládou a parlamentom. Má rozlohu až neuveriteľných vyše dvoch miliónov kilometrov štvorcových, no žije tu „iba“ niečo cez 56 tisíc obyvateľov. Jeho názov v dánčine znamená zelená krajina. Grønland.  Grónsko je obrovský ostrov, ktorého 85 percent plochy pokrýva ľad. Miestami môže byť hrubý až tritisíc metrov a tvorí druhý najväčší ľadovec na svete, po tom Arktickom. Čiže názov zelená krajina sa vzťahuje prakticky len na juh ostrova. Ten však ponúka turistovi naozaj pôvabné prírodné scenérie. Leto je tu krátke, no vďaka tomu, že južné Grónsko leží na tej úrovni rovnobežky ako Oslo, je tu v lete vidno takmer stále a obloha sa zatiahne iba tak na hodinku. Potom slnko znova putuje po svojej dráhe. Tunajší ľudia sú veľmi priateľskí, družní, radi sa stretávajú, smejú a vždy sú pripravení jeden druhému pomôcť. Pramení to aj z tvrdých podmienok pre život, ktoré tu vládnu. Viete si to predstaviť? Pol roka tmy a pol roka svetla. Počas svetla sa tu život takmer nezastaví, rybolov, či opravy domov a fariem po zime sú nevyhnutné. V tomto zaneprázdnenom čase si však nájdu aj čas na oslavy, posedenie s rodinou a priateľmi. Počas veľkej tmy fjordy zamŕzajú. Člny a lode sa uskladňujú do veľkých hangárov, aby sa na jar mohli neporušené vybrať. V tomto čase krajina spí a ľudia oddychujú. Turistov je tu málo, väčšinou sem chodia iba lovci polárnej žiary.

My tu náš pobyt trávime so základňou v Hoteli Angmagssalik s polohou v kopci nad malebnou dedinkou Tasiillaq, právom považovanou za najkrajšiu vo východnom Grónsku. Ponúka nezabudnuteľný výhľad na arktický svet v čase, keď slnko nezapadá. Veľmi slušný komfort izieb a kvalitné raňajky formou švédskych stolov. Do centra dedinky s múzeom, obchodom či klasickou krčmou máte pár minút chôdze. Ak vykročíte opačným smerom, ste v drsnej arktickej prírode. Praktická je plná penzia aj fakt, že všetky výlety v Grónsku si môžete objednať priamo na recepcii. Plavba loďou k ľadovcom, let vrtuľníkom do vnútrozemia či túru do neporušenej prírody Údolia kvetov. 

Menej známou, no nemenej atraktívnou je možnosť plaviť sa z Murmansku okolo ostrovov Zeme Františka Jozefa. Cesta na Severný pól je tiež relatívne „jednoduchá“ - strávite ju na silnom ľadoborci a na samotný pól sa preveziete vrtuľníkom z miesta, kde už aj ľadoborec končí. Počas tejto cesty je možné obdivovať skutočný polárny svet z komfortu paluby dobre vybavenej lode. 

V severných oblastiach Kanady je zas možné pozorovať veľkú migráciu sobov. Miestom, kde určite stretnete medvede biele je mestečko Churchill v Kanade, kde ich za jeden uvidíte aj desiatky. A to Churchill nie je ani za polárnym kruhom... 

Keď sa ma pýtajú na najkrajšie a najobľúbenejšie miesto za polárnym kruhom, je pre mňa ťažké odpovedať.  Prvýkrát som magickú hranicu prešiel už v roku 2009 a tunajšia drsná severská príroda, tak odlišná od všetkého iného, ma okamžite uchvátila. Videl som predtým mnohé dokumenty o tejto krajine, no ocitnúť sa uprostred neuveriteľne rozľahlých oblastí, obývaných najmä zvieratami a stáť tam v zime, je neuveriteľne zaujímavý pocit. Pokiaľ nefúka, je tu absolútne ticho, ako my doma nepoznáme. Je to až desivé... Napriek tomu, že sever a jeho krásy, aj s tým mrazom a ľadom milujem, po dlhšom čase tu strávenom sa začnú vynárať  "drobnosti", na ktoré sa zvyká len veľmi ťažko. Neprekážali mi drsnejšie podmienky, sťažené zásobovanie ani nutnosť uskromniť sa, s tým by som žiť vedel. No nabehnúť na rytmus polárneho dňa a noci - to už je iná výzva! Ani každodenná polárna žiara, pre turistu tak romantická, nerobí z týchto oblastí práve najideálnejšie miesto pre život. Polárny deň, to je vám naozaj zvláštny úkaz. Po pár dňoch strávených tu som pochopil, prečo boli vyrobené digitálky – no predsa, aby ste aj tu vedeli, či sú tri, alebo pätnásť hodín! Úprimne, neviem, či by som si na to zvykol. Napriek tomu považujem svoje cesty za polárny kruh medzi najkrajšie životné zážitky...

Z cestovateľského hľadiska nemusí byť polárna krajina až taká neprístupná, ako sa to môže laikovi zdať. Veď nemusíte sa vybrať práve na dvojtýždňovú výpravu pešo naprieč severovýchodným Grónskym národným parkom a hľadať pižmone!... Cesta za polárny kruh vie byť aj komfortnou dovolenkou s profesionálnou cestovnou kanceláriou, ktorá vám ponúkne program podľa vašej chuti. Napríklad aj možnosť pozorovať fascinujúce veľké kolónie mrožov, či medvede biele. Každý si vie v rámci takejto cesty vybrať to niečo pre seba a vybrať sa zo svojej komfortnej zóny len natoľko, koľko sa mu žiada.

Kto má rád zvieratá, ideálna je pre neho cesta do už spomínaného kanadského Churchillu, kde okrem tuhej zimy zažíva relatívne pohodlnú dovolenku. Relatívnou "pohodičkou" je aj plavba okolo Zeme Františka Jozefa či na Severný pól. Keď si trúfate na niečo dobrodružnejšie a trochu namáhavejšie, môžete sa vybrať napríklad pozorovať migráciu sobov, no rátajte s tým, že sa ocitnete naozaj v odľahlých oblastiach bez hotelov, infraštruktúry. Každopádne, každé stretnutie so zvieraťom tu, v jeho prirodzenom prostredí tejto krásnej divočiny, je jedinečným zážitkom, ktorý v žiadnom prípade nezapadne medzi ďalšími cestovateľskými zážitkami. Zazrieť obrovskú kolóniu mrožov, tiahnuce skupiny bieluh, rodinu divých pižmoňov, či rosomákov, obšmietajúcich sa okolo našich stanov – tie obrazy mi z pamäte len tak niečo nevymaže...

Zvieratá sú naozaj jedným z najväčších "ťahákov" ciest do polárnych oblastí. Fascinujúce tvory, ktoré tu žijú, majú jedno spoločné – dokázali sa prispôsobiť extrémnym podmienkam (srsťou, nemrznúcou krvou... ) a majú obdivuhodnú schopnosť vyrovnávať sa s prísunom potravy v závislosti od ročných období. Vzhľadom na špecifické prostredie tu nežije veľa živočíšnych druhov, no v o to väčších počtoch. Toto sú hlaví hrdinovia polárnych oblastí:...

Medveď biely (Ursus maritimus)

Reči o tejto obrovskej šelme nie sú iba fámami, biely medveď predstavuje reálne nebezpečenstvo. Preto sa do jeho oblastí neodporúča chodiť ´naľahko´, rozumné je ozbrojiť sa.  No ešte lepšie je vyhnúť sa mu. Možno ste aj vy videli niektorý z mnohých záberov zo Špicbergov, ktoré upozorňujú na hranicu, kam sa už neodporúča ísť neozbrojený. Zodpovední a skúsení cestovatelia, vedci, ochranári aj filmári chodia pozorovať medvede iba s ozbrojeným sprievodom, kempy majú ohradené elektrickými ohradníkmi.

Najväčšiu šancu zazrieť ich máte na jar a na konci leta. Po tom, ako vylezú po prespanej zime zo svojich ľadových brlohov, zháňajú si potravu a vtedy prejdú obrovské vzdialenosti. Ak viete, kde majú obľúbené lovné revíry, máte takmer zaručený úspech vidieť ich. Ich hlavnou korisťou sú tulene. Koncom leta, než príde opäť zima sa často koncentrujú na určitých územiach, kde si dopĺňajú tukové zásoby na zimu. Ak naozaj túžite po stretnutí s medveďom bielym, už spomínaný Churchill je asi tým najlepším miestom na svete.

Sú to výborní plavci, hovorí sa o jednej samici, ktorá vraj plávala deväť dní bez prestávky, prekonala vzdialenosť asi sedemsto kilometrov. Sú na plávanie skrátka predurčení, veď žijú na hranici ľadu a oceánu. Vo vode sú rýchlejší, ako keď idú voľným krokom po súši. Tie, žijúce bližšie pri brehu sa živia tuleňmi, mrožmi, bieluhami, či narvalmi. Medvede žijúce na pevnine majú pestrejší jedálniček – lovia soby, pižmone, vtáky, hlodavce, vajcia, hmyz, ale aj iné medvede, niekedy sa ulakomia aj na rastlinnú potravu. Sami nemajú v prírode nepriateľa, no aj tak sú ohrození.

Táto veľká, dravá a nebezpečná šelma dnes trpí roztápaním ľadovej pokrývky na pokraji Arktídy. Ich hlavnou korisťou sú tulene, potrebujú sa k nim dostať na dosah. No keďže kryhy sa topia, tulene sa húfne sťahujú na skalnaté pobrežia, čo medveďom nesmierne sťažuje ich lov a pohyb v takomto teréne. Farba srsti ich robí na snehu a ľade neviditeľnými, no v skalnatom prostredí sú ľahko viditeľné a tulene tak majú obrovskú výhodu. Zaujímavé je, že práve tulene a ich spôsob života dali podnet k vývoju tohto druhu medveďa. Jeho priamy predok je grizzly, ktorého určitá časť bola vytlačená na sever, a tak sa v týchto nehostinných oblastiach vyvinul medveď biely. Má pretiahnutejšiu lebku ako grizzly, s kužeľovitým tvarom, čo mu pomáha strčiť hlavu do otvoru v ľade, ktorý si nechávajú na dýchanie tulene. Do väčších otvorov neváha aj vrhnúť sa a uloviť tuleňa aj pod vodou. Majú jedinečnú stratégiu lovu, no keďže sa nevedia prispôsobiť zmenám v prostredí, ktoré vyžadujú aj iný lov, ich počty vo voľnej prírode dnes klesajú. A keďže žijú v oblastiach s neveľkými možnosťami uživiť sa, ich populácia bude stále nižšia, a s tým aj možnosť uloviť ten výnimočný zážitok – zazrieť medveďa bieleho vo voľnej prírode...

A aké sú hlavné bezpečnostné pravidlá, keď sa vyberiete do jeho revíru? V prvom rade stále platí mať okolo kempu elektrický ohradník. Občas sa použijú petardy, napojené na tenké lanko, ktoré medveď aktivuje. Je tiež dobré mať jedlo mimo svojho stanu. Pri priamom strete s takýmto macom je to o to zložitejšie, že z jeho obmedzenej mimiky ťažko vyčítate, v akej je nálade a rozpoložení. Každopádne som sa stretol s tým, že domáci sú v týchto oblastiach takmer všetci majiteľmi strelnej zbrane.

Mrož ľadový (Odobenus rosmarus)

Ide o vzdialeného príbuzného tuleňov a uškatcov, ktorý žije v obrovských, až niekoľkotisícových kolóniách na pobrežiach Severného ľadového oceánu. Je unikátny už svojimi klami – očnými zubami, ktoré vyrástli až do dĺžky jedného metra. Túto svoju veľkú prednosť používajú na vytváranie a udržiavanie otvorov v ľade na dýchanie, pri vyliezaní z vody na kryhu, ale aj pri samčích súbojoch. Ich životné teritórium je medzi oblasťou ľadu a skalnatými pobrežiami, kde sa pária. Koncom jari ich možno vidieť, ako v státisícoch migrujú cez Beringov prieliv, začiatkom leta zas z Tichého oceánu do Čukotského mora.

Sú to skutoční obri, dospelý jedinec môže mať aj päť metrov a vážiť až do dvetisíc kilogramov. Pacifické mrože sa najviac vyskytujú práve v oblastiach Beringovho prielivu a Čukotského mora, medzi severovýchodnou Sibírou a západnou Aljaškou. Atlantické mrože žijú od severného pobrežia Kanady, okolo Grónska, Špicbergov až po sever ruského pobrežia. Ak tieto zvieratá chcete vidieť, musíte sa vydať k ostrovom, ďalej od pobrežia, bližšie k oblasti trvalého ľadu. Známym miestom, kde žijú menšie kolónie sú skaly na severe Špicbergov a v Zemi Františka Jozefa. Tunajšia populácia asi štyritisíc jedincov sa k radosti ochranárov pomaly rozrastá. Na pobreží Čukotky, Kamčatky a Aljašky v určitých obdobiach môžete vidieť kolónie s viac ako sedemtisíc mrožmi.

Sú obdivuhodné aj tým, že sa vedia ponoriť až do hĺbky 90 metrov a vydržať pod vodou až tridsať minút. Z dna zbierajú mušle, červy, mäkké koraly, krevety, holotúrie, nepohrdnú ani zvyškami tuleňov.

Miestni obyvatelia kedysi lovili mrože kvôli ich tuku a koži (ich mäso nie je až tak chutné), ale aj klom, z ktorých vyrábali rôzne nástroje, či umelecké diela. Komerčný lov mrožov kvôli klom existuje dodnes, no je prísne regulovaný. Aj tieto zvieratá sú ohrozované klimatickými zmenami, krajina trvalého ľadu je pre nich životne dôležitá. Okrem klímy ich ohrozuje a loví ich prirodzený nepriateľ – kosatky a polárne medvede.

Pozor, mrože sú v podstate agresívne zvieratá! Nie je veľmi bezpečné dostať sa k nim na blízku vzdialenosť, mávajú často potýčky aj sami medzi sebou, pri ktorých sa samce vedia aj vážne zraniť. Najbezpečnejší, a rovnako fascinujúci pohľad na mrože je zo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, najlepšie z paluby lode. Verte, nie je žiadny dôvod približovať sa k nim bližšie a zbytočne ich dráždiť...

Rosomák severský  (Gulo gulo)

Rosomák je vo všeobecnosti veľmi obľúbeným lovným zvieraťom kvôli jeho srsti. Pôvodne sa vyskytoval v celej polárnej a subpolárnej oblasti s lesným porastom, v dnešnej dobe z celej južnej časti pôvodného rozšírenia vymizol. O jeho vymiznutie sa postarali lovci kožušín a rozširujúce sa oblasti obývané človekom.

Rosomák je známy svojou neohrozenosťou a nebojácnosťou. Jednou z jeho predností sú jeho pazúre, ktoré používa na šplhanie po stromoch a vyhrabávanie koristi. Jeho jedálniček je veľmi pestrý, živí sa všetkým od hmyzu, cez obojživelníky a plazy, cez hlodavce až po väčšie zvieratá. Je dokonca schopný uloviť aj jeleňa alebo soba, aj keď sú od neho niekoľkonásobne väčšie. Sú známe prípady, kedy rosomák zabil rysa, alebo vlka. Dokáže sa postaviť na odpor aj medveďovi. Európske rosomáky sú vo všeobecnosti väčšie ako tie v severnej Amerike. Je to pravdepodobne spôsobené menšou konkurenciou. V severnej Amerike bolo v rovnakej oblasti viacero šeliem, ktoré si konkurovali.

Dnes sa vyskytuje v severských subpolárnych lesoch severnej Ameriky, Európy a Ruska, pozdĺž celého pobrežia severných morí a na mnohých väčších ostrovoch. V obývaných oblastiach sa rosomák často dostáva do blízkosti ľudských obydlí a hľadá, podobne ako medvede a líšky, zvyšky pri smetiskách a odpadkových košoch. Paradoxne, toto sú najlepšie miesta na stretnutie s rosomákom. Vo voľnej a „nedotknutej“ prírode je to už náročnejšie. Rosomáky sú samotárske zvieratá, vedú skrytý život. Sú v zásade plaché a nestoja o stretnutie s človekom. Samec vedie polygamný život, ale svojským spôsobom. S viacerými samicami v určitej oblasti udržiava pravidelný vzťah. Navštevuje ich však zriedkavo a najčastejšie v dobe párenia. Po spárení opäť odchádza k inej samici. Po narodení sa otec z času na čas „zastaví“ u samice s mláďatami. Tie sa k nemu občas pridajú na potulkách a učia sa od neho.

Nie je známe, koľko rosomákov dnes žije na svete. Majú obrovské teritóriá, samce si dokážu udržať oblasť o rozlohe až viac ako 600km². V Kanade pri pozorovaniach spočítali, že na území s rozlohou 1000km² sa nachádzajú v priemere tri rosomáky. Pre porovnanie, celé Slovensko by bolo vhodné pre približne pätnásť jedincov. Toto je  jeden z dôvodov, prečo nie je jednoduché ich v polárnych oblastiach pozorovať. Postupne sa im tiež zmenšuje životný priestor. Nakoľko samice rodia v snehovej nore v polovici mája, potrebujú sa zdržiavať v oblasti, kde je to ešte stále možné.

Bieluha žltobiela (Delphinapterus leucas)

Bieluha patrí medzi najmenšie veľryby, žije iba v severných moriach a studených oceánoch. Je jedinou veľrybou, ktorá dokáže ohnúť krk a meniť postavenie hlavy. Aj keď nemá mimické svaly, tým, že sa jej koža pohybom krku napne, môže to pôsobiť ako zmena „výrazu“. Jej vykrojené ústa majú akoby permanentný úsmev. Preto môžete mať pri stretnutí s nimi pocit, akoby s vami komunikovali a usmievali sa na vás.

Bieluhy nevyskakujú nad hladinu ako viaceré veľryby alebo delfíny. Ak sa chcú nad hladinou rozhliadnuť, vystrčia hlavu z vody. Vydávajú obrovskú škálu zvukov, za čo si aj vyslúžili prezývku „morské kanáriky“. Vo všeobecnosti sú bieluhy veľmi komunikatívne a spoločenské. Najväčšie zhromaždenia, kedy je možné vidieť stovky až tisícky bieluh, je v priebehu leta v ústiach riek. Lovia spoločne, ich najčastejšou korisťou sú veľké ryby, chobotnice, kraby, krevety, mušle a podobne. Občas sa za potravou ponoria až do hĺbky 700 metrov.

V určitých oblastiach a v správnom období ich je možné pozorovať z lodí z bezprostrednej blízkosti. Sú veľmi zvedavé a často lode sprevádzajú. Potápači, ktorý chodia do studených vôd a natrafia na bieluhy, majú často zaujímavé zážitky, práve vďaka ich zvedavosti. Nie sú evidované prípady, kedy by na človeka zaútočili. Ďalšou možnosťou je pozorovanie z brehu počas ich migrácie v ústiach riek. Takto sa dajú pozorovať aj v relatívne južne položených oblastiach, ako je ústie rieky Svätého Vavrinca v Quebecu, alebo kúsok za Anchorage na Aljaške.

Presný počet týchto veľrýb sa nevie, predpokladá sa, že ich v severných moriach pláva približne 150 000. Bieluhy boli odjakživa populárnym lovným zvieraťom. Na väčšine miestach kvôli mäsu, na iných kvôli koži, ale aj kvôli stavcom a zubom, ktoré boli používané na výrobu ozdobných predmetov. Momentálne je ich lov veľmi prísne korigovaný.

Sob polárny a los mokraďový (Rangifer tarandus a Alces alces)

Tieto dva diametrálne odlišné druhy sa líšia už na prvý pohľad. Los je najväčšie z jeleňovitých zvierat, pričom sob patrí medzi tie stredné veľké. Dospelý los v Kanade môže vážiť až jednu tonu, najväčšie soby vážia do 250 kg. Los má tiež výrazne väčšiu hlavu a pretiahnutý pysk. Veľký rozdiel je aj v parohoch. U losa má parohy iba samec, sú lopatovité a doširoka otvorené. U soba môžu mať parohy aj samice, ktoré ich nezhadzujú každoročne, ako je tomu u samcov a ostatných jeleňov, ale iba raz za 2-3 roky. Majú ich tiež výrazne menšie a tenšie. Samce sobov majú veľmi typické parožie, ktoré sa im ohýbajú akoby opačne a rozvetvujú sa výrazne aj dopredu.

Soby patria medzi veľkých cestovateľov, dokážu absolvovať najväčšie migrácie na zemi. V Rusku je najväčšou skupinou sobie stádo známe ako Taimyr. Donedávna ho tvorilo päťstotisíc až milión zvierat. V Kanade stádo známe ako „George river herd“ mávalo medzi 30 000 – 400 000 jedincami. V dnešnej dobe ich zostalo pokope iba niečo vyše deväťtisíc. Známe stádo "Porcupine caribou" z Aljašky prejde až 2 400 kilometrov, čo je jedna z najdlhších migrácií suchozemských cicavcov vôbec. Tieto migrácie sa odohrávajú vo veľmi odľahlých oblastiach a ťažko sa stopujú. Menšie stáda sa však dajú vidieť vo voľnej prírode na viacerých miestach a stretnutia s nimi nie sú až tak výnimočné. V niektorých oblastiach sa nemusíte vydať ani za polárny kruh, aby ste soby videli. Stačí vám ísť do národného parku Denali na Aljaške, alebo napríklad do Nórska v okolí Trondheimu.

Losy sú na rozdiel od sobov samotárske a nemigrujú. Majú rady močaristé oblasti s lesným porastom. Losy možno vidieť bežnejšie, aj napriek celkovému väčšiemu počtu sobov. Dajú sa vidieť v blízkosti viacerých dedín a miest po celej Škandinávii, na Sibíri, v tajge a Severnej Amerike.

Sob je výnimočný svojou štruktúrou dutého chlpu, ktorá ho veľmi dobre chráni pred chladom a podľa ktorej bol navrhnutý systém tepelnej izolácie s obrovským využitím. Soby často žijú v extrémnejších podmienkach ako losy. Losy sa zdržiavajú v oblastiach s dostatkom porastu, kde sa živia rôznymi listami, výhonkami a trávou. Sob nie je taký náročný na potravu, dokáže sa uskromniť. Na to, aby prežil, si vystačí aj s lišajníkom. Veľmi zaujímavý je spôsob, akým si losy a soby (a taktiež polárne líšky) udržiavajú „studené“ nohy. Krv, ktorá im tečie z tela do nôh, sa v hornej časti nôh ochladzuje a do dolnej časti nôh prichádza studenšia, čím zviera nestráca drahocenné teplo. Krv, vracajúca sa z nôh, sa od tej prichádzajúcej ohrieva, do tela sa vracia teplejšia a neochladzuje tak vnútro organizmu.

Soby sa dajú najčastejšie vidieť v oblastiach, kde ich chovajú. Či už v severnej časti Sibíri, alebo v Laponsku, všetko sú to soby arktické-európske. Domestikované poddruhy sú väčšie, sú chované na mäso a mlieko. V severnej Amerike sa často nazývajú karibu. Aj tu ich pôvodní obyvatelia chovali polodivokým spôsobom. Divé soby je možné vidieť v škandinávskych krajinách a v Rusku. Nájdete ich v národných parkoch Ruska a v divočine v okolí Trondheimu. Zaujímavou je aj populácia na Špicbergoch. Tieto soby sú najmenšie zo všetkých dvanástich poddruhov. V severnej Amerike je možné vidieť ich migrovať v rámci Aljašky a teritórií na severe Kanady. Malé populácie žijú aj na iných miestach, jedným z nich je napríklad národný park Cairngorms v Škótsku medzi mestami Inverness a Aberdeen.

Losy majú podobné rozšírenie ako soby, nezasahujú však až tak extrémne na sever a na druhú stranu zasahujú viac na juh. Občas sa zatúlajú aj na územie Slovenska a Čiech. Veľký problém s losmi majú na ostrove Newfoundland v Kanade, kde majú časté kolízie s autami. Vzhľadom k jeho výške a dĺžke nôh, vie byť los extrémne nebezpečný. Keď auto zvieraťu podrazí nohy, jeho telo sa ocitne v kabíne a často prichádza k fatálnym udalostiam. Miestni obyvatelia si nechávajú na autá namontovať špeciálne rámy, aby sa pred tým chránili.

Veľryba grónska (Balaena mysticetus)

Tento živočíšny druh je jedinou veľrybou, ktorá celý život trávi v polárnych oblastiach. Jej vzdialená príbuzná veľryba južná migruje od antarktického pobrežia až po obratník kozorožca. Grónska veľryba dorastá až do dĺžky devätnásť metrov a patrí medzi tie väčšie druhy. Má najväčšiu papuľu zo všetkých živých tvorov, tvorí takmer jednu tretinu dĺžky jej tela. Pravdepodobne sa dožíva aj najdlhšieho veku spomedzi cicavcov, môže to byť až dvesto rokov. Jej hlava je prispôsobená na rozbíjanie ľadových krýh do hrúbky až 40 centimetrov.

Bohužiaľ, "popularita" tejto veľryby medzi lovcami zašla až tak ďaleko, že bola takmer kompletne vyhubená. Dôvodom bol jej vysoko cenený tuk, olej, mäso a kostice. S príchodom zákazu lovu sa však populácia tohto zvieraťa začala obnovovať a v dnešnej dobe už je na väčšine území zotavená, aj keď sú niektoré krajiny a oblasti, kde sú stále ohrozené.

Video: Arctic WWF

Keďže žijú väčšinou v extrémnych podmienkach, nie je veľmi jednoduché ich stretnúť. Malá populácia sa zdržiava pri Špicbergoch, ďalšia v okolí Islandu a východného Grónska. Asi najväčšia šanca zazrieť ich je v Ochotskom a Čukotskom mori a jedno z najlepších miest na ich pozorovanie je mesto Barrow na severnom pobreží Aljašky. Tu ešte stále majú miestni obyvatelia povolenie na lov týchto veľrýb. Vo všeobecnosti platia v národných parkoch a chránených morských územiach pravidlá na priblíženie sa k týmto zvieratám. Občas sa však stane, že tieto zvedavé tvory prídu samé do blízkosti člnu, či lode. Už z diaľky ich je možné rozoznať podľa viditeľného výdychu, ktorý sprevádza typický vodotrysk rovno nad hlavou zvieraťa, vysoký aj päť metrov. Je rozoznateľná aj podľa svojej nezameniteľnej hlavy.

Veľryba grónska je samotárske zviera, občas tvorí menšie skupiny do šesť jedincov. Pláva veľmi pomaly, priemerne 3 km/h. Pri „úteku“, keď sa cíti ohrozená, vyvinie rýchlosť až 10 km/h. Živí sa drobnou potravou, ktorú loví pomocou kostíc. Do svojej enormnej tlamy naberie obrovské množstvo vody a jazykom ju vytláča von. Čo sa zachytí na vnútornej strane kostíc, zlíže jazykom a zhltne. Takýmto spôsobom skonzumuje denne približne dve tony potravy. Zaujímavé je, že v rámci jednotlivých populácií medzi sebou tieto tvory komunikujú. V malej populácií tristo jedincov pri pobreží Grónska bolo zaznamenaných viac ako 180 rôznych veľrybích „piesní“.

Líška polárna (Vulpes lagopus)

Líška polárna je zaujímavý tvor, ktorý žije na obrovskom území arktickej časti Európy, Ázie a severnej Ameriky. Rozšírená je aj v Grónsku, na Špicbergoch, ostrovoch severne od ruského pobrežia, v Hudsonovom zálive, ostrovoch v okolí Aljašky a Čukotky. Žije v oblasti s premenlivým podnebím a tomu sa doknale prispôsobila. Jej zmena srsti je jedinečná až tak, že kedysi boli jej jednotlivé štádiá považované za rozličné druhy. Aby bola počas lovu neviditeľná, na zimu má srsť kompletne bielu. V tejto srsti je schopná prežiť teploty až -70°C. Jej prechodnému obdobiu sa hovorí „modrá“ a na leto, kedy je aj podklad hnedý a zelený, má srsť hnedú a čiastočne fľakatú. Arktickej oblasti, kde žije, je prispôsobený aj tvar jej tela. Aby zbytočne zo srsti „netrčali“ do mrazu, má kratší nos a uši. Práve líška polárna je názornou ukážkou Allenovho pravidla: Čím ďalej na sever, tým viac sa uši a nos zmenšujú, čím ďalej na juh, tým sú väčšie. Toto pravidlo sa jasne ukazuje pri porovnaní líšky polárnej s našou líškou obyčajnou a fenekom (saharskou líškou).

Líška polárna nemá stabilné teritórium, iba nepatrné ich percento absolvuje pravidelné migračné cesty a nachodí neuveriteľné množstvo kilometrov. V júli 2019 vydal Nórsky polárny inštitút správu o mladej samici, ktorá za 76 dní prekonala vzdialenosť 3.506 km! Prešla zo Špicbergov do Grónska a ďalej až na Ellesmere Island v Kanade. Niektoré líšky boli videné až pri Severnom póle.

Podľa miesta výskytu sa líši aj ich potrava. Ich hlavnou potravou sú malé hlodavce ako chrčky a lumíky. Lovia aj zajace, vtáky a ich vajíčka, ryby, nepohrdnú ani mršinami. Snažia sa priživiť na ulovenej koristi väčších predátorov, ako sú medvede a rosomáky. Mäsitú potravu si dopĺňajú v lete zberom bobúľ a v prímorských oblastiach aj morskými riasami. V období rodenia sa mladých tuleňov sú schopné takéto mláďa uloviť. V zime na lov hlodavcov, ktoré sa ukrývajú pod snehom používajú sluch. Začujú lumíka aj 20-30cm pod snehom, vyskočia do výšky a zaboria hlavu do snehu aby korisť chytili.

Vo všeobecnosti je rozšírená a nie je považovaná za ohrozenú. Prispôsobila sa tomuto nehostinnému prostrediu a využije každú príležitosť na nájdenie potravy. Preto sa často približuje aj blízko k ľudským obydliam a dá sa tam často zazrieť.

Northeast Passage – stará obchodná námorná cesta ponad severné pobrežie Ruska. Práve tu je množstvo ostrovov, kde je možné vidieť veľa divej zveri, či už na brehu, alebo na mori. Úžasná plavba je k Zemi Františka Jozefa a Novej Zemi. Málo navštevovaná oblasť ponúka maximum z polárnej oblasti.

Svalbard – súostrovie, známe u nás aj ako Špicbergy, patriace Nórskemu kráľovstvu. Tu je šanca vidieť medveďa bieleho, polárnu líšku a najmenší poddruh soba. V mori žije množstvo živočíchov, vrátane mrožov, tuleňov a veľrýb.

Aljaška – asi najjednoduchšie komerčne dosiahnuteľná arktická oblasť. Jej veľká časť tesne pod polárnym kruhom sa dá ľahko prejsť autom. V oceáne tu nájdete veľryby, kosatky, mníšiky a mnoho ďalších druhov. Medvede hnedé aj biele sa prechádzajú v otvorenej krajine, soby tu stále migrujú vo veľkých stádach. Nájdete tu miesta s pižmoňmi, losmi aj rosomákmi.

Grónsko – najčastejšie navštevovaná oblasť tohto obrovského ostrova je Kulusuk – Ammassalik. V tejto časti je populárne plavenie sa po dych vyrážajúcich zálivoch s pokojnou vodou a kusmi ľadovcov. Je tu šanca vidieť viacero druhov veľrýb. Na juhu ostrova sa vyskytujú pižmone, po celom ostrove zasa medvede biele a polárne líšky. Už len samotná príroda však stojí za to.

Churchill – toto malé mestečko v Manitobe (Kanada) je celkom odtrhnuté od sveta. Vlakom sem trvá cesta 40 hodín, cesta sem nevedie. Hlavnou atrakciou v lete sú tu tisícky bieluh, ktoré sem prichádzajú rodiť mladé. V októbri a novembri sa tu stretáva množstvo ľadových medveďov, ktoré tu čakajú, pokiaľ záliv zamrzne a dostanú sa do svojich lovísk.