Výstup na Etnu - ako a kde sa dá dostať

Na úvod musím povedať, že Taliansko je jedna z mojich najobľúbenejších krajín sveta, ak nie aj najobľúbenejšia. Bol som tam mnohokrát a vždy sa tam rád vraciam. Je to určite jedna z krajín, ktorú by som chcel prejsť krížom-krážom a zavítať do každej jednej dedinky. Úžasná príroda, temperamentní no večne usmiati ľudia plní energie, spevavý jazyk, úžasné pláže, najkrajšie mestá vôbec dýchajúce históriou či najchutnejšie jedlá, aké existujú. To všetko je Taliansko.

Prečo to píšem? Lebo Sicília je trochu iné Taliansko. V mnohých ohľadoch. A veľa ráz sa zdá, ako keby ani nebola súčasťou krajiny. Možno je to blízkosťou k Afrike, relatívne aj Blízkemu východu. S čiernym kontinentom má jasnú spoločnú vlastnosť - vládne tu chaos a veci tu úplné nefungujú tak, ako by mali. Južné Taliansko je skrátka chaotické a treba s tým počítať.

Iste, je to tak na mnohých miestach v Taliansku, pri porovnaní s bohatým severom krajiny a čistými mestami ako Miláno či Turín alebo neustále živý a veselý Rím je to iný svet. V Catanii vám ako prvé udrie do očí množstvo špiny v uliciach. Krabice, odpadky, pografitované steny a mnoho túlavých vychudnutých mačiek. Najmä v pobrežnej oblasti, ktorá je zanedbaná a neudržiavaná.

Centrum Catanie je síce krásne a čisté, stačí však prejsť kilometer ďalej a na čisté ulice môžete zabudnúť. Málo košov spôsobuje, že ľudia hádžu odpadky všade na zem a, očividne, to nemá kto upratať. Takto to vyzerá aj v okolí autobusovej a vlakovej stanice na Piazza Pappa Giovanni XXIII., odkiaľ sa dá verejnou dopravou dostať všade na Sicílii. Vrátane Etny, ktorá je extrémne populárna medzi turistami.

Už len kúpa lístku na autobus predznamenáva priam unikátny zážitok. Autobus AST (Azienda Siciliana Trasporti) na Etnu vyráža o 8.15 h a späť do Catanie ide o 16.30 h. To sa dá zistiť na internete, lístok si však online nekúpite. Až na mieste. Prichadzam k nástupištiam 5 a 6, kde majú busy zreteľne napísané smer ETNA.

Pýtam si lístok u vodiča v angličtine, ten začne šibrinkovať rukou a hovorí niečo v taliančine. Pochopím, že tu sa lístok nekupuje a idem smerom, ktorý mi ukazuje. Dostávam sa však do kaviarne Dakri. Na moje obrovské prekvapenie - toto je miesto, kde sa kupujú lístky na autobus.

Je 7.45 h, prišiel som sem s náskokom no rady sú také dlhé, až sa bojím, či stihnem autobus, ktorý ide o polhodinu. Obavy sa čoraz viac potvrdzujú. Ubehne 25 minút a pohnem sa dopredu asi o meter. Zrazu príde vodič a začne počítať ľudí. Následne prehovori na turistov taliančinou a nik nevie, o čom vlastne hovorí. Aspoň o tom svedčia pohľady ľudí, ktorí sa tam zhromaždili zo všetkých kútov sveta. Barman následne jeho slová preloží a zistíme, že si musí overiť, či sa niečo oplatí.

Dva busy mieriace na Etnu odchádzajú a vodič si vlastne overoval, či sa oplatí naštartovať ďalšie dva busy - či sa naplnia dostatočne. Naozaj, toto by som čakal skôr v Afrike ako tu. Zisťuje však, že je to ok a barmani začnú predávať lístky. Nikam sa neponáhľajú, ľuďom ešte ponúkajú koláčiky a čaj a inštrukcie nám dávajú, ako inak, v taliančine. English please, hovorím nesmelo, na čo sa čašníčka na mňa pozrie a zakýva hlavou do strany. Nevadí. Platím 6,60 € za spiatočný lístok, čo je super cena a nasadám do autobusu. Oba doplnkové spoje sa zaplnia do posledného miesta a môže sa vyraziť.

Je to vlastne dobrý biznis, to dlhočizné čakanie na lístok spôsobí hlad aj smäd, ešte keď vám do toho ostré slnko praží na hlavu od rána. Žiaden zákryt, nič, čo by turistom spríjemnilo alebo uľahčilo čakanie na lístok, tak aspoň občerstvenie. Predávať lístky na bus v kaviarni - to je biznis!

Samotná cesta na Etnu je tiež obrovský zážitok. Teraz v dobrom, lebo vám to pomôže zabudnúť na hektické ráno. Keď autobus začne stúpať, prakticky sa už nezastaví a stále ide viac a viac do kopca. Prejde do dedinky Nicolosi a tu už sa úrodná pôda a vinice menia na čierne kamene. Toto je pozostatok lávy, ktorá vytiekla zo sopky a zmenila pôdu na kamene. Keď však stvrdla, vytvorila úžasné a dychberúce tvary zafarbené dočierna, bordova, tmavočervena a aj dožlta.

Je priam úchvatné, ako postavili moderné cesty hore pomedzi čierne skaly a tiež je obdivuhodné, ako si príroda nájde svoju cestu k obnove. Cez skaly sa totiž prediera nahor tráva a aj stromy. Vznikajú nádherné trávnaté lekná a hoci už to na týchto miestach nikdy nebude vyzerať ako pred lávou, je unikát to sledovať. A rovnako tak ohúria strechy zničených domov, ktoré láva zaliala, no pozostatky z nich ostali a stvorili svet ako z apokalypsy. Tu môžete vidieť, ako by vyzeral koniec sveta. Ak by teda bol jeho príčinou výbuch sopiek.

Prichádzame čoraz vyššie, stromy sa už naplno zmenili z listnatých na ihličnaté pre vysokú nadmorskú výšku. Autobus vyvezie turistov do výšky takmer 1 900 m.n.m. a zastane na Rifugio Sapienza, odkiaľ vedú turistické trasy na jednotlivé krátery sopky Etna. Turisti však ešte pred lanovkou zamieria inde a nasledujem ich. Ľahká chôdza popri úplne preplnenom parkovisku a drevených stánkoch so suvenírmi ma dostane ku Crateri Silvestri - prvý z kráterov Etny, ten najľahšie dostupný. A rovno aj najkrajší zo všetkých i turistami najnavštevovanejší.

Tu nás víta pastier, ktorý drží v rukách malú kozičku a predáva suveníry z lávy. Mimochodom, tu sa z lávových kameňov vytvárajú úžasné tvary ako doplnky do bytu - zvieratá či masky. Ešte krajší je ale pohľad do hĺbky krátera, ktorý hýri najtmavšími farbami dúhy kontrastujúcimi s trávou a kvetmi. Na jeho konci výhľad až do Catanie, na okolité vinice a úrodnú pôdu stredu ostrova, ale aj na more. Pastva pre oči a mnoho napočítaných kontrastov. Tu sa príroda skutočne pohrala perfektným spôsobom a Crateri Silvestri predznamenáva top zážitok. Odporúčam tiež krátke stúpanie na oproťajší špicatý vrch označený ako Upper Silvestri Crateri, odkiaľ je výhľad na tento kráter ešte krajší.

Vraciam sa smer lanovka. Predtým ešte zastávka v suvenírovom obchode, ktorému dominuje model sopky Etna s vyznačenými krátermi a okolitými mestami a kopcami. Tiež je tu jedno z mála verejných WC. Za jeho použitie si vypýtajú euro a ide sa ďalej. Je viacero spôsobov, ako sa dostať na sprístupnené miesta Etny. Postupne vám ich predstavím.

Prvým - najlacnejším, no najzložitejším spôsobom, je vyšliapať si to. Do výšky 2 500 m.n.m., kde končí stanica lanovky, je to zhruba 2,5 hodiny chôdze a ide o poriadnu strminu pre vášnivých turistov. "Peši sa však dostanete len ku kráteru Cratere del Laghetto, ktorý je menší ako Crateri Silvestri a na vyhliadkový kopec Monte Montagnola. Po zvyšných miestach je zakázané chodiť bez sprievodcu," vysvetľuje nám miestny zamestnanec, ktorý nás láka na trekking.

Jeden z mála ľudí na Sicilii, ktorý sa na mňa za celý pobyt na ostrove usmial a hovoril dokonale po anglicky a nemecky, takmer až bez prízvuku. Takto som si predstavoval správanie sa miestnych, ktorí však sami v príručke pre turistov píšu, že Sicílčania môžu byť pre niektorých "sklamaním".

Avšak späť k výstupu. Druhým spôsobom, najjednoduchším a o niečo drahším, je vybrať si kombináciu lanovka + autobus. Spiatočný lístok na lanovku je 30 eur, za autobusy si priplatíte ďalších 35 a po celkom dobre upravených terénnych cestách pochodíte veľkú časť sopky.

Potom prichádzajú na rad najdobrodružnejšie spôsoby - štvorkolky a trekking. Jasná voľba pre nadšených šoférov aj tých, ktorí majú radi prudké výstupy. "Trekking je cesta, ktorá vás dostane na najvyšší možný bod," snaží sa nás spomínaný Talian presvedčiť na toto dobrodružstvo. Svojou charizmou, ochotou vysvetľovať a perfektnou angličtinou ma presvedčí, rovnako tak ale zvíťazí aj moja túžba po turistickom zážitku.

Pokiaľ si chcete prečítať len základné fakty o výstupe na Etnu, tie som zhrnul v nasledujúcom sivom bloku.

Nálada ale opäť pre "skvelú organizáciu" rýchlo opadne... Trekkingová skupina, ktorá sa nazbierala, odchádza čoskoro, hovorí nám sprievodca o 11.00 h. Dodáva, že stále je čas sa pridať. Vypĺňam teda formulár s kontaktnými údajmi a explicitne uvedenou informáciou, že pokiaľ sa mi niečo pri výstupe stane, je to zodpovednosť moja vlastná a nie spoločnosti. Taktiež dôjde na otázku, či mám srdcové či dýchacie problémy a či som bol zaočkovaný proti covidu.

Formulár vyplnený a ostáva už len zaplatiť 50 eur. Následne príde na rad príprava. Starší sprievodca, ktorý hovorí po anglicky asi 10 slov, sa pýta na veľkosť topánok, ktoré sa požičiavajú v rámci ceny a rovnako tak na to, či mám dobrú bundu na turistiku, hore bude totiž zima. Uisťuje sa tiež, či máme dostatok jedla a pitia. Dostávame tiež vtipné červené helmy ako baníci.

Všetko je nachystané. Zrazu príde informácia, že lístok na lanovku sa kupuje zvlášť. Tam sú otvorené len dve pokladne, ženy za pultom sa nikde neponáhľajú a množia sa rady ľudí, ktorých je predo mnou minimálne 100. Ani tí, ktorí si zaplatili sprievod, nemajú akýsi prednostný vstup k lístkom, a tak sa čaká v rade. Naozaj, toto mohlo byť lepšie zorganizované, pomyslím si, na čo mladý lákač Talian priznáva, že tam vládne "menší chaos".

Prečo nemohli dostať ľudia lístky na lanovku vopred? Nie sú totiž určené na presný čas. Takto ľudia čakajú až do 12.00 h, kým každý jeden účastník výstupu dostane svoj lístok na lanovku. Túra má trvať 4 hodiny, bude to teda tesné stihnúť bus vracajúci sa do Catanie. Naozaj, toto je sicílska realita - chaos a nezorganizovanosť.

Ďalší šok prichádza so sprievodcom. Je ním ten spomenutý starý pán, ktorý vie 10 slov po anglicky. Asi som sa mal učiť radšej taliančinu namiesto španielčiny, aby som vedel, o čom sa vôbec bude hovoriť na Etne, pomyslím si. Jeden z ochotných domácich turistov sa však obetuje a po celú túru prekladá jeho výklad do dobrej angličtiny. Snáď mu po konci výletu vrátia za to nejaké peniaze, alebo ho rovno najmú do svojich služieb.

Ide sa na lanovku, tá ušetrí skutočne množstvo času a síl. Výstup je poriadne strmý a pozorujem pri ňom trávnaté lekná rastúce cez skaly vyformované lávou. Už toto je zážitok. Hore je cca za 15 minút a treba rátať s tým, že občas si pri ceste hore urobí "prestávku". Najmä keď je silnejší vietor.

Počasie môže so sebou priniesť aj nejaké komplikácie. Niekedy je vietor hore na Etne taký silný, že vyradí z prevozu lanovky, a tak túto možnosť výletu eliminuje. Potom treba hľadať alternatívy. Inak sú lanovky bezpečné, do každej sa zmestí šesť ľudí a explicitne vás upozornia, aby bola na oboch stranách vyvážená. Ak do lanovky nastúpia štyria ľudia, musia sa rozmiestniť po rohoch. Tu je vyváženie naozaj dôležité.

Celá skupina sa stretáva hore a môže sa začať stúpanie. Čaká nás 500 výškových metrov a neustála, poriadne strmá cesta hore. Cesta cez cestičky, ktoré sa nezdajú byť cestičkami. Sprievodca však vie, je skúsený a upozorňuje na úseky, kde sa šmýka a kade sa chodí, aby zvládol výstup každý bez ohľadu na vekové kategórie. Ide sa svižné, ale normálne tempo. Malá prestávka je každých 10 minút pri zaujímavom mieste, ktoré je niečím výnimočné. Neskôr dôjde aj na dve väčšie prestávky...

Zastavujeme sa pri mieste, ktoré sa leskne. Ako vysvitne, je to zopár centimetrov snehu, ktorý poriadne zľadovatel a drží sa tam neustále. To nie je úplne prekvapenie, sme predsa vo vyššej nadmorskej výške a počas zimných mesiacov sa na Etne viete aj lyžovať. To len musí byť zážitok zajazdiť sopku. Teraz sa môžete akurát tak dotknúť ľadovej masy. Aj porovnanie, že v Catanii a okolí je 30 stupňov, je vám teplo aj v mori, no o niečo vyššie sa dotýkate ľadu - porovnanie, ktoré sa vryje do pamäti.

Čierno-červené skalnaté masívy sa stále odhaľujú a dobrá nálada pretrváva. Ide o čarovné miesto, ktoré mi niečo pripomína. Tadiaľto by mohol aj Frodo niesť prsteň do Hory osudu, aby priniesol mier Stredozemi. Viem, Pán prsteňov sa síce nakrúcal na Novom Zélande, ale aj cesta na vrch Etny vyzerá ako Mordor. Asi by som radšej niekedy nechal Saurona vyhrať, pomyslím si pri ťažkých stúpaniach, no pokračuje sa ďalej a Mordor sa mení na mesačnú krajinku - takto by naozaj mohol vyzerať povrch Mesiaca.

Etna odhaľuje svoje unikáty a jedným z nich je takzvaný tunel. Vydláždenú cestu lemujú skaly, ktoré sa spojili do ikonickej brány a tu vznikne najfotografovanejšie miesto celého výstupu

Tu sa s vlajkou fotí aj skupinka Talianov, ktorí prišli na juh vlasti z ďalekého Milána autom. Oslovujú fotografa z Maďarska, aby im vyhotovil snímku a pýtajú sa ho na meno. Volá sa Tibor a po predstavení nasleduje okamžité zborové povzbudzovanie "olé, ole, ole, oleeeee, Tibooooor, Tibooooor!" Konečne taliansky temperament!

Zisťujem, že zhromaždení sú fanúšikmi Interu Miláno. Rozumieme si, pretože práve tento klub v rámci talianskej ligy podporujem. Samozrejme, najmä vďaka Milanovi Škriniarovi. Podarilo sa mi ho viackrát po zápasoch SR aj vyspovedať, čo ohúri skupinku a chce vedieť podrobnosti a vidieť moju fotografiu s ním. A hoci sa mi podarilo odfotiť s držiteľom Zlatej lopty Lukom Modričom, to ich neohúri tak, ako by to spravila možná fotka s milánskym Milanom. Do šľaka!

Pokračuje sa ďalej cez tunel, ktorého tenké steny pripomínajú cestu cez kaňon. Dlhočizné stúpanie sa zrazu na chvíľu skončí. Sme na jednej z mála rovných plôch, a tu je prestávka na sendvič. A tiež pokochanie sa ďalšími útvarmi. Dominujú pichľavé skaly v rôznych útvaroch, ktoré sú akési malé sopečné jaskyne. Ako brána do pekla. Doslova. Z otvoru sa poriadne parí. Ľudia tam začínajú strkať ruky a za 5 sekúnd ich odtiahnu. Vraj je to príliš horúce. Vyskúšam to zo zvedavosti tiež a naozaj. Je to ako strčiť ruku do rúry. Aj pod malými kameňmi sú otvory, z ktorých vychádza teplo.

Skvelé, konečne si zahrejem spotený studený chrbát. Maďar Tibor strká do otvoru v skale sendvič zabalený do alobalu, po dvoch minútach ho vytiahne a je nadšený - zohrial sa ako na grile a je pekne chrumkavý. Chýba tomu už len bazén plný vody a miesto by zrazu pôsobilo ako exotické horúce pramene uprostred sopky. Asi najväčší zážitok celého výstupu a aj preto je tu prestávka dlhšia.

Pokračuje sa ďalej, už vraj posledný výstup a kráter Barbagallo. Posledná strmina, niektorí ale ledva dýchajú, vzduch je tu redší a treba si dávať pozor. Taktiež neodhadnem tempo a zadýcham sa. Príde ku mne sprievodca a ukazuje dychové cvičenia, ktoré po ňom opakujem. Po minúte je naozaj lepšie a pokračujem. Posledné metre a sme pri spomenutom kráteri. Výška 2 929 m.n.m. Úžasný pocit a toto je top bod, na ktorý sa dostanete v rámci trekkingu.

Dve a pol hodiny intenzívnej turistiky sa oplatili. Hĺbka krátera a tvary v ňom sú ohromné a vyrazia dych, ak to už neurobila prudká chôdza nahor. Etna tu odhaľuje svoju krásu. Rozpadá sa oblačnosť a hmla a na niekoľko sekúnd vidno vrch, ktorý je na dosah. "Vyššie ísť nemôžeme, pre toxické výpary zo sopky, ktoré sú veľmi nebezpečné," vysvetľuje sprievodca a dáva to logiku. Tečúcu lávu neuvidíme. "To len raz za mesiac či dva, keď sa sopka zobudí a vychrlí lávu," dodáva charizmatický taliansky starček.

Zostup dole je sranda. A tak sa aj volá. Sprievodca ho nazve "fun way down". Malé čierne kamienky ako na pláži a obrovský sklon dole. Tu si treba dať pozor, ja však pomyslím na to, že tu by bolo ideálne mať sandboard. Alebo stoneboard? Každopádne, tu by bola v zime tá najlepšia sánkovačka vôbec. Už teraz sa cesta dole poriadne šmýka.

Nájdem však spôsob, ako ju zísť rýchlo, zábavne a bezpečne - noha vysoko dohora a prudko sa zaboriť pätou do kameňov, telo zakoniť dozadu a len sa spúšťať rovno dole. Kamene ma postupne zošmykávajú, ale zároveň aj zabrzdia a pád dole nehrozí. Som dole medzi prvými a tu sa ukazujú cesty pre terénne autá a čierna pustatina. Ďalšia prestávka, ktorú krátia výhľady na vrch Etny či na okolité mestá a more, ak to oblaky dovolia.

Odtiaľto je to naozaj len 20 minút naspäť na vrchnú stanicu lanovky. Zvládli sme to. Presne štvorhodinová túra a sme naspäť. Čaká nás bufet pre vyhladnutých turistov, ale aj dobrodružná cesta dole, kde sa môže očakávať ďalší krásny výhľad.

Pri výstupe na Etnu treba počítať s tým, že je tam neustále zima. Aj keď sa potíte pri mori v Catanii, Taormine, Syrakúzach či inde a je vám uprostred leta neznesiteľne teplo, verte, že si treba zobrať teplejšie veci aj na sopku. Teplotný rozdiel na mieste, odkiaľ stúpa hore lanovka, je cca 10 stupňov, hore na najvyššom bode je to ďalších 10 stupňov.

Dôležité je vedieť aj to, že celková výška Etny si berie svoju daň. Špicatý vrch zadržiava oblaky, a tak je takmer neustále zahalený. Silný vietor oblaky rozdúchava a mení ich na mliečnu hmlu. Niekedy tak neuvidíte ďalej ako 5 metrov pred seba. Na pekný výhľad sa treba zastaviť na mieste a čakať. Aj keby bola najväčšia hmla vôbec, do minúty sa môže rozpadnúť a naopak. Bezoblačná obloha sa môže za niekoľko sekúnd zmeniť na silnú hmlu.

Nebuďte preto sklamaní, ak vás Etna nebude motivovať k výstupu tým, že svoj vrch zahalí. Nádej na pekné dokonalé počasie na vrchu je priam utópiou, čo potvrdzuje aj tamojší sprievodca. Radšej počítajte s mrakmi a tým, že nič neuvidíte a v prípade opaku sa dočkáte úžasného prekvapenia. Výstup na Etnu bude aj tak zážitok.

Sprievodcovia vám povedia, že nie, po vlastnej skúsenosti ale hovorím niečo iné. Lanovka vás zavezie hore a odtiaľ vraj môžete ísť len ku kráteru Cratere del Laghetto. Videl som však veľa ľudí, ktorí sa pohybovali aj ďalej. Aj takých, ktorí išli cez "fun way down" hore. Nikto ich neupozornil, že sa to nesmelo a nebola tam žiadna ochranka, ktorá by im hovorila, že ďalej ísť nemôžu.

Cestu tak môžu absolvovať ľudia aj sami, ale na vlastné riziko a úplne by som to neodporúčal. Najlepšie poznajú cesty tamojší sprievodcovia a výstup si tak užijete rovnako ako v prípade, že sa vydáte na poznávací výlet sprevádzaný sprievodcami BUBO.

Osobne som neľutoval jediné euro, ktoré som výstupu obetoval, aj napriek tomu, že by sa dal výstup spraviť aj po vlastnej trase "na drzovku".

Etna je krásna a vytvára famózne a jedinečné útvary. Tmavé skaly, trávnaté lekná, tunel ako kaňon, malé jaskynky, z ktorých vyviera para, hlboké krátery, skvelé výhľady i predstavu postapokalyptického sveta. Skrátka iný svet a zážitok, ktorý si budete navždy pamätať.