Poklady Peténu - Guatemala, ako ju nepoznáte

Väčšine ľudí sa pravdepodobne Petén spája s impozantným mayskym mestom Tikal. To zvykne byť označované aj za najväčšie mesto klasického mayského obdobia. Mesto bolo nominované aj do zoznamu siedmich novodobých divov sveta. V BUBO sme ho zaradili medzi najkrajšie UNESCO pamiatky našej planéty.

Hlasovanie do tohto zoznamu sa však dialo cez internet, a tak Tikal prehlasovalo mexické Chichén Itzá. Predsa len Mexiko má cez 120 miliónov obyvateľov a tí, keď zahlasovali oproti približne 17 miliónom Guatemalcom, spravilo to svoje. BUBO loví zážitky vo všetkých navštevovaných krajinách!

1. Uaxactún
2. Chicle zapote
3. Xate

To sú tri poklady Peténu, o ktorých sa este stále málo hovorí. Buďte medzi prvými, ktorí poodhalia ich rúško tajomstva

Uaxactún je v podstate malá dedina, ktorá akoby napoly pretína významné mayske mesto. Jeho pôvodný názov nevieme s istotou, ale zvykne sa uvádzať, že sa volalo: Siaan K´aan. Znamenalo by to “narodené v nebesiach”. Tak prečo ho dnes voláme Uaxactún? Kameň 8. 

Pôvodné mesto bolo opustené pravdepodobne niekedy okolo desiateho storočia nášho letopočtu. Zarástlo okolitým pralesom. V jeho útrobách a na jeho okraji sa zdržiavali iba tzv. chicleros. K nim sa ešte dostaneme. V roku 1906 išiel okolo na svojej druhej expedícii Sylvanus Morley.

Absolvent Harvardu a dobrodruh, ktorého možno viac poznáme v súvislosti s mexickým Chichén Itzá. Našiel kamennú stélu, z ktorej prečítal číslovku osem viažúcu sa k mayskému kalendárnemu obdobiu baktun. A názov neznámej lokality bol na svete: Kameň 8, Uaxactún. 

Od roku 2009 v tejto lokalite vedie výskum aj slovensko-český tím pod vedením profesora Milana Kováča. Za vyše desaťročnicu tvrdej práce odviedli kus dobrej roboty a v roku 2021 sa dokonca vybrali aj hlbšie do pralesa. Niekoľko hodín cesty útrobami hustého porastu len preto, aby založili základný tábor, z ktorého sa potom vyrážalo na jednotlivé lokácie. 

Snímky zo špeciálneho lidarového radaru prezrádzali základy veľkých miest a stavieb, ktoré kedysi tvorili spletité mayské mestá. 

Roje hmyzu, nebezpečné hady a nevyspytateľné zvieratá, ako napríklad jaguáre a drzé opice, tvorili len časť miestneho koloritu, ktorý bolo treba prekonať. Expedičné podmienky podčiarkoval neexistujúci kontakt s civilizáciou. Bolo potrebné spoľahnúť sa sám na seba.

Získavanie vody z miestnej lagúny. Jej následné filtrovanie na použitie pre účastníkov výpravy. Kulinárske umenie miestnych kuchárok špeciálne najatých na účely výpravy. Žiaden obchod na dokúpenie potravín. Prenosné laboratórium na archiváciu a prvé skúmanie vzoriek prinesených priamo z archeologických vykopávok.

Takto celý mesiac priamo na mieste obkľúčení iba hustým pralesom a mayskými mestami, ktoré takpovediac pojedol zub času.

Výsledkom neúnavnej práce však boli množstvá keramiky, pozostatky z miestnych hrobov a nástroje, ktoré sú predmetom doterajšieho skúmania. 

Toto všetko by nebolo možné bez spolupráce so skúsenými chicleros a xateros. A tak sa dostávame k druhému a tretiemu z pokladov Peténu.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, odkiaľ pochádza žuvačka? Vedci hovoria, že ľudia odnepamäti niečo žuvali. Za najstaršiu žuvačku sa zvykne považovať hmota cca 5 000 rokov stará a nájdená na severe Európy . vo Fínsku. Starovekým Grékom a Číňanom tiež nebola žuvačka cudzia. Avšak za najväčších priekopníkov žuvania sa označujú Mayovia. A neskôr to po nich prebrali Aztékovia.

Takto sa dostaneme na americký kontinent, kde absolútny rozmach zažila práve za vlády mexického prezidenta Antonia Lopez de Santa Anna. Ten si ju so sebou zobral aj do Spojených štátov koncom 19. storočia. Žuvačka si ešte chvíľu musela počkať na svoju slávu.

Všetko zmenila prvá svetová vojna. Zistilo sa, že pri žuvaní človek vytvára sliny, ktoré mu nielen že dodávajú pocit nepociťovania smädu, ale sčasti sa utíši aj hlad. Ba čo viac, niektoré výskumy poukazovali aj na blahodárny vplyv žuvania na stresové situácie. Ideálny nástroj pre vojakov v zákopoch.

A tak sa stala spolu s čokoládou povinnou výbavou základných balíčkov armády. Takto ju americkí vojaci priniesli so sebou do Európy, kde sa premenila na vhodný výmenný artikel a spopularizovala sa po celom našom kontinente. 

Ak sa vrátime do histórie, žuvačka sa vyrábala z miazgy jedného konkrétneho stromu - volajú ho aj žuvačkový strom alebo “chicle” (čítaj čikle). Po latinsky “manilkara zapota”. A práve tento strom je rozšírený aj na území Peténu. Absolútny poklad, keď zoberieme do úvahy rastúci dopyt začiatkom 20. storočia.

Uaxactún sa ako prvá osada na okraji pralesa stala baštou tzv. Chicleros. Mužov, ktorí sa živili tým, že jednoducho narezávali stromy tak, aby z nich do kelímkov vytieklo dosť šťavy, ale zároveň “nevykrvácal” strom. Táto miazga sa následne pozbierala do akýchsi vedier, odovzdala sa v osade, kde sa uvarila a základ pre prírodnú žuvačku bol hotový.

Predstavte si, ako veľmi rozkvital obchod so žuvačkou, že Uaxactún mal skôr letiskovú dráhu než cestu, ktorá by ho spájala s okolitou civilizáciou. Jednoducho raz za dohodnutý čas pristálo lietadlo, nabralo tovar a vybavené. Stopy po tejto dráhe sú dodnes viditeľné v strede dediny. V súčasnosti sa na rozľahlej ploche pasú kone.

“Chicleros” boli naozaj tvrdí chlapi. Často trávili v nebezpečnej džungli niekoľko mesiacov. Ich predáci len posielali kone tam, kde nakladali tovar. Optimálne obdobie na zber bolo po dažďoch, kedy stromy boli plné sily a mali dostatok miazgy. Vtedy však bol aj prales najnebezpečnejší.

Smrteľne jedovaté hady boli v tom čase ešte mladé na to, aby dokázali vyhodnotiť mieru nebezpečenstva a svoj jed často púšťali bezhlavo. Taktiež bývali v tomto období premnožené. Ďaleko od civilizácie nemali “chicleros” šancu. Zároveň sa stretávali so šelmami ako napríklad jaguáre, ktoré v tom čase mávali mláďatá.

Znovu zvýšené riziko v boji o vlastné prežitie. Aby toho nebolo málo, máte v pralese okrem iného aj nespočetné množstvo hmyzu. Drobné chrobáčiky sa vám zahryzávajú pod kožu, kde si ďalej pochutnávajú na vašom tele, plus roje komárov a rôzneho iného bodavého hmyzu. Nedotknutý dažďový prales vo svojej esencii. 

Ak k tomu pripočítame pytliakov, ktorí neváhali siahnuť vám na život, ak ste náhodou našli ich tábor, dostaneme naozaj náročné podmienky pre prácu so stromami z rodiny “zapote”.

Pytliaci od nepamäti poznali túto oblasť ako miesto bývalých rozľahlých mayských miest a dobre si uvedomovali cenu nájdených artefaktov. Aj to, že takéto vlúpania do starých mayskych hrobov sa postupne stali ilegálnymi. A preto bolo jednoduchšie vás v džungli radšej odstrániť pri prvom stretnutí. 

Potom prišli ľudia na to, že žuvačky sa dajú robiť aj zo syntetických náhrad, ktoré sú oveľa lacnejšie a ľahšie dostupné. Extra výhodnému obchodu s miazgou zo stromov “zapote” bol takmer z jedného dňa na druhý koniec. Mnoho rodín tak prišlo o zdroj príjmov, ale zároveň prišli na ďalší nápad - poklad menom Xate.

Xate je druh malej palmy, ktorá od nepamäti rastie v pralesoch Peténu. Je malého vzrastu a skôr ako na palmu sa podobá na krík. Jej listy sú však ideálnym doplnkom do kytíc. Vydrží dlhé transporty bez optimálnych podmienok či vody. Je dlho zelená a svieža, akoby ste ju odtrhli práve teraz.

V USA sa používa hlavne počas Veľkej noci na výzdobu kostolov na Palmovú alebo tzv. Kvetnú nedeľu. Štatistiky hovoria, že Guatemala a Belize vyvezú ročne iba do Štátov okolo 400 miliónov kusov tejto palmy. Hotové bohatstvo pre rozvoj miestnej ekonomiky. 

Z “chicleros” sa v Peténe stali “xateros”. Dnes už nemajú kone a oslíkov na prepravu tovaru, ale využívajú motorky. Tie im umožnia takmer na dennej vracať sa domov z džungle. I keď tie najlepšie a najkvalitnejšie listy Xate sú hlboko v pralese. V pralese bez ciest, kde sa motorkou boríte po kolená v blate.

Stále extrémne náročná práca momentálne živí miestne rodiny v malej dedinke Uaxactún. Až do momentu, kým neprídu rôzne archeologické tímy a najímajú si týchto lokálnych mužov do svojich skupín. Predsa len najlepšie poznajú džungľu, dokážu sa v nej orientovať a pracovať aj v naozaj náročných podmienkach.

Tak čo, chcete spoznať Petén, miestnu bohatú kultúru a prírodné poklady? Vidíme sa v Guatemale!