Ako sa správať pri raketovom útoku – rady

Appka ukázala, že nálet skončil. Aj ja idem von z bunkra s ostatnými, ešte filmujem ten ruch. Je až šokujúce, ako sa mesto vrátilo do normálu – teda do normálu na prvý pohľad. Celé tie štyri hodiny nebolo na uliciach ani nohy, všetky obchody pozatvárané a zrazu je mesto plné. Akoby ľudia chceli ukázať nepriateľovi, že sa neboja, že oni budú žiť a nevzdajú sa, nech robí čokoľvek. Musím povedať, že spoločne s krásnym počasím to pôsobí značne povzbudzujúco.

Prezident Zelenskyj práve vyhlásil, že útoky sú ukážkou Putinovej zbabelosti a že ide o teroristický útok na civilných obyvateľov. Na začiatku vládnutia tohto herca rozprávajúceho po rusky mnohí ľudia nemali radi, ale teraz má obrovskú podporu Ukrajincov. Dodáva im chuť žiť. Je to on, kto nechce rokovať o mieri, ale chce jednoznačne vyhrať. A Ukrajinci s ním do toho idú. Uvedomujú si, koľko životov ich to bude stáť?

Ukrajina je veľký národ a Zelenskyj má určite dobrých poradcov. Verme, že vie, čo robí.

Na druhej strane – má sa vzdať? Zelenskyj vykonáva svoju povinnosť a vedie národ v boji proti Goliášovi. Rusi teraz trafili v Ľvive štyri elektrárne a distribúcie elektriny a my to postupne zistíme.

Vonku pred radnicou ma čakal Orest a vyrazili sme. Kúpiť vodu – to sa nám nepodarilo. Vymeniť peniaze, to sa nám taktiež nepodarilo. A tak som si zobral aspoň filtrovanú kávu, ktorú urobili v kaviarni už ráno. Kávovar im totiž stále nefungoval. To bola moja jediná tekutina za celý celučičký deň. Prišli sme domov, nasadli do auta a vyrazili za dymom. Orest už z informácií od kamarátov z mesta vedel, kde to padlo.

Celkovo k informáciám – je ich veľa a väčšina zlých, nikto prakticky nič nevedel. V bunkri mi hovorili o stovkách rakiet, ale nakoniec ich dopadlo tridsaťštyri. Čísla sa líšia.

Signál teraz na začiatku ešte bol, nasadáme do auta a ja postnem zopár informácií. Ako sa blížime k dymu, signál zmizne. To je fajn, lebo Rusi by mohli informácie zneužiť. V malom obchodíku na severe mesta stretávame babičky, ktoré hovoria, že videli letieť štyri rakety a následne počuli ohromné výbuchy. Nemajú signál a nevedia sa spojiť so svojimi príbuznými.

Nepáči sa im, že niečo filmujeme a nechcú na nič odpovedať. Sú to také sovietske babičky, ktoré vedia, že najlepšie je nič nehovoriť, k ničomu sa nevyjadrovať. A, ak sa už vyjadriť – tak ako všetci, ako mainstream, ako provládne médiá.

Zaparkujeme a ideme peši. Je to ďaleko. Po asi dvoch kilometroch nás zastavia vojaci a sú značne nepríjemní, že čo fotíme, nech ukážeme mobily a ja aj fotoaparát. Chvíľu si myslím, že prídem o všetko, čo som nafotil. No Orest to s nimi vykomunikuje, má novinársky preukaz, dlho pokrýva tento informačný priestor. Všetky fotografie nám nechajú a pustia nás čo najbližšie ku kúdolu dymu. Sme tu jediní. Funkčnosť ukrajinskej armády ma prekvapila, mám pocit, že všetko funguje a každý vie, čo má robiť. Nemám pocit žiadneho chaosu.

“Rusi trafili rozvodňu elektriny”, takto nám to vysvetľujú vojaci. Každopádne, celý Ľviv je bez elektriny a uvidíme, ako dlho ešte bude. 

Poznámka: týždeň po tomto veľkom nálete, v čase keď vyšiel tento blog, prezident Zelenskyj informuje, že Rusi zničili už 1/3 všetkých elektrárni Ukrajiny.

Výpadok signálu som pokladal za super zásah ukrajinských úradov, aby obyvatelia nepostovali fotografie a útočník nevedel zistiť, čo sa mu podarilo trafiť a čo nie. No zistil som, že signál vypadol v celom meste a celý Ľviv je zrazu bez informácii. A teda značne krehký.

Máme dohodnuté stretnutie s Vitaliym Kulykom, šéfom turizmu v Ľvive, ale nevieme sa naňho nakontaktovať. Ľudia stoja na rohoch zastávok a ulíc, oproti radnici, lebo tu je z nejakého dôvodu funkčné wifi. Aj my sa postavíme na roh Rynku a voláme mu. Keď je nedostupný, píšeme, ale je evidentné, že on si teraz poštu nepozerá. Aj on by musel ísť na roh ulice a dostať sa k správam.

Poznámka: S Vitaliym komunikujem aj po návrate. Teraz na turizmus nemyslí, ale prosí nás aby sme mu zohnali 20 masiek. Bojí sa jadrového útoku.

Plus pozor, znamená to taktiež, že v Kyiive nejazdí metro, že sa v nemocniciach v Lvive neoperuje...

Meníme auto za terénne a zo severu Ľviva, kde sme natočili prvý výbuch, ideme na úplný juh, vyjdeme z mesta tými zátarasami, ktorými sme včera z Karpát prišli a ideme k druhej elektrickej rozvodni. Tu nás však nepustili, je tu vyše dvadsať áut, ktoré hasia požiar a nechcú, aby sme im zavadzali. Vraciame sa do mesta.

Popri ceste sú pumpy a teraz sa pred nimi vytvorili kilometrové rady.

Z juhu ideme okolo bývalej budovy KGB a Orest mi hovorí starý vtip. „Vieš, ktorá je najvyššia budova Ľviva?” No predsa radnica so svojou vežou, odpoviem. „Nie, budova KGB, odtiaľ dovidíš až na Sibír.”

Výmena peňazí nie je možná ani po niekoľkých hodinách. Kupujem si novú silnejšiu powerbanku, zdá sa mi, že ak bude Putin útoky opakovať, potrebujem mať mobil funkčný a teraz si ho nemám ako nabiť. V mobile mám všetko a teraz som polofunkčný. Powerbanky, našťastie, predávajú už nabité.

Opakovaný útok by bol teraz omnoho devastujúcejší. Ľudia už fungujú na mobiloch, na appkách, mnohí nepočuli ani výbuchy, ani prvú sirénu, riadia sa podľa svojich mobilov. Keď teraz mobily nefungujú, nastane panika omnoho ľahšie. Nie je ani signál. Zelenskyj drží morálku národa cez sociálne siete a výpadok elektriny a dát je značnou stratou. Wifi však na niektorých miestach mesta funguje a ľudia sem chodia, postávajú v skupinkách a vybavujú veci.

Ideme sa najesť, ešte som od rána nič nejedol. Jedna reštaurácia sa zdá byť otvorená. Vojdeme dovnútra, prídeme k nerezovému pultu, naložím si všetko, čo tam je. Kyslú šošovicu, uhorky a rajčiny, dva koláče.

Ja sa považujem za antivojnového cestovateľa, adrenalín z vojny nevyhľadávam. Snažím sa na svet pozerať z tej krajšej stránky. Samozrejme, keďže som navštívil všetky krajiny sveta, bol som aj v Líbyi, Sýrii, Jemene, Afganistane, Čade, Somálsku, Mali, Iraku… Prosto všelikde, kde je vojenská sila jasne prítomná a viditeľná. Mám veľa fotografií vojakov po celom svete, no beriem to len ako nutné zlo. Gro mojich fotografií a zážitkov oslavuje pozitívnu tému a krásy našej planéty, lebo to tak naozaj je. Svet je prekrásny!!!

Ani na tejto ceste som nechcel ísť do vojny. Nech to znie akokoľvek, bola to nešťastná náhoda, aj keď, uznávam, že som jej dopomohol.

Viackrát sa mi však potvrdilo, že niektoré veci človek, nielen na cestách, objaví iba vtedy, keď sa stratí či urobí chybu. A dnešný blog je o tom stratení. 

No nezabúdajte – keď sa stratíte, musíte nájsť novú cestu von! 

Vlak vraj zvykne meškať hodiny, tvrdí Marta. No dnes došiel načas. „Keď nebude nálet, pôjde načas,” predikuje chlapík na nástupišti, ktorý má za ženu Češku.

Stretávam tu troch expatov, ktorí dlhšie žijú v Ľvive. Tiež sa rýchlo zbalili a, doslova, spoločne utekáme z krajiny. Letisko je zatvorené, cesta na juh do Maďarska vedie cez Karpaty a v noci to vie byť risk. Už raz som ho podstúpil. Z Ľviva do Užhorodu je to päť hodín a z Ľviva do poľského Przemyslu menej ako polovica. Denne chodí do Przemyslu mnoho autobusov, ktoré tam zvážajú ukrajinských utečencov. Už ich emigrovalo vyše osem miliónov a Orest si myslí, že sa málokto z nich vráti. Časť jeho rodiny žije v Kanade, kde každý Ukrajinec dnes dostane pracovné povolenie na tri roky a tisíce dolárov ako nevratnú podporu na rozbeh.

Dĺžka cesty autobusom je nevyspytateľná a vlak je istejšia voľba, myslí si Orest. Vlak ide raz za deň, a to o 17.48 h.

Orest a Marta vyrazili do domu rodičov na vidiek, aj Orestova sestra tam išla, schovať sa do prírody. Pozývajú ma, ale ja sa rozhodnem ísť na vlak. Od počiatku som si povedal, že na Ukrajinu idem s ľahkým batohom, ľahkou mysľou a budem ňou surfovať podľa situácie. Teraz to vyhodnocujem takto.

Vlak príde absolútne načas, tlačenica je tiež taká normálna, nie je tu chaos. Ide dokonca aj sieť a volajú mi ľudia. Nikto nevie, že som na Ukrajine. Pri vstupe do vlaku ma skontrolujú, lístok nemám fyzicky, iba QR kód, skontrolujú mi tiež pas.

Sedím a píšem tento blog a príde colníčka a poprosí opäť o pas. Potrebuje ma kontrolovať znovu a mne dôjde, že si myslí, že ako Ukrajinec utekám pred vojenskou službou. Vstávam, podávam pas a slovenský pas funguje ako zaklínadlo. Môžem v písaní pokračovať. Slnko krásne zapadá nad historickou stanicou, svieti mi do očí a ja mám až zvláštne dobrý pocit.

No svojej žene budem volať domov až po prekročení hraníc. Stále nás môže čosi trafiť, stále nie sme v bezpečí. Bielorusko je blízko a rakety odtiaľ letia rýchlo, nestačíme ich zamerať a zostreliť. Informácie mám zmätočné, že sa vraj vojaci Lukašenka pridávajú a vyrazili cez hranice. Nebola to pravda.

Meškáme predsa len, pol hodinku. Verím, že rušňovodič nemá viac správ, než mám teraz ja. Vo vojne veci fungujú inak a človek musí vstúpiť do čakacieho módu. Mamu majú pustiť z nemocnice a rád by som ju odviezol vo štvrtok domov. Neozval som sa nikomu. Ozvem sa z bezpečia Poľska, z krajiny, ktorá je proti Rusku dnes popri Ukrajine nastavená asi najviac. Viem, že na letisku v Jaroslawi, 40 km od Przemyslu, majú množstvo jednotiek USA, ktoré trénujú ako vo filme. Poľsko je pre mňa "domček", bezpečná zóna, ktorej keď sa dotknem, vyhral som.

Meškáme skoro hodinu. Odídeme?

Inna je veterinárka, nastúpila do vlaku o ôsmej ráno a aj keď vybuchla bomba vedľa trate v Kyjive ráno o 8.20 h, ich vlak odišiel načas. O jedenástej buchla ďalšia bomba a vybila na vlakovej stanici všetky okná, hovorí mi pokojným hlasom mladá veterinárka. Ja tú stanicu dobre poznám. Odchádzal som odtiaľ dva razy a mal som tam byť zajtra ráno.

Teraz meškáme a mne sa to nepáči, lebo v noci nás môžu trafiť. Inna ide na Cyprus, odtiaľ do Frankfurtu za kamarátmi, a potom sa chce vrátiť domov. „Ja sa chcem vrátiť. My všetci sa chceme vrátiť. My Ukrajinci máme inú mentalitu než zvyšok Európy, sme iní,” rozhovorí sa Inna. 

Po ceste týmto vlakom počula viackrát, ako strela letí nad nimi, ako padla a buchla. Nechce sa mi to veriť, ale ona sa nemancuje, nezdá sa, že si vymýšľa, rozpráva o tom úplne normálne, akoby sa nič nedialo. „Yes, yes, yes,“ však čo sa blbo pýtam, prosto to letelo okolo vlaku a potom buchlo vedľa. Inna očakáva nočné bombardovanie. V rádiu hlásia, že tie útočiace drony boli iránskej výroby. Inna tvrdí, že počula klasické strely vyslané z Astrachanu, Krymu a z lodí z Čierneho mora a sem do Ľviva aj z Bieloruska. Vlakom asi štvrtý raz prechádzajú psy a ňuchajú… Neviem, čo hľadajú, asi hľadajú bomby, myslí si Inna.

Meškáme vyše hodiny, keď prichádza colníčka a pýta si od nás pasy, opečiatkuje ich. Zdá sa, že všetci majú čas.

Z Przemyslu chcem samozrejme pokračovať ďalej autobusom priamo do Bratislavy. Je presne napasovaný na vlak a odchádza zopár minút po tom, čo príde náš vlak. Až na to, že náš vlak mešká päť hodín. Stáli sme vyše hodiny v Ľvive a teraz stojíme opäť v Šehini. Nie je tu signál a ani dáta, a tak neviem získať informácie a ani nič rezervovať. V bunkri som si pripadal, že mám svoj život v rukách, tu som vystavený napospas nočnému náletu. Nech už sme na druhej strane, nech už sme v Poľsku, nech už sme v bezpečí. Ostatné je drobnosť.

Vraj útočia vojaci z Bieloruska, a to je blízko. Veľmi blízko, ak sa nepohneme. Ešte je to hodina na hranicu. Do Brestu v Bielorusku je to päť a pol. 

Sedím tu ako vo väzení, nemôžem ísť z vlaku von, nemám ani hrivny, ani vodu, ani jedlo. Je tu jedálenský vozeň, ale nedá sa platiť ani kartou, ani dolármi, ani eurami. Za celý deň som vypil iba pohárik kávy.

Čakali sme tam niekde v poli strašne dlho. Nikto nič nevedel a cítil som sa asi ako keď prevážajú ošípané na bitúnok, tiež im nikto nevysvetľuje, kedy dorazia a kedy ich tam dorazia. Cítim sa podobne, je noc, nálety sú značne pravdepodobné a keď sa Putin pustil do elektrických rozvodných staníc, ciest, mostov, tak sa pokojne môže pustiť aj do železníc. Vlak je už blízko hraníc, a to verím, že nebudú Rusi riskovať, vlak je plný matiek a detí, veď muži nemôžu Ukrajinu opustiť, ale aj tak.

Pred odchodom na Ukrajinu nám v našom azylovom dome Oľga rozprávala, ako to vyzerá na frontovej línii. Oľga to ráno prišla z mestečka desať kilometrov od vojnovej hranice a hovorila, že jej rodičia sa skrývali mesiace v bunkri. Ja som tam bol iba štyri hodiny a stačilo mi. Nemal som oblečenie, nemal som vodu, nebol tam záchod, ani svetlo, nebolo kde spať. Nebol signál, a teda neboli informácie. O to väčšmi si cením svoje fotografie.

Po príjazde do Przemyslu som chcel v meste prespať, je to vraj veľmi pekné mesto, hovorí Orest, no na booking.com je 0 miest voľných. Keď prídem, je strašná zima, je po polnoci, a tak, ako bolo v Ľvive fajn, je tu hrozne a mráz sa vkráda pod kožu. Ľudia vyšli z vlaku a stoja vonku na tom polnočnom mraze a nikto to nerieši. Tak ako Rusi, aj Ukrajinci vydržia veľa. Postavím sa do rady, ale keď vidím, že sa nehýbe, nájdem vlajočku EÚ a separátny vchod pre členov EÚ. Vždy sa z toho privilégia veľmi poteším, ale dnes ešte akosi viac.

Prejdem pasovou kontrolou, v rohu hnusnej haly sedí babička a nahlas narieka, odchytí ma colník, mladý vojak, ktorý má zastaviť každého, kto mu je podozrivý. A tak zastaví mňa. Muž medzi toľkými utekajúcimi ženami pôsobí divne… Hľadá v mojom malom batohu alkohol, no nenachádza absolútne nič a bez akejkoľvek reakcie, bez slovíčka prosím, ďakujem, sa otáča inde. Drsný región. Nechceli by ste byť utečencom!

Vyjdem von a tu vidím chlapca v zelenej fosforeskujúcej veste. Je to pomoc Ukrajine a ja sa pýtam, kde sa dá v meste prespať? „Poznám jednu ubytovňu pre utečencov a tam by si za malý príplatok mohol nájsť posteľ, ideálne je ísť taxíkom.” Rozhodujem sa neisť do ubytovne, nezabrať miesto utečencom, ale pokračovať ďalej, vlak odchádza o 3.58 h, je jasné, že dnešnú noc spať nebudem. Kúpim si lístok do Krakova, kartou sa, konečne, dá platiť, na ruku dostávam pečiatku a môžem vstúpiť do priestorov vyhrievanej čakárne.

Je plno, nikto sa ani nesnaží posunúť. Ukrajinci sú tvrdí. Teraz ide o život a každé rozhodnutie musí byť rýchle a dobré. Niet času mať v hlave ešte niekoho. V Przemysli stretávam päťdesiatročného Švéda. Na Ukrajine bol už mnohokrát. Žil deväť mesiacov v Odese, teraz prišiel do Ľviva, ktorý dobre pozná, ale po včerajšom bombardovaní sa tiež rozhodol opustiť krajinu.

„Myslím si, že Putin zmenil stratégiu a už to nebude také ľahké,” vysvetľuje mi svoje rozhodnutie. „Normálne sú Ukrajinci milí, ale včera mi nepomohol nikto.” Vyhodnotil situáciu tak, ako ju vidím ja. Ľudia počas najťažších chvíľ, kedy ide doslova o život, stvrdnú.

No to je jedno, ja som v Poľsku, ja som v bezpečí a ostatne sú drobnosti! Nemám právo súdiť teraz Ukrajincov a všetko im v takejto ťažkej chvíli odpúšťam.

Jean Paul Sartre o tom vo svojich existencialistických knižkách píše. A práve existencialisti ma ako osemnásťročného značne ovplyvnili. Rozhodol som sa ísť niekde na hranu, lebo tam sa ukáže ozajstné človečenstvo. Stratiť v ťažkých chvíľach ľudskosť je tiež ľudské. 

No nie každý sa sprava rovnako a mnoho vecí sa dá podľa mňa naučiť. Myslím si, že ja aj v extrémne náročných situáciách viem pomôcť. To sa prejavuje na ťažkých expedíciách. Neviem pomôcť, ak nechceš, ale ak prijmeš moju pomoc, viem ľuďom pomôcť prekonať limity. Toto opäť učím aj mojich sprievodcov, z ktorých sa v ťažkých situáciách stávajú lídri. Dá sa to naučiť. 

Idem dlho vlakom a uvažujem, že zažiť dobrodružstvo je na začiatku o rozhodnutí vyjsť z komfortnej zóny. Hoci, jasné, keby som vedel, že Rusi budú takto tvrdo útočiť, nešiel by som. Keď sa ma Orest pýtal: „Ľuboš, ty si prešiel všetky krajiny sveta, viackrát Afganistan, Kongo, Irak, videl si takéto niečo?“ Odpovedal som mu, že nie a ani to už nikdy v živote nechcem vidieť. A zároveň som Orestovi veľmi ďakoval za to, že ma presvedčil ísť.

Najnebezpečnejšia vec v živote je hrať na istotu. Dokonca som počul radu, že máte to, z čoho máte strach, robiť opakovane, lebo je to najlepší spôsob, ako strach prekonať. Ja som teraz strach nemal, skôr rešpekt, ale ten ma nebrzdí, naopak, dodáva do žíl akčný adrenalín. No, ešte raz, takéto cesty nemienim ani opakovať, ani organizovať.

Poznámka: myslel som, že so svojím strachom z toho, že by vlak mohla trafiť ruská raketa preháňam. No 15.11.2022 dopadli ruské rakety na územie Poľska a zabili ľudí. Môj tušák bol teda správny. No hold človek ak niečo systematicky robí (ja cestujem) a dožije sa určitého veku získa veľa know how, ktorému sa u nás hovorí 6. zmysel.

doplnené 15.11. 2022

Počul som od jednej múdrej slovenskej veterinárky, že statočnosť, akej sme my ako národ nikdy neboli schopní, nikdy Ukrajincom neodpustíme. 

Prajem si, aby sa vojna skončila. Mám rád revolúciu, no neznášam vojnu. Zomierajú desaťtisíce a ženy a deti ostávajú bez otcov a manželov, celá spoločnosť sa rozpadá. 

Prajem v prvom rade Ukrajincom mier a návrat do normálu, prajem im vstup do Európy, kam aspoň západná polovica krajiny rozhodne aj mentalitou patrí. Ukrajina sa mení, mení sa myslenie Ukrajincov, akoby si spomenuli na svoje prababičky. Za tých päť rokov, čo som tu nebol, sa to zmenilo neuveriteľne rýchlo.

V júli 2017 som zobral svoje deti a ešte dvoch ďalších tínedžerov na okruh Ukrajinou s cieľom ukázať im nefunkčnú šedivú krajinu s ubitými ľuďmi. Chcel som im ukázať, ako vyzeral socializmus u nás v Československu, aby vedeli, že za slobodu sa oplatí bojovať. Ukázať im, aké to bolo za socializmu strašné a neslobodné.

Keď sme boli v gýčovej Janukovičovej vile, kde, mimochodom, na mňa padol tonový strom (Ukrajina ma evidetne skúša =) ), to aj pochopili. Ukrajina, krajina bez vízie, so skorumpovanými politikmi, nefunkčným súdnictvom a vládou oligarchickej mafie. Ukrajinci, ubití ľudia žijúci v chudobe, o ktorých nikomu nejde, a oni sú zmierení s tým, že ich život vlastne nikam nesmeruje. 

Dnes sa z Ukrajincov stávajú hrdí Európania. Slobodní ľudia schopní presadiť si svoju vôľu. Verím, že Ukrajina vstúpi do Európy, Západ ju vybuduje do nebývalej krásy a Ukrajina sa spolu s Poľskom, s ktorým zdieľala dlhú spoločnú históriu, stane hrdou slovanskou skobou. Ich osemdesiat miliónov obyvateľov bude ekonomicky takých zaujímavých, že sa s nimi ako Slovania zvezieme aj my. A Slovensku želám, aby našlo v ich hrdosti a nezlomnej vôli inšpiráciu.

Držme k tomu Ukrajine aj Slovensku palce.

Napíšte nám!