Ako sa dostať do bájneho Timbuktu? Nedostupné Timbouctoo nazivo

"Ja by som tam nesiel" hovori Herbert, majitel najlepsieho hotela v Segou. Zije v Mali vyse 20 rokov a jeho deti uz vedia jazyk bambara lepsie nez nemecky. Do prdele, dalsia negativna sprava v puzzle s nazvom " Byt medzi prvymi, ktori sa opat dostali do Timbuktou+ ja ratam, ze na dalsich desat rokov aj poslednymi..." Mulai sa tomuto napadu brani uz dlhsie. " Rozsir program o 2 dni u Dogonov. Ja som cierny mne sa nic nestane, unasaju bielych. V Kidale opat zacala vojna, dnes bolo 5 mrtvych. A samozrejme vies o tych dvoch francuzskych novinaroch, ktorych pred necelym mesiacom podrezali ako kozy..."  Ked som pred rokom pripravoval tento program, v Timbuktou vladli islamski radikali. Ked muz isiel po ulici s cudzou zenou, zahrabali ich do piesku pred mesitou Sankore po krk a oboch ukamenovali. Zatvorili skoly. Vsetky. V meste kde existovala preslavena univerzita od 15. storocia. Vedel som, ze v kozmopolitnom Timbouktou takyto rezim nemoze dlho vydrzat. Mato Navratil vtedy vyrazil na cestu a dostal sa do Mopti. Bola to v tej dobe velka slava a Mato bol v danej chvili dalej nez novinari. No ja som vsadil na to, ze cesta sa o rok uvolni. Naopak, Mali, ktore povazujem za turisticku krajinu, sa pre mna stalo vyzvou. Predstavoval som si, byt tak v Timbouktou sam. Ziadne hordy turistov. Vraj sa tu domaci neznasaju fotit. To by sa mohlo v takejto situacii zmenit. Zazit este ten ozajstny flair kedy pocestneho v Timbouktou uprimne vitaju... Tak ako kedysi.  "Sol ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre vsetkych. No tie neuveritelne pribehy mozete pocut iba tu v Timbouktou". To mesto laka od nepamati kazdeho s dusou cestovatela. Kedysi sa povazovalo za najnedostupnejsie mesto sveta. A svoju magicnost si zachovalo doteraz. Tricko "I was in Timbouctoo and back" s hrdostou nosia tisice. Ako hovorim, Timkt je turisticke mesto, uz to davno nie je to co byvalo, Da sa sem doplavit po Nigere z Mopti, da sa sem v pohode doletiet. Dnes vsak nie. Lode pre turistov nepremavaju, civilne lety su zrusene. Vyse dvoch rokov sa do Timbouktou nechodi. Domaci hovoria ze 3 roky nemaju ziadnych turistov.  Preco by sa to malo podarit zrovna nam, malej cestovke z Ceskoslovenska? A preco nie? Este pred mesiacom som si myslel, ze to dame. No situacia sa zacala komplikovat. Zastupitelske urady Francuzska, Britanie, Nemecka, Spanielska neodporucaju do Timbouktoo vstupit, a nielen to, oni neodporucaju vobec do Mali cestovat. Mali je dnes tzv. cervenou zonou. Co s tym? Komu verit? Mediam a zastupitelstvam serioznych statov, alebo svojmu instinktu a skusenostam? Borek je pravnik z Prahy a v Timbouktu bol 3x a teraz sa tam chce so mnou dostat po 4. raz. " Lubosi, ten Nemec z hotela vi prd. Tam se nic nedeje. Mam informace z prvni ruky, od mych Tuaregskych pratel. Tam je uplna pohoda. To mesto ma neuveritelnou atmosferu. Jinak bych se tam po stvrte nehrabal. Na zdravi, na Timbouktou a Lubosi uz nerikej ti picoviny o nebezpeci"  Musime sa rozhodnut, ja sa musim rozhodnut, som sef vypravy  zodpovednost je na mne. " Kto do toho ide so mnou? Vsetky oficialne informacie su proti nam. Kazdym kilometrom co mierime na sever sa nas partner viac a viac boji. Jeho sef v Parizi dal ruky prec taktiez. Nikto okrem Borka tam neodporuca ist. Lokalna policia aj armada hovoria, ze ide o "no go" zonu. Ja vsak citim, ze by sme to mohli dat, som v Subsaharskej Afrike tolko rokov, mam za sebou unikatne expedicie, ktore keby sa dostali do sveta, tak su slavne - keby som bol Brit ci Francuz-a nie clen maleho zabudnuteho narodika. No nevadi, ja to nerobim kvoli svatskej slave, ale ...ked to raz zazijete, naozaj byt niekde po tolkych rokoch prvy, je genialna zalezitost.  "Ja idem!!!!  Kto ide so mnou?"  Partia samych statocnych sa neda zahambit, vsetci do toho dobrodruzstva idu a tak vyrazame. Vstavame o 3.30, v Mopti prebalujeme do dzipov, berieme iba zakladne veci, sme lakhi a rychli. Vyrazame. A stop, prvy check post, kde stravine viac nez hodinu. Kazdy kto vyraza smer Gao, dostane riadnu previerku. "ste novinari?" pytaju sa policajti. " nie nikto tam nechodi. Nikto". V Duanze sa kolotoc opakuje. Soferi nastadtie vedia kde je policajna stanica, ktora vydava povolenia plus mame budget na rychlejsie napredicanie. Tato sranda ma stoji dost- neviditelnych penazi. Napriek tomuto odhodlaniu nas kedykolvek mozu otocit s tym, ze vstup pre turistov je zakazany, Kupujeme jedlo, vodu a bocime dolava, na sever, okolo nadhernych skal-  na terennu cestu krizujucu polopust. Stretavame konvoj malijskej armady. Po zuby ozbrojeni muzi na 4x4 s gulometmi sa z Timbouktou vracaju. Situacia je vraj pokojna no v noci je tu zakaz vychadzania. To znamena, ze nas po zotmeni do mesta nepustia. Prejdeme check postom, miname tanky a obrneny transporter a zacinaju sa preteky. Cestu na ktoru som ratal  10 hodin prechadzame za 5h.  Lietame az po strom, zapadavame a vytlacame dzipy, menime uplne roztrhane pneumatiky. A ja pozeram ci sa na nas kolmo neruti nejaky iny terenak, alebo teroristi na na nas nenastrazia inu pascu, teren je mi znamy, stravil som v nom tisicky hodin natriasania. V usiach mi znie" prepadavaju tu iba ked prsi" a tu dazdova sezona skoncila ci to co mi povedal podporucik malijskej armady pred chvilou. " cesta je bezpecna, len nikde sa dlhsie nezastavujte. Nestojte. " frcime na sver, polopus sa meni a piesku pribuda. Mame neuveritelny medzicas a mne sa zda ze stihame. Poslednych 20 km ideme na trojku, prevodovka je v kybli. Keby sme zastali uz sa nepohneme- a to sa aj stalo.zastali sme pri rieke Niger a odtial nas museli odtiahnut. Posledne kilometre sa mi zda ze som niekde v urodnej delte rieky. Voda, voda, sama zelen,  tucny dobytok a tisicki stastnych deti. Slnko zapada a my sme stredobodom pozornosti v dedinke ktora vznikla okolo pristavu pre kompu. Maxmalna romantika. Sme zniceni, hladni, ale zatial sa dari, od Timbuktu nas oddeluje iba rieka Niger. Nadherny sirokansky s mnozstvom ostrovcekov a meandrov. Poloha Timbiuktoo je genialna. Duny Sahary na severe a zivot prinasajuca rieka, po ktorej sa mohol od pradavna tovar prevazat. Mulaj vola kompu a zaroven vola sefovi armady v Timboktoo. Sme s nim v kontakte, za doprovod do Tmbouktu chcel cca 165€/ osobu plus krmit a satit vojakov(co su tisice euro)- no z toho sme sa nakoniec vyvliekli- a teraz od neho chceme nech pride eskorta po nas k trajektu. Dve auta chybaju. Signal neni. Musime sa pre ne vratit. Slnko zapada a s pribudajucou tmou sa mi vidina Timbouktoo rozplyva. A sme tak neuveritelne blizko.... Rano boli vsade baobabi a kocovni Fulani v klasickej aridnej oblasti Sahelu. Teraz je okolo nas urodna zem, ktoru by som tu naozaj necakal. Som nasrany a bezradny. Co teraz? Byt v Tmbouktu plnom armady je bezpecne. Byt mimo je strasne nebezpecne. Kde sa vyspime?do riti opat musime menit program, povodne som v Timbouktu chcel spat jednu noc, teraz prespime tu 17 km od mesta niekde pri rieke no kym nas armada pride rano zobrat zabijeme spustu casu a budeme musiet prespat este raz. Hotely v Timbouktu su plne. Znamy hotel Le Colombe je cely vybookovany pre UN, v ostatnych je armada,  Mulay ktory sa v Timbouktoo narodil, je Songhai, velmi inteligenty a skuseny vie o jednej vraj nadhernej plazi. " urobim ohen, zozeniem matrace a deky, bude sa ti pacit" Borek hovori, ze on do Timbouktu ide, ze ide teraz vecer. Namietam, ze ho na check poste zastrelia. Cernosko zakrici cosi v bambara a ked nepochopis, tak striela. Zazil som uz v noci namierenu protipancierovu past na nas dzip. Vtedy v Cade vytoceni a vecer uz trosku podnapity vojak krical " neviete ze v noci je zakazane soferovat?" sofer mal pancerfaust meter od hlavy a aj ked bol cernoch, zbelel. Prinutim Mulaya zavolat este raz do Timbouktoo. Sef armady je strasne vytoceny, " jasne som povedal co mate robit. Dodrzte to. Ked sa vyberiete do mesta spustime palbu" Potvrdila sa moja skusnost. Ideme na plaz. Nemame vybavu, cela ostala v Mopti. Urobil som skolacku chybu. Mali sne si vsetko zobrat. Celu noc lezim na studenom piesku, drkocem zubami a odhanam bzuciacich komarov. Riziko malarie stuplo dnesnou nocou radovo. No to ze nas zastrelia rebeli, ktori sa dopocuju ze sme tu je este vacsia.. Zaspavam s pocitom, ze sa Vsetko dosralo, .doriti. Od stvtej som pe zimu hore, nasi cernoskovia su rozumne pri ohni, pomalcky posuvaju velke drevo aby vydrzalo dlhsie horiet. Presuniem sa k ohnu a konecne je mi fajn. Mussa a Mulay mi daju berbersky caj. Voda je urcite z Nigeru, caj je ukrutne sladky a neuveritelne silny. Je to ako dusok whisky, no je to zazrak. Rozmrzavam, pomalicky svita a vsetko je hned ine. Mane nadherny flek. Pieskova plaz na dune nad Nigerom, akurat vzdialena od brehu, aby sa sem nedostali krokodily. Mam chut sa vukupat, no voda je studena. Ostatni su hrdinovia, odhodlani ist dalej.  Balime, nasadame do dzipov, peechadzame kontrolami uplne hladko a o 8.00 uz sedime na ranajkach v hoteli Buctu v centre mesta. Sme TU. je to mozne? Po ranajkach vyrazame do mesta. Je tu pokoj, po vojne nevidim na prvy pohlad ani stopu. Mesita Djingareiber je najstarsou v meste, postavil ju moussa z mesta Kankan (neuveritelny bohac) kde sme spali pred pad dnami ( Guinea). Architekta mu poslali arabi po jeho navsteve Mekky kde doniesol mnozstvo zlata, ktorym je Kankan povastny doteraz ( v zlatych baniach sme boli). Architekt bol povodom z Granady z miest kde sa tvorila najlepsia architektura sveta a volal sa Es Saheli. Po nom je pomenovany Sahel? Mesita Sidi Yehia je pod patronatom UNESCO taktiez a tu pred mesitou Sankore islamisti sekali ruky, palicovali ludi ak si dali pivo.  Pozrieme aj domy prvych cestovatelov. Brit Gordon Laing mal za sebou silnu Britaniu, presiel odvazne pust a vstupil do Timbouktu, ked chcel odist Tuaregvia ho podrezali ako kozu. Francuz Rene Caillie mal vacsie stastie, naucil sa touragsky, zobral si za zenu dceru Dadu a dokonca zvolaval Touaregov na motlitby ako muezin. Nasiel tu Gordonov pas a potvrdil co sa mu stalo. Dufam, ze my  budeme mat viac stastia. Malicania nemaju Touaregov zrovna v laske. Hovoria, ze to nie su islamisti ale oni kto chcu samostatnu republiku Azawad a vrazdia cernochov. " Usmievaju sa na teba a ked sa otocis mas noz v chrbte. Len s nimi nechod na caj, predaju ta Al Quajde" pocuvam opakovane. Pre mna su Touregovia fascinujuci. Z modrych, zelenych, ciernych stylovych habitoch, im trcia iba biele oci a este belsie zuby. Kazdy z nich sa sprava ako slachtic, su neuveritelne hrdi.predavaju vsetko s graciou " stoji to 36 tis frankov. Ale vies my Touaregovia mame 3 ceny. Dohodneme sa" Ludia v uliciach nas zdravia, mavaju nam, dakuju. Dakujeme, ze ste tu. hotelier, kt zastava funkciu sefa magistratu prednesie pred nami rec a hovori, ze sme prvi turisti po troch  rokoch. Je stastny. S nami sa mu vracia nadej na prichod lepsich casov. Na obed si davame rybu z Nigeru v rajcinivej omacke a ja rozmyslam ako si to tu este vychutnat? Pride za nami riaditel posty. Nema co robit, posta je zavreta. Poslat list priamo z Timbuktu sa teda neda. Chcem sa tu dat ostrihat a oholit. Tak ako sef karavany, ktora sem po 52 dnoch pride z Maroka. Resp s nakladom soli.  Holicstva, ktorych je tu vela su vsak pozatvarane. Vela ludi pocas okupacie utieklo - hlavne do susedneho Senegalu- a vela z nich sa este nevratilo. Pozatvaranych je vela obchodov. Kupujem sol, velky kus kamennej soly ( neskor zistujem ze tie 3 kila riadne zatazia moju batozinu. No sol som musel kupit) , od Touragov kupujem krasne ebenovo- strieborne sperky pre moje dievcata doma a na zaver si idem dat pivko do Le Colombe? " mate volnu izbu?" skusam. "nie. Sme plni. " znie jasna odpoved. Nemaju ani izbicku. Davam si vzadu na terase pri bazene to pivko. V bazene nie je voda a aj ked nemaju izbu, niet tu ani duse. Klasicke strazenie financii UN. Je to bohata organizacia, moze si dovolit zaplatit hotel na sezonu a nebyvat v nom. Davam si studeny dusok Castela. Fuj! To pivo muselo byt zakopane v zemi rok a pol ci co. V BBC o majitelovi napisali clanok. Ked prisli islamisti zakopal pivo v zahrade a ked odisli, vykopal ho. Islamisti od neho chceli dokaz ze hotel bol postaveny bez financnej podpory zapadu. Inak ze mu hotel zburaju. Kapital mal z Maroka a tak hotel stoji. " vitam vas v Timbouktu. Ako dlho u nas budete?" pyta sa ma symapicky obchodnik na ulici. " 4 dni odpovedam" chceme tu byt den, no to nemusi nikto vediet, nemozu si nas takto pockat. Elektrina v Timbouktu nie je, nemame si ako nabit masinky. Sme spinavi, unaveni, zniceni a stastni.  Podla legendy mesto zalozila pani s bielou pokozkou, ktora prisla s karavanou zo severu. Samozrejme bola krasna. Pani Boukto tu nasla studnu ktora sa v Tuaregctine povie "Tim". Odvtedy mnoho karavan mierilo sem na kraj puste k studni pani Boukto. Ideme do Tim Boukto zacalo sa hovorit a nazov ostal je to jedna z tisica rozpravok ktore vymyslali odvazni muzi na svojich dalekych cestach do neznama. Timbouktoo je stale ako ta nedostupna dama ktora robi drahoty. Stale sa najde dost muzov, ktori ju chcu dobit o to viac. Zamiluju sa do nej prave pre jej nedostupnost. Zdravime vsetkych cestovatelov z Timbouktu. V turistickom meste sme uplne samy. Je to neuveritelny pocit, ktory prahjem vsetkym skutocnym cestovatelom. Myslm teraz na Vas -ist za svojim snom sa oplati.  Zazivame mesto ako ho zazil Gordon a Rene Callie. Je to bomba! Pamatajte BUBO s hrstkou odvaznych cestovatelov navstivilo Tmbouktu v roku 2013!!! Budeme prezentovat na BUBO Bale 2014. Blog s množstvom fotografii nájdeet: Timbuktu -neuveriteľná expedícia