Čakajte prosím...

Džungľa - ako vyzerá prvocesta

Ľ

Ľuboš Fellner, BUBO

Cesta do džungle

V noci prídeme inak do veľmi slušného hotela, no moc si ho neužijeme, lebo o 3.00 vyrážame ďalej. Je tma a Boris hovorí, že cez cestu prebehávajú “jaguáre” a Milan na to, že “áno a štekajú” Boris sedí vpredu a kryje sa pred šípmi napustenými kurare. Mierime totižto do džungle. Ráno po 4 hodinách cesty sme na Surinamsko – Guyanskej hranici. Nasadneme do privátnej lodičky a vydáme sa hore proti prúdu. Máme opäť iných dvoch sprievodcov, náš terénny autobusík na nás musí čakať s ďalším šoférom a celkovo je to značne náročné na organizáciu, a nákladné. No to si uvedomujem iba ja, lebo som to platil. Zaplatil som veľa, no teraz sa madžgáme v jednej lodičke a tá sa nevie dostať do sklzu. Všetci sme ihneď celí od vody, tí čo sú vzadu sú nafetovaní z výparov nafty. Ideme polovičnou rýchlosťou, ale domáci sprievodcovia (máme dvoch špecialistov na džungľu), od ktorých to môj partner evidentne outsourcesoval, sa tvária, že to tak má byť. Neskôr sa bavím s inými profesionálmi a oni hovoria, že ísť sem do džungle sa nedá, že tam nič nefunguje, ľudia sú extrémne nespoľahliví. To je aj dôvod prečo sem nikto iný nechodí. Nikde nič, iba my na obrovitánskej rieke. Je to zážitok nebyť tých výkrikov, že sa potopíme a čo s nami bude. No čo čakáte od Európana, ktorému na živote a dokonca aj na čase záleží. Domorodci toto nechápu. Nikde ani lodičky, hodinu ideme a nestretneme nikoho. Našťastie ide okolo jeden čln. Náš je Surinamský, ale okolo ide motorák z Guyany. Veď prostriedkom rieky ide hranica medzi týmito štátmi. Je to lokálna linka do Oreala. A kapitán rozprávajúci zlomenou angličtinou nás troch zoberie, odľahčíme pôvodný čln a všetko je v poriadku, frčíme naplno, V Guyanskej loďke som napočítal 27 ľudí, sedia v podpalubí tichučko, nič im nevadí. Toto je značne nepravidelná linka a vyrazila sem preto, lebo v Oreala bude zajtra pohreb a teraz sem doniesli truhlu. Takže ideme na lodi s truhlou. Oreala je na Guyanskej strane, ale my vystupujeme ako keby nič, sme v novej krajine načierno. Dedinku obývajú arawackí indiáni a toto je ich rezervácia. Nikto iný v rezervácii nemôže pracovať a robiť im konkurenciu, iba oni. Na druhom brehu chrchlaninu vystriedala angličtina. “Som Arawak. Tu za dedinou máme jaguáre” Dostávame obed – nedal by sa tu kúpiť, keby sme nemali svojho kuchára, nenajeme sa. Prichádzajú mladé indiánky a otvorene kurizujú. Je šokantné, že sú veľmi pekné, skôr chudé a vyššie, nie ako tie v Bolívii či Amazonskej džungli. Evidentne totálne iný kmeň. Potom nasadáme opäť na čln, ďalší si prenajmeme a vyrážame hlbšie do džungle. Chceme prespať na Surinamskej strane a zastávka v Oreala bola načierno. Keby nás chytili colníci, máme veľký problém. Vstúpili sme do krajiny načierno. Ideme teraz pohodlne a o dve hodinky sme v Apoera.

Mestečko v džungli

Apoera je ďaleko. Ďaleko od dnešného sveta. Nedá sa sem dostať a tak sem ani nikto nechodí. Nie je to ten bod, kde nikdy nikto nebol, no cudzinci toto miesto navštevujú zriedkavo. Ani dnes tu okrem nás niet nikoho a ani zajtra a ani o týždeň tu žiaden iný turista nepríde. Musíte totižto podstúpiť veľkú námahu, aby ste sa sem dostali, a niet ani dôvodu prečo. Poriadne sa tu nenajete – reštaurácie dnes prakticky neexistujú. Domorodci nevedia čo vlastne turista chce. Nedodržiavajú žiadne časy, žiadne dohody. Vy chcete uloviť piraňu? Tak si ulov, veď je to tak bežná vec a piraňa má toľko kostí, že sa nedá jesť. Načo je to dobré. No vy pri lovení potrebujete pomoc. Tu dostanete ťažko. „Jaguárov je tu veľmi veľa hneď za dedinou” hovoria, no ak chcete niektorého vidieť, tak povedia, zajtra. Mne sa tieto oblasti páčia, no asi som sám. Cítim tu ten zapadákov a viem, že tu sa dejú značne divné veci. Máme dvoch sprievodcov, jeden je ako keby šéf a kuchár, etnický Ind, ktorý miluje jogu a je evidentne homosexuál. Taký prazvláštny mix. Druhý je etnický černoch, ktorý sa smeje, je nezodpovedný, ale vie ohromne veľa vecí, je veľmi šikovný, rád sa smeje, fajčí marihuanu. Tento černoško zoberie lanko a háčik, navlečie na to kúštiček kože ryby, aby sa leskli, a hodí to do rieky, po ktorej sme prišli a v ktorej som pred chvíľou plával. Do minúty má obrovskú piraňu. Keď plávaš nesmieš mať náušnice, nesmieš mať prsteň, čokoľvek lesklé daj preč, piraňa útočí na lesklé predmety. Oni kúšu tak rýchlo, že jednému obhrýzli celú ruku a on to necítil, iba dal ruku von z vody a tá ruka tam už nebola..” hovorí černoško ako keby sa nič nedialo. “Prečo si ma poslal plávať?” pýtam sa. “No ty si bol cez deň, pirane útočia až keď sa zvečerieva a ty si veľký, a hovoril som ti, aby si sa metal, plával rýchlo, oni potom neútočia” ukľudnil ma. Nahodí nový háčik a opäť veľmi rýchlo chytí piraňu. Nemá žiadnu udicu, iba lanko a háčik, ktorý rozkrúti v ruke a hodí do tej kalnej vody ohromnej rieky, ktorá preteká džungľou. Aby nám demonštroval čo za monštrum je táto obrovská piraňa, priloží ju ku kríčku a piraňa ako nožnice z Hornbachu odsekne kríček ako najlepšia mašina. Piraňa, to je kosačka na konáre. Jano potom uvarí halászle z piraní, no dáme tam aj iné lepšie ryby a je to úžasné. Naviažeme hamaky - je tu na to taký prístrešok- a niektorí sa do nich zhodia a oddychujú. Štyria ideme s černoškom ku jeho kamarátovi, ktorý chytá z okolitej džungle hady a potom ich predáva na západ. Prechádzame peši dedinkou, mestečkom, okolo futbalového ihriska a kostola. Kamarát povie “nemám nič, príďte zajtra” Do prdele, poviem si. No potom sa kamarát usmeje a dovedie nás dozadu, kde vyberie 3 bedne s hadmi. “Tento je jedovatý, prudko jedovatý. Tento zelený, ten iba kúše, no keď ťa kúsne tak ti prereže tepnu a vykrvácaš, má vskutku ohromné zuby. A tento pytón, to je ešte dieťa” Drží pytóna za chvost a ten visí v úplnom pokoji. Dando si to chce vyskúšať, prechytí maličkého šedého hada, no ako to urobí, ten sa zrazu vymrští, Dandov stisk sa mu asi nepáči a kúsne Danda do ruky. Ten v panike hada zahodí asi 5 metrov od seba, ten preletí nad našimi hlavami a skončí pri múre domu. “Sorry, to som nechcel “ hovorí Dando, “ale strašne som sa zľakol, keď ma kúsol. Nevedel som uhnúť, bolo to tak rýchle” Ja sa pozerám na jeho ranu, dva zuby a krv na zápästí a ubezpečujem sa u “hadiarov”, že to bol naozaj pytón a teda, že to nie je jedovatý had. Našťastie jedovatý nebol. Jedovatého by som ti nedal držať” hovorí černoško a drží toho zeleného za hlavu a had je omotaný okolo jeho ruky v úplnom pokoji. “Vieš, to sú určité hmaty a ty sa ich musíš naučiť” Kamarát, lovec a priekupník s hadmi vyzerá inteligentne, v meste by mohol byť univerzitným profesorom, mi hovorí “Vieš, tu v džungli nemáme inú obživu, tak robím toto. Jedného hada predávam za 300 dolárov”

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Surinam

Vianočná akcia 2018

Surinam, Guyany, Tobago, Trinidad
K

Amerika  

Trinidad a Tobago, Surinam, Guyana, Francúzska Guyana


náročnosť

15 dní

Trvanie

3580€ 3294