Manikarnika, ghat vo Varanasi

Naše nepálske dobrodružstvo sa po odchode z národného parku Chitwan pomaličky, ale isto chýlilo ku koncu. Našťastie sa však ani zďaleka nekončí naša cesta. Posledným nepálskym miestom, kde sme sa zastavili bolo Lumbini neďaleko indickej hranice. Názov mesta nemusí povedať nič, ale my čo sme tu boli už vieme, že je to miesto nesmierneho významu, pretože svojim spôsobom sa práve tu začali písať dejiny budhizmu. Práve tu totiž mala Maya porodiť svojho syna Gautama Siddhartu, ktorý vošiel do histórie pod prezývkou Budha. Prešli sme si ruinami chrámu, stáli v tieni Ášokovho stĺpu a posedeli si pri posvätnom strome bodhí. Mnohých z nás táto atmosféra uchvátila. O hodinku sa všetky kulisy radikálne zmenia. Lumbini naplnené pokojom, tichom, mníchmi v oranžových či bordových rúchach sa odrazu rozplynú a my sa ocitneme v chaose nepálsko-indickej hranice. Nepoznám fascinujúcejšiu hranicu ako práve túto. Obrovský nápis nad cestou Welcome to India ani nedokáže vyjadriť koľko exotiky odtiaľto srší. Rikše, nosiči batožiny, motorikše, mikrobusy, autobusy, nákladné autá, bicykle, chodci, sem tam krava či túlavý pes, vozíky naplnené ovocím, zeleninou, stánky s jedlom, zápach, vôňa, trúbenie, ešte hlasnejšie trúbenie a špina. Svojim spôsobom je však tento mix tak krásny, že presne pre tieto veci bude človek Indiu milovať, hoci v tom momente ako tu stojí o tom sám nevie. Náš prvý indický deň nás z Gorakhpuru doviezol vlakom až do najposvätnejšieho hinduistického mesta menom Váránasi na brehu rieky Ganga. Ráno nasadneme na naše motorikše, alebo tuktuky a ideme sa pozrieť na mesto o ktorom všetci počuli, no málokto kto tu nebol si ho vie vybaviť. Potulky moslimskou štvrťou nás oboznámili s tým ako tu v zaujímavých podmienkach vznikajú hodvábne produkty, ktoré mesto preslávili. Veď už aj o samotnom Budhovi sa hovorilo, že kým žil zatvorený v paláci nosil hodváb z Benaresu. Benares je len iný názov pre Váránasi. Prešli sme sa úzkymi uličkami, pozbierali úsmevy milých domácich a napokon sa išli schladiť na miesto, kde sme si ukázali hodvábne šatky, pašmíny, ale aj farebné a tradičné sárí. Naše dievčatá si ich skúsili a vyzerali v nich úžasne. Skvelý obed nás oboznámil s nuansami indickej kuchyne a tak sme ochutnávali chicken butter masala, paneer tikka, tradičné polievky, placky tandori, roti alebo naan, zapíjali ich Kingfisherom aj masala čajom a všetkým nám chutilo. Naše rikše nás vzali do starého mesta. Tam začína Váránasi, kde sa zastavil čas. Hlavné mesto chaosu. Pre mňa vďaka tomuto predstavuje Váránasí Indiu. Ak sa vysloví meno tejto krajiny a ja by som si musel predstaviť jednu jedinú vec, boli by to špinavé a unikátne uličky starého Váránasi. Ulička za uličkou skrýva ďalšie a ďalšie dobrodružstvá. Do mnohých ani nezavíta slnko, zato sa tu túlajú posvätné kravy hľadajúce Krišnu, aby mohli počúvať jeho božskú hudbu. Premieľajú sa tu ľudia, tváre, náboženstvá a my nevieme kam sa skôr pozrieť, pretože všetko naokolo je tak živé a fascinujúce, že na človeka útoči toľko podnetov až ich nedokáže spracovať. Posedíme si pri dúšku masala čaju, ktorý podľa tradície pijeme z maličkých, hlinených mištičiek. Kráčajúc na spaľovací ghát Manikarnika minieme niekoľko chrámov. Sú staré zopár storočí a len tak sú pohodené v uliciach, akoby tu boli odjakživa. Hladina Gangy stúpla natoľko, že časť Manikarniky bola zatopená, tak nás ku ghátu musí vziať loďka. Vyjdeme na strechu domu a sledujeme pod nami unikátne rituály na mieste, kde by chcel byť spopolnený každý jeden hinduista. Smrť tu vo Váránasi je snom a túžbou. Na svete nie je veľa takýchto miest. Niekoľko ohní plápolá pár metrov od nás. Plamene oblizujú drevo, pohlcujú posmrtný rubáš a duša je šťastná, pretože po tomto túžila celý život. Smrť tu vo Váránasí sú len štyri písmenká. Najstarší syn v bielom rúchu sa ponára do vody, zapaľuje si drevo v maličkej svätyni Šivu, vráti sa na ghát a zapáli nachystanú hranicu. Bez emócie, bez zaváhania. To sa totiž v tomto momente nesmie. Zimomriavky. Váránasi. S prichádzajúcim večerom sa Ganga chystá na oddych. Rituál aarti sa kvôli vyliatej rieke odohráva na streche pri rieke. Aj my sa na jednu strechu dostaneme a sledujeme tak rituál z nezvyčajného uhlu, ale z blízkosti. Je neuveriteľné, že toto všetko sme dokázali prežiť a zažiť len za jeden jediný deň.