Japonsko - postrehy z ciest

Japonci sú dokonalí. Musia byť, lebo nevedia improvizovať. Byť dokonalý je najjednoduchšie tvrdia Japonci (a sú zo svojej dokonalosti tak trochu nervózni). Vyhrievaná doska na WC, opatrená vodnými tryskami, neudivuje; udivuje ma, že v Tokiu nie sú odpadové koše. Nemusia byť, lebo nikde nie je odhodený ani papierik, nieto ešte PET fľaša alebo plechovka od piva. Dopravná infraštruktúra je dokonalá. Na autostrádach nie je jediný výmoľ, a to nehovorím o shinkanzene, ktorý chodí presne nie na minúty, ale na sekundy. Len ešte neviem, kam uniká pri 300 km rýchlosti vzduch, keď vlak ide do tunela, a tých je na trati Tokio - Hirošima neúrekom. Zvláštny zážitkom bola pre mňa sprievodkyňa, ktorá kedysi bola gejšou. Veľmi milá, so zmyslom pre humor a schopnosťou poučiť a zabaviť publikum. V Hirošime sme zasa mali sprievodkyňu, ktorej mama bola len 2,5 km od centra atómového výbuchu a zomrela, keď mala 95 rokov. Skrátka informácie z prvej ruky. Prekvapilo ma tiež, ako málo zahraničných turistov v Japonsku bolo. Mať obavy z odstavenej jadrovej elektrárne vzdialenej 200 km od Tokia sa mi zdá smiešne. Ak sa rádioaktívne splodiny dostanú do atmosféry, môžu s dažďom spadnúť kdekoľvek (ale na šťastie fúkalo na more). A do Fukušimy vám nikto ísť nedovolí. Som profesorom na STU, mám priateľov, ktorí do tejto problematiky vidia, a napokon aj ja som sa, aj keď len okrajovo, zaoberal novým spôsobom spracovania vyhoretého jadrového paliva. Neísť do Japonska kvôli Fukušime nie je veľmi racionálne rozhodnutie. Na celej záležitosti je snáď len zaujímavé pozorovať, ako sa ľudia iracionálne rozhodujú na základe nekvalifikovaných novinárskych poloprávd. A to platí nielen pre Fukušimu.