Čakajte prosím...

Fórum

10041 príspevkov

20

15:54

mar

2019

Narodeninove zlavy

Narodeninove zlavy

Suhlasim s prispevkom, ktory suvisi s narodeninovymi zlavami. Naozaj ide len o bombasticku reklamu, ale skutocne je vybratych velmi malo terminov i krajin s 50%-nou zlavou. Nic moc. A zostalo uz len to co sa az tak nepredava. Dakujeme a zelame vsetko najlepsie.

K

Klient

20

15:18

mar

2019

bubo.sk/50

bubo.sk/50

Dobrý deň, hm, mrzí nás Váš pocit, ale obrovský záujem o našu akciu nezodpovedá tomu, že ide o skoro nič (ako píšete). Počet klientov prihlásených za prvé hodiny akcie prekonal ročné čísla našej "konkurencie". Akciu sme pripravili veľmi svedomito tak, aby sme oslávili 50. narodeniny Ľuboša Fellnera dôstojne. Naozaj sa chce s Vami podeliť o svoju radosť, pretože mu na klientoch BUBO záleží. Ešte vždy máte na výber desiatky termínov so zľavami, aké ponúkame raz za desaťročie. A budeme radi, ak Vás oslovia.

bubo.sk/50

BUBO

20

02:15

mar

2019

Čarovný Hoi An

Čarovný Hoi An

Z cisárskeho mesta Hue sme sa naším BUBO busom presunuli do mestečka HoiAn. Tento skrytý klenot krajiny bol v 16. a 17. storočí prominentným medzinárodným prístavom, kde sa domáca kultúra miešala s vplyvmi čínskej, japonskej, ale aj portugalskej či holandskej obchodnej komunity. Výsledkom je nádherné centrum mestečka, kde ulice lemujú tradičné obchodné domy, čínske kongregačné centrá či chrámy, remeselné dielničky s drevorezbou, keramikou a hodvábom. Aj preto patrí celé staré centrum do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Dnes je však Hoi An iný než obyčajne. Kráčame uličkami a počujeme vrčanie záložných generátorov, pristavených pred každou druhou budovou. V mestečku vypadla elektrina. Po plnom, programom nabitom dni si sadáme do reštaurácie pri rieke Thu Bon, osvetlenej len sviečkami na stoloch. O to viac vyniká spln mesiaca a rieka rozžiarená lampiónikmi na loďkách a sviečkami, plávajúcimi v papierových košíkoch dolu prúdom. Keď dojedáme tradičné Hoi Anské cao lau, mesto sa zrazu celé naraz rozsvieti. Návrat elektriny sprevádza hromadné „ooo“ a „wooow“ ľuďmi v plných uličkách. Veru tak, wow efekt to bol dokonalý. Tisícky lampiónov rozžiarili večerné mesto, v ktorom sa prechádzame a kocháme ošarpanou krásou a čarovnou atmosférou. Hoi An s BUBO nesklamal ani tento krát:)  

Čarovný Hoi An

Zuzka Hábeková, BUBO

19

05:58

mar

2019

Perla severu Thajska

Perla severu Thajska

Keď sa povie Thajsko, každému hneď napadnú pláže juhu. Thajsko je pritom krásna a rozmanitá krajina, ktorá skrýva rôzne nádherné miesta nielen čo sa týka prírody, ale aj čo sa týka kultúry a architektúry. Väčšina turistov prúdi z Bangkoku smerom na juh, my ale ponúkame možnosť vyraziť aj smerom na sever do menej známych thajských hôr. Práve tu sa chodí na túry, kúpať sa vo vodopádoch a užívať si tropické thajské lesy. A práve tu sa skrýva aj jeden z najkrajších chrámov celej krajiny úsmevov – Wat Phra That Doi Suthep. Teda „ skrýva“ je v tomto prípade nesprávne slovo. Wat Doi Suthep, ako ho skrátene volajú miestni podľa hory, na ktorej stojí, sa totižto už 700 rokov hrdo vypína na kopci nad hlavným mestom severného Thajska, Chiang Mai. Cesta z mesta nám trvá asi 40 minút po sérii impozantných serpentín, ktoré nás privádzajú pod samotný chrám. Z parkoviska je to do chrámu ešte 309 schodov. Podľa budhistickej tradície sú práve tie určené na meditáciu, aby si človek vyčistil myseľ, kým príde do chrámovej budovy. A tak šliapeme po schodisku lemovanom ochranným bohom hadov Nagom a očisťujeme si myseľ. Na konci schodov sa rozkladá kruhové nádvorie chránené pred slnkom exotickými ovocnými stromami. Tu si vyzúvame topánky a čaká nás srdce chrámu – hlavné nádvorie so zlatou stupou. Zámerne vchádzame západnou bránou. Návštevu som plánoval na podvečer, aby sme si užili odlesky lúčov podvečerného slnka na hlavnej budove, a tak treba vojsť vstupom, kde budeme mať hru svetla priamo pred nami. Efekt je úžasný. Hlavná stupa, zlatá zvonovitá budova vysoká 24 metrov, ktorá má pripomínať meditujúceho Budhu, vyzerá v podvečernom svetle ako malý zlatý vrch. Posledné lúče slnka sa lámu na zlatých plátoch a zažínajú aj fasádu okolitých modlitební, ktoré sú vykladané farebným sklom a napodobeninami drahých kameňov. Výsledný efekt je impozantný, a sochy Budhov všade okolo dodávajú chrámovému nádvoriu atmosféru miesta, kde už síce prenikol turizmus 21. storočia, ale stále je podradený silnej budhistickej tradícii, ktorá dominuje severu Thajska. Užívame si podvečerný pokoj chrámu, sledujeme vyhliadku na dolinu s mestom Chiang Mai pred nami a musíme uznať, že tento chrám, aj keď menší ako slávne svätostánky Bangkoku, má atmosféru, ktorú by ste márne hľadali v meste anjelov.  

S

Samuel Kĺč z BUBO

19

03:02

mar

2019

Yalitza Aparicio a Roma

Yalitza Aparicio a Roma

V Mexiku sa aj niekoľko týždňov po Oscaroch ešte stále veľmi veľa rozpráva o nominovanej herečke Yalitzi Aparicio. Aj keď nevyhrala “najlepšiu” herečku, na ktorú bola nominovaná, jej príbeh ešte stále všetkých udivuje. Pred natáčaním filmu pracovala ako učiteľka na základnej skole a ani ona sama určite netušila, aký úspech ju čoskoro čaká. Priateľka ju presvedčila, aby sa zo zábavy zúčastnili kastingu na film slávneho Alfonsa Cuarona. Aj keď nemala žiadnu skúsenosť s herectvom, bola jej daná hlavná rola, na ktorú bola podľa režiséra perfektná. Vo filme Roma stvárnila Cleo, slúžku, aké pracujú v každej jednej z lepšie situovaných mexických rodín. Aj v súčasnosti sú tieto indiánskeho pôvodu, pochádzajúce zo skromných podmienok, a žijú v úzadí rodinného života rodiny, pre ktorú pracujú. Väčšina mexického obyvateľstva sú miešanci pôvodného obyvateľstva a európskych kolonizátorov, ľudia čisto indiánskeho pôvodu tvoria len asi 7%. Yalitza je jednou z nich - z polovice Mixteca, z polovice Triqui z regiónu Oaxaca. Práve to robí jej príbeh ešte zaujímavejší, pretože či v Mexiku alebo v Hollywoode, indiánskych hercov je žalostne málo. Aj keď Oscara nevyhrala, mnohé herečky jej jej obrovský úspech, ktorým bola nominácia, určite závidia.  

P

Petra Kováčová z BUBO

17

11:39

mar

2019

Pravá Afrika v plnej paráde

Pravá Afrika v plnej paráde

Zobúdzame sa v najlepšom hoteli v Dračích horách, a po celom dni strávenom v jeho okolí sa vydávame ďalej. Dnes smerujeme do Lesotha, ktoré je označované ako "Kráľovstvo v nebesách" alebo "Strecha Afriky". Toto pomenovanie dostala krajina oprávnene, pretože je to najvyššie položená krajina v Afrike a jediná krajina na svete, ktorá absolútne celá leží vo výške viac ako 1000 m.n.m. Už pred vstupom do Lesotha treba brať do úvahy, že krajina patrí medzi jednu z najmenej navštevovaných krajín sveta a mnoho vecí tu nefunguje podľa našich predstáv. Je to rozvojová krajina, ktorá sa len donedávna zmietala v konfliktoch a okrem prírody nemá toho veľa, čo by ponúkla. Lenže práve to "nič", čo v krajine je, nás zaujíma, pretože z južnej Afriky je práve Lesotho "Tá pravá" Afrika. Prekračujeme národný park Golden Gate, kde spravíme krátke fotopauzičky, a po dopití posledného dúška kávy v meste Clarens opúšťame Juhoafrickú republiku zhruba 15 km východne od Foriesburgu. Hraničný priechod Caledonspoort patrí v Lesothe medzi najmenej frekventované, a z tých málo turistov, ktorí sem zavítajú, väčšia časť využije priechod Maseru Bridge v hlavnom meste. My sme však lovci zážitkov, a tie začíname loviť hneď 7 km od hraničného priechodu v mestečku Butha Buthe. O návštevnosti tejto krajiny sa presvedčíme v momente pri vstupe do mesta, keď ľudia na ulici ukazujú prstom na náš autobus. Informácia o našom príchode sa šíri rýchlosťou blesku, a ešte ani poriadne nezaparkujeme a už o nás všetci vedia. Na prvý pohľad to tu vyzerá veľmi biedne, až nebezpečne, no opak je pravdou. Prechádzka cez Butha Buthe je pre mnohých ľudí úžasným zážitkom, pretože všetko tu je nefalšované a nič nie je naaranžované pre turistov. Počas prechádzky sa riadime pravidlom úsmevu a pozdravu, a preto sa na okolo-zazerajúcich, priam až čumiacich domácich, radi usmejeme, zakývame a pozdravíme sa. Miestne trhy sú viac než len autentické. Pre nás, ako turistov, však relatívne "nezaujímavé", pretože sortiment obsahuje veci každodenného použitia. Tzn., žiadne suveníry. Na uliciach špina, prach, zápach, hluk z áut a prekrikovanie sa zo stánkov, ktoré sú častokrát zbúchané iba z plechu alebo nejakého rákosia. Cítite to? Toto je pravá Afrika, bez cenzúry. Ako sa vraciame k autobusu, staršia pani na druhej strane cesty na nás začne kývať a hneď vyťahuje klobúky a chce, aby sme sa na ne pozreli. Práve klobúk "Mokorotlo" patrí medzi tradičné symboly ľudí Basotho. Je odvodený podľa tvaru hôr, ktoré v Lesothe dominujú, ide najmä o horu "Qiloane Pinnacle", ktorá sa nachádza neďaleko hlavného mesta Maseru. Po bezkonkurenčnej prehliadke Butha Buthe sa naobedujeme v KFC, nakoľko je to takmer jediná a zároveň najlepšia varianta, ako zahnať v tomto meste hlad. Pokračujeme ďalej a zhruba po hodine cesty v okolí mesta Hlotse zastavujeme na ďalšiu autentickú prehliadku. Už dopredu som našu BUBO skupinu informoval o kúpe cukríkov a maškŕt pre detičky, ktoré navštívime priamo tu. Náhodne vyberám základnú školu, v ktorej som ani ja sám ešte nebol a spolu s klientmi sa ideme pozrieť, ako také školy v Lesothe vyzerajú. Náš príchod je sprevádzaný obrovskou radosťou malých detičiek, ktorým sa práve zastavil v škole čas a výskajúc - až burácajúc od radosti, na nás čakajú pri plote. Najprv oslovíme pani učiteľku, ktorej sa spýtame, či môžeme ich školu navštíviť a rozdať maškrty deťom, a či by nám aj ukázala priestory ich školy. Úroveň lesothských škôl je veľmi slabá a deti častokrát pochádzajú z rodín, ktoré sú pod mierou chudoby. Pani učiteľka Patience Kota nás privítala a ukázala nám triedu, v ktorej učí. Jej trieda pozostáva z detičiek od 5 do 10 rokov. To znamená, že deti sa musia učiť spoločne, nakoľko tu nie sú finančné ani profesné kapacity pre viac učiteľov. Dokonca nám Patience povedala, že ďalšie 3 učiteľky, ktoré s ňou učia, nemajú ani vysokú školu. Ona teda okrem žiakov doučuje aj svoje kolegynky. Je to smutné, no nám však robia radosť nekončiace úsmevy na perách malých žiakov, pre ktorých sme práve my absolútnym zážitkom. Už to vidím, ako sa budú tešiť domov s plnými vreckami cukríkov, aby sa pochválili rodičom, čo dnes zažili. Deň však ešte nekončí a my sa s nádejnou mladou generáciou Lesotha lúčime so slzami v očiach a pokračujeme na juh k mestu Teyateyaneng. Práve tu z hlavnej cesty otáčame na východ a sledujeme krásu krajiny a okolitý život miestnych farmárov. Po zhruba 10 km jazde požiadam šoféra autobusu, aby zastavil a chvíľu čakal. Na kopčeku popri ceste bola malá usadlosť, rozhodol som sa, že ju navštívime, opäť, ako inak, autenticky. Keďže je veľmi drzé niekomu sa "nanominovať" do domu bez ohlásenia, vyzbierali sme peniažky a išli sa milo spýtať majiteľa domu, či nás privítajú a ukážu, ako žijú svoj každodenný život. Majiteľ domu bol 19 ročný muž Tandakho (aspoň si myslím, že sa to tak píše :D) a s malou 12 ročnou sestričkou sa starajú o dom, záhradu a dobytok. Ich angličtina bola veľmi skromná, pretože školu si dovoliť nemôžu. Ich jediným bohatstvom sú 3 kravičky a malá záhrada. Vďaka tomu sa môžu každý deň napiť mlieka a spraviť si kukuričnú kašu pap, ktorá je ich hlavnou stravou. Popravde, pre nás by tá kaša bola ako za trest, a nie ako vďaka za nasýtenie. Ich domček mal asi tak 4x4 metra. Slamená strecha, posteľ, kde sa vyspia obaja, malý sporák a žehlička na vriacu vodu. Nehovoriac o tom, že v dome bolo asi 45˚C a nedýchateľný vzduch. Je to veľmi skromný život. My, Európania, by sme to mnohokrát nazvali aj ako boj o prežitie. Po 15 minútach strávených v ich príbytku sa o nás dozvedeli aj susedia a pozvali nás, aby sme prišli aj ku ním. Všetci tu boli na nás veľmi milí a našu návštevu nebrali so žiadnym odporom. Väčšinou to boli mladí ľudia do 25 rokov, ich priemerná životnosť tu je extrémne nízka a priemerný vek obyvateľov Lesotha je 24,2 rokov. Po vyše pol hodiny strávenej v autentickom prostredí domácich obyvateľov je čas rozlúčiť sa s nimi a pokračovať ďalej. Pri rozlúčke sa mi Tandakh priznal, že by chcel byť spevákom a že peniaze, ktoré sme mu dali využije na školu pre seba a svoju sestru. Navrhol som mu, aby nám zaspieval, no trošku sa hanbil, a keď sa obzrel okolo seba, v rýchlosti mi potriasol rukou a upaľoval ako o život. Nechápal som, čo sa deje, no po pár sekundách som si uvedomil, že kravičky, ktoré strážil pred domom tam zrazu neboli. Naša prítomnosť ho tak rozptýlila, že aj kravy si zabudol postrážiť :D Nastúpení už v autobuse sa lúčime s týmito milými ľuďmi a razíme cestu do hlavného mesta Lesotha, do Maseru. Mnohých z nás to za bežných okolností ani nenapadne, no mali by sme byť vďační za všetko čo máme, pretože máme skutočne všetko! Pre BUBO skupinu to bol jeden z najneopísateľnejších autentických zážitkov, ktoré doteraz zažili. Mali sme tú možnosť vidieť nefalšovaný život v Afrike a aspoň trošku pomôcť ľuďom, ktorí si to skutočne vážia. 60 eur, ktoré sme vyzbierali, je pre nás zanedbateľná čiastka, no pre vidiečanov v Lesothe to mnohokrát znamená nový začiatok na lepší život.

M

Marek Melúch z BUBO

17

07:53

mar

2019

KIA KAHA CHRISTCHURCH

KIA KAHA CHRISTCHURCH

BUBO skupinka dnes začala putovanie po stopách Pána Prsteňov práve v najväčšom a v jednom z najstarších miest Južného ostrova Nového Zélandu- Christchurch. Pozreli sme si centrum vyše 400 tisícového mesta; krásne budovy postavené v staroanglickom štýle, viktoriánske domčeky, ale aj tie moderné, ktoré postupne ešte stále budujú po zemetrasení v roku 2011. Večer sa pomaly unáša do osláv Dňa Svätého Patrika. Mnoho obyvateľov sa však ešte predtým zastavilo na spomienkových miestach teroristického útoku. Piatok 15. marca 2019 sa zaznačí do dejín Nového Zélandu ako “čierny piatok”. Deň, kedy sa v tejto krásnej krajine stretli s pojmom terorizmus. Celý víkend ľudia vychádzali do ulíc s kvetmi, ktoré odnášali na dve miesta: križovatka Dean Avenue, na ktorej sa nachádza jedna z mešít, a k plotu miestnej botanickej záhrady. Vo vzduchu bolo cítiť práve veľkú podporu, spolupatričnosť a súcit, čo potvrdzovali nielen viaceré nápisy a odkazy, ale aj stovky ľudí, ktorí sa na pietnych miestach zišli. Kia Kaha Christchurch (z maorčiny Ostaňte silní)!  

KIA KAHA CHRISTCHURCH

Veronika Hulíková

16

13:02

mar

2019

Blíži sa Holi

Blíži sa Holi

Už tento štvrtok sa India a iné hinduistické časti sveta zmenia na farebnú dúhu. Začína sa Holi, festival farieb. V stredu po západe slnka sa rozhoria vatry, pri ktorých budú prebiehať prvé obrady. Oheň tu symbolizuje spálenie zla a víťazstvo dobra a spája sa s legendou o zlej tete Holike. Holika bola sestra mocného kráľa, ktorý chcel, aby ho všetci uctievali ako boha. Ale jeho vlastný syn bol oddaný bohovi Vishnu, a tak sa ho jeho vlastná teta rozhodla upáliť. Bohovia však tieto plány zmarili, a miesto syna zhorela zlá teta Holika. Druhý deň ráno, keď ľudia našli jej popol, začali sa ním ohadzovať tak, ako to dodnes robia s farebnými práškami. Toto je len jedna z legiend, ktorá sa spája so sviatkom Holi. Ďalšia hovorí o bohovi Krišnovi, ktorému je tento sviatok zasvätený. Krišna je totiž modrý (hinduistická fantázia nemá hraníc), a vraj keď sa zaľúbil do svojej vyvolenej Radhy, veľmi sa hanbil za svoju farbu. Mama mu poradila nech aj on Radhu nafarbí, a tak sa začali ohadzovať farebnými práškami. Toto sú všetko rozprávky, ale niekde za tým sa skrýva pravda. Festival Holi sa oslavuje vždy na jar (každý rok sa dátum mení), kedy si telo zvyká na teplotné zmeny a je teda zvýšená šanca chytiť nejakú chorobu. Farebné prášky boli kedysi vyrábané z rastlín ako kurkuma, tulsi, červená repa. Takže ohadzovanie sa týmito farbami bola akási forma prevencie pred jarnými vírusmi. Dnes sú farby už chemické, aj keď postupne sa začíname navracať k tým pôvodným rastlinným. Chemické farby sú ťažko zmývateľné a môže sa stať, že aj týždeň po Holi budete mať ružové vlasy alebo zelené očné bielka. Indovia ale majú na to jeden trik. Namažte sa olejom od hlavy po päty ešte predtým, ako sa začnete hrať a farby sa potom budú dať ľahko umyť. Ako to teda prebieha? V stredu večer sa založí vatra a vykonajú sa rituály. Vo vzduchu sa objavia prvé farebné prášky, ale to je zatiaľ len otvorenie festivalu. Skutočná hra začne vo štvrtok ráno. Zoberiete si niekoľko kíl farebných práškov a vyrážate do ulíc. Hrajú sa všetci, vek, kasta ani pohlavie nerobia rozdiely. Celé ulice sú posiate farbami a všetci sa veselo smejú. Niekedy sa smejú až podozrivo veľa, a to preto, že pri hrách radi popíjajú Bhang- marihuanové mliečko, ktoré je tiež súčasťou osláv. Moderná doba prináša aj rôzne výdobytky, ktoré vám pomôžu nafarbiť ešte viac ľudí. Môžete zohnať napríklad vodné pištole s nápisom “Ganga power”, do ktorých namiešate farby s vodou, a budete nezastaviteľní. Poobede sa hry pomaly ukľudnia, ale farby na uliciach ostanú ešte zopár dní a pripomínajú nám, že svet nemusí byť iba čierno-biely.  

Blíži sa Holi

Katka Líšková z BUBO

15

12:59

mar

2019

Ako (ne)funguje India

Ako (ne)funguje India

Dnes prechádzame z Nepálu do Indie. Čaká nás veľmi náročný deň, za ktorý vystriedame až 5 rôznych dopravných prostriedkov. Na všetko sme pripravení, ale sme pripravení aj na to, že nič nebude fungovať tak, ako sme si to naplánovali. To je proste India. Cestu na nepálskej strane zvládame zatiaľ dobre. Prechádzame pešo cez hranicu, a len čo vkročíme do Indie, už sa to začína. “Nefungujú nám počítače, sadnite si sem a počkajte pár hodín” oznamuje nám colník na indickom imigračnom. Je úplne kľudný, vôbec ho nezaujíma, že my musíme stihnúť vlak, ktorý ide z mesta vzdialeného ďalšie tri hodiny cesty od hranice. My to tiež ešte berieme s humorom, počítali sme s nefungujúcou Indiou a dali sme si časovú rezervu. Po pár hodinách sa z imigračného ozve radostný krik, zapli sa počítače. Dostávame do pasov razítka a trielime jeepmi do mesta Gorakhpur. Už sa nesmieme zdržať ani minútu, inak nestihneme vlak. Všetci indický bohovia stoja pri nás, a vlak len tak tak dobiehame. Žeby to už bolo všetko, čím nás dnes India prekvapí? Ale kdeže. Po piatich hodinách vo vlaku zrazu zastavíme a všetci začnú vystupovať. “Čo sa deje? Veď ešte nie sme vo Váránasí.” V tom nám jeden Ind oznámi, že dnes sa vlak rozhodol, že do Váránasí nejde a končí už tu. Napriek tomu, že na lístku máme jasne napísanú cieľovú stanicu, tak v Indii to neplatí. Stojíme teda na stanici a snažíme sa zistiť, kde to vôbec sme. Našťastie to nie je príliš ďaleko a náš indický partner je absolútne pohotový a vysiela po nás autobus. Už teraz by nám tá India mohla nechať trochu vydýchnuť, veď od rána sme na ceste už vyše 15 hodín. Konečne nastúpime do autobusu a máme posledný kus cesty na hotel. “Necítite tu hovno?” ozve sa z autobusu. Začneme prehľadávať topánky, nech zistíme, koho to matka India požehnala hneď takto z príchodu. Smrad bol tak prenikavý, že sa to nedalo skryť, bola som to ja. Celé moje biele tenisky boli pomazané týmto požehnaním od indickej kravy. Snáď nám to aspoň prinesie šťastie na našej ceste po neskutočnej Indii, kde sa môže stať naozaj čokoľvek.  

Ako (ne)funguje India

Katka Líšková z BUBO

14

18:42

mar

2019

Comeback do Libanonu – NAJ krajiny Blízkeho východu

Comeback do Libanonu – NAJ krajiny Blízkeho východu

„Vy chodíte aj do Libanonu?“, Spýtal sa ma nejeden človek, keď som mu túto krajinu spomenul. Áno, po pár ročnej prestávke tu chodíme znova. Je to bezpečné. Nezabudnuteľné. Skutočne jedinečné! Libanon bol vždy pre mňa akoby top krajinou Blízkeho východu, kde sa raz musím pozrieť... a keď už som sa pozrel, tak chcel sa čoskoro vrátiť. Krajinou, kde veľké kostoly a mešity stoja hneď vedľa seba. Kde sa zasnežené hory dvíhajú hneď od mora. Kde miestna kuchyňa potvrdzuje, prečo je svetoznáma. Kde milovníci histórie prestávajú v Baalbeku dýchať... Prikláňam sa k názoru, že toto miesto malo byť divom sveta. Najväčší chrám, aký Rimania kedy dokázali postaviť, či najzachovalejší rímsky chrám, aký ste kedy videli (na fotke). Viete, že tu Rimania pri stavbe presúvali a dvíhali až 2000 ton ťažké kusy skál? A čo samotný Bejrút – takzvaný Paríž Blízkeho východu? „Bol som aj v Sydney či vo Vancouveri, ktoré sú podľa niektorých najkrajšími mestami sveta, no Bejrút sa mi naozaj páči ešte viac...,“ povedal na poslednom zájazde náš Jiři, ktorý už s nami prebrázdil naozaj kus sveta (pozdravujem teraz na Havaj). Nehovorím, že aj vy dáte Bejrútu number 1 ako Juraj, no dovolím si povedať, že vás toto mesto medzi morom a bielymi horami nesklame. Teda áno, Libanon je otvorený, a je v ponuke. Môžete si ho pridať ako tretiu krajinu k Svätej zemi a Jordánsku. Spolu táto trojica tvorí naozaj nezabudnuteľné combo (či už z hľadiska histórie, náboženstva, krajiny, kuchyne...), o ktorom budete po zájazde ešte veľmi dlho premýšľať...  

Comeback do Libanonu – NAJ krajiny Blízkeho východu

František Kekely

14

08:25

mar

2019

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Indonézia je nádherná a očarujúca krajina, ktorá toho ponúka fakt neúrekom. Viac než pätnásťtisíc ostrovov skrýva neuveriteľné prírodné krásy. My sa momentálne nachádzame na jednom z nich - na Sumatre. Vstávame skoro ráno a okolo štvrtej opúšťame hotel na okraji horského mesta Berastagi. Vonku je ešte tma a príjemne sviežo. Chystáme sa vyliezť na stále aktívnu sopku Sibayak, do výšky 2049 metrov. Po dvadsať minútovej jazde autom serpentínami hore, začíname šliapať po strmej a rozbitej asfaltovej ceste. Tu je dôležité sa neponáhľať a nezadýchať sa. Po chvíli opúšťame asfaltku a vstupujeme do džungle. Naokolo nie je skoro nič vidno a my len tušíme koľko bujného porastu a života sa okolo nás nachádza. Po chvíli končí aj ten a my ďalej stúpame po otvorenej kamenistej ceste smerom hore. V diaľke je možné zazrieť Sinabung, ďalší aktívny vulkán, ktorý sa týči do výšky skoro dva a pol kilometra. Momentálne len spokojne odfukuje a z kotla sa mu dvíha len minimum dymu, no 19. februára 2018 miestnych pekne vystrašil. Soptil kúdole hustého, sivého dymu a prachu až do výšky piatich kilometrov. My s BUBO sme tu prišli o pár dní neskôr a videli sme už len tenký, červený cícerok lávy vytekajúci z kotla. Stúpame ďalej, na otvorenej planine začína trochu pofukovať, a ochladzuje sa. Po chvíli už nikto nepochybuje, že sa nachádzame na aktívnej sopke. Čoraz silnejšie sa nám do nosa vrýva štipľavý siričitý smrad a v diaľke je počuť čoraz intenzívnejšie syčanie. Prechádzame okolo stanov kemperov, ktorí sa tu rozhodli stráviť noc, aby boli medzi prvými hore. Čaká nás ešte finálny, najstrmší výstup po vratkých kameňoch, a okolo šiestej ráno, tesne pred východom slnka, sme na vrchole. Obsadíme najlepšie miesta na fotenie, a s prvými slnečnými lúčmi začína nádherné prírodné divadlo. Postupne sa pod nami ukazuje malebné údolie s mestom Berastagi a ďalšími menšími sopkami. Severným smerom je dokonca vidieť Medan, najväčšie mesto na ostrove, vzdialené približne 50 km vzdušnou čiarou, kde naše Sumatranské dobrodružstvo pred pár dňami začalo. Za nami sa nachádza samotná kaldera sopky Sibayak, ktorá už oddychuje viac než 130 rokov. Po dostatočnom vynadívaní sa na ranným slnkom zaliate údolie schádzame rovnakou cestou dole. Obchádzame kalderu z blízka a mierime priamo k syčiacim gejzírom síri. Pozorovať nesmiernu silu prírody z takto bezprostrednej blízkosti je neopísateľný zážitok, a málokto odolá možnosti zapózovať a vyfotiť sa pár centimetrov od tohto úžasného sopečného divadla. Cestou späť pozorujeme prírodné krásy, ktoré boli cestou hore pred nami skryté v tme. Postupne sa ukazuje exotická vegetácia, najprv len malé kríky a paprade, neskôr už nefalšovaná džungľa, plná obrovských palmových listov ako z Jurského parku. Fakt sme tadiaľto šli hore? Pýtajú sa mnohí. Po úspešnom zdolaní sopky nás, samozrejme, čaká zaslúžená odmena - prírodné pramene priamo pod sopkou. Horúca voda v dokopy šestnástich bazénoch pôsobí ako balzam na naše nohy a celé telo. Užívame si zaslúžený odpočinok a načerpávame síl na ďalšie dobrodružstvá a zážitky, ktoré nás na Sumatre ešte čakajú. foto: Výhľad na údolie zo sopky. Tomáš Horňák  

Výstup na aktívnu sopku na nespútanej Sumatre

Tomáš Horňák, BUBO