Na skútroch drsnou Arktídou

Ľ

Ľuboš Fellner/ BUBO

Prvý raz nás obliekli do overalov, na nohy dali Buffiny do -70°C (pre porovnanie, na Antarktíde som mal do -100°C), veľké palčáky a teplé prilby s ochranným štítom či okuliarmi a teplým nákrčníkom. Vedeli prečo. Vonku bolo -25°C, a pri rýchlosti 50km/h a vetre omrzliny vzniknú veľmi rýchlo. Plus, môže byť zimšie a môžete ísť rýchlejšie, a vtedy omrznete do minúty.

Batoh som si upevnil vzadu na sedadlo, lebo keď ideme dvaja, druhému by bolo ťažko. Na prilbe mám čelovku, to je v polárnej noci základ.

Vyrážame, ja som zo všetkých posledný, čo je dobrý trik, lebo skupina ide pomaly, a ako posledný si viem zastať a sakra zrýchliť. Mám Yamahu 1200 a zrýchlenie je ako na motorke, fakt sila. Jazda je ľahká a zvládne ju úplne každý, kto jazdí autom či aspoň na trojkolke. Máte tu jeden červený gombík, ktorý vysuniete hore – cmuuk – a potom kľúčikom smerom doprava naštartujete. Motor vypnete tak, že buchnete po tom červenom cuplíku. Držíte riaditka, ktoré sú tu vyhrievané. Pozor, lebo ak si to dáte naplno, tak Vám zhoria rukavice. Palcom pravej ruky pridávate plyn. Vľavo je brzda. No väčšinou stačí ubrať motor.

Vyhrievané máte aj palce na nohách, špičky topánok máte vsunuté vpredu, a vyhrievanie si regulujete. Vyhrievané je aj sedadlo, ale ja to nemám rád. Ten čo sedí za vami vzadu je na tom horšie. Vy máte aj plexisklový štít, on nič. Ten vzadu sa drží rukovätí, alebo, ak máte k sebe blízko, tak Vás drží okolo pásu.

Skupinové tripy smerujú na východ, resp., následne zabočia do dolinky severne. Každopádne, ide sa po rovine asi 30 km/h a vy budete nadšení. Ja, ako posledný, som si nechal rozostup a vystrelil som na 80 až 85 km/h. V tej tme, na tých nepredvídateľných bubnoch, som sa cítil ako závodník. Keď mi Robert povedal, že on tu išiel 180km/h, tak som pochopil, že som aj po tréningu v Antarktíde stále amatér. Robert hovorí, že prevrátiť sa dá ťažko, no dnes sa nám to pár krát skoro podarilo. Laco išiel ku kostolu do kopca a zrazu sa začal skúter nakláňať, ľavá lyža sa zdvihla do vzduchu a ..nebyť toho, že Laco má doma MV Agusta Brutale, a že nespanikáril, tak mohol ležať pod 400kg skútrom. Keď sedím vzadu, tak sa musím nakláňať spoločne so šoférom do ľavotočivej zátačky, zdvihnúť zadok a navážiť sa na ľavú nohu, zadok visí z ľavej strany sedadla. Ideálne pérovať, ako pri lyžovaní, ako keď idete cez bubny. Nedá sa iba tak sedieť, sekne Vás v chrbte. Stále to hádže, vietor Vám šľahá do tváre. Zatiahnete plexisklový štít, a ten Vám ihneď zmrzne a nič nevidíte. Oškrabete a povytiahnete ho, a odmŕza vám brada. Je to však ukrutná sranda, totálna paráda, a každému chalanovi sa to bude ľúbiť, bude výskať a šantiť ako malé decko.

Prešli sme 40 km a otočili sme sa. Snežný skúter hltá kilometre ako nič a presunie vás na dlhé dlhé vzdialenosti.

Dnes sme išli sami, Robo zohnal dva skútre. Ten jeho zhorel, je odstavený pri tabuli Longyearbyen. Najprv ho mal zaparkovaný na ľade vo fjorde, ľad má ešte až do marca narastať, to tu vie každý. No zrazu teplý Golfský prúd vohnal teplé vody pod ľad. Vonku bolo ešte stále -25°C, ale ľad sa začínal topiť a skúter potápať. Kamaráti mu volali, nech si ho rýchlo odnesie, lebo bude po ňom. Naštartoval a musel skákať, lebo ho ošmahli plamene. Takže dnes musel požičať dva skútre a naštartovať ich ráno. Základné značny, ktoré vidím na Špicbergoch sú: Polaris: je ľahký, ale rýchly, ideálny na skoky. Ski -doo: je ďalšou silnou značkou, veď boli prví, ide o kanadskú legendu Josepha Bombardiera, a mnohí doteraz volajú každý snežný skúter “skidú”; Jamaha je klasika, považovaná za vyššiu kvalitu. Dvojtakty (two stroke) môžeš ráno naštartovať ako kosačku, vytiahnuť šnúru, a tak keď je zima, či skúter dlhšie oddychoval, máš svalovicu. Tieto sú chladené vzduchom. Veľké Yamahy a celkovo väčšie štvortakty majú chladič. Trail, Crossover, Mountain, 2-up touring… Sidewinder je snom každého trapera.

Robo oba snowmobily naštartoval a dopravil ich pred náš hotel. Odmietam jeho veci (overal atď.) na oblečenie, veď mám svoje z Antarktídy, kvalitku. Žltú bundu som dostal na Severnom póle ako darček. Topánky mám skvelé, novučičké -La Sportiva- mám ich rád. No tak v polovici dňa už cítim, že si necítim palce na nohách a odmŕza mi nos. Aj prsty na rukách, napriek tomu, že mám dvojo rukavíc, z toho jedny palčáky, si začínam cítiť. Vhupli sme totižto do takého mlieka, že nevidím ani na meter, a tak musím spomaliť a otvoriť plexisklo, no vtedy to pocíti môj nos. Dnes frčíme vlastne stále 80tkou, s nejakým maximom, keď dáme, stovkou. Frčíme na východ, na západ, na juh. Obeháme okolie dôkladne a ja výskam. Na úplný začiatok dňa sme zbehli k pumpe. Najprv skočím dať kartu do automatu, zadám Pin a potom číslo stojana, kde som (mám 2 možnosti), a tankujem do plna. Benzín je neuveriteľne lacný, lacnejší než nafta, liter stojí 9 NOK a za plnú nádrž platím 18 Euro. Po celodennom jazdení, kedy som vôbec nešetril, dopĺňam nádrž za 7 euro. Pozorujem ten ruch na pumpe. Príde otecko s malým synom, mamička je za nimi na ďalšom skútri. Normálka. Z každého skútra trčí puška, aj z tých našich. Ľudia majú za opaskom pištole, všetci sú zababušení. Všetci sa tvária, že to takto má byť, že takto vyzerá svet. Človek sa naozaj prispôsobí čomukoľvek…

Je niečo pred obedom a my sa zastavujeme u jedného zo psích dvorov (dog yard). Je to ten, kde robí psovoda aj Slovák Marcel. BUBO sprievodkyňa Danka ho navštívili v Laponskom Karasjoku, a teraz sa presťahoval sem. Určite je dobrý psovod. No nemá čas, je to ten človek, ktorý radšej rozpráva so svojimi psami. “Má svoj svet” obhajujú ho ostatní. “Často so psami spáva, riadne to cítiť..” dopĺňajú na vysvetlenie, aby mi to nebolo blbé. Stretám ryšavú Švédku, ktorá je tu za psiu superstar a dostala sa aj na obálku miestneho magazínu. Takto sa dozvedám čosi viac..

Potom mierime na druhú stranu, ideme strmo hore a zrazu sa z ničoho nič dostaneme do mlieka, a teraz nepreháňam, nevidieť ani na meter. Kým vidieť na 15 metrov, ešte filmujem, aj keď jazdiť s jednou rukou v hlbokom snehu nie je úplne ľahké, a prvý skúter na mňa nečaká, a keď nepočká, tak ho stratím a už nenájdem. Obiehame partiu lyžiarov, ktorí idú do vrchov- práve rozmýšľajú, že sa otočia. Potom už nefilmujem a ledva vidím červené spätné svetlo.. Nespadneme do priepasti? Ideme asi 5km/h, nalepení na seba, ale aj tak si nie sme istí, ja idem ako druhý a tak som v pohode, padne prvý skúter. No medzitým víchrica zametie naše stopy. Ako späť? Otáčame sa. Keby sa teraz na nás rozbehol medveď, nemáme šancu. Nevidel by som absolútne nič. Bolo by to rýchle, veď polárny medveď je sinejší než grizly, a šmahom ruky by dokázal odťať hlavu koňovi. Dole po prvý raz za dva dni používam brzdu, zostup je prudký. Treba brzdiť prerušovane, ak brzdu stlačíte dlhšie, idete do šmyku. To sa mi stalo, keď sme zbehli dole, zadíval som sa inde, Robo predo mnou zastal a ja som už musel flekovať. Tu dole vojdeme na asfaltovú cestu. Tá je síce pokrytá súvislou vrstvou ľadu, ale chýba tu sneh. Ak by som na nej išiel 10 minút, zavarím skúter. Ten potrebuje sneh na chladenie. Niektoré skútre chladič majú, ale môj nemá, a tak hneď zbieham na sneh a chladím a pridávam. O chvíľu poznám všetky cestičky v Longyearbyen, všetky skratky, ako prejsť popod most, obísť most, kde prekrižovať cestu, ako sa vyhnúť protiidúcemu skútru, a kde parkovať. V roku 1969, v roku, kedy som sa narodil, tu bolo 140 snežných skútrov, dnes je tu viac skútrov než obyvateľov, bezmála 3000.

Zásady prvej jazdy na snežnom skútri:

  1. základ je dobre sa obliecť
  2. zoberte si ruksak s teplými vecami, aby ste sa vedeli doobliecť (vyzliecť)+ čaj
  3. prilba, “lyžiarske okuliare”, kukla a prípadne nákrčník –absolútna nutnosť
  4. vždy majte plnú nádrž
  5. noste reflexnú vestu, vždy svieťte, majte čelovku
  6. majte so sebou pušku
  7. ak idete ďalej do prírody, buďte pripravení na provizórny bivak
  8. nechoďte dlhšie po ceste, vždy po snehu
  9. do zákrut sa nakláňajte, prenášajte váhu, aby ste sa neprevrátili
  10. dole strmým kopcom brzdite prerušovane
  11. vždy choďte s domácim, počasie sa neuveriteľne rýchlo mení
  12. nikdy nechoďte sám – ak padnete do trhliny, budete potrebovať pomoc

 

 

A nenabúrajte, je to drahé. Poistky sú väčšinou so spoluúčasťou 600 Euro.

Prajem nádherný ulovený arktický zážitok. Arktída je náročná, nebezpečná a stále je to miesto pre dobrodruhov.

 

 

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Špicbergy

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva