Netradičný Veľký piatok

M

Marek Melúch z BUBO

Opäť je tu Veľká noc a ľudia po celom svete si pripomínajú smrť Ježiša Krista na kríži rôznymi tradíciami. Veľký piatok je jeden z dvoch dní v kresťanskom kalendári, kedy je striktné dodržiavanie pôstu. V niektorých krajinách sa ľudia doma pomodlia a zapália sviečku, v iných idú hromadne na omšu a v niektorých, teda konkrétne v jednej, ľudia tento sviatok prežívajú viac než kdekoľvek inde. Sú to práve Filipíny, ktoré tento sviatok berú asi najoriginálnejšie zo všetkých krajín sveta, nakoľko práve tu je v niektorých oblastiach vybudovaná tradícia krížových ciest a ukrižovania. BUBO je vždy pri všetkom, kde sa niečo deje a loví zážitky tam, kde iní odvracajú zrak. Dnes nás čaká skorý ranný budíček, pretože z letného hlavného mesta Filipín, Baguio (Bagío), položeného v nadmorskej výške 1500 m.n.m., sa potrebujeme dostať do San Fernanda, vzdialeného cca 190km, kde sa celý ceremoniál odohráva. Vyrážame teda o 4-tej hodine rannej a zhruba po 3,5 hodinách prídeme do tohto 310-tisícového mesta. Naberieme Chuja (čítaj Kújo), ktorý je naším koordinátorom a zároveň partnerom pri vybavovaní lístkov na tento netradičný ceremoniál. Autobusom sa presúvame úzkymi uličkami, v ktorých je veľmi veľa dopravných kolapsov, až do barangay (mestská štvrť, ako ju domáci nazývajú) San Pedro, časť Cutud. Práve táto oblasť je z celých Filipín tou najznámejšou, práve tu býva najväčší aktér tohoto sviatku, Ruben Enaje. Ako prechádzame úzkymi uličkami v časti Cutud až k miestu, kde sa bude konať ukrižovanie, vidíme na uliciach martýrov s krvavými chrbtami, ktorí sa bičujú s povrazom, na konci ktorého je zväzok drevených paličiek. Odparkujeme autobus pri troch vztýčených drevených krížoch, zoberieme si len minimum vecí a vyrážame do domu samotného Rubena. Po zhruba 2 km ceste k jeho domu kráčame so sprievodom viacerých martýrov, z ktorých tým, ako sa bičujú zo strany na stranu, prská na všetky strany krv z rán. Je to niečo tak intenzívne, že to nevieme ani opísať slovami a len v nemom úžase ideme popri nich a snažíme sa vyhýbať "krvavej sprche". Či chceme alebo nie, každému z nás sa ušlo niekoľko desiatok až stovák kvapiek krvi, ale to je to, prečo sme tu! Po zhruba pol hodine prídeme do domu, kde nás vrúcne privítajú a kde môžeme počkať a byť účastní začiatku ceremónie. Nachádzame sa v centre príprav, nakoľko sme v dome rodiny samotného Rubena Enajeho, ktorý bude tento rok ukrižovaný už 33- krát po sebe. V jeho dome sa robí nácvik, prípravy, obliekanie kostýmov a všetko to riadi direktor, ktorý bude prezlečený za hlavného kňaza. Máme možnosť aj priameho kontaktu so samotným Rubenom, ktorý nás privítal, odfotil sa s nami a ukázal nám jeho rany po klinoch na rukách. Čuduj sa svete, tie jazvy vôbec nie sú veľké a ako on sám tvrdí, necíti už bolesť pri pribíjaní. Ruben je filipínsky stolár, tesár, umelec a bývalý stavbár, ktorý sa v roku 1984 druhýkrát narodil. Počas stavebných prác spadol z nedokončenej budovy a, ako sa hovorí, zázrakom prežil. Po nehode vravel, že žije iba vďaka Bohu, ktorý nad ním stál. Od roku 1985 sa Ruben začal zúčastňovať ukrižovania z vlastnej vôle a v súčasnosti je človekom, ktorý bol zo všetkých kajúcnikov ukrižovaný najviac. V dome, kde prebiehajú prípravy sme úplnými VIP hosťami, nakoľko sme tu jediní bieli a jediní zo širokej verejnosti, ktorí majú prístup tak blízko k celému dianiu. Je to iba vďaka tomu, že na Filipínach má BUBO silné zázemie a pozná ľudí, ktorí poznajú ľudí :) Naša domáca sprievodkyňa Nelma je, samozrejme, hlavnou "manažérkou" celého procesu a pomáha nám vybavovať každý jeden moment nášho pobytu na Filipínach. Sedíme, čakáme, sledujeme prípravy a s klientmi si troška vychutnávame chládok pod mangom, okolo ktorého pobehujú malé decká a majú nás za najväčšiu atrakciu dňa. Zhruba o 11-stej hodine to začne troška ožívať a aktéri prezlečení za rímskych centúrionov a kňazov sa začínajú pomaly chystať na sprievod. Na Filipínach však nič nejde presne a približne okolo pol 12-tej to vypuklo. Od začiatku krížovej cesty sme iba meter, maximálne dva, a tak začíname sprievod v bezprostrednej blízkosti Rubena, ktorý je prezlečený za Ježiša. Nikto úplne presne nevie, kadiaľ sprievod pôjde, musíme sa držať čo najbližšie pri sebe. Ako sme vyšli spoza dvora domu, centúrioni sa rozbehli a idú rýchlejšie, ako si niekto z nás predstavoval. Zrazu sa krížová cesta mení na organizovaný chaos, kde nikto netuší, ako sa pôjde ďalej a kde sú všetci účastníci našej skupiny. Jednoducho sa všetci držíme sprievodu, ktorý rýchlym krokom kráča v úzkych uličkách Cutudu, v teplotách asi 36˚C a dúfame, že sa niekde na zastavení Ježiša stretneme. Samotná krížová cesta má napodobňovať presne tú cestu, ktorou si prešiel Ježiš v uličkách starého Jeruzalema. Keďže krížová cesta pozostáva z 13-tich zastavení, nie každý ju chcel absolvovať v tomto teple a dave ľudí celú. Mnohí sa na jednotlivých zastaveniach oddelili a počkali nás v tieni pri krížoch, kde cesta končila. My však ideme ďalej a užívame si každý jeden krok tejto zhruba dvoj hodinovej krížovej cesty. Účastníčkami krížovej cesty sú aj Mária – Ježišova matka, Mária Magdaléna a Veronika, ktorá utierala Ježišovi tvár bielym rúchom, na ktorom ostala otlačená jeho podobizeň. To teplo si po hodine už prestaneme aj uvedomovať, v stále zväčšujúcom sa sprievode sa sústredíme na bezpečnú chôdzu, aby sme nestúpili na nejaký kus železa, nebuchli si hlavu o striešky lemujúce cesty, alebo nestúpili do jarka plného páchnuceho odpadu a splaškov. Keď už sprievod pomaly smeruje ku Golgote, miestu, kde bude Ježiš, teda Ruben, ukrižovaný, tak ideme dopredu a cez kontrolu "sekuriťákov" prejdeme do našej VIP zóny, ktorá má bezprostredný výhľad priamo na kríže. Je to tu! Dočkali sme sa toho, keď Ježiš s krížom ide hore kopcom a už od únavy padá na zem. Samozrejme, všetko je hrané, ale to, že Ruben reálne na chrbte nesie kríž a má na hlave tŕňovú korunu je neodvrátiteľne pravdivé. Centurióni stoja na kopci a čakajú na rozsudok, že Ježiša môžu ukrižovať. V popredí pred krížom stoja nariekajúce ženy Mária, Magdaléna a Veronika. Pripravuje sa kríž, kliny a pomaly prichádza moment, kvôli ktorému sem všetci klienti v tento veľkonočný termín zájazdu prišli. Samotný akt môže pre niekoho vyzerať priam až fanaticky a či chcete alebo nie, fanatickým aj je. Samotná Filipínska cirkev tento akt odmieta, nakoľko by nemalo dochádzať k sebatrýzneniu, ale oddaní Filipínci si myslia úplný opak a pre niektorých je životnou úlohou prežiť to, čo prežil ich spasiteľ a ochranca Ježiš Kristus. Ruben leží na kríži a zrazu len počuť krik bolesti, ktorý je prehlušený stále silnejším nárekom žien. Aj keď sám Ruben tvrdí, že bolesť necíti, my osobne tomu až tak neveríme a domnievame sa, že aj pri tom "falošnom" výkriku bolesti tú bolesť reálne cíti. Má prebodnuté ruky, má prebodnuté nohy a kríž s ním sa vztyčuje tak, aby všetci mohli vidieť jeho pomalú a bolestivú smrť. Samozrejme, Ruben prežil a krátko po ukrižovaní bol zvesený z kríža a na nosítkach odvezený na ošetrenie. V nemom úžase sa s BUBO skupinkou na seba pozeráme a sami nechápeme, že to o čom sme doteraz iba počuli, sme reálne zažili a spolu s Ježišom v podobe Rubena pretrpeli po jeho boku. Tento zážitok nám ostane v pamäti celý život a ukázal nám, že hranice ľudskej oddanosti sú nepredstaviteľné.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Filipíny