O výbuchoch na Srí Lanke sme sa dozvedeli počas nášho ranného programu v Kandy. Nálada bola výborná, užívali sme si mierne chladnejšie podnebie kandyjskej vysočiny, keď ku mne pribehol náš lokálny sprievodca s telefónom v ruke a vystrašeným výrazom v tvári. “Martin, v Colombe práve vybuchlo 5 bômb v kostoloch a hoteloch, hlásia desiatky mŕtvych a ranených.” V kontraste s pohodou, ktorú sme si práve užívali, mi trvalo niekoľko sekúnd, kým som túto informáciu spracoval a priradil jej patričný význam. “Čo?? Ešte raz a pomaly!” Stále som dúfal že je to len nejaký vtip, nejaký podivný zvyk Srílančanov, o ktorom som doteraz nevedel, robiť si morbídnu srandu z turistov.. “Bombové útoky v Colombe, pozri tu sú fotky, chodia mi správy z celej krajiny, aj na Facebooku to už je.” Pozerám sa na fotky interiéru kostola po výbuchu, na zemi ležia telá, okolo vystrašení ranení, celí od krvi. “Kostoly? Prečo kostoly? Si si istý, že iba kostoly? Aké hotely? Prečo?..” Otázok je veľa, odpovedí málo. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, aký významný je dnešný deň práve pre kresťanov. Dlhší pobyt v budhistickom prostredí, kde sa veľká noc neoslavuje, mi tieto veci v hlave vytesnil. Počkám, kým sme všetci v autobuse, chystám sa tieto smutné správy oznámiť celej skupine, no niektorí už na mňa mávajú mobilmi, rodiny už píšu.. Náš lokálny sprievodca okamžite zisťuje situáciu v krajine, spájame sa s agentúrnou základňou, ja informujem našu kanceláriu. Všetko nasvedčuje tomu, že útok bol premyslený, načasovaný a koordinovaný, namierený proti kresťanom v deň ich najvýznamnejšieho sviatku. Napriek tomu si zatiaľ nikto netrúfa robiť akékoľvek závery. Dostávame spoľahlivé informácie, že na našej trase je bezpečne, pokračujeme teda v programe, no situáciu ostro sledujeme. Všetkým nám začínajú chodiť správy, rodina, priatelia a blízki sa pýtajú, či sme v poriadku. Všetkých informujeme že sme v bezpečí a situáciu stále mapujeme. Smutné udalosti z rána nám síce program nijako nenarušili, no myšlienkami sme s rodinami obetí a pozostalými. Akoby všetko to, čo sa stalo, zabolelo nielen ľudí, ale aj samotnú krajinu, obloha sa zatiahla a rozpršalo sa. “Srí Lanka plače” pomyslel som si.. Takto nejako vyzerali prvé momenty po výbuchoch, keď sa informácie začali šíriť krajinou. Dnes sú dva dni po týchto smutných udalostiach, my sme v bezpečí našich hotelov, s posilnenou ochranou. Všetkým nám v hlave kolujú otázky. Ako môže niekto také niečo urobiť? Za tých pár dní nášho programu každý zažil na vlastnej koži akí priateľskí a milí Srílančania sú. Úsmev je tu až nákazlivý, domáci sa veľmi radi prihovoria, podebatujú, zaujímajú sa o naše krajiny. Priateľov si tu nájdete veľmi rýchlo, a nie sú to priateľstvá povrchné, miestni ľudia sú veľmi úprimní. Za ten čas čo sa na Srí Lanke pohybujem, som si tu našiel kamarátov, ktorí sa mi pravidelne ozývajú, vždy sa tešia, keď sa znova stretneme, ku mnohým som bol pozvaný na obed, či večeru. Výlety s miestnymi patria medzi moje najkrajšie zážitky. Napriek veľkým sociálnym rozdielom medzi nami ma mnohokrát ani nechcú nechať zaplatiť “kolo”. Veľmi rád sa tu stravujem “na ulici”, pretože miestni jednak veľmi dobre varia a navyše každý takýto obed či večera sú okrem gurmánskeho zážitku obohatené o príjemný rozhovor, o zaujímavý ľudský príbeh. “Martin, ty si napol Srílančan, v Kandy máš rodinu!”, zvykne mi hovorievať jeden z našich lokálnych sprievodcov, a myslí tým seba a svoju manželku. “Kedykoľvek budeš potrebovať nocľah, v našom dome sú pre teba dvere otvorené.” Jeho žena je fantastická kuchárka, najlepší obed, aký som na Srí Lanke jedol, bol práve u nich doma. S ďalším mojím dobrým známym sa oslovujeme “bro” (z anglického “brother” - brat). A tak to aj cítime. Aj u nich som už večeral, má skvelú rodinu. “Hey Martin!” ozýva sa ulicou v Pinnawale, keď sa ideme pozrieť na kúpanie slonov. Majiteľ obchodu so suvenírmi mi vždy máva už z diaľky. V Polonnaruwe mám priateľov, ktorí mi vždy pri lúčení s rukou na hrudi hovoria “nezabudni, patríš do našej rodiny.” A ja viem, že to myslia úprimne. O pár dní mi volajú, kedy zasa prídem. “Ešte neviem, ale určite prídem” :) Taká je Srí Lanka. A ja viem, že taká aj ostane, aj napriek aktuálnym udalostiam. Cieľom takýchto útokov je šíriť strach. No ja sa vystrašiť nenechám, zopár šialencov nemôže zničiť to, čo títo ľudia majú v srdciach. Keď sa situácia upokojí, znova budem cestovať krajinou, znova objímem ľudí, ktorých tu poznám, znova si dám fantastické “kottu” - miestne tradičné jedlo v reštaurácii za rohom, znova si kúpim v stánku pri ceste čerstvé banány.. Táto krajina si nezaslúži, aby sa do nej ľudia báli cestovať. Žiadna krajina si to nezaslúži. Často hovorievam, že “svet je jedno z najkrajších miest, aké poznám” a za tým si stojím :) Verím, že sa Srí Lanka rýchlo zotaví z rán, ktoré utrpela, a že čoskoro znova naplno otvorí svoju náruč pre všetkých ľudí, bez ohľadu na farbu pleti, rasu či vierovyznanie. Pretože taká je Srí Lanka. Na záver chcem poslať domov pozdravy od celej našej skupiny, sme v bezpečí, nebojte sa o nás. Čoskoro sa doma vyobjímame a podelíme sa s vami o naše ulovené zážitky. Martin

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Sri Lanka