Venezuelčania na Madeire

P

Petra Kovacova z BUBO

V Portugalsku sa rozpráva po portugalsky. Samozrejme, to vieme všetci. Ostrov Madeira, ktorý sa nachádza približne 800km vzdušnou čiarou od Lisabonu je miesto, kde sa úplne bez problémov dohodnete aj po španielsky. Momentálne žije na Madeire asi 300.000 obyvateľov, z ktorých je už viac ako 6.000 Venezuelčanov (a ich počet stále pribúda). Sedím na autobusovej zastávke a prisadne si vedľa mňa starší pán, ktorý práve ide z nedeľnej omše. Pustíme sa do rozhovoru a keď si všimne môj neportugalský prízvuk, spýta sa ma, či som z Venezuely. Odpovedám síce záporne, no on mi začne rozprávať o jeho madeirských bratrancoch, ktorí žijú v Caracase. Odišli ako malé deti, no vďaka pravidelnej priamej leteckej linke Madeira – Caracas sa vídali často. Neboli jediní, v minulom storočí viac ako pol milióna Portugalčanov emigrovalo do Venezuely, 80% z nich bolo práve z Madeiry, kde v tom období jediný zdroj obživy bolo chabé poľnohospodárstvo a život bol veľmi ťažký. Bolo to obdobie, kedy Venezuela mala veľmi prívetivú imigračnú politiku a obrovské množstvo Európanov prichádzalo pracovať najmä do sektoru ropného priemyslu. S pánom sa spoločne „dohodneme“, že na Madeire má prakticky každý nejakého bratranca, ktorý je (bol) vo Venezuele, keď v tom príde môj autobus, rozlúčime sa a ja odchádzam. Cestou si ešte potrebujem kúpiť madeirské víno (spôsob výroby je podobný ako portské, no, samozrejme, je chutnejšie ;) ). Keďže je nedeľa, obchod je takmer prázdny. Pedro, ktorému predajňa patrí, ma dobre pozná, veď s našimi Bubákmi tu víno nakupujeme už roky. Pozýva ma na pohárik a prehodíme spoločne zopár slov. Aj on mi začal rozprávať o tom, keď ako 20-ročný odišiel do Venezuely, kde žil celých 30 rokov. Po tom, ako sa k moci dostal Hugo Chávez a začali problémy, rozhodol sa vrátiť naspäť na Madeiru. Vraj to bolo veľmi ťažké... Bol podvečer a ja som už pomaly dostávala aj hlad. Asi nikoho neprekvapí, že som dostala chuť na venezuelské arepy. Sú to kukuričné placky, ktoré sa plnia mäsom, syrom, fazuľou, alebo inými dobrotami. Samozrejme, na Madeire ich netreba dlho hľadať. Našu obľúbenú reštauráciu vlastní Javier s manželkou. Javierova mama odišla z ostrova, keď mala 12 rokov. Javier aj jeho dve dcéry sa narodili vo Venezuele. Dokonca, ako mnohí, sa po portugalsky naučili rozprávať až po príchode na Madeiru pred pár rokmi. Nemajú tu žiadnych žijúcich príbuzných, ktorí by im pomohli, no po tom, čo všetko vo Venezuele predali, aby mohli na druhej strane oceánu začať lepší život, sa im podarilo otvoriť malú reštauráciu. Teraz šetria ďalej, aby za nimi mohol pricestovať aj Javierov otec, ktorý je chorý a potrebuje lieky, ktoré sa vo Venezuele už dlho zohnať nedajú. Každý jeden Venezuelčan má príbeh, ktorý ženie slzy do očí. Aj nám v BUBO je ľúto, keď vidíme v akom stave je Venezuela, do ktorej tak radi chodíme...

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Madeira

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva