Najdlhší tunel na svete - nórske tunely Najdlhší cestný tunel sveta

O malú chvíľu budeme prechádzať najdlhším cestným tunelom našej planéty, a tak je čas povedať si čosi o nórskych tuneloch.
V Nórsku je dnes 1 164 cestných tunelov s celkovou dĺžkou vyše 800 km. Pre porovnanie – na Slovensku máme 12 tunelov, najdlhší Branisko má 4,9 kilometra. Višňové má mať 7,5 kilometra.
V Nórsku má 88 z cestných tunelov dĺžku viac ako 3 000 metrov, 16 tunelov má nad 7 kilometrov. 33 nórskych tunelov je podmorských.

80 percent nórskych tunelov je osvetlených, 20 % má ventiláciu. Priemerná dĺžka tunela je 945 metrov. Viac ako 1 percento všetkých ciest v Nórsku prechádza tunelmi.
Najviac tunelov nájdeme práve v časti Nórska, ktorou prechádzame – v krajoch Vestland a Rogaland, dve tretiny nórskych tunelov sú práve tu. Najmenej tunelov je na najsevernejšom severe – niet divu, premávka je tam riedka a na nórske pomery rovina. Tunely jednoducho netreba.
Najrušnejším tunelom v Nórsku je tunel vedúci popod Oslofjord. Prejde ním okolo 80 000 áut denne. Najrušnejším slovenským tunelom Sitina prejde denne 40 000 áut.

Až do začiatku 19. storočia sa po nórskych cestách chodilo zväčša pešo. Najrušnejšie bolo medzi vtedajšou Christianiou (dnešné Oslo) a Trondheimom v strednom Nórsku – je to tá cesta, po ktorej sme naše putovanie Nórskom začínali. Druhé významné cestné spojenie viedlo z Christianie do Švédsla. V polovici 19. storočia nitroglycerín a neskôr dynamit spôsobili revolúciu v stavbe ciest v skalnatom teréne. Prvý tunel pre konskú dopravu otvorili v roku 1890. Prvé tunely boli široké len dva metre, prvé autá boli v Nórsku predstavené v 90. rokoch 19. storočia a od roku 1899 sa začali v Nórsku zlepšovať cestné úseky, aby lepšie vyhovovali automobilovej doprave.

V roku 1909 bola otvorená železnica spájajúca Oslo s Bergenom. 485 kilometrová trasa patrí k najkrajším na svete. Vedie cez 200 tunelov, z toho najdlhší má 10 kilometrov.

V roku 1970 bolo v Nórsku 250 tunelov (dnes 1 100) s dĺžkou 96 km (dnes vyše 800). Práve v tomto období sa začína významná výstavba tunelov v hornatom Nórsku. V roku 1983 bol otvorený prvý podmorský tunel na ostrov Vardo.
V roku 1991 bol otvorený tunel Gudvangen (dlhý 11 kilometrov), ktorým budeme prechádzať medzi Flamom a Gudvangenom. Umožnil spojenie medzi Oslom a Bergenom bez nutnosti cestovať trajektom.
Cestné tunely v Nórsku majú približne o 26 percent menej nehôd so zranením osôb ako bežné cesty. Strmé stúpania v tuneloch však zvyšujú riziko nehôd a požiarov (aj Gudvangenský tunel so stúpaním 3,5 % je častým miestom požiarov), strmé tunely môžu tiež viesť k vysokej rýchlosti a veľkým rozdielom v rýchlosti medzi vozidlami. V tuneloch je možnosť vyhýbacích manévrov obmedzená.
Riziko nehôd zvyšujú aj veľké rozdiely vo svetelných podmienkach pri vjazde do tunela a výjazde z tunela. Keď dôjde k nehode alebo požiaru, únik a záchrana sú v tuneloch náročnejšie. Najviac nehôd sa však udeje pri vjazde a výjazde z tunela.

Osvetlenie a biele steny tunela znižujú riziko nehôd okrem iného tým, že zvyšujú pozornosť vodičov a zvyšujú cit pre rýchlosť. Aj preto v najdlhšom tuneli sveta nájdeme každých 6 kilometrov osvetlenú oddychovú zónu.
Evakuácia v prípade požiaru je náročnejšia pre tunely s dvoma pruhmi ako pre tunely s obojsmernou premávkou. V prípade tunelov s dvoma pruhmi môžu byť ľudia evakuovaní do protiľahlej dráhy. Nórska správa ciest vyžaduje dva pruhy, ak tunel má nad 10 km a priemerná denná premávka počas roka prevýši 12 000 áut.
Zaujímavé sú v Nórsku aj náklady na výstavbu tunelov. Paradoxne, modernizácia staršieho tunela stojí takmer toľko ako úplne nový tunel. Napríklad v roku 2013 Nórska správa ciest odporučila nahradiť 16 tunelov na E6 cez Sørfold novými tunelmi. Výstavba úplne nového tunela súbežného s existujúcim tunelom znamená, že starý môže byť zachovaný ako obchvat v prípade dopravnej nehody či iných problémov.

Lærdalský tunel je s dĺžkou 24 509 metrov najdlhším cestným tunelom na svete. Prejdeme aj Gudvangenským tunelom, druhým najdlhším tunelom v Nórsku. Medzi dedinami Lærdal a Gudvangen je 51 km, z toho 43 km pôjdeme v tuneli.
Výstavba tunela sa začala 15. marca 1995 a 27. novembra 2000 ho otvoril kráľ Harald V. Tunel stál miliardu nórskych korún, čo predstavuje cenu približne 4 000 eur za meter hotového tunela. V prepočte ide teda o sumu sto miliónov eur. Pre porovnanie – naše päťkilometrové Branisko stálo 250 miliónov eur, kilometrová Sitina stála 150 miliónov eur. Aj keď prihliadneme na to, že každý tunel je jedinečný a stavaný v inom prostredí, ten rozdiel v cene je gigantický.
Tunel teda stavali 5 rokov, naše Branisko s pätinovou dĺžkou stavali 6 rokov.
Tunel je súčasťou E16 medzi Oslom a Bergenom a je najdlhším cestným tunelom na svete, pred tunelom Yamate v Japonsku.
Od otvorenia sa premávka cez tunel zdvojnásobila – z 1 000 vozidiel denne v roku 2001 na 2000 v roku 2019.
Celá oblasť, kde tunel leží, je charakteristická veľkými horskými masívmi, vysokými horami a širokými a hlbokými fjordmi. Forma krajiny sťažuje výstavbu ciest v tejto oblasti a trajekt bol dlhé desaťročia najjednoduchším a najdostupnejším riešením na prepravu tovaru medzi Lærdalom a Gudvangenom. Plavba trvala približne 1,5 hodiny.
V roku 1967 bola dokončená cesta cez horu ponad dnešný tunel Lærdal (Aurlandsfjellet). Táto horská cesta je v zime uzavretá a nikdy nebola plánovaná ako moderné, celoročné cestné spojenie. Čiastočne ju tvoria úzke staré vidiecke cesty.
V roku 1987 začal kraj skúmať niekoľko alternatív tunelov, z ktorých všetky by viedli k tunelom dlhším ako tunel St. Gotthard vo Švajčiarsku.

Tunel Lærdal bol poslednou spojnicou zimného bezpečného spojenia medzi Oslom a Bergenom. Tunel Lærdal nahradil tunel St. Gotthard vo Švajčiarsku ako najdlhší cestný tunel na svete. Tunel má až 1 400 metrov skalného krytu a bol zabezpečený 200 000 skalnými svorníkmi. Na strechu tunela bolo použitých 50 000 metrov kubických striekaného betónu. Tunel bol razený z oboch strán, stavbári sa stretli vďaka satelitným meraniam v kombinácii s modernou geodéziou. Na ohromne dlhom úseku došlo oproti plánovanému prepočtu k odchýlke niekoľkých centimetrov.
Celkovo sa z tunela odstránilo takmer 2,5 milióna metrov kubických horniny. Použili ich jednak na nové cesty v okolí, aj na rôzne výplne pozdĺž fjordu. Pri stavbe tunela bol využitý aj bočný tunel, čím sa skrátil čas výstavby. Bočný tunel mal tiež dôležitú funkciu v súvislosti s vetraním v tuneli, a to ako počas výstavby, tak aj v hotovom tuneli. Dva veľké ventilátory na križovatke medzi hlavným tunelom a vedľajším tunelom vyfukujú dodnes znečistený vzduch von z tunela.

Dizajn tunela zohľadňuje psychickú záťaž, ktorú môže pre niektorých vodičov predstavovať jazda cez dlhý tunel. Tunel je navrhnutý s tromi samostatnými a osvetlenými halami, ktorými motoristi prechádzajú každých šesť kilometrov. Zatiaľ čo hlavný tunel má biele svetlá, jaskyne majú modré osvetlenie so žltými svetlami na boku, aby vytvorili dojem východu slnka. Jaskyne by mali navodiť pocit, že ste na pár sekúnd vonku za denného svetla, a mali by pomôcť motoristom nezaspať alebo stratiť koncentráciu počas jazdy. Jaskyne môžu slúžiť aj ako otočné body alebo na prestávku počas približne 20 minút jazdy tunelom. Jaskyne majú priemer 30 metrov. Okrem toho má tunel dvanásť ďalších otočných bodov v tvare T pre veľké vozidlá. Aby vodiči nezaspali, každý jazdný pruh má vyvýšený rachotiaci pás smerom k stredu vozovky.
 
Tunel nemá núdzové východy. V prípade nehôd alebo požiaru sú každých 250 metrov inštalované núdzové telefóny s označením „SOS“ s priamou linkou na núdzové centrum. Každých 125 metrov je inštalovaný aj hasiaci prístroj. Keď ktokoľvek v tuneli zapne núdzový telefón, v tuneli sa zobrazia semafory a elektronické značky s textom „otoč sa vyjdi“. Pre autobusy a návesy je určených 15 otáčacích plôch. Okrem troch spomínaných jaskýň sú každých 500 metrov núdzové miesta pre zastavenie. Nonstop funguje kamerový dohľad a sčítanie všetkých vozidiel, ktoré vchádzajú a vychádzajú z tunela. Tunel má tiež mobilné a rádiové pokrytie. V tuneli sú štyri rýchlostné kamery, dve v každom smere, s meraním priemernej rýchlosti medzi rýchlostnými kamerami. Priemerné meranie sa spustilo v roku 2013 a vtedy išlo o najdlhší úsek na svete s týmto typom merania rýchlosti na ceste. V prípade požiaru môžu ventilátory nasmerovať dym v smere, akým chce záchranný tím.
Lærdalský tunel je vybavený systémom čistenia vzduchu, ktorý odstráni prach a plyny zo vzduchu v tuneli. Tunel má gigantické ventilátory, ktoré nasávajú vzduch z oboch vchodov a znečistený vzduch odvádzajú ventilačným tunelom do údolia cez elektrostatickú čističku, ktorá bola prvou svojho druhu na svete. Zariadenie odstraňuje prach aj oxid dusičitý zo vzduchu v tuneli. Ventilačný systém zvládne kapacitu až 400 vozidiel za hodinu.
V prvom roku prevádzky, 2001, bola priemerná denná premávka cez tunel 1 086 vozidiel, z toho 25 percent tvorila nákladná doprava. Dnes v priemere za deň prejde tunelom 2 058 vozidiel, najviac v júli, najmenej v januári. Rekord patrí júlu 2020 s 4 104 vozidlami.
Od roku 2020 do roku 2024 prebieha v tuneli modernizácia, preto býva tunel často v noci zatvorený.