Je 7 hodín ráno a my vchádzame na hlavné námestie hlavného mesta Mongolska. Ako sa volá? “Čingischánové námestie”, odpovie vážne naša sympatická sprievodkyňa Su. Nikde nikto, pred budovou vlády a parlamentu, v ktorej strede sedí Čingischán sme úplne sami. Obloha je nádherne modrá a zodpovedá to strednému pruhu na mongolskej vlajke (modrá farba), ktorá hrdo vlaje nad budovami námestia. V Mongolsku je vraj takáto obloha 250 dní v roku. Neviem, čo táto štatistická informácia znamená, veď táto krajina je druhou najväčšou vnútrozemskou (po Kazachstane, ku ktorého hraniciam o 3 dni odletíme) na svete a počasie musí byť rôznorodé. Ono aj rôznorodé je a teploty sa menia výrazne aj v priebehu dňa. Ulánbátar je najchladnejším hlavným mestom sveta a teploty tu bežne v priebehu jedného dňa klesnú o 20 až 25 stupňov. Zastavujeme sa vo fabrickej predajni na kašmír. “Náš kašmír je najlepší na svete,” vyhlasuje manažér Goyao Pure Cashmere (goyo-cashmere.mn) “Ovcí máme v Mongolsku 35x toľko ako ľudí a pasú sa v teplotách od -20 do -40 stupňov Celzia a to nie je nikde.”
Život v Mongolsku je drsný a to je zrejme dôvod, prečo je zaľudnenosť štátu taká nízka a v celej obrovitánskej krajine (1.5 milióna km2) žijú iba 3 milóny obyvateľov. Hustota 1.8 obyvateľa/km2 je značne nízka a týmto číslom je Mongolsko najmenej osídlenou samostatnou krajinou sveta. Pod ňou je iba Grónsko, ale to patrí Dánsku, a možno Malvíny, ale tie patria (pod menom Falklandy) Britom a Západná Sahara je marocká.
Vyrážame z nášho hotela a Su si pospevuje pieseň o Čingischánovi. Vie o ňom tucet básničiek. Náš hotel sa už nemôže volať Čingischán, lebo taký tu už je. No volá sa aspoň Chánov palác a každý vie o akého chána ide. Jeho meno nesú ulice, školy, nemocnice. Čingischán je pre Mongolov ikonou, bohom, národnou hrdosťou, všetkým. A niet sa čo diviť. Čingischán zjednotil Mongolov a na ich čele dobyl štvrtinu svetovej súše a tým vytvoril najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva. Malý Temüdžin (Železný nôž – to bola prvá vec, čo jeho matka po pôrode vraj uvidela) v mladom veku prišiel o otca, ktorého Tatari otrávili. Z kráľovskej rodiny sa stali razom vyvrheli. V šestnástich zabil nevlastného brata a tak mohol teraz Temüdžina zabiť ktokoľvek.
“On ho zabil, lebo mu ukradol deväť koní a zrádzal Mongolov,” obhajuje hrdinu Su, ktorá ovláda zdá sa z Čingischánovho života každučký deň. “Keď mal 20 rokov zobral si Börte. Vybral si ju, keď mal okolo 8 rokov, ešte keď jeho otec žil,” rozpráva zasnene Su veľmi romantický príbeh. Skutočnosť je taká, že tento spoločenský vyvrhel splnil starú dohodu svojho otca, zobral si ženu mongolského vládcu a týmto sa opäť dostal z bahna do ringu. Ako svadobný dar dostal veľmi vzácny sobolí kožuch. Tu sa ukazuje veľkosť Čingischána. Túto vzácnosť daroval obratom svojmu svokrovi. Bol na jeho rozhodnutiach totálne závislý a takto si ho kúpil.
Keď jeho ženu neskôr uniesli, vrátila sa tehotná, no Čingischán sa aj nad takéto drobnosti povzniesol a pristupoval k nemanželskému synovi vždy rovnako ako k druhým. Potom Temüdžin politikárčil a bojoval a bojoval, spája sa s druhými mongolskými vládcami a hneď nato ich prepadne a dá zabiť. Keď mu vydali jeho “pokrvného“ brata Džamucha s tým, že dostanú veľa peňazí, postavil sa k veci jasne. Zradcov neznášal a dal ich všetkých pred Džamuchovými očami sťať. Džamucha musel byť spokojný. A následne dal sťať aj Džamuchu. Každopádne v roku 1206 je jednohlasne zvolený na Veľkom mongolskom Sneme za Čingischána – jediného a najväčšieho vodcu. Všetci od 14 do 70 rokov boli v armáde a priberal mužov z podrobených území. Čingischánové vojsko útočilo na malých a rýchlych koníkoch, to všetci vieme. No na porazenie veľkých ríši by to nestačilo. Armáda bola perfektne organizovaná, dorozumievali sa vlajkami, dymovými signálmi, menili taktiku. Ich veľkou zbraňou bol strach, ktorý zámerne vyvolávali. Čingischán bol múdry vládca a radšej sa dohodol, uzavrel zmluvu, než aby nutne bojoval. Presadzoval myšlienku, ktorá do dnešných čias nie je bežná. Na najvyššie priečky dosadil ľudí nie podľa pôvodu či známostí, ale podľa schopností a vojenských zásluh. A nemuseli to byť iba Mongoli, pokojne ak boli šikovní, presadil sa aj migrant.
Vďaka Mongolom dobytá Európa objavila kompas, nohavice, pušný prach. Čingischán presadzoval slobodu vierovyznania, pevné zákony, ktoré musel dodržiavať každý, a tým vytvoril systém a poriadok, jasné pravidlá, v ktorých sa šikovný vedel zorientovať. Čingischán veril, že jeho prapredok bol Sivý Vlk, ktorého ženou bola Biela Laň a nad všetkým bolo Vysoké Nebo. Genetici dnes tvrdia, že až 17 miliónov ľudí nesie Čingischánove gény. Až 8 % mužov v Strednej Ázii má s Čingischánom príbuzenský vzťah. Neviem, ktoré číslo je pravdivé, je to však ohromujúci počet a každý od čias Tamerlána sa rád týmto génom masového vraha hrdil.
Tak, ako každý turista, aj my vyrážame 65 kilometrov východne z centra mesta, okolo sovietských sídlisk, medzi ktorými sú ako šampiňóny na lúke voľne umiestnené biele jurty (správne po mongolsky gher), krajina bez stromov, obrovská rozsiahla. Ideme si pozrieť najväčšiu sochu jazdca na svete. Postavili ju vraj na mieste, kde našiel veľký chán zlatý bič, ktorý prináša šťastie. No to miesto je vybraté tak, aby bolo vidieť nádhernú mongolskú krajinu. Čingischán sa pozerá smerom na východ na svoje rodinsko. Socha je z ocele vysoká 40 metrov, je obrovská, v hlave je vyhliadka. Okolo sú stovky mongolských detí na školskom výlete a jeden orol a jeden sup v dosť zúboženom stave. Je tu pekne. Myslím na túto rozsiahlu krajinu, na posledné divé kone, šamanizmus, stáda ovcí a kôz, na nomádov, ktorých hlavným majetkom je tisícročná tradícia a hrdosť. Na zdravie, pripíjam pivom Čingischán (aj keď to sa vyrába v Číne, v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko – zadovážil som si ho na túto príležitosť). Pripíjam na vraha, ktorý zmaril 40 milónov životov, čo je na tú dobu ohromná kataklizma, no ktorý sa stal po 800 rokoch hrdinom a Človekom tisícročia. Na zdravie všetkým cestovateľom. Poznámka: tento príspevok som písal od pol druhej ráno až doteraz do odletu na letisko.
