Minsk - porovnanie
A čo je v Minsku iné než v Kieve? Je tu rapídne zimšie, v noci v hoteloch aj počas leta. V Kieve môžete večer sedieť na terase v krátkych rukávoch, tu nie. Svetlo je tu už o štvrtej ráno a ešte do jedenástej večer, mal som taký Škandinávsky pocit. Pivo je tu lepšie než na Ukrajine, v oboch som skúšal aj “kraftovyje píva”, tu je akokeby kvalita Pobaltských krajín a tá je vysoká, aj keď o tom svet ešte nevie. Na Ukrajine nájdete slušné brandy (kaňak), tu je to už iba vodka. Chleba akokeby bol fínsky, je to ten veľmi tmavý chleba, tak tmavý ťažko zohnať aj u nás. Na Ukrajine je národnou polievkou boršč, tu je to mastná soljanka. Na Ukrajine sú národným jedlom vareniky (ukrajinské pelmeny – plnené cestové taštičky), tu sú to draniky, čo sú posúšiky akokeby zemiaková baba. Hríby a kapusta sú rovnako prítomné, veď ide o slovanské krajiny. Vareniky aj draniky dostanete vo väčšine reštaurácii. Nie je to teda taká vzácnosť ako zohnať bryndzové halušky u nás. O Bieloruskách sa hovorí ako o najtipickejších blondýnach. No nie je to pravda. Blondýny sú na Ukrajine, tu nájdete rádovo viac brunet. Nemajú okrúhle tváre ale úzke. Minsk bol za Sovietskeho zväzu mestom škôl a univerrzít a tak sú obyvatelia značne vzdelaní. V Kieve aj Minsku hrá kultúra dôležitú úlohu a nájdete tu množstvo divadiel, operu, filharmóniu, circus na veľmi veľmi vysokej úrovni. Metro je v Kieve hlboké, neuveriteľne hlboké. V Minsku akokeby iba raz hrabli bagrom do zeme, je totálne pod povrchom a omnoho menšie než v Kieve. Obe metrá však fungujú perfektne a fungujú rovnakým systémom na žetony. No je Pravda, že stanica Arsenalnaja v Kieve so svojimi 105 a pol metrami je najhlbšia na svete. Dnešný Kiev je pre cyklistov tabu – jedno z najhorších miest Európy. Minsk je naopak mekkou cyklistiky s perfektne vybudovanými a označenými cyklistickými traťami. Z bývalých socialistických krajín ide o najlepšie hlavné mesto, čo sa týka cyklistiky. Praha, Bratislava, Riga, Zagreb, nič sa nechytá na kvalitu Minska. Minsk je zároveň najčistejším a najupravenejším mestom a to vo svetovom meradle. Ak opustíte Nemigu tak sú reštaurácie poriedko. V Kieve sú všade ak nie reštaurácie tak stánky s kebabom. Tu takéto čosi nenájdete. V každej reštaurácii v Kieve je wifi, tu tak v polovici, no o rok bude wifi aj tu. Kiev je nádherným mestom porovnateľné s Prahou. Minsk to je stalinistická a lukašenkovská grandiózna architektúra. Minsk to je system. Kiev to je Európa. V centre Kieva cítite tie 3 milióny ľudí. V Minsku tie 2 milióny nevidieť. Sídliská Kieva sú depresívnou nočnou morou. V Minsku ide o o najkrajšie sídliská v postsovietskej zóne. Kiev smeruje k západu, Minsk ostáva verný sovietskej tradícii. Minsk je prekvapujúco násobne drahší než Kiev. Vo všetkom. Kiev a Minsk sú absolútne odlišné a preto je fajn spojiť ich do jednej návštevy. Pri porovnaní si totižto uvedomíte veci najlepšie. Tieto postrehy nenájdete v žiadnom bedekri. Verím, že si niečo zaujímavé nájdete. Keďže som za posledné 3 roky prešiel opäť všetky krajiny Východnej Európy a Balkánu, tak pre Vás viem urobiť aj širšie porovnanie. Pýtajte sa! Východná Európa bude o chvíľu turisticky IN, služby sa rapídne lepšia. Teraz tu budete pred ostatnými.
17
JÚL
11:01
2017
Ľuboš Fellner, BUBO
Nemiga
Rieka Svislač je malá, no krásne cez mesto meandruje a to ju perfektne využíva. Okolo rieky sú parky a popri rieke ide široká cyklistická cesta a pešia promenade. Potom ako prejdete “jedinú” ulicu mesta a jej pridružené námestia, zajdite na večeru a drink do Nemigy. Ide o časť mesta, ktorá sa nachádza vo štvrti Svätej Trojice (Trojeckaje Pradmiescie). Nejde o žiadne predmestie, je to absolútne centrum mesta. Je to jediný kopček široko ďaleko a jediná časť ktorá nebola zbombardovaná. Nemiga sa volá podľa rieky Nemiga, ktorá tiekla na tomto mieste a vlievala sa do rieky Svislač. A rieka sa volala podľa dcéry ducha vôd. Ide o pekný zamilovaný príbeh. Teraz je rieka schovaná v trubkach pod cestou a chodníkmi. V kronikách sa spomína bitka pri Nemige z roku 1067. Nemiga teda znamenala a stále znamená pre Minsk veľa. V Nemige strávim dva večery, piatok a sobotu. Je tu bar za barom, piváreňa za pivárňou. Všade hrá hudba, v podchodoch metra, na každom rohu ulíc, gitara či klasika. Ľudia mi pripadajú značne otvorení, mnohí spievajú akési protestné songy v ruštine. Musím povedať, že mám z atmosféry veľmi dobrý pocit, akokeby tu bola sloboda a taka tá sloboda, ktorú si vážite a užívate. Kultivovaná, kultúrna sloboda plná umenia a kvality. Nevidel som ani jedného ožratého človeka. Na druhý deň som na Nemige opäť. Koná sa tu koncert vážnej hudby, je plno. Všade polícia, vojaci. Sprvu sa čudujem prečo. Terorizmus, Lukašenko sa poisťuje, aby zo zhromaždenia nevznikla demonštrácia? Možno zo všetkého troche, no základom je tragédia ktorá sa tu udiala nedávno 30 mája 1999, kedy pri koncerte pod otvoreným nebom začalo liať a mladí ľudia ako utekali do metra tak dievčatá na vysokých podpätkoch popadali. To viedlo k 150 zraneným a 53 mŕtvym (40 dievčat a 13 chlapcov – vek 14 až 20 rokov). Prechádzam tým podchodom metra mnoho razy a neviem si to dosť dobre predstaviť, všetko je krásne rovné, široké. No stalo sa. Preto tá polícia. Podávajú tu zadarmo kávu, no v tej rade ja stat nebudem, radšej si vedľa kúpim. Kvalita kávy ako u nás, cena 2 eurá, ako u nás. Pivo v reštaurácii je 3.5 x drahšue než na Ukrajine a drahšie než u nás. Bielorusko v Nemige vôbec nezapadá do toho ľacného šedivého obrazu. Presný opak. Dobre oblečení mladí ľudia, blond a tmavý pol na pol so smiechom na “tour de bar” Pouliční umelci, speváci, ktorý sa snažia zarobiť si na pivo, skupina 50 ľudí tancujúcich zumbu. Hore na Námestí Slobody concert filharmonického orechestra a operný spev. Ja odporúčam začať na bicyklovej cestičke (veladarožka) popri rieke Svisloč od mosta – ulice Maksima Bogdanoviča. To bol bieloruský génius, poet, ktorý zomrel veľmi mladý. Rozlietaná umelecká myself, nespútaná mladosť sa k večeru hodí. Tu je bar za barom, skôr take lacnejšie, ale pritom veľšmi fajn. Hrá živá hudba (Spirit bar)– bieloruské rokové kapely, pivárne kde si však najlepšie stoly na víkend musíte rezervovať vopred, no aj bariky kde podávajú výborné vino (Charošij god či 4-4-2) v pekných pohároch. Nazval by som to vkusná avangarda a fajn na rozbeh večera. Potom prejdite na ulicu Zibickaja, čo je 30 sekúnd chôdze a tam nájdite vchod (schody a do dvora) do pubu Malt and Hops. Vo vnútri ale hlavne na terase je super a tu si dajte večeru a pritom pokračujte v jourke. Trošku schované, ale veľkolepé na TOP úrovni vysoko presahujúce Irish puby. Áno je to trendy a vy tu stretnete vyššiu triedu Minska a uvidíte ako sa obliekajú a čo je teraz v Minsku in. Musím povedať, že vkus by som prirovnal skôr k Bratislave než k Balkánu či Moskve. Povečeri sa vyberte smerom hore ulicou Hiercena a zastavte sa v Staromestskej pivárni na in-house varené pivko. Tu už budete počuť hudbu a budete sa medzi ľuďmi tlačiť. V lete je tu svetlo veľmi dlho, no je prekvapujúco zima. Tak ako bolo cez deň teplo, teraz ak chcete sedieť na terase, majte svetrík (domáci nemajú. Sú to severania a vydržia. Hlavne devušky sú značne naľahko). Potom ešte 100 metrov a zabočíte doprava ste na námestí v takzvanom Vrchnom meste. To je marketing na tento jediný kopček, ktorý tu majú. Všetko je pár 100 metrov a nenachodíte sa. Tu ste na námestíčku prie bielom kostole svätého ducha a pri radnici. Ak máte deti, alebo v sebe vela pív môžete vysadnúť na sochu koňa. Potom si prejdite ulice Lenina a Engelsa a dajte si drink v nejakom “caffé” už len kvôli názvu týchto ulíc. Veľmi vkusne je zariadená pekáreň Paul oproti Palácu Republiky a to je ideálne miesto na posedenie s partnerom. A potom opäť zbehnite späť k Svislaču kde sú tanečné bary a kluby aklo Mad Rabbit a asi 50 iných barov až po komplex Žuravinka. Pre fotografov je nutnosť vybehnúť hore na most, lebo na druhej strane pod Trojičným kopčekom sú 3 najstaršie domy, ktoré su fotogenické a taktiež je čarovný západ slnka nad Ostrovom sĺz (spojený s pevninou mostom) s vkusným pamätníkom na obete vojny v Afganistáne. Vybehnite večer do Nemigy a zažijete krásny svetlý slobodný kultivovaný večer v Európskom meste. Foto: z koncertu vážnej hudby o ktorý bol veľký záujem aj medzi mládežou
17
JÚL
10:05
2017
Ľuboš Fellner, BUBO
Letná guľovačka? Jedine v Kazachtane!
Stredná Ázia, kraj známy svojimi chladnými zimami a povestne horúcimi kontinentálnymi letami. Bývalé hlavné mesto Almaty je fúziou socialistickej architektúry s modernými budovami postavenými za peniaze zo zemného plynu s priemernou teplotou v júli okolo 27 stupňov. Očakávali by ste práve tu sneh? Dá sa nájsť ak viete kde hľadať.
Ráno vyrážame o deviatej. Plán máme jasný – navštívime lyžiarske stredisko Shymbula vzdialené z centra Almaty len polhodinku cesty autom. Pred hotelom ma čaká miestny šofér Bob s dodávkou. Sledujem oblohu a nepozdávajú sa mi mraky. Bob ma ale uisťuje, že počasie bude dobré. Vraví, že aj on dnes berie na hory rodinu. Bob, vlastným menom Vladimir, hádam vie čo vraví. Je to kazašský Rus a jeho rodina žije v Almaty od čias druhej svetovej vojny. Jeho prarodičia sa sem presťahovali v rámci presunu sovietskych fabrík pred hrozbou nemeckej okupácie. Nakoniec dávam na jeho radu a vyrážame. O pol hodinku už stojíme pred lanovkou. Na vrchol vedie séria troch kabíniek, ktoré prekonávajú dokopy prevýšenie až 1600 metrov. Nepredstavujme si ale nejaké sovietske hrdzavé stroje. Toto sú nové mašiny, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani rakúske lyžiarske stredisko. Púšťame sa na cestu na vrchol – sedlo Talagar v nadmorskej výške 3200 metrov nad morom. Hory sú miestami obostreté mrakmi a počasie sa mení každú chvíľu. Nie je to nič prekvapujúce okolité vrcholce pohoria Zailijsky Alatou dosahujú výšku až 5000 metrov a sú nevyspytateľné. Po dvoch prestupoch a 45 minútach cesty sme na vrchole. Na jednu stranu sa nám otvára nádherná vyhliadka na údoli Medeo a mesto Almaty pod ním. Na druhej strany z oblakov vystupujú skalnaté vrcholy hôr z ktorých sa vinú ľadovce. Krásny pohľad. Môj plán je ale o niečo aktívnejší. Púšťame sa na krátku prechádzku popred panorámu hôr kým nenájdeme sneh, ktorý tu ostal ešte od zimy. Teplota nie je nižšia ako 15 stupňov, ale snehové polia odolávajú každej snahe o roztopenie. V tom vyhlasujem vojnu! Deň predtým sme pri prehliadke Almaty mali 35 stupňov, prečo sa trochu neschladiť? A tak si užívame guľovačku v Kazachstane v 3200 nad morom, miesto úmorného tepla, ktoré nás bude najbližšie dni našej cesty sprevádzať na Kazašských a Uzbeckých pláňach. Trochu mokrí, ale spokojní schádzame o dve zastávky lanovky nižšie. Je čas na pivo a obed, tak sa vyberáme do štýlovej drevenej reštaurácie Shymbula Meat Challet. Dáte si tradičný stredoázijský Lagman, alebo radšej európsky rukolový šalát? Pod trofejami z losov a pri príjemnom ohníku v krbe Vám ochotne naservírujú čo si len vyberiete... Ak letnú guľovačku, tak len v Kazachstane!
16
JÚL
20:36
2017
Samo Klc z Bubo
Prehliadka hlavného mesta Bieloruska
Ako najlepšie spoznať Minsk? Aké je to mesto? Ak ste videli Kiev, v čom je Minsk iný? Nájdete tu tipy, ktoré nepíšu v žiadnom inom bedekri + porovnanie, ktoré taktiež nikde inde nenájdete. Minsk sa nachádza na sútoku dvoch riek, ktorých mená ste nikdy nepočuli: Svislač a Nyamiha. V iných mestách máte popis prehliadky zložitý, tu vám na slušný dojem stačí prejsť sa po jedinej ulici: Triede Nezávislosti. No zasa až také ľahké to mať nebudete. Stalinistická ulica je totižto dlhá 17km ( číslo podľa Bielorusov, čo je o 2km viac než tvrdia západné zdroje). Čoskoro by sa mala dostať pod patronát UNESCO. Nejde však iba o samotnú avenue, ale aj o priľahlé námestia, ktorými je prerušovaná. Táto ulica menila svoje mená a za nemeckej okupácie to bola Hauptschtrasse, no starí obyvatelia si pamätajú mená ako Leninova, Stalinova, Sovietska. Teraz je to Praspiekt Niezaliežnasci (v bieloruštine). Keď porovnám architektúru centra Kieva a Minska tak Minsk nemá absolútne šancu. Kiev položený na kopčekoch je čarovný s množstvom nádherných domov a palácov ako v Prahe či Viedni. Minsk bol v II. svetovej vojne úplne zbombardovaný a z Minska 19 storočia ostala iba malá časť Nemiga (Nyamiha) – číta sa to ako Njémiga. Minsk je teda veľkolepý, systematický, ale nudný. Také širokánske ulice, chodníky a námestia nájdete snáď iba v Novom Dilí. 4 pruhy na jednej strane, medzi tým zeleň 4 pruhy na druhej strane, Potom zeleň, potom chodník, potom 100 metrov široký pruh zelene a potom akási výstavba. Avenue Nezávislosti je 48 metrov široká a ak chcete prejsť zo strany na stranu slúži na to jeden z množstva podchodov, takže automobilová premávka je plynulá. Za 14 rokov po skončení II svetovej vojny, pod taktovkou architekta Parušnikova tu vystavali v takzvanom imperiálnom stalinistickom štýle jednu veľkolepú budovu za druhou. Najkrajšia časť promenády je miesto kde nájdete bývalú budovu KGB, celú v žltom – fotil som v pohode. Vedeli ste, že Felix Deržinský pochádza z aristokratickej rodiny z okolia Minska? Lenin Deržinského ustanovil založením Čeky, proti vnútornému nepriateľovi a bol to teda tento “rytier proletariátu”(talto ho nazval Stalin), kto postavil základy obávanej KGB. V blízkosti a oproti je nádherná budova Pošty. Dlho to bola najvyššia budova mesta s 5 poschodiami. Tu kúpite pohľadnice aj známky, majú ohromné filatelistické kolekcie a personál, ktorý sa vyzná. Vedľa žltej budovy KGB sa nachádza GUM (gasudarstvenyj univermag) čo bol najkrajší obchodný dom v Bielorusku. Plný mramoru, kryštálových lustrov, ťažkého kameňa, luxusu. V deň otvorenia tu boli kilometrové rady a ľudia tu minuli toľko peňazxí, že na ďalší deň bol štátny sviatok no predavači celý deň prerátavali včerajšiu tržbu. Mali tu televízory a ľudia sa chodili do obchodu pozerať čo to vlastne je. Televízor v roku 1951 (rok otvorenia) nemal skoro nikto. Teraz je to ukážka ako možno nádherné priestory nie že nevyužiť, ale doslova zničiť. Medzi ten nádherný kameň sú umiestnené lacné nekvalitné stánky úrovne Miletičky s otrasným tovarom. Je to proste des. Keby túto budovu zobrali pod patronát Galeries Lafayette alebo Harrods, dokázali by z toho urobiť čosi podobné ako v Paríži či Londýne. Vo vnútri či vedľa kúpite však suveníry. Odporúčam sa však pozrieť na druhú stranu smerorm k budove pošty, takzvaná Art predajňa, kde predávajú obrazy a sochy. Zastavujú sa tu bielorsuké rodinky a chodia pozerať svoj vysnívaný obraz. Je zaujímavé ich pozorovať, ten ich záujem, to ich nadšenie, je to veľmi sympatické. Ceny obrazov začínajú na 300 eurách a bežne sú nad 1000 euro. No aj tu vidieť vysokú umeleckú úroveň národa. Všetci spievajú, hrajú divadlo, píšu a mnohí kvalitne maľujú. Niektoré obrazy mi pripomínajú zasnené diela Marca Chagalla, židovského rodáka z Vitebska severne od Minska. Tohoto maliara má rád aj terajší papež Franrtišek a aj ja. Keď pojdete nabudúce do Nice zastavte sa v Saint Paul de Vance. Skočíte na obed do reštaurácie La Colombe D’Ore (na stenách nájdete množstvo originálov: Matisse, Picasso, Miro, Braque -už som o tom písal) a v malinkom mestečku navštívte Chagallov hrob. Tu v obchode Art na Avenue Nezávislosti nájdete obrazy od Vasilija Kostjučenka (Василий Костюченко), ktoré sú veľmi poetické a značne mi Chagalla pripomínajú. Výborná je aj Tatiana Grinevič (Татьяна Гриневич), ktorá mi pripomína skôr maľby Paula Klee. Toto je dobrý tip (dokument na vývoz nie je problém, vybavia vám ho, ale treba ho mať) na darček, aj keď v Gume či na pošte zoženiete aj magnetky. Obchody sú otvorené aj v sobotu do 18.00h. Podobný art obchod nájdete aj na ulici Karla Matrxa 4. Názvy dnešných minských ulíc sú čarovné však. Z môjho pohľadu je Bielorusko v dnešnej dobe druhou “najsovietskejšou”republikou sveta hneď po neexistujúcej republike Poddnestersko ešte pred Ruskom. Na ploščadi pobedy – Námestie víťazstva je stále ten istý pomník ako za sovietskych čias a ešte dnes tu každý deň ľudia nosia čerstvé kvety. Kiev je oproti Minsku zhýralým západom. V Kieve už červené hviezdy nenájdete, kdežto v Minsku áno a v noci sú na námestí Víťazstva dominantné červené neonové nápisy ešte z oných čias. Ja pri Námestí Víťazstva bývam a rád navštevujem buď ľudovú reštauráciu Lido s bieloruskými špecialitamim ale ešte radšej neuveriteľne štýlovú Berjozku (Kафе Берëзка) z roku 1967. Nepíše o nej Trip advisor ani slovo no je je určite omnoho lepšia než ktorákoľvek reštaurácia o ktorej píše (námestie Nezaliežnasci 40). Nebudem vymenovávať všetky námestia, ale jedno musím. Najväčším je námestie Nezávislosti, To je so svojimi 7 hektármi jedným z najväčších námestí na svete. Za socializmu sa volalo Leninove. Dominantov je Červený kostol (kostol svätého Simona Heleny) s veľmi dojemným príbehom o dvoch deťoch, ktoré zomreli a dcére sa pred smrťou prisnil sen o červenom kostole, ktorý naskicovala. Rodičia následne kostol postavili zo svätých tehál z Czestochowej. V blízkosti tohoto námestia smerom k “Ruskému divadlu” je aj slovenská ambasáda. Mnoho východoeurópskych miest môžeme nazvať mestami parkov. Platí to už o Bukurešti, no Minsk je ďalšou nádhernou ukážkou. Prečo sme si z tohoto my Slováci nezobrali príklad? Bratislavský Sad Janka Kráľa je takou malou záhradkou v porovnaní s Minskými parkami. Nové letisko, Minsk 2 je hypermoderné a naddimenzované. Lukašenko zrejme ráta s tým, že Bieloruska sa otvorí svetu (viď moja predikcia z predchádzajúceho príspevku). Práve stavia ďalšiu pristávaciu dráhu. Železničná stanica je jednou z najpríjemnejších v Európe tvrdia Bielorusi, no architektúra je taká východoeurópska, doslova des. V Kieva máte nádhernú historickú budovu, tu v Minsku ide o podradnú architektúru. Stanica bola uvedená do prevádzky v roku 2000. Pred stanicou sa nachádzajú dve veľké budovy, ktoré vybudoval Stalin ako “Bránu mesta” v rokoch 1948 až 1953. Na pravej “veži” je znak Bieloruska, na ľavej veľké hodiny, ktoré majú 100 rokov a boli ukoristené na konci II svetovej vojny z Nemecka. Práve oni odbíjajú Nový rok. Tieto budovy sú nádherné. Ak sa pýtam Bielorusov čo a ako tak mi pripadajú otvorenejší než Ukrajinci, ktorí sa mi dnes zdajú zmätení. Väčšina Ukrajincov mi na moje otázky, aj opakované, odpovedá vyhýbavo, že oni sa o politiku nezaujímajú. V Minsku nespomenú meno Lukašenko, ale zanadávajú si. “Lukašenko nebýva v centre on býva severozápadne od Minska. Ostatných vyhnal, teraz tam býva sám. Pri jazere. Pekné to tam má” Popis mi sedí na pozemok Viktora Janukoviča (prečítajte si príspevok Padol na mňa strom na tomto Fóre pri krajine Ukrajina). Toto je vo Východnej Európe u Top politikov zrejme štandard. No v Bielorusku “kradne” iba jediný politik. Lukašenko sa preslávil tvrdým bojom proti korupcii a stavebný rozvoj mesta hovorí o tom, že naozaj peniaze idú do budúcnosti krajiny a nie do daňových rajov. Medzi jednotlivýmu Minskými budovami sú obrovské pásy zelene. V Podnestersku bola zeleň taka šedá, udupaná. Tu je ako v Škótsku, je to vskutku nádhera. Ikonickou budovou mesta, čosi ako Eifelovka, má byť národná bieloruská knižnica. Jednu fotografiu si zaslúži aj keď je už trošku od ruky smerom na letisko. Neuveriteľné sú aj športoviská, ktoré sa stavajú systematicky jedno vedľa druhého. My o stavbe štadiónov diskutujeme roky, tu sa robí. O pár rokov o tom budete počuť, Bielorusko môže hostiť akúkoľvek športovú udalosť. Te kroky čo robia mi nepripadajú ako 5 ročnica, ale ako 50 ročnica. Cítim tam system. No prehliadka Minska by nebula kompletný bez návštevy Nemigy. Fotografia: zvláštna budova knižnice o ktorej hovorím v texte vyššie
16
JÚL
18:36
2017
Ľuboš Fellner, BUBO
Pravda o Lukašenkovi
Je pravdivá obrovská antilukašenkovská propaganda, ktorou sme roky kŕmení? Je Minsk zaspatým zastaralým mestom so zhrbenými ľuďmi pod bičom diktátora? Poďme sa tam spoločne pozrieť. Prilietam na medzinárodné letisko Minsk, ktoré sa nachádza 40km od centra mesta, kde bývam. Minsk má obrovskú rozlohu 250km2 a vybrať si dobre ubytovanie je teda základom. Potom čo ma odmietli pustiť do krajiny vlakom, som ešte v ten istý deň priletel. Ďakujem týmto BUBO Base campu, ktorý urobil divy a doplatok 78 euro je znesiteľný. Čakal som čosi v sume 300 euro, takže zázraky sa dejú, ďakujem. Na palube exotických aeroliniek Belavia dostávam najprv pred odletom cukríky, tak ako to bolo zvykom za socializmu a potom sendvič a kávu, čo je fajn. Donesú mi dva papieriky, ktoré pred vstupom musím vyplniť a kolonky sú tam rovnaké ako za socializmu. Proste ten čo ten dotazník tvoril ho nikdy nevyplňoval a tak to aj vyzerá. Nemáte šancu tam tie údaje vocpať. Letisko je zvnútra moderné, prichádzam na pasové a tvoria sa tu dlhé rady, rozdelené na krajiny v Ruskej federácii a iné. Po 20 minútach prichádzam na radu. Môj pas skúma pasováčka dôkladne, 3x sa mi pozrie prísne do očí, potom študuje môj pas s akýmsi hodinárskym zväčšovacím sklom, po krajoch či môj pas nie je falšovaný. “Kam idete? Kde budete bývať? Účel vašej cesty?” to sú legitímne otázky ak by neboli kladené v ruštine. Neviem si predstaviť turistov neovládajúcich túto reč. “Ste poistení?” Ukazujem zdravotnú poistku od Alianz. Pasováčka Alianz nepozná a ani keď jej vysvetlujem, že je to jedna z najväčších poisťovní v Európe, nedá sa zlomiť. Odstavia ma nabok. Poslúcham, veď pred pár hodinami ma z hraníc otočili a teda viem, že Lukašenkoví ľudia nesrandujú. Zdravotné poistenie je jednou z povinností pri vstupe do Bieloruska (ešte je to cca 30 euro/deň a letenka späť do 5 dní včítane dňa príletu a odletu) a toto postenie sa dá dokúpiť priamo na letisku. No na mieste kde sa dá dokúpiť Alianz poznali. A tak prechádzam. Batožina je už na páse a kontrola nebula žiadna na rozdiel od tej vo vlaku, kde mi Bielorusy prezereli absolútne všetko, všetko som musel vyložiť a otvoriť aj neseser a pastu. Takú previerku som už dlho nezažil. No tu nič. V Bielorusku sa platí novými Bieloruskými rubľami a tak si potrebujem nejaké vymeniť. 1 bieloruský rubeľ je dnes približne 300 ruských rubľov a pol eura. Jediná funkčná zmenáreň na celom letisku je o poschodie vyššie a práve jej došli peniaze. Pani zastrie záclonku a hotovo a ja ostávam stáť ako prvý v dlhom rade pred okienkom, kde sa čosi deje len neviem čo. Potom doručia peniaze ale pani stále neotvára. Po 30 minútach sa pani opýtam či mi vymení teda peniaze a ona odvrkne, že nie. Socik nad socik, čo sa týka správania. No podobné to bola na Ukrajine v štátnych službách. Nakoniec vymením 100 euro za 200 rubľov a vyrážam. Taxík stojí 30 až 35 rublov a tak idem autobusom, ktorý stojí 3 ruble. Stojím vpredu a kecám s vodičom, čo je prudký sympaťák. Jeho snom je ísť k moru, k Baltskému. Prehováram ho nech neblbne, že to more je studené, no on nemá na to aby letel a chce tam došoférovať. Bulhatsko je strašne ďaleko. Na Kryme už bol. Rozpráva bielorusky, ale tá reč je veľmi podobná ruštine takže mu rozumiem, vje to akýsi ruský dialekt. Do centra ideme po najkrajšej ceste akou som kedy išiel. Takúto dialnicu nenájdete nikde v Taliansku ani Francúzsku. Dokonalosť. Okolo husté tmavozelené lesy a lány polí so zlatými klasmi plnými zŕn. Akokeby prvý dojem z krajiny aranžovali v Hollywoodskych štúdiach. Lepšie to byť nemôže. Tak ako je cesta na letisko v Kieve chaotická a rozbitá, tak tu je príchod do hlavného mesta Bieloruska TOPom. Nikde nič, po ceste vidím max 2 bilbordy nie viac, čo je značne príjemné, iba príroda a v nej nádherná 6 až 8 prúdovka. Nafta tu dnes stojí polovicu toho čo u nás, no na ceste je minimum aut, tie zácpy z Kieva tu nezažijete. Šokuje ma aj príchod do mesta. Žiadne otrasné panelákové sídlisko, ale paneláčik a potom parčík, ďalší a opäť trávnatá plocha. Nič take otrasné aké nájdete na predmestí Kieva, Bukurešti či Sofie. Až nechápem ako je to možné. V absolútnom centre sú potom tie “stalinistické” bytovky, no tie postavili nemeckí zajatci a tak sú to naozaj kvalitné budovy, niektoré nazývajú “generálske byty” a doteraz ide o TOP lokalitu. Vysoké stropy, kvalitné schodisko, svetlá kúpelňa. Veľký rozdiel oproti Chruščovovskej ére “rozumných” panelákov. Áno samozrejme tu nájdete aj tie “čínske múry” ako u nás v Petržalke, ale je ich minimum a je to omnoho krajšie než v mestách východnej Európy a dokonca krajšie než naša Petržalka. To je pre mňa šok. V Minsku strávim 3 dni, aby som mohol povedať, že ho poznám. Prešiel som nielen centrum, ale dal som si “veľký okruh”. A aj centrum som prešiel peši asi 5x. Je zaujímavé ako je 2 milionové mesto kompaktné. Minsk považujem za najčistejšie mesto sveta! Nikdy som nič takéhoto nevidel ani v Singapure. Diktatúry sú všeobecne najčistejšie. Najhoršie na tom sú africké veľkomestá. V Pchjong Jangu čistili obrubníky ručne kefami, no Minsk je čistejší. Chodia tú také traktori a čistia obrubníky. No to nemôže stačiť. Neviem ako to robia. Ľudia sú zvyknutí poslúchať, to vidieť. Videl som pubertiakov čakať na červenú na bočnej cestičke širokej 3 metre, kde nič nešlo. Ja som to prebehol, oni čakali. Nikto tu nechodí na červenú. Nikto tu nezahodí papierik na zem a nikto neposprejuje múr. Absolútna čistota, väčšia než vo Fínsku či na islande. Doslova diktátorská čistota. To sa inak dosiahnúť nedá. “My môžeme obchodovať iba s Ruskom, to nie je dobré. Áno teraz sme na tom ekonomicky lepšie než Ukrajina ale to je teraz a nie je to ničím podložené, to sú ruské paniaze” počúvam, “náš biznis je že predávame ruskú ropu a plyn” smejú sa keď sa pýtam čo je ich najväčší biznis. “Putin sa bojí. Bojí sa Európy a nechce nás pustiť” počúvam otvorené reči, ktoré by som v diktatúre nečakal. Na Ukrajine som počul omnoho vyhýbavejšie odpovede a opakovane “ja sa do politiky nestarám” Lukašenkov režim, režim tzv. “posledného diktátora Európy” som vám predstavil na príkladoch a konkrétnych zážitkoch. Mal som otrasné zážitky s bieloruskými úradníkmi. Architektúra je monumentálna, no bez nápadu, bez sex apílu, totálne komunistická aj v dnešnej dobe ( o tom viac v ďalšom príspevku). No výstavba ide systematicky a je neuveriteľné akú infraštruktúru dokázal Lukašenko vystavať. Bielorusko si zakladá na vzdelaní, kultúre a teraz buduje športoviská. Také hokejové, futbalové, tenisové či pinpongové štadióny, atletické dráhy u nás nemáme. Lukašenko udržal to čo sme my v našej slovenskej demokracii pustili. Výsledky na oboch stranách sa prejavia o 10 až 15 rokov. Navštívil som aj divadelné predstavenie, toľko univerzít nájdete málo kde, technická univerzita chce byť špičkou. Minsk je podľa mňa najčistejším mestom sveta. Krajina, ktorá je absolútnou rovinou a nikdy sa nedala priveľmi brániť lebo nemala prirodzené hranice si teraz hľadá svoju novú identitu. Nechcel by som tam žiť to je Pravda, no myslím si že Lukaenko TO robí dobre. Teraz je čas pre Bielorisko nájsť mierovú cestu smerom k Európskym trhom. Hrdí pekní, kultúrni a vzdelaní ľudia by mohli centrálnu Európa, ktorá hlúpne o desaťročie predbehnúť. Obchodnu značkou Bieloruska by mohlo byť plniť prostredníka medzi západom a veľkým Ruskom.
16
JÚL
17:45
2017
Luboš Fellner, BUBO
Nezabudnuteľná spoločnosť. Obed, aký zažijete jedine na Madagaskare
Po dvojdňovom oddychu na najkrajších plážach ostrova a plávaní/potápaní v Mozambickom prielive, ktorý oddeľuje Madagaskar od Afriky, pokračujeme smerom do vnútrozemia tohto jedinečného ostrova. Prechádzame cez viaceré dedinky, kde sledujeme život domácich. Ako sušia oblečenie, kde sa len dá (na stromoch, priamo na asfaltovej ceste...), ako vyrábajú drevené uhlie či pália tehly ešte tradičným spôsobom, ako pestujú ryžu či chystajú drevo na varenie. Obľúbenou aktivitou je i vysedávanie priamo na ceste. Áut tu predsa toľko nechodí. Zastavuje i pri miestnych, maľovaných cintorínoch, aké ste ešte nevideli. A cestu nám skríži i prvý chameleón, ktorému sa zapáčilo ostať v strede asfaltovej cesty, ako domáci. (Na Madagaskare žije vyše 600 druhov chameleónov.) Jednou z posledných zastávok počas nášho presunu od pobrežia je i mestečko Ilakaka, ktoré ešte na začiatku 90. rokov malo približne 40 obyvateľov. Kým sa tu nenašiel zafír a nevypuklo zafírové šialenstvo. Behom pár rokov sa mesto rozrástlo o desaťtisíce obyvateľov. Cieľom našej dnešnej cesty je "jurský park" Isalo - z obdobia Jura, teda starý vyše 150 miliónov rokov. Noc prespíme v nádherných, kamenných domčekoch, ktoré geniálne pasujú do tunajšej krajiny. V areáli nesmie chýbať bazén a príjemná reštaurácia. A ako bonus - suchozemské korytnačky, ktoré sa prechádzajú pred vami. „Tu by sme mohli ostať aj dlhšie,“ navrhujú so smiechom klienti.
No neprišli sme sem len vylihovať. Ráno vyrážame na prvú turistiku. Pieskovcové skaly sú všade okolo nás. Ešte stále na ne dopadajú posledné lúče ranného, oranžového svetla. Raj pre fotografov. Nenáročnou trasou na ne vylezieme a urobíme pár fotografií aj z vrchu. Cestou stretávame rôzne zaujímavé druhy hmyzu i viaceré druhy vtáctva - mnohé z toho nenájdete nikde inde na svete, jedine tu na Madagaskare. A nechýba ani malý škorpión, ktorý sa pred nami schoval pod kameň. Nebezpečný je vraj iba pre dieťa. Z pieskovcových skál potrebujeme zliezť do Zeleného kaňónu, kde je pre nás doslova v džungľovej atmosfére pripravený stôl so steakmi, brošé (mäso napichnuté na palici) či iné dobroty. No obedovať nebudeme sami. Hneď ako sa na kamennom stole objaví jedlo, začne sa v našej tesnej blízkosti zoskupovať rodina lemurov hnedých. O niečo ďalej sa so svojimi čierno-bielymi chvostmi prechádzajú známe lemury kata a, naše šťastie, po dvoch k nám dohopká aj vraj najkrajší lemur zo všetkých – sifaka (na fotografií). Obedová atmosféra, akú môžete zažiť jedine na Madagaskare. Lepšiu spoločnosť sme už azda nemohli želať. Našťastie, tieto takzvané poloopice nie sú až tak drzé ako napríklad paviány z africkej pevniny. Kým sedíme za stolom, len pokojne vysedávajú doslova centimetre od nás a sledujú, čo robíme. Mnohí si s nimi bez problémov robia selfie. Všetko sa samozrejme mení v momente, keď sa postavíme a odídeme trochu ďalej. Na stôl nabehne čistiaca rota a zbytky jedla miznú, že to nestíhame sledovať. „To bol naozaj nezabudnuteľný obed...,“ pochvaľuje si Milena zo Slovenska.
Po teda nezabudnuteľnom obede pokračujeme ešte 2 km kaňónom, k Modrému a Čiernemu jazierku s vodopádmi. Niektorí neodolajú a skočia si zaplávať uprostred národného parku. Dokonalá bodka na záver.
Nasleduje už len niekoľkominútový presun von z kaňónu, kde je pre nás pripravený odvoz a náš vždy usmievavý šofér Arsi. Potom oddych v luxusných domčekoch a ráno ďalšie putovanie naprieč týmto jedinečným ostrovom.
15
JÚL
16:52
2017
František Kekely z BUBO
Deň prekvapení v Kanade
Ako sa tak prechádzame ulicami Toronta, tak ako to väčšinou turistické skupinky robia - idú húfne stredom chodníka ako potopa, tak išla aj naša. :-)
Zrazu vidím jednu kanadskú pani, ktorá odskočila mimo chodník a čakala, pokiaľ naša skupinka prejde. Bolo mi to trochu nepríjemné, tak som sa jej išiel ospravedlniť, že nabudúce budeme disciplinovanejší a pôjdeme po jednej strane.
A ona po anglicky: ‘’Nie nie, to je úplne v pohode, ja som len nechcela ísť cez vašu skupinku so zapálenou cigaretou v ruke, pretože ľudia to nemajú veľmi radi…’’
Mne len padla sánka, poďakoval som a išli sme ďalej.
O pár hodín neskôr v mestečku Niagara-On-The-Lake kam chodíme degustovať víno z oblasti Greenbelt sme dali s Monikou rozchod a išli sme si kúpiť niečo na jedenie.
Ako som sa tak obzeral po obchode tak som zbadal spoločenskú hru s názvom autora: Vlaada Chytil.
Hovorím Monike - '' Aha, to je asi nejaký český autor a jeho hra sa dostala až za veľkú mláku.''
V tom momente sa nám prihovorí jeden pán a hovorí: ''Áno, to je česká hra, už jsem ji pár krát i hrál '' .
Vravím si, že super, ďalši český turista na potulkách svetom a rovno sa ho pýtam, že odkial je. A on povie: '' Z Kuby.''
Sánka mi padne na zem druhý krát (už značne poškodená po prvom raze) a najprv tomu vôbec nerozumiem.
Neskôr plynulou krásnou češtinou bez jednej gramatickej chyby a prízvuku nám začne vysvetlovať, že v 80-tych rokoch študoval v Prahe a naučil sa plynule po česky, dokonca teraz na seba trochu nadával, že už nemal taký dobrý prízvuk ako kedysi, na čo sme mu obaja s Monikou potvrdili, že ho má užasný, bez chyby…
Už 22 rokov žije v Kanade a ako sme sa dozvedeli, hovorí plynule po anglicky, česky, španielsky a francúzsky…
Deň sme ukončili v steak house s krásnym výhľadom na Niagarské vodopády.
Mimochodom, na obrázku môžete vidieť bobrí chvost, tzv. Beaver Tail, ktorý je veľmi populárny v Kanade u kanadských detí a môže sa jesť na viacero spôsobov, či už na sladko alebo slano.
Nie, nie je to naozaj chvost z bobra, ale pochúťka podobná našemu langošu... akurát na sladko :-)
Ja mám variantu s Nutellou a banánom. Keď raz budete v Kanade, určite musíte túto pochúťku ochutnať!
15
JÚL
13:13
2017
Erik Kondrc a Monika Šeniglová z BUBO
Eat, love, surf.. and repeat
Bali je pre nas synonymom dovolenky, plaze a oddychu. Mozno sa vacsine pri slove Bali; ktore pravdepodobne pochadza zo slova "wali" a ktore sem priniesli asi Indovia, ktori niekedy v VII. az X. storoci s ostrovom culo obchodovali; vybavi aj surfovanie. Wali zevraj zo stareho sanskritu znamena "obetina". A obetiny v podobe malych kosickov z palmovych listov plnych roznych kvetov ale aj drobnych minci ci cukrickov je vidno vsade po ostrove. Ludia si uctievaju Bohov, boja sa Demonov a spolunazivaju s Duchmi, ktori nas vsade podla starych legiend obklopuju tak, ze im hned zrana nosia krasne, vonave a farebne obetiny. Chramy, vstupy do domacnosti ale aj parky alebo plaze su ich plne. Pripominaju nam, ze ludia na Bohov, Demonov a Duchov nezabudli.
Celkom zaujimavy fakt, kedze Indonezia, pod ktoru Bali patri, je takmer vyhradne moslimska krajina. Dokonca s poctom obyvatelov cez 260 milionov a cez 85% z nich hlasiacich sa k islamu je najvacsou moslimskou krajinou na svete s poctom vyse 200 milionov veriacich moslimov.
Indonezii patri vyse 13 000 ostrovov, co z nej robi najvacsi ostrovny stat sveta. Jeden asi z najnavstevovanejsich ostrovov je Bali. Paradoxne, tu je vacsina obyvatelov zaujimaveho hindu vyznania zmiesaneho s akymisi prastarymi anymistickymi kultami plus trosku smahnuta aj budhizmom. Naozaj unikatna zmeska.. a prave tento ostrov si niekedy v 30tich rokoch minuleho storocia zamiloval aj Bob Koke. Americky fotograf z Hollywoodu, ktory sa pri navrate zo svojej azijskej cesty este 'na chvilku' zastavil na ostrove a ostal na Bali niekolko rokov. Prave na neho spominaju surferi seniori. Bol to prave on, ktory sem priniesol tradiciu zjazdenia vln na doskach, ktore tak uputalo miestnych, ktori si najprv mysleli ze ten biely american sa jednoducho zblaznil. Bob mal najprv problem vyrobit kvalitnu dosku. Miestne drevo bolo prilis lahke a nedrzalo dobre na vode. Nie je preto divu, ze spociatku bol skor miestnou nepodarenou atrakciou. No postupne podobnych blaznov pribudalo a dnes je Bali na mape snad kazdeho vyznavaca vodnych sportov.
Samozrejme, neodolali sme ani my. Slnko, more a doska.. co viac potrebuje clovek ku stastiu? Ako hovoria na Bali tak trochu parodujuc film Jedz, modli sa a miluj s Julia Roberts v hlavnej ulohe: "eat, love, surf and repeat".
15
JÚL
12:51
2017
Katka Liskova, BUBO
Čínske vlaky , co ostáva v mysliach
Skutočnosť, ze sa chcete podeliť s jedinečnými zážitkami z cesty je v Číne limitovaná cenzurovanym internetom. S o to väčšou radosťou prinášame zážitky tuna dole 'na juhu' v Macau. Osobná železničná doprava je najdôležitejším cestovným prostriedkom pre drvivú väčšinu obyvateľov Číny. Zároveň ústredna vláda železnice podporuje a naďalej buduje, ako predpoklad potrebný pre budúci hospodársky rozvoj. Miliardy juanov v súčasnosti putujú do technických veľ-diel ako su rýchlovlaky, či inžinierskych div vo forme železnice do Tibetu, ktora prekonáva nadmorskú výšku 5000 m. Čínu možno považovať za giganticku krajinu. Vlaky su dokonale zorganizovane a listky vypredané mesiac dopredu. Na termíny výnimočných dní, ci prázdnin a sviatkov, ako je napr. oslava nového roka, je vlak obsadený aj niekoľko mesiacov pred termínom cesty. Zaujimavostou je, ze vzdy si môžte kupit iba jednosmerný listok. Jedna súprava ma zvyčajne 18 vagónov rozdelených do 4 tried - prvej a druhej triedy pre sedadla a pre lôžka. Nechýba ani reštauračny vozen, ktorý poväčšine využívajú miestni cestujúci na kratšie trate, alebo personal vlaku, ktorého je plny vozen. Ostatní cestujúci maju svoju miestenku a lôžko, na ktore si ľahnú okamžite po príchode do vlaku. V jednom rychliku cestuje od osemsto do tisíc Číňanov. Počas našej cesty sme tu s nimi často ako jediní Európania. Bolo tomu tak i tento raz. Sledovať cely priebeh od čakania v obrovských moderných halách železničných staníc po samotné nastupovanie vo forme privalovej vlny, či hľadanie svojho miesta, je špeciálna kapitola nášho itinerára. Je úžasné ako sa vie toľko ludi zorganizovať v jednom krátkom momente. Cesta, ktorou prekonáme aj 1700 km ubieha vzájomným kontaktom a komunikáciou s miestnymi. Niektorí sa na nas iba pozerajú, smelši vyfotia, ci precvicia par fráz z angličtiny. Vo vlaku nik nezostane hladny. Pre Číňanov je jedlo dolezita súčasť cestovania a posádka je na to pripravená. Vozík plny čínskych pochutin a nápojov je v neustálom pohybe medzi vagonmi. Našincov poteší aj miestna značka piva. Roznášač jedla Baba ma pre nas plechovku len co nas zbadá. Avšak my chceme viac, dali by sme si večeru ako všetci naši čínski kamaráti naokolo. Na doporucenie miestnych ochutnavame čínske instantné rezance, jemne pikantne, spomíname na intraky a diskutujeme, ci su tie naše lepšie alebo rovnaké. Objednávame si všetci, Baba ťahá z mecha škatuľky s instantnou pochúťkou, az mu dôjdu zásoby a on veselo uteká pre ďalšie do restauracneho vozňa. Nikde nechutia tieto rezance BUBO Klientom tak, ako vo vlakoch. Cesta vlakom dáva príležitosť nielen na interaktivitu s miestnymi, ale tiez pozorovanie krajiny ako takej. Vyskúšame vsetky formy, od metra cez osobné rýchliky, elegantne rýchlovlaky i najrýchlejší vlak na svete...Nadhera! Cítime sa ako atrakcia, ale je nám prijemne, miestni su mili a hned su nám kultúrne odlišnosti jasnejsie. Zažili sme si ich na vlastnej koži. Cestovanie čínskym vlakom je top zážitok, ktorý sa nedá nijak sprostredkovať, jedine zažiť!
15
JÚL
11:00
2017
Katarina Pivovarnikova z BUBO
Ako ma vyhodili z vlaku
Je pol štvrtej ráno a ja vám píšem. Práve volajú predstaveného polície. Robím tu na colnici kdesi v brezovom lese na hranici Ukrajina- Bielorusko riadny chaos. Postavili ma von do takej búdky, ktorá je z troch strán krytá ale zpredu otvorená. Vždy je niekoľko vojakov či vojačok so mnou, strážia ma. Podľa mňa toto miesto je určené pre pašerákov, vrahov, výtržníkov… Pasažieri z nášhio vlaku na mňa opatrne keď si myslia, že sa nepozerám čumia a predstavujú si akého to teroristu asi zatkli a aké mali šťastie, že ich nezavraždil. O dva dni mám letenku z Minsku ktorá bola sakra drahá, mnohonásobne oproti letenke ktorou moje deti letia zajtra ráno z Kieva. Teraz to vyzerá tak, že si budem musieť dokúpiť vlakový lístok na cestu späť a ešte si budem musieť dokúpiť letenku Kiev - Minsk, čo viem, že sa nelieta lacno. Bielorusko sa pre mňa zrazu stalo luxusnou destináciou s cenou Maldiv. No ak ide o peniaze ide o hovno, hovorievajú tvrdí chlapy respektíve ak nejde o život… No ak ešte chvíľu budem na tejto colnici robiť chaos, tak o život pôjde. Za chrbtom dobrého predstaveného polície stojí zopár tých zlých so zbraňami a bez akéhokoľvek úsmevu. Včera na mňa v Kieve padol strom, dnes mám s Bieloruskom takýto zážitok. Ako sa to celé zomlelo? Po “Komunistickej ceste Východnou Európou” ktorú som organizoval pre svoje deti a ich kamarátov, kde sme prešli 5 krajín, som si ja pridal navyše bonbónik na záver – Bielorusko. Zaopatril som deti: vrátil som im pasy, k nim pridal vytlačené palubenky (už sú zachekovaní), nakúpil im 7 litrov vody, vareniky v podobe polotovarov, ktoré iba hoodia do vody, dal som im peniaze na posledný deň, navrhol im program a zabezpečil taxík ráno na letisko Žuliany. Nezabudol som na niečo? No teraz viem, že áno. Vyhodili ma z vlaku lebo nemám víza. Víza do Bieloruska nám síce pred vyše mesiacom zrušili, ale iba pri príchode do krajiny na medzinárodné letisko Minsk (Minsk 2, ak pristanete na Minsk 1 nepustia vás do krajiny). A ja idem vlakom takže víza mať musím, aaa do prdele. A toto riešim teraz o pol štvrtej ráno (3:30). Našťastie idem sám. Urobiť takúto blbosť to sa mi už roky nestalo. Pre našich klientov doťahujeme veci na 100%, no pre seba…. Hovorí sa, že obuvník chodí bosí? To na mňa platí. Teraz si hovorím:”na Lukašenka si si mohol dať väčší pozor. V týchto režimoch je tvrdý system” Pre vysvetlenie: Lukašenkovi EU v roku 2006 zakázala vydať víza. Od roku 2011 vyhral voľby v Bieloriusku už 4. raz a Európa predĺžila zákaz nevydať mu víza a zmrazila všetky jeho účty. Lukašenko je po važovaný za posledného Európskeho diktátora. Toto všetko som však vedel. Pritom všetko začalo tak fajn. Naša cesta z najvyššieho vrchu Bulharska cez Drakulove Rumunsko, Moldavsko plné podzemných vinných mestečiek a exotické sovietske Podnestersko prišla do čarovnej Odessy a skončila vo veľkom Kieve, ktorý sa derie smerom do západnej Európy. Naše deti budú konečne vedieť, keď budem hovoriť, že “za socializmu to bolo tak a tak..” Pričuchli k nemu. Večer som sa dopravil na hlavnú železničnú stanicu a z nástupišťa č. 14 o 22.10 vyrazil na sever cez druhú najväčšiu krajinu Európy. V kupé prémiového vlaku s názvom “Belyj Aist” som sám. Už samo o sebe je to ležadlové kupé luxusné, no ísť sám, to je božské. Pochvalujem si železnice bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré sú naozaj na vysokej úrovni. Otvoril som si minerálnu vodu Borjomi, ktorú milujem podobne ako Tolstoj. Mám vždy podobný aristokratický pocit ako keď si otvorím Champagne. Postel mám ustlanú čistučkým prestieraním, zhasnem svetlo a buvinkám. Širokorozchodka skoro vôbec netrasie, prechádzame Čermigovom a ani si to nevšimnem. Na stolíku tu mám sklenené flašky a ani neštrngajú. Každý vagón má jednu rukovoditeľku, perfektne oblečenú a ovládajúcu svoju prácu. Tá vás pustí dovnútra poezdu a dozerá na Vás. Donesie prádlo, poprípade ho navlečie, donesie čaj, kávičku. V týchto lístkoch vyššej kategórie je to dokonca všetko v cene. Rukovoditeľka mi zaklope na dvere okolo tretej ráno a vytrhne ma zo sna, kde stromy rastú na druhm poschodí starého domu ako v Angkor Wate. Čo to mám posledný deň s tými stromami? Dúfam, že mi na pozemku Viktora Janukoviča nechcel ten padajúci strom niečo povedať. No poviem vám chrbát cítim a najviac lakeť, kde som od padajúceho stromu dostal riadnu pecku a dlho mi to krvácalo. Pretriem si oči, super sa v týchto vlakoch, v zatvorenom kupé spí, nachystám si pas a spokojne čakám. Ešte v Kieve ma vypravila veľmi šumná ukrajinská colníčka v maskáčoch. Teraz po 5 hodinách jazdy s jedinou zastávkou príde slušná bieloruská 40 ročná blondínka v kaki uniforme. Pozerá do pasu, pozerá a potom si zavolá šéfa vo veľkej policajnej čiapke a ja sa začínam viacej preberať..niečo sa deje. Ten chlap je riadny bulo. Proste sa to celé zbehne tak, že ma vyhodia z vlaku o takomto čase, polospiaceho. Všade tma, pritlmené svetlo, jedna budova a inak rovina, ale biele kmene briez vidieť perfektne, ako z Bieloruského filmu. Postavia ma do takej búdky pre vrahov z ktorej sa nemôžem hýbať. Ani ísť na toaletu. Stojím v búdke a pokúšam sa telefonovať. Jankovi konzulovi, že do prdele toto čo je? Potom na číslo MZV aj keď toto nemám rád lebo viem, že mi aj tak nepomôžu. Ale Ok nechcem na nich nič hádzať, ako by aj mohli. Buď vízum treba alebo nie, hlavne v v takomto štáte, ktorý si ctí hodnoty starého Sovietskeho zväzu. V krajinách ako je tento či USA , Ćína nevybavíte na hraniciach žiadnu výnimku. Tu nie sme v Afrike, kde sú pravidlá voľné a ak by sa mi stalo takéto čosi kde moja vina je taká polovičná, tak, by sa to “dalo vybaviť” Teraz tu stojím a volám na všetky možné čísla. Prehováram moju colníčku aj bula, nech ma pustia, že ráno o 4 hodiny som v Minsku a o ďalšie dva dni odtiaľ odlietam, ukazujem letenku. No oni, že nie, že víza máme na 5 dní zdarma, ale iba pri prílete na to jediné letisko. Keďe už vidím, že s týmto nepohnem začnem rozmýšľať čo ďalej. Čo teraz, vlak mi odíde o 10 minút. Čo budem robiť? Tu medzi brezami, bohvie kde som ale mesto tu nie je. Orazia mi môj lístok, stál okolo 70 euro čo je dosť veľa na tunajšie pomery, kde flaša cognacu výjde na 6 euro (vsop). Po návrate do Kieva mi vraj vrátia časť nevyužitých peňazí. Hovoria, že ma nasadia na ďalší vlak ktorý sem pride o 10 minút z druhej strany. To mám sakra šťastie! Hovoria, že si vybavím v Kieve Bieloruské víza… No to teda nie, to nemám šancu, to poletím, ak teda čosi lieta. Pýtal som sa na to v Kievskom informačnom centre a povedali mi, že nech idem vlakom, že lety Kiev- Minsk lietajú riedko a sú predražené. Na informačné turistické centrá v Kieve mám celkovo ťažké srdce, robia tam akýsi “oranžoví” študenti a je to značne zlé. “Načo mi robíte problem. Aký je rozdiel medzi tým, že teraz ma necháte ísť vo vlaku do Minska a tým, že sa budem musieť 5 hodín vracať späť a preletím? Iba ma to bude stat peniaze, logika v tom nie je” No logiku o vojakov a policajtov netreba hľadať a akoby som do bútlavej brezy hučal. Môj vlak odchádza a hneď za ním zbadám ďalší vlak. Je to priama nočná luxusná linka do Kieva. Nasadia ma do neho a nova rukovoditeľka na mňa flochne a povie 13tka. O chvíľu príde akási tučná ženština v čiernych trblietavých šatách, že nech sa pracem inde. Ešte som v takej nasratej bojovej nálade a ako inak to mohlo skončiť. Volajú najvyššieho šéfa polície. Tej ženštiny sa pýtam či je Ukrajinka a ona že Bieloruska a ja že to som vedel, komunisti skurvení. Celý západ Bieloruska patril kedysi Poľsku a tak zrejme aj pochytili zmyseľ čo som povedal. Máme sa proste ihneď radi, láska na prvý pohľad, hovorí sa tomu. Tá moletná žena je síce v civilie ale je to akási najvyššia šarža medzi stewardkami. Prichádza šéf (predstavený) polície, Bielorus a ten si otvorí môj pas a začne psychologicky “Ľuboš… No pozri nemusíš ísť týmto vlakom ak nechceš. Môžeme ťa naložiť na naše policajné auto a previesť späť na Ukrajinu cez hranice, do hodinky, hodinky a pol sme tam. A potom pôjdeš po svojom.. Vyber si” “Ľuboš, ak ťa môžem potešiť, nie si sám” No moc ma nepotešil že nie som jediný komu tečie do topánok. Mne by totižto nemalo… Trošku sklapnem lebo vidím, že mať priamy vlak do Kieva je božia pomoc. “Alebo zaplatíš tento vlak a dostaneš sa do Kieva, môžeš platiť erurami niet problém, to vyriešime” A tak príde tlstá čierna nepríjemná ženčšina, ktorá počula náš rozhovor. Všetko sa deje v ruštine a ja zo strašnej hlbky dolujem slovíčka, ktoré som nepoužíval od čias mojej poslednej skúšky z ruštine na LFUK v roku 1988.. Mám na sebe takú šedú otrasnú mikynu s kapucou. Keďže som teraz robil cestu pre partiu puberťákov, tak sme si všetci kúpili rovnaké mikyny, no vyzerám ako nepodarený raper. Teraz však ženština vie, že som lekár lebo v pase to šéf polície prečítal a tiež vie, že nie som až taký grázel, ktorého vyhodili lebo čosi pašoval, ale že proste je to smola a že som slušný človek. Príde s úsmevom a kecáme a ja sa ospravedlním a ona tiež a skoro sme si poplakali, je zrazu sympatická bodrá baba. “Môžem platiť kartou? “ pýtam sa. “A ty kde si videl, že sa dá vo vlaku platiť kartou?” už mi tyká. Nechcem už oponovať že to je bežná vec, veď kartou sa už paltí všade, ale je prada, že ja moc vlakmi nechodím. A tak ukazujem cash, mám najmenšiu bankovku 100 euro. No lístok z hranice do Kieva mi predáva za 44 euro. Čo teraz? Dávam jej peniaze že to v Kieve potom doriešime. Už som sa ukludnil a veru nehcce sa mi z tohoto vlaku vystupovať. Takto mám eľšte šancu dojsť do Kieva a skúsiť zohnať letenku do Mnsku na medzinárodné letisko ešte dnes a ani mi neprepadne hotel, ktorý mám zaplatený. Nastáva chvíľa trápnoti čo so situáciou. Nakoniec dávam rukovoditeľke drobné dolláre tak za 15 usd a nepýtam si bločik a všetko je vuybavené. Za 1 euro (96 centov presne) – v hrivnách – mi donesú postelné prádlo a hovoria nech si laškám a vybuvinkám sa ešte. “Dobrú noč” Jedno z mojich obľúbených príslovíznie : “Dobrého námorníka spoznáš v zlom počasí” a v tomto sme my v BUBO sakra dobrí. Píšem Tomášovi nech mi pozrie letenku, on teraz spí na východnej strane našej planéty a keď je tu 4.00 ráno, on bude mať ož 7.00 a môže sa na to pozrieť. A píšem aj Hanke, lebo keď v Kieve pristanem na Slovensku už bude 7.20 ráno a Hanka je ranostajka a ešte predtým to pozrie. Tak budem vedieť ktorým smerom sa mám zo stanice vybrať. Z Kieva som vyrazil o 22,10 a prídem späť o 8.20 ráno a tak som až toľko nestratil. Pri pristátí už budem vedieť čo ďalej. A ja som tejto príhode rád, to sa dá ťažko zpalatiť, na niektoré zážitky musí mať človek aj šťastie. Zažívam Lukašenkove prísne Bielorusko v priamom prenose. Super ! Fotografia: fotografi vedia čo to je fotiť v ťažkých situáciach. 99.9% vtedy nefotí. Fotografa je nafotená o 3.30 ráno na colnici z tej tej budky pre vyvrhelov. Áno fotiť vojakov v Bielrosuku je zakázané, fotiť na hraniciach zakázané. Pekný úlovok!
15
JÚL
09:38
2017
Ľuboš Fellner, BUBO
- 1 / 943
- nasledujúca
Hit mesiaca
TOP 10 v Európe
Island, Nórsko - najkrajšia Európa
2 205,00 €
Nórsko - zlatý trojuholník
1 585,00 €
Island
1 780,00 €
Metropoly Škandinávie
1 478,00 €
Alpská päťka
0,00 €
Dva medvede - Moskva a Petrohrad
1 500,00 €
Balkán na jeden vrz
799,00 €
Portugalsko, Madeira
1 670,00 €
Tour de France - pre gurmánov
1 600,00 €
Paríž, Londýn
1 520,00 €
TOP 10 v Ázii
Vietnam, Kambodža
2 059,00 €
Srí Lanka - rajská záhrada
1 350,00 €
Thajsko, Malajzia, Singapur
1 480,00 €
Zlatá cesta Japonskom
3 170,00 €
Veľký okruh Čínou
2 250,00 €
Čína, Tibet, Nepál, India
2 665,00 €
Jordánsko, Palestína, Izrael
1 740,00 €
Jáva, Bali, Bromo (aktívne s výstupom na sopku)
2 085,00 €
Irán - Perzská ríša
2 360,00 €
Transsibírska magistrála
2 420,00 €
Odoberajte BUBO newsletter
Novinky BUBO, špeciálne ponuky,
inšpiratívne
cestovateľské zážitky a prehľad o aktuálnych akciách.
