Fórum

20
Nov
07:47
2017

V Konso ideme pozrieť jednu zaujímavosť. Aj keď sme už opustili Dolné Omo a kmeňový kotol ktorý tam vrie,čaká nás veľmi zaujímavá dedina. V roku 2007 bola oficiálne zapísaná na zoznam UNESCO. Zaparkujeme pred vchodom a vstupujeme pomedzi kamenné valy do uličky. Tento val je vonkajšou ohradou rozrastajúcej sa dediny. Konsovia sú tvorení 9 klanmi, na čele každého klanu je kráľ a ten žije mimo dediny. Klany žijú zmiešané v dedine. Táto má viac ako 6000 obyvateľov. Prvá dedina bola postavená vo vnútornej hradbe. Keď sa dedina rozrastala, vybudovali okolo ďalší val a medzi týmito valmi sú ďalšie domy. Nedávno (3 generácie dozadu = 54 rokov) vybudovali ďalší, zatiaľ posledný val. Toto má zabrániť vpádu nepriateľa, nakoľko Konsovia sú mierumilovní poľnohospodári. Pestujú všetko možné, vrátane sorgumu, teffu, ensetu, kukurice, sóje, manioku a ďalších plodín. Práve táto ich práca má za následok vybudovanie terasových políčok už pred 900 rokmi. Dedina je taktiež na terasách. Každá rodina ma svoju ohradu z úžasných kusov dreva a v nej niekoľko domčekov, každý na iný účel. Centrálnou častou je totemový stĺp, ku ktorému každý 18-ty rok pridajú ďalší kmeň stromu. 18 rokov je vek jednej generácie. Tu si viete spočítať vek dediny. Na tomto námestíčku sa nachádza aj kameň, ktorý váži okolo 50kg. Mladí muži tento kameň musia dvihnúť nad hlavu a hodiť za seba. Tak sa stanú mužmi a môžu sa oženiť. Mládežníci sem v priebehu dní prichádzajú trénovať. Je tu taktiež spoločný dom, ktorý slúži pre návštevy ako ubytovanie a pre miestnych staršinov ako zasadačka. Celá dedina a spleť uličiek je extrémne zaujímavá a zanecháva v nás silný dojem. Kľudne by sa tu mohli natáčať scény do filmov ako Pán Prsteňov a podobne. Z dediny to máme kúsok do našej lodge, kde uzatvárame našu cestu po juhu Etiópie. Odchádzame do Addis cez Tiya stelove pole (čítajte v texte spred niekoľkých dni). Potom už len Džibutsko...len...


 

20
Nov
04:17
2017

História najväčšieho juhoamerického vinárstva siaha do roku 1883, kedy právnik, diplomat a milovník vína Don Melchor Santiago Concha y Toro so svojou manželkou priviezli do Chile sadenice hrozna z francúzskeho Bordeaux. V roku 1923 sa z jeho privátneho vinárstva stala akciová spoločnosť a už o desať rokov neskôr exportovala víno do Európy. Kvalitný mok si našiel rýchlo svojich priaznivcov a z malej spoločnosti sa postupne stalo vinárstvo svetového formátu, ktoré v súčasnosti obhospodaruje 11 tisíc hektárov viníc v Chile, argentínskej Mendoze a dokonca i v Kalifornii. Pri našej návšteve Santiaga si ideme toto vinárstvo v údolí Maipo pozrieť, dozvedieť sa zaujímavosti z jeho histórie a samozrejme ochutnať klenoty z jeho produkcie. Prehliadku začíname pri rezidencii, kde rodina Dona Melchora bývala. Pochádza z roku 1875, má 22 izieb a je zariadená pôvodným rustikálnym nábytkom. Prístup do nej však majú len vyvolení – akcionári spoločnosti, ktorí sa tu stretávajú a degustujú vínko z miestnej produkcie. Rezidencia je zasadená v nádhernom prostredí parku vo francúzskom štýle, len kúsok od „záhrady“, kde je zasadených 26 najvýznamnejších odrôd hrozna, ktoré sa pestuje v Chile. Vinárstvo spracúva približne dvadsať z nich. Hneď za záhradou je 68 hektárov viníc osadených Cabernet Sauvignon, ktorý sa používa pri druhej „najlepšej“ kolekcii Terrunyo. Hrozno je zavlažované kvapkovým systémom len trikrát do týždňa a to jednu hodinu, čo stresuje vinič a jeho malé plody majú silnú šupku a vysoký obsah cukru. Po prechádzke po „záhrade“, kde porovnávame jednotlivé odrody viniča ochutnávame prvé vínko. Je to Savignon Blanc roku 2015, ktorý je práve vo svojej najlepšej kondícii. Je svetlej žltkastej farby s jemným zeleným odtieňom, mierne kyselkavé, svieže s príjemnými tónmi limetky, hrušky a zelených jabĺk. Príjemný začiatok. Presúvame sa kúsok vyššie, vysvetlíme si proces výroby vína a pokračujeme v degustácii červeného vína z rady Trio, ktoré je zmesou Merlot, Cabernet Sauvignon a Carmenere. Je nádhernej sýto červenej farby s jemnými tanínmi a plným telom. Barikované je v sudoch z amerického dubu, čo mu dodáva príjemné odtiene chuti čierneho ovocia a čokolády s jemnou vôňou tabaku. Nakukneme do moderného vinného „sklípku“, kde toto lahodné víno dozrieva pri regulovanej teplote 8 až 14 stupňov a 60 až 80% vlhkosti vzduchu. Poslednou zastávkou na našej exkurzii je pivnica, v ktorej boli ukladané najlepšie vína, ktoré si Don Mechor privážal z Francúzska. Napriek tomu, že pivnica bola poriadne uzamknutá, pravidelne sa strácali fľašky vzácneho moku. Don Mechor preto rozšíril legendu o diablovi, ktorý pivničku obýva. Mýtus sa rozšíril veľmi rýchlo a po zážitku, kedy zlodeji utekali z vinárstva v obrovskej búrke, sa už nestratila ani fľaša. Značka Casillero del Diablo sa neskôr preslávila po celom svete a sú pod ňou ukryté tie najlepšie vína z produkcie vinárstva Concha y Toro. Čaká nás ochutnávka posledného vínka. Na zdravie!


 

19
Nov
12:23
2017

Je nedeľa a to je v tejto silne nábožensky založenej krajine pre nás silný zážitok. Hodinu po polnoci začínajú z kostolov modlitby. Z reproduktorov. Nakoľko naša lodge je v údolí, rozlieha sa tu zvuk viacerých kostolov. Niektorí sme vďaka tomu veľa nenaspali, niektorí zasa modlitby nevnímali. Každopádne je Jinka pre nás východzím miestom do národného parku Mago. V tomto parku žijú všetky možné zvieratá. Rôzne antilopy, žirafy, slony, levy, leopardy a množstvo vtákov. Väčšie zvieratá sú však plaché a držia sa ďalej od cesty. Po ceste sme niekoľko vtákov videli, vrátane vzácnej perličky supej. V dolnej časti parku naberáme doprovod a vstupujeme na územie kmeňa Mursi. Tito sú považovaní za najagresívnejších voči ostatným kmeňom. Sú príbuzní Surmom a majú rovnaké zvyky. Viac-menej boli postupom času zatlačení do malej časti hôr a z toho vzišiel ich vzdor. Prichádzame do dediny. Ihneď sa k nám vrhá množstvo ľudí a chcú sa fotiť. Samozrejme 1 foto=5 birrov. My ale dodržiavame postup a najprv si cca 15min hovoríme o kultúre a tradíciách tohto kmeňa. To ich trošku zastaví, aj keď jedna dievčina mi po 10minútach výkladu povedala "Finish!!! Foto!!!". Dokončíme si výklad, pomaly sa púšťame do fotenia a až po chvíli, keď už majú niekoľko 5-birroviek sa situácia ukľudňuje a fotí sa ľahšie. Keď pomaly končíme aj s nákupmi drobnosti, ideme k autám. Mursi, takisto ako aj u Suri, ženy nosia labrety (tanieriky vložené do spodnej pery) a tieto tu opäť niektorí nakupujeme. Púšťam sa do Dongy s jedným z mužov. Toto je tiež súčasťou ich kultúry, ako aj u Surmov. Mladí muži sa týmto stávajú dospelými a môžu sa ako víťazi ďalších Dong uchádzať o priazeň dievčat. Tieto si samozrejme vyberajú tých najlepších bojovníkov, ktorí sú hviezdami. Ďalšou tradíciou je skarifikácia a maľovanie sa po tele. Ženy si okrem toho vyrábajú ďalšie ozdoby, aby sa odlíšili a boli atraktívnejšie. Na tieto ozdoby používajú všetko možné, vrátane klov divých prasiat, alebo rohov antilop. Musíme uznať, že Mursi sú iní. Opúšťame dedinu a cestou späť vidíme v parku antilopu lesona pestrého, šakaly, a množstvo vtáctva. Prichádzame do Jinky a pokračujeme do Konso.


 

17
Nov
07:15
2017

Začíname našu cestu okolo sveta. Kde inde ako v “starej” dobrej Európe.. Paríž si proste človeka musí získať. To mesto má šarm, multi-kulti lesk a neskutočnú atmosféru takto “pred Vianocami”. Dokonca sa nám zdá aj čistejšie :) Počasie nám v prvý deň vychádza na absolútnu jedničku a klasické fotky, ktoré posielame domov nám skôr pripomínajú leto. Takmer by sa človek pozabudol a vybehol si dať nejakú tu chrumkavú bagetu s miestnymi do parku. Na druhý deň sa už sychravá jeseň hlási o slovo a tak sa babušíme v kaviarňach s pečivkom polmesiacového tvaru.


“A vieš, že ten pôvodný tvar croissantu pochádza od vás?” Pustí sa so mnou do reči klasicky fúzkatý, francúzsky čašník, keď mu poviem odkiaľ sme. Rozmýšľam, koho mi pripomína... niekoho z filmu s Louis de Funesom :)
“To v Rakúsko-Uhorsku vznikol koláčik s tvarom polmesiaca, ktorý mal pripomínať víťazstvo nad Turkami. Potom tento rohlíček, už tak zabývaný vo Viedni dorazil k nám do Paríža s jedným rakúskym dôstojníkom, alebo aspoň jemu sa to pripisuje.” Vraví a podsúva mi ku káve parádny čokoládový kúsok. Je absolútne božsky lahodný!! Taký že sa na nič nehrá a zároveň si je pyšne vedomý svojich kvalít. Zhltnem ho takmer na jedno zahryznutie. Inak sa mi proste nedá :)


Ešte si raz na ten dokonalý čokoládový prehrešok spomeniem. Poobede dávame klasické kolečko lokálnych vtipov. Tu je ten, čo vyhral anketu v našej skupine okolo sveta. Ako si Francúzi robia srandu zo všetkých ostatných ale hlavne z Američanov:
Príde obézna americká turistka do štýlového parížskeho butiku: prosím vás, čo tu máte veľkosť xxl?
Predavačka si ju premeria a odpovie: okuliare :))


 

Katarína Lišková z BUBO Katarína Lišková z BUBO
17
Nov
04:53
2017

Veľkonočný ostrov je jedným z najodľahlejších a najizolovanejších na Zemi. Nachádza sa v juhovýchodnom Pacifiku a najbližšie obývané miesto, Pitcairnov ostrov so zhruba 50 obyvateľmi, je vzdialené 2075 kilometrov vzdušnou čiarou. Ostrov bol osídlený Polynézanmi niekedy medzi rokmi 700 až 1100, ktorí tu bez kontaktu s okolitým svetom vytvorili unikátnu kultúru, ktorej hlavným znakom boli obrovské sochy „moai“ vytesané z vulkanického tufu. Civilizácia tu však v 17. storočí skolabovala a keď sem prišli Európania, tak našli len zopár miestnych obyvateľov, pováľané stovky sôch, ktoré sú dodnes témou na diskusiu odborníkov ale aj laickej verejnosti. Doteraz sa nenašiel totiž presvedčivý dôkaz o tom, ako mohli títo ľudia, ktorí žili v podstate v dobe kamennej, len za pomoci primitívnych nástrojov presúvať až 8 ton ťažké sochy z „dielne“ na miesto určenia, ktoré mohlo byť vzdialené až 12 kilometrov. Zaujímavé je, že s najpresvedčivejšou teóriou prišiel český experimentálny archeológ Pavel Pavel, ktorý tvrdí, že sochy rozhojdali a po hrane posúvali podobne, ako keď sa snažíme pri vysávaní posunúť ťažkú skriňu. Táto teória má však tiež svoje muchy, pretože vulkanický tuf je pomerne mäkký a spodok sôch by sa mohol cestou pooblamovať. My si počas našej trojdňovej návštevy tohto čarovného miesta samozrejme tie najzaujímavejšie sochy pozrieme, pofotíme a dozvieme sa o nich veľa zaujímavých faktov. Je tu však ešte jeden unikátny zážitok, ktorí ulovia len tí, ktorí potápajú. Verte však, že stojí za to! Na dne oceánu, len päť minút motorovým člnom od pobrežia sa totiž nachádza jedna socha, ktorú pomaličky obrastajú koraly. Kedysi sa totiž okolo ostrova natáčali filmy s Kevinom Costnerom „Vodný svet“ a „Rapa Nui“. Pri druhom z nich jednu obrovskú sochu z laminátu a železa zhodili kvôli natáčaniu do mora. Tá sa stala neskôr jedným z lákadiel turistov – potápačov a keď sa nakoniec rozpadla, miestny výmyselníci vyrobili podobnú, tento krát z kameňa a uložili ju do zhruba dvadsať-jedna metrovej hĺbky nie ďaleko od prístavu. Šli by ste si ju pozrieť?


 

16
Nov
21:00
2017

Od leta 2017 vedie z Turmi do Omorate asfaltová cesta a pre nás je to po posledných troch dňoch ako balzam na chrbtice. Síce v tom nie je cítiť také dobrodružstvo ako do Kibishu, ale teraz to nevadí. Prichádzame do mestečka a ideme na imigračný úrad nahlásiť vstup do pohraničného pásma s Keňou. Neďaleko sa Omo vlieva do jazera Turkana a kmeň, ktorý ideme navštíviť je susedom kmeňa Turkana. Potom, ako sa pofotíme s úradníkom a etiópskou vlajkou, sadáme do tradičných kanoe a preplavíme sa cez Omo. Už toto je zážitkom samo o sebe. Vystupujeme na druhom brehu a máme to pár sto metrov do dediny Daassaanech (Dasanesh, Daasanesh...). Máme tu miestneho sprievodcu a spolu s Ermiasom nám vysvetľujú tradičný spôsob ich života. Žijú vo veľkej dedine, približne 800 ľudí, a každá rodina má svoje miesto. Domčeky sú jednoduché, konáre ako konštrukcia a tráva ako krytina. Títo ľudia sú zmesou príšelcov z rôznych polo púštnych a púštnych oblasti. Usadili sa na jednom mieste, kde začali pásť svoje stáda v chudobnej krajine. Ich susedmi na juhu sú agresívni Turkanovia a zo severu rovnakí Nyangatom. Postupne sa preorientovali na poľnohospodárčenie, nakoľko vďaka suchám a spavej chorobe prišli o veľkú časť dobytka. Keďže nemajú jednotný pôvod, u mužov aj žien sa robí obriezka. Ženská je už do veľkej miery na ústupe, ale v odľahlejších oblastiach sa stále aj napriek zákonom praktizuje. Počas svadobného obradu je zabitých až 30 kráv, aby bola pohostená celá dedina. Daasaneshi sú prívetiví, každý z nás má svojho sprievodcu a postupne prechádzame dedinou. Nazeráme do domčekov a fotíme. Veľa mladých ľudí hovorí po anglicky, chodia do Omorate, alebo do Turmi do školy. Je tu vidno pozitívny vplyv cesty. Ľudia majú viac možností a v tomto vyprahnutom regióne si aj vďaka turizmu dokážu niečim prilepšiť. Sme tu príjemne prekvapení a túto návštevu sme si veľmi užili. Z Omorate ideme smerom do Jinky. Po ceste sa zastavujeme na hamarskom trhu v Dimeke. Sobotný je väčší ako utorkový a opäť sa stretávame s tými istými ľuďmi. Pokračujeme v jazde cez územie Banna a ako sa napojíme na asfaltovú cestu, vstupujeme na územie kmeňa Ari. Zastavujeme na trhu, kde sa už ale tradične obliekanie zmenilo a všade sa predáva európsky typ oblečenia. Prichádzame do Jinky a po večeri zaliehame do našich stanov, ktoré sú ale ďaleko pred tými v Kibish. Je tu vo vnútri kúpeľňa, tečúca voda, elektrina 24h denne a posteľ s moskytierou. Dobrú noc.


 

16
Nov
15:12
2017

Keď si tak čítam môj príspevok, nedá mi pripísať podstatný dodatok. A to zážitky zo stretnutí s bežnými ľuďmi. Z ich srdečnosťou, stálymi úsmevmi, ich ochotou, so snahou vyhovieť želaniu cudzinca na jednej strane, samozrejme na strane druhej ho čo možno najviac „skasírovať“, ako „chodiacu peňaženku“. Stretli sme sa s pohostinnou, úprimnou, nefalšovanou srdečnosťou na svadbách, so snahou odfotiť sa kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností s „exotmi“ čo pre nich biely človek znamenal. Mal som nádherný zážitok, keď po prekonaní ostychu, pod starostlivým dohľadom matky, malinké, asi tak dva a pol ročné dievčatko v mojom náručí si neveriacky dvakrát ručičkou siahlo na moju tvár, či nie som namaľovaný. Spomínam si na kradmý úsmev chlapčeka sediaceho na kamennom slonovi v Hampi, spojený so zamávaním mi na pozdrav. Spomínam na usmievavé, štebotajúce a rúčkami mávajúce školopovinné deti. Nezabudnem však ani na vystreté ruky žobrajúcich matiek s deťmi v náručí. Bolo ich na obdarovanie jedincom však hrozne veľa. Aj taká je India. Krásna a krutá zároveň, ako krásna žena, ak sa nevyhovie jej želaniam. Skutočne fascinujúca, neuveriteľná India.


 

16
Nov
11:57
2017

Cesta domov z Aurangabad, štát Maharashtra v Južnej Indii, autom cca 300 km do Mumbai (spojenú s búračkou a čakaním na výmenu taxíka), odtiaľ odlet do Dauhy (Katar), prehliadka Dauhy, odlet do Viedne, dovoz taxíkom do Bratislavy a odtiaľ synovým autom do Žiliny, nám trvala v súčte 62,5 hodín, s „polihovaním“ v sede v aute, na letiskách, v lietadlách. Obrazne povedané, prvé dni sme boli spolu s manželkou po príchode domov skrátka „mŕtvi“. Dnes som našiel v sebe síl napísať niečo do „fóra“. Južná India, maximálne poznanie, zájazd ktorý sme si vybrali s manželkou k nášmu 30. výročiu sobáša. Už z popisu zájazdu v katalógu bolo zrejmé, že ide o poriadne „nadupaný“ zájazd. A skutočnosť? Tá predčila naše očakávanie. Tak ako hlásal nápis na našom prvom autobuse „ Incredible India“. Hoci sme už s BUBOm, okrem ďalších, absolvovali aj zájazd Nepál, India, tento zájazd bol o „niečom inom“. Na jednej strane svojimi nádhernými, rozprávkovými chrámami, na druhej strane s neuveriteľnou biedou, špinou. Pre Európana nezvládnuteľným a nepochopiteľným chaosom bežného života v náprotivku absolútneho ticha v záhradách a meditačných miestach ashramov. Indický život a kultúra dýcha tisícročia v súlade so svojimi Védami a eposmi Rámájana a Mahábharáta. Z nich a ďalších diel vychádza sila a identita kultúry Indie. Kto ich aspoň nahrubo, rámcove nepozná, nemá šancu vidieť Indiu takú, aká je. Možno existuje na svete zopár znalcov čo Védy a eposy poznajú v origináli. V prípade Mahábháraty ide o 100000 dvoj veršov v 18 knihách, v prípade Rámájany o niečo menej, „len“ 24000 dvoj veršov. Pre porovnanie, texty Starého a Nového zákona by sa do Mahábháraty vošli pätnásťkrát! Stále sme sa stretávali s pojmami prvkov v Dravidovskej a Hoysala chrámovej architektúre ako sú jagati, gopuram, mandapas, vimana, chawadis, pushkarni, kalasha, dvarapala atď. K chrámom sa viazali božstvá Brahmu, Šivu, Višnu, Trimurti, Gáneša, Lakšmi, Šakti, atď. ich inkarnácie vo väzbe k ďalším bohom a ich inkarnáciám. A bol to práve náš vynikajúco pripravený sprievodca Janko Zachar, ktorý nás cez tento zmätok s ľahkosťou prenášal. Svojimi znalosťami inšpiroval aj niektorých účastníkov zájazdu ku kúpe základnej literatúry týkajúcej sa indického panteónu. K vysvetľovaniu prostredníctvom príbehov „tlačil“ aj miestnych sprievodcov. Málokto z nás zabudne na kozmický tanec Šivu v prevedení Sášenky a Tomáša v Kanchipurame, cez mne, 71 ročnému, vtipne ponúkanú pomoc v prírodnej rezervácii Periyar, končiac úžasným a nezabudnuteľným zážitkom v chrámovej jaskyni v Ajante, pri príbehu o inkarnácii Budhu do opice znázornenom na pôvodnej maľbe z obdobia prelomu letopočtu. Janko je správny muž, na svojom mieste. Výborný organizátor, stmelovač rôznorodého kolektívu aj keď niečo „zaškrípalo“, úspešný improvizátor v nepredvídateľných situáciách. Vďaka nemu sa vytvoril výborný kolektív, ktorý si pomáhal keď vznikla potreba. Možno pred dlhými presunmi by mu mohla pomôcť kancelária s predjednaním voliteľnej možnosti kúpenia balíčkov na cestu (napr. chlieb s vajcovou omeletou a pod.) v hoteli z ktorého sa odchádza. Indické „reštaurácie“ po ceste, aj napriek obrovskej fantázii vedúceho zájazdu, veľa šancí na jedenie často nedávajú ... Záver zájazdu, prehliadkou jaskýň Ajanty a Ellory, bol úžasný, priam fantastický čo sa týka samotných pamiatok a zážitkov. Ajanta je vraj v poradí v hodnotení UNESCO v rámci Indie prvou pamiatkou, Ellora druhou. Až po nich ide Varanasi a Taj Mahal. Pri prehliadkach jaskynných malieb v Ajante, okolo 5. storočia a na prelome letopočtu, som zažil kultúrny šok. Bola to na maľbách znázornená perspektíva pomocou úbežníku, tieňov a dokonca kociek. 3D zobrazenia v 2D prevedení! Fantastické! Teda „objaviteľom“ perspektívy nie je Filippo Brunelleschi, spoločne so svojimi druhmi maliarom Masacciom a sochárom Donatellom, ktorí tvorili takzvanú veľkú trojku florentskej renesancie. V európskom priestore istotne áno, ale v Indii ich predbehli zhruba o 1400 rokov! Kto neverí, nech si zájde do Ajanty! Dovolenka bola nádherná, napriek tomu, že asi 75 % účastníkov zájazdu postihli, slušne povedané, problémy tráviaceho traktu, ktorým sa jednoducho nedalo vyhnúť aj keby sa vedúci zájazdu „rozkrájal“, hoci radil a pomáhal ako sa dalo, spolu s doktorkami, účastníčkami zájazdu. U jednej účastníčky zájazdu aj v nemocnici. Sme však už všetci chvála Bohu doma, tráviace trakty sa stabilizujú a všetko je fajn. Zažili sme úžasné veci, škoda, že už máme vekom s manželkou len tak málo síl. Záverom ešte raz obrovská vďaka tvorcom náplne zájazdu a hlavne „nášmu“ Janíkovi, vedúcemu zájazdu, za perfektný výkon a za naozaj nezabudnuteľné zážitky.


 

15
Nov
18:29
2017

Písal sa rok 1989 keď som prvý krát vkročil do Zimbabwe. V porovnaní s ČSSR bola Zimbabwe vyspelá krajina, kde nám padala sánka v každom obchode. Najkvalitnejší tabak sa dovážal práve zo Zimbabwe, obrovské farmy produkovali špičkové potraviny a krajina, ktorú si Briti nesmierne cenili patrila do výkladnej skrine britského impéria. Bývalá Rodézia sa rozdelila na Zim a Zam. Zambia budovala socializmus a rútila sa na dno, Zimbabwe zažívalo svoj vrchol. V roku 1987 Bobbyho zvolili za prezidenta. Bobby priniesol iný pohľad na svet. Najprv opatrne prevzal Zim, vtedy ešte v JAR fungoval apartheid a JAR bola vyvrheľom moderného sveta. Zmeny sa však diali už aj tu, Mandelova hviezda stúpala a Bobby si postupne dovoľoval stále viac. Prišiel rok 1994, apartheid padol a nastúpil Nelson. Pre Bobbyho sa otvorili neobmedzené možnosti. Kmeň Shona ( jeho materský kmeň) sa začal tlačiť do oblastí Matabele ( Bulawayo-Vic Falls) a predovšetkým jeden nepriateľ bol identifikovaný a všetci si do neho s radosťou kopli. Bol ním biely farmár. Toho, ktorý spravil zo Zimbabwe raj na zemi tak toho v mene demokracie a koloniálnych krívd začali prenasledovať ako štvanú zver. Znárodňovanie, vyháňanie v mene návratu majetku do rúk pôvodných obyvateľov ( samozrejme na Sanov sa každý vykašľal) sa stalo každodenným chlebom a zo Zimbabwe sa stala v priebehu 10 rokov čierna diera. Inflácia sa počítala v miliónoch percent, nuly na bankovkách nestíhali pribúdať, jedla bolo stále menej a Zimbabwe sa zrútilo. Bobby bol však spokojný. Mal plnú moc, bielym a farebným ukázal kto je tu pán a fakt, že krajina padla na dno ho nezaujímal resp. vinník bol vždy: kolonializmus a biely útlak. Zambia 2006; brutálne sa rozvíjajúca krajina, kde za rok opravili viac ciest než naša NDS dokáže za 20 rokov, Zimbabwe; mečiarovské SR a ešte horšie. Tam kde bolo tabakové pole, nebolo nič. Farmára vyhnali, na úvod dokonca aj vykúpili, ale farmu nedostal farmár, ale ľudia, ktorým to nič nehovorilo, za zásluhy. A tak kráľ padol. Bobby si však vždy vedel poradiť, šikovne sa pridal do vojny v Kongu a konžské diamanty a zlato ho podržali. Susedná JAR zas tiež nechcela mať na hraniciach akúsi nočnú moru vo forme občianskej vojny ( stačil im Mozambik či Angola) a Bobbyho v tichosti podporovala. V tej dobe to bola móda. Stál proti bielym, proti kolonialistom. To bolo cool. Tak ako je dnes pre idiotov Bobbyho typu stáť proti EU. Nech aj nežerem, budem proti...Bobby poctivo vypláchol mozgy svojej elite a tá ho verne nasledovala. Potom došiel už aj benzín a nafta. Potom zrušil zim dolár a nahradil ho americkým, ktorý však v bankomatoch nebol. Tu už bol 90 ročný deduško, ktorý sa vyjadril jednoznačne, že z funkcie ho môže odstrániť iba boh. Nuž zdá sa, zatiaľ iba zdá, že ho niekto predbehol. Bobby je v domácom väzení, jeho milovaná druhá manželka Grace bola asi na ceste v Namíbii a doma nastali riadne zmeny. Či budú pre krajinu pozitívne, alebo negatívne to ťažko povedať. G40 skupina 40tnikov a 50tnikov okolo Grace chcela odstaviť generálov, ktorí bojovali za nezávislosť a nie každý s Bobbym súhlasil, je to pravda alebo nie? Botswanské Mmegi news sú skôr na strane veteránov, správy z JAR sú zatiaľ nejasné a ani ich stanovisko. Faktom je, že prosperujúcemu Zimbabwe by sa potešila Botswana aj JAR. Zimbabwe možno začalo novú cestu tak ako SR v posledných voľbách. Slovensku sa prvý krok k zbaveniu sa červenej pliagy podaril, ale dotiahneme to dokonca? Rovnako Zim. Nádherné Zimbabwe si zaslúži už pokoj. Voňavý tabak, skvelá káva, stáda slonov v Hwange a usmiaty Matabele/Shona, ktorí sú za každú srandu, to je Zimbabwe. Náš posledný zájazd opustil Zimbabwe 12.11. potom ako absolvoval parádnu trasu Harare- Great Zim- Antelope- Bulawayo a Vic Falls a budúci rok je Afrika v kurze. Zimbabwe a Bobbyho budeme sledovať. BUBO má najlepšiu Afriku na svete. Toto je náš kontinent. Je tomu už 28 rokov čo som tam bol prvý krát. Ak by som sa mal narodiť ešte raz tak chcem Afriku.


 

15
Nov
13:52
2017

Cez územie Nyangatom už vedie asfaltová cesta. V roku 2018 by mala spojiť Jinku s Turmi. My z tejto novej asfaltky schádzame a za kameňolomom hľadáme cestu. Dnešný deň je celodenný presun do mestečka Kibish na území kmeňa Suri. Prechádzame národným parkom Omo až prídeme na hranicu. Vstupujeme na územie toho najväčšieho kmeňa Omo valley. Surmov je pravdepodobne až do 300.000. Na ceste stretávame stádo niekolkotisic kráv s desiatkami ľudí. Hľadajú nove pastviny a napájadlá, kde by sa mohli usadiť. Postupne sa po náročnej ceste dostávame do Kibishu. Posledných 80km nám trvalo 6 hodín (z celkových 250km). Dve noci spíme vo veľmi jednoduchom kempe. Vlastne spočíval iba v oplotenom trávnatom priestore. Podmienky primitívne, ale sľub ďalšieho dňa nás položí do stanov na matrace. Muye nám pripravil výborne raňajky a dostávame prvú dobrú správu. Nášmu miestnemu sprievodcovi Amanu sa podarilo zorganizovať odber krvi. Krave. Autami sa odvezieme za dedinu a vchádzame do hustého porastu. O pár metrov stojíme v ohrade, kde sú polonahí a nahí Surmovia s kravkami. Jednu vyberú, zaviažu jej špagátom krk a nastrelia žilu. Podarilo sa to na druhý pokus. Každá krava môže raz za dva mesiace darovať cca 1.5 litra. Kto je dnes na rade, ten sa napije. Nie každý ten pohlaď zvláda. Väčšina to ale pozná z dokumentárnych filmov, teraz sa to odohráva pred nami. Chlapi dopijú krv a my ideme na prechádzku dedinou. Zastavujeme sa na rôznych miestach, fotíme, zabávame sa s domácimi aj bez spoločného jazyka. Prechádzame pomedzi domčeky a záhradky. V jednom iba mama s deťmi, inde staré panie s fajkami, niekde aj nejaký ten chlap. Na jednom nenápadnom mieste ženy pijú miestne pivo zo sorgumu. Za pár drobných nám ochotne zaspievajú a zatancujú. Krásne, živelné a nenútené vystúpenie. Odchádzame do centra. Tu je miesto, kde sa varí miestne pivo. V krčmách tu celé dediny vysedávajú od rána a okolo obeda sú už opití. Motáme sa medzi tradične oblečenými domácimi a sme stredobodom pozornosti. Sme tu jediní bieli. Pri obede nám Ermias dáva ďalšiu dobrú správu. Miestni dedinčania sú ochotní pre nás spraviť Dongu a máme prísť. Ideme teda ešte do dedinky, ktorá je neďaleko tohto miesta. Prichádza správa, že chlapi sa chystajú v rieke. Ideme sa pozrieť na rituálnu očistu. Odtiaľ nás vedú do húštiny a šlapeme asi 500m na čistinu. Tu sa to bude odohrávať. Donga je zákonom zakázaná, nakoľko sa pri nej často bojovníci zraňovali. Dnes je to skôr o technike a o prestíži. Zranenia sa síce občas vyskytnú, ale tímy sa snažia vážnym zásahom vyvarovať. Sme tu v období Dongy a túto kvôli nám (a našim peniazom) preložili o nejaký ten deň skôr. Prečo nie, keď môžu zarobiť. Aj tak by sa konala o pár dní. Pozeráme na ceremónie okolo toho. Obe dediny a ich tímy po cca 20 bojovníkov vstupujú za tancov a spevu do arény. Zopár z nich začína bojovať. Vyzerá to až príliš skutočne. Prvé "kolo" je rýchle a protivník sa ocitá na zemi. Poslednú ranu však už nedostane a je iba naznačená vedľa neho na zem. Prvé kolo vyhrali naši "pozývatelia". Nastupuje druhé kolo a do boja sa púšťa asi polovica, to znamená asi 20 ľudí. Palice mlátia o seba a občas vidno aj zásah do tela. Keď sa opäť ocitnú dvaja na zemi, staršina ukončuje aj toto kolo. Takto to pokračuje do piateho kola. Definitívny víťaz ma právo na vyber dievčiny, je predsa hrdina dňa. Pripomína mi to náš futbal. Dve mestá hrajú proti sebe o prestíž. Jednotliví hráči sú hviezdami a letia na nich baby. Ukáže sa tu jednotlivec a aj tím. Aj napriek tomu, že Donga už nie je tak skutočná ako pred 20 rokmi (skutočná sa hľadá veľmi ťažko a dlho), zážitok pre nás to je jedinečný a niektoré rany tiež. Jeden z bojovníkov ma tržnú ranu na holeni. Prikladá si na to listy stromu čo tu rastie. S úsmevom krivká preč. Ideme spolu s víťazmi dedinou, aby sme deň zakončili s domácimi v miestnej krčme na teplom pive. Keďže tu nie je elektrina, nemajú chladené pivo. Aj tak by ho nikto nekupoval. Surmovia sú na prvý pohľad drsní ľudia. Už od detstva ich zvykajú na bolesť a tvrdý život. Žijú vo veľmi odľahlej končine Etiópie a to udáva rytmus ich života. Sú pastieri a poľnohospodári. Obliekajú sa tradične a je viac odhaleného ako zahaleného. Veľa mladíkov chodí úplne nahých, až kým sa nestanú mužmi. Ich úhlavní nepriatelia sú Nyangatom a Toposa z Južného Sudánu. S týmito vedú vojny o pastviny a napájadlá pomocou automatických zbraní, hlavne AK-47. Mladí muži si za každého zabitého nepriateľa spravia značku na tele. Skarifikácia je bežná aj u žien. Tie sa takto vyzdobujú. Ďalšou "ozdobou" je labreta, drevený alebo hlinený kruh vložený do narezanej spodnej pery. Postupne vkladajú väčší a väčší. Aby boli ešte krajšie, rodičia im v detstve vyrazia dva spodné zuby. Hovorí sa, že to bolo robené kvôli obchodníkom s otrokmi, aby boli neatraktívne. V dnešnej dobe si už mladé ženy peru nenarezávajú. Skarifikácia je však veľmi populárna. Taktiež je populárne sa maľovať prírodnými farbami. Opúšťame údolie Kibisha a nechávame tu za sebou mnoho. Či už 5-biroviek za fotky, alebo srdce s domácimi detičkami. Každý po svojom. Návšteva tohto kmeňa aj napriek strastiplnej a nepohodlnej ceste stala za to. Neskôr sa nám to ešte viac rozleží v hlavách a uvedomíme si, kde sme to vlastne boli a čo sú ti Surmovia zač. Dokonalý zážitok z juhu