Čakajte prosím...

Fórum

10046 príspevkov

25

15:52

mar

2019

Dnes oslavujem (50tku) ale aj tak odpovedám. Proste len viac pracujeme..

Dnes oslavujem (50tku) ale aj tak odpovedám. Proste len viac pracujeme..

Daniel tu je Luboš Fellner a odpovedam na pozdrav -ak nižšia správa je pozdravom. Nestúpla mi sláva do hlavy =) Človek sa nemení...môže sa iba tvrdou prácou vypracovať, niečo dokázať, podstata človeka sa nemení. BUBO sa za posledné roky nezmenilo iba reklamami. Zlepšili sme služby a náš priemer v roku 2018 bol 98.3% spokojnosti našich klientov. Ide o celoročný priemer. Čiže 1.7% sa musíme ešte zlepšiť aby boli spokojní všetci. A že sa chválime že sme najväčší? Nechválime. Za posledné 4 dni sme predali toľko čo druhý v poradí (áno tí čo nás kopírujú) predajú za 2 roky. Toto je holý fakt. Ideálne ak niečo chcete je dobre podpísať sa. S úctou Ľuboš Fellner, BUBO

Dnes oslavujem (50tku) ale aj tak odpovedám. Proste len viac pracujeme..

Ľuboš Fellner

22

10:22

mar

2019

Reklamácia

Reklamácia

Skúste sa pri vybavovaní zliav a oslavovaní 50% povenovať aj nespokojným zákazníkom ,ktorých je dosť a dať im odpoveď na reklamáciu a zamysieť sa nad tým čo robíte zle. Aj keď sa chválite, že ste najväčší na Slovensku ale určite nie najlepší.Moje skúsenosti s vašou CK sú hlboko v mínuse. Počet reklám v poslednom čase o CK BUBO o niečom svečí. A oslávencovi tak stúpla sláva do hlavy, že nevie alebo nechce odpovedať na pozdrav.

D

Daniel

21

20:45

mar

2019

Skvelá akcia ďakujem :)

Skvelá akcia ďakujem :)

Ja som si vybral a som spokojný a keby som si mohol zobrať rok dovolenky, tak by som si vybral aj viac - s Bubom som už pár krát cestoval a vždy to bolo lepšie ako som očakával :) želám CK a jej majiteľom ešte dlhé roky prosperity a dobrých klientov. Ja osobne ešte s BUBOm pár krát pocestujem :) PS: Áno nie na všetko bola zľava 50% ale nikto nesľuboval zľavu 50% - ale až do 50%. A aj zľava 25%, ak niekde chcete cestovať je úžasnou pridanou hodnotou ĎAKUJEM

Skvelá akcia ďakujem :)

Lubor Kobich

20

21:47

mar

2019

No neviem čo napísať

No neviem čo napísať

Všetko najlepšie prajem. Ďakujeme celá rodina za zľavy. Viem, že kúpiť si BUBO je dobrá kúpa aj za plnú sumu. No mňa veľmi potešilo, že takto podporujete mladé rodiny. Kvalita BUBO sa nedá porovnať s inými a teraz nehovorím iba o cestovkách. Ďakujem, že ste. Čakal som u Vás v kancelárii 3 hodiny, taký veľký záujem je. A vôbec som sa nenudil. BUBO klientela je úplne inde než bežné Slovensko a ja som rád, že so svojou rodinou môžem byť jej súčasťou. Ďakujem a ešte raz všetko najlepšie prajem!!!

No neviem čo napísať

Štefan Sebestyén

20

15:54

mar

2019

Narodeninove zlavy

Narodeninove zlavy

Suhlasim s prispevkom, ktory suvisi s narodeninovymi zlavami. Naozaj ide len o bombasticku reklamu, ale skutocne je vybratych velmi malo terminov i krajin s 50%-nou zlavou. Nic moc. A zostalo uz len to co sa az tak nepredava. Dakujeme a zelame vsetko najlepsie.

K

Klient

20

15:18

mar

2019

bubo.sk/50

bubo.sk/50

Dobrý deň, hm, mrzí nás Váš pocit, ale obrovský záujem o našu akciu nezodpovedá tomu, že ide o skoro nič (ako píšete). Počet klientov prihlásených za prvé hodiny akcie prekonal ročné čísla našej "konkurencie". Akciu sme pripravili veľmi svedomito tak, aby sme oslávili 50. narodeniny Ľuboša Fellnera dôstojne. Naozaj sa chce s Vami podeliť o svoju radosť, pretože mu na klientoch BUBO záleží. Ešte vždy máte na výber desiatky termínov so zľavami, aké ponúkame raz za desaťročie. A budeme radi, ak Vás oslovia.

bubo.sk/50

BUBO

20

02:15

mar

2019

Čarovný Hoi An

Čarovný Hoi An

Z cisárskeho mesta Hue sme sa naším BUBO busom presunuli do mestečka HoiAn. Tento skrytý klenot krajiny bol v 16. a 17. storočí prominentným medzinárodným prístavom, kde sa domáca kultúra miešala s vplyvmi čínskej, japonskej, ale aj portugalskej či holandskej obchodnej komunity. Výsledkom je nádherné centrum mestečka, kde ulice lemujú tradičné obchodné domy, čínske kongregačné centrá či chrámy, remeselné dielničky s drevorezbou, keramikou a hodvábom. Aj preto patrí celé staré centrum do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Dnes je však Hoi An iný než obyčajne. Kráčame uličkami a počujeme vrčanie záložných generátorov, pristavených pred každou druhou budovou. V mestečku vypadla elektrina. Po plnom, programom nabitom dni si sadáme do reštaurácie pri rieke Thu Bon, osvetlenej len sviečkami na stoloch. O to viac vyniká spln mesiaca a rieka rozžiarená lampiónikmi na loďkách a sviečkami, plávajúcimi v papierových košíkoch dolu prúdom. Keď dojedáme tradičné Hoi Anské cao lau, mesto sa zrazu celé naraz rozsvieti. Návrat elektriny sprevádza hromadné „ooo“ a „wooow“ ľuďmi v plných uličkách. Veru tak, wow efekt to bol dokonalý. Tisícky lampiónov rozžiarili večerné mesto, v ktorom sa prechádzame a kocháme ošarpanou krásou a čarovnou atmosférou. Hoi An s BUBO nesklamal ani tento krát:)  

Čarovný Hoi An

Zuzka Hábeková, BUBO

19

05:58

mar

2019

Perla severu Thajska

Perla severu Thajska

Keď sa povie Thajsko, každému hneď napadnú pláže juhu. Thajsko je pritom krásna a rozmanitá krajina, ktorá skrýva rôzne nádherné miesta nielen čo sa týka prírody, ale aj čo sa týka kultúry a architektúry. Väčšina turistov prúdi z Bangkoku smerom na juh, my ale ponúkame možnosť vyraziť aj smerom na sever do menej známych thajských hôr. Práve tu sa chodí na túry, kúpať sa vo vodopádoch a užívať si tropické thajské lesy. A práve tu sa skrýva aj jeden z najkrajších chrámov celej krajiny úsmevov – Wat Phra That Doi Suthep. Teda „ skrýva“ je v tomto prípade nesprávne slovo. Wat Doi Suthep, ako ho skrátene volajú miestni podľa hory, na ktorej stojí, sa totižto už 700 rokov hrdo vypína na kopci nad hlavným mestom severného Thajska, Chiang Mai. Cesta z mesta nám trvá asi 40 minút po sérii impozantných serpentín, ktoré nás privádzajú pod samotný chrám. Z parkoviska je to do chrámu ešte 309 schodov. Podľa budhistickej tradície sú práve tie určené na meditáciu, aby si človek vyčistil myseľ, kým príde do chrámovej budovy. A tak šliapeme po schodisku lemovanom ochranným bohom hadov Nagom a očisťujeme si myseľ. Na konci schodov sa rozkladá kruhové nádvorie chránené pred slnkom exotickými ovocnými stromami. Tu si vyzúvame topánky a čaká nás srdce chrámu – hlavné nádvorie so zlatou stupou. Zámerne vchádzame západnou bránou. Návštevu som plánoval na podvečer, aby sme si užili odlesky lúčov podvečerného slnka na hlavnej budove, a tak treba vojsť vstupom, kde budeme mať hru svetla priamo pred nami. Efekt je úžasný. Hlavná stupa, zlatá zvonovitá budova vysoká 24 metrov, ktorá má pripomínať meditujúceho Budhu, vyzerá v podvečernom svetle ako malý zlatý vrch. Posledné lúče slnka sa lámu na zlatých plátoch a zažínajú aj fasádu okolitých modlitební, ktoré sú vykladané farebným sklom a napodobeninami drahých kameňov. Výsledný efekt je impozantný, a sochy Budhov všade okolo dodávajú chrámovému nádvoriu atmosféru miesta, kde už síce prenikol turizmus 21. storočia, ale stále je podradený silnej budhistickej tradícii, ktorá dominuje severu Thajska. Užívame si podvečerný pokoj chrámu, sledujeme vyhliadku na dolinu s mestom Chiang Mai pred nami a musíme uznať, že tento chrám, aj keď menší ako slávne svätostánky Bangkoku, má atmosféru, ktorú by ste márne hľadali v meste anjelov.  

S

Samuel Kĺč z BUBO

19

03:02

mar

2019

Yalitza Aparicio a Roma

Yalitza Aparicio a Roma

V Mexiku sa aj niekoľko týždňov po Oscaroch ešte stále veľmi veľa rozpráva o nominovanej herečke Yalitzi Aparicio. Aj keď nevyhrala “najlepšiu” herečku, na ktorú bola nominovaná, jej príbeh ešte stále všetkých udivuje. Pred natáčaním filmu pracovala ako učiteľka na základnej skole a ani ona sama určite netušila, aký úspech ju čoskoro čaká. Priateľka ju presvedčila, aby sa zo zábavy zúčastnili kastingu na film slávneho Alfonsa Cuarona. Aj keď nemala žiadnu skúsenosť s herectvom, bola jej daná hlavná rola, na ktorú bola podľa režiséra perfektná. Vo filme Roma stvárnila Cleo, slúžku, aké pracujú v každej jednej z lepšie situovaných mexických rodín. Aj v súčasnosti sú tieto indiánskeho pôvodu, pochádzajúce zo skromných podmienok, a žijú v úzadí rodinného života rodiny, pre ktorú pracujú. Väčšina mexického obyvateľstva sú miešanci pôvodného obyvateľstva a európskych kolonizátorov, ľudia čisto indiánskeho pôvodu tvoria len asi 7%. Yalitza je jednou z nich - z polovice Mixteca, z polovice Triqui z regiónu Oaxaca. Práve to robí jej príbeh ešte zaujímavejší, pretože či v Mexiku alebo v Hollywoode, indiánskych hercov je žalostne málo. Aj keď Oscara nevyhrala, mnohé herečky jej jej obrovský úspech, ktorým bola nominácia, určite závidia.  

P

Petra Kováčová z BUBO

17

11:39

mar

2019

Pravá Afrika v plnej paráde

Pravá Afrika v plnej paráde

Zobúdzame sa v najlepšom hoteli v Dračích horách, a po celom dni strávenom v jeho okolí sa vydávame ďalej. Dnes smerujeme do Lesotha, ktoré je označované ako "Kráľovstvo v nebesách" alebo "Strecha Afriky". Toto pomenovanie dostala krajina oprávnene, pretože je to najvyššie položená krajina v Afrike a jediná krajina na svete, ktorá absolútne celá leží vo výške viac ako 1000 m.n.m. Už pred vstupom do Lesotha treba brať do úvahy, že krajina patrí medzi jednu z najmenej navštevovaných krajín sveta a mnoho vecí tu nefunguje podľa našich predstáv. Je to rozvojová krajina, ktorá sa len donedávna zmietala v konfliktoch a okrem prírody nemá toho veľa, čo by ponúkla. Lenže práve to "nič", čo v krajine je, nás zaujíma, pretože z južnej Afriky je práve Lesotho "Tá pravá" Afrika. Prekračujeme národný park Golden Gate, kde spravíme krátke fotopauzičky, a po dopití posledného dúška kávy v meste Clarens opúšťame Juhoafrickú republiku zhruba 15 km východne od Foriesburgu. Hraničný priechod Caledonspoort patrí v Lesothe medzi najmenej frekventované, a z tých málo turistov, ktorí sem zavítajú, väčšia časť využije priechod Maseru Bridge v hlavnom meste. My sme však lovci zážitkov, a tie začíname loviť hneď 7 km od hraničného priechodu v mestečku Butha Buthe. O návštevnosti tejto krajiny sa presvedčíme v momente pri vstupe do mesta, keď ľudia na ulici ukazujú prstom na náš autobus. Informácia o našom príchode sa šíri rýchlosťou blesku, a ešte ani poriadne nezaparkujeme a už o nás všetci vedia. Na prvý pohľad to tu vyzerá veľmi biedne, až nebezpečne, no opak je pravdou. Prechádzka cez Butha Buthe je pre mnohých ľudí úžasným zážitkom, pretože všetko tu je nefalšované a nič nie je naaranžované pre turistov. Počas prechádzky sa riadime pravidlom úsmevu a pozdravu, a preto sa na okolo-zazerajúcich, priam až čumiacich domácich, radi usmejeme, zakývame a pozdravíme sa. Miestne trhy sú viac než len autentické. Pre nás, ako turistov, však relatívne "nezaujímavé", pretože sortiment obsahuje veci každodenného použitia. Tzn., žiadne suveníry. Na uliciach špina, prach, zápach, hluk z áut a prekrikovanie sa zo stánkov, ktoré sú častokrát zbúchané iba z plechu alebo nejakého rákosia. Cítite to? Toto je pravá Afrika, bez cenzúry. Ako sa vraciame k autobusu, staršia pani na druhej strane cesty na nás začne kývať a hneď vyťahuje klobúky a chce, aby sme sa na ne pozreli. Práve klobúk "Mokorotlo" patrí medzi tradičné symboly ľudí Basotho. Je odvodený podľa tvaru hôr, ktoré v Lesothe dominujú, ide najmä o horu "Qiloane Pinnacle", ktorá sa nachádza neďaleko hlavného mesta Maseru. Po bezkonkurenčnej prehliadke Butha Buthe sa naobedujeme v KFC, nakoľko je to takmer jediná a zároveň najlepšia varianta, ako zahnať v tomto meste hlad. Pokračujeme ďalej a zhruba po hodine cesty v okolí mesta Hlotse zastavujeme na ďalšiu autentickú prehliadku. Už dopredu som našu BUBO skupinu informoval o kúpe cukríkov a maškŕt pre detičky, ktoré navštívime priamo tu. Náhodne vyberám základnú školu, v ktorej som ani ja sám ešte nebol a spolu s klientmi sa ideme pozrieť, ako také školy v Lesothe vyzerajú. Náš príchod je sprevádzaný obrovskou radosťou malých detičiek, ktorým sa práve zastavil v škole čas a výskajúc - až burácajúc od radosti, na nás čakajú pri plote. Najprv oslovíme pani učiteľku, ktorej sa spýtame, či môžeme ich školu navštíviť a rozdať maškrty deťom, a či by nám aj ukázala priestory ich školy. Úroveň lesothských škôl je veľmi slabá a deti častokrát pochádzajú z rodín, ktoré sú pod mierou chudoby. Pani učiteľka Patience Kota nás privítala a ukázala nám triedu, v ktorej učí. Jej trieda pozostáva z detičiek od 5 do 10 rokov. To znamená, že deti sa musia učiť spoločne, nakoľko tu nie sú finančné ani profesné kapacity pre viac učiteľov. Dokonca nám Patience povedala, že ďalšie 3 učiteľky, ktoré s ňou učia, nemajú ani vysokú školu. Ona teda okrem žiakov doučuje aj svoje kolegynky. Je to smutné, no nám však robia radosť nekončiace úsmevy na perách malých žiakov, pre ktorých sme práve my absolútnym zážitkom. Už to vidím, ako sa budú tešiť domov s plnými vreckami cukríkov, aby sa pochválili rodičom, čo dnes zažili. Deň však ešte nekončí a my sa s nádejnou mladou generáciou Lesotha lúčime so slzami v očiach a pokračujeme na juh k mestu Teyateyaneng. Práve tu z hlavnej cesty otáčame na východ a sledujeme krásu krajiny a okolitý život miestnych farmárov. Po zhruba 10 km jazde požiadam šoféra autobusu, aby zastavil a chvíľu čakal. Na kopčeku popri ceste bola malá usadlosť, rozhodol som sa, že ju navštívime, opäť, ako inak, autenticky. Keďže je veľmi drzé niekomu sa "nanominovať" do domu bez ohlásenia, vyzbierali sme peniažky a išli sa milo spýtať majiteľa domu, či nás privítajú a ukážu, ako žijú svoj každodenný život. Majiteľ domu bol 19 ročný muž Tandakho (aspoň si myslím, že sa to tak píše :D) a s malou 12 ročnou sestričkou sa starajú o dom, záhradu a dobytok. Ich angličtina bola veľmi skromná, pretože školu si dovoliť nemôžu. Ich jediným bohatstvom sú 3 kravičky a malá záhrada. Vďaka tomu sa môžu každý deň napiť mlieka a spraviť si kukuričnú kašu pap, ktorá je ich hlavnou stravou. Popravde, pre nás by tá kaša bola ako za trest, a nie ako vďaka za nasýtenie. Ich domček mal asi tak 4x4 metra. Slamená strecha, posteľ, kde sa vyspia obaja, malý sporák a žehlička na vriacu vodu. Nehovoriac o tom, že v dome bolo asi 45˚C a nedýchateľný vzduch. Je to veľmi skromný život. My, Európania, by sme to mnohokrát nazvali aj ako boj o prežitie. Po 15 minútach strávených v ich príbytku sa o nás dozvedeli aj susedia a pozvali nás, aby sme prišli aj ku ním. Všetci tu boli na nás veľmi milí a našu návštevu nebrali so žiadnym odporom. Väčšinou to boli mladí ľudia do 25 rokov, ich priemerná životnosť tu je extrémne nízka a priemerný vek obyvateľov Lesotha je 24,2 rokov. Po vyše pol hodiny strávenej v autentickom prostredí domácich obyvateľov je čas rozlúčiť sa s nimi a pokračovať ďalej. Pri rozlúčke sa mi Tandakh priznal, že by chcel byť spevákom a že peniaze, ktoré sme mu dali využije na školu pre seba a svoju sestru. Navrhol som mu, aby nám zaspieval, no trošku sa hanbil, a keď sa obzrel okolo seba, v rýchlosti mi potriasol rukou a upaľoval ako o život. Nechápal som, čo sa deje, no po pár sekundách som si uvedomil, že kravičky, ktoré strážil pred domom tam zrazu neboli. Naša prítomnosť ho tak rozptýlila, že aj kravy si zabudol postrážiť :D Nastúpení už v autobuse sa lúčime s týmito milými ľuďmi a razíme cestu do hlavného mesta Lesotha, do Maseru. Mnohých z nás to za bežných okolností ani nenapadne, no mali by sme byť vďační za všetko čo máme, pretože máme skutočne všetko! Pre BUBO skupinu to bol jeden z najneopísateľnejších autentických zážitkov, ktoré doteraz zažili. Mali sme tú možnosť vidieť nefalšovaný život v Afrike a aspoň trošku pomôcť ľuďom, ktorí si to skutočne vážia. 60 eur, ktoré sme vyzbierali, je pre nás zanedbateľná čiastka, no pre vidiečanov v Lesothe to mnohokrát znamená nový začiatok na lepší život.

M

Marek Melúch z BUBO