Fórum

10272 príspevkov

15:47

sep

2019

Biele zlato Uzbekistanu

Prechádzajúc uzbeckou krajinou v septembri míňame poliata plné malých kríčkov s bielymi kvetmi. Keď sa ale pozrieme z blízka tak to nie sú kvety ale plody. Je to bavlna, najznámejšia plodina tejto stredoázijskej krajiny. Ekonomika Uzbekistanu je už od sovietskych čias naviazaná na tieto nenápadné polia, ktoré lemujú hlavné ťahy na juhu krajiny. Bavlnu tu volajú aj bielym zlatom a dlhodobo bola najväčším zdrojom príjmov z poľnohospodárstva v celom štáte. Jej význam bol tak veľký, že sa tu dokonca hovorilo o takzvanom bavlnenom otroctve, kedy vláda pod diktátorom Islamom Karimovom nútila ľudí pestovať bavlnu či sa im to páčilo alebo nie. Historicky má pestovanie bavlny aj nemalé ekologické dôsledky. Bavlník totiž potrebuje obrovské množstvo vody a neustále zavlažovanie. Jedna rastlina počas sezóny spotrebuje až 150 litrov vody. Preto boli na zavlažovanie presmerované toky slávnych riek Syr Darya a Amu Darya. Zavlažovanie bolo pri tom tak bezohľadne nastavené že odpadová voda vytekala priamo do púšte, kde vytvorila umelé jazerá. Toky riek sa zmenili natoľko, že neodtekali až do Aralského jazera kam sa pôvodne vlievali a Aralské jazero aj vďaka tomuto z 90% prestalo existovať. Nič z tohto človeku ale nenapadne keď míňa utešeé uzbecké políčka. Zastavujeme aby sme si pozreli bavlníky z blízka a chytili si ich plody. Zároveň sa bavíme o situácii dnes. Zmenilo sa niečo alebo Uzbekistan sa stále štylizuje do role jednej z najväčších svetových plantáží? Alexander, náš sprievodca z uzbeckého Samarkandu nás ubezpečuje, že situácia sa zlepšila. Na poliach dnes pracuje len kto chce a farmári sami rozhodujú čo budú pestovať. Islam Karimov zomrel a situácia v krajine sa zmenila. Jeho nástupca Mirziyoyev mení nastavenie ekonomiky a otvára kedysi uzavretú stredoázijskú krajinu svetu. Potenciál vidí skôr v turizme ako v bavlne a preto robí všetko preto aby prišlo viac zahraničných návštevníkov. Uzbekistan má určite svetu čo ukázať. S tým musím len súhlasiť, je to krásna krajina a nové opatrenie, ako rušenie víz a uľahčenie colných kontrol, rozhodne nezaškodia. S tým opúšťame bavlnené pole. Nielen sme si pozreli túto unikátnu plodinu, v našich krajoch tak exotickú, ale zároveň sme sa aj ubezpečili, že Uzbekistan sa čím ďalej tým viac stáva tým čím má byť – dobre prístupnou a zároveň výbornou cestovateľskou destináciu.

Viac Poznávacie zájazdy: Uzbekistan

Samuel Klc z Bubo

14:15

sep

2019

"Klasický" írsky deň s BUBOm

Dnes ráno sa opäť zobúdzame do netypického írskeho počasia. Slnko nám svieti a na nebi nie je ani mráčik. Nachádzame sa v malebnom mestečku Dingle, ktoré je známe aj tým, že sa tu koná jeden z najťažších, ale čo sa týka výhľadov, tak najkrajších maratónov na svete. A práve dnes, je deň konania maratónu. Mesto už od rána žije športom a po ceste na raňajky stretávame prvých motivovaných pretekárov. Raňajky tiež nebudú leda-jaké, máme ich objednané v luxusnom hoteli Benners, ktorý je najstarší v celom Dingli a je vyhlásený svojou gurmánskou kuchyňou. Po skvelých raňajkách tak plní síl nasadáme do áut a presúvame sa smer Valentia Island. Ostrov, kam nechodí veľa turistov ale my v BUBO vieme, že práve tam sa nachádzajú dych berúce výhľady na nekonečne obrovský Atlantický oceán, na ostrovy Veľký a Malý Skellig. Sú to skaliská nachádzajúce sa u najzápadnejšieho výbežku írskeho pobrežia. Oba malé ostrovčeky sú veľmi obtiažne prístupné vo vzdialenosti 12km od pobrežia. Malý Skellig je dokonca prístupný iba vtákom a práve tu hniezdi najväčšia kolónia suly bielej. Práve na tieto dva ostrovčeky je najlepší výhľad z výbežku Bray Head, kde smerujú aj naše kroky. Vychutnávame si úžasné výhľady a opäť si potvrdzujeme, že tá írska zelená je akási krajšia, zelenšia, priam gýčová, akú nenájdeme nikde inde na svete. Dá sa tento zážitok ešte nejako vylepšiť? Skúšame to ochutnávkou pravého írskeho ginu značky Dingle, ktorý vyhral zlatú medailu spomedzi najlepších ginov z celého sveta. Zisťujeme, že kombinácia írskej prírody s ochutnávkou írskeho ginu funguje dokonale. A takto môže vyzerať aj Váš "klasický" deň, keď sa vyberiete s BUBOm do Írska.

Viac Poznávacie zájazdy: Írsko

Adam Chylík

12:57

sep

2019

Výstup na Bromo

Ako si predstavujete výstup na aktívnu sopku? Bude to nebezpečné, bude to vzrušujúce? Pred samotným výstupom sa na pár hodín ubytovávame v mestečku Malang. Vieme, že si príliš nepospíme, pretože okolo polnoci vyrážame do dedinky Sukapura, kde presadneme na “džíp” a vyvezieme k sopke Bromo, aby sme si pozreli jeden z najkrajších momentov nášho zájazdu. Po večeri a rýchlom bazéne verím, že rýchlo zaspím, no poznáte to, očakávania, nervozita, to vedomie, že musíte rýchlo zaspať.. Odrazu zvoní budík a o pár minút sa stretávame na recepcii. Cestou do Sukapury počúvame od nášho miestneho sprievodcu príbeh, ako to vlastne celé začalo. Keď si partia cestovateľov vymyslela šialený nápad - zažiť východ slnka nad sopkou Bromo, nemal ich tam kto dopraviť. Miestni rozhodili siete a oslovili chlapíka, ktorý mal ako jediný široko-ďaleko autoservis a vlastnil “džíp”. Slovo dalo slovo a o pár dní sa išlo. Netrvalo dlho a ozvala sa nová partia. Po nej ďalšia, no dvakrát väčšia. Chlapík neváhal a bleskovo zohnal ďalšie auto. O rok ich už vlastnil štyri a z ranných výletov sa pomaly, ale isto začala stávať miestna atrakcia. Atmosféra a čaro východu slnka nad sopkou Bromo nenechala ľahostajných ani domácich a behom pár rokov si z výletov urobili tradíciu. “Dnes už ich ani nezaujíma samotný východ slnka, ako skôr stretnutie s priateľmi, rodinou a spoločné raňajky v jedinečnej atmosfére” - rozpráva nám náš sprievodca. Práve u chlapíka, ktorý to celé začal, začíname aj my. Šálka horúceho čaju v jeho rodinnom dome, kde už pri raňajkách posedáva skupinka domácich, a ide sa. Ponuky na požičanie búnd a čiapok slušne odmietame, vybavení sme dostatočne. Čaká nás hodinová kľukatá cesta do kopca, ktorá aj napriek šoférskym kvalitám nášho vodiča nie je príliš pohodlná. Cestou sa k nám pridávajú ďalšie autá, netrvá dlho a ideme v kolóne. Slová nášho sprievodcu sa napĺňajú. Cestou vyzvedáme ďalšie informácie, Bromo počas aktivity nechrlí lávu, ale kamene a sopečný popol. Blízke okolie sa vždy evakuuje, aby sa predišlo zraneniam či prípadným obetiam. Po odznení nebezpečenstva však domáci nájdu zničenú úrodu a na najbližší rok sa môžu so svojou jedinou obživou - pestovaním rôznych plodín - rozlúčiť, pôda je neúrodná a nejaký čas potrvá, kým si dažde so sopečným popolom poradia. Vláda má našťastie pre tieto prípady zriadený fond, z ktorého miestnemu obyvateľstvu poskytne pomoc. Blížime sa k našej rozhľadni, údajne tej najkrajšej a miestnymi najmenej navštevovanej. Okolie začína pripomínať camp, či hudobný festival, cestu lemujú desiatky, stovky odparkovaných “džípov”, cesta je plná domácich, popíjajúcich čaj, kávu, na griloch sa opekajú rôzne dobroty, pomaly sa začne brieždiť. Zaparkujeme a vydávame sa pár metrov po svojich. Na vyhliadke už postáva pár cudzincov, presne, ako povedal náš sprievodca „miestnych samotný východ až tak nezaujíma, prišli si spolu užiť atmosféru rána“. Netrpezlivo čakáme, kontrolujeme nebo, hviezdy vidno, viditeľnosť by mala byť dobrá. Po pár minútach začína tma rednúť, na horizonte rozoznávame obrysy hôr. Niekde v údolí pod nami je Bromo, každú chvíľu ju uvidíme. Nebo pomaly modrá a pred nami sa otvára neskutočná scenéria, dočkali sme sa. Z vulkánu lenivo stúpa dym a vietor ho nesie okolitou krajinou. Horizont pomaly mení farbu z červenej cez oranžovú až do žltej. Odrazu sa zjaví slnko a my okamžite cítime jeho hrejivý dotyk. To teplo je zvonka, či ide zvnútra, živené tou nádherou okolo nás..? Kráter si bezstarostne dymí, uzávierky fotoaparátov cvakajú, bundy sa pomaly rozopínajú. Divadlo však nekončí, dáme si ešte pár minút a odchádzame na ďalšiu časť dnešného dobrodružstva, pôjdeme nakuknúť do samotného krátera. Znova jazda naším terénnym tátošom, tentokrát len kúsok, dolu k vulkánu. V tesnom okolí sopky je všetko sivé, sopečný prach si nevyberá a nešetrí ani naše oči, šaty, foťáky.. po chvíli nám dokonca škrípe medzi zubami. Ku schodom na samotný vulkán pôjdeme na poníkoch. Najprv zvažujem či chcem toho chudáka trápiť svojou váhou, ale čoskoro oceňujem jeho pomoc. Kráča sa tu ťažko a rovnako ťažko sa aj dýcha. A to nás ešte čaká strmé schodisko k okraju krátera. Stúpame pomaly, pred nami je dosť ľudí, ale toto tempo nám nevadí, aspoň zvládame dýchať. S blížiacim sa vrcholom naberá na hlasitosti aj zvláštne hučanie. Konečne sme hore, kráčam ku kraju a so zimomriavkami nazerám do krátera. Ten hukot pripomínajúci vodopády vychádza priamo zo stredu vulkánu. S nemým úžasom sa pozerám do aktívnej sopky. Pôsobí dojmom živého tvora. Hlavou mi prebehne časť Nietzscheho výroku, ktorý si osvojil aj Jim Morrison: Keď nazrieš do priepasti, priepasť nazrie do teba.. A tak do seba mlčky nazeráme, nechce sa mi odísť. Dohodnutý čas stretnutia s naším sprievodcom sa blíži.. No a čo, tak budem chvíľku meškať.. Hukot, dym, živý tvor, priepasť.. Ešte chvíľu.. Schodami dolu, telom znova na poníkovi, no myšlienkami stále na kraji priepasti. Bromo.. jeden z najintenzívnejších momentov, aké som zažil. Cesta späť prebieha v tichosti, tuším na čo asi myslia ostatní. V očiach a na šatách ešte zvyšky sopečného prachu, foťák očistím až na hoteli. Živý tvor. Naša matka, naša Zem.

Viac Poznávacie zájazdy: Indonézia

Martin Ferenčík

23:31

sep

2019

You wanna rolex, madam?

Na tejto ceste sme už vyskúšali takmer všetko. Od rôznych variácií čerstvých rýb, ulovených takmer pred našimi očami, až po dokonalé steaky a dokonca aj obstojnú indickú kuchyňu. Áno, Uganda mala svoju migračnú vlnu Indov, ktorí tu pomáhali stavať železnice, a preto sa ich vplyv dostal až do kuchyne. Niet divu, že keď si v našom hoteli v hlavnom meste, Kampala Serena hotel, pochutnávame na večeri, naše chuťové poháriky zažívajú blaženú extázu. A nie sme sami. Tento hotel okrem BUBO skupín s obľubou navštevujú aj rodiny, v ktorých žilách koluje modrá krv. Japonská cisárska rodina a Anglická kráľovná sa predsa nemôžu mýliť. My v BUBO lovíme gastro zážitky nielen v 5hviezdičkových hoteloch. Moje kroky teda smerujú na ulicu. „Madam, you want a rolex? Len za pár centov.“ Mohlo by sa zdať, že táto veta skôr patrí na nejaký lacný ázijský trh s napodobeninami hodiniek. Rolex je však ugandská streetfoodová stálica. Najprv sa urobí omeleta. Najlepšie s cibuľkou a rajčinou. Táto sa potom položí na vopred pripravenú placku, ktorú by sme mohli voľne volať lokša. Omeleta sa do nej zaroluje a preto domáci tomu jednoduchému pouličnému jedlu, ktoré dostať takmer všade a je dostupné pre všetkých, lebo je extrémne lacné, hovoria jednoducho Rolex. A tak nie je žiadnym prekvapením, ak po vás na uliciach predavači a nadháňači volajú: You wanna Rolex, madam?

Viac Poznávacie zájazdy: Uganda

Katarína Líšková

23:28

sep

2019

Sme rodina

Gorila Horská patrí k najohrozenejším druhom našej planéty. Je to bylinožravec, ktorý takmer celý deň trávi hľadaním potravy a jej konzumáciou, prípadne oddychom a trávením. Ako tento gorilí samec, ktorý odpočíva so zavretými očami a rukou pod hlavou ako človek na gauči. Gorila horská je jedným z najbližších živočíšnych druhov človeku, preto je paradox, že práve homo sapiens sa najviac pričinil o jej takmer vyhubenie - hlavne klčovaním lesa - jej prirodzeného habitatu, pytliactvom a v neposlednom rade aj nedostatkom informácií o týchto zvieratách ako takých. Jedna gorila pripadá na 15 miliónov ľudí. Dnes existuje v podstate jediný horský prales na svete, kde žije niekoľko rodín. Nachádza sa medzi Rwandou, Kongom a Ugandou. O ich záchranu sa pričinila aj americká zoologička Dian Fosey, ktorej životný príbeh sa stal námetom úspešného filmového spracovania Gorily v hmle. Dian si viedla denník, ktorého posledná poznámka pred jej doposiaľ nevyšetrenou vraždou v jej pralesnom domčeku bola: „Keď si uvedomíme cenu všetkého živého, budeme menej lipnúť na minulosti, a môžeme sa tak viac sústrediť na záchranu budúcnosti.“

Viac Poznávacie zájazdy: Rwanda

Katarína Líšková

22:54

sep

2019

FC Aleluya

Náš zájazd Burundi Rwanda Uganda začína v meste Bujumbura. Hlavné mesto Burundi nám možno najviac preslávil známy to konžský herec Joseph Dielle. Poznáme ho z filmov Jak básnici prichádzajú o ilúzie alebo Jak básnikom chutí život?. Tzv. Mireček z Bujumbura tu špásoval s dokonalým bielym úsmevom v roli medika. Letisko Bujumbura vyzerá, akoby tu zastal čas. Batožine sa len veľmi pomaly chce ísť von, a tak pôsobia všetci. Všetko je tu africky komótne. Je také klasické prašné teplo. Ale to nás neodrádza od nášho programu pozrieť si najväčšie mesto tejto krajiny, ktorá je približne o polovicu menšia než Slovensko. Mesto Bujumbura leží na brehu jazera Tanganika. To sa považuje za jedno z najhlbších na našej planéte vôbec. Po jazere Bajkal, zvykne uvádzať druhú najväčšiu nameranú hĺbku, a to takmer 1,5km. A práve pri tomto jazere sa tiež stretli dvaja cestovatelia 19. storočia, ktorí sa navždy zapísali do dejín objavovania Afriky: Livingstone a Stanley. Miesto si patrične označili zápisom do kameňa a nachádza sa len pár kilometrov južne od Bujumbury, takže nesmie chýbať medzi našimi zastávkami. Súčasný prezident Burundi sa preslávil svojou vášňou k futbalu, a tak ako perlička nám tróni informácia, že založil svoj vlastný futbalový klub, ktorý nazval FC Aleluya. Futbalom žije celá Afrika a my v Burundi začíname svoje dobrodružstvo po tomto kontinente s cieľom navštíviť jeden z najohrozenejších druhov primátov našej planéty. Vo vedľajšej Rwande sa tešíme na zážitok nášho života: stretnutie s gorilami horskými v ich prirodzenom prostredí.

Viac Poznávacie zájazdy: Burundi

Katarína Líšková

15:43

sep

2019

Veľká Stredná Ázia v malom

Je krásne slnečné ráno pod štítmi Zailijskij Alatau v kazašskom Almaty a my sa vydávame na prechádzku týmto multikultúrnym mestom. Naše prvé krok vedú na legendárny trh Kok Bazar – Zelený trh. Je to najstaršie centrum výmeny v meste a zároveň najživšie miesto na pozorovanie ľudí. Okolo nás je stredná Ázia v malom. Miesia sa tu Kazaši, Rusi a Uzbeci a všetci nám živo ponúkajú svoje produkty. „Tu, tu! Ochutnaj moje orech!“ Volá na mňa Uzbek Šamyl a ponúka mi svoje výborné makadamové orechy. „Mali ste kumys (fermentované kobylie mlieko) ?“ pýta sa kazašská babuška predávajúca mliečne výrobky. Odpovedám, že áno, v Kirgizsku. Zhovievavo sa na mňa usmeje a prosto skonštatuje „To sa neráta, náš je lepší!“. Pritakávam, ale kupujem od nej inú miestnu špecialitu – šubat – fermentované ťavie mlieko. Máte chuť na konskú klobásu kazy, sušené figy alebo ťavu z granátového jablka? Nájdete tu všetko. Zelený trh vás nabije energiou na prechádzky po bývalom hlavnom meste Kazachstanu. Pokračujeme do známeho Panfilovovho parku pomenovaného po hrdinovi Sovietskeho zväzu Ivanovi Panfilovovi. Prechádzame popri mohutnom pamätníku druhej svetovej vojny a večnom ohni. Obrie postavy vojakov s odhodlaným výrazom sa symbolicky hádžu na nepriateľa a pripomínajú panfilovov oddiel, z ktorého pri obrane Moskvy neprežil ani jeden člen. Kráčame ďalej k úplne kontrastnej pamiatke – Zenkovovej Katedrále. Tento mohutný svätostánok tu stojí už od roku 1908 a celý je postavený z dreva bez jediného klinca. Keď v roku 1911 mesto zničilo zemetrasenie, tak katedrála prežila bez akejkoľvek ujmy, čo sa berie ako jasný signál, že je to skutočne sväté miesto. Je to utešená budova a veľký kontrast aj s trhom aj so sovietskymi pamätníkmi o niekoľko metrov ďalej. Celkovú atmosféru mesta dotvára pri odchode z parku harmonikár. Sympatický etnický rus s harmonikou, ktorý vyhráva za drobné uprostred parku, a keď počuje odkiaľ sme, tak okamžite spúšťa „sedemdesiat sukien mala“. Pridáva k tomu hneď aj pár českých a na vyžiadanie účastníkov z dolnej zeme dokonca aj jednu maďarskú pesničku. Do toho Kalinka a všetci majú skvelú náladu. Ja si však uvedomujem aký je úžasný kontrast a atmosféra v tomto meste. Na jednej kope tu nájdeme toľko rôzneho a zaujímavého - od tradičných bazárov cez katedrálu, až po socialistické monumenty. To všetko pritom dotvára kulisa úžasných ľudí, ktorí zaručujú, že Almaty je v skratke Veľká stredná Ázia v malom!

Viac Poznávacie zájazdy: Kazachstan

Samuel Kĺč z BUBO

10:53

sep

2019

Glencar, Benbulben a Sir W.B.Yeast

Poznáte Williama Butlera Yeatsa? Pán spisovateľ, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru z r. 1923, ktorý mal neľahký život kvôli jeho vzťahu s otcom, brata Jacka, skvelého maliara, a šťastie objaviť nádhernú krajinnú scenériu, ktorá ho pri jeho tvorbe ovplyvnila bezpochyby najviac. To je okolie mesta Sligo, kde BUBO v 2. deň svojej okružnej jazdy prespáva v úplnom centre, v luxusnom hoteli The Glasshouse Sligo. Hneď ráno sa vyberáme mimo mesta, smerom do Drumcliff, dedinky, kde sa priamo pri ceste nachádza kostol Sv. Columba. Na tomto mieste je pán Yeast pochovaný na počesť jeho dedka, ktorý tu dlhé roky pôsobil ako farár. Cesta však nekončí, autami sa presunieme len 10 minút k najkrajšiemu vodopádu celého Írska - Glencar, s výhľadom na írsku “stolovú horu” Benbulben. Kopec s výškou 526m, ktorý má p. Yeast obehaný z každej strany. Bubáci okamžite chápu, prečo sme sem prišli. To, že tu nik (!) okrem nás nebol svedčí aj o snahe domácich zachovať si toto miesto v jeho pôvodnej autenticite. Pasúce sa ovečky, rovnomenné jazero Glencar hneď pri nás, prechádzka po drevených schodíkoch až k vodopádu.. A ošpliechaní, plní úsmevov nasadáme do áut, pozrieť si samotné mestečko Sligo a jeho ďalšie zákutia (nie je ich málo!). Oblasť celého Benbulben oplýva nejednou legendou, najznámejšia je o boji medzi Fionnom a Diarmuidom, ktorý utiekol s Fionnovou krásnou snúbenicou Grainne. Na jazere Glencar si postavil tzv. crannog, opevnené sídlo, kde Diarmuid pred Fionnom skrýval svoju krásavicu. V ich príbehu je mnoho zápletiek a mystických miest, pri ktorých platí viac ako kdekoľvek inde - 100x počuť je menej ako raz vidieť. Vedeli ste, že tak malá krajina ako Írsko sa pýši ďalšími 3 rodnými Nobelátmi, ocenenými za ich literárnu tvorbu? George Bernard Shaw (1925), Samuel Beckett (1969) a Seamuse Heaney (1995) - traja páni, ktorých krása a neľahká história Írska inšpirovala k ich úžasným dielam. Prídete sa presvedčiť na vlastné oči? https://bubo.sk/poznavacie-zajazdy/komfort/irsko-a-severne-irsko

Viac Poznávacie zájazdy: Írsko

Diana Vozárová

20:42

sep

2019

Viac o krajine

Posvätné pohrebisko vikingských kráľov - Gamla Uppsala

Po návšteve Uppsalskej katedrály s najvyššími vežami v Škandinávii sa presunieme v čase o pár storočí späť až do mestečka Gamla Uppsala. Gamla Uppsala, známa aj ako Stará Uppsala leží len 4 km severne od Uppsaly a je jedným z najväčších a najdôležitejších miest vo Švédsku. Je to síce pohrebisko, povedzme si na rovinu, ale krása tohto miesta vás milo prekvapí. V okolí sa nachádza 300 kopcov, ktorých pôvod sa datuje od 6. do 12. storočia. Tri najstaršie z nich sú tiež najpôsobivejšie. Legenda hovorí, že obsahujú pozostatky predvikingských kráľov Aun, Egil a Adils, ktorí sa objavujú v ságe islandského historika Snorre Sturlasona. Ynglinga sága z 12. storočia podľa Odina hovorí: “Všetci mŕtvi ľudia by mali byť spálení a ich veci položené s nimi na hromadu, a popol bude hodený do mora, alebo pochovaný na zemi. Takto Odin povedal, že každý príde do Valhally s bohatstvom, ktoré si počas života nahromadil a v posvätnom živote si užije všetko, čo sám pochoval na zemi. Pre mužov by sa mal pahorok navyšovať na ich pamiatku a pre všetkých ostatných bojovníkov sa mal postaviť stojaci kameň, ktorý by zostal dlho po Odinovom čase. Bola to ich viera, čím vyšší dym je vo vzduchu, tým lepšie sa bude človek mať v ďalšom živote.” Každopádne, toto miesto dýcha históriou a má v sebe akési tajomno a mytologický príbeh. Na druhej strane by bol hriech obísť tento skutočný švédsky vidiek, ktorý nám dáva možnosť na chvíľu utiecť od ruchu veľkomesta a zastaviť čas. Čo poviete?

Viac Poznávacie zájazdy: Švédsko

Eva Andrejcová

15:08

sep

2019

Vodné srdce Kirgizska

Do Biškeku prichádzame nad ránom. Pred nami je prvý deň v strednej Ázii. Nebudeme sa zbytočne zaťažovať veľkým oddychovaním, a čas, ktorý tu máme, využijeme na plno. Po kvalitných raňajkách a rannej sprche rovno nasadáme do nášho autobusu a so šoférom Vladimírom vyrážame smerom na najznámejšie jazero Kirgizska Issyk Kul. Nie je to za rohom, aby sme sa k tomuto slávnemu jazeru dostali, musíme prejsť hodiny po nie vždy najlepších kirgizských cestách. Táto cesta ale stojí za to. Issyk Kul je jedným z najväčších jazier sveta a v Kirgizsku ho pozná každý. Môžeme ho pokojne nazvať vodným srdcom krajiny a kirgizskou národnou pýchou. Po hodine a pol cesty prichádzame na našu prvú dnešnú zastávku. Je ňou minaret Burana, pozostatok mesta Basalgun z 9. storočia nášho letopočtu. Minaret sa nám ukazuje v plnej kráse aj so zasneženými vrcholkami pohoria Tian Shan v pozadí. Minaret dôkladne vyfotíme a užívame si prvé lúče kirgizského slnka. Ráno predpoveď ešte hovorila o daždi, ale my v Bubo sa nedáme odradiť. Momentálne to vyzerá o sto percent lepšie, mraky sa roztrhali a počasie nám praje. Cesta od minaretu k jazeru je ešte dlhá, ale sama o sebe je zážitkom. Postupne stúpame do hôr a okolo nás sa týčia vrcholy s nadmorskou výškou 3000 metrov. Po romantickej ceste sa konečne dostávame k jazeru. Dávame si kvalitný obed a smerujeme na brehy tohto prírodného skvostu. Issyk Kul je druhým najväčším vysokohorským jazerom na svete. Práve tu zastavovali obchodníci na hodvábnej ceste na svojich úmorných cestách z Ázie do Európy. Práve tu sa formovali a padali nomádske kráľovstvá, ktoré ovládali tento kút sveta po stáročia. Po prastarých kultúrach nám ostali ako pripomienky petroglyfy na brehoch jazera. Po inšpekcii týchto kamenných svedkov doby prichádzame na samotné pláže srdca Kirgizska. Jazero vyzerá ako malé more. Aj keď má v okolí mesta Cholpon Ata, kde sa nachádzame, šírku takmer 60 kilometrov, tak na jeho druhom brehu zreteľne vidíme majestátny reťazec hôr. Aj keď je jazero v nadmorskej výške 1800 metrov, tak v porovnaní s mohutnými velikánmi Tian Shanu vyzerá akoby bolo na rovine. Keď sa rozhliadnete okolo seba, tak vidíte obrovské telo jazera a všade okolo neho zasnežené štíty. Je to pohľad, aký nezažijete ani pri najväčšom vysokohorskom jazere Titicaca. Issyk Kul je v skratke úchvatné. Voda je studená, ale ovlažíme si nohy a Jožo sa dokonca na pár minút nekompromisne vrhne do jeho vĺn. Vidieť Issyk Kul a zomrieť. Je to nádherný pocit a zážitok pre celú skupinu. Cestou späť do Biškeku si robíme ešte malé gurmánske okienko a zastavujeme pri jurtách miestnych obchodníkov na ochutnávku Kumisu, fermentovaného konského mlieka. Toto v Európe nenájdete, je to výlučne stredoázijská špecialita. Po dlhom dni neskoro večer prichádzame do Biškeku. Sme síce unavení, ale prvý deň v strednej Ázii za to stál. „Ďakujeme za krásny deň“ vraví klientka Oksana: „To sú zážitky, sme tu prvý deň, ale mám pocit že sme tu týždeň!“. A to len začíname. Čaká nás Kirgizsko, Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan a Turkmenistan. Veľká cesta strednou Áziu štartuje!

Viac Poznávacie zájazdy: Kirgizsko

Samuel Kĺč z BUBO

18:54

sep

2019

Viac o krajine

Múzeum farmárskych domov v Osake

Počas našej cesty Japonskom máme možnosť spoznať historické časti Kjóta aj supermoderné štvrte Tokia. Ak je pre vás lákavejšie práve “cestovanie do histórie”, v Osake máme možnosť nazrieť do pôvodných farmárskych príbytkov z obdobia Edo. Jedno z prvých múzeí pod holým nebom v Japonsku sa nachádza v parku Ryokuchi, kam sa dopravíme metrom Midosuji a vystúpime na zastávke Ryokuchikoen. Zo stanice prejdeme parkom k asi 10 minút vzdialenému areálu múzea, ktoré má rozlohu 36 000 metrov štvorcových. Otvorené je každý deň (okrem pondelka) od 9:30 do 17:00. Za vstupné 500 japonských jenov máme možnosť nahliadnuť do 12 dobových domčekov. Všetky príbytky pochádzajú z obdobia Edo, teda zo 17. až 19. storočia, a môžeme tu pozorovať unikátne spôsoby adaptácie stavby, podľa využitia a podnebia v rôznych častiach Japonska. Jedna z najvýznamnejších budov, ktoré sú aj súčasťou dedičstva UNESCO, pochádza z lokality Shirakawa, prefektúry Gifu. Ide o strmú strechu pripomínajúcu modliace sa ruky, a preto sa nazýva “gassho-zukuri”. Vďaka svojej unikátnej strmej streche, kde nie sú použité klince, je dom pripravený odolať aj veľkému množstvu snehu, ktorého v tejto lokalite počas zimy napadne niekoľko metrov. Unikátom je aj orientácia domu zo severu na juh, aby sa dom vyhol silným vetrom a zároveň, aby sa počas zimy sneh topil na oboch stranách strechy rovnakou rýchlosťou. Aj keď má dom niekedy aj tri nadzemné poschodia, na bývanie sa využívalo len prízemie. Poschodia boli počas sezóny využívané na chov priadky morušovej, ktorá bola naskladaná v celej streche v niekoľkých vrstvách, takže počas toho, ako larvy konzumovali listy, ste mali pocit, akoby ste boli v úle s nimi. Následne boli hodvábne vlákna predané v mestách, čo prinieslo dostatočnú obživu aj v takto inak nehostinných podmienkach, kde napríklad pestovanie ryže nebolo možné.

Viac Poznávacie zájazdy: Japonsko

Juraj Lošonský

12:54

sep

2019

Najkrajšia pláž v Írsku. Áno, v Írsku

S BUBOM chodíme tam, kam iní nechodia. Jedným z takých miest je aj najkrajšia pláž Írska - 5 kilometrov dlhá Inch Beach, Inch Strand alebo írsky An Inse. Krajina je známa svojou zeleňou všade navôkol, škriatkom Leprikonom, trojlístkom, sviatkom Svätého Patrika, harfou, keltským krížom, plemenom írskeho vlkodava… Je toho viac, než dosť. Málokto však tuší, že Inch Beach je miesto, kam ak by ste nešli, akoby ste v pravom Írsku ani neboli. Víta nás slnečné počasie, pieskové, miestami 5 metrov vysoké duny, ktoré sú ako jediné v Írsku neporušené, keďže ich zozadu pred vplyvom veterného počasia chránia kopce Slieve Mish. Spredu nádherne rozbúrený Atlantický Oceán, najkrajší pocit. Gurmánsky zážitok pre BUBO lovcov sme nenechali náhode a v populárnej reštaurácii Sammy’s priamo na pláži sme ochutnali najznámejšiu írsku pochúťku - Chowder - hustú mliečnu polievkovú omáčku so zeleninou a tromi rôznymi druhmi rýb (losos, hnedá a biela treska), čerstvo vylovených priamo z Atlantického oceánu. Mušle nesmeli chýbať, Írsko je predsa najväčším exportérom mušlí v Európe. Nechávame klientom dostatok času, aby sa prešli až na koniec pláže objaviť 350 miliónov rokov staré skameneliny. Niektorí dýchame atmosféru romantickej pláže s netypickým slnečným počasím. V momente stretávame Andrewa, lokálneho inštruktora surfu s blonďavými dredami, ktorý nám po krátkej konverzácii podáva neoprény a surfy, a hor sa do 10 stupňovej vody Atlantiku. Adamovi z BUBA som dala rýchlokurz surfovania, tzv. suchý tréning, ktorý po pár minútach “chytá” svoju prvú vlnu! BUBO klientky Naďka a Anetka nás napäte sledovali a nahrávali, spoločne sa tešili z našich úspechov. Luxusná pláž v Európe nesklamala, Andrew nás ubezpečuje, že máme najkrajšie počasie za posledný mesiac. Pláž môžete vidieť aj vo filme režiséra Davida Leana - Ryanova Dcéra z roku 1970, ktorý zobrazuje náročný život rodiny počas Veľkonočného povstania z roku 1916. Alebo ju zažijete na vlastnej koži s BUBOM?