Fórum

24
May
17:16
2018

Privátna armádna BUBO eskorta Zobúdzame sa v krásnej Lakwanda Lodge, ktorá nám svojou jednoduchosťou priam vyráža dych. Práve tu zažívame neopísateľné okamihy spojené s dotykom fascinujúcej prírody. Nakoľko bývame v tradičných domčekoch miestnych ľudí Huli máme tu možnosť uvedomiť si, v akom prepychu žijeme doma. Najväčším komfortom, ktorý tu máme je, že aspoň 2 hodiny po zotmení máme elektrinu a taktiež máme toaletu. Pre miestnych táto bežná vec nie je vôbec samozrejmosťou. Naraňajkujeme sa v skromných podmienkach a s úsmevom na perách sa lúčime s majiteľom Thomasom a jeho kamarátom Tonym, vlastníkmi tejto, v džungli zašitej, usadlosti. Dnes nás čaká prejazd do Kumul Lodge, ktorý sa nachádza v provincii Západná Vysočina a my musíme vyraziť čo najskôr, pretože cesty vo Vysočine sa dajú porovnať s tankodromom. No niekedy aj ten je luxus oproti týmto cestám. Vyrážame a zhruba po 25 minútach jazdy vchádzame do mestečka Tari. Po chvíľke vidíme v strede cesty stáť miestnych, ktorí na nás kývajú, aby sme zastavili. Netušíme, čo sa deje a tak s obavami zastavujeme. Aj keď sú miestni milí ľudia, vždy nám to trošku zdvihne adrenalín, pretože každý z nich nosí v ruke mačetu, ktorá je ich základným nástrojom na všetko. Šofér Paul stiahne okienko a v jazyku Tok Pisin zisťuje, čo od nás miestni chcú. Kedže sa netvári veľmi nadšene, usudzujem, že niečo zrejme nie je v poriadku. Vedľa mňa sedí náš miestny sprievodca Daniel a poctivo počúva každé slovo. Po chvíli sa ho pýtam: „čo sa deje?“ a on na to len: “máme problém, Marek“. Na ceste pred nami sú umiestnené barikády (roadblocks), ktoré tam dali miestni ľudia. V dedine prebieha kmeňová vojna a dnes ráno tu zavraždili dvoch ľudí. Ľudia z Tari sú iní ako hociktoré iné kmene v Papui Novej Guinei, pretože medzi ich tradičnú vlastnosť patrí vyrovnávať si nevyriešené účty zoči-voči, čo znamená, že ten, kto prežije, má pravdu a je víťazom. Vystupujeme z auta a zisťujeme od miestnych ľudí, aké sú možnosti prechodu. Niektorí hovoria, že za chvíľu príde policajné auto, ktoré by nás mohlo previesť cez toto územie. Keďže tu nie je žiadna iná cesta, tak nemáme veľkú možnosť výberu inej trasy a v danom momente so skupinkou BUBO a SEN netušíme, čo sa bude ďalej diať. Daniel je synovec nášho lokálneho partnera Stevena, ktorý momentálne zabezpečuje pre nás ďalší program v Mt. Hagen a nie je s nami a tak mu píšeme, čo sa nám stalo. Povedal, aby sme za žiadnych okolností nešli za policajným autom, pretože voči policajtom nemajú kmeňoví bojovníci absolútne žiadny rešpekt a ak uvidia ich auto, začnú strieľať. Medzitým sa pri nás zastavilo ďalšie auto s miestnymi, nevedeli čo robiť. Báli sa na konfliktné územie vstúpiť tak, ako my, ich by mohli taktiež zastaviť a ukradnúť im všetko. Miestni ľudia, ktorí nie sú zapojení v kmeňovom boji, sa väčšinou nemusia báť o svoje životy, pretože ich sa ten boj bezprostredne netýka, ale ak by sa odvážili prejsť týmto územím počas nepokojov, mohli by prísť o všetko čo majú a samorejme aj o auto. Pán z tohto auta prišiel za mnou s prosbou o pomoc a informoval ma, že asi 10 minút, od miesta kde stojíme, je armádna základňa a len armáda nám môže pomôcť, nakoľko miestni bojovníci sa vojakov boja. Spočiatku som bol neistý, ísť s cudzincom do auta, nevedno kam, nie je vôbec upokojujúce. O pláne informujem klientov BUBO, ktorí s mojim plánom vyjadrujú súhlas. Volám Daniela a žiadam ho, aby povedal nášmu šoférovi Paulovi a ľuďom okolo, aby dávali pozor na našich klientov, keď budeme preč. Volám so Stevenom a oznamujem mu momentálny stav našej situácie a on len do telefónu pohmkáva a rozmýšľa. Počkaj, mám nápad, hovorí mi. Viem, že kamarátov syn, ktorý je v armáde, by mal byť v tomto období v okolí Tari a podieľa sa na pomocných prácach pri odstraňovaní škôd spôsobených zemetrasením. Medzitým s Danielom nasadáme do auta miestneho občana, ktorý nás poprosil o pomoc a vyrážame do armádnej základne. Po chvíli mi volá neznáme číslo a ozve sa tam: "Ahoj Marek, tu je James z armádnej obrany (Army defense). Steven mi volal a povedal, že máš problém a potrebuješ pomoc. Kde si a čo sa stalo?“ Keďže nedokážem presne povedať súradnice, tak odovzdám telefón Danielovi a ten mu povie, že sme neďaleko od armádnej základne a ideme pre pomoc. Prichádzame k obrovskému ostnatému plotu so železnou bránou, ktorú nám po chvíli začne otvárať chlapík v maskáčovej uniforme. Zaparkujeme, vyjdeme z auta a hneď sa z diaľky ozve, ty si Marek ? Stevenov kamarát? Áno, odpovedám. Ja som James, to ja som Ti volal. S úsmevom na perách mu odpovedám, ako neskutočne rád ho spoznávam a vysvetlím mu náš problém. On len prikyvuje a potvrdzuje, že s políciou by sme mali len väčší problém a je dobre, že sme prišli sem. Daniel s cudzím miestnym mu v domácom jazyku vysvetlia celú situáciu a po chvíľke James volá svojmu veliteľovi a žiada ho, aby prišli na základňu. Zhruba o pol hodinu sa otvára brána a vchádzajú do vnútra areálu ďalšie 3 džípy plné vojakov. Z prvého auta vyjde pán s dlhými fúzmi a v slnečných okuliaroch a ráznym krokom kráča k nám. James ma s ním zoznamuje a hovorí mi, že toto je náš armádny generálny plukovník, veliteľ "Nus Gras". Privíta ma oboma rukami a pýta sa ma, či viem, čo znamená Nus Gras. Ja mu na to odpovedám, že však to je Vaše meno, nie? Všetci okolo sa začnú smiať a ja neviem čo si mám o tom myslieť. Nie nie, vidíš moje fúzy? Sú dlhé ako tráva a keďže ich mám pod nosom, tak to je ako tráva na nose. Nus Gras je v jazyku Tok Pisin Nose Grass, teda tráva na nose. To je moja prezývka a budem rád, keď ma tak budeš volať aj ty, hovorí mi. Veľmi rád, odpovedám a tak, ako aj ostatní, sa pri tom smejem. No, dosť bolo žartov, hovorí. Idem zvolať mužov a ideme sa pripraviť. Prešla viac než hodina, počas ktorej sa dohadovali na postupe akcie a čo v prípade, ak by na nich zaútočili. „Marek, kde máš kamarátov?“, pýta sa ma Nus Gras. „Čakajú na nás asi 15 minút odtiaľto a sú spolu s naším šoférom a ostanými dedinčanmi, ktorí sa taktiež boja ísť ďalej“, odpovedám. Ok! Ideme na to a vydáva pokyny. Ja a moji muži ideme v prvých troch autách dopredu. Ty pôjdeš v aute medzi ďalšími dvoma autami. Keď prídete ku kamarátom, presadnete a budete čakať na náš signál. Vojaci nasadajú do auta a akcia začína! Wow, toto je adrenalín, hovoríme si navzájom s Danielom. Prvé tri autá vyštartujú rýchlosťou blesku a idú napred, aby mohli celú cestu vyčistiť od barikád a kmeňových bojovníkov. My ideme medzi ďalšími dvoma autami a samozrejme, aby toho nebolo málo, dostaneme na tejto zemetrasením rozbitej ceste defekt. Nestačil som sa ani spamätať a všetci už boli pri aute a vymieňali koleso. Netrvalo to ani 6 minút! Pokračujeme v ceste a po chvíľke dôjdeme na miesto, kde je naše auto s klientmi. S Danielom si presadneme a čakáme na signál od Nus Grasa. Asi po 20 minútach sa z Jamesovej vysielačky ozve šuchot, po pár prehodených slovách nám James hovorí, ide sa, cesta je čistá! Ideme za vojenským autom a za nami ďalšie. To nie je možné! Sme ako vo filme, kde majú vlastnú armádnu eskortu, hovorí Jirko. Áno je to tak! Máme vlastnú armádnu BUBO eskortu! Bezpečnú cestu nám zabezpečilo viac než 30 vojakov, ktorí boli neskutočne ochotní nám pomôcť. Prejdeme konfliktným územím a na konci nás čakajú už vysmiati vojaci na čele s Nus Grasom. Zastavujeme pri nich a oni už len skonštatujú, ste v bezpečí! My im vyslovujeme hlbokú vďaku, s úsmevom im všetci podávame ruky a ďakujeme za všetko, čo pre nás urobili. Hlavný veliteľ nám popraje šťastnú cestu a veľa krásnych bezproblémových zážitkov. James, synovec Stevenovho kamaráta, nám tiež príde podať ruku a necháva ho ešte raz pozdravovať. Rozlúčime sa, kývame všetkým vojakom, ktorí neskrývajú radosť z toho, že nám mohli pomôcť. Tu skutočne platí: „V núdzi poznáš priateľa“.
Ešte raz vám všetkým „vojaci“ veľké ĎAKUJEM. Pre nás v BUBO je bezpečnosť prvoradá a mať privátnu armádnu eskortu si môžu dovoliť len tí, čo majú najlepšie kontakty. My ich v Papui Novej Guinei máme! Vďaka nášmu skúsenému miestnemu sprievodcovi Stevenovi, ktorý má známosti aj v armáde, nám mohla byť dopriata ochrana prvého stupňa, ktorá bola v konečnom dôsledku najintenzívnejším zážitkom dňa. S určitosťou môžeme povedať, že tento zážitok si budeme pamätať do konca života.

23
May
23:32
2018

Mali – Krajina slávna, ale zároveň minimálne navštevovaná. Práve sme tu strávili so skupinou týždeň a prešli sme do Senegalu. Aké to bolo? V skratke skvelé. Treba uznať, že to nie je dokonale bezpečná destinácia, ale samotné cestovanie vo svojej podstate vyžaduje aby človek opustil svoju bezpečnú zónu a pustil sa na chodníčky za humnami, ktoré mu nemusia byť dokonale známe. My sme v Mali už boli viac krát, a pevne verím, že sa vrátime. Je to totižto krajina krásna a veľmi zaujímavá. Turizmus je pritom momentálne takmer na nule. Za týždeň, čo sme sa hýbali krajinou z východu na západ sme nestretli ani jedného turistu. Videli sme Európanov čo robili pre OSN, lekárov, alebo vojakov, ale ani jediného turistu okrem nás. Táto krajina má pritom čo ponúknuť. Za všetko stačí spomenúť kmeň Dogonov, alebo mesto Dženné, ktoré som spomínal v minulých príspevkoch. Je to možno trochu vážnejší turizmus, ale to čo človek získa za to určite stojí. A čo to je? Krajina kde Vás deti na ulici poprosia aby ste ich odfotili len aby si pozreli fotku, kde nás dedinčanky pokárali prečo už odchádzame keď sme len prišli, keď sme len zastali pri ceste aby sme upravili batožinu na streche, kde Vás ľudia zdravia na ulici... V skratke človek tu dostane autentickú ľudskosť, ktorá sa tak často vytráca aj z krásnych miest, ktoré sú priveľmi turistické. O pamiatkach a kultúre pri tom ani nehovorím, za to čo nájdete tu by sa nehanbila ani európska krajina. Miera rizika tu stále je. Ubytovania nie sú dokonalé, presuny sú náročnejšie, ale to čo sa človeku vráti, je toho hodné mnohonásobne, a na tom sme sa zhodli celá skupina. Aby sem človek prišiel a dobre to zvládol musí mať skúsenosti a miestne kontakty. My máme oboje a pevne verím, že sa sem opäť vrátime. A nie som sám. Práve dnes sme sa bavili s našimi miestnymi kolegami a náš sprievodca Hamadu skonštatoval: „Všetko išlo výborne, dúfam, že keď prídete domov, tak budete hovoriť o Mali v dobrom a budeme mať viacej turistov“. Je skvelé, že v krajine existujú ľudia ako Hamadu, ktorý sa naučil anglicky len na základe komunikácie s turistami a ktorý je presvedčený, že viac návštevníkov krajine zabezpečí lepšiu budúcnosť. A lepšiu budúcnosť im prajem na celej čiare. Mali máme opäť raz za sebou. Pred nami je Senegal. Západoafrické dobrodružstvo pokračuje.


 

23
May
11:29
2018

Pristávame na letisku s priliehavým medzinárodným kódom: MHD. Letisko, ktoré hneď po Teheráne vykazuje najvyššie počty prepravených pasažierov, až cez 10 miliónov, čo je niekoľkonásobne viac, než naše hlavne mesto. Pôsobí ako také väčšie “Janíkovce pri Nitre”. V rade pre cudzincov vstupujúcich do krajiny stojíme my, jedna mnohopočetná rodina z Egypta, jeden pupkatý pánko z Juhoafrickej republiky predbiehajúc sa pred nás so slovami “biznis visa, biznis visa, my friend.” A ešte jeden Nemec. Ten stojí v tichosti za nami. Zbytok lietadla stojí v rade pre domácich. Ženy tu majú o niečo tmavší odtieň oblečenia. Navštevujeme totiž jedno z najposvätnejších miest v celom Iráne. Naša cesta začína pri hrobke ôsmeho imama. Nám to možno nič nepovie, ale pre miestnych je to ako stáť pri hrobke jedného z 12 apoštolov. Možno trochu silne prirovnanie, ale atmosféra miesta a samotnej hrobky má neskutočne elektrizujúcu podobu. Cítiť tu, že sa jedná o naozaj výnimočné miesto. Medzi základných 5 pilierov islamu patrí púť do Mekky. A kto nemôže púť absolvovať, má rôzne náhradné riešenia. Jedno z nich je aj napríklad niekoľkokrát za život navštíviť Mashad. Pútnikov je tu neúrekom. Staré babičky o paličkách s celými rodinami, ale aj komplet vidiecke klany. Dalo by sa povedať, že sa nijak výrazne neodlišujú od zbytku populácie. Len všetky majú dlhy čierny čádor, ktorý pôsobí ako plast Harryho Potera až po zem a do čela zasadený hijab, ktorý zakrýva aj ich vlasy. Migračnou kontrolou prejdeme relatívne hladko a už stojíme na letisku, ktoré nemá žiadnu zmenáreň, ani bankomat. Na čo aj? Väčšina cestujúcich sú domáci. Vstupná hala pripomína Inchebu pred kolaudáciou, ale všetci pôsobia, že sú s tým ok. Naše takmer prvé kroky smerujú, ako inam, na miesto odpočinku Imáma Rezu. Všetci dostávame pri vstupe dlhé farebné čádory, aby nás v zástupoch pútnikov v čiernej bolo dobre rozoznať :) čádor inak znamená “stan”. Absolútne výstižné :) my ženy v “našich farebných stanoch” vchádzame oddelene od mužov. Obrovský komplex v sebe skrýva niekoľko múzeí, školu, veľkú mešitu, podzemné garáže pre niekoľko tisíc aut a samozrejme, samotnú hrobku ôsmeho Imáma Rezu. Na hlavné námestie sa dostávame v čase obedňajšej modlitby. Nemusím asi hovoriť, že atmosféra je tu absolútne jedinečná. Dnes už asi nezostáva veľa miest na našej planéte, kde by ste sa na výnimočných miestach nepotkýnali o davy turistov. My sme tu sami. A vôkol nás obrovské zástupy veriacich, ktorí svoju modlitbu prežívajú naozaj s veľkým oduševnením. Mám z toho zimomriavky.. a to je len začiatok našej cesty!!


 

Katarína Líšková, BUBO Katarína Líšková, BUBO
22
May
23:38
2018

Videl som na svete množstvo trhov, malých a veľkých, uzavretých, otvorených, špinavých aj čistých, ale žiaden sa nevyrovná Grand Marché v hlavnom meste Mali, Bamaku. Táto úžasná spleť plechových búd a vybývaných obchodných domov v centre mesta má veľmi svojskú atmosféru. Už ako prichádzame tak dávam pokyny – dobre si skryť peniaze a pasy, nebrať žiadne tašky a veľký pozor na foťáky – Grande Marché nie je miesto pre slabých. Akonáhle sa otvoria dvere nášho mikrobusu tak nás pohlcuje virvar západoafrickej metropoly. Okolo nás sú okamžite z každej strany predavači, skupina Európanov sem nepríde každý deň a treba ich preto patrične podojiť. Našťastie je medzi nimi aj bratranec nášho sprievodcu Hamadua, Ali, ktorý tu má stánok a Hamadu ho zavolal, aby nám pomohol. V obľahnutí miestnych sa presúvame k bývalému obchodnému domu, ktorý sa zmenil na budovu trhoviska. Cestou nám do nosa udiera nezameniteľný puch rozkladu. Sú to hnijúce hlavy a mŕtvoly rôznych zvierat, hlavne opíc. V rámci miestnej medicíny sú všeliekom na rôzne neduhy a obchodníci ich ponúkajú celé haldy. Popri opičích hlavách prechádzame na poschodie bývalého obchodného domu a vychádzame na balkón. Odtiaľto vidíme virvar tohto úžasného miesta ako na dlani. Dole pod nami sa predierajú autá davom ľudí, trúbia, vyhýbajú sa, do toho behajú motorky a predavači sa prekrikujú s tovarom. Nakupujeme zopár drobností a pokračujeme do domu umelcov. Je to vzletný názov pre dvor, kde majú svoje dielne všetci remeselníci od kožiarov až po zlatníkov. Tu pozorujeme život a kocháme sa rôznymi výplodmi malijských rúk. Vidíme tu hory masiek, haldy ebenových sošiek, miestne odevy, obrazy, kože kráv a v neposlednom rade aj kože miestnych zvierat ako napríklad had, alebo úplne čerstvo stiahnutá koža z krokodíla. Na Grande Marché v skratke nájdete všetko. Pomaly je nám ale trhu už dosť a zahajujeme ústup. Vyzerá to doslova ako bojový manéver v rámci ktorého sa sťahujeme späť k mikrobusu v tesnom obklopení obchodníkov so soškami, náramkami, kožami a neviem ani čím všetkým čo človek nepotrebuje, ale raz možno kúpi. V aute máme konečne pár sekúnd ticha. Ale aj keď je Grand Marché hlučný, špinavý, stiesnený a plný otravných predavačov, tak je to možno práve jeho výhoda. Aj vďaka kombinácii týchto nelichotivých faktorov je to jeden z najpozoruhodnejších trhov aké človek na svete nájde.


 

22
May
00:12
2018

Veľká mešita v Djenne je úctyhodná budova. Týči sa 16 metrov nad okolím a jej hlinená fasáda spevnená palmovým drevom vyzerá presne ako z rozprávky. Nie nadarmo je to najslávnejšia budova v Mali, štátny symbol krajiny, a zároveň najväčšia hlinená budova na svete. Každý rok sa tu zbehnú stovky miestnych a spoločne opravujú hlinu, ktorou je mešita omietnutá, aby vôbec držala pohromade. V skratke, je to jedna pamiatka, ktorú v Mali musíte vidieť. Háčik je len, že sa nedá dostať do vnútra. Teda oficiálne nie, ale nám sa to podarilo. Poďakovať musím nášmu miestnemu sprievodcovi Hamadovi, ktorý je rodákom z mesta a pozná sa s imámom mešity. Hamadu je pravoverný moslim a zároveň zúrivý zástanca turizmu, ktorý je presvedčený, že práve zahraničné návštevy môžu jeho krajine najviac pomôcť. Preto ani minútu neváha a už pred príchodom do mesta volá imámovi a dohaduje nám možnosť nahliadnuť do posvätného miesta malijských moslimov. Už pred vstupom do mešity nás preto čaká vysoký pán v miestnom kroji. Je to syn imáma, ktorý nás po mešite prevedie a dozrie, aby sme si celú stavbu mohli nerušene prejsť a nafotiť. Mešita vo vnútri pôsobí zvláštne exoticko-mysticky, celý priestor jej hlavnej siene je rozdelený na malé časti stovkou mohutných hlinených stĺpov. V ich tieni sedia alebo ležia veriaci, ktorí sa modlia - práve je ramadán a tí najvernejší trávia v mešite celé dni a nahlas čítajú korán a hadid. Ukazujeme si mihrab orientovaný k Mekke, kde vedie imám piatočné modlitby, ale aj zadnú časť určenú výhradne pre ženy. Na záver nás berie Hamadu aj na strechu mešity, aby sme sa mohli pokochať jej troma malými minaretmi zdobenými pštrosími vajcami, ale aj vyhliadkou na celé hlinené mesto Djenne, ktoré nám leží pod nohami. Z mešity odchádzame za spevov muezína, ktorý vyzýva veriacich na popoludňajšiu modlitbu. Mešita Djenne je krásna a úchvatná z vonka, ale je úžasné keď si ju človek môže prejsť aj z vnútra. Je jedno pokiaľ ste videli stovky mešít, ale táto matka sudánskych mešít má v sebe niečo ťažko opísateľné. A aj preto som rád, že mávame miestnych partnerov ako Hamada, ktorí sú aktívni a ústretoví a pomáhajú nám dostať sa práve k zážitkom, ktoré človek nenájde na každom kroku.


 

20
May
14:23
2018

Či ste priaznivcom prírody alebo kultúry, toto osloví každého! Predstavte si mohutný, 150 kilometrov dlhý, pieskovcový útes týčiaci sa 500 metrov nad piesočné planiny posiate baobabmi. Do jeho tieňa umiestnite africký kmeň s osobitými zvyklosťami, animistickým folklórom a preslávenými maskovými tancami. Máte? Toto je krajina Dogonov, tradičného kmeňa žijúceho v strednom Mali. Mohla by byť najväčšou turistickou atrakciou svetového formátu, ale to by nesmela byť v Mali, v zabudnutej krajine na Západe Afriky zmietanej občianskymi nepokojmi. My sme ale Dogonov navštívili a neurobili sme tak prvý raz. Podobne ako v minulosti, aj tentoraz sme tu boli jediní. Aj po rokoch sme tu našli tú pravú autenticitu, ktorú mnohí hľadajú, ale ťažko nájdu v konvenčných pamiatkach. Čakala nás panenská príroda v ich domovine – útesu Bandiagara, živá tradičná kultúra, ktorá stále funguje medzi ľuďmi, ako je príjemná pohostinnosť, ktorá v mnohých turistických krajinách už chýba. Navštívili sme starešinov Dogonov, zvaných Hogon, ktorí požehnali našu cestu a naše rodiny. Obdivovali sme ich unikátnu architektúru, mužské a ženské oddelené sýpky, ale aj rokovacie miestnosti pre mužov toguna, kam ženy nesmú vstúpiť. Prespali sme u Alyho v miestnom penzióne a opiekli sme kozu s jeho bratom. A nakoniec sme sa pokochali ukážkou najtradičnejších dogonských tancov v maskách ako kanaga alebo sirige pod vedením staršinu lovcov Leona. V skratke sme u Dogonov strávili dva krásne dni počas ktorých sme dokonale zabudli, že existuje nejaký vonkajší svet. Dnes sme už v Mopti a naše Západoafrické dobrodružstvo pokračuje smerom k najväčšej hlinenej mešite planéty- do Djenné.


 

17
May
08:51
2018

Len 17 mesiacov po otvorení sa môže gurmánska reštaurácia Le Pressoir d'Argent, ktorej majiteľom je známy britský kuchár Gordon Ramsey, pýšiť v poradí už druhou hviezdičkou slávneho Michelinského sprievodcu. Gilad Peled, šéfkuchár tejto reštaurácie, ktorý je v tomto prípade hlavou a rukami Gordona, a Arthur Févre, hlavný cukrár, našli dokonalú rovnováhu v použití britských produktov a regionálnych chutí. Spolupráca dvoch maestrov Vám tak pripraví nezabudnuteľný gurmánsky zážitok trvajúci niekoľko hodín, za ktorý budete ochotný dať čokoľvek. Možno aj preto nie sú v menu uvedené ceny : Čerešničkou na torte je výber uznávaného sommeliera, ktorý Vám podľa Vašich chúťok vyberie jeden z 550 druhov vína, ktoré sú k dispozícií v tomto kulinárskom nebi v historickom centre francúzskeho mesta Bordeaux . Keďže sme práve vychytali sezónu špargle, touto zeleninou bolo inšpirované takmer celé 8-chodové degustačné menu. Špargľový sorbet ste asi ešte neochutnali, však? My sme si s BUBO tento luxusný zážitok dopriali na záver nášho najchutnejšieho zájazdu Tour de France, tak sa k nám nabudúce pridajte. P.S.: Ako jediní z hostí sme sa v ten večer dostali do kuchyne, a mohli sme pozorovať samotného Gilada Peleda pri práci. S nami vždy dostanete viac! Foto: Špargľa s omáčkou zo syra Ossau Iraty, z čiernych hľuzoviek a pena zo šunky Noir de Bigorre


 

17
May
00:34
2018

„Čisté béžové uniformy zmiznú a začína sa nárazníkové pásmo, kde by sme bez nášho vozidla neprešli. Sudy a medzi nimi kamene pospájané šnúrou. Vľavo hlinená búda. Nad tým zdrap látky, vyblednutá vlajka Mali.“ Týmito vetami sme donedávna popisovali prechod hranice Burkina Faso a Mali. Obe krajiny sú málo navštevované a ani my sme tu neboli tri roky. Za ten čas sa toho veľa zmenilo a my budeme musieť náš opis zmeniť. Vláda Mali sa zjavne zmobilizovala a vybudovala veľmi slušnú cestu, ktorá nadväzuje na slušnú cestu na strane Burkiny. Politická situácia je stále turbulentná a o tom svedčí aj to, že pohraničná búdka je až 25 kilometrov od hraníc. Tú starú naľavo sme videli už len rozstrieľanú a opustenú. To už ale tiež je minulosť. Dnes je na hranici pokoj, ale bezpečnostné opatrenia trvajú. Politická situácia v tejto krajine, ktorej severná časť je už siedmy rok na pokraji občianskej vojny stále nie je najstabilnejšia. „Toho sa ale vy nemusíte obávať, kým nie ste Francúzi, tých veľa ľudí nemá rado“ ubezpečuje nás miestny sprievodca Hamadu „My v Mali vieme ako sa správať k turistom a vždy ich radi vidíme“ dodáva. A je to vidieť, na každom kroku sú k nám miestni neuveriteľne milí, nadšene mávajú a za pár drobných radi zapózujú na niekoľko fotiek. Niet sa ale momentálne veľmi čo čudovať, turistov tu je minimum a rozhodne nemôžeme tvrdiť že by miestnym liezli na nervy. Skôr naopak, chýbajú im. Pred desiatimi rokmi mnohí robili v turizme a teraz sa musia činiť inak. Nie je to prekvapivé. Hraničným priechodom kade sme vstúpili do krajiny za mesiac máj prešli okrem nás 4 turisti, z toho dvaja boli so susednej Ghany a len dvaja Európania. Krajina je ale zatiaľ veľmi príjemná a prudko exotická. Míňame stáda kôz, hlinené domčeky a baobaby. Dnes prespávame v Bandiagare, v najlepšom hoteli, vlastne v jedinom, čo ešte prežil. A zajtra ráno nás čaká prvý z vrcholov našej výpravy – návšteva bájneho kmeňa Dogonov. Držte nám palce, aby sa darilo v love zážitkov a tešte sa na ďalšie správy z nášho Západoafrického dobrodružstva, z Mali a neskôr Senegalu!


 

13
May
23:55
2018

Nechoď tam. Sú tam samé choroby a vojna. Všetko je strašne drahé a nie je tam čo jesť. To je len zopár krátkych viet, ktorými Vás budú známi a priatelia vyprevádzať na cestu do Angoly. Web vám takisto poskytne extrémne obmedzené množstvo informácií a naraz viete odkiaľ to všetci všetko vedia.. Z webu. Veď tam je pravda. Nuž minimálne v prípade Angoly si dovolím tvrdiť, že nie.


Jednoduché, išli sme sa o tom presvedčiť sami. Už len „obávaný“ vízový proces sa obmedzil na pár úsmevov a víza boli hotové. Neboli lacné. 200 euro, každopádne s nulovou byrokraciou. O pár týždňov nato, prišla Angola s online vízami, niečo podobné ako zaviedla Rwanda v roku 2006. Všetko presne naopak ako Vám tvrdí Google a spol. Skytrax hodnotí letisko v Luande ako jedno z najhorších na svete. Zdá sa, že chlapci zo Skytraxu sa ani len neunúvali cestovať sem. Luanda je oveľa lepšia ako ďalších 30 iných afrických letísk, taký priemer avšak žiadna hrôza. Už na mape vyzerá mesto zaujímavo. Letisko uprostred mesta a všetko doslova na dosah. Keď Luandu plánovali, tak vraj sa hovorilo o tom, že mesto bude mať aj 500.000 obyvateľov. Počas občianskej vojny a po jej skončení sa to číslo zastavilo niekde na 7,2 milióna a uvidíme, či klesne.


Centrum Luandy dostalo „uplift“ a satelitné mestá to ešte len čaká (istotne budú čakať veľmi dlho). Slumy, ktoré dominovali mestu na začiatku tisícročia, prekryli výškové budovy, nové cesty, marína a zo stredu mesta sa rekonštrukcia pomaly ale iste tlačí aj ďalej než len do centra. Keď sa z medzinárodného letiska 4. Februára dostanete von, tak Vás ovalí typický vzduch Luandy. Lepkavý, horúci, stojaci vzduch typický pre rovníkové oblasti. Je teplo, je vlhko. Čakáte chaos na letisku? Nie je. Žiadne naťahovačky taxikárov a presviedčanie, že práve s nimi to bude to pravé. Nie. Prečo? Základom je, že taxíkov je v Luande strašne málo. Je len množstvo malých otrieskaných áut, ktoré ich suplujú, ale nefungujú ako klasické taxi. Rovnako ich neodporúčame používať, keďže technický stav vozidiel je dosť zlý. Snáď najspoľahlivejšia taxi služba sa volá Allo taxi. Oveľa zaujímavejší spôsob cestovania je modrobielymi mikrobusmi, ktoré svištia po celom meste. Candongueiro, kolektívne taxi, ktoré ide len keď sa naplní a jazdí po fixnej trase. Je to najlacnejší a najzážitkovejší spôsob dopravy po Luande. Šoféri tieto autá nevlastnia, len šoférujú. 5 dní v týždni robia pre majiteľa, 1 deň si celú tržbu berú šoféri a 1 deň je určený na údržbu a servis. Toto je zákon! Jedna jazda je okolo našich 80 centov. Tretia možnosť je mať kamaráta, známeho či spoľahlivého šoféra alebo si prenajať auto. Je to najdrahší ale zároveň najrýchlejší a najbezpečnejší spôsob dopravy. Cesty sú plné, avšak s orientálnym chaosom či nigérijským cestným peklom sa nedajú porovnávať. Jazdí sa slušne, podľa predpisov. Vyhnite sa dopravným špičkám v smere do centra z Luanda Sul, teda sofistikovanejšej časti Luandy. Aj z tohto dôvodu je ideálne bývať v centre, kde je zároveň väčšina vecí, čo si chcete pozrieť. Centrálne položené letisko, hotely a atrakcie v jednej zóne robia z Luandy veľmi príjemné mesto na spoznávanie.


Necelých 10 minút jazdy z letiska a ocitnete sa v absolútnom centre mesta. Ako prvú zastávku odporúčam Miramar. Ako názov napovedá, výhľady sú nádherné a Luandu máte ako na dlani. Diplomati, ambasády a angolská smotánka tu má svoje rezidencie. Buďte opatrní s fotoaparátom! Z Miramaru zbehneme dole, k oceánu. Avenida 4 de fevereiro pretína centrum a objíma oceán. Otvorí sa pred Vami nádherná prímorské promenáda, ktorá mne osobne pripomenula Singapur. Blyštiaci sa oceán na jednej strane, palmy, bežci, zmrzlina uprostred a za chrbtom rezidencie. Staré koloniálne budovy sa snažia konkurovať moderným stavbám a treba dodať, že im to celkom ide, hoci ich dni sú zrátané. Pred Vami svieti nádherná koloniálna ružová budova, v ktorej má sídlo národná banka Angoly. Jednoznačne najkrajšia budova v meste, na ktorej je zaujímavý fakt, že táto budova bola skvelo udržiavaná aj počas občianskej vojny. Luanda horela, ale tento skvost sa nemenil, peniaze vo vnútri neboli, okná sa umývali a nech sa dialo čokoľvek, Banco nacional de Angola ticho čakala na lepšie časy. Dočkala sa ich. Hneď vedľa stojí za krátku návštevu múzeum peňazí „Museu de Moeda“, ktoré len nedávno 6.5.2016 otvoril bývalý prezident Jose Eduardo do Santos. Zaujímavá zbierka peňazí obsahuje aj mušle, ktoré tu kedysi nahrádzali peniaze a koniec koncov dodnes sa s nimi platí trebárs v Novom Írsku.


Sme len pár metrov od Fortaleza de Sao Miguel. Impozantná stavba, ktorá strážila v minulosti prístav a je najstaršou budovou v meste. Paulo Dias de Novais ju postavil v roku 1576 a chránila Portugalcov pred francúzskymi, anglickými a holandskými korzármi. V roku 1772 dosiahla terajšiu veľkosť a mala aj vlastnú odlievareň kanónov. Vraj ako jediná v Afrike. Neskôr slúžila ako väzenie pre degredados ( portugalskí kriminálnici, ktorí si odpykávali trest mimo Portugalska). V modernej Luande sa z pevnosti stal symbol zjednotenej Angoly a je prvým miestom, kde sa zastavujú vysoké štátne delegácie. Je odtiaľto najlepší výhľad na luandskú promenádu a Ilhu. Areál zdobia sochy starých kmeňových náčelníkov, portugalských dobyvateľov a samozrejme nechýba ani kosák a kladivo. Zbierka historických áut, na ktorých jazdil prvý prezident Neto a tiež obrnený transportér používaný počas občianskej vojny. V pevnosti strávime cca 30 minút a smerujeme na Ilhu.


Keď sa pozriete na mapu mesta, tak okolo Luandy vidíte dva dlhé pieskové polostrovy, ktoré vytvárajú prirodzený prístav. Ten bližší je súčasťou hlavného mesta a volá sa jednoducho Ilha, alebo Ilha do Cabo alebo Ilha de Luanda. 12 kilometrov dlhý a v najširšom mieste 500 metrov široký polostrov bol kedysi od Luandy oddelený úzkym pásom oceánu a práve tu v roku 1575 pristál Paulo Dias de Novais. Nie náhodou, Ilha bola na vtedajšiu dobu bohatým miestom, práve tu sa nachádzali mušle „zimbu“, ktoré sa používali ako platidlo (nájdete ich v múzeu peňazí). Luandu s Ilhou spájala plytká pláž, potom most a dnes moderná cesta. Obyvatelia Ilhy sa titulujú ako praví Caluandans t.j. obyvateľ Luandy. Tu mesto vzniklo. Dnes je Ilha obľúbenou víkendovou destináciou, plná barov, reštaurácií, futbalu. Na konci Ilhy sa pred Vami otvorí v opare zátoka vrakov a divoká Angola, ktorá je tak odlišná od hlavného mesta. Ak ste hladní po dlhom lete, tak si tu dajte prvú Cucu, alebo nájdite nápis Há sopa e almoco a vyskúšajte miestny chic street food. Pokračujeme ďalej v prehliadke. Prešli sme Ilhou a slnko je ešte stále vysoko. Po pobreží a avenide nova marginal ideme k zvláštnej štruktúre. Mauzóleum Dr. Agostinha Neta, postavené pre prvého prezidenta, ktorý zomrel v roku 1979. 120 metrov vysoký monument je obrovský, temný, typický ruský dizajn J Nad mauzóleom vidíte nádherné ružové budovy The Cidade Alta.


Vládna štvrť, kde je prezidentský palác, nová budova parlamentu a viaceré ministerstvá. Vzduch je tu lepší a príjemnejší ako na dusnom pobreží. Zaujímavosťou Angoly je, že všetky vládne budovy sú ružové. Kdekoľvek idete a vidíte ružovú tak viete, že ide o vládnu budovu. Od Huamba cez Soyo až po Namibe, od Luandy až po Luacano, všade to bude ružová! Cidade de Alte je nad pevnosťou a tak okolo zbehneme opäť dole do centra, kde nás čaká zopár zaujímavých stavieb. Medzi polorozpadnutými budovami, vysokými hotelmi naraz všetko okolo prerazí žltá farba. Ste na správnom mieste Palácio de Ferro (Železný palác). Budova samotná je zatiaľ pre verejnosť zatvorená a malo by v nej byť múzeum diamantov. Pre množstvo železa použitého na stavbe sa dodnes zachoval názov železný palác a áno, pripomína trochu konštrukciu Eifellovky, ale či má niečo s pánom Eiffelom spoločné nie je jasné. Každopádne v rámci Luandy je to jedinečná architektúra. Hneď oproti Vám je konzervatívna budova Endiamy, národnej diamantovej spoločnosti, ktorá sa stará o rozsiahle diamantové bane na území Angoly.


V tomto momente už máte dosť. Veď len dnes ste prileteli, je teplo, dusno a sprcha je obrovským lákadlom. 600 metrov peši a sme na poslednom mieste Igreja de Nossa Senhora da Nazaré. Krásny kostol z roku 1664, ktorý patrí medzi najstaršie v krajine. Dal ho postaviť guvernér Negreiros potom ako stroskotal kdesi v búrlivom Atlantiku medzi Angolou a Brazíliou. Prežil a z vďaky za zázrak postavil tento kostol. Vnútro zdobia typické portugalské kachličky „azulejos“, ktoré dokumentujú stroskotanie a takisto bitku v Ambuíle, kde Portugalci porazili kráľa Konga Mani Maluzu. Jeho sťatá hlava bola zabudovaná do múrov kostola a je tu azda dodnes. Najlepšia atmosféra je tu samozrejme počas nedeľnej bohoslužby. Vždy tu buďte opatrní a pri fotení dávajte pozor, keďže hneď vedľa je ministerstvo vnútra. Zbytočné problémy.


Po prehliadke je Váš hotel vzdialený maximálne 15 minút jazdy, vždy si dajte hotel v centre. Vlažná sprcha a na Luandu medzitým padla noc. Reštauráciu nehľadajte v hoteli, ale vyrazte na Ilhu, ktorú už poznáte. Cais de Quatro je ideálna adresa s výhľadom na promenádu, downtown a s uvoľnenou atmosférou v reštaurácii, kde sa miešajú expati s domácimi. Jedlo je dokonalé. Jednoznačne choďte po morských potvorách a rybách. Ako uvidíte, v Angole neskôr sú čerstvé, dnes chytené v angolskom Atlantiku. Portugalské víno, miestne pivo, prípitok, chladená lambretta a horúca noc bude dlhá.


Na druhý deň už Luandu poznáte a cez Luanda Sul sa vyberte na juh. Vašou prvou zastávkou bude múzeum otrokárstva necelých 22km južne. Malá budova, ktorá bola domom otrokára, bola zmenená na múzeum. Šokujúce čísla. Angola bola najväčším zdrojom otrokov...vyše 5,5 milióna zdokumentovaných otrokov bolo vyvezených z krajiny. Skutočné číslo je oveľa väčšie. Na vylepšenie nálady je tu malý trh so soškami. V centre Luandy nájdete zopár obchodov, tu si môžete vyskúšať zjednávanie. Je dobré mať buď kwanzy alebo drobné doláre. S pocitom dobrého nákupu sa posunieme o ďalších 33km južne na Miradouro da Lua. Ak ste boli v USA v Bryce kaňone tak budete mať pocit deja vu...Majestátne zvetrané „trubky“ na útese s výhľadom na oceán. Na jednej strane povrch ako na mesiaci a na druhej zelená Angola plná paliem, modrej oblohy a spenených bielych vĺn narážajúcich na pevninu. Krásne zábery. Ruch Luandy už je za vami a z veľkomesta nevidieť nič. Premávka takmer zmizla, stromy sú vyššie a o chvíľu narazíme na rieku Kwanza. Kwanza river je niečo ako náš Dunaj. Po rieke je pomenovaná angolská mena a zároveň tvorí hranicu národného parku Kissama. Ešte pred mostom, ktorý je okupovaný čiernymi makakmi odbočíme doprava a okolo mohutného kostola, ktorý ledva odoláva príboju sa dostaneme do Kwanza river lodge. Predstavte si oceán, pieskovú pláž, ústie rieky, hustý les a safari. Kwanza river lodge má nádhernú polohu a vzdialenosť len 72 km z Luandy z nej robí výbornú víkendovú destináciu. Klasické safari či športový rybolov? Terajší manažéri lodge sú pôvodom zo Zimbabwe a manažujú aj podobnú lodge v Namibe. Milujú rybačku! Bungalovy, malý bazén a barbecue. Z jednej strany džungľa a z druhej Atlantik. Neviete si vybrať a tak je najlepšie stráviť tu pár dní. Kissama national park je najlepším v krajine, ktorá počas vojny faunu takmer úplne zdecimovala a práve tu sa už vyše 15 rokov snažia všetko reštartovať. Darí sa im to, presvedčte sa sami.


 

10
May
04:17
2018

Telefonujem Michaelovi, preboha je to už 15 rokov, čo sme v jeho hoteli v centre Penangu oslavovali 30. narodeniny mojej ženy. Michael je etnický Číňan a hrdý občan Malajzie, krajiny, kde nájdete na jednej ploche celú Áziu. Zmenené telefónne číslo mi nadiktoval Raju Sharma, môj malajský partner, ktorý bol mnoho rokov šéfom malajského turizmu. Sharma, ako už podľa mena viete, je etnickým Indom a je taktiež hrdým občanom Malajzie. Telefonujeme a smejeme sa, všetci traja sa predsa poznáme tak dlho a tak dlho robíme spoločne biznis. Toto je hlavné lepidlo vzťahov, keď v obchode všetko sedí a biznis rastie, postupne Vás príjmu do rodiny. Nemám s nimi zmluvu a nikdy som nemal, ale všetky ústne dohody medzi nami platia, nikto z nich ma ani raz neoklamal. V tej dobe vládol Malajzii Dr. Mohamad Mahathir a všetci ho považovali za Malajského Mečiara, polodiktátora. Stačí si prečítať komenty v tlači z toho obdobia, dobrú vetu som nepočul. Ekonomickú moc majú v Malajzii v rukách Číňania, ale politickú Malajci a Michael (Číňan) si z “tlčhubov” robil srandu, no myslel tým všetkých politikov.


No s odstupom času vidieť, že za vlády Mahathira sa veci diali – na rozdiel od Mečiara, ktorý nevybudoval nič. Preto nemám rád zjednodušovanie na základe “nedemokratickosti”, hlavne ak táto bumážka vznikne na základe toho, že daný premiér neodobril kšeft USA a ostatní následne preberajú "zaručene správne správy" Za nedemokrata sa vždy považoval aj Lee Kuan Yew zo susedného Singapuru. A to je pre mňa ešte väčší hrdina - tak ako to robil Lee, tak by sa mali spravovať štáty!


Pomenovanie nedemokrat by mi nevadilo, no asociácia so zlým lídrom mi vadí. Nedemokrat = zlý. To mi vadí. Keď si porovnáme výsledky, tak obaja (Lee aj Mahathir) boli vynikajúcimi lídrami a pod ich vedením sa ich krajiny posúvali z kategórie krajín III. sveta hore závratnou rýchlosťou - medzi špičku.


Iba na ukážku, dve veci na tú dobu nebývalé. Za Mahathira sa vystavali napríklad dvojičky Petronas tower (na aktuálnej fotografii),  otvorili sa v roku 1998, a dlho boli najvyššou stavbou sveta a stále ide o najväčšiu atrakciu Kuala Lumpur. Mahathir dotiahol preteky formula 1 do Sepangu. Na jedných som sa zúčastnil a vtedy v roku 2003 po prvý raz v histórii vyhral neznámy Kimi Räikkönen. Nikto nemal tričko ani čiapku s jeho menom, nikto to nečakal.


Teraz vládne “demokrat” Najib Razak a všetci ho majú plné zuby. Robí populistické opatrenia, chýba mu vízia. “Správa sa ako primitívny Bugisský pirát zo Sulawesi” tvrdí Dr. Mahathir (pôvodne bol lekárom) a opäť vo svojich 92 rokoch kandiduje. A práve teraz vyhral. Stal sa tak najstarším premiérom sveta. To nepokladám za dobré, no prajem mu pevné zdravie.


Mali by ste mať túto správu ako prví pred ostatnými, čo čítajú slovenské denníky. Prečo? Lebo BUBO je TU. Zdravím z Ázie.


Prajem Malajzii všetko dobré, mnohému som sa tu naučil.