Zobúdzame sa v najlepšom hoteli v Dračích horách, a po celom dni strávenom v jeho okolí sa vydávame ďalej. Dnes smerujeme do Lesotha, ktoré je označované ako "Kráľovstvo v nebesách" alebo "Strecha Afriky". Toto pomenovanie dostala krajina oprávnene, pretože je to najvyššie položená krajina v Afrike a jediná krajina na svete, ktorá absolútne celá leží vo výške viac ako 1000 m.n.m. Už pred vstupom do Lesotha treba brať do úvahy, že krajina patrí medzi jednu z najmenej navštevovaných krajín sveta a mnoho vecí tu nefunguje podľa našich predstáv. Je to rozvojová krajina, ktorá sa len donedávna zmietala v konfliktoch a okrem prírody nemá toho veľa, čo by ponúkla. Lenže práve to "nič", čo v krajine je, nás zaujíma, pretože z južnej Afriky je práve Lesotho "Tá pravá" Afrika. Prekračujeme národný park Golden Gate, kde spravíme krátke fotopauzičky, a po dopití posledného dúška kávy v meste Clarens opúšťame Juhoafrickú republiku zhruba 15 km východne od Foriesburgu. Hraničný priechod Caledonspoort patrí v Lesothe medzi najmenej frekventované, a z tých málo turistov, ktorí sem zavítajú, väčšia časť využije priechod Maseru Bridge v hlavnom meste. My sme však lovci zážitkov, a tie začíname loviť hneď 7 km od hraničného priechodu v mestečku Butha Buthe. O návštevnosti tejto krajiny sa presvedčíme v momente pri vstupe do mesta, keď ľudia na ulici ukazujú prstom na náš autobus. Informácia o našom príchode sa šíri rýchlosťou blesku, a ešte ani poriadne nezaparkujeme a už o nás všetci vedia. Na prvý pohľad to tu vyzerá veľmi biedne, až nebezpečne, no opak je pravdou. Prechádzka cez Butha Buthe je pre mnohých ľudí úžasným zážitkom, pretože všetko tu je nefalšované a nič nie je naaranžované pre turistov. Počas prechádzky sa riadime pravidlom úsmevu a pozdravu, a preto sa na okolo-zazerajúcich, priam až čumiacich domácich, radi usmejeme, zakývame a pozdravíme sa. Miestne trhy sú viac než len autentické. Pre nás, ako turistov, však relatívne "nezaujímavé", pretože sortiment obsahuje veci každodenného použitia. Tzn., žiadne suveníry. Na uliciach špina, prach, zápach, hluk z áut a prekrikovanie sa zo stánkov, ktoré sú častokrát zbúchané iba z plechu alebo nejakého rákosia. Cítite to? Toto je pravá Afrika, bez cenzúry. Ako sa vraciame k autobusu, staršia pani na druhej strane cesty na nás začne kývať a hneď vyťahuje klobúky a chce, aby sme sa na ne pozreli. Práve klobúk "Mokorotlo" patrí medzi tradičné symboly ľudí Basotho. Je odvodený podľa tvaru hôr, ktoré v Lesothe dominujú, ide najmä o horu "Qiloane Pinnacle", ktorá sa nachádza neďaleko hlavného mesta Maseru. Po bezkonkurenčnej prehliadke Butha Buthe sa naobedujeme v KFC, nakoľko je to takmer jediná a zároveň najlepšia varianta, ako zahnať v tomto meste hlad. Pokračujeme ďalej a zhruba po hodine cesty v okolí mesta Hlotse zastavujeme na ďalšiu autentickú prehliadku. Už dopredu som našu BUBO skupinu informoval o kúpe cukríkov a maškŕt pre detičky, ktoré navštívime priamo tu. Náhodne vyberám základnú školu, v ktorej som ani ja sám ešte nebol a spolu s klientmi sa ideme pozrieť, ako také školy v Lesothe vyzerajú. Náš príchod je sprevádzaný obrovskou radosťou malých detičiek, ktorým sa práve zastavil v škole čas a výskajúc - až burácajúc od radosti, na nás čakajú pri plote. Najprv oslovíme pani učiteľku, ktorej sa spýtame, či môžeme ich školu navštíviť a rozdať maškrty deťom, a či by nám aj ukázala priestory ich školy. Úroveň lesothských škôl je veľmi slabá a deti častokrát pochádzajú z rodín, ktoré sú pod mierou chudoby. Pani učiteľka Patience Kota nás privítala a ukázala nám triedu, v ktorej učí. Jej trieda pozostáva z detičiek od 5 do 10 rokov. To znamená, že deti sa musia učiť spoločne, nakoľko tu nie sú finančné ani profesné kapacity pre viac učiteľov. Dokonca nám Patience povedala, že ďalšie 3 učiteľky, ktoré s ňou učia, nemajú ani vysokú školu. Ona teda okrem žiakov doučuje aj svoje kolegynky. Je to smutné, no nám však robia radosť nekončiace úsmevy na perách malých žiakov, pre ktorých sme práve my absolútnym zážitkom. Už to vidím, ako sa budú tešiť domov s plnými vreckami cukríkov, aby sa pochválili rodičom, čo dnes zažili. Deň však ešte nekončí a my sa s nádejnou mladou generáciou Lesotha lúčime so slzami v očiach a pokračujeme na juh k mestu Teyateyaneng. Práve tu z hlavnej cesty otáčame na východ a sledujeme krásu krajiny a okolitý život miestnych farmárov. Po zhruba 10 km jazde požiadam šoféra autobusu, aby zastavil a chvíľu čakal. Na kopčeku popri ceste bola malá usadlosť, rozhodol som sa, že ju navštívime, opäť, ako inak, autenticky. Keďže je veľmi drzé niekomu sa "nanominovať" do domu bez ohlásenia, vyzbierali sme peniažky a išli sa milo spýtať majiteľa domu, či nás privítajú a ukážu, ako žijú svoj každodenný život. Majiteľ domu bol 19 ročný muž Tandakho (aspoň si myslím, že sa to tak píše :D) a s malou 12 ročnou sestričkou sa starajú o dom, záhradu a dobytok. Ich angličtina bola veľmi skromná, pretože školu si dovoliť nemôžu. Ich jediným bohatstvom sú 3 kravičky a malá záhrada. Vďaka tomu sa môžu každý deň napiť mlieka a spraviť si kukuričnú kašu pap, ktorá je ich hlavnou stravou. Popravde, pre nás by tá kaša bola ako za trest, a nie ako vďaka za nasýtenie. Ich domček mal asi tak 4x4 metra. Slamená strecha, posteľ, kde sa vyspia obaja, malý sporák a žehlička na vriacu vodu. Nehovoriac o tom, že v dome bolo asi 45˚C a nedýchateľný vzduch. Je to veľmi skromný život. My, Európania, by sme to mnohokrát nazvali aj ako boj o prežitie. Po 15 minútach strávených v ich príbytku sa o nás dozvedeli aj susedia a pozvali nás, aby sme prišli aj ku ním. Všetci tu boli na nás veľmi milí a našu návštevu nebrali so žiadnym odporom. Väčšinou to boli mladí ľudia do 25 rokov, ich priemerná životnosť tu je extrémne nízka a priemerný vek obyvateľov Lesotha je 24,2 rokov. Po vyše pol hodiny strávenej v autentickom prostredí domácich obyvateľov je čas rozlúčiť sa s nimi a pokračovať ďalej. Pri rozlúčke sa mi Tandakh priznal, že by chcel byť spevákom a že peniaze, ktoré sme mu dali využije na školu pre seba a svoju sestru. Navrhol som mu, aby nám zaspieval, no trošku sa hanbil, a keď sa obzrel okolo seba, v rýchlosti mi potriasol rukou a upaľoval ako o život. Nechápal som, čo sa deje, no po pár sekundách som si uvedomil, že kravičky, ktoré strážil pred domom tam zrazu neboli. Naša prítomnosť ho tak rozptýlila, že aj kravy si zabudol postrážiť :D Nastúpení už v autobuse sa lúčime s týmito milými ľuďmi a razíme cestu do hlavného mesta Lesotha, do Maseru. Mnohých z nás to za bežných okolností ani nenapadne, no mali by sme byť vďační za všetko čo máme, pretože máme skutočne všetko! Pre BUBO skupinu to bol jeden z najneopísateľnejších autentických zážitkov, ktoré doteraz zažili. Mali sme tú možnosť vidieť nefalšovaný život v Afrike a aspoň trošku pomôcť ľuďom, ktorí si to skutočne vážia. 60 eur, ktoré sme vyzbierali, je pre nás zanedbateľná čiastka, no pre vidiečanov v Lesothe to mnohokrát znamená nový začiatok na lepší život.
