Rwanda ma prekvapila svojou bezpečnosťou, rozvinutosťou a čistotou. Okrem pozorovania horských goríl je však súčasťou prehliadky aj návšteva miest, kde sa udiali zverstvá počas genocídy v roku 1994. O genocíde som veľa čítal a po nej sledujem vývoj Rwandy a obdivujem výsledky, ktoré dosiahol prezident Paul Kagame a jeho odvážne rozhodnutia. O demokracii nášho typu sa tu nedá moc hovoriť (aj keď v roku 2017 získal Kagame vo voľbách 98% hlasov), ale ekonomické výsledky sú obdivuhodné a Rwanda, prezývaná Švajčiarsko Afriky pre svojich „milión“ kopcov, má v posledných rokoch aj veľmi úspešný ekonomický príbeh. V susednom Burundi, ktoré má podobný príbeh a podobné zloženie obyvateľstva, je chaos a chudoba. Rwanda je zázrakom a nastolený mier je obdivuhodný. Čas od času tieň na úspechy vlády vrhnú 1/ boje v Kivu v susednom Kongu, kde Kagame „vyviezol“ Rwandský konflikt a kde boje pokračujú, no a potom 2/ zbavovanie sa nepohodlných kritikov vlády svojským a drsným spôsobom. Posledným ostro sledovaným problémom je smrť najznámejšieho speváka gospelov Kizito Mihigoa. Ja na 90% počúvam africkú hudbu, no Kizitova hudba sa mi nepáčila a zrejme ani Kagamemu. V médiách sa objavila informácia, že pri policajnom vyšetrovaní v Kigali tento 38 ročný mladík zomrel. V Rwande sa o tom neviete s nikým porozprávať, medzinárodné spoločenstvo sa však pýta čo sa stalo? Takýto prešľap sa Rwande nestal po prvý raz. Mŕtvy je aj Patrik Karegeya, ktorého zabili v Johannesburgu v roku 2014. Mŕtvolu chlapa, ktorý sa rozhodol kritizovať Paula Kagameho našli v luxusnom hoteli v belošskej štvrti Sandton. Kizito Mihigo je taktiež Tutsi (ako Kagame), ktorému Hutuovia zabili otca a on ich nenávidel. Veľmi talentovaný chlapec študoval hudobné konzervatórium v Paríži a chcel sa pomstiť, vstúpiť do RPF – bojových jednotiek Tutsiov. No potom prišlo niečo, čo on spomínal ako osvietenie duchom svätým. Hlboko veriaci človek sa zrazu zmenil a rozhodol sa s vnútornou nenávisťou v sebe bojovať. Keď prezident Paul Kagame zrušil klasifikáciu z čias Belgičanov, ktorá rozdeľovala obyvateľov na Tutsiov a Hutuov, tak priletel späť do Rwandy a postavil sa na jeho stranu s cieľom nastoliť večný mier, etnické zmierenie, a priniesť do Rwandy lásku. Stal sa miláčikom Kagameho aj jeho ženy Jeannette; spieval na všetkých dôležitých vládnych akciách pri výročiach genocídy a moji kamaráti mi hovorili, že vraj chodí s prezidentovou dcérou. Miláčik Kizito vystupoval v televíznej show a každý ho poznal. V Rwande sa hovorí - a zrejme aj vy máte túto informáciu -, že v roku 1994 Hutovia pozabíjali Tutsiov. No nikto nikdy oficiálne nepovedal, že aj Tutsiovia zabíjali Hutuov a že to boli desaťtisíce, a zabíjanie pokračovalo aj po skončení genocídy. To je to „vyvezenie nepokojov“ do Demokratickej republiky Kongo, o ktorej hovorievam. Kizito v snahe zblížiť obidve strany však to, o čom sa vie ale nehovorí, povedal naplno a naspieval The Meaning of Death. A to nemal robiť. Kagame mu odkázal, že ak sa neospravedlní, je mŕtvy muž. V panike to ihneď urobil. No nepomohlo to a spútaný bol predvedený na policajný výsluch za „zradu“. Odsúdili ho na 10 rokov a zlatý chlapec vymenil dizajnérske obleky za ružovú väzenskú uniformu. V Rwande je všeličo iné, aj farba väzenských uniforiem. Väzenie malo Kizita „umravniť“, no tento pobyt ho iba zradikalizoval a utvrdil v tom, že mal pravdu, že vláda Kagameho nie je spravodlivá. Vo väznici začal chápať nenávisť Hutuov a típkovia, ktorí zabili jeho otca, ho začali volať „Holubica“. Stal sa z neho nositeľ mieru nielen pre Tutsiov, ale teraz aj pre Hutuov. Prepašovali mu telefón a vo väzení písal autobiografiu; bol šťastný, zdalo sa mu, že žije úprimný a spravodlivý život. V roku 2018 ho oslobodili – prezidentský verdikt – no zobrali mu pas a musel sa pravidelne hlásiť na polícii. Mal zakázané vystupovať, v rádiu sa nehrala ani jedna jeho skladba, skončil; a hovorieval, že jeho väzenie pokračovalo aj na slobode. 14. februára 2020, na Valentína, chcel prekročiť hranice do Burundi, krajiny, kde vládnu Hutuovia; krajiny, ktorá je v mnohom presným opakom úspešnej Rwandy. Známa tvár ho prezradila, chytili ho a opäť vzali do väzby, kde sa vraj v cele obesil na posteľnej plachte. Na Facebooku sa však objavila fotografia krvavého muža so zviazanými rukami za chrbtom, ktorý bol evidentne dobitý a mučený, a skutočne sa na Kizitoa podobal. Kizito Mihigo bol populárny ako aj medzi Tutsiami, tak medzi Hutuami. Bol to on, kto naplno ukázal pokrytectvo postgenocídneho príbehu, ktorý RPF (Rwandan Patriotic Front) servíruje navonok. Všetci zainteresovaní príbeh vedia, ale nikto ho nesmie vysloviť. Keď to Kizito Mihigo urobil, Paul Kagame sa rozhodol exemplárne ho potrestať. Ale veď exemplárne potrestanie je známe aj nám na kultivovanom Západe. Sociálne média zrušili účty Donaldovi Trumpovi, keď bol ešte stále vo funkcii amerického prezidenta, a týmto ukázali, že nikto nebude uchránený. Ok, nezabili ho... No v USA neprebehla nedávno občianska vojna so státisícami mŕtvych. Potrestanie a zabitie budúceho zaťa nie je najkrajším činom. Toto treba odsúdiť, a najprv o tom treba vedieť. No Kagameho vláda zachránila stotisíce, možno milióny životov. V Afrike zatiaľ niet miesta pre demokraciu nášho tipu. Umiernenosť znamená chaos a smrť mnohých. Keď sa pozrieme na zverstvá v okolí mesta Goma, ktoré je hneď za hranicami, tak viete o čom hovorím. Je jediná cesta akou vládnuť? Je správne, ako naše média „demokraticky“ nadávajú na nášho premiéra? Toto je tá správna cesta? Hovoriť „pravdu“ za každú cenu? Paul Kagame má v hlave veľkú budúcnosť svojej Rwandy, a tej cesty sa nemieni vzdať. V roku 1994 bola krajina na kolenách a dnes ju všetci obdivujú. No zabiť niekoho kvôli jednej pesničke? Skutočný svet je drsné miesto a v Afrike o to viac. Tak to áno. Je zaujímavé, ako sa z veľkých lídrov postupne stanú neprijateľní diktátori. Z odvahy sa stane paranoja a začne proces napredovania brzdiť. Kagame bral Kizito Mihiga ako svojho syna, otvoril sa mu, dal mu všetko a mal pocit, že ho zradil jeho najbližší. Bývalý drsný vojak rieši veci po vojensky – žiaden súcit. Na to ešte v oblasti, kde všade okolo zúri chaos, nie je miesto. Je fajn cestovať, potom vidíte svet širšie, a mňa fascinuje inakosť, s akou sa k veciam pristupuje. Ak budete nabudúce v Rwande, skúste sa aj Vy popýtať, čo sa vlastne stalo, ako reagovala dcéra prezidenta na smrť Kizitoa, a či to prezident predsa len neľutuje – väčšinou nie otvorene, ale darom pre jeho rodinu a podobne. V súvislosti s Rwandou sa bojím jednej veci - ak odsúdime a odvrhneme Paula Kagameho, tak sa stane niečo podobné ako s Aun Schan Su Ťij. Do Rwandy sa to obrovské násilie vie poľahky vrátiť. Podobne ako sa do Mjanmarska vrátila vláda vojenskej chunty. O pár dní (17. februára) budem sledovať proces s ďalším „zradcom“, bývalým riaditeľom hotela Mille Collines, známym z filmu Hotel Rwanda - Paulom Rosesabaginom. Nepovažujem ho za slušného chlapíka, no aj tak by mal byť proces s ním čestný.
Safari v preklade znamená cesta a táto cesta je vždy cestou plnou prekvapení. Nikdy totiž neviete na ktoré zvieratá budete mať šťastie. Častokrát tie najväčšie úlovky prichádzajú až tesne pred samotným návratom na ubytovanie. Tým že využívame ubytovanie priamo vrámci prírodných parkov maximalizujeme aj čas strávený na safari a možnosť vidieť čo najviac zvierat. Platí totiž pravidlo, že na vašu lodge, resp. za brány parku musíte prichádzať najneskôr so západom slnka. V tomto čase je príjemné svetlo na fotenie a tak isto sa zvyšuje aktivita niektorých zvierat. Jedným z nich sú aj levy, ktoré patria k najväčším lenivcom vrámci živočíšnej ríše a dokážu tak bez problémov 20 hodín zo dňa prespať. Ich aktivita narastá v čase, keď im vyhladne a častokrát na večer sa presúvajú do oblastí, kde sa v noci alebo skoro nad ránom vydávajú na lov. Samce levov majú neľahkú úlohu a musia strážiť a ochraňovať svoje teritórium. Strety s inými levmi sú častokrát doprevádzané ťažkými zraneniami, dokonca aj tými smrteľnými. Tesne pred návratom na naše príjemné ubytovanie Fig Tree sme si to ešte zamierili do oblasti, ktorá je častokrát navštevovaný levmi a mali sme šťastie. Narazili sme tohto staršieho kráľa zvierat, ktorý si užíval samotu, až dokým sme nedorazili my. Príjemné neskoré popoludňajšie svetlo tesne pred západom slnka len podčiarklo celkovú atmosféru. Cez ďalekohľad sme tomuto časom a súbojmi poznačenému krásavcovi pozerali priamo do očí. Po chvíľach strávených v spoločnosti jeho veličenstva sme sa vrátili späť na naše ubytovanie, aby sme si oddýchli pred ďaľším celodenným safari, ktoré nás čakalo na ďaľší deň. No to sme ešte nevedeli, že sa s týmto levov nevidíme naposledy a že sa nám ukáže v akcií už o dva dni skoro ráno. Vracali sme sa z ranného safari, keď sme ho stretli ako si v spoločnosti vyše tridsiatich hyen ťáhá do bezpečia svoju korisť, ktorou bol byvolec Topi. Neskutočný zážitok na ktorý budeme ešte dlho spomínať.
