Pre nás chlapcov vyrastajúcich v socializme pod taktovkou ´Biľakov´ znamenali Indiáni slobodu. Hrali sme sa na Indiánov a každý chcel byť Winnetou. Cválať na koni s vetrom v dlhých vlasoch, ktoré taktiež komunisti zakazovali. Keď som bol posledne v Guyanách, tak som sa stretol s ameroindiánmi, pôvodnými obyvateľmi Ameriky a jej pralesov. Ameroindiáni ich volajú preto, aby sa odlíšili od Indov (v mnohých jazykoch napríklad v taliančine Indov nazývajú indiani), ktorých je v Guyanách viac než ameroindiánov. Stretnutie s indiánmi z džungle na mňa urobilo silný dojem a chcel som túto skúsenosť rozvinúť.Vtedy mi indiáni uyrobili kôš z prútia a ten mám na terase v daždi a snehu, na ktorý určite vyrobený nebol. Ten 130 litrovy kôš stále drží farbu, a je ako nový. Bol drahý, veď indián väčšinou nerobí. A keď robí, tak sakra draho musíte zaplatiť. Kvapka potu je 100 dollárov. Viete si predstaviť ako sa tvárili na letisku, keď som ten obrovský kôš checkoval do lietadla.
Kde tých amazonských indiánov vidieť? Problémy.
Treba vedieť, že keď sa pohybujete v Guyanách pri pobreží, kde žije vyše 90% obyvateľstva, nevidíte indiána ani jedného. Musíme sa vybrať do vnútrozemia. Do miest, kam nevedie cesta. Tam, kam sa dá ísť ako kedysi, iba po vode, proti prúdu riek vytekajúcich s nedozerného Amazonského pralesa. Tento sen mám roky a každým rokom silnel. Strávil som v Cayenne (prehliadku hlavného mesta nájdete na tomto Fóre pod vlajočkou Francúzska Guyana, alebo priamo TU.) týždeň a dohadoval podrobnosti, lety, ako v džungli zabezpečiť stravu, kde prespať, možnosť únikovej cesty v prípade problémov, kde je najbližšia nemocnica s antisérom proti hadiemu jedu, ako získame permity.., a koľko tá sranda stojí. Strávil som dlhé hodiny, dni v rozhovoroch a nakoniec z toho nič nebolo. Teraz pred rokom, keď som pripravoval svoju ostatnú cestu, som sa pohádal s naším surinamským partnerom. V Guyane mi ponúkli program za 390 000 (tristodeväťdesiat tisíc) pre 10 ľudí. Myslel som, že tá suma je v Guyanských dollároch (GYD), ale bolo to v amerických. Potom som sa stretol s Taniou a pozval ju na obed do Al Faro v Bratislave, a ona mi sľúbila môj sen splniť. Žije v Paramaribo a sľúbila mi cestu do slušnej džungle. Keď mi o mesiac napísala miesta, ktoré navštívime, nič som sa o tých miestach nedozvedel, nič zmysluplné som o nich nenašiel a to pre mňa vyzeralo sľubne.
A teraz sme tu.
Indiáni sú všade, to je pravda. No všetko je trošku inak. Sú to Arawackí indiáni, no nie s fúkačkou, ale s fľaškou v ruke, indiáni, pre ktorých je obliecť si svoj kroj podobne ponižujúce ako keby od Bratislavčana chceli aby sa obliekol za Jánošíka. Títo indiáni držali vo svojom živote fúkačku tak často ako ja valašku. O udržaní si vlastnej kultúry a identity začali uvažovať až nedávno, až vtedy, keď skoro všetko čo zdedili za tisícročia od svojich predkov pozabúdali. Teraz vlastne už niet čo obnoviť. Po dlhých dlhých (niekoľkomesačných) vybavovaniach pre nás indiánske deti pripravili domorodé tančeky. Jednoduché, také, že ich vieme aj my ihneď zopakovať. Títo indiáni už nie sú nahí, ale majú akési kroje. Nezdá sa mi, že sú pravé. Tváre nemajú pomalované na červeno ako tí indiáni, ktorých som videl pred rokmi. “Tá červená farba nejde dole 4 dni, niekedy týždeň. To si už nikto nenatrie, aby sa mu týždeň všetci vysmievali..” vysveľuje mi náš sprievodca. Chcel som s indiánmi loviť a potom s nimi jesť. No oni nemajú záujem. Nikto im nevie vysvetliť o čo mi ide. Tu v džungli žijú tak pomalý život, ďaleko od civilizácie, že nechápu, že sú stále výnimoční a že pre nás je zážitkom vyskúšať si ich život.
Kúpanie s pyraňami
“Sú tu v rieke pyrane?” pýtam sa a odpoveďou je mi smiech a mne je jasné, že tým myslia “gringo ty si ale debil, veď je jasné, že sú tu pyrane, to vie úplne každý” “Môžem sa ísť okúpať?” je moja ďalšia otázka a odpoveďou je mi “hmm..” a pohyb v zmysle, že je to v pohode. No problém je, že teraz je to naozaj v pohode, ak teda nemáte na ruke hodinky, prsteň, či na krku trblietajúcu sa retiazku. To vie predsa každý malý indián že s trblietajúcimi vecami sa nemôžete ísť kúpať. Na trblietky pyrane útočia. No každý indián vie, že teraz o 15.00 sa kúpať dá, ale o 16.00 to je už nebezpečné, lebo slnko je nižšie a to je čas kedy pyrane začínajú loviť. Tu to vie každé dieťa a oni nechápu, že dospelý gringo to nevie. Nepovedia nič. Nie že by nechceli, oni netušia, že vy niečo neviete. Keď vidím tú spústu chytených hadov začínam aj veriť, že tu každý vie s fúkačkou narábať. Idú džungľou a vidia to čo my nie. Nezablúdia v lese, uživia sa, vedia, ako sa nedať zožrať anakondou, či ako uškrtiť boa, ako vystopovať jaguára a ako chytiť kapibaru. Veď je to také jednoduché.
Neboja sa anakondy ale kapitalizmu
To čo im robí problémy je otvorený spôsob boja v novodobej kapitalistickej spoločnosti. V ich spoločnosti je cenený pokoj a rozvaha. Sú zvyknutí rozmýšľať tradične, ich myšlienky sú rovné a nevybočujú. V drsnom kapitalizme tým pádom nemajú šancu a prehrajú každý jeden boj, každý obchod. Moji známi z pobrežia sa mi sťažujú, že sa tu nedá na žiadneho Lokono (iný názov pre Arawakov) spoľahnúť. Dáš im peniaze dopredu, nech navaria, no iní sa ožerú a neurobia to. Nebude pristavená loď a keď bude, pošlú malú – to sme práve zažili – a celé to bude také kostrbaté. To čo my belosi chceme zažiť za deň, by oni rozložili na týždeň. Pofajčíme, uvidíme… Lokono boli vždy hrdí a kolonizátorom sa ich nepodarilo zotročiť. Indián radšej zomrie, než aby sa stal otrokom a robil pre iného. Až po tom, čo sa nepriateľský kmeň Karibov (Kalina) spojil s Holanďanmi a Britmi, sa Lokono dohodli so Španielmi. Išlo o politické rozhodnutie náčelníkov. No mňa táto cesta do stredu Surinamu a Guyany fascinuje. Rieka Courantyne je dlhá 724km a je ohromná, silná, nespútaná. Presne tak ako títo indiáni.
Rieka nespútaná ako indiáni. Miesto, kde počujete ticho.
O tej rieke nikto nepočul, ale je mnohonásobne širšia a vodnatejšia než Dunaj v Bratislave. A nikde nikto, pripadám si ako pred pár sto rokmi, kedy bol svet pomalší a vy, keď ste sa započúvali, počuli ste ticho. Keď ste pozreli na oblohu, váš nočný výhľad nerušili elektrické svetlá. Iba zvuky rieky a džungle, pravý život. Na tú cestu po rieke Courantyne, iba naše dva člny a my, nikdy nezabudnem.
O Guyane, jedinej krajine kontinentu, kde je oficiálna reč angličtina napíšem nabudúce. Teraz to bola iba zastávka v exotickej Orealle.
Ľuboš Fellner
