Fórum

Ak chcem naozaj klientov prekvapiť, musím prekvapiť aj sám seba. - Barma

Jedným z najexotickejších zážitkov v už aj tak hyperexotickej Barme je návšteva mesta Nay Pyi Taw. Prastaré pamiatky? Exotické kmene? Romantické zákutia? Nič z toho.

Jednoznačne najväčším mestom krajiny je Yangon – bývalý Rangún. Je 3x väčší ako druhé najväčšie mesto Manadalay, o ktorom nositeľ Nobelovej ceny napísal básničku Road to Mandalay. Aj keď tam nikdy nebol. Prečo potom vyzdvihujem ako najväčšiu exotiku neznáme Nay Pyi Taw? Preto, lebo toto mesto navštevuje minimum turistov a tým pádom naberá na vzácnosti. Preto, lebo Nay Pyi Taw je od roku 2006 hlavným mestom Únie Mjanmarska. Vláda tvrdí, že je strategicky položené. No turisti si myslia, že je úplne mimo, totálne od veci, myslia si, že tu nič nie. A, samozrejme, majú pravdu.

Niektorí to mesto prirovnávajú k mestu Brasília, iní ku Canberre. No to preto, že neboli v Yamoussoukro. Širokánske ulice, nikde nikto. V hlavnom meste Pobrežia Slonoviny postavili najväčšiu katedrálu sveta - skopírovali svätého Petra z Vatikánu. Tu vystavali Švedagonskú pagodu – skopírovali tú z Rangúnu. Vyzerá totálne rovnako ako najsvätejšia stavba Barmy, je rovnako vysoká, no volajú ju inak- Uppatasanti alebo “Pagoda mieru”. Obidve stavby sú absurdné, trčia z okolitých políčok do neba. Sterilné, škaredé a samozrejme prázdne hotely naokolo striedajú budovy vlády.

Obídeme kruhové objazdy v prostriedku s lotosovým kvetom, štátnu knižnicu, zastavíme sa pred parlamentom. Yamoussoukru hneď oproti katedrále dominuje palác prezidenta obohnaný bielymi múrmi. Je to ako kráľovský palác. Nay Pyi Taw je v preklade Kráľovské miesto a tiež mu dominuje Prezidentský palác. Obidve mestá postavili politickí králi, neobmedzení vládcovia. V prípade Barmy je to vojenská junta, ktorá v Barme od roku 1960 vládla. Nay Pyi Taw je vizitkou generála Ne Wina. Zomrel síce v roku 1988, ale dnešná Barma a toto hlavné mesto je jeho odkazom post mortem.

V niečom mi Nay Pyi Taw pripomínalo Severnú Kóreu. 20-prúdová cesta = 10 prúdov na jednej strane, poľahky tu pristanete bombardérom… a na nej maximálne jedno jediné auto. No Pyongyang je omnoho krajší, živší, cesty nie sú až také široké, no jazdí na nich omnoho viac áut, mestu dominujú monumenty severokórejskej ideológie Juche (džuče). Nay Pyi Taw je obrazom marxistického budhizmu, ktorý Ne Win presadzoval. Tak ako bol Jemen kedysi marxistickým moslimským štátom, tak dnes je tam občianska vojna a aj Barma je stále na pokraji občianskej vojny. To je vraj aj hlavný dôvod postavenia Nay Pyi Taw, ktoré sa nachádza 320 km severne od Rangúnu a má sa skok do Šánskeho štátu, štátu Kayah a Kayin. Dostanete sa sem po novovybudovanej diaľnici, prastarým vláčikom, ale aj letecky – je tu medzinárodné letisko - kam samozrejme nikto nelieta. Prechádzame úplne sami potemkinovským mestom, vyvaľujeme oči, naše deti sú nadšené – videli New York, Paríž, Londýn, no toto teda ešte nie. Potom na tých dvoch uliciach zablúdime… Viete, ani my Barmčania sem nejazdíme až tak často, vysvetľujú nám naša sprievodkyňa a dvaja vodiči a všetkým nám je jasné, že sú tu po prvý raz.

Sú 3 dôvody, prečo sa hlavné mesto presunulo v roku 2006 sem.

1/ Vojenská klika, ktorá má v Barme stále veľmi silné slovo, tvrdí, že mesto je teraz položené strategicky. A ak sa rozhorí akýkoľvek problém v ktoromkoľvek štáte Mjanmarskej únie, odtiaľto vedia skôr zareagovať.

2/ Zlé jazyky ľudu tvrdia, že vláda generálov bola dlhodobo pod tlakom Západu a v Rangúne si nebola svojou pozíciou istá. Rangún sa dá vojensky ľahko napadnúť, báli sa, že USA sa tu vylodia.

3/ Prozaický dôvod je ten, že na výstavbu sa míňajú obrovské peniaze zo štátnej pokladnice a vláda a jej priatelia berú provízie.

Ešte raz mesto obehneme. Na okraji zrazu nájdeme bambusové domčeky a miestny Aupark. Zastavíme sa v slušnej reštaurácii a dáme si ohromnú slížovú polievku a pekinskú kačku. Toto mesto má predsa k Pekingu veľmi blízko. Hovorí sa, že z hlavného mesta vedie podzemná chodba popod Šánsky štát až do Číny. Keby bolo naozaj zle, tak generálske rodiny a ich posluhovači sa takto môžu zachrániť v krajine, kde majú kamarátov. Veď sem desaťročia predávali tíkové drevo, rubíny, jadeit, pašovali zbrane a ópium. Tieto rodiny majú neuveriteľný majetok. Čítajte naše Fórum, dozviete sa mnoho exotiky a súvislostí, ktoré iní vedieť, logicky, nemôžu. S BUBO je svet plný zážitkov. Na návštevu Nay Pyi Taw treba trošku viac energie, no ak si ju nájdete, uvidíte čosi značne unikátne. Prekvapilo to aj mňa. Na fotografii je parlament nafotený krížom cez "úzku" cestičku.

Deti o Maroku: „Najlepšie na svete“ - Maroko

V čase, keď má každý internet a možnosť verejne sa vyjadriť, sa človek dočíta naozaj rôzne veci. Jednou z nich je napríklad aj to, že Maroko nie je pre deti. Veď Bubo tam predsa ponúka family zájazd, určený práve tým najmenším. Priznávam, sám som bol zvedavý, ako budú malí cestovatelia vnímať túto severoafrickú krajinu. Maroko som sprevádzal už niekoľkokrát, ale nie s toľkými deťmi... A už od prvých minút zájazdu som vedel, že tento zájazd bude naozaj iný – živší, veselší a okorenený niečím, čo mu dokáže pridať len úprimná detská radosť. Nie každý sa možno zamiluje do ruchu marockých námestí a ulíc, no bola to práve tá najmenšia časť našej výpravy, ktorá sa už prvý deň v kráľovskom Meknése chcela vrhnúť do tohto dobrodružstva. Pobehovať (neškodné) hady, opice či pštrosa niekde po námestí sa predsa nevidí každý deň. A netreba snáď ani hovoriť, kto mal najväčšiu radosť z jazdy na ťave po najkrajších saharských dunách, či z kŕmenia opičích rodín makakov po Strednom Atlase. No nie len zvieratá vzbudzovali veľký záujem. Najmladší účastníci skúšali snáď všetko, od hrnčiarstva vo Feze, výroby arganového oleja vo Vysokom Atlase, až po tanec a hranie na rôznych tradičných nástrojoch s miestnymi obyvateľmi. To sa pri „dospeláckych“ zájazdoch vidí málokedy, hoci tá možnosť tu je pre každého vždy. No dospelý už príliš myslí (na čo to vyskúšam, prečo...) či sa dokonca cíti trápne, aby si za hrnčiarsky kruh sadol, aby sa ako malý sánkoval po púšti, alebo aby tancoval s miestnymi v odľahlom mestečku na Sahare. Zvyšní účastníci zájazdu tak mali kvôli deťom bonus, ktorí sa bežne na zájazde len tak nevidí. Koniec našej marockej výpravy sme zakončili pri oceáne v meste Agadir, kde sme ešte stihli pozrieť krokodíliu farmu s 300 krokodílmi. Opäť sa najviac tešili deti, ktorým tu grátis spravili tradičné tetovanie z heny. (Dievčatá o ňom rozprávali od začiatku zájazdu.) A sprievodca ako darček za preukázané služby dostal od detí svoju nadživotne veľkú sochu z piesku na pláži v Agadire, kde si rodiny vychutnávajú zaslúžený, príjemný oddych na brehu oceána v all-inclusive. „Bolo to najlepšie na svete,“ vyhlásila pri lúčení so mnou 12-ročná Christína. Dovolím si teda oponovať, že Maroko je pre deti. Dokonca, viac než som si i sám myslel. Vedia z neho vyťažiť aj to, z čoho dospelý už takpovediac vyrástol. Neverte teda všetkému, čo vám lacný internet vypľuje. Netreba tu ani chodiť v šatkách, čo sa na internete taktiež píše. Dokonca, aj do jednej z najväčších mešít sveta – Hassana II. tu chodíme úplne bez šatok na hlave. Nik vás tu určite nezje :), pokiaľ teda nie ste chutný tagine (tadžine) – najtypickejšie, najobľúbenejšie jedlo Maroka.

Vsetko naj - Kuba

Už sme prešli stovky kilometrov po Kube a tak máme nárok na zaslúžený oddych. Náš zájazd zdolal celý ostrov od západu na východ a späť a teraz si užívame takmer dokonalo rovnú hladinu Varaderovského Atlantiku. Počasie je optimálne. Možno by mohlo byť o trošku menej tepla a vlhka, vôbec by sme sa nenahnevali, ale.. aj toto ku kubánskemu letu patrí. Čakám na zastávke autobusu a pevne verím, že jedného dňa dorazí. A v tom.. vidím, ako sa ku mne blíži Kubánec. Je to veľký černoch, v slnečných lúčoch, ktoré ma oslepujú, vidím iba jeho žiarivý úsmev a dokonalo biele zuby.. a po chvíľke mi to doklapne.. veď to je ten istý, čo mi minule ukazoval niekoľkokrát za sebou fotku “svojej dcéry” a niekoľkokrát po sebe ma presviedčal, že má narodeniny a že jej nemá za čo kúpiť tortu, že keby som mu aspoň nejaký zvyšný drobak dala.. :))) tak čakám s čím vyrukuje dnes. Sedím na lavičke, hompáľam nohami a teším sa na nové “vystúpenie”. Po úvodných otázkach typu, že skadiaľ som a koľko som už na Kube a v ktorom hoteli bývam nastupuje jeho vrcholové číslo.. ale aké sklamanie, keď opäť vyťahuje tu už takmer neviditeľnú zhúžvanú fotografiu mladého dievčaťa, ktoré už aj začínam pochybovať, či je vôbec jeho dcéra.. neverím, že nemá nejakú novú story.. totálne sklamanie.. je teplo, čakanie na bus je nuda a tak zoberiem do ruky tú jeho fotku a hrám s ním divadielko.. “Hmm.. veľmi pekná..” vravím mu “ aj sa na teba trochu podobá. Koľko že to má rokov?” “15!!! A vieš, že u nás, keď má dievča 15 rokov, to je veľká vec.. najväčšia v jej živote hneď po svadbe” Usmievam sa, lebo fakt, že naposledy, keď si ma tu vymákol, to bola ta istá story.. Černoch to berie, akože ma má už varenú-pečenú a pokračuje ďalej. “Ja tu robím sbs-kára. Vidíš tu stavbu, tam opodiaľ? Tam budem dnes do večera strážiť a potom by som hrozne rád za mojou dcérou na oslavu, ale nemôžem prísť s prázdnymi rukami.. chápeš” a sprisahanecky na mňa žmurkne.. je teplo, takže sa mi nechce nejako namáhať a tak mu žmurknutie opätujem.. “Určite máš nejaké drobné.. pozri, môžem ti predať lístok na autobus, hm?” V autobuse si môžem kúpiť síce taký istý, ktorý on drží v ruke a pravdepodobne vytiahol niekde z koša, lebo tak vyzerá. Ale ja viem, že lístok platí celý deň, takže siaham do vrecka a.. jeho úsmev aj zreničky sa rozširujú od šťastia a bozkáva moju bankovku.. normálne by som mu to celé aj uverila, kebyže som ho tam už párkrát túto istú scénu nevidela predvádzať.. ešteže on má krátku pamäť a mne ho je tak trošku ľúto. “Tak to bude dnes parádna narodeninová oslava!!” Zvýskne od radosti a ide ma takmer objať tými jeho veľkými rukami.. ale našťastie prichádza autobus a ja nastupujem a ešte mu stihnem medzi dverami zakričať: “teším sa na budúce narodeniny!! A prajem všetko naj” síce nechápe mojim slovám, ale podľa mňa si myslí, že neviem dobre po španielsky a tak mi tou bankovkou máva, ako by bolo 1.mája.. ako málo stačí ku šťastiu!!

Bešbarmak alebo Päť prstov - Kazachstan

O jedle vo svete sa dnes hovorí pomerne dosť, ale čo ste kedy počuli o kazašskej kuchyni? My na našej ceste strednou Áziou ochutnávame miestne špeciality a za tie roky presne vieme, kam treba ísť, aby sme našli to najlepšie. Inak to nie je ani v prípade Almaty, kam sme prišli z kirgizského Biškeku. Národným jedlom tejto obrovskej krajiny je Bešbarmak. V preklade znie pomerne divne, pretože z kazašského jazyka sa dá jeho názov preložiť ako „Päť prstov“. Netreba sa báť, nejde o žiadne prsty a vonkoncom nie o rybie prsty, ale tento zaujímavý názov dostalo jedlo vďaka tomu, že sa tradične naberalo prstami pravej ruky. Piatimi prstami. Ľavá ruka je u Kazachov a podobne aj u mnohých iných moslimských či ázijských národov braná ako nečistá a tak je z jedla vylúčená. U Kazachov sa tradične „stolovalo“ na zemi, v jurte alebo na rovnej ploche a servírovalo sa z veľkých mís, kde bolo jedlo. Bešbarmak sú domáce, ručne robené cestoviny, veľmi tenké a pomerne široké. Tie sa uvaria a dajú sa na misku či tanier, kde sa zalejú silným mäsovým vývarom a jemnou cibuľovou omáčkou. Napokon sa ozdobia nakrájanou cibuľou a na vrch sa dá mäso, bez ktorého by Bešbarmak nemal dušu. Mäsom číslo jedna v Kazachstane je konské mäso a nezaobíde sa bez neho žiadna oslava, svadba, výročie či rodinné stretnutie. Kazaši ho milujú, nedajú na neho dopustiť a my sme tu preto, aby sme ochutnávali. Má inú chuť ako mäso, na aké sme zvyknutí z našich končín, ale je veľmi chutné. V Bešbarmaku máme kúsky konského mäsa a tiež tradičnú klobásu Kazy, kde sa konské mäso strieda s tukom. Kazaši sú mäsožraví a vegetariáni tu majú sem tam problém. O vegánoch ani nehovorím, tí sú Kazachom na smiech. K Bešbarmaku sa tu tradične pije kumys, známy nápoj z fermentovaného kobylieho mlieka. Tradične ho naberajú drevenými naberačkami z drevených „kýblikov“ do malých mištičiek a popíjajú. Komu nestačí kumys, toho zachráni aj šuba, tiež fermentované mlieko, ale dokonca z ťavy. Tomu sa povie exotika! Nie každému našincovi vyhovuje jeho chuť, ale za pokus to stojí. Čo tradičnejšie sa tu dá piť? Samozrejme, kazaši majú aj svoj koňak, ale k Bešbarmaku sa nehodí. My sme nezostávali len pri ochutnávaní tohto národného jedla, no skúsili sme aj Šorpu, typickú polievku s baraním mäsom a zeleninou a nepohrdli sme ani prvými šašlíkmi, ktorých sa nasledujúce dni ešte prejeme. Kazachstan je gastro destinácia, ktorá čaká na objavenie. My o nej už vieme a užívame si ju!

Šťastný nový rok! - Nový Zéland

Šťastný Nový Rok priatelia, alebo, tiež oslavujte s nami Matariki ke Ponuke. Práve sme pristáli na Severnom ostrove Nového Zélandu a hoci je tu zima a necelých 9° Celzia, počasie nám dnes praje. A nielen to, kvôli zatúlanej veľrybe v zálive na deň nášho príchodu pripadli aj oslavy Matariki - maurského nového roka. Áno, vďaka veľrybe sme to stihli. Matariki je konštelácia 7 hviezd, ktoré sú na severnej pologuli známe aj ako Plejády. V júni ich na južnej pologuli môžete vidieť na severovýchode tesne pred úsvitom, a tak ako Mauri spoznáte, že začína nový rok. Na rozdiel od našej tradície a pevne stanoveného dátumu, Maurské kmene (iwi) po celom Novom Zélande oslavovali nový rok v rozličný čas. Niektorí oslavovali hneď ako boli Matariki prvý krát viditeľné pred úsvitom, ďalšie kmene počkali na prvý spln po ich objavení a iné zase na prvý nov, ktorý prišiel po ich vzhliadnutí. Všetky oslavy mali však spoločné to, že sa končil starý rok, prichádzala zima, zásoby jedla boli nachystané a pôda bola vo svojom najmenej úrodnom období. Končilo staré a začínalo všetko od začiatku. To ako boli Matariki vidieť tiež predpovedalo nasledujúci rok, ak boli viditeľné a jasne svietili, nový rok bude teplý a úrodný, ak boli zahmlené a mihotali sa, nasledujúci rok bude chladný so slabou úrodou. Matariki predstavovali v Maurskej kultúre obdobie, kedy sa spomínalo na uplynulý rok, oslavovalo, čo sa podarilo a bralo ponaučenie z toho čo nie. Časťou osláv bola aj rozlúčka s tými, ktorí v starom roku zomreli a pripomienka toho, čo po sebe zanechali. Krásou maurskej kultúry však bolo, že za nimi nesmútili. Oslavovali. Radovali sa zo života, ktorí títo zosnulí prežili a čas, ktorí s nimi strávili. Hoci sa oslavy Maurského Nového Roka dobou zmenili, stále je to čas, kedy sa ľudia stretávajú, oslavujú a navzájom zdieľajú okrem jedla aj rituály, príbehy a očakávania z nového obdobia. Po celom Novom Zélande sa tieto oslavy konajú v rôznom čase. V hlavnom meste Wellington bol pripravený ohňostroj 8. júla. Týždeň pred našim príchodom. Na ten istý čas sa na naše šťastie rozhodla do Wellingtonského prístavu zablúdiť aj veľryba. A keďže je pre všetkých Novozélanďanov prirodzená ohľaduplnosť voči prírode, ohňostroj a oslavy sa presunuli na čas, kedy sa veľryba rozhodne zo zátoky odplávať. A rozhodla sa múdro a odišla práve dnes, keď sme tu pristáli my z BUBA. Mali sme tak jedinečnú šancu užiť si nádherný ohňostroj nad zátokou, nočné stánky celosvetovej kuchyne a spoločne s Novým Zélandom si zaželať šťastný nový rok.

MS vo futbale - Kuba

Zátoka svíň má snáď najkrajšiu farbu mora. Je to presne tá azúrová modrá, o ktorej snívate, keď si predstavíte Karibik. Podľa mňa, že aj ľudia, čo nemajú modré oči, vychádzajú z vody o odtieň s bledšími očami. Všade, kam sa pozriete, sú jednoducho všetky odtiene azúrovo modrej. Voda je tak priezračná, že keby nebola slaná, tak sa snáď dá aj piť. Farebné rybky vám šantia takmer na dosah ruky. A kúsok od tohoto “raja” sa nachádza aj najhlbšie cenote Kuby. Cenotmi je preslávený mexický Yucatán, kde najodvážnejšie štatistiky zvyknú hovoriť o čísle cez 10 000, ale aj na Ostrove Slobody práve v týchto miestach sa nachádzajú už spomínané cenoty. Akoby “diery v zemi”, ktoré vznikli zvetrávaním pôdy a zároveň pôsobením tlaku spodnej sladkej a hľadaním si cestíčkami slanej vody. Cenoty fungujú ako také spojené nádoby. U Mayov to boli posvätné miesta, kde robili obete a zároveň aj zdrojom pitnej, keďže voda prechádza z jedného cenotu do druhého filtrovaním cez spodné, zväčša vápencové alebo pieskové usadeniny, ktoré pôsobia ako filter. Kúpanie v cenote by som prirovnala ako kúpanie v “santovke”. A práve na takomto mieste na našom zájazde stojíme. Na jednej strane azúrový Karibik a len pár desiatok metrov ďalej tajomné kubánske cenote. A aby toho nebolo málo, medzi nimi sa nachádza palmový domček, kde nám náš už známy kuchár Ederis pripravuje homáre a krokodíly!! Čo viac si priať.. blížim sa ku kuchyni, aby som si zobla pár vyprážaných banánov, ktoré budú ako príloha k obedu a zároveň skontrolovala stav našej objednávky, a čo vidím? Lepšie povedané nevidím, len počujem.. MS vo futbale sa sleduje aj tu, na Ostrove Slobody.. ale ako? Zdvihnem hlavu a vidím 2 televízory rovno nad kuchyňou.. jeden je vypnutý a na druhom vidieť len zrnenie.. a všetci úpenlivo sledujú to zrnenie.. podľa mňa je to niečo ako pozerať na “tranzistor”.. počujete, čo sa deje, ale.. “Počuj, Ederis, a prečo nezapnete ten novší televízor, čo máte pod týmto “sumakom”? Pýtam sa po chvíľke sledovania zápasu.. “Ten si šetríme na finále!!” :))

Prehliadka Yangonu - Barma

Bývalé hlavné mesto Barmy, únie Mjanmarska milujem. Zažil som tu nádherné chvíle ešte v čase keď toto 6 či 7 miliónové mesto bolo hlavným mestom, a túto metropolu sledujem dlhodobo. Toto je prehliadka, ktorú sme pre vás v BUBO pripravili. Je vskutku dobrá s množstvom tipov, ktoré sa inde nedozviete. Napriek tomu, že Barma je bývalou britskou kolóniou, v Rangúne skoro nikto anglicky nerozpráva a ak sa opýtate taxikára ako sa volá, väčšinou vám odpovie “Yes”

Dopravné zápchy limitujú prehliadku. Rangún je dnes obrovskou, preplnenou metropolou a na rozdiel od iných veľkomiest Juhovýchodnej Ázie ako Bangkok, Kuala Lumpur či Singapur, nemá metro ani nadzemné vláčikové dráhy. Autá majú volant na pravej strane, jazdí sa na pravo- toto taktiež spomaľuje dopravu. Dnešný Rangún je jednou veľkou zápchou, ktorá vie váš denný program značne skomplikovať.

Výmena peňazí a SIM karta: Na letisku je kurz dobrý. Všade (dokonca v pagodách) máte bankomaty (za výber zaplatíte poplatok cca 3 Euro) a zmenárne sú otvorené od 9.30 do 15.00. SIM kartu: Miestnu SIM kartu do mobilu si môžete zadovážiť na letisku už od 5 Euro včítane dát.

Pagoda Botataung

Je dobré začať a skončiť prehliadku Rangúnu zlatou pagodou. Ak Thajsko nazývame krajinou úsmevov a Laos krajinou slonov, tak Myanmar sa nazýva krajinou zlata a Bhotatung je typickou ukážkou prečo. Botatung je menej navštevovaná pagoda a iná než ostatné. Nachádza sa v centre pri rieke Yangon a postavil ju národ Monov, ktorý bol v oblasti Myanmaru prvým. Počas II sv. vojny bola táto 2500 rokov stará pagoda zbombardovaná a s rekonštrukciou sa začalo 4. januára 1948, v deň kedy Barma vyhlásila nezávislosť od Británie. Začíname teda na mieste vzniku, čo dáva vašej prehliadke väčšiu logiku. O čo sa vždy v BUBO snažíme. Keďže Botatung je vo vnútri dutá a dá sa do nej dostať, spoznáte vnútrajšok pagody, štruktúru a budete sa snažiť pochopiť Barmu zvnútra. A Barma o vnútre je, práve ľudia sú v Barme tým, za čím sa sem má ešte aj dnes ísť. Zastaneme priamo pred vstupom do pagody. Platí sa vstupné. Odložíme si topánky, dostaneme londži na zakrytie kolien. V pagode musíte mať zahalené ramená, kolená a nesmiete mať na nohách topánky ani ponožky. Tak ako v každej jednej v Barme. Foot massage zdarma. Vstúpime hneď za predajom lístkov vpravo donútra. K dvom vlasom Budhu je to asi 50 metrov rovno. Vstúpime do pozlátenej miestnosti, dovnútra pagody – čo je samo o sebe rarita. Vľavo je artefakt kónického tvaru, v ktorom sa našli dané vlasy. Na konci 20 metrovej chodby je sklo, za ktorým sa nachádza hore v sklenenom zvone vlas(y) Budhu. Povieme si legendu o dvoch bratoch obchodníkoch, ktorí v Bodgaji, kde Budha meditoval, boli tak očarení, že mu darovali všetko, čo mali na jedlo, a on im za to dal 8 svojich vlasov. 4 im ukradli cestou draci a iné príšery a zo štyroch sú dva v Švedagonskej pagode a dva tu. Keď sa barmský – či monský kráľ dozvedel, že sa bratia blížia, preplavil rieku, ktorá sa dnes volá rieka Yangon a stretol bratov s tisíckou generálov. Preklad mena pagody je pagoda tisíc generálov. Na videnie Budhových vlasov stačí od autobusu po autobus 30 minút- väčšinu času strávite čakaním v rade. K sklu, za ktorým je sklenený zvon, sa dostanú naraz maximálne dvaja ľudia a to berie čas. Keď máte viac času, dá sa pagoda obísť dokola. Čas odporúčam 30 minút a ak je čas a neprší, tak ďalších 15 minút na rozchod.

Bogyo market

Kryté trhovisko Bogyoke (vyslov: Bodžo) Aung San Market volajú domáci aj Scott market. Bogyoke Aung San Market sa nazýva po otcovi Aung San Suu Kyi, ktorý je otcom barmského národa. Koncom 90 rokov minulého storočia som bol v Barme jedným z prvých turistov vôbec. Barma sa volala Únia Mjanmarska iba 7. rok Dostal som 6 dňové víza, na hranici bola povinná výmena peňazí v sume 300 USD. Keďže môj plat lekára nepresahoval vtedy 100 USD mesačne, tvrdo som na hranici bojoval a získal vždy výnimku a vymenil maximálne stovku. Na Bogyo markete som potom v násobne inom kurze vymenil miestnu menu Kiat. Držal som vtedy v ruke bankovky v nomináliach 15, 45, 90. Vtedy každý menil tu na Bogyo markete, tu sa zdržovali všetci veksláci a boli to strašné ksichty, myslel som, že ma oklamali. Všade na svete máte 10tky, 20tky, 50tkjy, stovky atď. a tu mi dali do ruky papieriky s divnými hodnotami. Vládla vtedy obávaná vojenská chunta, ale tá riadila štát podľa hviezd a vládny astrológ bol prvoradý. Ten priviedol krajinu na pokraj ekonomického kolapsu. Od roku 1996 do krajiny vpustili turistov a pomaličky sa začali normalizovať, divné nominálie čoskoro zrušili a už ich nenájdete. No v Barme ešte nájdete milióny áut s volantom na pravej strane, aj keď sa na pravej strane jazdí. No nový dovoz týchto áut je od roku 2017 zakázaný a postupne skončia ako veksláci na trhovisku Bogyo. Cesta k trhovisku od pagoda Botataung cez čínsku štvrť, okolo metodistického a baptistického kostola trvá v dopravnej zápche 30 minút. Zastanete pred zatvorenou bráničkou, parkovisko tu nie je, vyskočíte a bus príde pre vás o 45 minút. Na bráničke odtočíte reťaz so zámkom – je to zatvorené iba na oko a vojdete. Vľavo aj vpravo predávajú obrazy. Vpravo ich predáva Ind pôvodom z Chenai v Taw Win art gallery (tawwinartgallery@gmail.com). Tu sú stoličky (ako v čakárni na vlakovej stanici) a tu si dáte stretávku o 45 minút. Pred Vami je hlavná ulica trhoviska, všade zlatníctva, predajne jadeidu, šperkárstva. Na trhu ide skôr o oblečenie, prehliadku suvenírov z celej únie Mjanmarska. Je to príležitosť kúpiť si longi (londži) odporúčam “drahšie” od 5 Euro, lebo tie za 2 Eurá sú čistá umelina a púšťajú farbu. Takto sa môže vaša rodina či skupina zladiť na vtipné barmské fotografie. Ak odbočíte z hlavnej ulice vľavo, prejdete do druhej budovy, nájdete ľahko predajne s londži. Bogyo je miestnou inštanciou a preto sa tu treba zastaviť. Každý jeden Barmčan vie o čom rozprávate. Odtiaľto vyrazíte 20 minút busom do koloniálnej časti mesta.

Rangon Tea House

Je významnou inštitúciou. Podobne ako je na Slovensku dať si pravú slovenskú stravu ťažšie - skôr nájdete pizzeriu - tak je to aj v Barme. Mnohé jedlá sú čínske, thajské, indické a francúzske. Rangon tea house je podľa mňa najlepšou reštauráciou v celej krajine čo sa týka barmských špecialít. Majiteľom je mladý Barmčan, ktorý vyštudoval v Británii. Dal si za cieľ spropagovať barmskú stravu. Naobedovať sa v tejto koloniálnej budove je nutnosťou. Ak ste ju nemali na raňajky (v kvalitných hoteloch ju majú) tak odporúčam polievku Mohinga, ktorá je braná ako národné jedlo Barmy. Rybacia polievka –pripadá mi to ako ten prepasírovaný základ bujabézy a do toho si dáte všetko z mištičiek čo vám nakladú naokolo. Základom sú ryžové rezance, cesnak, no je tu asi 10 iných ingrediencií. Napríklad varené vajco. Odporúčam vymačkať si aj limetku. Prinesú to na tanieri, kde je väčšina ingrediencií mimo. No domáci si všetko nahádžu dovnútra. Polievka sa tým riadne zahustí. Typickým jedlom Rangúnu je Kokosová slížová polievka servírovaná podobne ako Mohinga s čerstvou zeleninou mimo. Tu nie sú ryžové slíže ale hrubšie obilné. Pre väčších jedákov odporúčam Yangon chicken, čo je kuracie kari s ryžou. V Rangon tea house si určite dajte čaj s kondenzovaným mliekom. A ochutnajte Nan s hrachom či cícerom, ktorý je jasnou ukážkou vplyvu Indie. Rangon tea house je položený na hlavnej obchodnej ulici koloniálneho Rangúnu, na Pansodan road v bielej koloniálnej budove. Prízemie je veľmi pekne prerobené, je to akási kaviareň s predajom koláčov. Druhé poschodie je stiesnené a ak ste vysokí, budete sa hlavou dotýkať dreveného vyrezávaného stropu. Odvolajte sa na Swe Lat, čo je zástupkyňa managera, ktorý sa v reštaurácii nachádza málokedy. Swe je tu stále a pozná BUBO. Polievka, ktorá vás zaručene zasýti, hustý čaj a polovica nanu stojí cca 7 Euro. Pre väčšiu skupinu odporúčam objednať vopred, tak ako to robíme my.

Koloniálna Barma

Toto nesmiete vynechať. Už obedovať v koloniálnej budove je zážitkom. No teraz z Rangon Tea House vyjdeme na Pansodan road a prejdeme sa k hotelu Strand, kde si dáme kokteil a kávičku po dobrom obede. Buď to zoberiete okľukou cez centrálne položenú pagodu Sule, ktorá sa nazývala aj indickou štvrťou a Maha Badoola Park, kde kedysi stávala socha kráľovnej Viktórie - teraz tu stojí monument chunty. Alebo idete rovno za nosom po Pansodan road až na Strand road, kde odbočíte vľavo. Druhá veľká biela budova je vynovený a najluxusnejší hotel mesta, hotel Strand. Nachádzame sa na brehu rieky Yangon, aj keď rieku priamo nevidíme. Od Ragon Tea house k hotelu Strand je to peši 10 až 15 minút. Cez Sule pagodu 40 minút. Hotel Strand je ďalšia inštitúcia podobná hotelu Rafles v Singapure. Veď mal toho istého majiteľa. Keď ho stavali mal 101 izieb, dnes má iba 33 izieb o to luxusnejších. Manažérka Tin Aye Khine mi rozpráva, že tu spal bývalý americký prezident Jimmy Carter, spevák Mick Jagger či miliardár Rockefeller. Teraz sem chodíme my z BUBO na slušné preso či na super drink a cigárku. Vojdete dovnútra a zamierite hneď vpravo do baru. Odporúčam gin tonic, alebo si vyberte jeden z piatich klasických Strandovských kokteilov ako napríklad Bagan breeze. Cena kokteilu je 7 USD. Vzadu v bare je biliardový stôl a ak vyjdete z baru vpravo, tak hneď prvé dvere vedú na najkrajšie záchody mesta. Na recepcii dostanete kúpiť knihu Strand zo sekcie Najznámejšie hotely sveta. V Strande si dajte minimálne 45 minút rozchod. Kto nechce gin tonic, tak sa prejde po okolí a na 35 ulici môžete vedľa bielej budovy burzy oproti hotelu Kempinski vojsť do tehlovej budovy, kde sa ako v jednej z mála koloniálnych budov nachádza výťah. Budova je zdevastovaná, z múrov vo vnútri vyrastajú stromy, no táto budova veľmi presne vystihuje v akej fáze sa Rangún nachádza. O pár rokov sa táto budova zmení na luxusnú.

Pagoda ležiaceho Budhu

Od hotela Strand ideme v dopravnej zápche asi 25 minút okolo jazera Kandawgyi Lake a moslimskou štvrťou do Tamwe township. Okolo pagody sa nachádza asi sto kláštorov natretých na svetložlto, ktoré sú veľmi funkčné. Autobus zastane pred dvermi Chauk Htat Gyi Pagody a svoje topánky si môžete nechať v ňom. Od dverí autobusu k miestu, kde odovzdáte topánky je to tak 10 metrov, nie viac. Taktiež je tu oveľa voľnejší dress code a viete vojsť dovnútra. Nachádza sa tu 66m dlhý ležiaci Budha. Má podopretú hlavu a chodidlá nie sú vedľa seba a tak vieme, že Budha nezomrel. Nepresúva sa do nirvány, ale Budha žije a iba oddychuje. Pri chodidlách, na ktorých nájdeme 108 (8mička a aj 8+1 teda 9tka sú šťastné čísla) políčok (segmentov), môžete vyjsť na vyhliadku odkiaľ Budhu najlepšie odfotíte. Pagodu zasponzoroval bohatý podnikateľ (Tíkové drevo, ryža) Sirom Po Tha, ktorý Budhu najprv položil na kopec, no počas II. sv. vojny bol zničený a preto ho presunuli sem dole. Stačí vám 15 až 20 minút. Za 1000 Kiatov si môžete kúpiť vtáčika a potom ho pustiť na slobodu. Vstup do pagody je zdarma.

Povstanie 8888

Pokračujeme ďalej na sever k ďalšiemu jazeru, Inya Lake. Tu zastaneme pred plechovou bránou s na žltočerveno natretými stĺpmi s heslom NLD. Tu bola dlhé roky v domácom väzení Aung San Suu Kyi, a býva tu doteraz. Dom nositeľky Nobelovej ceny nevidíte, ale podľa mňa to stojí za to. Ak viete, že madam Suu ( Daw Suu) sa radí s Nelsonom Mandelom a Václavom Havlom k svätej trojici v politike. Ak viete, že sa teraz diskutuje o tom, že jej túto cenu odoberú. Tak toto miesto musíte navštíviť. Cez jazero Inya preplával mladý Američan, ktorého následne Chunta zatkla za špionáž. Vedľa je nová obrovská budova ambasády USA a ďalej univerzita. 8. Augusta 1988 (8.-8-88) tu bolo krvavo potlačené študentské povstanie. Oproti je tzv. Golden belly- zlaté brucho- čo sú najdrahšie pozemky mesta s vilami papalášov, väčšinou tých čo kolaborovali s chuntou. Obídeme Zlaté bruško okolo americkej knižnice dokola a mierime 20 minút smerom k záveru našej prehliadky k najsvätejšej pagode krajiny.

Švedagonská pagoda

2600 rokov stará pagoda, je základom Rangúnu, základom Barmy. Príďte ešte za svetla a ostaňte tu až do tmy, kedy sa atmosféra totálne zmení. Nechajte si veľa času. Od busu po bus rátajte 2 hodiny. Radšej viac ako menej. Je to geniálne. Odporúčam zastať pri južnej bráne. Z parkoviska je to k odovzdaniu topánok 1 minúta. Vstúpite vstupom pre cudzincov, odložíte topánky, vedľa kúpite lístky za 7 Euro v čom máte aj fľašku s vodou. Požičajú vám tu londži za depozit 2 Eura. Nalepia vám na tričko/košeľu samolepku, ktorá je lístkom a ktorú nesmiete stratiť- berie sa to prísne. Do Švedagonu sa totižto dá dostať aj inými schodiskami, no turisti to majú zakázané. Potom prejdete kontrolou, kde vám presvietia príručné tašky, no kontrola je povrchná. Napravo máte výťahy, vľavo sú toalety, ktoré treba využiť. Výťah vás vyvezie hore a tu prejdete 70metrov k 90 rokov starému stromu bamján, ktoré bude miestom vašej stretávky. Pozor, nie je to zasa tak ľahké nájsť a tak si zapamätajte, že tento strom sa nachádza oproti “Tuesday corner” utorňajšiemu rohu a je to jediný pravouhlý roh v celom Švedagone. Inak sú všade poloblúky. Zvieraťom utorka je lev a aj podľa toho spoznáte, že ste správne. Vyrazte vľavo, kúpte si zlaté papieriky s čistým zlatom, ktoré viete nalepiť na Budhu. Môžete si vybrať jedného z dvoch vpravo, asi po 300metroch. Vygooglite si (ak neviete), ktorý deň ste sa narodili a potom sa pred daným dňom pomodlite. 3x sa dotknúť zeme, potom obliať Budhu, anjela (škriatka) a prislúchajúce zviera (streda je slon, štvrtok potkan, sobota je drak, piatok –deň, kedy sa narodil samotný Budha je morské prasa…). Zabúchajte si na zvon a pozrite sa na zvon, ktorý Britom padol do rieky Yangon. Určite si pozrite múzeum (je už v cene). Kde sú spravené fotografie z Hti = dáždnika na vrchole 99m vysokej pagody Švedagon. Šve = zlato a Dagon je bývalý názov mesta- teraz sa tak volá jedna značka piva. Na múzeum vám stačí 5 minút, no je veľmi zaujímavé. Na vrchole pagody je 76 karátový diamant, potom je tu vyše 80 000 drahokamov a pol tony zlata. Na celej pagode je vraj až 60 ton zlata.

Na brehu kirgizského mora - Kirgizsko

Opäť brázdime fantastický región strednej Ázie na našej ceste, ktorá začína v kirgizskom Biškeku a končí až o viac než tri týždne v iránskom Širáze. Toľko zážitkov, koľko táto unikátna trasa ponúka sa snáď nedá ani spočítať. Jedným z prvých je jazero Issyk Kul. Náš komfortný autobus uháňal kirgizskými cestami a keď sme prekonali pahorky, objavilo sa obrovské jazero. Veľké a nekonečné ako more, no stále jazero. Issyk Kul je fenomén. Kirgizovia ho volajú more a počas sezóny je tu celkom rušno ako v správnom prímorskom letovisku. Keď som na jeho brehu stál v máji, nikoho tu nebolo, a dnes? Zaparkujeme na miestnej pláži a na piesku panuje veľmi príjemná atmosféra. Po hladine plávajú lode, ľudia sa bláznia na toboganoch a niektorí dokonca poletujú vzduchom vďaka parasailingu, ktorí sa tu uchytil. Môžete si tu prenajať aj skúter alebo sa okúpať. Trávime tu príjemný čas s nohami v chladnej vode a nevieme sa vynadívať na okolitú krásu zasnežených pahorkov hôr. Issyk Kul je cez leto veľmi príjemný. Len si predstavte, že v tomto istom čase v neďalekom Uzbekistane či Turkmenistane atakujú teploty štyridsiatky a tu na brehu jazera je 27 stupňov a jemný vánok. Hotový raj. Issyk Kul zažil svoju slávu aj svoje pády. Kedysi sa tadiaľto kľukatila Hodvábna cesta, prichádzali sem obchodníci do stratených miest, žili tu príbehy a takmer nič tu z tejto epochy nezostalo. Mnohí dokonca na tento región ukazujú prstom, že odtiaľto sa mala do Európy dostať „čierna smrť“, ktorá menila európske dejiny. Nie je fascinujúce ako je to všetko poprepájané? Len treba prísť a nájsť tie spoje, ktoré do seba zapadajú. My už tie nitky poznáme, aby sme pre vás vytvorili príbeh. Issyk Kul si nás na niekoľko hodín adoptovalo. Ukázalo nám svoje vzácne petroglyfy plné zvierat a zvláštnych obrázkov. Predstavte si, že sa túlate obrovským priestorom plným bludných balvanov a niektoré z nich v sebe ukrývajú obrázky vyryté do skál. My v BUBO presne vieme, ktoré kamene to sú a tak nemusíte blúdiť, hľadať a nenájsť. Takto uvidíme všetky. Rozlúčku za jazerom si dávame už tradične „U Rybaka“ na skvelej grilovanej rybe a prvých kirgizských špecialitách. Počuli ste už o lagmane, manti alebo šorpe? To všetko sme už absolvovali.

Odlet, Mingalaba - Barma

Máme teraz geniálne spojenie. V BUBO ním lietame od chvíle keď ho spustili pred pár rokmi po prvý raz. Každopádne Barma- Mjanmarsko je teraz pre nás Slovákov veľmi blízko. Na Schwechate sa choďte na 1. termináli (to je ten nový) za´check´ovať úplne vpravo- prepážka Emirates. Náhradné batérie, power banky, drony majte v príručnej batožine. Môžete mať už v základnej cene 30kg, čo je super aj keď neletíte biznisom, čo v BUBO samozrejme odporúčame. Raz to vyskúšate v A 380 a ste v tom – je to silnejšie než kokaín. Potom skočte do Jet lounge (výťahom alebo točitými schodami hore)– kam sa dá teraz veľmi ľahko dostať na Mastercard = zdarma. Dajte si pivo, vínko, whisky, polievočku a banánik v čokoláde. No čo už, keď je všetko zadarmo. Pozor, ešte musíte prejsť pasovou kontrolou, kontrola batožiny je až na bráne – z lounge vyrazte hodinku, tí menej skúsení 1.5h pred odletom. Potom letíte 5.5 hodinky. Je tu krátky prestup a tak vás často berie autobus na váš terminál priamo od lietadla – pozerajte označenie. Odlieta sa z terminálu A, z brány v blízkosti McDonalds. Let je podobne dlhý = krátky. Máte v ruke e-visa, ktoré sme vám vybavili a idete teda priamo na imigračné k okienkam foreigners (cudzinci), pozriete sa do kamerky a prejdete bez akýchkoľvek problémov. Dnešná Barma chce turistov, veď minuloročný prepad (po kríze Rohingya) bol 50%. Odovzdáte tu zbytočný lístoček s vyplnenými údajmi a na páse vás čaká batožina. Tú si zoberiete a odovzdáte ďalší ešte zbytočnejší lístoček, ktorý už naozaj nikto nekontroluje, o tom čo privážate a čo nie. Ja si ešte pamätám iné kontroly a povinnú výmenu peňazí. Bola asi 300 USD čo bol v tej dobe môj trojmesačný plat. Nie nebol som smetiar ani upratovačka, pracoval som ako lekár v najväčšej nemocnici Slovenska a učil som na lekárskej fakulte univerzity Komenského. To ťažko pochopia dnešní mladí Slováci a ťažko to niekomu inému vysvetlíte. No svet je veľmi rôznorodý a Barma je práve z tohoto sveta exotickosti úplne iná, než čo ste doteraz videli. Náš luxusný hotel je v centre mesta vedľa najvzácnejšej stavby mesta, pagody Švedagon. Postavil ho kamarát môjho kamaráta Myata, ktorého poznám 20 rokov a ktorý je dnes šéfom golfovej asociácie Myanmaru. Je aj profesionálnym rozhodcom v golfe. “Tento pán, čo postavil tvoj hotel je so Šanského štátu, zarobil na jadeide” hovorí mi Myat. Zlé jazyky od iných známych mi tvrdili, že to nie je iba jadeid, ale že majiteľ perie peniaze z obchodu z drogami. Zlatý trojuholník bol vždy jedničkou až ho predbehol Afganistan ovládaný USA. Hotel je luxusný, na 21 poschodí sú raňajky s výhľadom na Švedagon, wifi je na každej izbe bez hesla a zdarma, všetko čo mám v bare na izbe je v cene, všetko je na čipové karty..no proste fajn. Všade tu nájdete bankomaty (ATM) a poľahky vyberiete peniaze s poplatkom cca 3 Eura. Príliš veľa luxusu a tak som zobral ľudí do lokálnej krčmy. Prší na plechovú stenu, bubnuje teplý dážď. Čapovaný Myanmar beer za 0.5 Eura a k tomu ryžové špagety s morskými príšerkami a barbeque. Neuveriteľná náladička, prelomenie bariér, ktoré si v Európe v našom tvrdom biznise vytvárame. Hneď sa rysuje super partia. Sme na BUBO family zájazde a polovicu tvoria deti. Tie sa smejú, pijú pivo, jedia mušle z Iravady a potom po dlhom lete odkvecnú. Hotelový bazén na 5. poschodí využijú až zajtra. Začíname! Mingalaba Myanmar (Ahoj Barma) ´and´ Tata (čau) pre dnešok.

Zákazy na letiskách - Barma

Na letiskách začali skutočne kontrolovať tri veci: 1/ batérie musíte mať v príručnej batožine. To doteraz nikoho roky nezaujímalo. Teraz sa to striktne kontroluje. Nabíjačku pokojne nechajte v kufri, ale náhradné batérie (napríklad do fotoaparátu) si berte so sebou na palubu. 2/ power bank na palube. Ak si necháte nabíjačku (power bank) v kufri, vypáčia vám ho, ak nemáte špeciálny zámok. Opäť, dlho to bolo jedno, ale posledné 3 mesiace na mnohých letiskách sveta pritvrdili. 3/ dron na palubu. Dron je modernou záležitosťou a ani rôzne zákazy nepohli módou. Musíte ho ukázať pri chceck ine - baterky zobrať na palubu a dron  opäť vložiť do kufra - nelogické ale je to tak. Samozrejme, aj iné veci sú zakázané: nože, výbušniny, Ak 47, liter ginu, e-cigarety, smart kufor (chodí vedľa vás), Segway a pod. Šťastné lety prajem. Napriek týmto zbytočným tančekom v boji proti terorizmu ide o najbezpečnejší druh dopravy.