Fórum

10529 príspevkov

12:54

mar

2020

Lesní muži v Gunung Leuser

Náš sprievodca Taman nás vedie po nenáročnom chodníku hlbšie do národného parku Gunung Leuser. V parku zapísanom do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod názvom“ Dedičstvo tropických dažďových lesov Sumatry“ môžete nájsť tak ohrozené zvieratá ako napríklad sumatranského nosorožca, sumatranského tigra alebo medveďa malajského. My sme sa však vybrali na trek s cieľom nájsť „lesného muža“, ktorého môžete vidieť len na dvoch ostrovoch. Borneu a Sumatre. Orangutani (Pongo abelii) sú neuveriteľne zaujímavé tvory. Patria medzi ľudoopov a s človekom zdieľajú až 97 rovnakej DNA. Najviac si to možno uvedomíme, keď prší. Orangutany nemajú radi dážď a veľké listy používajú ako dáždnik. Žijú v korunách stromov a na zem schádzajú len veľmi zriedka. Aj preto ich Indonézania a Malajci pomenovali „lesní muži“, keďže orang je v indonézštine človek a hutan znamená les. Po hodinovom treku lesom stretávame prvú samicu s mláďaťom. Taman nám vysvetľuje, že sa môžu dožiť až 60 rokov a briadku, ktorú majú samci, považujú samice za veľmi príťažlivú. Mláďa, ktoré stretávame, čoskoro opustí svoju tehotnú mamu. Samica sa stará len o jedno mláďa a pre mladého samca pred nami to znamená len jedno. Čoskoro sa bude musieť o seba postarať sám. Najlepšie miesto na trekovanie orangutanov sa nachádza v Bukit Lawangu. Od roku 1972 do roku 1995 tu bola postavená stanica, kde sa o ne starali. Náš trek trvá asi tri hodiny. Okrem orangutanov stretávame po ceste ešte hulmany thomasove (Presbytis thomasi) a dlhochvosté makaky (Macaca fasciculari). Trek vyšiel na jednotku. Pomaličky ideme k rieke Bahorok, kde nás už čakajú veľké nafúknuté pneumatiky. Nasadáme na ne a necháme sa unášať riekou až do Bukit Lawangu. Aj kvôli takýmto momentom treba navštíviť Indonéziu čo najskôr.

Viac Poznávacie zájazdy: Indonézia

Jaroslav Kondač

00:17

mar

2020

Jeden z TOP zážitkov

Pristáli sme sa na ostrove Tanna. Jeden z 82 malých ostrovov, ktoré spolu tvoria Vanuatskú republiku. Západná civilizácia sa sem dostáva len veľmi pomaly, a my sme tomu radi. Už letisková hala, ak sa to dá tak nazvať, nás o tom presvedčí. “Batožinový pás” je len prierez v stene, cez ktorý sledujeme ako vyberajú naše kufre z mini lietadla. Za 10 minút jazdy sme v našom rezorte, ale nemáme času nazvyš. Stihneme obed - výborná ryba alias catch of the day (čo dnes rybári vylovili) a batátové hranolky so šalátom. Vynikajúce! Zážitky však nepočkajú, hneď po obede vyrážame za tým najväčším. Prechádzame krížom cez ostrov, cesta trvá hodinu a pol. Už po 20 minútach však končí jediná asfaltová cesta na ostrove a začneme chápať, prečo sú tu všetky autá, džípy alebo pick-upy. Okolitý prales postupne ustupuje, zem sa mení na čierny piesok, nad hlavami si všimneme veľký oblak a začujeme obrovský treskot. Oblak? Treskot? To je len jedna z mnohých erupcií aktívnej sopky, pod ktorou sa práve nachádzame. Sopka Yasur - najdostupnejšia aktívna sopka vybuchuje niekoľkokrát za hodinu už storočia. Hoci sa jej stav monitoruje, väčšia erupcia môže nastať kedykoľvek. Prichádzame do centra, dostaneme ochrannú prilbu a okuliare, presadneme do áut aj s inými dobrodruhmi a vyrážame tak vysoko ako sa dá. Na úplný okraj kaldery už ideme peši. Výbuchy sa opakujú každých pár minút a my nevieme, či utekať, alebo zostať a obdivovať túto silu. Samozrejme, že zostávame. Vietor občas zmení smer a zaveje k nám oblak síry. Stojíme na okraji a dole pod našimi nohami vyletujú do vzduchu kusy lávy. Pri každom výbuchu sa v nás mieša nadšenie a stres. Ukážka prírody v plnej sile. Prišli sme sem chvíľu pred západom slnka, lebo vieme, že práve to je najlepší čas. Pomaly sa začína stmievať a žeravá červená láva svieti ešte viac. Výbuchy prichádzajú nepravidelne z troch rôznych trhlín. “Už viem, kde ľudstvo získalo predstavu o pekle” poznamená klient. A tak to aj vyzerá, nepretržité bublanie lávy v prasklinách občas prekryjú oblaky síry. Zrazu začujeme ďalší výbuch, tentokrát o niečo väčší, a následne nás tlaková vlna donúti všetkých spraviť krok dozadu. Znovu sa v nás mieša pud sebazáchovy a maximálne nadšenie z tohto jedinečného zážitku. Všetky baterky v telefónoch aj fotoaparátoch sa postupne vybili, už iba s údivom stojíme a nasávame tú silu. A hoci by sme tam najradšej sedeli celú noc, je čas ísť naspäť. Zajtra nás čakajú ďalšie zážitky.

Viac Poznávacie zájazdy: Vanuatu

Monika Šeniglová

11:12

mar

2020

Viac o krajine

Nenájdete dva rovnaké pomaranče

Poznáte kolumbijského sochára a maliara Fernanda Botera? - Niečo mi to hovorí, nenamaľoval náhodou Monu Lisu? - Presne tak. A tiež pomaranče. Veľa pomarančov. Umelecký svet Kolumbie je naozaj pestrý a treba povedať, že siaha ďaleko za Shakiru a Sofíu Vergaru. Keďže sa ale chceme chvíľu usmievať, nebudeme sa rozpisovať o sto rokoch v samote a už určite nie o láske v čase cholery. Predstavíme si umelca, ktorý sa hlási k významu mottu: „Častokrát sa spytujem svojho zdravého rozumu... a niekedy odpovie.“ Prechádzame farebnými uličkami historickej štvrte hlavného mesta Kolumbie Bogoty, a pred návštevou centrálneho Bolívarovho námestia vstupujeme do Boterovho múzea. Priestory postavené v duchu španielskej koloniálnej architektúry sú venované stále aktívnemu a pôsobiacemu umelcovi, ktorý je známy svojimi priestorovými stvárneniami a zobrazeniami. Koloniálna budova má svoju typickú architektúru - v strede objektu sa rozprestiera neveľká záhrada, v centre ktorej zurčí fontána, okná nesú svoje typické oblúkovité konštrukcie a stropy balkónov sú zatiaľ bez podpier drevených trámov. Diela môžeme obdivovať na prízemí aj na prvom poschodí budovy, a upútajú aj toho, kto sa umeniu nevenuje, alebo neprikladá sochárstvu väčší umelecký význam. Na to, aby sme pochopili poetiku Boterových diel, je dobré spomenúť niekoľko míľnikov v jeho živote, ktoré ho v rámci tvorby ovplyvnili. Rodák z Medellína (1932) vyrastal bez otca s dvoma súrodencami. Podliehal prísnej jezuitskej výchove, ktorá zatiaľ objektívne formovala jeho subjektívny pohľad na svet aj ľudí. Ako malý chlapec stával pred arénou a maľoval býčie zápasy. Mnohokrát sa mu podarilo uverejniť svoje nákresy a karikatúry aj v miestnych periodikách. Neskôr, keď sa jeho názor sformoval do poetiky, vyhlásil, že veľkou inšpiráciou mu je pri tvorbe práve známe Danteho dielo Božská komédia. Je tomu tak preto, lebo sa pohyboval aj medzi chudobnejším obyvateľstvom a častokrát maľoval výjavy z chudobných štvrtí, čím si získal pozornosť umeleckej obce. Ako správny poslucháč jezuitskej školy sa postupne začal zaujímať o ženy a sexualitu ako takú, čo viedlo k jeho prvým náčrtom aktov. Neskôr ho kvôli morálke zo školy vylúčili. Ako dvadsaťročný vyhral súťaž vyhlásenú združením kolumbijských umelcov. Výhru v prepočte 7000 dolárov investoval do ciest po Európe. Prácou s objemom a tvarmi sa stal známym predovšetkým vo Florencii, Madride a v Paríži. Jeho nadrozmerné diela boli ako prvé vystavené v roku 1992 priamo na Elyzejských poliach. Kolumbijčania sú hrdí predovšetkým na to, že v roku 2010 daroval zbierku svojich 208 diel priamo centrálnej Banco República, a mnohé z nich môžeme vidieť práve na Boterovom námestí v Medellíne, kde je voľne dostupných a vystavených jeho 23 sôch. Parafrázovanie známeho, dokonalé odliatky a perfekcionistická koloratúra sú charakteristickými črtami umelca, ktorého diela sa prikláňajú k ironizovaniu skutočnosti, a čo je dôležité, častokrát aj k úsmevom nad smutným. Neverím, že existuje niekto, kto by nedostal chuť na pomaranče pri pohľade na jeho maľby. A prečo práve pomaranče? Pretože ani v skutočnosti nenájdete dva navlas rovnaké. A „jablká sú pre snobov“...

Viac Poznávacie zájazdy: Kolumbia

Štefan Bielik

00:00

mar

2020

Viac o krajine

Sloní sirotinec - Pinnawala

Cestou z Kandy prechádzame okolo čajových plantáží a smerujeme do Pinnawaly – miesta, ktoré preslávil miestny sloní sirotinec. Na Srí Lanke žije slon cejlónsky, jedná sa o najväčší poddruh slona indického. Prichádzame k vstupnej bráne, kde platíme vstupné, a ideme sa pozrieť ako tu slony žijú. Toto miesto BUBO podporuje už roky. Pinnawala nie je iba sirotincom, a teda nestará sa iba o sloníčatá, ktoré prišli o svoju mamu, ale nájdeme tu tak isto staršie slony, ktoré utrpeli zranenie, prekonali chorobu, alebo by už za normálnych okolností vo voľnej prírode neprežili. Opustené slonie mláďatá, slon, ktorý stúpil na mínu a prišiel tak o nohu. To sú smutné príbehy týchto veľkých zvierat. Čo sú základné problémy úbytku slonov na Srí Lanke? Ľudí na ostrove neustále pribúda, zaberajú tak čoraz väčšie a väčšie územie, ktoré je prirodzeným domovom slonov. Tie často krát reagujú obranným útokom. Výsledkom sú tak napadnutia a mŕtvi na jednej či druhej strane. Slony sa v minulosti stávali obeťou získavania slonoviny, ako drahého artiklu. Aj napriek tomu, že sú zákonom chránené, stávajú sa obeťou pytliakov aj dnes, ktorí slonovinu predávajú na čiernom trhu. V Pinnawala je momentálne niečo okolo 85 slonov. Tie sú rozdelené a chované v jednotlivých častiach sirotinca. Ak tu zbadáte slona s reťazami, musíte brať na vedomie, že je to stále zviera a má nepredpovedateľné správanie a každý slon má zároveň aj svoju povahu a príbeh, ktorý nie je vôbec pekný. Slon nezabúda. Malé slony si od malička zvykajú na svojho mahuta, ktorý ich vie ovládať, a naučia sa tak niekoľko príkazov a povelov. Prichádzame sem v čase obeda, keď sa slony idú kúpať k rieke. Je to skvelé divadlo, ktoré si nechceme nechať ujsť. Policajt zastaví dopravu a zvieratá zo sirotinca prechádzajú na druhú stranu cesty, kde ich čaká úzka ulička lemovaná obchodníkmi, v ktorých nájdete na predaj aj takú raritu, akou je papier zo slonieho trusu. Slony prichádzajú k rieke, kde sa niekoľko hodín spokojne kúpu. Napomáha im k tomu aj mahut, ktorý ich akoby vodným delom sprchuje. Toto úžasné divadlo si užívame z terasy reštaurácie, kde si dávame tradičný Srí lanský obed. Skvelé popoludnie plné krásnych zážitkov, a nás čaká oddych Kalutare.

Viac Poznávacie zájazdy: Srí Lanka

Robert Taraba

23:57

mar

2020

Viac o krajine

Projekt na záchranu morských korytnačiek

Južne pod Kalutarou, kde naši klienti relaxujú na pláží po nabitej úvodnej poznávacej časti Srí Lanského dobrodružstva, sa nachádza niekoľko korytnačích záchranných centier. Pri vstupe si kupujeme lístky, z ktorých získané financie sú použité na chod tejto záchrannej stanice. BUBO a naši klienti sa tak snažia podporovať dobré projekty, a urobiť tak niečo pre dobrú vec. Morské korytnačky to nemajú v prírode jednoduché a dostali sa až medzi ohrozené druhy. Z ich vajíčok sa stala miestna pochúťka, pričom domorodci ich vo veľkom chodili zbierať na miestne pláže. No nielen to: redukciu ich počtu v prírode má za následok aj znečistenie morí a oceánov, mnohé sucho-zemské predátory, medzi ktoré môžeme zaradiť aj psov a mačky, morské vtáky, pre ktoré sú malé korytnačky potravou, a fakt, že z asi 1000 vyliahnutých mláďat sa dospelosti dožije len 20. Záchranné centrum zbiera nakladené vajcia korytnačiek a prenáša ich na farmu, kde sú opäť zakopané do hĺbky približne dvoch metrov, čo sú ideálne podmienky pre ich dozrievanie. Vajcia centrum odkupuje aj od domorodcov, pre ktorých sa stalo zbieranie vajec lepším biznisom ako ich jedenie. Zakopané vajíčka sú označené dátumom a informáciou, o aký druh korytnačky sa jedná, pričom za najčastejšie sú to korytnačky zelené. Akonáhle sa vyliahnu, sú prenesené do nádrží, kde sa rozdeľujú podľa toho, kedy sa narodili. Nájdeme tu tak rôzne staré korytnačky. Malé korytnačky sme si podržali a nielen to: niekoľko z nich sme aj vypustili a odštartovali tak ich neľahkú cestu životom. Korytnačia farma sa nestará len o chov korytnačiek. Zachraňuje aj korytnačky, ktoré boli nájdené zranené v prírode. Jednu našli zamotanú v rybárskej sieti, iná utrpela zranenie a prišla o končatinu, ďalšia zjedla plast. Práve plast je jedným z veľkých problémov. Korytnačke sú podané špeciálne baktérie, ktoré zjedený plast čiastočne rozložia a ten potom prejde tráviacim traktom zvieraťa von. Zaujímavosťou je určite aj to, že tu máte možnosť vidieť vzácne albínske korytnačky, ktoré vo voľnej prírode prežívajú veľmi ťažko, a preto sú umiestňované do záchranných centier. Ostatné zranené korytnačky sú po zotavení vypúšťané späť do voľnej prírody.

Viac Poznávacie zájazdy: Srí Lanka

Robert Taraba

13:22

mar

2020

Viac o krajine

Hlavné námestie hlavného mesta

V rámci prehliadky hlavného mesta Kolumbie Bogoty máme za sebou dominantu celého údolia – posvätný vrch Monserrate, a tak môžeme pokračovať na hlavné, Bolívarovo námestie, kde je sústredená výkonná, zákonodarná, ale aj súdna moc Kolumbie... čím sa stalo neodmysliteľnou súčasťou centralizovaného sociálno-politického života mesta. Od námestia Los Periodistas (Námestie novinárov) je to naozaj kúsok. Prechádzame farebnými, atmosférickými a bohémskymi uličkami historickej štvrte La Candelaria (v preklade Hromnice), v ktorej sú steny domov pomaľované a nastriekané v duchu modernistického street artu. Prechádzame veľmi jedinečným menším námestíčkom Chorro de Quevedo, veľmi dôležitým miestom pre tie najskoršie dejiny civilizovanej Kolumbie. Práve na tomto mieste totiž španielsky conquistador Gonzalo Jiménez de Quesada dal postaviť prvých 12 chatrčí pre svoju družinu. Túto udalosť reflektuje aj pamätník zobrazujúci 12 chatrčí ako okná (otvory) v múre. Na tomto mieste môžete častokrát počuť pouličných hudobníkov, stand-up komikov, ale aj vidieť napríklad predstavenie bábkového divadla, ktorí rozdávajú úsmevy neveľkým tvoriacim sa skupinkám okoloidúcich. Po ľavej strane míňame Múzeum mincí, Múzeum Fernanda Botera, známeho kolumbijského sochára a maliara, koloniálny dom kedysi slúžiaci ako sídlo prezidenta, odkiaľ raz ušiel Osloboditeľ Bolívar za svojou milovanou Manuelitou, a takisto aj prvú hvezdáreň. A už sme aj tu, Námestie Simóna Bolívara. Pouliční obchodníci so šťavnatým ovocím, ale aj farebnými suvenírmi, gitaristi a živé sochy, stovky holubov a lamy, ktoré musia na svojich chrbtoch znášať stokilových turistov. Civilizovaná Bogota s premyslenou infraštruktúrou a bohatým spoločenským životom ako na dlani. V približne desaťmiliónovom meste má svoje sídlo aj prezident, ktorým je aktuálne Iván Duque Márquez. Palác si môžeme odfotiť z diaľky, budova je postavená za monumentálnym Capitoliom, v ktorom zasadá Kongres, zložený zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Po jeho schodoch kráčal aj zvolený Pablo Escobar, zatiaľ čo mu jeho priaznivci núkali svoje kravaty, aby mu bol umožnený vstup na zasadnutie. Pred nami je situovaná vari najkrajšia budova námestia, Palacio Liévano. Tu sídli starostka Bogoty Claudia López Hernández. Kedysi interiér paláca slúžil ako trhovisko. Po pravej strane vidíme najnovšiu budova námestia, je ňou nechválne známy Justičný palác. Pred rokom 1985 bol palác tvorený tromi obdĺžnikovými stavbami postavenými akoby jedna v druhej. O úrade sa hovorilo, že je nedobytný. Ale tak ako sa potopil Titanic, tak dobyla Justičný palác v ´85 marxistická partizánska odbojová skupina M-19, ktorú si najal Escobar, aby zničil všetky dôkazy, ktoré boli proti nemu v budove zhromažďované. Bol to masaker, bolo zabitých 11 sudcov a viac ako 100 civilov. Budovu museli po incidente prestavať, rovnako ako aj celú plochu námestia (napríklad vytrhali električkové koľaje). 3 zložky štátnej moci ale opäť predstavujú akoby 3 samostatne stojace budovy, ktoré tvoria vstup do nového Justičného paláca. Krásu námestia nám uzatvára rímskokatolícka metropolitná katedrála, ktorá je sídlom arcibiskupa Bogoty a v ktorej sa nachádza aj hrob už spomínaného de Quesadu. Hlavné námestie hlavného mesta tak návštevníkom ponúka dejiny, smútok, ale aj obrovskú nádej a živelnosť.

Viac Poznávacie zájazdy: Kolumbia

Štefan Bielik

16:01

mar

2020

Viac o krajine

Sympatické Galle na juhu Srí Lanky

Prechádzame západným pobrežím Srí Lanky a smerujeme do pôvabného mesta Galle. V angličtine by sme jeho názov mali čítať "Gól", ale domáci ho vyslovujú "Galé". Sme približne 110 km od Colomba a prechádzame štvrtým najväčším mestom Srí Lanky. Smerujeme do jeho najkrajšej časti, ktorá sa skrýva za historickými hradbami pevnosti zaradenej v UNESCO. Mesto, ktoré v histórii krajiny zohralo dôležitú úlohu si určite zamilujete. Galle je veľmi známe pre nádhernú holandskú koloniálnu architektúru a je právom označované ako najkrajšie mesto Srí Lanky. Tunajší prístav hral dôležitú úlohu už v časoch pred naším letopočtom, keď sa z tadiaľto vyvážali koreniny ako napríklad škorica. Samotný prístav údajne využíval aj kráľ Šalamún, ktorý odtiaľto do svojho kráľovstva dovážal slonovinu, pávy a iný vzácny tovar. Prístav bol veľmi známy ešte v časoch pred príchodom Európanov a využívali ho Peržania, Grékovia, Rimania, Arabi, Indovia, Číňania a iné krajiny, ktoré so Srí Lankou obchodovali. V štrnástom storočí tu stroskotal známy islamský cestovateľ Ibn Batuta. Na mieste, kde stroskotal, ako poďakovanie Alahovi postavil mešitu, ktorá tu stojí dodnes. V roku 1505 sa sem dostali Portugalci, ktorí mesto a časť ostrova ovládli a vybudovali tu prvé opevnenie, a vzniklo tak unikátne mesto, ktoré v sebe dodnes prepája európsku koloniálnu architektúru s tou ázijskou. Nájdete tu uličky s krásnymi koloniálnymi budovami, pri ktorých sa vynímajú budhistické pamiatky, kostoly aj mešita. V roku 1640 mesto pre seba dobila holandská Východoindická spoločnosť. Pod nadvládou Holanďanov bola v roku 1663 vybudovaná slávna pevnosť, ktorá vznikla vylepšením tej pôvodnej. Veľmi dobre vybavená a postavená pevnosť sa zachovala dodnes. Jedná sa o najväčšie Európanmi dochované opevnenie v Ázii. V roku 1796 Srí Lanku prevzali Briti a pevnosť v Galle používali na administratívne účely. Prechádzame sa po hradbách a užívame si krásne výhľady. BUBO to tu dobre pozná a tak si dávame výborný obed v jednej z miestnych reštaurácii. Nájdete tu mnoho drobných obchodíkov, butikov, galérií a kaviarničiek. Nevynechajte aj návštevu miestneho kostola. Z hradieb okrem pekného výhľadu pri troche šťastia uvidíte aj morské korytnačky, čo je zážitok navyše. Cez spleť uličiek sa dostane na koniec mestečka, kde nájdete známu mešitu a pri nej maják, ktorý si budete chcieť rozhodne vyfotiť. No a možno využijete aj miestnu malú piesočnú pláž, ktorá je nesmierne populárna medzi domácimi.

Viac Poznávacie zájazdy: Srí Lanka

Robert Taraba

12:01

mar

2020

Viac o krajine

Simón Bolívar a jeho quinta

Milan Rastislav Štefánik raz vyslovil myšlienku: "Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný." Ak by bol Štefánik súčasťou kolumbijskej histórie, myslím, že by si Kolumbijčania tento citát veľmi radi pripomínali. Sloboda je tá najkrajšia a najnebezpečnejšia posadnutosť. Súčasťou kolumbijskej histórie sa ale stal Simón Bolívar. Osloboditeľ, ako ho prezývajú. Naozaj, skoro v každom meste má svoju sochu alebo je po ňom pomenované námestie. "Keď sa tyrania stane zákonom, vzdor je na mieste." Bolívar sa narodil v roku 1783 v Caracase vo Venezuele a stal sa symbolom boja za slobodu od španielskej nadvlády. Syn šľachtica, od ktorého všetci očakávali veľké veci, dokonca študoval v Španielsku. Bol výborný rétor, orientoval sa v politike a zaujímal sa o postupne sa vyostrujúci konflikt medzi Španielskom a jeho generálnymi kapitanátmi. Totiž od roku 1547 bolo územie Južnej Ameriky pod správou Španielov rozdelené na štyri územné celky: Nové Španielsko, Nová Granada, Peru a La Plata. Pohár trpezlivosti pretiekol v roku 1791, kedy vypuklo oficiálne povstanie proti španielskej koloniálnej vláde. O 20 rokov neskôr vyhlásila nezávislosť junta v Caracase a do diania sa zapája Simón Bolivár, ktorý istý čas v celej veci pôsobí ako diplomat na vyjednávaniach v Anglicku. Definitívne víťazstvo prichádza v roku 1819 porážkou španielskych vojsk pri Boyacá. Simón Bolívar sa stáva prvým prezidentom Veľkej Kolumbie a získava uznanie všetkých španielskych Juhoameričanov. Rokuje so španielskymi územiami Strednej Ameriky, pohráva sa s myšlienkou vytvoriť formu panamerického zväzu štátov. Ťažko však spojiť niečo, čo už raz bolo rozdelené. Sloboda je najnebezpečnejšia posadnutosť, pretože principiálne dokáže neustále ukrajovať z celku. A to až k samostatnému jedincovi. Územie Veľkej Kolumbie sa zmenšovalo. Dejiny nám ukázali osamostatnenie Venezuely, Ekvádoru a v roku 1903 aj Panamy. Simón Bolívar umiera v roku 1830 v Santa Marte v Kolumbii na tuberkulózu. Ako stúpame autobusom k posvätnej hore Monserrate, ktorá sa týči nad Bogotou, po pravej strane míňame v stromoch skryté dvere. Za nimi sa nachádza Quinta de Simón Bolívar, dom s bohatou históriou, ktorý nesie meno po Osloboditeľovi. V roku 1800 predáva Monserratská cirkev pozemok obchodníkovi s tabakom José Antoniovi Portocarrerovi. Ten na pozemku stavia honosný vidiecky dom, ktorý je venovaný manželke vicekráľa Antonia Amara, stále však ostáva v Portocarrerovej správe. V roku 1820 sa v podstate už bývalá vláda Novej Granady rozhodne sídlo darovať práve Simónovi Bolívarovi za jeho služby a snahu v boji o nezávislosť Veľkej Kolumbie. Bolívar žil v quinte iba veľmi sporadicky, keďže ho jeho povinnosti nútili cestovať skoro po celej Južnej Amerike. Po jeho smrti a po ďalšom vlastníkovi José Parisovi bola z domu chvíľu nemocnica, chvíľu škola, piváreň či istú dobu aj garbiareň. V roku 1919 vyhlásil Kolumbijský historický inštitút zbierku, na základe ktorej bolo neskôr vytvorené múzeum diplomacie a kultúry venované Bolívarovej pamiatke. Vychádzajúc zo Štefánikovho citátu si Kolumbijčania svoju slobodu zaslúžia. Svojich Osloboditeľov ale neustále hľadajú.

Viac Poznávacie zájazdy: Kolumbia

Štefan Bielik

10:17

mar

2020

Viac o krajine

Na šľape starej matere

Určite sa k väčšine z nás dostali aspoň základné informácie o predkolumbovských národoch Aztékov, Inkov a Mayov, a to z rôznych zdrojov. Píšu sa o nich knihy, natáčajú filmy, ešte aj dnes nás fascinujú svojimi kultúrami a pre učebnice dejepisu sú neodmysliteľnou súčasťou ľudských dejín. Zato o indiánskych kmeňoch severných regiónov Južnej Ameriky sa už tak často nehovorí. A sú to práve tie, ktoré stoja za jednými z najznámejších legiend ľudstva: ako sú El Dorado alebo Chiribiquete. Priamo v centrálnych Kordillerách pod dnešným národným parkom Chingaza sa (pravdepodobne) pred viac ako 1000 rokmi usídlil indiánsky kmeň Muiscov (Čibčov). Na území mestskej časti La Candelaria (v preklade Hromnice) hlavného mesta Kolumbie Bogoty tak postavili základ civilizácie, ktorá mala byť určujúca pre budúce dejiny. Muiscovia žili v osadách v typických kruhových obydliach s kužeľovitými strechami a mali vlastný hierarchický systém spoločnosti. Ich súčasťou bol veľmi intenzívny náboženský život pod dohľadom duchovných vodcov / kňazov – tzv. iraca. Nás bude zaujímať prečo sa kmeň usídlil práve na tomto mieste. Spolu s našimi cestovateľmi stúpame na úplný vrchol posvätnej hory nad Bogotou, dnes známej ako Monserrate. Muiscovia ju však poznali ako quijicha caca – šľapa starej matere (v najsprávnejšom preklade chodidlo). Priamo oproti nej sa cez údolie týči vrch Guadalupe – šľapa starého otca. Muiscovia mali na svoju dobu veľmi vzácne astronomické znalosti, a práve spomínané dva vrchy boli dôvodom ich usídlenia v údolí pod nimi. Veľký význam v živote Muiscov zohrával cyklus, v našom prípade hovoríme o cykle dňa a cykle roka. Striedanie dňa a noci, „vláda“ Slnka a Mesiaca, boli pripisované bohu Slnka menom Sué a bohyni Mesiaca Chíi. Mágia nastáva vo chvíli, keď stojíte na Bolívarovom námestí a pozeráte sa smerom na východ na oba vrchy. Po ľavej strane máme Monserrate a po pravej Guadalupe. Muiscovia už vo svojej dobe dokázali odčítať a zaznamenať nasledujúci cyklus. Totiž Slnko počas zimného slnovratu v decembri vychádza spoza vrchu Guadalupe. Následne počas jarnej rovnodennosti vychádza spoza údolia medzi dvoma vrchmi. Počas júnového letného slnovratu nám vychádza spoza vrchu Monserrate a „vracia sa“ späť, aby zase počas jesennej rovnodennosti vyšlo spoza údolia. Tri body, spoza ktorých vychádza Slnko v priebehu jedného roka. Jeden cyklus. Tento fakt bol pre Muiscov určujúci a preto sa usídlili na mieste, ktoré dávno pred Bogotou nieslo názov Bacatá. Po príchode španielskych conquistadorov bola šľapa starej matere Monserrate vysvätená, a približne od roku 1650 začínajú históriu tohto miesta písať kresťania.

Viac Poznávacie zájazdy: Kolumbia

Štefan Bielik

09:15

mar

2020

Viac o krajine

Viete, čo je Liberica?

Celosvetová spotreba kávy každým rokom stúpa. Kofeín je považovaný za jednu z najväčších závislostí ľudstva, spolu s nikotínom či ťažkými drogami. Denne sa po svete rozlejú viac ako 2 miliardy šálok kávy, no málokto vie, že celá produkcia stojí iba na dvoch druhoch - kávy Arabica (60% celosvetového obchodu) a Robusta (40% obchodu). Napriek tomu, že na svete existuje okolo 120 rôznych druhov kávovníkov, veľké množstvo z nich bolo označených ako nepoužiteľné na konzum. Podobnú nálepku dostala aj Liberica, druh kávy pôvodom zo západnej Afriky, ktorý dnes tvorí zanedbateľné 1% svetovej produkcie. Liberica je najviac rozšírená v juhovýchodnej Ázii od konca 19. storočia, kedy plantáže Arabicy napadla choroba a krajiny ako Filipíny a Malajzia priviezli tento odolnejší, silnejší strom. Liberica, na rozdiel od jej dvoch rivalov, je 20m vysoká rastlina s mohutným koreňovým systémom, veľkými listami a oveľa väčšími plodmi. Častokrát sa sadí pri plantáži s inými druhmi, keďže jej silná aróma a väčší podiel cukru láka hmyz. Práve tento fakt ju robí zaujímavou - novými metódami spracovania Libericy vieme dostať celú škálu príchutí od čokoládovo citrónovej cez ovocné chute jackfruitu až po durián. V roku 2018 získali producenti zo Sarawaku (ostrovná časť Malajzie) prestížne ocenenie Kaldi Award na Stuttgart Coffee Summit. Práve tam sa výnimočná chuť a vlastnosti tejto podceňovanej kávy po prvýkrát dostali do Európy, a zažiarili. Od tohto momentu sa Borneo stalo pulzujúcim centrom pre stretnutia a výskum Libericy. Mohla by táto rastlina, ktorú nezasahujú klimatické zmeny tak veľmi ako napríklad Arabicu, jedného dňa zachrániť kávičkárov? Budeme aj v Európe vidieť Libericu v obchodoch? To všetko ukáže čas. Dovtedy si šálku sladkej, intenzívnej Libericy môžete vychutnať v Malajzii. Na miestnom trhu je veľmi obľúbená, a častokrát si nejaké to balenie berieme so sebou. Suvenír formou gurmánskeho zážitku je predsa ten najlepší.

Viac Poznávacie zájazdy: Malajzia

Patrícia Mrázková

09:14

mar

2020

Viac o krajine

Indická štvrť v Singapure rozhodne stojí za to!

Počas našej cesty Singapurom si vždy ukážeme množstvo zaujímavých miest: od koloniálnych štvrtí, ktoré dodnes zdobí socha Sira Thomas Rafflesa, cez okázalo futuristickú marínu s hotelom Marina Bay Sands, mrakodrapmi či unikátnu záhradu Gardens by the Bay. Kamkoľvek sa v Singapure pohnete, nájdete tam niečo zaujímavé, niečo iné ako to, čo ste dosiaľ videli, poznali. To je na tejto krajine alebo, ak chceme, mestskom štáte krásne. Po tom, ako si dáme v čínskej štvrti voľno, aby ste si mohli z krajiny uchmatnúť niekoľko ďalších zážitkov, je mesto len a len vaše, a jednou z možností, kam sa vybrať, je indická štvrť. Little India. Načo ísť v Singapure do indickej štvrti? Ak milujete indický subkontinent, tak potom táto otázka vôbec nie je na mieste. A potom aj preto, že jednoducho môžete. Kde inde na svete nasadnete na metro, a z čínskej štvrti sa v indickej ocitnete iba za pár minút? Veď už len to samo o sebe je zážitkom; také lovíme po celom svete! Kedysi bola táto štvrť zvláštna. Briti sem „uložili“ indických migrantov do Singapuru, ktorých využívali na prácu, no boli hranice, ktoré nesmeli prekročiť, a do „bieleho“ mesta sa pozrieť nemohli. Bolo to tak aj v Kolkate, tak to fungovalo aj v Singapure. Po čase sa však z neslávnej štvrti stalo niečo viac, niečo, čo je tak zaujímavé, že dnes vás k sebe pritiahne ako indický magnet. Stačí vystúpiť z metra a odrazu ste v inom svete, v inom Singapure, no stále v čistom, uhladenom, upratanom a modernom. Little India je najčistejšia indická štvrť sveta! Štvrť pretína Serangoon Road, hlavná tepna indickej komunity. Vydajte sa po nej a štvrť sa vám začne pred očami otvárať. Odrazu stojíte v tieni typických, hinduistických chrámov s farebnými gopurami, z ktorých sa na vás mlčky pozerajú bohovia z nekonečného panteónu. Vojdete bosí dnu, prejdete sa chladnou podlahou za zvuku zvončekov a do nosa sa vám dostane príjemná vôňa vonných tyčiniek či čerstvých kvietkov. Zatvoríte oči a ste v Indii! Toto je presne ono! Vonku na ulici stretávate občasných turistov, no stretnete tu Indov, Bangladéšanov či Pakistancov. Obchodíky predávajú farebné sári, kurty, hodvábne šatky z Kašmíru... nájdete tu koberce, vonné tyčinky, môžete si dať ruky namaľovať hennou, alebo si sadnúť na indický čaj alebo Teh Tarik. Tam predávajú zlato, tu zasa hodinky, elektroniku a napokon aj kvety. Je tu všetko a chýba tu len ten podmanivý indický chaos, ktorý sa rozlieva indickými mestami, v ktorých život neprestáva pulzovať ani počas tvrdej noci. Za rohom na vás čaká mešita Abdul Gafoor ozdobená vežičkami a neďaleko natrafíte aj na kostol. Aká by to bola prechádzka indickou štvrťou bez jedla? Veď to indické patrí k najlepším na svete. Neďaleko vstupu do metra nájdete farebnú ulicu ozdobenú streetartom, a aj keby ste mali zatvorené oči, viete, že ste na mieste. Rozvoniava tu dokonalé biriyani pripravované vo veľkých hrncoch. Vôňa škorice, kardamónu, klinčekov sa tu roztancuje natoľko, že vás vtiahne do svojho gastronomického valčíka, a vy sa zmietate v ladných pohyboch pri každom súste, ktoré si vychutnávate. India okolo vás, India na jazyku, v hlave, a na vašej pažbe ulovených zážitkov je ďalší zárez! Vitajte v Singapure!

Viac Poznávacie zájazdy: Singapur

Tomáš Kubuš

14:20

mar

2020

Viac o krajine

Farebné a šťavnaté kolumbijské rána

Hlavné mesto Kolumbie Bogota spolu s celým geografickým regiónom tzv. bogotskej savany sú známe častými dažďovými prehánkami a nižšími teplotami. Napriek tomu, že sa nachádzame 4 stupne od rovníka, denná teplota sa častokrát pohybuje pod 20°C. Preto najlepší spôsob, ako začať deň, je postarať sa o to, aby naše telo malo dostatok vitamínov. Tým najpríjemnejším spôsobom, ako to „zariadiť“, je určite návšteva známeho marketu Paloquemao. V ranných hodinách prichádzame na trhovisko, ktoré kypí životom a ktoré svoje brány otvára častokrát už skoro ráno o 4:00. Vonkajšie rady stánkov sa ťahajú do pomyselného L-ka, a my prechádzame sieťovým tunelom plným farieb a vôní. Ako prvé nás privítajú kvety. V Kolumbii sú okrem kávy, kakaa a zemiakov neodmysliteľnou súčasťou pestovania a predávajúci na nás pokrikujú, aby sme si za lacný peniaz kúpili pivónie, orchidey, ľalie, ale aj vzácnejšie helikónie, alstremérie, amarylisy či kaly. Ak by sme na trhovisko prišli trochu neskoršie, okolo obeda, mnohé z nich už neuvidíme, obchodníkom sa darí. Energickí miestni nás sprevádzajú aj pri vstupe do centrálneho komplexu budov a stánkov. Vchádzame tak do ovocného raja, v ktorom ochutnávame všemožne dopestované ovocie a takisto aj ovocné šťavy, ktoré nás na našej ceste povzbudia. Pestrosť kolumbijského ovocia je dych vyrážajúca a chuť priam odzbrojujúca. Prechádzame okolo stánkov s avokádom, banánmi platano, ananásmi a mangom a mierime ku kolumbijskej jedinečnosti. Po pravej strane míňame vyložené ovocie lulo. Na prvý pohľad nám môže pripomínať menej dozretú mandarínku, po jeho rozkrojení však vidíme bohaté dužinaté vnútro, na chuť oveľa viac sladšie, ako kyslé. Okrem toho, že je súčasťou marmelád a mnohých drinkov, sú mu pripisované uvoľňujúce účinky pri častom strese, a rovnako čistí krv. Po ľavej strane zasa vidíme mangostáno. Pozoruhodné ovocie s dostatkom vitamínov C, B1 a B2 je svojím tvarom šesťcentimetrová „loptička“ tmavofialovej až čiernej farby, ktorú pri hrubej stopke vždy zdobí niekoľko párov lístkov. Po prekrojení sa odhalí biela dužina, ktorá ľuďom častokrát pripomína usporiadané biele krevety. Plody bohaté na draslík a vápnik sú naozaj obľúbeným ovocím. Ako pokračujeme, po stranách míňame stánky s badeou, borojom, nisperom, dračím ovocím pitahayou alebo šťavnatou guayabou. Pri ochutnávke štiav určite odporúčame zaujímavú sladkastú chuť tzv. rajčiakovca repového (tomate de arbol) alebo bielu guanabanu. Povzbudení farbami a predovšetkým mnohými chuťami opúšťame Paloquemao a vyrážame za ďalším poznaním.

Viac Poznávacie zájazdy: Kolumbia

Štefan Bielik