Fórum

9 360 príspevkov

Špičkové golfové ihrisko kde nehral ešte žiaden váš známy

Súčasťou hotela v Malabo je 18 jamkové golfové ihrisko. Nie hocijaké, ale špičkové. Položené na brehoch Guinejského zálivu. Keď hráte vidíte najvyššiu horu Západnej Afriky, Mount Cameron vysoký cez 4 km (z jamky 4,9, 12,18).
Clubhouse má veľkosť malého hotela a na fotografii by ste povedali, že je to navrhoval moderný Francúzsky či Španielsky architekt. Som tu úplne sám. Iba Aldo Santiago, ktorý je caddymaster je k mojim službám. Požičiavam si palice a idem hrať. Som jeden z najhorších hráčov planéty, ale golf hrávam s nadšením. Moje preferované ihriská? Ostrovy Barbados a Samoa a ihriská pri mestách ako Ushuaia, Dawson city či Pchjongjang. A teraz pridávam ďalšiu riadnu golfisticko- cestovateľskú bombu. Golfisti haloóó!!! Čo takto spojiť golf nabudúce s čímsi absolútne unikátnym? V Turecku, Španielsku, Portugalsku ste hrali. Zrejme aj v USA, na Fiji, v Austrálii či na Novom Zélande. Aj ja. Ale to je normálne. No v Rovníkovej Guinei ešte nehral žiaden Slovák ani Čech. Pritom hotel aj ihrisko sú svetovou špičkou.
Najprv som si pozrel tréningové ihrisko, odpalisko. Košíky s loptičkami sú k dispozícii, nemajú tu automaty na vydávanie, je to zadarmo. Ihrisko naprojektovali Belgisko- Švajčiarski architekti, no hlavným architektom bol Francúz Thierry Sprecher. Základom je neustála starostlivosť a keďže ihrisko patrí samotnému prezidentovi, tak peniaze na to sú. Títo architekti využili výhodu trópov a fairwaye tu na severe ostrova Bioko vysekali doslova z džungle.
Vy hráte akokeby v raji, v nádhernej tropickej záhrade plnej exotických kvetou so silnou vôňou. Sem tam trčí k oblohe rovný 40m vysoký stromisko ceiba (čítaj seiba), ktorý je aj v štátnom znaku. Ihrisko je dlhé vyše 6 kilometrov , piata jamka má napríklad 532 metrov. Signature hole je 17tka, ktorá sa hrá dovrchu, napravo je piesok. Niekdy je ihrisko úzke lebo vedľa máte banánové plantáže či velikánske mangovníky, prales a z druhej strany more.
Po golfe si môžete oddýchnuť na privátnej pláži. Toľko mušlí som už dlho na pláži nevidel, myslím si, že ich tu rozosievajú. Aj piesok sem na ostrov vraj nosia z pevniny.
A čo je úžasné, na ihrisku som úplne sám. Celkovo okrem nás je v celom luxusnom hoteli už iba jedna rodina politika zo Sao Tomé – všetci leteli s nami v ATR-42 a majú diplomatické pasy. Pilot vždy pozdravil najprv politika až potom nás ostatných. Inak je celý hotel s 200 suitami iba pre nás. Myslel som, že na večer, keď už nebude tak optrasne dusno sa to tu zaplní, no golfové ihrisko je aj teraz úplne prázdne. Ihrisko má pritom dokonca aj umelé osvetlenie. Slnko pomaličky zapadá, vtáky začínajú omnoho viac lietať. Na druhej jamke sadlo hejno ibisov, nádherných bielych vtákov. Toto je golf spojený so safari. Po greene behajú pásovce, dikobrazy, či jeden zo 17 druhov primátov, ktoré na ostrove žijú. To je úplne bežné. Samozrejme sa to hrá trošku inak než inde. Pri vlhkosti nad 90% ste spotený prakticky stále a pri tom množstve hadov čo tu je musíte davať pozor kam šlapete. To isté keď vyťahujete loptičku z jamky. Nie je v nej stočená mamba zelená? A po golfe môžete odísť relaxovať na jeden z najkrajších ostrovčekov sväta, na Svätý Tomáš položený priamo na rovníku. Takýto tip na golfovú dovolenki Vám ešte nedal nikto však. Áno je to ukrutne drahé, no celá moja skupina sem letela pohodlne biznis classom, takže pohodlie sa doržať dá. Keď budete mať vo svojom živote výnimočnú príležitosť, alebo Vám výjde veľký obchod, kontaktujte ma!

MÁJ

11:30

2017

Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea, Poznávacie zájazdy: Svätý Tomáš

Ľuboš Fellner, BUBO

Hľadanie raja. Raj nájdený! Moorea

Hľadanie raja. Aj tak by sa dala nazvať načas Najkrajšia cesta okolo sveta. Videli a zažili sme už toho toľko, že keď si spomenieme ako sme na začiatku kráčali Parížom a sedeli na večere v miestnej brasserie neďaleko Champs-Elyssé počas volebného večera, kedy vyhral voľby Emanuel Macron, príde nám to ako niekoľko mesiacov. Paríž nespomínam len tak náhodou, ale preto, že opäť sme sa ocitli vo francúzsky hovoriacom svete a nie hociakom. Priamo v srdci exotickej Francúzskej Polynézie. Posedávame na ostrovčeku menom Moorea, ktoré sa stalo spoločne s Bora Bora synonymom pre raj. Z našej terasky sledujem niekoľko odparkovaných jácht a v diaľke vidno ako sa vlnobitie rozbíja o koralový útes. Všade naokolo rastú štíhle, vysoké kokosové palmy a pod domčekmi vidno aj papáju či banány. Moorea je skutočným rajom. Včera sme celý deň spoznávali tento ostrov a snáď každý z nás má dve či tri stovky fotiek. Prišli sme sem z Papeete maličkým lietadlom a desať minútovým letom z Tahiti. Loďou je to cca 25 kilometrov, ale pohľad na Mooreu z výšky je skutočným skvostom. Oproti Maldivám je Moorea krásne hornatá a tak má v sebe akúsi tajomnú dušu. Ráno su vysoké, ostré štíty prenikavo až divo zelených skál zahalené hmlou, akoby sa ešte bohovia nezobudili a cez deň sa vyčasí a kopce vysoké 800 až 1200 metrov sa predvádzajú. Zatúlali sme sa do zátoky Oponuhu aj na vyhliadku Belveder, aby sme si užili fantastický pohľad na kopec Rotui a na to ako od seba odtláča dve zátoky. Oponuhu a Cookovu zátoku. Práve v nej sa mal v druhej polovici 18.storočia vylodiť James Cook a videl tie isté kopce, aké vidíme teraz my. Je to krásny pocit. Ponoríme sa do hustého lesa, aby sme objavili aj pár archeologických zaujímavostí ostrova. Moorea nie je len o plážach, ale má v sebe aj kus tajomnej históre a tak hľadíme na perfektne upravené terasy z precízne naukladaných kameňov, tzv. marae. Stáli tu dávno pred príchodom Európanov a to ako sú dnes pohltené lesom je fascinujúce. Na brehu Cookovej zátoky ochutnáme polynézske kokosy, úplne iné ako sme pili na Srí Lanke a tak na vlastnej koži cítime ten obrovský rozdiel. Tento má silnejšiu arómu kokosu a perfektne osvieži. Na úplnom konci zátoky si spravíme obednú prestávku. Obedovať s výhľadom na slávnu zátoku, ktorú preslávil aj film Vzbura na lodi Bounty. Len s tým, že tu budete sami a nie ako na thajskom Phi Phi, kde sa natáčal film Pláž. Cookova zátoka sa vám odvďačí, ak sem prídete, podobne ako nám. Cestou na opačnú stranu ostrova stojí snád sto krát, pretože stále je čo fotiť. Staré, storočné, francúzske kostolíky, štíhle palmy skláňajúce sa nad oceán, palmové sady, vysoké kopce, zátoky. Dokonalé orgie pre fotoaparát. Na opačnej strane ostrova leží pláž Temae, najdokonalejšia pláž ostrova. Presne tam sme sa vybrali kúpať. Predstavte si ten najkrajší gýč, tak tak nejako vyzerá Temae. Tyrkysová voda, kokosové palmy, výhľad na susedný ostrov Tahiti kam sa v 1910 utiahol na desať mesiacov Štefánik, vodné domčeky rezortu Sofitel len podčiarknú bohémskosť celého miesta. Kde je krajšia voda? Tu či na Maldivách? Aj tam sme pred pár dňami boli, no nevieme odpovedať. Krásne sme si tu oddýchli a večer sme ešte skočili do miestneho podniku na tradičnú tahitskú špecialitu poisson cru. Dostanete kúsky surového tuniaka namarinovaného v limetke, ktorý sa napokon zaleje kokosovým mliekom. Zvláštne to znie? Ochutnajte, uvidíte, že je to geniálne jedlo! Užívame Polynéziu!

MÁJ

05:11

2017

Poznávacie zájazdy: Francúzska Polynézia

Tom K z BUBO

Buzerácia

Na juhu ostrova sa zastavíme v meste Moka. Odtiaľto pochádza posledný kráľ ostrova. Mal dvoch synov, jeden sa volal Malabo a druhý Bioko. Prezident Macías ho nechal zabiť. Vystúpime, prší a strasie ma od zimy. Tu vo výške nad 1000 metrov je prekvapivo zima aj keď sme kúsok od rovníka. Už dlho ideme a tak sa zastavíme na pivko. Reštaurácia je zatvorená a tak ideme do malého krámku. Vojdeme do takej tipickej africkej drevenej búdy , vľavo sa predávajú sušienky a pivo, vpravo je priestor pre jeden stôl okolo ktorého sedí asi 5 ľudí a obeduje. Po celej ceste som sotva urobil dobrú fotografiu, ale toto je super. Majú totižto veľký hrniec v strede z toho si každý naberá. Jedia národné jedlo, rybaciu polievku Pepper soup. Včera som si to dal v Sofiteli a bolo to jedno z mála jedál, ktoré mi v živote nechutilo. Do polievky dajú tie najhoršie časti ryby. Trčali mi z toho zuby, a mastná koža, samé kosti. Toto nahádžu do vody a povaria, ja som v tom necítil žiadnu príchuť, iba akoby skazenú rybu. V Sofoteli stála ta polievka 30 euro, takže nečakám, že to bolo naozaj pokazené, iba to tak chutilo. K tomu som mal platany bez chute. No fakt otrasné. No teraz vidím, že títo domorodci tú polievku jedia v malilinkej miestnostičke natlačení na seba. Asi mi zaiskrili oči či čo, lebo zrazu jeden zakričí : “nefoť!” A ďalší sa pridajú a vyblafnú na mňa“zákaz fotiť” Všetko po španielsky, no pochopil by to každý. No do prdele, tak nebudem, serem na to. Aj keď každý fotograf pozná ten pocit keď mu uniktne úlovok. Do prdele. Schovám foťák a naozaj som neodfotil nič. Skúsim to načierno mobilom , ale ani nim neodfotím nič., vidím, že to nejde. Sú ukrutne nepríjemní. Potom výjdem von, asi 20 metrov vyššie je postavená taka otvorená besiedka. Je to miesto sretávania sa a je tu asi 15 chlapov. Nič moc ale čo už keď mi uniklo hlavné sústo v krčme. Chcem mať aspoň čosi z tejto krajiny a tak sa opýtam či môžem fotiť. No odpoveď je že iba vtedy ak im ihneď vytlačím a darujem danú fotografiu. “Ako to myslíš?” pýtam sa. Teraz sa fotí na digital a ja ti to viem poslať, ale vytlačiť to neviem, tento fotoaparát to nerobí, to proste nejde. “No potom nejde ani fotiť” znie odpoveď riadne drzím tónom.
Iba v dvoch krajinách sa mi stalo, že ma ľudia udali polícii za to že som ich odfotil. Proste spolupracovali na tejto idiotine s vládou, verili tomu, že fotografovanie je zakázané. Bolo to v Severnej Kórei a v Stredoafrickej republike. No a tu sa mi to stalo tretí raz a to opakovane. Počúvajte mám aj pozitívne príhody, ako všade. Všade sa nájdu aj super ľudia. Boli aj takí čo boli nadšení, že som zo Slovenska, a vítali ma u nich doma v Ekvatoriálnej Guinei. No väčšina stretnutí bola negatívna. V Moka sa nám nepodartilo nafotiť nič, nasadáme teda do nášho busu, že ideme ďalej. No a tu prídu dvaja chlapíci z gýčových teplákoch FC Barcelona a vyvolajú von nášho sprievodcu. Vidíme, že mu po 15 minútach zobrali všetky papiere. My totižto máme permit na každú jednu dedinku, ktorú sme prechádzali, na každé jedno mestečko a máme permit aj na Moku. Potom si spomeniem, že títo dvaja “športovci” sedeli v tej krčme a jedli rybaciu polievku. Teraz po nás prišli a musíme sa presunúť a zaparkovať na policajnej stanici. Ideme na políciu. Zatkli nás. Teraz vidíme, že z teplákov FC Barcelona im trčia pištole a je zrejme, že “športovci” sú totálne na mol. No najviac na mol je jedna tlstá pani v modrom. Nie je ešte ani dvanásť no ona je pod obraz boží. Bola taktiež v krčme a je to tá od ktorej ide všetko to zlo. Mali sme smolu, v tej krčme sedeli samí policajti. Neskôr zistím, že v každej krčme sedia iba samí policajti – nikto iný na to nemá peniaze. Zoberú nám pasy a všetky permity. Myslím si, že chalani sa aj trošku báli. Keď tak počúvate, že tunajší president sa živí testes svojich nepriateľov… No mne sa to páči. Celý deň to vyzeralo ako nuda a neviem či všetci chápali keď som im hovoril, že do tejto krajiny sa nedá dostať a že je to otrasná diktatúra. Teraz to prežívajú v priamom prenose. Ak chcete policajný štát, musíte dať policajtom voľnú ruku. No keď máme negramotných policajtov s nízkym IQ, tak to má dôsledky a vyzerá to takto.
Keď získate víza, čo je obrovský problém, môže sa Vám stať že Vás pohraničiari do krajiny nepustia. Stáva sa to bežne. Lokálny policajt povie nie a máte smolu.
A získať víza je obrovský problém, väčší než získať víza do Severnej Korei, Turkmenistánu, Iránu a Eritrei dokopy. Potrebujete millión papierov, výpis z účtu, že máte dosť financí na pobyt, preukaz o očkovaní proti žltej zimnici, potvrdenie, že ste HIV negatívny, nesmiete predtým navštíviť krajinu kde bola ebola (kvôli tomu som si vybavil nový pas), a musíte dodať do španielčiny preložený výpis z registra trestov starý najviac jeden mesiac. No a potom osobná návšteva ambasády v Moskve či Madride.
Týmto ďakujem Kike Badinskej , šéfke Back office, ktorá tam potom za nás letela. Ďakujem Tomášovi, fanatikovi na Afriku za knihy, za všetko, Tomáš to proste dotiahol. Celkovo bez veľkej podpory BUBO Base campu niet šance urobiť za tak málo dní, tak široký okruh. Dik!!! Túto cestus me urobili ako prví v SR aj ČR – nikto pred nami čosi takéto nezrealizoval!! Pre slovenské cestovateľstvo je to veľká vec. Som rád, že nás sledujete už toľko rokov. Cítim vašu podporu, a pri takýchto cestách ju naozaj potrebujem. Toto nikdy nebude main streem, ide o exkluzívnu cestu, absolútnu špecialitku. Uvidíme koľko rokov bude trvať ďalším kým sa pohnú po našich stopách. No väčšinu mojich ciest potom už nikto nezopakoval. A aj tu by som sa stavil, že to už nikto po nás najbližších 5 rokov nedá.
Každopádne teraz sme a) víza dostali a b) dostali sme sa aj do krajiny c! dostali ms epermity (tie sa vydávajú 3 dni). A teraz d) sedíme na policajnej stanici. Po pol hodine príde fešák so zrkadlovkami. Vonklu síce prší, ale on zrejme čaká, že výjde slnko, ale skôr to videl v nejakom filme. Každopádne je to jediný triezvy černoch v okolí a tak s ním začnem kecať. On mi vysvetluje “Áno máte víza, áno mate povolenie na návštevu Moka ale je normálne, že sa zastavíte u nás na policajnej stanici a zapíšete” Pritakávam, že je to totálne normálne a pochopitelné. V dnešnom itinerari máme 15 dediniek a mestečiek a keby sme sa všade mali hlásiť tak to ideme týždeň a nie deň. Ten černoško je o svojom tvrdení zdá sa presvedčený. Turistov sem chodí omnoho menej než do Severnej Kórei a my sme zrejme najväčšou skupinou za posledných 40 rokov. Nerátam futbalistov, pracovníkov ropných spoločností atď., ale hovorím o turistoch.
Kto podporuje túto vládu vidíte podľa veľkosti a polohy ambasád. Najväčšou ambasádou je ambasáda USA hneď vedľa Španielskej(bývalý kolonizátor) a Nigérijskej (sused a ropná veľmoc). Oproti cez cestu je ambasáda Francúzska (aj Total tu má svoje záujmy). A vedľa nej jeden z palácov syna prezidenta - Teodorína. Ten má 10 palácov a každý deň spí v inom. Bojí sa teroristického útoku. Teodoríno teraz väčšinou býva v Sipopo. Keď sa rozhodne prevetrať svoje Lamborghini tak zavrú cesty, aby mohol ísť naplno. No mne sa zdá, že ich ani nemusia zatvárať. Krížom cez Sipopo som išiel mnoho razy vo dne v noci a väčšinou som nestretol ani auto. V Severnej Korei sú podone široké cesty (tak aby na nich mohli pristáť bombardéry), no jazdilo tu viacej aut.
Teodoríno vlastní v Paríži vilku so 4000 m2 so 101 izbami. Francúzi tu zhabali veci za 200 miliónov euro. Teodoríno za víkend v Kapskom meste minul ¾ milóna Euro atď. Je to rozhadzovačný synáčik.
Stojíme na tej policajnej stanici na juhu ostrova Bioko, hneď vedľa súdnej siene, takže by mohol byť hneď proces. Po hodinke sa u mňa zastaví vysoký statný chlapík, prišiel na veľkom Land Crusseri. “Všetko je v priadku?” pýta sa. “Všetko Ok” odpovedám a pozerám sa mu priamo do očí. Tiež bol v tej krčme. Po hodinke a pol opúšťame toto historické mestečko, Končí to tak, že opitej policajtke vytrhenm všetky pasy z rúk. Ten veľký černoch čo sa pátal či je všetko v poriadku stojí vedľa a vlastne on rozhodol (viem to podľas tónu hlasu) že je to OK. Opitá policajtka to nepochopila a teraz tu stojí s otvoreným prietorom medzi ukázovákom a palcom akokeby ešte tých 11 pasov zvierala a sotvorenými ústami. Nedali sme žiadniu úplatok, čo je na Afriku dosť prekvapujúce. Pred odchodom z Moka sa ešte zastavuheme v Prírodovedeckom výskumnom centre, ale “náhodou” je zatmovorené. Nebyť toho zatknutia tak je to dnes nudný deň. Teraz už tie strašné history čo o tejto vláde kolujú všetci vnímajú jasnejšie. V Gabone sme vyskúšali účinky rastiliny Iboga -popisujem ich na tomto Fóre 21. mája v príspevku “Keď sa duša oddelí od tela”. Túto drogu užíval prezident Macías a to príliš. Spustila mu schizophreniu a on okrem príslušníkov kmeňa Bubi začal zabíjať aj svojich, dokonca brata terajšieho prezidenta. No je to jedna milá krajinka, ktorej vládne milá rodinka.

MÁJ

21:51

2017

Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea

Ľuboš Fellner

Raz skautom navždy skautom, alebo ako sme stretli skautov v Lime

Náš autobus bez strechy sa pomaly štveral na kopec Cerro de San Christobal v Lime. Cyrkumramatické pohľady striedalo predbiehanie davov ľudí pomaly kráčajúcich na vrchol, kde stál niekoľkometrový, takmer biely, zdobený kríž. Dominanta okolia mesta. Bolo po sviatkoch Veľkej Noci a Procesia v plnom prúde. Pod krížom sme uvideli pár ľudí zaodetých v rovnokroji. Boli mi povedomí, aj keď som nikoho z nich nevidel. Modré košeľe a šatky na krkoch vo farbách trikolóry - modrej, bielej a červenej. Takmer ako doma. Na ľavom vrecku fialovo-biela nášivka v tvare kruhu s Gillwelskou, rytierskou ľaliou čistoty. Povedomé to črty. Prišiel som k nim s pozdravom na dlani s prekríženým palcom na malíčku, čo znamená v symbolike, že silnejší chráni slabšieho. Najprv boli dosť prekvapení, čo sa vlastne deje. Po chvíli sme sa už rozprávali, akoby sme sa poznali veľa rokov. Miestni skauti pomáhali organizovať procesiu a stavať tribúnu. Zaujímavé stretnutie. Výmena kontaktov s prísľubom ďalšej návštevy v Lime. Uvidíme, čo to prinesie. Zasa sa mi raz potvrdilo, že Svet je Malý.

MÁJ

13:29

2017

Poznávacie zájazdy: Peru

Peter Droba | BUBO

Neverte žiadnym médiam!

Kedy má náš prezident narodeniny? To nevie okrem jeho najbližších nikto. No v totalitách to vedia všetci, je štátny sviatok. Tu v Rovníkovej Guinei ide o jeden z najväčších sviatkov roka. Bude to 5.júna a po celom štáte sú už dnes rozvešané bilbordy s gratuláciami. Tak 1/3 všetkých bilbordov je venovaná tejto téme. “Feliz cumpleanos a su excelencia” prajú rôzne firmy, podniky atď. Na fotografii je vždy usmiaty prezident Obiang Nguemba Mbasogo, ktorý máva či si sám sebe tleiska. Dostal sa k moci demokraticky – tak, že zabil svojho strýka, bývalého prezidenta a odvtedy je demokraticky už 38 rokov pri moci. Určite je to demokratické prianie jeho ľudu, veď západ proti tejto krajine nikdy nevystúpil. Verím, že ste nič nezachytili, žiadne naše media o tom nikdy nehovorili. Kdežto Severná Kórea je v médiach každý týždeň, však.
“A vy neprajete svojmu prezidentovi k narodeninám?” s úškrnom komentuje môj údiv náš sprievodca Ojumbe (vymyslené meno). Je BUBI. Teda aj mňa môj švagor volá Bubi, ale on je z kmeňa Bubi. A tak má po chlebe. Predchádzajúci prezident Macías chcel kmeň Bubi vyvraždiť. A aj dnes ak ste z tohoto kmeňa máte smolu. Vládne kmeň Fang, ktorý do tejto oblasti prišiel iba pred vyše 100 rokmi. Naproti tomu Bubi sú tu vyše 10 000 rokov. Fang je prezident, všetci ministri, všetci vojaci, všetká polícia. Strana za ktorú prezident vyhráva už 38 rokov voľby sa volá krásne Demokratická strana Guinei (Partido Democratico de Guinea Ecuatorial). V znaku má horiacu fakľu, no mala by mať vztýčený prostredník a vlajku USA. Iba v Malabo žije 25 000 američanov, majú vystavané separátne mestečklo iba pre seba, s vlastným ubytovaním, obchodmi a ostnatým plotom. To preto, aby ich pracovníci nemohli ísť do mesta. Tu ich vidíte naozaj zriedkavo, väčšinou vychádzku nedostanú. O tom čo sa tu deje musia sakra dobre vedieť. No ropa je ropa a kšeft je kšeft.
Bol som v Turkmenistane, Eritrei, Severnej Kórei. Každá je čo sa týka diktatúri trošku iná, no omnoho nie. Iné krajiny sú otvorené, Irán je super, čokoľvek iné je proti vyššie menovaným odvar. Eritrea nemá ropu a tak nikoho nezaujíma. Na každý meter cesty potrebujete permit. Nemôžete navštíviť kláštory, kde sa sústreďujú protištátne živly. O tej buzerácii som už písal. No ľudia sú veľmi milí, môžete fotiť prakticky všetko, krajina sa mi veľmi páčila. V Asmare, ktorá vôbec nevyzerá ako Afrika, ale ako Taliansko z čias 17 ročnej Sofie Loren som pil najlepšie macciato svojho života. Turkmenistan je panoptikum, ktoré však od smrti Turkmenbašiho bledne. Keď sme tu boli po prvý raz ešte žil a spolu s nami putovala štátna televízia a filmovala našu skupinu s mottom “turizmus v Turkménsku sa rozvíja” Na Turkmenistan nepočujete naše = západné media nadávať. Turméni sa totižto delia o zisky zo svojho plynu, svoje záujmy tu má Turecko, ktoré je stále strategickým spojencom západu No je to otrasný režim. Turméni sem– tam nevidajú našim sprievodcom víza- len tak, proste nevydajú. Povolenia na cestu, permit sú jasné, ale ľudia sa veľmi radi fotia a sú neuveriteľne milí, naozaj super ľudia. Severnú Kóreu poznáte každý. Teda myslíte si, že poznáte. Veľmi často je v našich médiach. A mnohí cestovatelia aby podliezali všeobecný vkus masy, tak prilievajú olej do ohňa. No ja som teraz v Ekvatoriálnej Guinei a toto je horšia krajina než Severná Kórea. Tu je väčšia diktatúra. Omnoho viac obyvateľov prišlo o život pri čistkách strýka tohoto prezidenta. No vykonavateľom bol tento prezident. Bolo to zrejme až 40% obyvateľov!!! Nikto nevie presne. No každopádne jedno otrasné šokantné číslo. Tri generácie Kimovcov sa usia červenať.
Za tri dni čo som tu ma zastavila polícia vyše 10 krát. “Máš povolenie?” “Máš povolenie na to fotiť?” “Máš povolenie na fotenie v noci”
Chcem povedať, že ma štve jednostrannosť našich médiai a stádovistosť pisateľov –turistov.
Firmy v Rovníkovej Guinei prajú všetko najepšie svojmu prezidentovi. “Slovenskí cestovatelia” nadávajú na Severnú Koreu bez toho aby povedali b), aby povedali, že za touto propagandou sú záujmy USA. Plus je na svete mnoho omnoho horších krajín, bez akejkoľvek perspektívy. Kdežto keď sa Severná Kórea spojí s Južnou vznikne ekonomika ktorá poskočí z 12 (terajšie miesto) veľmi rýchlo medzi prvých 10 a postupne má šancu dostať sa medzi prvých 5. Začne to ekonomickou spoluprácou medzi oboma bratskými krajinami a postupne sa veci uvolnia aj politicky. Ide prakticky o dohodu medzi USA a Čínou. Čína v dnešnej dobe realizuje 70% obchodu Severnej Korei. Toto tvrdím už dávno, od čias kedy som túto krajinu navštívil. Bolo to vždy veľmi nepopulárne tvrdenie. No v milotýžňovom Times napísal dobrý článok Charles Campbell s názvom “The Negotiator” Takže sa mi zdá, že sa “čosi” deje. Prvý raz počujem názor, ktorý mám vyše 5 rokov. Nie takto priamočiaro, ale je tam. Však si prečítajte daný článok. Hovorí sa v ňom o spojení dvoch Kórei a o tom ako z toho budú obe krajiny profitovať. Severná Kórea získa financie a Južná lacnú a vzdelanú pracovnú silu, ktorá rozpráva rovnakým jazykom a maká obdobne ako južnia. Končne dobrý článok. Predsa je to ten istý národ s 5000 ročnou históriou. Takže ešte raz, ja vidím budúcnosť Severnej Korei veľmi dobre.
Kdežto Ekvatoriálna Guinea dopadne veľmi zle. Hrozí tu veľká občianska vojna. USA tak ako prišli, tak aj odídu, potíchučky nechaju kmeň Bubi zrealizovať pomstu na Fangoch. Ropy je všade po celom svete srašne veľa a jej cena pôjde dole. Žiadne stretnutia OPECU vo Viedni tomu nezabránia. Obiang nenájde iný zdroj príjmov, nepreskočí sám seba a turizmus za svojho života nerozvinie. Jeho zastrašovane kedy zvlieka svojich nepriateľov z kože zaživa a pojedá ich mozog a testes prebije agresia ľudu, ktorý už nemá čo stratiť.
Jeho rozmaznaný syn Teodorín nebude mať peniaze na uplácaie armády ako doteraz (po nástupe zvýšil platy dvojnásobne) a všetko sa mu rozpadne pod rukami. Národ si veľmi dobre pamätá krv a nespravodlivosť a tá je tak silná, že to čoskoro praskne.
Neverte žiadnym médiam! Verte iba tomu čo vidíte. A nebojte sa pozerať sa. Nebojte sa mať vlastný názor. Je to oslobodzujúce. Plus ľudia, ktorí sa neboja a majú vlasný názor majú omnoho vyšší príjem. Do toho priatelia!

MÁJ

08:30

2017

Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea

Ľuboš z BUBO

Dubaj sa môže schovať

“Dubaj sa môže schovať” zahlási Ďuro pre ktorého je Rovníková Guinea 150 štátom sveta, ktorý navštívil. Juro bol v Karibiku 80 razy, Dubaj sleduje posledných 15 rokov pravidelne. “Keď toto ten ich prezident vystaval, nemôže byť zlý. Tí naši by to iba rozkradli.”
Musím povedať, že Juro má pravdu aj keď tú výstavbu by som prirovnal skôr ako k Dubaju k Turknénskemu Ašchabádu. Nemáme tu žiadne mrakodrapy ako v Dubaji, no veľká väčšina budov je oproti Ašchabádu krajšia. My sme pristáli ešte na starom letisku ale o rok otvoria nové a poviem Vám vyzerá nádherne, hypermoderne. Ak ceny ropy ešte neklesnú, vizuálne pôjde o jedno z najkrajších letísk sveta. Z letiska ideme po 6 prúdovej ceste – tá je lepšia než v Dubaji aj Ašchabáde - smerom do Sipopo. Jedno ministerstvo za druhým. Jedna obrovská moderná budova vedľa druhej. Potom zvláštny čínsky hotel Anda, taký preskleno -oranžový gýč, ďalej stovky tzv. sociálnych bytov. Nie sú to paneláky, ale 5 až 6 poschodové obytné domy rovnakej veľkosti a sú ich kilometre - stovky. Vidíme nádherný futbalový štadión pre 18 000 divákov. Na pevnine v Bata majú podobný pre 32 000, veď na pevnine žije aj viac ľudí. Vedľa cesty je široký chodník pre peších, potom obrubník natrený na červenobielo – akokeby to robili včera a široký pás trávnika. Nikde ani papierik. Toto je naozaj Afrika?
Na konci zbiehame na parkovisko k nášmu hotelu. Ide o Sofitel, čo je vcelku bežná značka, ale toto je najlepší Sofitel na svete. Áno tu na neznámom ostrove kam žiadni turisti nechodia a kde nebol ani jeden Slovák a ani jeden Čech. Po ceste sme videli Hilton atď ale toto je iná liga. Toto je 5 hviezdičkový hotel so všetkými atribútmi 6tky. OK Milan našiel chybu, že nemajú papučky, ale to sa mi nezdá, niekde ich určite mali… Budova je nádherná hypermoderná, to si nájdete na webe. Uloženie hotela je 100%, hneď na plážach plných mušlí. Medzi morom a hotelom je slušný bazén, v ktorom môžete natrénovať na olympiádu. Narážam na “Erika úhora” a olympiádu v Sydney v roku 2000. Eric vtedy plával za Ekvatoriálnu Guineu a olympijských 100 metrov plával po prvý raz v živote. A bolo to aj vidieť, hlavu mal stále nad vodou, postupne sa zdalo, že sa utopí a dosiahol najhorší čas v histórii olympijských hier (1:52.72). Celý čas trénoval v hotelovom bazéniku, ktorý mal iba 12 metrov… Aj toto show nájdete na youtube. No vedľa nášho veľkého bazéna je bar a okolo prútené kreslá kam si na jedno sadne celá rodina. Okolo nádherná záhrada aká môže byť iba v trópoch a Dubaj takúto nikdy ale nikdy nebude mať. Na palmách máme stovky hniezd snovačov a tí nám k džin-toniku spievajú. Oproti pláži je ostrovček spojený s pevninou mostom, Všetko iba pre klientov tohoto hotela.
V loby sú vkusné staré sošky miestnych kmeňov. Sošky a masky dlhé roky zbieram a poviem Vám, je to špička. Výťah je presklenný, hotel má iba 5 poschodí, čo je akurát a preto som na výťah nikdy nečakal. Druhým dôvodom je to že sme v obrovskom hoteli (200 suít) úplne samy. Izby sú luxusné taktiež, v kúpelni mám drahý červený mramor, wifi je pre každú jednu izbu zvlášť. Mám balkónik s výhľadom na záhradu a more. Všetko je úplne nové, akokeby v mojej izbe ešte nikto nebýval. A aj to je možné. Hotel opakovane získal ceny ako World luxury hotel awards a World luxury Spa awards. Masáže, vynikajpúce fitniscentrum, privátne tenisové kurty, 18 jamkové golfové ihrisko sú súčasťou hotela. Hnedé zástery personálu v reštaurácii ladia absolútne s farbou pokožky a kontrastujú s čistobielou košeľou, ktorá sa zasa hodí k čistobielemu úsmevu. Ten je v Afrike prítomný neustále a je úprimný. Veľmi im to sekne.
Servis je niekedy africký, chotický, pomalý, ale ako píšem vždy s úsmevom a doslova s africkým sexom. Vajíčka sa dovážajú zo Španielska a teraz sa podržte, aj ľad v našich koktejloch je zo Španielska.
O Gabonskom Libreville knižky píšu obdobné ódy, ale sorry to sa nedá zrovnávať. Ani Lagos, Abijan, Accra, Dakar, Adis Abeba, Johannesburg, Nairobi - proste žiadne africké veľkomesto sa nechytá ničím ani jednou budovou. Za posledné roky som navštívil 47 hlavných afrických miest a tak viem porovnať. Veľa fotografií Sipopo nenájdete, táto krajina si drží svoje tajomstvá, ale ja napíšem blog a uverejním nejaké. Toto ste naozaj netušili a nenapadlo by vás, že toto môže byť Afrika. Ani Kapské mesto sa nechytá, tam je najluxusnejšou budovou nový futbalový štadión. No Ok ten by zapadol aj sem. Vôbec by netrčal, hodil by sa sem. No tu je takých budov 100. Prezident bude mať buď dobrých poradcov, alebo dobrý vkus. Keď poznáte Afriku, tak viete aké ťažké je vytvoriť čosi takéhoto.

MÁJ

07:35

2017

Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea

Ľuboš Fellner, BUBO

Odlet ďalej

Sme na letisku. Všetko sa zapisuje ručne, počítač nemajú. Je 8.00 ráno a potíme sa ako voly. Prídeme k odletovej bráne, je tu malý bar a duty free obchod no všetko zatvorené. No zrazu prídu predavači a otvoria to. Ohromné predražené ceny. Kupujeme miestnu kávu, čokoládu od Claudia Corallo so 100% Puro Cacau. No základom je že tento Talian sa snaží o najlepšiu čokoládu sveta. V Európe ju dostanete v tých najdrahších lahôdkach a aj tu je taký balíček 6x 4 cm za 8 euro. Nikomu nechutí, nie je tam cukor. A to je v živote často. Unikátne veci chutia málo komu. A táto cesta čo práve robíme unikátna je. No chutí! Ja totižto sem tam trošku cukru pridám…. Bývame v najlepších hoteloch (nielen mesta, ale celého štátu), jeme veľmi kvalitne, proste ak sa dá máme najlepší možný servis všade. Okrem toho, že tento cukor do čokolády každému chutí, je to dôležité aj pre zachovanie kondície a zdravia. No samozrejme základom každej mojej cesty sú kvalitné suroviny a zážitky, ktoré v tomto luxuse nenájdete a musíte ich hľadať inde. Základom pri získaní zážitkov sú skúsenosti, energia a odvaha. 2 až 3 týždňová cesta v trópoch vás dokáže riadne rozbiť a nájsť energiu je často ťažké. Hlavne na prvých objavných cestách je to veľmi dôležité, lebo vtedy sa tvoria kontakty, putá, priateľstvá..Keď sa veci zabehajú už to ide. No aj potom je obrovský rozdiel medzi turistom a cestovateľom. Turisti kľlžu po povrchu, nemajú na to vojsť hlbšie. Cestovateľ neustále riskuje a hľadá, využíva šance, ktoré turisti nevidia a prejdú pomimo.
Sem sme meškali z Libreville 4 hodiny, no teraz cestou do Malabo zdá sa odlietame na čas. Letíme exotickou spoločnosťou Ceiba arlines, ktorou sa skutočne neodporúča ietať lebo nespĺňa žiadne atribúty bezpečnosti. No keď chcete letieť tak toto je jediná možnosť. Spoločnosť často mešká a veľmi často let vypadne. Keď si uvedomíte, že sa lieta raz, dva razy do týždňa, tak pochopíte aká ťažká je táto cesta logisticky. Tu je výhoda, že je nás 11 a tak sa proste letí – naša skupina je pre spoločnosť tak veľká, že sa letí.
Chystáme sa z krajiny, ktorá má najnižšie nominálne HDP z celej Afriky, do krajiny ktorá rok za rokom obsadzuje prvú priečku v HDP na obyvateľa. No musím ešte raz povedať, že Svätý Tomáš a Princov ostrov je jedným nádherným štátom, veľmi bezpečným, ktorý sa veľmi oplatí navštíviť. Keď letíte priamo nemusíte letieť Ceibou.
Po hodine na letisku opäť všetko zatvoria. Takže teraz keď Vám toto píšem čakáme pred bránou a všetko je tu zatvorené. Náš let je jediným zahraničným letom dňa. A to letíme poloprázdnym ATR 42.

MÁJ

07:05

2017

Poznávacie zájazdy: Svätý Tomáš, Poznávacie zájazdy: Gabon, Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea

Ľuboš Fellner, BUBO

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate

Vymieňame peniaze. Je to dobrá mena a spraví z Vás hneď milionára. Volá sa Dobra. Za 100 euro dostávam 2.45 milióna. Je tu lacno, Cerveja national stojí 0.7 eura. Pivové flašky vyzerajú presne ako tie naše za socializmu, nie sú označené, veď načo – ide predsa o národné pivko. Vyrábajú ho v Neves na sverozápade, kde sme boli včera na obed. Obedík na ulici stojí podobne, okolo 1 eura. Na paličke tu dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevetky a všade majú aj čosi čo vyslovúju ako Buziu či Bounziu. Nejaké divné hríby, zdá sa nám keď nám vysvetľujú, že to nepláva vo vode, ale je to v zemi. No má to svalovinu a až večer keď si to dávame druhý raz nám dojde, že sú to slimáky. Normálne tie obrovské slimáčiská nasekané na plátky…. Ku všetkému si dávam “džindungu” čo je úžasná pikantná pasta. Portugalci vymysleli Piri Piri a o to sa dostalo všade do sveta, ale “žindungu” je skôr z Angoly, nie moc pikantné ale aj kyslé, presne také aké to má byť. Na večeru v Papa Figo som si dal chobotnicu a priniesli mi dve polkilové, čisté mäsko. K tomu opražené banány a ryžu a samozrejme džindongo. Páči sa mi, že to vždy vyslovia inak a aj tak všetci chápu o čo ide. Reč sa na tak malilinkom ostrove líši kraj ku kraju, dedinka ku dedinke. Nikto nevie anglicky, portugalčina je predsa svetovým jazykom. Stretávam riaditeľa IMF pre oblasť Centrálnej Afriky a to je Brazílčan. Ten Sao Tomé miluje. “Ľudia sú tu neuveriteľne milí, nie ako v Gabone” hovorí. V Libreville totižto žije, odtiaľto rozhoduje o investíciach., Saotomese sú naozaj super, všetci sa poznajú a sú jedna rodina. Skratku STP (São Tomé and Príncipe) prekladajú Somos Todos Primos (Sme všetci bratranci). “Je nás málo a to vubec není dobrý” vysvetluje nám Amadeu. Prihovoril sa Milanovi a Rudovi pri pevnosti na absolútnom juhu zátoky Ana Chaves. Urbino Amadeu do Nascimento študoval právo v Prahe. “To bylo moje nejlepší období” hovorí seriózny chlap veľmi smiešnou študentskou češtinou “to jsem chlastal a hulil” Teraz už večer neje a nepije a nefajčí. Je “státní návladní” teda Procuradoria da República. Bývame v absolútnolm centre mesta hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca a Amedeu sa pre nás večer zastaví. Nasadáme na korbu jeho terénneho pick upu a on uháňa do vnútrozemia do Trinidadu. Tam zastane na kraji asfaltovej cesty a odtiaľ už ideme medzi banánovníkmi po hline. “Ide nás predať na orgány?” Je tma ale nad hlavou pekné hviezdy, tu prší mnohonásobne menej než na juhu ostrova. No zrazu vidieť skupinku ľudí stojacich pri plote z vlniteho plechu. Keď vidia Amadeu otvoria jeden plech a my vklzneme na dvor. Tu je reštaurácia a diskoteka. “Tady mne nikto nezná. Toto je naše zábava” Tancuje sa kizomba. Vsade v Afrike na diskotekach sa tancuje ako u nas, dievcata aj chlapci su od seba a tancuju. Tu vsetci tancuju “sladaky”. Hudba ide ako inde v Afrike a u nás “duc duc duc” aj ked je vacsinou portugalska, ale páriky sú na seba nalepené. Zdá sa že “lepiť sa” je všetko čo musíte vedieť. No “kizomba” je omnoho zložitejšia. Hraju “ A Menina Fala d’Amore” od Camilo Domingos a dievčatá sa ešte viac pritúlia ku svojim chlapcom, a ešte viac točia bokmi. Krok sem krok tam a potom čosi ako pomaličký pohyb bokmi do boku. Čím sa kizomba tancuje pomalšie tým je to ťažšie.
Juh ostrova je prenádherný. Zeleň a ešte väčšia zeleň. Keď som si prenajímal autá odporúčali mi 4x4 a zdalo sa mi to zbytočné. No iné by som teraz už nechcel. Na juhu v Porto Alegre asfalt skončil úplne a my sme v tej najromantickejšej Afrike akú si len viete predstaviť. Bohužial väčšina koloniálnych budov sa rozpadá a bujná zeleň ich pohlcuje. To isté sme videli na severe ostrova pri Guadeloupe. Tu pralesy prechádzajú do savany, nie je až tak otrasne dusno, no koloniálne budovy sú rozpadnuté ako paneláky na Luníku 9. To je ohromná škoda.
Väčšina života sa deje skoro ráno a potom večer, cez deň sa oddychuje. Skoro ráno chodíme po dedinke São João dos Angolares. Chodníky sú vyložené kamením, kvalitným kamením aké som inde v Afrike nevidel. V drevenej chatrčke ide magneťák naplno. Žiadnemu susedovi to nevadí. A deti k tej hudbe hneď z rána tancujú o 100-6. Je sobota večer a predvečer procesie kedy sa nesie angolský katolícky kríž. Festa začína a začína sa tancovať. Jedna časť dediny je rezervovaná pre mladých a je to tá klasická diskotéka v tme – ano lepia sa na seba a všetci sú ukrutne mladí. Medián (priemerný vek) ostrova je 18.5 roka. No druhá strana dedinky ma zaujala viac- tu tancujú starší až veľmi veľmi starí. Hrá živá hudba a všetci spievajú spoločne “Eu amo a vida” A tancujú a je to nádherné. Potom sa aj ďalšie ráno vyberieme o 6.00 do dedinky a oni stále ešte tancujú. Mladí nie ale títo starí, babička s deduškom v objatí spolu tancujú. Nešli ani spať. Je to nádhera a obyvatelia Sao Tomé sú popri abudantnej prírode skvostom krajiny. Sú omnoho elegatnejší než vo francúzskych a 5x toľko ako v britských kolóniach. To sa nedá porovnať. Tu nájdete čistučkých veľmi kultivovaných ľudí, ktorí sú nám Európanom omnoho bližšie. A hrdých ľudí, vtipných, no jedným slovom super.

Ľudia na tomto ostrove sú veľmi chudobní, ale žije sa tu dobre. Toto vyhlásenie znie ako oxymoron, ale je to Pravda. Pre týchto ľudí je plechovka coca coly nedostupná, ale mango, avokádo, karambola či chobotnica je bežnou súčasťou ich jedálnička. Rastie tu všetko a nikto nehľaduje. Svätý Tomáš a Princov ostrov obsadzuje pravidelne poslednú priečku v nominálnom HDP. Iba 200 000 obyvateľov vyprodukuje veľmi málo. Peniaze hýbu dnešným svetom a preto o tejto krajine nič neviete. No Svätý Tomáš je veľkým prekvapením a ja viem, že sa sem veľmi skoro vrátim.

MÁJ

22:45

2017

Poznávacie zájazdy: Svätý Tomáš, Poznávacie zájazdy: Gabon, Poznávacie zájazdy: Rovníková Guinea

Ľuboš Fellner, BUBO

Kia Ora Auckland

Po kolonialnom, supermodernom a cinskom Singapure sme opat nasadli na lietadlo a nechali sa prehodit cez rovnik na juznu hemisferu. Prave tu totiz lezal nas dalsi ciel, ktorym je Novy Zeland. Krajina, ktora je snom mnohych cestovatelov, dobrodruhov a ktoru mnohi akosi podvedome maju radi, hoci tu nikdy neboli. Nasim domov sa na najblizsie dni stal Auckland, jedno z najkrajsich miest Severneho ostrova. Byvame v absolutnom centre meste, staci vyjst von, pozriet sa nad hlavu a vidime nad sebou rast obrovsku vezu Sky Tower, ktora je so svojimi 328metrami najvyssou vezou juznej pologule. Vecerna prechadzka Albert Parkom krasne vonala jesenou a aj stromy sa obliekli do prijemnych farieb. Chvilku prsi, potom svieti slnko a naopkon je krasne. Styri rocne obdobia sa vystriedaju za hodinku. Nas den sme zakoncili v tradicnom stejk house u Tonyho na perfektnom zelandskom stejku. Niet divu, ze laska k mestu ide cez zaludok a Auckland sa pre nas zacal najlepsie ako len mohol. Dalsie rano jesen chvilku zaspala a Auckland vytiahol nadherne, slnecne babie leto. Aj domaci sa cudovali ako je krasne a my sme sa len usmievali. Doobedie travime na vezi Sky Tower vo vyske 220 metrov s vyhladom na cele mesto. Tu clovek uvidi aky je Auckland kopcovity a posiaty pahorkami. Koniec koncov lezi na bazaltovej platni s viac nez 50timi sopkami. Aj takto z hora je krasnym miestom. Zatoky, mariny plne jacht, prenikavo zelene pahorky, vyskove budovy a medzi nimi kolonialne budovy zo zaciatku 20.storocia. Nemozeme odist len tak a tak si este posedime na kave vo vezi s vyhladom. Nedelu si uzivame plnymi duskami! Prechadzka pristavom nas priviedla k trajektom do Devonportu. Desat minutova plavba zatokou a sme v inom svete. Akoby na vidieku. Nizke, honosne domy na ulici Victoria nam ukazuju cestu hore na kopec Mount Victoria. Odtial je na Auckland ten najkrajsi pohlad. Maju pravdu ti, ktori to tvrdia a ten vyhlad podciarknuty nasim priam gycovym pocasim je unikatny. Mix Skotska a New Yorku. Na opacnej strane sa hrdo vypina dowtown Aucklandu s vezou a domami a okolo neho je krajina posiata rodinnymi domcekmi. Pod nohami mame Devonport so svojimi zatokami a ten pohlad sa proste nedokaze zunovat. Stovky plachetnic vyuzili vikendovy den na svoju plavbu, na mole chyta niekolko ludi ryby, obrovsky trajekt vplava do pristavu a vsetko posobi nesmiernym pokojom. Presne takym aky clovek na cestach casto hlada. Cakali by ste to prave od Aucklandu? Dlho si vychutnavame panoramu mesta, posedime na lavicke a nazad v mestecku si sadneme na perfektne fish and chips. Su tak cerstve, ze chutia aj tym, ktori ryby bezne doma nejedavaju! Ked nam ich doniesli bola toho poriadna kopa, ale napokon by sme si este pokojne dali, tak boli dobre. Po prechadzke nabrezim sa este stretneme na pinte v tradicnom bare a trajekt nas opat vezme nazad do centra mesta. Queens Street, indicke streefoody, sushi ci korejske jedlo, tvare domacich Maorov premiesanych s Europanmi, Cinania vedla Japoncov a vedla nich Indovia. Namiesal sa tu cely svet a zije v krasnej symbioze. Nesmierne krasne miesto!

MÁJ

04:19

2017

Poznávacie zájazdy: Nový Zéland

Tom K z BUBO

Altiplano, Zem šírej oblohy

Písal sa jeden z tých nespočetných slnečných dní na náhornej plošine Altiplano, zvanej Inkami aj Stará Platňa. So svojou úctihosnou rozlohou až 1, 3 milióna kilometrov štvorcových. Prechádzali sme veľkou časťou tejto rozmanitej časti Južnej Ameriky. Častokrát sme s domorodcami viedli rozhovory o živote a tvrdých podmienkach, ktoré tu vládnu. Úžasné scenérie so stádami lám, červených hlinených domčekov, vypálených z tejto zeme dopĺňali babičky nosiace na chrbátoch drevo, potraviny, či veci na trh s typickými klobúkmi a širokými suknicami. Viezli sme sa expedičnými džípmi cez Soľnú pláň Salar de Uyuni, rozsiahle ostrovy zvetraných vulkanických hornín, nahlodaných zubom času a vetra s bizardnými tvarmi zvierat a pri troche fantázie aj vyzerajúcimi ako stoličky v ústach starej veľryby. Prechádzali sme tadiaľto začiatkom zimy, kedy dni sú pomerne teplé, no bičované vetrom a noci chladné a tmavé. No v tej tme sa zdalo akoby svietil Južný Kríž len pre nás a Mliečna dráha otvárala svoju náruč s úmyslom zahriať naše skrehnuté telá. Skláňali sme naše mysle pred týmito výtvormi silnej Matky prírody, alebo Pachamamy, ako ju volajú títo milí a usmiati ľudia s tvrdým životom. Zdalo sa mi akoby im nič ku šťastiu ani nechýbalo. Keď s nami prechádzali planinou, či jedli pri spoločných stoloch, vyzerali veľmi spokojní. Vyzerali, akoby to bol ich raj na Zemi. Toto v nás vyvolalo plno hlbokých myšlienok a úcty k nim. Altiplano je jednoducho raj na Zemi.

MÁJ

11:59

2017

Poznávacie zájazdy: Bolívia

Peter Droba | BUBO