Fórum

22
Sep
10:06
2018

Mal som večer prednášku o Narcos. V Košickej Tabačke odkiaľ Vám píšem. Vypísali jednu prednášku a tá sa hneď vypredala a tak vypísali druhú a aj tá. Prednášal som o živote zločinca Pabla Escobara a o kolumbijských Košiciach o Medelline. Včera sa lístky dražili, “Keby sme tu mali ešte ďalšie dve premietania bude plno” s nadšením hovorili organizátori. Nálada bola super. Košice cestujú, Košice zaujíma svet.


Kvôli Narcos som tento rok letel do Kolumbie dva razy – v apríly a auguste. Jednu našu spojku zrazilo mesiac pred našim príchodom auto, známeho sicaria s ktorým sa stretol Martin Hrnko opäť zavreli do väzenia. Bogotčania Pabla Escobara nenávidia, sú principiálni a hovoriw, to je ako ísť pozerať rodný dom Adolfa Hitlera. Zistiť niečo a komplexne je vcelku náročné. No postupne som nazbieral materiál a v Košiciach bola premiera. Miesto kde sa Pablo narodil, po dedinky, kde strávil detstvo a neskôr staval svoje vily na tých najkrajších miestach. Po rezidenciu v najlepšej štvrti Medellinu, kde jeho rodina stravila tie najlepšie časy. Hore v penthouse bývali a dole mal mučuareň.


Po nádherný výhľad z väznice El Catedral – či Hotel Escobar ako ju prezývali domáci. Kadiaľ utiekol Pablo? Viem. A miesto kde skončil svoj život. Známa strecha. Kto ho zabil? Vieme, že sa zabil sám, aj keď sa o tom nikde nehovorí. Budova zo zadu kadiaľ vyskočil, presne ako Javier Bardem v poslednom filme, ale aj spredu.


A miesto kde je Pablo Emilio Escpobar Gaviria pochovaný.


Ako bonus Avianca, ktorú vyhodl do vzduchu, výbuch budovi DAS ako mikulášsky darček v roku 1989. Bolo to dávno. Justičný palác na Plaza Bolivar v Bogote a jeho archív v roku 1985 vypálilo hnutie M-19. No presne na tomto istom námestí pred mesiacom, teraz v auguste zložil prísahu nový prezident Kolumbie, ktorý porazil protivníka, ktorý bol súčasťou tohoto hnutia. Nie to nie je až tak dávno. .. Množstvo súvislostí a hlavne zážitky z praxe. Prierez života Pabla mal v Košiciach úspech.


Myslíte si že od smrti tohoto zločinca sa pestuje menej koky? Naopak, Kolumbia zberala tento rok úrodu zo 170 000 hektarov a hodnota kokainu z takejto plochy je vyše 3 miliardy dollárov. Spojené arabské emiráty majú ropu, Kolumbia má inú úspešnú komoditu, je to bohatá krajina s top hotelmi a reštauráciami a keď sem poletíte s BUBO vrátite sa vcelku, zdraví, opálení v kufri s najlepšou kávou a rumom Dictator či mojim obľúbenejším Medellin a budete nadšení. Pozrite si zájad Kolumbia 5 K a jeho varianty s Galapágami a Panamou all inclusive. Prihláste sa dnes! Inak môže byť čoskoro vypredané.



Fotografia: mal 44 rokov a jeden deň

21
Sep
19:40
2018

Srí Lanka, začíname Náš program na Srí Lanke máme prepracovaný, aj preto ho začíname kultúrnym trojuholníkom. Po prílete smerujeme niekoľko hodín jazdy na sever. Áno je to dlhá a namáhavá cesta, no my presne vieme, prečo to tak robíme. Po príchode na náš hotel nás čaká vrelé privítanie. O to nás viac teší, že tu ostávame 3 dni a práve náš krásny hotel nám poskytuje skvelú základňu pre naše výlety počas najbližších dní. Začíname! Anuradhapura bola prvým hlavným mestom starovekej Srí Lanky. Po období veľkej slávy nastal úpadok, ale mnoho starovekých pamiatok, které sa tu zachovali až do dnešnej doby, jednoznačne dokazuje veľkosť tohoto mesta. Anuradhapura bola preto prvým miestom na Srí Lanke, které jsme na našej ceste navštívili. Dnes je Anaradhapura stredne veľkým mestom, ktoré má niečo cez 50 tisíc obyvateľov. Moderná časť nie je vôbec zaujímavá, podstatu mesta tvorí posvätné mesto, kde sa koncentrujú v podstate všetky starobylé pamiatky. Práve táto časť mesta je zapísaná v UNESCO a BUBO ju dobre pozná. Z histórie sa dozvedáme, že práve Anuradhapura bola nejmocnejším zo všetkých bývalých kráľovských miest. V 3. storočí pr.n.l. prijali Sinhálci budhizmus, ktorý vyznávajú dodnes. Nové náboženstvo prinesli na Srí Lanku súrodenci Mahinda a Šangamíta, deti indického budhistického císára Ašóky. Šangamíta k tomu priviezla na ostrov výhonok posvätného Ficus religiosa, pod kterým údajne Buddha dosiahol osvietenie. Tento strom rastie v Anuradhapure dodnes a je náležite uctievaný. Neskôr posílila vpliv buddhismu posvätná relikvia – Buddhov zub, ktorý je dnes uložený v meste Kandy, pôvodne však bol umiestený práve v Anuradhapure. Moc Anuradhapury striedavo sílila a slabla až do 11. storočia našeho letopočtu. Anuradhapura bola vystavená častým nájazdom z juhu Indie. Nakoniec Anuradhapuru kráľ Vidžabáha v roku 1017 opustil a presídlil ju na juhovýchod, kde vybudoval nové hlavné mesto, Polonnaruwu.
Anuradhapura bola vtedy hlavným mestom nejvýznamnejšidho kráľovstva na Srí Lanke zhruba 1,500 let. Okrem toho, že tu sídlil kráľ, bola vždy aj hlavným centrom buddhismu a stala se jedným z nejvätších kláštorných miest, aké kdy bylo vybudované. V dobách nejvätšej slávy žilo v meste až 10 000 buddhistických mníchov. Tomu odpovedá aj množstvo náboženských stavieb, z nichž mnoho sa zachovalo až do dnešnej doby. Miestni kráľovia vybudovali veľké množstvo vodných nádrží, palácov a dalších stavieb. Tajuplná atmosféra jedného z najdôležitejších historických miest Srí Lanky je skvelím začiatkom aby sme prenikli pod kožu tejto krajiny. Pridáte sa?

20
Sep
16:25
2018

Náročná ale úžasná a zážitkami nabitá expedícia Čína Tibet Nepál India, sa pomaly prehupla do druhej štvrtiny. Po modernej a dynamickej Číne sa po dvojhodinovom lete z Chengdu do Lhasy cítime ako v inom svete. Víta nás silné tibetské slnko a nádherne modrá obloha. Vo vzduchu je cítiť pokoj. Možno preto, že je tu o 40% menej kyslíku ako sme zvyknutí. Lhasa sa nachádza 3600 metrov nad morom, a je to cítiť. Nikam sa neponáhľame, dýchame z hlboka a dodržujeme pitný režim. Aj tak sa nám občas zatočí v hlave. Približne po hodine cesty z letiska sa nám na kopci nad mestom ukáže majestátny palác Potala - sídlo Dalajlámov, posvätné pútnické miesto a najznámejší symbol Tibetu. My ale mierime inam. Naša prvá zastávka a ideálne miesto na úvod do Tibetu je Norbulingka, letné sídlo Dalajlámov. Je to nádherný komplex plný stromov, zelene a množstvom rozkvitnutých kvetov. Ľudí je tu minimum a my máme možnosť naplno si vychutnať jedinečnú atmosféru a pokoj tak typické pre Tibet. Je to ozajstný balzam na dušu. September je ideálny čas na návštevu strechy sveta. Cez deň je príjemných 25 stupňov a ani v noci ešte nie je veľmi zima. S výstavbou Norbulingky začal v 18. storočí siedmy Dalajláma, a po jeho vzore pokračovali ôsmy, trinásty a štrnásty. Každý z nich tu má svoje vlastne sídlo a nás prirodzene najviac zaujíma ten posledný. Štrnásty Dalajláma, vlastným menom Tenzig Gyatso si tu postavil svoje sídlo v roku 1956. Veľmi si ho avšak neužil, keďže už o tri roky musel pri veľkom povstaní prezlečený za vojaka ujsť do Indie. Tam žije doteraz a svoj rodný domov odvtedy nevidel. V srdciach Tibeťanov je však stále autoritou a nedajú na neho dopustiť. BUBO do Tibetu chodí už roky a s miestnymi partnermi máme dlhoročnú spoluprácu. Snažíme sa podporovať miestnych, preto máme výlučne tibetských sprievodcov, spíme v tibetských hoteloch a chodíme do tibetských reštaurácií. Náš lokálny sprievodca Thondup s nami pracuje už skoro 10 rokov a vždy sa na nás teší. Je to veľký sympaťák a znalec. Na treku okolo posvätnej hory Kailáš bol tento tok už šesť krát. Tentokrát je ale s nami v Norbulingke a my spolu zisťujeme, ako kedysi posledný Dalajláma žil, kde meditoval, kde spal, kde dokonca chodil na záchod. Podarí sa nám nájsť aj jedinú povolenú podobizeň Dalajlámu v Tibete?Všetky ostatné ako aj tibetské vlajky sú totiž zakázané. Chcete vedieť prečo a dozvedieť sa viac o tomto magickom a odľahlom mieste? Poďte do Tibetu s BUBO!


 

Tomáš Horňák, BUBO Tomáš Horňák, BUBO
19
Sep
17:49
2018

Severná Kórea je za nami. Je čas presunúť sa na juh. Nie je to jednoduchá operácia. Hranica na rozdelenom polostrove je nepriedušne uzavretá a tak sa musíme vrátiť do Pekingu a následne preletieť do Kórei. Málokto kombinuje tieto dve krajiny, lebo obe Kórey sa cítia ako tie pravé a jediné pokračovateľky tisícročnej kórejskej štátnosti, a preto neradi počujú, že niekto navštevuje aj tú druhú. My sme zvolili práve túto kombináciu a pokračujeme na južný koniec polostrova do mesta Busan. Kontrast medzi severom a juhom tu naberá až monštruózne rozmery. Práve Busan je jedno z len dvoch miest v celej Kórei, ktoré nikdy nebolo ani na deň pod nadvládou severu. Možno aj pre tento symbolický fakt je to ideálne miesto na vstup do krajiny. Keď sem prídete, tak by ste nepovedali nielenže ste na jednom polostrove, v krajine čo bola kedysi jednotná, ale ani že ste na rovnakom kontinente. Busan je moderné mesto presklených mrakodrapov, s obrovským obchodným prístavom a tradíciou medzinárodnej výmeny, obchodu a konferencií ako málo miest na svete. Komunistické monumenty vystriedali výškové budovy, sivý betón, sklo a reštrikcie pohybu absolútne voľné. Človek sa cíti zrazu až zvláštne, že na neho nehladí všadeprítomný vodca a personál na recepcii má miesto vinylonových (špeciálna sevekórejská látka) oblekov havajské košele. V skratke je to iný svet a prechod medzi dvoma Kóreami je jeden z najväčších kultúrnych šokov, aké môže človek na našej planéte zažiť. Fascinujúca, ale sivastá Severná Kórea je za nami, hor sa na poznanejší ale oveľa farebnejší a veľmi príjemný Juh!


 

18
Sep
00:30
2018

Nie, stále nevieme v BUBO ovládať počasie, hoci ak túto schopnosť máte, prihláste sa k nám! Čakajú nás Niagarské vodopády. Jeden zo známych TOP 3 vodopádov (ďalšie sú Iguazú na hranici Argentíny a Brazílie, a Viktóriine na hranici Zambie a Zimbabwe). Ak ste lovec zážitkov, ako my, tieto si musíte prísť uloviť. Ideálne, ak vyrazíte z Toronta už doobeda, max. na poludnie. Cesta trvá cca dve hodiny, ale pripravte sa na to, že tento skvost príde obdivovať veľa ľudí. Zároveň je to hlavný cestný ťah do USA. Preto rátajte v smere na Niagara falls so zápchami a cesta sa môže natiahnuť aj o hodinu. Diaľnice sú v Kanade zadarmo, ale práve v tomto úseku vybudovali aj jednu dodatočnú, zrýchlenú diaľnicu 407, ktorá je ako jediná platená formou mýta. Preto obedujeme už v Toronte, aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Chceme vidieť predsa čo najviac. Prechádzame úzkym pásom územia, medzi jazerami Ontario a Erie. Tieto dve jazerá sú prepojené riekou Niagara, ktorou prechádza hranica medzi Kanadou a Spojenými štátmi a tiež na nej ležia známe vodopády. Oblasť, ktorou prechádzame, je jedna z najznámejších na pestovanie viniča v Kanade a známa práve pre svoje ľadové víno. Prejdeme kanál, ktorý spája jazerá pre lodnú dopravu, keďže po rieke to nejde a vďaka ktorému je rieka Sv. Vavrinca prepojená so všetkými piatimi kanadskými jazerami. Po príchode do mesta Niagara Falls vás možno zaskočí ruch - nečakajte skryté vodopády, niekde v džungli, ale živé miesto a mesto, kde prichádzajú stovky a stovky návštevníkov. Hlavná ulica vám bude pripomínať malé Las Vegas - kasína, neóny, atrakcie, vysvietené reštaurácie. Ideálne je hneď po príchode prísť na koniec Falls Ave, to je miesto, odkiaľ vyrazíte na plavbu pod vodopády. Celé je to výborne zorganizované, tak americky. Lístky si už môžete zakúpiť nielen v okienku, ale aj v automatoch, zaplatiť kartou, postavíte sa do radu, ktorý sa ale posúva rýchlejšie, ako by ste čakali. Choďte s davom, ten vás bude viesť. Toto je ten severoamerický zábavný priemysel, vedia takéto množstvo zvládnuť..ktovie ako by to dopadlo u nás. Na celú atrakciu si vyčleňte 60 - 90 min. máte tam samozrejme WC, výťahom dole, dostanete pršiplášť, absolvujete plavbu, zmoknete, budete nadšení, výťahom hore. zastávka v obchode so suvenírmi, a von. Tak jednoduché. Keby sme aj u nás vedeli naše prírodné krásy takto predať.. Ak je ideálne počasie, tak teraz je ideálny čas na let helikoptérou, o ktorú ma záujem vždy aspoň 30% klientov a ktorú rozhodne odporúčame, taký pohľad na vodopády je naozaj na nezaplatenie. Nemusíme čakať, už nás poznajú, a keď to počasie dovolí, ideme na to. Vraciame sa k vodopádom, prechádzame popri soche Nikolu Teslu, ktorý je v celej tejto oblasti mimoriadne váženou osobnosťou dejín. Práve tu na Niagarských vodopádoch ukázal svetu, že jeho striedavý prúd je vhodnejší ako Edisonov jednosmerný a tým pádom vyhral známu vojnu prúdov na konci 19.storočia. Prichádzame na známu vyhliadku Tablerock, kde máte aj reštauráciu, kaviarne, suveníry. Odporúčame ísť aj smerom proti prúdu rieky, odkiaľ sa dajú urobiť takisto výborné zábery. Na toto miesto si vyčleňte aspoň 60 min. Už vám vyhladlo? Výborne. Je čas na večeru v štýle BUBO. Čo poviete na výborný steak, napríklad z reštaurácie na 9 poschodí hotela Hilton priamo s výhľadom na vodopády. A ak vydržíte a dáte si ďalší pohár vína, stihnete aj ohňostroj, ktorý začína o 22:00. Tak kam sa ponáhľať? :) Foto: Dúha nad Niagara falls. Autor: Ľ. Kučera


 

17
Sep
13:21
2018

Singapur je v mnohých oblastiach jedinečným miestom. Projekt "Gardens by the Bay, je ďalším dôkazom invenčnosti mesta. Záhrady s rozlohou 101 hektárov sú postavené "na vode", na zasypanom mori. Najkrajší pohľad na ne je práve z vyhliadky svetoznámeho hotela a dominanty mesta Marina bay Sands. Postupujeme podobne- vyvezieme sa na vyhliadku a pozorujeme mesto z vtáčej perspektívy. Zhora pekne rozoznávame jednotlivé časti záhrad. Najviac zaujmú superstromy. Treba ich vidieť počas dňa i v noci, kedy svietia - využívajú energiu nahromadenú fotovoltaickými článkami, ktoré menia solárnu energiu nahromadenú počas dňa na elektrickú. Superstromy sú skutočne super- v záhradách je ich dohromady 18 a vysoké sú v rozpätí 25-50 m. Najvyšší superstrom má 16 poschodí. Každý superstrom pozostáva zo 4 základných častí- betónové jadro, kôra, pestovateľské panely, v ktorých je zasadených viac ako dvesto druhov tropických a subtropických rastlín ako bromeliady, orchideje, kaprade, či všelijaké popínavé rastliny, a nakoniec koruna superstromu. Elektrická energia, ktorú superstromy vyrobia, slúži tiež na udržiavanie dvoch dómov, ktoré sú dominantami záhrad- Cloud Dome a Flower Dome- neskutočne skleníky so suchou a stredomorskou klímou, ku ktorým sa poberáme v rámci nášho voľného času. V BUBO ich odporúčame vždy. Sú totiž niečím výnimočným, čo nemá vo svete obdobu. Odporúčanie našich cestovateľov nikdy nesklamalo. Víziou Singapuru je vytvoriť mesto v záhradách s čo najkvalitnejším priestorom pre život a prácu miestnych. I napriek tomu, že Gardens by the Bay spríjemňujú život Singapurčanom, stali sa dôležitou súčasťou turistickej ponuky mesta, preto ani my ich neobídeme. Gardens by the Bay nie sú len dôležitým zeleným bodom mesta, ale sú inšpiráciou a príkladom pre nás. S otvorenými ústami sledujeme návrat Singapuru k tomu, čo je pre život tak prirodzené, a možno s iným pocitom a myšlienkou pozeráme na životné prostredie krajiny, z ktorej pochádzame.


 

K Katarína Pivovarníkova z BUBO
16
Sep
14:29
2018

Plávajúce trhy sú neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho priestoru juhovýchodnej Ázie. Väčšina miest, ktoré dodnes existujú, bola vystavaná na brehoch riek. Rieka bola nielen zdrojom vody, súčasťou zavlažovacích systémov, ale tiež dopravnou tepnou, ktorá spájala jednotlivé mestá v úžasne vyspelých, starých thajských kráľovstvách ako bolo kráľovstvo Ayutthaya, či miestom hlavnej ekonomickej aktivity- výmeny tovarov medzi miestnym obyvateľstvom a obchodníkmi z rozličných kútov krajiny. Pozdĺž toku Chao Phraye - jednej z najvýznamnejších thajských riek- tak vzniklo niekoľko lokalít, kde sa na pravidelnej báze konali plávajúce trhy. Plávajúce trhy slúžili nielen na obchod a výmenu jedla a tovaru, ale boli tiež miestom spoločenského kontaktu predajcov, obchodníkov, ktorí na dohodnuté miesto prichádzali v čase určeného lunárnym kalendárom. A pretrvali dodnes. I keď poľnohospodárske produkty vymenili turistické suveníry a na trhoch stretneme skôr zvedavých cestovateľov než miestnych. Tí sa najčastejšie sústreďujú okolo lodičiek, ktoré predávajú jedlá a pochúťky, ako sú kokosové palacinky a kokosová zmrzlina. Vyskúšame jeden z najznámejších trhov v regióne Ratchaburi- Damnoen Saduak. Samotná cesta k nim je zážitkom. Plavíme sa k nim ako miestni, na starých, dlhých, úzkych loďkách. Míňame drevené domčeky postavené na koloch, obrastené stromami ako mangovníky, banánovníky, kokosové palmy, vinič odrody Malacca alebo čínsky grapefruit. Vietor nám veje vo vlasoch a loďka naráža do maličkých vlniek, ktoré vytvorili okoloidúce člny. Ruch ako na križovatke veľkomesta, ale všetko je to akosi pospájané s nezvyčajne nádhernou prírodou a vysmiatymi Thajčanmi. Objavujeme kúsoček raja a po úžasnej plavbe sa chystáme ochutnať ovocie, ktoré sme pozorovali na stromoch okolo kanála. Kúpime ich- ako inak- z lode na plávajúcom trhu.


 

K Katarína Pivovarníkova z BUBO
16
Sep
13:06
2018

Dnes v noci dorazil super tajfún Mangkhut do Hongkongu. Pred tajfúnom je typická veľká horúčava a v Hongkongu bolo včera neskutočne teplo a vlhko a veľký pokoj. Doslova ticho pred búrkou. V uliciach vládol čulý ruch a ľudia sa pomaly pripravovali na príchod tajfúnu. My sme si tiež ešte chceli užiť mesto, kým sem tato tropická cyklóna dorazí, a vyrazili sa pozrieť na promenádu hviezd, odkiaľ krásne vidno panorámu Hongkonských mrakodrapov. Možno už len výhľad na Šanghajský pudong sa s týmto dá porovnať. Aj newyorský Manhattan sa môže schovať! Niečo po polnoci mal tajfún doraziť, tak sme sa pre istotu vrátili skôr, aby nás nechytil niekde po ceste. Po jedenástej večer sa mesto začalo vyprázdňovať, zatvorili sa obchody, reštaurácie, bary. Ruch bol už len v potravinách, kde si ľudia pre istotu boli nakúpiť zásoby jedla a vody. Mangkhut dorazil až nad ránom. Život v meste sa zastavil, všetko je zavreté, nefunguje mestská hromadná doprava, lety sú zrušené a ľudia nevychádzajú do ulíc. Dokonca aj kasína v Macau boli prvý krát zavreté. Ulice v blízkosti prístavu zaplavila voda. My čakáme a pozorujeme Mangkhuta z okien hotela, a vyčkávame, kým sa preženie a život sa vráti do normálnych koľají. A čo to vlastne ten tajfún je? Je to tropická cyklóna v podobe obrovského víru s charakteristickým okom v strede. Ide o rozsiahly rotujúci búrkový systém s veľmi nízkym tlakom. Veľkosť je zvyčajne od 100 do 2000km v priemere a rýchlosť vetra je aj vyše 300km za hodinu. Tropické cyklóny vznikajú v tropickej a subtropickej oblasti. V rôznych oblastiach sveta sa tropická cyklóna označuje inými názvami: cyklón v Indii a Austrálii, hurikán v atlantickej oblasti a tajfún vo východnej a juhovýchodnej Ázii.


 

16
Sep
12:28
2018

Presúvanie sa po New Yorku nie je vôbec také zložité, ako sa to na prvý pohľad zdá. Treba len zvládnuť základy, ktoré si vysvetlíme v texte nižšie. Najideálnejšie je pohybovať sa po NYC metrom. Jedna jazda stojí 2,75USD (september 2018), poprípade si môžete kúpiť neobmedzený počet jázd a to vás vyjde v tomto prípade na 32USD. Samozrejme, potrebujete na to plastovú kartičku, ktorá stojí jeden dolár, ale pozor, keď si raz kúpite kartu na týždeň, nemôžete si ju potom dať ako kreditovú – kde platíte za každú jednu jazdu. Jedna BUBO rada – kúpte si tieto lístky v jednom z automatov. Budete to mať rýchlejšie a nemusíte sa rozprávať so zamestnancami metra, ktorý sú podľa môjho názoru jedny z najneochotnejších ľudí na svete, a sú týmto známi všetkým domácim, ktorí tiež preferujú automaty. Druhá BUBO rada – ak ste si vybrali kreditovú možnosť, tak v rámci jednej jazdy za 2,75USD môžete využiť aj autobusy (do 90 minút od začiatku cesty). Ľudia majú často obavy, že nezvládnu takúto cestu, ale podľa mňa je takéto pohybovanie sa jednoduchšie ako MHD v Bratislave. Keď ste v New Yorku prvý krát, určite je nutné sa orientovať podľa metro mapy. Vo väčšine prípadov platí, že metro na Manhattane (jedna z piatich častí New York City) ide zo severu na juh, respektíve opačne. Preto je dôležité, aby ste vedeli, že či z bodu A do bodu B pôjdete smerom na sever alebo juh, poprípade do ktorej časti New Yorku chcete ísť. Príklad: Ste na modrej linke metra na zastávke Canal street (južná časť Manhattanu) a chcete ísť do Múzea prírodnej histórie, ktoré je na 72. ulici. To znamená, že si musíte zobrať metro smerom NORTHBOUND, poprípade s nápisom Bronx. Autor: Erik Kondrc Foto: Deti na family zájazde si vychutnávajú jazdu new yorským metrom.


 

E Erik Kondrc z BUBO
16
Sep
11:03
2018

Pre nás chlapcov vyrastajúcich v socializme pod taktovkou ´Biľakov´ znamenali Indiáni slobodu. Hrali sme sa na Indiánov a každý chcel byť Winnetou. Cválať na koni s vetrom v dlhých vlasoch, ktoré taktiež komunisti zakazovali. Keď som bol posledne v Guyanách, tak som sa stretol s ameroindiánmi, pôvodnými obyvateľmi Ameriky a jej pralesov. Ameroindiáni ich volajú preto, aby sa odlíšili od Indov (v mnohých jazykoch napríklad v taliančine Indov nazývajú indiani), ktorých je v Guyanách viac než ameroindiánov. Stretnutie s indiánmi z džungle na mňa urobilo silný dojem a chcel som túto skúsenosť rozvinúť.Vtedy mi indiáni uyrobili kôš z prútia a ten mám na terase v daždi a snehu, na ktorý určite vyrobený nebol. Ten 130 litrovy kôš stále drží farbu, a je ako nový. Bol drahý, veď indián väčšinou nerobí. A keď robí, tak sakra draho musíte zaplatiť. Kvapka potu je 100 dollárov. Viete si predstaviť ako sa tvárili na letisku, keď som ten obrovský kôš checkoval do lietadla.


Kde tých amazonských indiánov vidieť? Problémy.


Treba vedieť, že keď sa pohybujete v Guyanách pri pobreží, kde žije vyše 90% obyvateľstva, nevidíte indiána ani jedného. Musíme sa vybrať do vnútrozemia. Do miest, kam nevedie cesta. Tam, kam sa dá ísť ako kedysi, iba po vode, proti prúdu riek vytekajúcich s nedozerného Amazonského pralesa. Tento sen mám roky a každým rokom silnel. Strávil som v Cayenne (prehliadku hlavného mesta nájdete na tomto Fóre pod vlajočkou Francúzska Guyana, alebo priamo TU.) týždeň a dohadoval podrobnosti, lety, ako v džungli zabezpečiť stravu, kde prespať, možnosť únikovej cesty v prípade problémov, kde je najbližšia nemocnica s antisérom proti hadiemu jedu, ako získame permity.., a koľko tá sranda stojí. Strávil som dlhé hodiny, dni v rozhovoroch a nakoniec z toho nič nebolo. Teraz pred rokom, keď som pripravoval svoju ostatnú cestu, som sa pohádal s naším surinamským partnerom. V Guyane mi ponúkli program za 390 000 (tristodeväťdesiat tisíc) pre 10 ľudí. Myslel som, že tá suma je v Guyanských dollároch (GYD), ale bolo to v amerických. Potom som sa stretol s Taniou a pozval ju na obed do Al Faro v Bratislave, a ona mi sľúbila môj sen splniť. Žije v Paramaribo a sľúbila mi cestu do slušnej džungle. Keď mi o mesiac napísala miesta, ktoré navštívime, nič som sa o tých miestach nedozvedel, nič zmysluplné som o nich nenašiel a to pre mňa vyzeralo sľubne.


 


A teraz sme tu.


Indiáni sú všade, to je pravda. No všetko je trošku inak. Sú to Arawackí indiáni, no nie s fúkačkou, ale s fľaškou v ruke, indiáni, pre ktorých je obliecť si svoj kroj podobne ponižujúce ako keby od Bratislavčana chceli aby sa obliekol za Jánošíka. Títo indiáni držali vo svojom živote fúkačku tak často ako ja valašku. O udržaní si vlastnej kultúry a identity začali uvažovať až nedávno, až vtedy, keď skoro všetko čo zdedili za tisícročia od svojich predkov pozabúdali. Teraz vlastne už niet čo obnoviť. Po dlhých dlhých (niekoľkomesačných) vybavovaniach pre nás indiánske deti pripravili domorodé tančeky. Jednoduché, také, že ich vieme aj my ihneď zopakovať. Títo indiáni už nie sú nahí, ale majú akési kroje. Nezdá sa mi, že sú pravé. Tváre nemajú pomalované na červeno ako tí indiáni, ktorých som videl pred rokmi. “Tá červená farba nejde dole 4 dni, niekedy týždeň. To si už nikto nenatrie, aby sa mu týždeň všetci vysmievali..” vysveľuje mi náš sprievodca. Chcel som s indiánmi loviť a potom s nimi jesť. No oni nemajú záujem. Nikto im nevie vysvetliť o čo mi ide. Tu v džungli žijú tak pomalý život, ďaleko od civilizácie, že nechápu, že sú stále výnimoční a že pre nás je zážitkom vyskúšať si ich život.


Kúpanie s pyraňami


“Sú tu v rieke pyrane?” pýtam sa a odpoveďou je mi smiech a mne je jasné, že tým myslia “gringo ty si ale debil, veď je jasné, že sú tu pyrane, to vie úplne každý” “Môžem sa ísť okúpať?” je moja ďalšia otázka a odpoveďou je mi “hmm..” a pohyb v zmysle, že je to v pohode. No problém je, že teraz je to naozaj v pohode, ak teda nemáte na ruke hodinky, prsteň, či na krku trblietajúcu sa retiazku. To vie predsa každý malý indián že s trblietajúcimi vecami sa nemôžete ísť kúpať. Na trblietky pyrane útočia. No každý indián vie, že teraz o 15.00 sa kúpať dá, ale o 16.00 to je už nebezpečné, lebo slnko je nižšie a to je čas kedy pyrane začínajú loviť. Tu to vie každé dieťa a oni nechápu, že dospelý gringo to nevie. Nepovedia nič. Nie že by nechceli, oni netušia, že vy niečo neviete. Keď vidím tú spústu chytených hadov začínam aj veriť, že tu každý vie s fúkačkou narábať. Idú džungľou a vidia to čo my nie. Nezablúdia v lese, uživia sa, vedia, ako sa nedať zožrať anakondou, či ako uškrtiť boa, ako vystopovať jaguára a ako chytiť kapibaru. Veď je to také jednoduché.


 


Neboja sa anakondy ale kapitalizmu


To čo im robí problémy je otvorený spôsob boja v novodobej kapitalistickej spoločnosti. V ich spoločnosti je cenený pokoj a rozvaha. Sú zvyknutí rozmýšľať tradične, ich myšlienky sú rovné a nevybočujú. V drsnom kapitalizme tým pádom nemajú šancu a prehrajú každý jeden boj, každý obchod. Moji známi z pobrežia sa mi sťažujú, že sa tu nedá na žiadneho Lokono (iný názov pre Arawakov) spoľahnúť. Dáš im peniaze dopredu, nech navaria, no iní sa ožerú a neurobia to. Nebude pristavená loď a keď bude, pošlú malú – to sme práve zažili – a celé to bude také kostrbaté. To čo my belosi chceme zažiť za deň, by oni rozložili na týždeň. Pofajčíme, uvidíme… Lokono boli vždy hrdí a kolonizátorom sa ich nepodarilo zotročiť. Indián radšej zomrie, než aby sa stal otrokom a robil pre iného. Až po tom, čo sa nepriateľský kmeň Karibov (Kalina) spojil s Holanďanmi a Britmi, sa Lokono dohodli so Španielmi. Išlo o politické rozhodnutie náčelníkov. No mňa táto cesta do stredu Surinamu a Guyany fascinuje. Rieka Courantyne je dlhá 724km a je ohromná, silná, nespútaná. Presne tak ako títo indiáni.


 


Rieka nespútaná ako indiáni. Miesto, kde počujete ticho.


O tej rieke nikto nepočul, ale je mnohonásobne širšia a vodnatejšia než Dunaj v Bratislave. A nikde nikto, pripadám si ako pred pár sto rokmi, kedy bol svet pomalší a vy, keď ste sa započúvali, počuli ste ticho. Keď ste pozreli na oblohu, váš nočný výhľad nerušili elektrické svetlá. Iba zvuky rieky a džungle, pravý život. Na tú cestu po rieke Courantyne, iba naše dva člny a my, nikdy nezabudnem.


 


O Guyane, jedinej krajine kontinentu, kde je oficiálna reč angličtina napíšem nabudúce. Teraz to bola iba zastávka v exotickej Orealle.