Ľudovít XV - jediná francúzska kolónia na juhoamerickom kontinente

Prvý skutočný deň vo Francúzskej Guyane a dnes som od viacerých počul: „škoda, že dnešný výlet bol tak skoro, bol by super vyvrcholením cesty“. (A to pritom naša cesta len bude gradovať) Ráno budíček o 5 a pred šiestou vyrážame smer Kourou. Cesty sú tmavé, nikde svetlo, veď ideme po kraji dažďového pralesa krajinou, kde na ploche dvoch Slovensk býva 220 tisíc ľudí. Nášmu šoférovi mikrobusu to však neprekáža a šinie si to po poľných cestách 140 kilometrov za hodinu, kým pätnásť kilometrov pred cieľom našej cesty nedostane defekt. Nevadí. Desať minút sa skúša dostať k rezerve, keď sa mu to nepodarí, dá pokyn „on y va“ a ideme na prázdnej gume. Veď loď predsa musíme stihnúť, nie? V prístave v drevenej bude o BUBO-group skutočne vedia a dostávame lístky. A stalo to za to. Mesto Kourou je tretím najväčším mestom Francúzskej Guyana (má 20000 obyvateľov), známe je jednak európskym kozmodróm, ale najmä blízkosťou ostrovov, kde si sto rokov odpykávalo trest 70000 väzňov Francúzskej republiky. Keď sa Ľudovít XV v polovici 18. storočia rozhodol jedinú francúzsku kolóniu na juhoamerickom kontinente osídliť, poslal sem 12000 svojich poddaných. Po niekoľkých rokoch ich tu zostalo len pár stovák a ti pred nepoddajnými indiánmi, maláriou a žltou zimnicou utiekli na tri nádherné ostrovy kúsok od pobrežia. Vtedy dostali svoj názov – Ostrovy spásy. V roku 1851 však na ne prišli prví trestanci a Kráľovský ostrov, Diablov ostrov a Ostrov svätého Jozefa sa na sto rokov stali symbolom neskutočného ľudského utrpenia. A my sme videli oboje. Za celý deň sme nepočuli iný jazyk ako francúzštinu, v nádhernej prírode ostrovov sme boli zrejme jediní turisti. Rozpadnuté priestory niekdajších samotiek či väzenských cieľ, ktoré dnes prerastené palmami pripomínajú Angkor Wat, sme mali sami pre seba. Obed na najvyššom bode Kráľovského ostrova s výhľadom na Diablov ostrov, na aký sa nezabúda. Opice, papagáje, aguti a sto odtieňov zelenej a modrej. Magický Atlantik, v ktorom sme sa aj okúpali. Pláže tu inak za veľa nestoja, vo vode sa to hemží žralokmi, aj preto sa odtiaľto tak ťažko utekalo. Už sme späť v nočnom Cayenne. Zajtra o ôsmej vyrazíme smer Saint Laurent du Maroni, do mesta, kadiaľ na pôdu Francúzskej Guyany vstúpil Motýľ aj Alfred Dreyfus. Tam sa preplavíme cez rieku a prekročíme hranicu francúzskeho a holandského sveta. Prvé dní sú ešte lepšie, než sme čakali. Zdravíme domov, Bratislavu aj Piešťany a zajtra sa ozveme priamo zo starého mesta Paramaribo, ktoré je pod patronátom UNESCO. Po prvých dvoch dňoch si kladieme otázku, prečo sem nijakí turisti nechodia... Foto: Les Palmistes, Ľ. Fellner