Južná Georgia - prírodne najkrajší ostrov sveta

Predstavte si, že vezmete do ruky nôž a v najkrajšej časti Vysokých Tatier počas zimy odkrojíte snehom pokryté končiare. Tento podlhovastý kus vezmete a hodíte do ľadového mora. Čo vznikne? Južná Georgia. Kamzíky a svište vymeňte za tulene a milióny tučniakov a na juhu Atlantického oceána sa budete cítiť ako v našich Vysokých Tatrách.

Južná Georgia mi ale z niektorých uhlov pripomína aj najkrajšie hory Ameriky - Torres del Paine. Strmé žulové štíty stúpajú priamo z mora, až sa zdá, že sa vyhrážajú oblohe.

Všetky fotografie, ktoré v tomto blogu zverejňujem, sú moje a aj vďaka nim viete zistiť, či hovorím pravdu. Pozrite si moje zábery a sami zhodnoťte, či je Južná Georgia hodná tej ohromnej námahy, ktorá sa skrýva za tým, aby ste sa sem vôbec dostali.

Zo zaujímavej histórie Južnej Georgie pochopíte históriu objavov v južných moriach, ale aj históriu veľrybárov a polárnikov.

V roku 1675 (zrejme) videl londýnsky obchodník s ne-anglickým menom, Antoin de la Roche, Južnú Georgiu po prvý raz. Na obchodnej ceste putoval z Chile a pri plavbe okolo Hornovho mysu ho divoké vetry zaviali až 1 000 námorných míľ východnejšie. More v tomto území volajú „najhorší úsek toho najhoršieho mora sveta”.

Zopár ráz som s ním už aj ja mal tú česť. Videl som dlhočizné, nerovnomerné, osemmetrové vlny, ktoré sem-tam pretínala ľadová kryha a cítil aj ten ohromný vietor. Keď tu ako kapitán spravíte chybu, nadobro ste skončili. De la Roche však iba spomenul, že daný ostrov videl, pomodlil sa, že prežil a otočil to na sever, smerom domov.

Na ľadovom ostrove so strmými skaliskami pristál v zátoke Possession Bay až James Cook a to až o sto rokov neskôr (1775). Ostrovy pomenoval po kráľovi Georgeovi III. Na ostrove pre tvrdé klimatické podmienky nikdy nežili žiadni ľudia. Cook vstúpil na ostrov, osadil Britskú vlajku, párkrát vystrelili z pušiek a tulene a tučniaky ostali v šoku, prečo niekto robí taký rámus… Mali sa mať však na pozore, lebo o chvíľu prídu veľrybári a vyhubia všetko, čo sa pohne.

Každopádne Južná Georgia je odvtedy Britská a dnes sa radí medzi zámorské územia Veľkej Británie. Cook tu pristál s domnienkou, že konečne našiel Terra Australis, ten tajomný južný kontinent, ktorý hľadal celý život. Antarktídu oboplával dookola celú bez toho, aby tento kontinent vôbec zazrel. Tu na Južnej Georgii od Possession Bay smeroval na juhovýchod, kopíroval 170 km dlhý ostrov, ako aj teraz ja, keď píšem tento blog.

Cookova loď sa plavila popri brehu až prišla k mysu, kde bolo jasné, že nejde o žiadny kontinent, ale opäť iba o ostrov - mys nazval Cape Disappointment, teda v preklade Mys Sklamania. V tom čase mal veľký moreplavec James Cook pred sebou ešte 4 roky života až do nešťastnej udalosti na Havajských ostrovoch, ktorá jeho život ukončila.

V nehostinnosti a extrémnej odľahlosti Južnej Georgie vidieť, v akom rozsahu James Cook svoje plavby realizoval. Južná Georgia je naozaj ďaleko. Nájdete ju až na samom spodku glóbusu, na juhu, dole pod takzvanou Antarktickou konvergenciou so studeným oceánom plným planktónu a s množstvom zvierat v zátokách - poviem vám, ide o jedno nádherné a fantastické miesto.

Ako som už spomenul, po Cookovi prišli na Južnú Georgiu veľrybári a tým sa miesto na rozdiel od Jamesa Cooka páčilo. V severnom Atlantiku už veľryby vychytali, a tak boli nadšení z nových lovíšť. Na ostrove vzniklo zopár veľrybárskych staníc (Stomnness, Leith, Princ Olaf Harbour, Hisvik), no viac veľrybári o svojich plavbách a objavoch na ostrove neprezradili. Išlo predsa o obchodné tajomstvo a v dobe, kedy sme ešte neťažili ropu, bolo lovenie veľrýb naozaj slušným kšeftom.

Prvým a najvýznamnejším veľrybárom bol Nór C.A. Larsen. Ten sa zúčastnil expedície Švéda Otta Nordenskjolta na lodi Antarctica v roku 1902, ktorú museli zachrániť. Spomínam ho v mojom blogu o polárnikovi Amundsenovi. Po tom, čo účastníkov expedície evakuovali do Buenos Aires, Larsen presvedčil investorov, aby investovali do jeho projektu „veľrybárčenia na Južnej Georgii”.

V novembri 1904 sa Larsen na Južnú Georgiu vrátil s tým, aby tam založil prvú veľrybársku osadu v Antarktíde. Jeho loď Fortuna vychytala za deň toľko veľrýb, čo v severnej Európe za rok. Produkcia bola obmedzená iba nedostatkom sudov a profity z veľrybieho oleja boli obrovské. Už v roku 1906 guvernér Falklandských ostrovov, William Allardyce, zaviedol licenčný systém, aby reguloval lov a ochránil lovištia pred vykynožením veľrýb.

Jeho počin nebol vedený ekologickým zmýšľaním, ale udržateľnosťou biznisu. No regulácia v praxi bola náročná a veľrýb aj tu na juhu prudko ubúdalo. Celkovo bolo vo veľrybárskych staniciach na Južnej Georgii sprocesovaných až neuveriteľných 175 000 veľrýb.

Toto exotické Britské zámorské územie som navštívil dvakrát a určite sa sem kvôli prírode znova vrátim. Naposledy som sem smeroval kvôli histórii, chcel som sa pokloniť pri hrobe môjho hrdinu sira Ernesta Shackletona. Polárnik, dobrodruh, líder, o ktorom mám zvláštnu kapitolu a dokonca zvláštny blog.

Keď hovoríme o histórii, musím spomenúť aj meno Duncan Carse, ktorý žil ako pustovník na juhu ostrova, ale zároveň Južnú Georgiu kvalitne zmapoval. Je po ňom pomenovaný napríklad Mount Carse (2 330 m.n.m.), ktorý som videl v Drygalskom fjorde. Carseove znalosti pomohli Britom pri argentínsko-britskej vojne o Falklandy, lebo táto vojna začala práve tu na Južnej Geoprgii.

O Južnej Georgii je toho napísaného málo a v tomto blogu nájdete skutočne veľa súvislostí, ktoré by ste si inak nevygooglili. No zároveň ide o zážitky a postrehy priamo z miesta.

Z Ushuaia naša loď vyrazila 27. marca. O štyri dni neskôr, 31. marca, sa stále plavíme. Po celý čas sme ani raz nezastali. Nie je to síce 17 dní, ako sa plavil polárnik Ernest Shackleton z Elephant Island v snahe zachrániť svoju posádku, no aj tých päť dní plavby je pre obyvateľa vnútrozemskej krajiny, myslím pre Slováka, dosť.

Moja kajuta je hneď vedľa kapitánskeho mostíka, a tak som tu často. Z Hornovho mysu je to do jediného funkčného mesta Južnej Georgie - Grytviken presne 2050 km. Artur, náš kapitán, mi našu trasu spočíta - je to 1 107 námorných míľ. To je riadna diaľava. Z historického Grytvikenu do hlavného mesta Falkland, do Stanley, je to 1 450 km.

Toto sú dve možné trasy po ktorých sa plavia expedičné lode, na ktorých môžete Južnú Georgiu navštíviť. Buď si ju spojíte s Falklandmi, alebo s Ohňovou Zemou, odkiaľ lode vyrážajú na Antarktídu.

Po piatich dňoch plavby sme už blízko. Nepísal som, nedalo sa to. More, ktorým sme sa plavili, je známe tým, že ide o najbúrlivejšie more sveta. Strašne to hádzalo a ja som bol rád, že žijem, nieto ešte písať.

Dnes už je OK. Včera sme prešli takzvanú Antarktickú Konvergenciu a more sa ochladilo zo 7.8 st °C na 2 st. °C a, paradoxne, sa upokojilo. Zrazu je v ňom omnoho viac planktónu, omnoho viac krylu, veľrýb a celkovo omnoho viac živočíchov. Možno geograficky nie sme v Antarktíde - o tom rozhoduje človek, kam ktorú oblasť zaradí, ale biologicky v Antarktíde sme.

Charles Darwin mal na ceste sem na juh strašnú morskú chorobu, ja som ju mal iba v prvý deň. Druhý deň som prestal užívať antikynetiká, ale zasa až tak úplne dobre mi nebolo a keď som si dal záväzok cvičiť, tak pri brušákoch mi došlo hrozne zle. Podobne aj pri písaní. Preto tento blog píšem až s výhľadom na krásne hory Južnej Georgie.

Dnešné lode sú naozaj luxusom a nedá sa to porovnať s loďami, na ktorých som sa na Antarktídu plavil v roku 2012. Na tej lodi viseli vrecká na vracanie každého pol metra. Celá loď nimi bola oblepená. Teraz je to luxus. Celkovo dovolenka na Južnej Georgii je totálny luxus. Nie taký ako v Dubaji či na Maldivách, ale Južná Georgia je luxusnou dovolenkou pre skutočnú vzdelanú elitu.

Na tejto lodi je minimálne 10 lekárov, z Bostonu, Los Angeles, Holandska, Nemecka, Británie a aj bývalý lekár zo Slovenska =).

Práve prechádzame okolo Stromnness Bay. V nej bola kedysi veľrybárska osada, v ktorej našiel Ernest Shackleton záchranu. Mierime na juh, lebo sa musíme ohlásiť v hlavnom meste King Edward Point a v bývalej veľrybárskej osade Grytviken. Hrebene vĺn sú biele, strašne fúka a naokolo vyskakujú desiatky tučniakov kráľovských a srstnaté tulene. Je ich skutočne veľa, no veľrybu, ani kosatku sme dnes ešte nevideli. Okolo obeda by sme mali zakotviť pred Grytviken.

Prídu nás skontrolovať inšpektori, ktorí dohliadajú na biosecurity (bio-bezpečnosť) a, verte mi, také tančeky som ešte nikde nezažil. Včera sme po skupinách zišli dole na 3. palubu, kde sa nasadá do expedičných zodiakov, a tam prebehla kontrola našej výbavy, tej čo si budeme brať na breh. Majú tu vysávače, kefy a vedrá plné dezinfekcie.

Mňa si zobral na starosť Martin, líder našej výpravy, pôvodom zo Švédska. Vyštudovaný biológ, milovník vtákov, klasický suchár. Neodporučil mi vziať si na breh moju brašňu na fotoaparát. Je to Billingham, čosi ako 911 medzi autami, najklasickejšia expedičná fototaška. Veľmi jednoduchý, ale kvalitný vak odskúšaný tisíckami profesionálnych fotografov. No keďže je používaný, je to problém. A to aj napriek tomu, že som ho vyčistil do takej podoby, akú nemal, odkedy som ho kúpil.

Celkovo som si vyčistil aj veľký batoh, nohavice, bundu aj všetky vrecká. Nesmie tam zostať ani drobná špinka, ani semienko, ani náhodou. Keď sa hovorí o biosecurity, ide o to nedoniesť na breh nič cudzie. To je logické. No dnes tieto snahy idú ad absurdum.

Pamätám si príchod na Južnú Georgiu spred vyše 10 rokov. Vtedy s nami nerobili nič prevratné. Kefami sme si ošúchali nohy, vyčistili ich dezinfekčnou vodou a prosto sme vystúpili. Teraz to vyzerá inak a vraj tento rok zopár ľudí na breh aj nepustili. Na Južnú Georgiu sa tak nedostali, hoci stáli už takmer na jej brehu.

Je to z roka na rok prísnejšie a, ako hovorí Fred z Brém: „Ťažko povedať, či ide o ekologický talibanizmus alebo je to póza.” No zároveň si neviem predstaviť, že by som doletel cez polovicu planéty do najjužnejšieho mesta sveta, následne 5 dní trpel na lodi a potom by ma nepustili na breh.

Myslím si, že musíme nájsť cestu ako uchovať krásy našej prírody. Problém nás ľudí je nájsť rozumný prístup. Dnes na pôdu Južnej George nesmiete doniesť žiadne jedlo, nesmiete tu nič klásť, teda ani položiť si ruksak na kamennú pláž, či vaše vlastné koleno pri fotení. Príroda má ostať nedotknutá aj po vašom odchode. Odtlačok vášho kolena by ju podľa ochranárov zmenil.

Na druhej strane, Južná Georgia je ukážkou, že po tom čo veľrybári totálne zdecimovali miestnu populáciu cicavcov, zvieratá sa teraz vracajú späť. Brehy a vody Južnej Georgie sú ukážkou obrovského úspechu ochranárov. 

Viac sa dočítate na internetovej stránke British Antarctic Survey.

Poznámka:  od novembra 2023 (teda pol roka po mojej expedícii) boli výsadky turistov na Južnú Georgiu úplne zakázané a tak sa stala jedným z najťažšie dostupných ostrovov sveta.

Áno, vyzerá to tam, akoby ste zimné Vysoké Tatry posadili na more. Enormne scénické, až neuveriteľné. Na čo chodiť do Švajčiarskych Álp, Patagónie, na Aljašku či na Nový Zéland, keď existuje Južná Georgia a tá spája všetky tieto destinácie? V mnohom je dokonca ešte krajšia.

Ide o horský chrbát, Scotia Range, ktorý sa v tomto mieste vynoril z dna oceánu. Začína na južnom cípe Južnej Ameriky a na juhovýchode prechádza Sandwichovými ostrovmi, Južnými Orknejami až na Antarktický polostrov, o ktorom sa špekuluje, že keby sa ľad roztopil, bol by možno samostatným ostrovom.

Tichomorská litosferická doska tu smeruje pod Juhoamerickú, čo voláme subdukcia. Južná Georgia sa odtrhla od Ohňovej Zeme a posunula do tejto polohy litosferickou doskou Scotia, ktorá zároveň svojím pohybom na východ „ohla” koniec Južnej Ameriky aj Antarktického polostrova. Zložité? Stačí sa pozrieť na mapu.

Ostrov Južná Georgia má rozlohu 3 528 km² a je to teda slušný ostrov, kde sa dá toho vidieť veľa. Falklandy vzdialené 1 450 km na západ sú síce rozlohou 3,5x väčšie, ale Južná Georgia je, čo sa týka zvierat, oveľa plnšia. Falklandy sú ploché, ale Južná Georgia, to sú vysokánske strmé štíty vysoké až 2 935 metrov.

Najvyšší vrch Mount Paget sa nachádza na druhej - južnej strane ostrova za Grytvikenom, respektíve za blízkym King Edward Pointom. Hory vznikli nepriamo vulkanickou činnosťou pred 110 - 140 miliónmi rokov. 

57 % (toto číslo sa posledné roky znižuje) plochy Južnej Georgie je zaľadnených a štíty centrálneho pohoria - Allardyce range dominujú krajine. Prvé ľadovce tu vznikli pred 5 miliónmi rokov a pred 20 000 rokmi trčali z ľadu iba vrcholky hôr. Teraz je počet ľadovcov okolo 160. Z väčšiny z nich ubúda a 15 km dlhý Neumeyerov ľadovec sa skrátil od roku 1955 o 4,5 kilometra. Ľadovec Hodges, známy z obrazov veľrybárov z Grytvikenu, dnes nenájdete. Kompletne zmizol.

Na severnej strane je sneh od 450 m výšky, no na studenšej južnej strane už od 100 metrov nadmorskej výšky.

Celý názov zámorského teritória je: Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy. Ostrovy, ktoré sa nachádzajú ešte južnejšie, pomenoval podľa lorda Sandwicha James Cook.

Seizmickú aktivitu tu pozoroval už James Wedell (je po ňom pomenované Wedellove more) v roku 1823, kedy sa ortuť v jeho sextante nevedela ustáliť a stále poskakovala. Centrom seizmickej aktivity sú juhovýchodnejšie a menšie Sandwichove ostrovy, ale otrasy často cítiť aj na Južnej Georgii.

Od apríla do novembra je tu zimné obdobie. Za leto sa považuje obdobie medzi decembrom a marcom. Hlavne severná strana ostrova má mnoho zálivov, nádherných fjordov. Nájdete tu minimálne 20 jazier a veľa riečok a potokov.

Ostrov leží v trase mnohých ľadovcov, ktoré sa uvoľňujú z Wedellovho mora. Keď sme boli severne od Wedellovho mora, videl som ich na vlastné oči. Sú obrovitánske a majú veľkosť celého bratislavského kraja. Ľadovec, ktorý v roku 2020 mieril na Južnú Georgiu, mal 4 200 km². Našťastie, predtým, ako narazil na ostrov, sa rozštiepil. Ľadovce sú vedcami považované za problém, lebo ničia tradičné trasy tuleňov a tučniakov a celkovo menia ekosystém.

Okrem hlavnej pevniny má Južná Georgia aj ostrovy ako Bird či Williss Island na severozápade. Ostrov Annenkov na juhozápadnej strane, Cooper na východe a Clerke Rocks 72 km od hlavného ostrova smerom na juhovýchod. My smerujeme od západu a prechádzame aj okolo šiestich skál, Shag Rocks a okolo Black Rocks.

Južná Georgia je unikátne miesto, skutočne unikátne!

Začiatkom 20. storočia sem nórski veľrybári doniesli sobov, no tí sa tak rozmnožili, že z nich bola škodná. Začali ničiť miestne rastlinstvo, a preto ich v roku 2013 postrieľali a zmrazené mäso predali na Falklandy. Môžete si o tom prečítať v zápiskoch managera projektu Karla Erika Kilandera. Ja som ešte špicbergské soby na Južnej Georgii zažil.

V roku 2018 sa ostrov zbavil aj myší a potkanov, ktoré ničili endemické vtáctvo ostrovov. Odvtedy sa vzácnym vtáčikom darí omnoho viac.

Ide o tundroidnú oblasť bez jediného stromu so zasneženými vrchmi. Na Južnej Georgii nájdete 26 endemických cievnatých rastlín a 54 ďalších rastlinných typov, ktoré sa nachádzajú hlavne okolo bývalých veľrybárskych osád. Nájdete tu taktiež 125 druhov machov, 200 lišajníkov a 50 druhov hríbov.

Flóra je veľmi blízka tej na Falklandských ostrovoch. Trsovitá tussac tráva je tvrdá tráva vysoká až 2 metre, ktorá rastie popri väčšine brehov. Typická je práve pre niektoré oblasti Južnej Ameriky, Falklandy, Južnú Georgiu či ďalšie ostrovy v južnom Atlantiku. 

V tejto špecifickej tráve sa schovávajú tulene, a tak si dávajte naozaj veľký pozor, kam šliapete, lebo na vás môžu zaútočiť. Tuleň vie byť prekvapujúco rýchly a ja mám aj na mojich videách zachytených mnoho útokov. Väčšinou však išlo o malých tuleníkov, ktorí sa zľakli, ak som sa im postavil.

Na Južnej Georgii môžete stretnúť aj „grgajúce” tulene slonie. Naozaj nechcete, aby vás napadol práve tento druh tuleňa. Nádherné sú však napríklad usmiate tučniačiky, ktorých pozorovanie v tejto časti sveta považujem za vôbec najlepšie pozorovanie zvierat na svete. Z Južnej Georgie som tak nadšený preto, lebo toto všetko sa odohráva na pozadí impozantných hôr. Videl som aj leopardieho tuleňa, no tých je málo.

Tieto zvieratá sem-tam priplávajú až na sever na Falklandy. Domorodci sa ich boja a ja som počul aj o tom, ako leopardí tuleň zabil potápačku. Dlho som si myslel, že potápačku jeho obrovské („usmiate”) ústa s obrovskými zubami prekúsli napoly, ale on sa s ňou hral, vytrhol jej z úst trubicu na dýchanie a ona sa vlastne udusila. Leopardie tulene zvyknú prekúsnuť zodiak, majú radi bublinky a sú zvedavé.

Tuleň sloní je úžasný plavec a potápač. Ja som tieto tulene vždy videl iba nehybne ležať na pláži a vždy sa mi zdali extrémne nemotorné. Posledné merania však zachytili, že tento živočích preplával za rok 2 600 km rýchlosťou 85 km/deň.

Bežne sa potopí do hĺbky 900 metrov a nameraný rekord bol 1 500 metrov. Pod vodou vydrží neuveriteľné dve hodiny, na hladine sa zdrží iba dve minúty a ide opäť pod vodu.

Kráľovských tučniakov je tu okolo pol milióna párov. Áno, spolu teda 1 milión kusov. Na ostrove nájdete 34 kolónií kráľovských tučniakov. Celkovo sú tu štyri druhy (4 druhy tučniakov tu kladú vajcia). Plus, často tu nájdete ešte dva druhy tučniakov navyše, ale títo tu nehniezdia.

Najväčšie kolónie sú tučniaka Macaroni, ktorých sú na Južnej Georgii milióny (cca. 7 miliónov párov). Musíte ich hľadať na strmých skaliskách, nie na rovine ako tučniaky kráľovské.

Na ostrove hniezdi 30 druhov vtákov. Južná Georgia je taktiež veľmi dôležité hniezdisko albatrosov (najväčšie rozpätie krídel na svete - väčšie než kondor), ale ich počet na rozdiel od tučniakov a tuleňov klesá, čo je veľmi smutná správa.

Nájdete tu aj mäsožravú kačku - čo je slušný unikát. South Georgia Pintail je naozaj kačka, ktorá sa potápa a je ryby. Toto je teda slušná špecialita.

Počet tuleňov pribúda exponenciálne a na brehoch nájdete vylihovať a „grgať” (ten zvuk naozaj počuť do ohromnej diaľky) asi 40 000 sloních tuleňov.

V mori sa tu nachádza niekoľko druhov kalmárov vrátane kalmára obrovského, ktorý má dĺžku až 2,5 metra. Na rozdiel od mnohých iných zvierat však kalmár žije krátko, často iba jeden rok.

Planktón je skupina mikroorganizmov, ktoré sa pasívne vznášajú v oceáne. Hýbu sa spolu s pohybmi oceánskych prúdov. Táto skupina organizmov je veľmi početná a rozmanitá.

Na niektorých miestach môžu dosiahnuť koncentráciu až biliónov jednotlivcov, pričom najväčšie počty planktónu sa vyskytujú práve v chladnejších moriach. Takým miestom je aj Južná Georgia, ktorá je severným okrajom distribúcie planktónu. Ten slúži ako potrava pre veľryby.

Okolo ostrova často nájdete mnohé druhy veľrýb. Na jednom mieste som videl až 40 kusov vráskavca myšok - druhej najväčšej veľryby sveta. Tento vráskavec dorastá do dĺžky až 27 metrov a váži viac ako 30 ton. Samička je väčšia než samček a mláďatko má pri narodení asi 6-7 metrov s váhou 1 až 1,9 tony. Mama svoje mláďa dojčí 11 mesiacov a bábätko rýchlo rastie.

Nie je tu letisko, a tak sem musíte iba priplávať. Všetky lode ihneď po priplávaní musia kontaktovať tzv. „Marine officera” (námorného dôstojníka) v King Edward Point v Cumberland East Bay.

Ak vstúpite do zóny 200 námorných míľ od ostrova, musíte si čo najrýchlejšie = „as soon as possible“ vyžiadať stretnutie s námorným dôstojníkom. Na lodi musí byť (dokázateľne) špecialista na subantarktickú či antarktickú prírodu. Ak taký na vašej lodi nie je, nepustia vás na breh. 

Na brehu nie sú žiadne hotely a nesmiete tu prespať (spať v stane je zakázané). Problém je však ten, že sa často rapídne zhorší počasie a nie je možné dostať sa späť z brehu na loď. Toto ale nikoho nezaujíma. Ak na ostrove zostanete, pretože sa z neho nemáte ako dostať, porušíte tým zákon.

Tiež sa všetkým návštevníkom dáva jasne najavo, že tu nie je žiadna nemocnica a nikto vám, okrem vašej lode, neposkytne prvú pomoc. Všetci do jedného (!) musia dodržiavať extrémne prísne pravidlá biologickej bezpečnosti. Pravidlá sa z roka na rok exponencionálne sprísňujú a dodržať ich je pre súkromnú jachtu nemožné, a preto väčšine privátnych jácht od roku 2023 ani nepovolili vylodenie.

Väčšinou sa sem chodí na zaoceánskych lodiach a plavba sa spája s Antarktickým polostrovom, Južnými Shetlandmi a prípadne s Falklandskými ostrovmi. Priama cesta z Ushuaia (hlavné mesto Ohňovej Zeme) trvá takejto lodi 4 až 5 dní. Treba mať na pamäti, že na breh Južnej Georgie sa môže naraz vylodiť maximálne 100 ľudí, a preto si vyberajte tie luxusnejšie = menšie expedičné lode. Väčšie lode sú lacnejšie, ale zážitok je zlomkový, oproti kvalitnej expedičnej lodi.

Na Falklandoch bolo minulý mesiac viac turistov z týchto lodí než obyvateľov. Veľké lode sa v Antarktíde a pri Južnej Georgii plavia iba popri pobreží a nedá sa z nich vystúpiť. Na tých menších lodiach, pre 300 až 500 klientov, síce robia výsadky so zodiakom, ale trvá to veľmi dlho a ste na brehu kratšie. Jednoducho, je to nanič.

Ideálna je loď pre cca 80 až 150 pasažierov. Na príliš malej lodi, na jachte, bude morská choroba o to silnejšia, plus po sprísnení vstupných požiadaviek na Južnú Georgiu práve tento rok zopár jachtám zakázali vstup. Nemali požadovaný personál a dostatočnú „biosecurity“. 

Južná Georgia je studená, mokrá a veterná. Teplota variuje od -19 do +24 °C s priemernou mesačnou celoročnou teplotou 7 °C. No v priebehu dňa viete zažiť 4 ročné obdobia. Počasie na ostrove sa zároveň líši aj od toho, kde sa presne nachádzate. Výrazným elementom je vietor. Bol som na Južnej Georgii v druhej tretine februára a bolo škaredo. Potom som tam bol začiatkom apríla a bolo krásne.

Štíty boli zasnežené a celý ostrov paradoxne vyzeral ešte krajšie. No je pravda, že ak idete na Južnú Georgiu mimo najvyššej sezóny: november- február, treba rátať aj s väčšími problémami pri vyloďovaní. Nie je to však pravidlo. Celkovo tu treba byť flexibilný a, hlavne, mať pri sebe dobrý a skúsený tím.

Počas augusta-septembra máte šancu vidieť bojovať samce tuleňa slonieho. V polovici januára sa po 54 dňoch začínajú liahnuť huňaté mláďatá tučniaka kráľovského.

Aj keď James Cook zabral Južnú Georgiu 17. januára 1775 pre Britániu, až do roku 1908 nebola krajina jej oficiálnym členom. Po podpísaní Antarktickej dohody v roku 1962 sa pomery trochu zmenili a z veľkej masy územia podliehajúceho pod Britániu sa oddelilo Britské zámorské teritórium v Antarktíde. Lepšie vysvetlenie nájdete v mojom blogu Britské zámorské územia. 

V roku 1985 sa zmenil názov Falkland Island dependencies na South Georgia and the South Sandwich Islands (SGSSI). Od tohoto roku ide o nezávislé Britské zámorské teritórium so svojimi právami. Teritórium, ktoré sem patrí, je jasne ohraničené a to medzi 20. a 50. poludníkom západnej zemepisnej dĺžky a medzi 50. a 60. stupňami južnej zemepisnej šírky.

Všetko, čo je v tomto teritóriu, je koniec koncov Britské. Ryby, ropa, tulene... Áno, máte pravdu, ide o strategické miesto, ktorého cena neustále rastie.

Hlavné mesto Južnej Georgie, King Edward Point, je miesto, ktoré musíte v krajine navštíviť ako prvé. Práve tu sa musíte zahlásiť, ako som popísal vyššie. Vaša loď zastane v zálive (Cumberland East Bay) v obkľúčení hôr a zodiaky vás dovezú na breh. Ste v bývalej veľrybárskej osade Grytviken a z miesta, na ktorom vysadnete, je to do „hlavného mesta” asi 200 m po brehu doprava.

Keby som vám toto miesto nepopísal, nemali by ste ani tušenia, že ide o hlavné mesto ostrova. Spoznáte ho väčšinou podľa veľkej červenej lode, ktorá sa volá po ochranárovi sirovi Davidovi Attenboroughovi.

Hneď za loďou je jeden hangár so zelenou strechou a potom tri menšie domčeky s červenou strechou. A to je začiatok aj koniec „hlavného mesta.” Vrátim sa však ešte k tej lodi, ktorú si nemáte možnosť nevšimnúť. Britská vláda bola na ňu tak hrdá, že jej pomenovanie nechala na národ. Dopadlo to však podobne ako s naším cyklomostom cez rieku Morava.

Ľudia hlasovali za Most Chucka Norrisa namiesto mosta Slobody, Mosta Európy, či mosta Spojenia... Britský ľud nazval túto úžasnú loď Boaty McBoatface. Demokratické internetové referendum preto kompetentní múdro odignorovali a loď dostala meno evangelistu ekológie a prírody - Davida Attenborougha.

V Grytvikene je toho viac, je tu pekný biely kostolík - najstarší kostol Antarktídy. Prvý raz bol využitý v decembri v roku 1913 a je to jediná budova v Grytvikene, ktorá má stále tú istú funkciu, akú plnila po tom, ako bola prvý raz otvorená. Kostol bol vyrobený v Nórsku a v Južnej Georgii bol iba zmontovaný. Ešte jasnejšie si zrazu uvedomíte, že tu nenájdete ani jediný strom a drevo je neuveriteľne vzácne.

Je tu aj zaujímavé múzeum, ktoré sídli v bývalom dome manažéra veľrybárskej stanice na jej okraji. Nazýva sa honosne „The Villa”. Nájdete tu ukážky zo života veľrybárov, techniky lovu ako aj britský pohľad na argentínsko-britský konflikt z roku 1982. Vtedy, presne 19. marca 1982, argentínski vojaci zaútočili na Južnú Georgiu.

Jeden argentínsky vojak (Felix Artuso) počas útoku zahynul a je pochovaný na cintoríne vedľa Shackletona. No a je tu aj jedna z najjužnejších pôšt sveta (najjužnejšia je v Port Lockroy). Z tohto miesta viete poslať pohľadnice s exotickou známkou.

Poslal som pohľadnice aj do Base Campu BUBO, v ktorom tvrdo pracuje vyše 100 najväčších profesionálov v cestovnom ruch na Slovensku. Pohľadnica prišla vcelku rýchlo - asi 6 týždňov po tom, čo som ju vhodil do červenej schránky. Na pošte - v suvenírovej časti, si viete kúpiť tričko s exotickým nápisom krajiny, mapu, alebo aj zástavu tohto exotického Britského zámorského územia.

Tu a v suvenírovom obchodíku sa dá platiť britskými librami, falklandskými librami, americkými dolármi, alebo aj bankovou kartou (nie je zlé mať cash). Pozor, na Južnej Georgii často nemáte internet ani žiaden signál a banková karta tu nemusí fungovať.

Je tu aj separátny obchodík, ale nie vždy je otvorený. 

Ak sa po vylodení v Grytvikene vydáte vľavo, prechádzate okolo zhrdzavených lodí a zhrdzavenej fabriky na spracovanie veľrybieho tuku. Prídete na cintorín s hrobom Ernesta Shackletona. Keď vysadnete zo zodiaku, je to presne na opačnú stranu ako King Edward Point a asi kilometer peši. Za cintorínom je drsná príroda.

Okolo celej cesty na cintorín stretnete desiatky tuleňov. Malých, stredných a mali sme to šťastie aj na tých najväčších - tuleňov sloních. Len ležali a grgali... či ako tie zvuky vôbec nazvať. Malé tulene na nás neustále útočili. Musíte sa mať na pozore, aby vás nepohrýzli. No väčšinou iba tak „šéfujú” a keď sa k vašej nohe priblížia, zľaknú sa a odskočia.

Južná Georgia je sčasti vojenská oblasť podobne ako Falklandy či ostrov Ascension. Briti si svoje tajomstvá pred Argentínčanmi strážia. O konflikte Argentína vs. Británia viac píšem v mojom blogu o Falklandoch.

Musím povedať, že lokalita, ale aj tieto tulene, to bola paráda. Pre mňa bol výnimočný, samozrejme, aj hrob sira Ernesta Shackletona.

Polárnik, objaviteľ, odvážny dobrodruh a obetavý líder. Môj vzor. V roku 2019 som o ňom napísal blog - Ernest Shackleton. Práve vtedy som bol na mieste, kde hľadali pozostatky jeho lode Endurance. V ten rok ju ešte nenašli a posádka expedície spala v tom istom antarktickom kempe ako my.

To miesto je veľmi vzdialené, letieť sem je príliš drahé. No aj tento rok sme v tomto kempe spali piati a následne sme spoločne všetci dobyli Južný pól. Každopádne, ja som spal v chatke Ernesta Shackletona - vybral som si ju. Celú túto expedíciu som zorganizoval práve kvôli nemu.

Expedícia, ktorá hľadala Shackletonovu loď v roku 2019, bola neúspešná. Ale keďže ani Shackleton sa nikdy nevzdal, dobrodruhovia sa v roku 2022 vrátili a Endurance napokon našli. Mensun Bound, riaditeľ expedície, o tom neskôr napísal knihu The Ship Beneath Tje Ice - The Discovery of Shackleton’s Endurance.

O Shackletona sa zaujímam. Preto mierim na cintorín v Cumberland Bay, v blízkosti hlavného mesta Južnej Georgie. Mojím plánom je, aj keď teraz mesiac nepijem, poliať hrob môjho hrdinu whisky a predniesť krátku reč.

Tu v Južnej Georgii, hlavne v apríli, kedy začína byť zima, nie je nič jasné. Keď fúka, tak fúka naozaj poriadne a nič sa nedá predikovať. No poviem vám, je to tu krásne. Všetko je pocukrované a vyzerá ešte drsnejšie. Proste nádhera. Najkrajšie, ako si len viete predstaviť.

Aj na samotnom cintoríne sa váľajú tulene. Všetko je tu také ozajstné. Podarí sa mi, čo som chcel a video, kde sa prekrikujem s tuleňmi, som vložil do blogu o polárnikovi Shackletonovi. Odporúčam prečítať si moje blogy o cestovateľoch, ktoré píšem vždy priamo z miesta.

Pristanete vo Fortuna Bay. Ide o prekrásne miesto. Trekking je 7 km dlhý a prechádza cez malé sedielko do Stromnness Bay. Takto sa vzdáva ďalší hold Shackletonovi, lebo toto bol posledný úsek jeho 36-hodinovej túry, kde mu išlo o život. Zároveň je to ale veľmi pekné.

Fortuna Bay je úžasné miesto s treťou najväčšou kolóniou tučniakov kráľovských na ostrove. Čierne pláže s tuleňmi a tučniakmi a ľadovec, ktorý dokonca o pár metrov posledné desaťročie narástol. Treba si uvedomiť, že väčšina ľadovcov na ostrove sa skrátila aj o 500 metrov. Aj preto je ľadovec v zátoke Fortuna Bay tak výnimočný.

Pri treku križujete potôčiky a riečky. Cez potôčik kráčajú tučniaky a ideálne je mať kvalitné zateplené čižmy. Vo Fortuna Bay sa nachádza kolónia tučniakov, ktorých je asi 60 000 párov. Je to asi kilometer a pol vo vnútrozemí. Všade naokolo sú hory. 

My sme tu vystúpili zo zodiakov hneď ráno. Vstávali sme o 6.00 ešte za tmy, naraňajkovali sme sa a spolu s prvou skupinou sme vystúpili na breh. Včera ma na lodi vyhlasovali, bol som posledný, kto sa vrátil, dnes som šiel prvý.

Na brehu som najdlhšie a odporúčam to takto urobiť aj vám. Výsledok vidíte na fotografiách, ktoré majú silu, je v nich pohyb. Nemusíte byť znalec fotografie, ale na záberoch vidíte drsnosť a zároveň divú krásu Fortuna Bay, teda Šťastnej zátoky.

Shackletonov chodník začína na ľavej strane zátoky (za chrbtom máte more). Za kolóniou tučniakov sa vyberte na opačnú stranu zátoky, vpravo popri potoku. Po prebrodení sa potom, ešte viac vpravo, vyjdete na malý vršok, pod ktorým máte kolóniu tučniakov ako na dlani. Pozor, vyfotíte tu celú SD kartu.

Každá zastávka na Južnej Georgii je zradná a aj keď si poviete, že už nebudete fotiť, tak to nedodržíte, lebo tučniačiky su proste nádherné a smiešne a idú stále bližšie a bližšie. Aj keď máte mať odstup 5 metrov a chcete ho dodržať, tak sa vám to nakoniec nepodarí.

My sme tu vystúpili zo zodiakov hneď ráno. Vstávali sme o 6.00 ešte za tmy, naraňajkovali sme sa a spolu s prvou skupinou sme vystúpili na breh. Včera ma na lodi vyhlasovali, bol som posledný, kto sa vrátil, dnes som šiel prvý. Na brehu som najdlhšie a odporúčam to takto urobiť aj vám.

Výsledok vidíte na fotografiách, ktoré majú silu, je v nich pohyb. Nemusíte byť znalec fotografie, ale na záberoch vidíte drsnosť a zároveň divú krásu Fortuna Bay, teda Šťastnej zátoky.

• Zátoka Kráľa Haakona je zátoka, v ktorej pristál Ernest Shackleton. Nájdete tu kolónie albatrosa sťahovavého a hladinára modrého. Je to miesto, ktoré sa priveľmi nenavštevuje. Na opačnej strane ostrova je už spomínaná zátoka Stromnness a dnes tu nájdete kolónie tučniakov Gentoo (tučniak bieloškvrnový). Do bývalých veľrybárskych staníc Stromnness a Leith, ktoré zatvorili okolo roku 1962, je vstup zakázaný. Rovnako je zakázané aj pohybovať sa 200 metrov poblíž. Keď „to” teda na vás padne, je to vaša chyba a ako píšem vyššie, nemocnica tu nie je. Viete sa tu prejsť k Shackletonovmu vodopádu.

• Cumberland Bay s hlavným mestom a Grytviken som popisoval zvlášť. Ide o najčastejšie navštevované miesto - jednoducho sem musíte prísť.

• Royal Bay’s  s kolóniou tučniakov kráľovských a hniezdiskom vzácneho albatrosa sivochrbtého. Jasne tu vidíte, že tučniak kráľovský si nestavia hniezda, ale prakticky celoročne ho môžete uvidieť sedieť na vajciach. Tie si „schovávajú“ v kožnom záhybe a majú ich na svojich nohách, aby neboli v styku s chladnou zemou.

• Gold Harbour s visiacim ľadovcom Betrab je šperkom scenérie Južnej Georgie. Je to na juhu a často tu viac fúka. Uvidíte tu kolóniu kráľovských tučniakov, najviac tuleňov sloních či leopardích tuleňov. Krásna lagúna.

• Copper Bay je plytká zátoka, ktorú pomenoval po svojom poručíkovi kapitán James Cook. Na juhozápadnej strane zátoky je kolónia usmievavých tučniačikov čiapočkatých, taktiež tu stretnete tučniakov gentoo a tučniakov makarónskych. Ak chcete mať o tučniakoch dobrý prehľad, je to pre vás výborná zátoka. Na breh nemôžete vstúpiť, preto sa sem robia iba plavby zo zodiaka. Vezmite si so sebou ďalekohľad a dlhé „sklo“ na fotoaparát. 

• Drygalski fjord je ďalším neuveriteľne scénickým miestom. Viete sa tam dostať veľkou loďou. Tyrkysová voda prúdiaca priamo z vodopádu. To je niečo úžasné! Na najsevernejšom bode fjordu tu našli weddelove tulene. Tieto tulene majú rady chlad.

• Salisbury plain (Bay of Isles) je druhým najlepším miestom na pozorovanie obrovských kolónií tučniakov. Je to už podľa názvu pláň a strašlivo tu fúka. Preto sa mimo hlavnú sezónu toto miesto často vynecháva. Na St. Andrew's  Bay máte výhľad zhora, ale tu idete k tučniakom úplne blízko, takže ide o úplne inú skúsenosť.

• St. Andrew's Bay je absolútnym topom a ide o najväčšie hniezdisko tučniaka kráľovského na Južnej Georgii s asi 150 000 pármi, čo je minimálne 2x toľko ako na Salisbury plain. Je to ideálne miesto na skoré ranné pristávanie. Okolo zátoky sa totižto nachádzajú skalnaté masívy hôr a tie sú práve ráno (ak máte šťastie na počasie) pekne osvetlené. Keď všetko klapne, je to naozaj zážitok ako z La Scaly či Centre George Pompidou. Pri treku na vyvýšeninu nad kolóniou musíte často prebrodiť rieku a voda býva niekedy značne silná. Pozor na meniaci sa príliv. Cesta zo zátoky späť na loď môže byť problematická.

Odporúčam vám skúšať. O tom dobrodružná Južná Georgia je. Vybrať si svoju zátoku a k nej ešte jednu, neznámu. Na tejto ceste nám druhý deň poobede riadne fučí, sú ohromné vlny, a je to už nebezpečné. Keby sa čokoľvek stalo, ďalšia loď nepríde. Na našej lodi sú ľudia, čo sa na Južnú Georgiu vrátili 20x. Povedal by som, že 35 - 40 % klientov lode tu už bolo.

Hovorím vám, že Južná Georgia je bomba. Mňa naposledy museli z Gold Harbour sťahovať. Bola vysoká sezóna, február, ale prišiel taký silný vietor, že nás museli doslova evakuovať späť na loď. Južná Georgia nie je sranda.

No ideme do menej známej zátoky a mne to vyhovuje. Plavíme sa na juh, prejdeme okolo Stromnness, okolo Leith, ktoré sú vedľa seba, a vidíme hrdzavé nádoby, ktoré používali veľrybári. A ďalej na juh do Jason Harbour.

Bola naozaj zima a navliekol som si na seba skoro všetko, čo som mal. Štrková pláž, veľa malých tuleňov a nehybné slonie tulene. Kráľovské tučniaky a jeden Gentoo. Všade tvrdá ostrá tráva a vzadu zasnežené hory. Ako na južnom ostrove Nového Zélandu… ale krajšie. 

Pri väčšine blogov túto tému nerozoberám a na výstroj na hory som napísal špeciálny blog. No tu sa to hodí. Teplota na Južnej Georgii je od -19 do +24 °C plus k tomu omnoho silnejší vietor, než na aký sme zvyknutí u nás v Európe. Toto si vyžaduje značne flexibilné a hlavne kvalitné oblečenie.

Pri každom vystúpení na breh treba mať so sebou ruksak. Ideálne nepremokavý, lebo na rafte to špliecha. Na Južnej Georgii je zakázané (kvôôli biosekurite) klásť čokoľvek na zem, čiže ani ruksak, a tak by ste mali mať do neho zároveň pohodlný prístup.

V ruksaku majte ľahkú páperku, druhé rukavice a fľašu s vodou. Jedlo je zakázané.

Ideálne je dať si spodnú vrstvu, tenké termoprádlo. Potom trekkingové nohavice, ideálne s odvetraním a kvalitnú windstoperovú mikinu. Na nohy „lyžiarske” ponožky (Summitky) a obuť si kvalitné zateplené čižmy, napríklad od značky Mac a na toto všetko si navliecť nepremokavé nohavice.

Tieto sa dajú navliecť a rovnako aj ľahko vyzliecť, aj keď ste obutí a máte nohu 46 ako ja. Rozzipsujete ich, navlečiete a zazipsujete. Áno, na rafte je mokro a na Južnej Georgii sú všetky pristátia takzvané „mokré pristátia”, takže vystupujete do vody a nie na mólo.

Na vrch na mikinu si dajte kvalitnú vodeodolnú bundu, opäť ideálne s odvetrávaním. Určite nezabudnite na rukavice a ideálne mať aj dvoje - jedny na prsty a potom druhé nepremokavé palčáky.

Pamätajte na heslo: „Je ti zima na prsty na nohách? Daj si čiapku”. Čiapku rozhodne treba mať so sebou. Ja som si moju bundu pred odchodom naimpregnoval. Mám ju z ekologickejšieho materiálu, než je Gore-tex, ale treba sa o ňu starať.

Pred cestou na Južnú Georgiu sa pripravte akoby ste mali vystúpiť na Kilimandžáro - naozaj venujte čas príprave. Je zbytočné, aby vám bola zima, ak nemusí byť.

Na Antarktídu odporúčam kvalitné okuliare, ale tu toľko svetla odrazeného od snehu či ľadu nie je. Starší ľudia, čo majú problém s chôdzou, si môžu zobrať skladacie paličky, ktoré si upevníte na batoh. Keď idete v rafte, musíte si povinne nasadiť plávaciu vestu. Voda je studená, vlny vysoké a bezpečnosť je na prvom mieste.

Dobrým nápadom je aj kvalitný ďalekohľad. 

Nezabudnite na pamäťové karty do vášho fotoaparátu a na voľnú pamäť v telefóne. Pozor, nie je tu signál ani internet, a tak sa na to pripravte. Pri nízkych teplotách sa všetko rýchlejšie vybíja a powerbanka sa hodí. Všetko treba mať vopred naštudované, respektíve stiahnuté offline.

O Južnej Georgii ako o prírodnom šperku nebásnim iba ja, ale potvrdí vám to každý, kto tu bol. Ekologický turizmus zameraný na prírodu zažíva na západe boom, a tak rátajte s tým, že miesto na lodi budete ťažko zháňať. Často sa tieto plavby zajednávajú aj rok, či rok a pol vopred.

Pre mladých slovenských horolezcov je to nádherné miesto, kde viete vykonať pekné prvovýstupy - podobne ako na Antarktickom polostrove.

Južná Georgia je iný typ dovolenky a keď sem vyrazíte, budete v našich končinách trošku popredu. BUBO sa vždy snažilo inšpirovať a ja si pamätám, ako sme boli v januári 1999 na Machu Picchu prakticky sami. Iba naša partia. Dnes je to už čosi nemysliteľné. Južná Georgia však ešte masami objavená nebola. 

Chcete zistiť, aké to je predbehnúť „mainstream“, byť niekde prvý a užiť si nádherné scenérie takmer úplne sám? Južná Georgia je miestom, kde to ešte viete zažiť. Neváhajte a vychutnajte si (zatiaľ) nedotknutú nádheru Južnej Georgie. O niekoľko rokov už môže byť realita celkom iná.

Mohlo by Vás zaujímať: 

Vyše tridsať rokov poriadam expedície na miesta, kde nestála noha Slováka. No aj cesty pre vzdelané rodiny s deťmi. Pozrite si aktuálne cesty:  Cesty s Ľubošom Fellnerom