Kamčatka

Rusko, Čukotka

Ak chcete zažiť divočinu v jej nefalšovanej forme bez áut a vymožeností dnešnej doby, Vaším cieľom je Kamčatka. Vlastným úsilím zdoláme lávové polia, sopky a prejdeme sa v nádhernej čistej prírode ako za starých čias. Zájazd určený pre aktívnych a dobrodružných ľudí.

Tomáš Hušek Tomáš Hušek Tomáš Hušek
Spokojnosť zákazníkov
od 2 640 €

Rusko, Čukotka

11 dní
Termíny a ceny Objednaj zájazd
  • Niekoľko aktívnych sopiek v jednom zájazde
  • Treking v nádhernej prírode pod dohľadom sprievodcov CK BUBO
  • Viac medveďov ako ľudí
  • Takmer na konci najväčšej krajiny sveta
Zobraziť mapu

Odlet a prelet ponad 11 časových pásiem až na Kamčatku

PETROPAVLOVSK KAMČATSKIJ: hlavné mesto ostrova, relax po dlhom lete, prehliadka mesta, rybí trh, múzeum a príprava na treking.

Dnes začneme objavovať Kamčatku prostredníctvom jej termálnych prameňov a vulkánov na juhu krajiny. Ráno vyrážame naším BUBO terénnym autobusom na juh polostrova. Uvidíme nášho prvého medveďa? Popri ceste sa nám naskytnú pohľady na zasnežené vrcholky sopiek, divé rieky a hlboké údolia.

Sopka Mutnovskij (2 323 metrov nad morom ), jeden z najaktívnejších vulkánov na Kamčatke, ktorý sa často predstavuje ako obrovská hora zahalená v dyme s bahnom, bublajúcim po stranách. Treking k úpätiu vulkánu, vulkanický ľadovec, aktívny kráter. Treking 12 km, cca 3--4 hodiny, gradient 900 metrov. Návrat do kempu večer okolo 20:00.

Skoré raňajky a odchod k vulkánu GORELIJ (1 828 metrov nad morom) 19 kilometrov a 1 hodina jazdy. Unikátny vulkán, ktorý má okrem hlavného krátera aj 30 sekundárnych. Hodinový transfer autom a asi šesť hodinové stúpanie ku kaldere s gradientom 900 metrov. Vulkanické jazerá a krátery (jeden aktívny). Z vrcholu vulkánu je úžasný výhľad na okolité sopky Mutnovskij, Opala a Asacha. Návrat do tábora.

Celodenný presun do národného parku Kľučevskaja. Prekročíme najdlhšiu rieku Kamčatku a pri dobrom počasí už budeme fotiť najaktívnejší vulkán na severnej pologuli. Prebrodíme sa naším terénnym BUBO autobusom cez nejeden horský potok, prejdeme kamčatskou džungľou. Chceli by ste sa tu stratiť? Zastavíme sa na čučoriedkach, sú vari väčšie ako tie naše? Sme v oblasti, kde je najviac medveďov. Večer príchod pod vulkán Ostrý a Ploskij Tolbačik. Kempujeme v mesačnej krajine, kde Američania spolu so Sovietmi v 80.rokoch skúšali lunochod. Večer obloha s miliardou hviezd.

Dnes vyjdeme na Ploskij Tolbačik. 5-hodinový výstup cez lávové aj snehové polia. Uvidíme opäť Kľučevskaju? Krásne výhľady na ľadovec a mesačnú krajinu. Tolbačik sa postaral o jeden z najväčších výbuchov v 20. storočí.

Dnes vzhliadneme tzv. Mŕtvy les. Stovky vyschnutých stromov, prechádzka medzi nimi plus výstupy k sekundárnym kráterom a prechádzka do menších lávových jaskýň. Poobede navštívime oblasť, kde pred 30 rokmi vedci z USA a Rusi skúšali mesačný lunochod. Kde sú stopy po vesmírnom stroji? Večer pri ohni zaspomíname na všetky výstupy.

Odchod do civilizácie menom Petropavlovsk a ubytovanie v hoteli. Dlhá sprcha, najlepšia reštaurácia v meste, rybí trh, kaviárový trh, ale aj socha Lenina, Petra a Pavla, budova divadla, pravoslávny kostolík, kde si vysvetlíme rozdiel medzi pravoslávím a katolicizmom. Prejdeme sa po miestnej pláži s výhľadom na Avacha záliv, ktorý je považovaný za najkrajší záliv na svete. Večer skočíme na čapované pivko a šašlíik alebo si dáme ikry so šampanským?

Pre záujemcov výlet ruskými vrtuľníkmi do údolia gejzírov, ktoré boli objavené až v roku 1941 a patria medzi 5 lokalít na svete, kde môžete gejzír vidieť. Bublajúce bahno, síra, gejzír, gejzírová rieka či najväčší kráter na Kamčatke. Večer už budeme v kempe v blízkosti termálnych kúpeľov a z teplej vody budeme pozerať na divokú prírodu Kamčatky.

Odlet a prílet domov.

Cena zahŕňa

  • medzinárodnú letenku
  • slovenského BUBO sprievodcu
  • miestnych sprievodcov
  • 2 x ubytovanie v turistických hoteloch v dvojposteľových izbách
  • 2 x horských chatách (6 – 8 ľudí), inak ubytovanie v stanoch
  • polpenziu počas trekingu
  • raňajky v mestách
  • transfery
  • povolenie na treky
  • vstupné do národných parkov
  • asistenčné služby BUBO
  • najlepšie poistenie proti insolventnosti

Cena nezahŕňa:

letiskové poplatky, víza, ostatnú stravu

Termíny a ceny

Termín Cena  
01.07.2018
11.07.2018
2 640 €
Objednať
11.07.2018
21.07.2018
2 640 €
Objednať

Odporúčame

Mongolsko , +1 viac
16 dní
2 699 €
Rusko , +1 viac
8 dní
2 130 €

A Adela Banášová

 
Keďže nie som typ, ktorý len leží na lehátku, BUBO je pre mňa tá najlepšia voľba a bude ňou aj pri výbere najbližšej dovolenky.

 

 
Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuku expedičných zájazdov. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy a zvyšok sa s tupým pohľadom zapichnutým do blba snažil vyrovnať so skutočnosťou, že v lietadle nie sú telky . Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do skromnej ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatskeho. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v ako-tak pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár noci sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, ktorému síce tiekol olej z motora, ale inak parádne autko, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní a zdolávaní krkolomného terénu, ktorým Ural prešiel, ako nôž maslom nikdy nedokáže, sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu . Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených viac (či) menej náročnou turistikou sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácií, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Cestou-necestou nám robili spoločnosť prítulné hmyzie tvory prilietajúce vo vlnách krvihladných a krvismädných komárov, neskutočne doterných miniatúrnych bielych mušiek a výdatných severských ovad, ktoré sa v žiadnom prípade neštítili ukázať nám, kto je tu doma. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. No a keď si šofér pred polorozvodneným korytom rieky spravil pauzu, neverím, tomu, že si väčšina z nás nemyslela, že do väčšej r... sa už určite nedá dostať. Všetko však dobre dopadlo. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC, snehových prehánkach a opäť otázke: „Je tento zájazd pre mňa?“ Ale aspoň sme si uvedomili, že Vianoce sú za dverami a možno by bolo dobré začať uvažovať nad darčekami. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom s plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro vkuse pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok (tie bez dierok boli na nezaplatenie) a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samé sa ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje, je že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie (šťastie?), že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to, ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska (opäť sa pýtam: „Šťastie?“) sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. A zatiaľ čo naši ruskí priatelia s rešpektom cúvali, my sme boli z približujúceho sa medveďa úplne hotoví a snažili sa urobiť čo najlepšie fotky. Poslednú noc sme strávili v hoteli, čo bolo v nadväznosti na nastávajúci let celkom fajn, najmä pri pomyslení na spolucestujúcich a fakt, že sme sa zasa päť dní nesprchovali. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach a posledných stakančokoch vodky. A dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás . Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy zostali na výnimočnej Kamčatke.

Macka a Juraj

 

 
Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuku expedičných zájazdov. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy a zvyšok sa s tupým pohľadom zapichnutým do blba snažil vyrovnať so skutočnosťou, že v lietadle nie sú telky . Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do skromnej ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatskeho. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v ako-tak pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár noci sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, ktorému síce tiekol olej z motora, ale inak parádne autko, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní a zdolávaní krkolomného terénu, ktorým Ural prešiel, ako nôž maslom nikdy nedokáže, sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu . Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených viac (či) menej náročnou turistikou sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácií, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Cestou-necestou nám robili spoločnosť prítulné hmyzie tvory prilietajúce vo vlnách krvihladných a krvismädných komárov, neskutočne doterných miniatúrnych bielych mušiek a výdatných severských ovad, ktoré sa v žiadnom prípade neštítili ukázať nám, kto je tu doma. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. No a keď si šofér pred polorozvodneným korytom rieky spravil pauzu, neverím, tomu, že si väčšina z nás nemyslela, že do väčšej r... sa už určite nedá dostať. Všetko však dobre dopadlo. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC, snehových prehánkach a opäť otázke: „Je tento zájazd pre mňa?“ Ale aspoň sme si uvedomili, že Vianoce sú za dverami a možno by bolo dobré začať uvažovať nad darčekami. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom s plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro vkuse pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok (tie bez dierok boli na nezaplatenie) a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samé sa ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje, je že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie (šťastie?), že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to, ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska (opäť sa pýtam: „Šťastie?“) sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. A zatiaľ čo naši ruskí priatelia s rešpektom cúvali, my sme boli z približujúceho sa medveďa úplne hotoví a snažili sa urobiť čo najlepšie fotky. Poslednú noc sme strávili v hoteli, čo bolo v nadväznosti na nastávajúci let celkom fajn, najmä pri pomyslení na spolucestujúcich a fakt, že sme sa zasa päť dní nesprchovali. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach a posledných stakančokoch vodky. A dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás . Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy zostali na výnimočnej Kamčatke.

Macka a Juraj

 

 
Caute vsetci !
Prave sme sa vratili z prvej BUBO expedicie na Kamcatku. Tato expedicia ma jednu velku chybu, trva len dva tyzdne. Inak je na Kamcatke vsetko super, priroda, ubytovanie :)(no tu mozno niekto nebude suhlasit), strava, vodka, sprievodcovia a dokonca ja pocasie. Zazili sme vsetko od horuceho slnecneho dna az po snezenie. Ak Vam nevadi spanie v stane a mate len trosku radi nedotknutu prirodu, urcite treba ist na Kamcatku. Myslim ze nikde inde na svete sa neda vidiet a zazit tolko veci v tak kratkom case ako tu. Tolko ryb co tu plava v rieke neuvidite ani v rybniku. Ak ste nikdy nechytili ziadnu ryba tak tu sa Vam to takmer urcite podari. Z nasej skupiny to nezvladol len nas sprievodca Martin :). Co dodat na zaver? Kamcatka je super

Jozef

 

 
Caute vsetci !
Prave sme sa vratili z prvej BUBO expedicie na Kamcatku. Tato expedicia ma jednu velku chybu, trva len dva tyzdne. Inak je na Kamcatke vsetko super, priroda, ubytovanie :)(no tu mozno niekto nebude suhlasit), strava, vodka, sprievodcovia a dokonca ja pocasie. Zazili sme vsetko od horuceho slnecneho dna az po snezenie. Ak Vam nevadi spanie v stane a mate len trosku radi nedotknutu prirodu, urcite treba ist na Kamcatku. Myslim ze nikde inde na svete sa neda vidiet a zazit tolko veci v tak kratkom case ako tu. Tolko ryb co tu plava v rieke neuvidite ani v rybniku. Ak ste nikdy nechytili ziadnu ryba tak tu sa Vam to takmer urcite podari. Z nasej skupiny to nezvladol len nas sprievodca Martin :). Co dodat na zaver? Kamcatka je super

Jozef

 

 
Sľúbil som napísať niečo o expedícii...

Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď...
Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie... a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší... A spolu s ním jeden malý...
Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať..
Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov, alebo našich vlastností ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec?

Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato :)

Ahoj, Zdeno
PS: Spray proti medveďom nieje potrebný, zoberte si o to viac sprayov proti komárom...

 

 
Sľúbil som napísať niečo o expedícii...

Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď...
Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie... a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší... A spolu s ním jeden malý...
Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať..
Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov, alebo našich vlastností ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec?

Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato :)

Ahoj, Zdeno
PS: Spray proti medveďom nieje potrebný, zoberte si o to viac sprayov proti komárom...

M miroslav sečany

 
je mozna je zmena programu, namiesto raftingu vystup na dalsiu sopku ?

M miroslav sečany

 
je mozna je zmena programu, namiesto raftingu vystup na dalsiu sopku ?


  • 1 / 1