Erotika a sex na cestách

To, čo predvádzajú na pódiách v baroch Patpongu, vyvolá zimomriavky na tele každej žene a každému gynekológovi. Veď vyťahovať si z tej najcennejšej časti tela žiletky, fajčiť cigarety, šúpať banán, či strieľať pingpongové loptičky, by si asi žiadne európska žena netrúfla. Na Patpongu splýva ten najtvrdší biznis s atrakciou pre turistov a v sexbaroch tu často nájdete sedieť aj európske manželské páry, či skupiny turistov, ktorí sem neprišli užiť si, ale zažiť atmosféru najslávnejšej ulice Thajska.

Vo väčšine barov sa vás pokúsia pri platení oklamať, a keď sa nevyznáte, na účte sa vám objavia položky za rôzne show, ktoré ste nechceli vidieť, nevideli, či o ktorých ste ani nikdy nepočuli. V tejto atmosfére vám do hádania veľmi nie je, a tak rýchlo platíte a utekáte von. Ak sa vyznáte, nehrozí vám nič. Väčšina žien, pracujúcich v baroch Patpongu, pochádza z chudobného severného Thajska, či z Barmy a za mesiac si zarobí v prepočte päťdesiat eur, plus percentá z každého drinku, ktoré im nabudený turista v bare objedná, a samozrejme svoj podiel aj zo sexuálnych služieb. Bar je skutočne medzinárodným miestom, sedia tu vedľa seba nadržaní Indovia, uslintaní Nemci či Rusi, úchylní Arabi. Úlohou baru nie je zarobiť, ale turistu nabudiť. Ľahkým masírovaním, zvodnými pohľadmi, nahotou. To všetko je zadarmo.

Platiť začínate, keď vás zvodkyňa zláka do miestnosti nad barom, či sa ju rovno rozhodnete zobrať k sebe na hotelovú izbu. Za celú noc strávenú s dámou z tohto baru zaplatíte okolo stopäťdesiat eur. Takto si tieto ženy dokážu usporiť peniaze, s ktorými sa potom v tých šťastných prípadoch vrátia naspäť domov, založia si rodinu a zaradia späť do komunity. Buddhizmus robí spoločnosť neskutočne tolerantnou a ostatní Thajčania väčšinou túto cestu rešpektujú ako ich slobodné rozhodnutie pri hľadaní životného šťastia.

Prevládajúcim náboženstvom v juhovýchodnej Ázii je budhizmus, v Malajzii a Indonézii dominuje islam a Filipíny sú jedinou krajinou Ázie, kde zvíťazilo kresťanstvo. Možno by ste čakali, že v moslimskej Malajzii do kontaktu so sexualitou neprídete. Opak je pravdou. Prostitúcia sa u nás často považuje za zhýralosť západného sveta, (celkom sa pri tom nemýlia), no zakázané ovocie najlepšie chutí a nadržanejších mužov ako tu som stretol snáď len v arabskom svete. Malajzijčanky sú zahalené, tajomné a krásne. Prostitúcia však funguje, väčšina prostitútok je z Číny, či chudobných regiónov Thajska. Paradoxne to využívajú najmä sexturisti z ostatných bohatých moslimských krajín, ktorí sem lietajú na víkendy. Doma ortodoxní veriaci tu v jednej ruke s fľašou whisky, v druhej s miestnou kráskou porušujú asi všetky prikázania svojho náboženstva.

Asi najodpornejšou štvrťou prostitúcie na svete je bombajská štvrť Kamathipura. V najbohatšom meste krajiny so stámiliónmi chudobných je možné úplne všetko. Chudobní sedliaci predávajú svoje maličké dcéry, lebo ich nedokážu živiť a tie – často živoriace v klietkach – sú vystavené napospas úchylným chúťkam zákazníkov a tvrdej ruke pasákov. Najhoršia bola situácia začiatkom deväťdesiatych rokov, keď v štvrti pracovala cez päťdesiattisíc sexuálnych otrokýň. Dnes sa (paradoxne) z obáv zo sexuálnych chorôb ale aj v dôsledku zásahov vlády situácia radikálne zlepšila, a treba len veriť, že sa štvrť stane celkom minulosťou.

Vzťah k vernosti je v každej krajine iný. Niekde je využívanie služieb plateného sexu bežnou vecou, muži Filipín sa hrdia tým, že sú verní, vietnamskí muži zasa neveru vôbec neskrývajú. Dokonca ju často neskrývajú ani mnohé manželky záletníkov a sú na svojich mužov hrdé. K tejto situácii došlo pre rapídny pokles mužskej populácie počas vietnamskej vojny, a tak si každý živý vietnamsky muž hocakého výzoru mohol vyberať.

„Barma bola kedysi celkom uzatvorená krajina,“ spomína zasa mladý Barmčan Pye Phyo. „V hlavnom meste Rangún vtedy nejestvovali plavárne, pláže ani knižnice, kde by som mohol stretnúť ženu. Každý sa halil do svojho súkromia a my, mladí muži sme to nemali ľahké. Spomínam si, že svoju prvú lásku som objavil náhodou predávať na trhu vajcia. Bolo to asi hodinu peši od nás a rodičia sa veľmi čudovali, prečo mi odvtedy nákup vždy tak dlho trvá. A prečo donesiem jedno vajce, keď som mal kúpiť dve. Chodil som tam peši, potom už aj na bicyklovej rikši. Vždy som prišiel celý zaprášený, až sme sa napokon začali nesmelo rozprávať a ja som mohol povedať, že mám svoju prvú priateľku.“

Zaujímavá je situácia v hinduistickom Nepále. Konzervatívna krajina, kde o živote jednotlivca rozhoduje príslušnosť ku kastám. Ganesh, príslušník najvyššej kasty brahmanov, vysvetľuje: „Stretnúť sa s nepálskou ženou, chodiť s ňou von, randiť je v podstate nemožné. Moji prísni rodičia od malička dávali pozor, s kým sa stretávam, a keď som mal čo len kamarátov z nižšej kasty, dlho som si ich nemohol priniesť domov. A ak napokon predsa prišli, mali prísne zakázaný vstup do kuchyne ako nečistí. A randiť so ženou, ktorú mi nevybrali, neprichádzalo do úvahy. Rodičom na mne veľmi záleží, mama má veľké srdce a otec je múdry. Vďaka ich kontaktom nájdu cestu k tej najlepšej rodine, kde majú dobré dievča na vydaj. Tak to u nás funguje už roky. A dovtedy musím hľadať zábavu u európskych turistiek. Čo je fajn deal.“

Aj v kresťanských rodinách Etiópie dohadujú manželský zväzok rodičia. Porovnávajú sa majetky, pôvod aj perspektíva, ale skúma sa aj päť generácií do minulosti, či medzi rodinami nejestvuje pokrvný zväzok, ktorý by manželstvo prekazil. Podľa tradície musí byť nevesta panna, inak to má naozaj ťažké a prináša hanbu celej rodine. Rodičia ženbychtivého chlapca si vyberú mediátora a pošlú ho za rodičmi budúcej nevesty, ktorí si stanovia podmienky pre vydaj. Po ich splnení sa začína pripravovať svadba, stanoví sa dátum zásnub aj samotného obradu, na ktorý je pozvané široké príbuzenstvo. Očakáva sa, že muž pripraví svoju manželku o panenstvo v priebehu troch dní po svadbe. Medové týždne trvajú týždeň až tri mesiace a nevesta počas nich nemôže vychádzať von za svetla. Zväčša sa konajú u rodičov ženícha a zúčastňujú sa ich aj svedkovia ženích aj nevesty. Potom sa mladý pár na istý čas vráti do domu nevesty a potom definitívne odchádza žiť k rodičom ženícha.

Posuňme sa teraz do supermoderného Japonska. Mrakodrap, mrakodrap, ďalší mrakodrap, a zrazu, útla budova so stĺporadím ako v antickom Grécku. Love Hotel –vysvetľuje nám sprievodkyňa. Nie je však pre lásku za peniaze, ale pre zaľúbené páry, ktoré sa inde nemôžu stretnúť. Parkovisko je vzadu, aby nikto nevidel, kto pred hotelom parkuje. Potom sú do hotela dva nezávislé vchody. Jeden pre ženy a jeden pre mužov. Nikto teda nevie, kto s kým. Milenecké páry sa stretávajú až na konkrétnej izbe zariadenej v duchu Ostrov Robinsona Crusoa, Roboti na planéte Mars a podobne. Ako však Japonci balia baby?

Vždy chodia v skupinách. Desať chlapcov a vždy presne rovnaký počet dievčat. Aj v tomto sú dokonalí a zorganizovaní. Pozvať dievča na rande, to sa v Japonsku nenosí, to je nemorálne. Rozchytať si však dievčatá takto vo veľkom – to už áno. Ak sú v chalanskej partii nejakí lekári či právnici, dievčatá prejavujú väčšiu snahu dostať sa do dievčenskej skupiny, ktorá sa s nimi bude stretávať. Naopak muži prejavujú snahu stretnúť sa so skupinou modeliek a divokých žien. Sexy je biela pokožka a bohaté Japonky sa snažia vyzerať čo najeurópskejšie.

Keď sa žena vydá, ostane v Japonsku väčšinou doma s deťmi. Muž jej posiela celý plat, s ktorým ona nakladá, ako uzná za vhodné (vraj to vie vždy lepšie než muž). Muža veľmi nevidí a na sex nie je čas. Po tom, ako muž ide do dôchodku, sa začnú stýkať častejšie, ona vtedy zistí, čo za hlupáka to tých štyridsať rokov vedľa seba mala a rozvedie sa s ním.

V Číne sa zas ľudia väčšinou stretávajú pri karaoke. My ideme do baru na drink, Číňania sa idú najesť, a potom si zaspievať. Karaoke-bar nájdete na každej ulici. Nikde sa nezblížite tak, ako pri spoločnom mikrofóne a hulákaní čínskych odrhovačiek. Ak má Číňan smolu a nikoho nestretne, platené služby nájde v každom jednom hoteli. Niekde ho budú čakať v hotelovom bare či masážnom salóne, inde mu zavolajú na izbu, ba dokonca prídu osobne zaklopať a spýtať sa, či niečo nepotrebuje. Objedná si masáž za tridsať dolárov, po trištvrte hodine začnú ruky masérky stále viac blúdiť z chrbta nižšie, a potom vytiahnu cenník všetkých služieb. Je to asi jediné miesto v Číne, kde sa ceny nezjednávajú. K vybaveniu hotela takéto služby v Číne patria asi tak samozrejme ako výťah či raňajková miestnosť. Neuveriteľné.

V Severnej Kórei sa miluje v mene Veľkého a Milovaného vodcu. Keďže v každom lepšom byte v Pchjongjangu a na každej hotelovej izbe máte odpočúvacie zariadenie a na niektorých izbách aj kamery, práca v tejto sekcii tajnej služby musí určite uspokojiť nejedného voyeura.

V niektorých údoliach Tibetu zas dodnes existuje polyandria. Keď si ako žena zoberiete za manžela chlapa, stávate sa zároveň manželkou všetkých jeho mladších bratov. Všetci majú rovnaké práva a povinnosti. Svadobnú noc strávite s najstarším, no keď ten odíde na pole či za prácou, úlohy manžela sa ujíma jeho mladší brat. Deti, ktoré sa narodia, považujú každého z bratov za svojho otca a aj muži majú spoločné deti. Akékoľvek preferovanie jedného z manželov má žena zakázané. Mladší brat má jedinú šancu. Keď sa mu nepáči, zbalí si veci a odíde do kopcov chovať jaky.

Aby sme nehovorili len o Ázii, zastavme sa aspoň na chvíľu na ostrove slobody. Kuba – to je karibský socializmus. Málo mäsa, veľa sexu. Nebyť sexu a živočíšna, vláda by už dávno nebola na svojej pozícii. Sex je na Kube absolútne prirodzenou vecou, asi ako vyfúkať si nos. Hovorí sa, že priemerný kubánsky muž má ročne tristo žien. O tom, koľko majú mužov ženy, sa nehovorí, ale logika nám hovorí, že to musí byť podobne. A nielen logika. Tak to na Kube chodí a iný kraj, iný mrav. Kubánky sú inak prudérne. Na verejnosti hore bez neuvidíte ani jednu. Španielska katolícka výchova sa prejavila aj na černochoch. Temperament a prirodzenosť však nepotlačíte ani farárovou rákoskou. Fidel to pochopil, a preto je taký úspešný.

V Južnej Amerike je na rozdiel od Ázie otvorená túžba záležitosťou oboch pohlaví. Aj preto sa tu človek cíti lepšie. Na celom kontinente je najviac sexi mestom Buenos Aires. Horúca krv Juhoameričaniek, zmiešaná s talianskym a španielskym temperamentom, zaraďuje Argentínčanky určite medzi najlepšie milenky planéty. Ak vám ako mužovi oblek sedí na mieru, máte dokonale vyleštené topánky a skvelý účes, ak máte radi futbal, potom vyzeráte ako pravý porteňo a máte u nich vyhraté. Vo vyťahanom tričku či škaredých kraťasoch nemáte šancu, ani keby ste sa rozkrájali. No to ešte nestačí. „Argentínčanky sú vskutku hysterické a ja už s nimi nikdy nechcem mať nič,“ sťažuje sa švihácky Argentínčan Matias. „Pozvete ich von, očividne sa im páčite, celý večer vám je geniálne, rozlúčite sa s tým, že sa musíte čím skôr vidieť. Plánujete si už výlet do USA. A ony potom každé ďalšie stretnutie zrušia a už sa neozvú. Alebo ich zrušia päť a pristúpia až na šieste. Musíte naliehať. Musíte používať všetok šarm. Musíte byť majster v zvádzaní. A niekedy ani to nestačí. Preto to máme v cudzine také ľahké. Doma hráme Ligu majstrov. S Európankami je to potom ako ľahký výklus.“

Najväčšie orgie planéty sa pritom konajú zasa o čosi severnejšie, počas karnevalu v Rio de Janeiro. Päť dní nahej ľudskej kože, päť dní erotiky, päť dní, z ktorých kričí chuť. Kto nezažil, neuverí. Medzi Copacabanou a Sambodromom sa za päť dní spotrebuje dvadsaťpäť miliónov kondómov. Stačí?

A na záver Európa. Islandský laureát Nobelovej ceny za literatúru Halldór Laxness v jednom zo svojich skvelých diel označil rok 1874 za rok, keď prišla na jeho ostrov láska: „Dovtedy láska na Islande nejestvovala. Ľudia súložili bez romantiky, podľa nepísaných prírodných zákonov. Slovo láska sa nachádzalo v našom slovníku len ako pozostatok z neznámej dávnej doby. Možno tak kedysi vyjadrovali naši predkovia svoj vzťah ku koňom.“

Ani v roku 2017 sa toho na Islande veľa nezmenilo. Zvádzanie zaujímavým slovom, ako ho poznáme od nás, na Islande v podstate nejestvuje. „Vy, Európania, pozvete dievča na kávu, keď ho chcete zbaliť. My sme už dávno zistili, že káva chutí oveľa lepšie potom.“

Sex často predchádza prvej dlhšej konverzácii. Ženy to vysvetľujú obavou z toho, že chalan – ako správny Islanďan – neschopný viesť normálnu konverzáciu – ich bude nudiť. A radšej jeho nudu objavia až na druhý deň ráno. Potvrdzuje to aj veta mladého Islanďana: „Až počas štúdia v Helsinkách som zistil, že je normálne sa prihovoriť dievčaťu, keď som triezvy.“ A Fíni teda nie sú nijakí Rómeovia...

Tradičný sled spoločných životných krokov je pre Islanďanov nasledovný: sex, návšteva kina, deti, spoločné bývanie, možno svadba. Po prvom sexe ešte spolu nechodíte, po druhom už áno. Vtedy sa vám patrí rozísť aspoň esemeskou skôr, než si začnete s niekým ďalším. Inak vás bude Reykjavik považovať za grobiana. Priemerný vek prvej sexuálnej skúsenosti na Islande je najnižší na svete, neuveriteľných 15,6 roka. Žiaľ, štatistiky neuvádzajú hladinu alkoholu v krvi zúčastnených. ..

Dalo by sa písať viac. Veď za tých dvadsaťpäť rokov naši sprievodcovia precestovali už všeličo. No priestor to už nedovolí. Cestovať však treba. Za kultúrou, za pamiatkami, prírodou či jedlom a ... za láskou. V máji sa vám to naozaj oplatí.