1994

Škandinávia, Laponsko. Koniec sveta, kde líšky dávajú dobrú noc, po uliciach chodia ľadové medvede a celkom určite tam zmrzneme. Do Viedne sa vtedy chodí s obloženým chlebíkom zabaleným v servítke, lebo máloktorý Slovák má dosť šilingov, aby si dal tafelspitz u Plachuttu. My sa vydáme do Škandinávie, kam aj Nemci a Francúzi chodia so zásobami z domu. Spíme, kde sa dá, využívame odpočívadlá, lúky pri potokoch v tej najkrajšej nórskej prírode. Nemáme peniaze, ale máme túžbu objavovať svet. A v čase, keď svet netuší, že niekedy bude internet, Slovensko ešte nezažilo únos prezidentovho syna, skáčeme pri polárnom kruhu priamo zo sauny do nádherne čistých fínskych jazier. Križujeme z terra incognita v Estónsku do ruského Petrohradu a do Fínska, ktoré ešte nie je v Európskej únii a na vlastnej koži zisťujeme, čo je to polnočné slnko. Odvtedy sme po Škandinávii previezli vyše 3000 klientov, máme 3 slovenských sprievodcov, ktorí plynule rozprávajú po švédsky a nórsky. Na polárnom kruhu sa každoročne opaľujeme a kúpeme. Iní na Silvestra oslavujú, my v nevykúrenom hangári zošívame náš prvý katalóg na ďalšiu sezónu.