Gabon, posledný raj

Z miest, kde nebol nijaký Slovák píše Ľuboš Fellner ...ležím vonku pri ohni, nemôžem vstať a ani sedieť. Vládzem iba ležať.Spomínam si na svojho deda, je tu vedľa mňa, vidím ho absolútne zreteľne, je mladý, v obleku kde je vesta spojená v jednom s nohavicami. Takéto obleky si nechával šiť na mieru. Deda som mal veľmi rád a teraz sa s ním rozprávam, teda nejako som to rozprávanie nezvládol, iba sa usmieva na mňa a ja na neho. No škoda. Zabudol som sa ho kedysi niečo opýtať a rád by som vedieť, čo by odpovedal. On nikdy neklamal. Potom padne zopár kvapiek dažďa a jedna kvapka letí strašne pomaly a pomaličky sa mi dotkne pery. Vtedy viem, že to bol nebeský bozk. Som rozcitlivený, romantický, pred očami sa mi striedajú obrazce a príbehy...