Bielorusko - pohľad na východ

Bielorusko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu až do 25. augusta 1991, kedy vyhlásilo nezávislosť. Počas nasledujúcich troch rokov sa nestihla krajina ani poriadne nadýchnuť slobody a k moci sa dostal aktuálny autokrat prezident Lukašenko, ktorý vládne krajine už tri desaťročia. Viaceré medzinárodné organizácie považujú voľby v Bielorusku za neslobodné a pravdepodobne zmanipulované. Turisti tento kúsok Európy často obchádzajú kvôli nelichotivej histórii či kvôli predsudkom voči tunajšiemu režimu. Pritom bezpečné Bielorusko s priateľskými ľuďmi má čo ponúknuť a láka netradičnou atmosférou v dnešnom zglobalizovanom svete. 

Takto porovnal Minsk po svojej návšteve hlavného mesta Bieloruska so známym Kyjevom Ľuboš Fellner: A čo je v Minsku iné než v Kyjeve? Je tu rapídne zimšie, v noci v hoteloch aj počas leta. V Kyjeve môžete večer sedieť na terase v krátkych rukávoch, tu nie. Svetlo je tu už o štvrtej ráno a ešte do jedenástej večer, mal som taký škandinávsky pocit. Pivo je tu lepšie než na Ukrajine, v oboch som skúšal aj kraftovyje píva, tu je ako keby kvalita Pobaltských krajín a tá je vysoká, aj keď o tom svet ešte nevie. Na Ukrajine nájdete slušné brandy (kaňak), tu je to už iba vodka. Chleba ako keby bol fínsky, je to ten veľmi tmavý chleba, tak tmavý ťažko zohnať aj u nás. Na Ukrajine je národnou polievkou boršč, tu je to mastná soljanka. Na Ukrajine sú národným jedlom vareniky (ukrajinské pelmeny – plnené cestové taštičky), tu sú to draniky, čo sú posúšiky ako keby zemiaková baba. Hríby a kapusta sú rovnako prítomné, veď ide o slovanské krajiny. Vareniky aj draniky dostanete vo väčšine reštaurácii. Nie je to teda taká vzácnosť ako zohnať bryndzové halušky u nás.

O Bieloruskách sa hovorí ako o najtypickejších blondínach. No nie je to pravda. Blondíny sú na Ukrajine, tu nájdete rádovo viac brunet. Nemajú okrúhle tváre, ale úzke. Minsk bol za Sovietskeho zväzu mestom škôl a univerzít a tak sú obyvatelia značne vzdelaní. V Kyjeve aj Minsku hrá kultúra dôležitú úlohu a nájdete tu množstvo divadiel, operu, filharmóniu, cirkus na veľmi, veľmi vysokej úrovni. Metro je v Kyjeve hlboké, neuveriteľne hlboké. V Minsku ako keby iba raz hrabli bagrom do zeme, je totálne pod povrchom a omnoho menšie než v Kyjeve. Obe metrá však fungujú perfektne a fungujú rovnakým systémom - na žetóny. No je pravda, že stanica Arsenalnaja v Kyjeve so svojimi 105 a pol metrami je najhlbšia na svete. Dnešný Kyjev je pre cyklistov tabu – jedno z najhorších miest Európy. Minsk je naopak mekkou cyklistiky s perfektne vybudovanými a označenými cyklistickými traťami. Z bývalých socialistických krajín ide o najlepšie hlavné mesto, čo sa týka cyklistiky. Praha, Bratislava, Riga, Zahreb, nič sa nechytá na kvalitu Minska.

Minsk je zároveň najčistejším a najupravenejším mestom a to vo svetovom meradle (možno je dnes čistejší už iba Singapur). Ak opustíte Nemigu, tak sú reštaurácie poriedko. V Kyjeve sú všade ak nie reštaurácie, tak stánky s kebabom. Tu takéto čosi nenájdete. V každej reštaurácii v Kyjeve je wifi, tu tak v polovici, no o rok bude wifi aj tu. Kyjev je nádherným mestom porovnateľné s Prahou. Minsk to je stalinistická a lukašenkovská grandiózna architektúra. Minsk to je systém. Kyjev to je Európa. V centre Kyjeva cítite tie tri milióny ľudí. V Minsku tie dva milióny nevidieť. Sídliská Kyjeva sú depresívnou nočnou morou. V Minsku ide o najkrajšie sídliská v postsovietskej zóne. Kyjev smeruje k západu, Minsk ostáva verný sovietskej tradícii. Minsk je prekvapujúco násobne drahší než Kyjev. Vo všetkom. Kyjev a Minsk sú absolútne odlišné a preto je fajn spojiť ich do jednej návštevy. Pri porovnaní si totiž uvedomíte veci najlepšie. Východná Európa bude o chvíľu turisticky IN, služby sa rapídne lepšia. Teraz tu budete pred ostatnými. 

Tak toto boli zaujímavé názory Ľuboša Fellnera z nášho Fóra. Ľuboš má nadhľad, nepapagájuje otrepané názory, cestuje s otvorenými očami a tak sa vždy dozviem niečo nové. Ľuboš bol z Bielorusov nadšení, z ich otvorenosti, temperamentu. "Normálnosť" Bielorusov vidieť aj na úvodnej fotografii k tomuto blogu, ktorú sme spravili v metre v Minsku. Ukrajinci o politike nechceli rozprávať, už mali všetkého dosť, Bielorusi boli otvorení a nevyzeralo to, že by sa báli akéjkoľvek represie. Ak u nás niektoré politické strany chcú zlepšiť školstvo, zdravotníctvo či športové vyžitie obyvateľstva, môžu sa prísť inšpirovať sem, Bielorusko je v mnohom prekvapujúco popredu pred nami. Športoviská v Minsku sú rozsiahle a kvalitné, je to až šokantné. Keď človek číta naše média, tak sa mu zdá, že je v inej krajine. 

Bielorusko je blízko, prídite sa presvedčiť samy. Je to diktatúra, alebo splnená socialistická túžba politikov o rovnostárskej spoločnosti?

• Bielorusko je často nazývané aj „posledná diktatúra  Európy“, je to samozrejme jeden z dôvodov prečo patrí k najmenej navštevovaným štátom v Európe.
• Čo sa týka vstupu do krajiny, v roku 2018 urobila bieloruská vláda významný krok k otvoreniu krajiny pre turistov. Umožnila totiž zahraničným návštevníkom pobudnúť v ich krajine po dobu 30 dní bez povinnosti vybavovania víz. Jedinou podmienkou je prílet na medzinárodné letisko v Minsku a odlet z neho, s výnimkou letov odlietajúcich z a na ruské letiská. Takéto podmienky platia pre 80 krajín vrátane Slovenskej republiky. Tento neobjavený kút Východnej Európy sa tak stal oveľa dostupnejším.
• Oficiálnou menou je bieloruský rubeľ (BYN). Bankomaty a zmenárne sú bežne dostupné, takisto platiť kartou nie je problém. Zaujímavosťou je že v Bielorusku nemajú mince, pri platení platobnom styku používajú iba bankovky, pričom najmenšia je nominálnej hodnore 10 BYN.
• V Bielorusku existujú dva úradné jazyky: ruština a bieloruština. Väčšina ľudí v každodennom živote  používa ruštinu avšak bežne sa používa aj zmes ruského a bieloruského jazyka nazývaná trasjanka. S angličtinou až na svetlé výnimky veľmi nepochodíte, preto sa Vám základy ruštiny určite zídu.
• Nepeknou informáciou je, že Bielorusko je jedinou európskou krajinou, kde stále platí trest smrti.
• Podnebie v Bielorusku je mierne kontinentálne s pomerne chladnými letami. Priemerná teplota v letných mesiacoch je sedemnásť až devätnásť stupňov Celzia. Maximálne zrážky sa vyskytujú na jeseň a v zime. Najlepšie obdobie na cestu do Bieloruska je od polovice mája do polovice septembra, keď je príjemne teplo

Mesto bolo v druhej svetovej vojne do veľkej miery zničené. Bolo ho možné zrekonštruovať dvoma spôsobmi. Vybudovať mesto podľa podoby pred zničením, tak ako to bolo v prípade Varšavy, alebo vytvoriť úplne nové mesto. V Minsku sa rozhodli pre druhý spôsob a vybudovali nové mesto v štýle veľkolepej sovietskej architektúry, mnoho parkov, široké bulváry, viacpodlažné bytové domy. Aj keď nie ste fanúšikom tohto svete, určite Vás niektoré stavby ohúria. Základná prehliadka mesta Minsk je veľmi jednoduchá, pretože Vám stačí prejsť po jedinej ulici: Triede Nezávislosti. Stalinistická ulica je dlhá 17 km (číslo podľa Bielorusov, čo je o 2 km viac než tvrdia západné zdroje) a teda také jednoduché to až nebude. Čoskoro by sa mala dostať pod patronát UNESCO. Nejde však iba o samotnú avenue, ale aj o priľahlé námestia, ktorými je prerušovaná. Táto ulica menila svoje mená veľakrát, za nemeckej okupácie to bola Hauptstrasse, no starí obyvatelia si pamätajú mená ako Leninova, Stalinova, Sovietska. Teraz je to Praspiekt Niezaliežnasci (v bieloruštine). Minsk je veľkolepý, systematický, ale podľa mnohých nudný. Za 14 rokov po skončení druhej svetovej vojny, pod taktovkou architekta Parušnikova tu vystavali v takzvanom imperiálnom stalinistickom štýle jednu veľkolepú budovu za druhou. Medzi budovy so zaujímavou architektúrou patria budova bieloruskej vlády, hlavnej pošty, centrály KGB, námestie víťazstva, národnej knižnice, národné divadlo, alebo veľkolepý reliéf sovietskeho pôvodu nad reštauráciou KFC. V Minsku nájdeme však aj moderné stavby. Jednou z nich je Minsk aréna, ktorá je jedným z najväčších špičkových kultúrnych a športovísk v Európe. V roku 2014 sa tu konali aj majstrovstvá sveta v hokeji.

Pamätník Chatyň sa nachádza šesťdesiat kilometrov od Minsku a je považovaný za jeden z najvýznamnejších pamätníkov druhej svetovej vojny. Vzhľadom na vzdialenosť od Minsku je vhodným cieľom na jednodenný výlet. Netreba si ho zamieňať s poľským Katynom, ktorý sa nachádza neďaleko Smolenska, kde boli v roku 1940 poľskí dôstojníci zmasakrovaní na Stalinov rozkaz. Bieloruský pamätník Chatyň vznikol na počesť 5 295 vypálených a zničených dedín, keď počas druhej svetovej vojny nacisti vyvraždili vyše dvoch miliónov ľudí (štvrtinu populácie). Dedina Chatyň sa stala obeťou ich zverstiev 22. marca 1943. Dnes takmer na celom jej pôvodnom území stojí pamätník, ktorý navrhol renomovaný bieloruský architekt Leonid Levin. V strede komplexu stojí ohromujúca šesťmetrová bronzová socha s názvom Muž bez výpovede, ktorá je poctou Jozefovi Kaminskému (jednému z troch preživších, ktorému zomrel v náručí jeho syn). Pre návštevou odporúčame pozrieť si výborný ruský film Choď a pozeraj sa.

V Bielorusku hory nehľadajte, je to rovinatá krajina s najvyšším vrchom Dziaržynskaja (345 m). Na oplátku však majú Bielorusi v krajine vyše jedenásťtisíc jazier, čo už je naozaj slušné číslo. Jazero Narač je súčasťou národného parku Naračansky, ktorý sa rozprestiera na severozápade krajiny. Je najväčším jazerom v Bielorusku, zaberá rozlohu 80 km² a obklopené je borovicovým lesom. Táto lokalita je veľmi obľúbená medzi domácimi. Jazero je vzdialene 160 km od hlavného mesta a teda predstavuje ideálnu destináciu aj na víkendový oddych. Najlepší spôsob ako oblasť preskúmať je na bicykli alebo na lodi. Voda v jazere je veľmi čistá, nemáte problém dohliadnuť až na dno, ktoré je v priemernej hĺbke jedenásť metrov. V tejto oblasti sa vyskytuje aj množstvo zdravotných stredísk a sanatórií. Väčšina z nich vznikla v šestdesiatych rokoch a preto o moderných päťhviezdičkových kúpeloch nemôže byť reč. Bieloruská vláda sa však snaží ich pôvodný stav zmeniť a modernizovať.

Jednou z najobľúbenejších turistických atrakcií Bieloruska je palác Ňazviš, alebo zámok v Nesviži, ktorý sa nachádza 130 km od hlavného mesta Minsk. Poľsko-litovský šľachtický rod Radziwillovcov postavil hrad v 16. storočí a v roku 1551 sem ako jeden z najmocnejších rodov vtedajšieho poľsko-litovského štátu presídlil litovský štátny archív. Radziwillovci tu žili až do roku 1939. Napokon, do tretieho delenia Poľska (1793) a potom ešte v medzivojnovom období išlo o poľské územie. Na výstavbe  paláca sa významne podieľal známy taliansky architekt Giovanni Maria Bernardoni, ktorý do Poľska a Litvy priniesol barokový štýl.

Počas švédsko-ruskej vojny začiatkom osemnásteho storočia palác zničil švédsky kráľ Karol XII. V roku 1770 obsadili palác Rusi. Až neskôr, v 19. storočí, rodina Redziwillovcov palác zrenovovala a začali aj s budovaním veľkých záhrad navôkol. Po druhej svetovej vojne bol hrad využívaný ako sanatórium a záhrady zostali bez pozornosti. Od roku 2005 je palác zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Keďže bol hrad niekoľkokrát prestavaný, môžeme v jeho architektúre rozpoznať niekoľko štýlov: renesancia, klasicizmus, baroko, modernizmus. V areáli sa nachádza aj hotel a reštaurácia. Stredoveká atmosféra tohto miesta Vás očari, v neďalekom parku si môžete oddýchnuť a spraviť piknik.

Marc Chagall sa narodil v židovskej rodine v meste Vitebsk, neďaleko ruských hraníc a aj po odchode do Petrohradu a neskôr do Paríža si lásku k Vitebsku nosil v srdci. Svedčí o tom mnoho jeho diel aj Chagallove slová: Hlina, ktorá živila korene môjho umenia, leží vo Vitebsku. Za sovietskej éry boli jeho diela zakázané, no milovník umenia dnes nesmie obísť vynikajúce múzeum založené v roku tisícdeväťstodeväťdesiatdva. Nájdete tu asi tristo Chagallových grafických diel, ktoré múzeu zväčša darovali vnučky umelca a nemecký donor Heinrich Mandel. K vrcholom patrí niekoľko kolekcií litografií. 

Jeden z najkrajších zámkov v Bielorusku leží len 80 kilometrov od hlavného mesta Minsk. Postavený bol koncom 15. storočia a slúžil ako rezidencia už spomínaných Radziwillovcov až do polovice 18. storočia, keď bol opustený. Počas napoleonských vojen utrpel následne vážne škody. V druhej svetovej vojne sa stal zberným táborom pre miestnu židovskú komunitu pred tým, ako ju nacisti odvážali do koncentračných táborov. Dnes ho chráni UNESCO.