TOP 10: Najkrajšie cintoríny sveta

Cintoríny sú naozaj živšie, než čakáte. Pohrebné rituály môžu byť bláznivé a ak sa zaujímate o kultúru a ľudstvo ako také, dokážu nám veľa prezradiť. Niektoré cintoríny sú dokonca zapísané v zozname UNESCO – nielen pre svoju historickú hodnotu, ale aj estetickú krásu a atmosféru, ktorá pozýva na zamyslenie či tichú meditáciu.

Už som napísal blog o najkrajších hrobkách sveta. Spomenul som v ňom Taj Mahal, Petra, hrobky v Afganistane, hroby matky Evy či hrob, z ktorého vstal z mŕtvych Ježiš. Ale aj hrob(y) Panny Márie. V tomto blogu som sa pozrel nie na hrobky, ale na cintoríny – tie, ktoré rozprávajú príbehy, tie najunikátnejšie a najkrajšie na našej Zemi.

Tým vôbec najväčším cintorínom sveta je Wadi al-Salam – Údolie pokoja. Je to cintorín na najľudnatejšom kontinente (v Ázii) v meste Nadžaf (Irak). Na ploche päť kilometrov štvorcových je pochovaných približne päť miliónov ľudí (čiže zhruba ako obyvateľov Slovenska).

Denne tu pochovávajú stovky zosnulých a mnohí šiítski veriaci chcú byť pochovaní vedľa imáma Alího, zaťa proroka Mohameda a prvého imáma i učeníka, ktorý je práve tu uložený. Pre šiitov je toto miliónové mesto najvýznamnejšie na svete.

Jeho mešita je úžasná a zrejme najtrblietavejšia, akú v živote uvidíte. Áno, všetky šiitské mešity sú trblietavé, ale Nadžaf je iná liga. Pred mešitou je často hluk a chaos, no keď vojdete dnu, zavládne razom mier. Ľudia si sem dokonca prichádzajú ľahnúť a pospať. Ich cieľom je, aby sa v snoch dostali bližšie k svojmu svätcovi. O to sa snažia aj po smrti.

V zlatej mešite sú údajne pochovaní aj naši praotcovia Adam a Noe. Atmosféra je úžasná až bláznivá. Ak vás zaujíma duša ľudstva, je to fascinujúce miesto.

Ide o lesný cintorín na juhu švédskeho hlavného mesta. Nie je to len kultúrne významný cintorín, ale prechádza sa tu pomedzi brezy a mohutné borovice – architektúra je funkcionalistický skvost vsadený do lesnej krajiny.

To, ako si pripomíname zosnulých, veľa hovorí o úrovni národa. A štokholmský lesný cintorín presne ukazuje vysokú kultúrnu úroveň Švédov. Prešiel som kilometre krásnym lesom, aby som navštívil hrob herečky Grety Garbo. Možno by ste čakali opak, no vôbec nie je výnimočne označený – nenájdete k nemu žiadne smerovky, a tak pri ňom môžete aj zablúdiť.

Skogskyrkogården vznikol na začiatku 20. storočia podľa návrhu mladých architektov Gunnara Asplunda a Sigurda Lewerentza, ktorí sa nechali inšpirovať škandinávskou krajinou a ideou, že smrť by mala byť prirodzenou súčasťou života. Ich víziou bolo vytvoriť cintorín, ktorý nebude pôsobiť ako miesto smútku, ale skôr ako priestor zmierenia, kde sa duša môže rozplynúť medzi stromami.

Cestičky sa vinú ako lesné chodníky, náhrobky sú roztrúsené medzi stromami tak, akoby tam boli odpradávna, a v každom detaile cítiť rešpekt voči prírode. Kaplnky Skogskyrkogårdenu sú zakomponované tak, že ich takmer nevnímate, a známy „Kopec meditácie“ pokrytý trávou pôsobí skôr ako súčasť krajiny než miesto pohrebov. Zastavte sa však aj pri kaplnke Svätého kríža, ktorá je vrcholom Asplundovej tvorby. Jednoduchá, modernistická stavba s monumentálnou kolonádou, cez ktorú na konci dňa preniká zlaté svetlo.

Pod patronátom UNESCO je aj cintorín na hore Kōya – Kōyasan Okunoin – ktorý patrí medzi najposvätnejšie miesta v Japonsku. Nachádza sa v zalesnených horách prefektúry Wakayama a vedie k nemu niekoľkokilometrová cesta medzi vysokými cédrovými stromami, lemovaná tisíckami machom obrastených náhrobkov a kamenných sôch.

Okunoin nie je len cintorín – je to pútnické miesto, kde odpočíva Kūkai (známy aj ako Kōbō Daishi), zakladateľ šingonského budhizmu. Podľa viery jeho nasledovníkov však nie je mŕtvy, ale sedí v meditácii a čaká na príchod budhu Maitreyu.

Cintorín je obrovský – rozprestiera sa na viac než 20 hektároch a ukrýva vyše 200 000 hrobov, niektoré staré vyše tisíc rokov. Nájdete tu nielen samurajov, mníchov a bežných ľudí, ale aj moderné náhrobky vo forme firemných pamätníkov – napríklad pre automobilku, ktorá tu uctila duše testovacích panákov. Táto zmes histórie, mystiky a zvláštneho humoru je pre Japonsko typická.

Japonské cintoríny sú všeobecne nádherné – tak ako celá krajina. Estetika, symbolika a pokoj sú na prvom mieste. Smrť tu nie je tabu témou, ale súčasťou cyklu. Japonci si starších úprimne vážia. Originálnym náboženstvom je šintoizmus, ale pohrebné rituály sa riadia budhizmom – viac než 90 % zosnulých sa kremuje a popol sa ukladá do malých rodinných hrobiek. Zväčša ide o kamenný pomník so schránkou na urny, pri ktorom sa rodina stretáva počas sviatkov a pamätných dní.

Na mnohých cintorínoch narazíte na malé kamenné sošky s červenými čiapkami a podbradníkmi – sú to Jizō, ochrancovia detí a cestujúcich. Tieto sochy sú často obklopené hračkami, sladkosťami či veterníkmi. Predstavujú duše detí, ktoré zomreli pred narodením alebo krátko po ňom – vrátane nenarodených detí po potratoch. Verí sa, že tieto duše blúdia po brehoch rieky Sanzu (japonského Styxu), a modlitby či dary im pomáhajú prejsť na druhý breh.

Mal som šťastie zažiť aj festival Obon, keď sa počas horúcich letných večerov na cintorínoch zapaľujú lampáše a svetielka, aby sa duše predkov mohli vrátiť späť domov. Rodiny vtedy čistia hroby, prinášajú kvety, jedlo a vodu, a všade panuje tichý, takmer vďačný smútok. Je to sviatok návratu – aspoň na chvíľu – a pripomína, že život a smrť nie sú dve protichodné veci, ale len dve kapitoly tej istej knihy.

Navštívil som mnoho židovských cintorínov – v Bratislave na Žižkovej ulici, v Bardejove, Prešove, Trnave či v tieni hradu Beckov. Každý má svoju atmosféru, svoje ticho, ktoré hovorí iným jazykom. Ale najhlbšie vo mne zarezonoval cintorín na Olivovej hore v Jeruzaleme – miesto, kde sa zastaví čas, aj keď okolo hučí dnešný svet.

Har HaZeitim, ako ho volajú v hebrejčine, leží na východ od Starého mesta, priamo oproti Chrámovej hore. Je to najstarší a zároveň najvýznamnejší židovský cintorín na svete – používa sa nepretržite viac než 3 000 rokov, čo z neho robí jeden z najdlhšie fungujúcich cintorínov v histórii ľudstva. Odpočíva tu okolo 150 000 zosnulých, vrátane rabínov, prorokov, politikov, básnikov či významných učencov.

Miesto má obrovský eschatologický význam – podľa židovskej tradície sa práve tu má pri príchode Mesiáša začať vzkriesenie mŕtvych. Prorok Zachariáš predpovedal, že sa Božie nohy dotknú Olivovej hory a tá sa rozštiepi – symbolicky aj reálne otvorí cestu pre posledný súd. Aj preto mnohí veriaci židia po stáročia túžili byť pochovaní práve tu, čo viedlo k tomu, že ceny hrobových miest na Olivovej hore patria k najvyšším na svete.

Keď sa prechádzate po svahu posiatom svetlým jeruzalemským kameňom, výhľad na Staré mesto je ohromujúci – vidíte zlatú Kupolu na skale, múry chrámovej plošiny, storočia histórie vrstvené na sebe. Náhrobky sú skromné, prevažne jednoduché kamenné platne s menom, dátumom a niekedy krátkou modlitbou.

Žiadne kvetinové vence. Podľa židovskej tradície sa na hroby nekladú kvety, ale kamienky – ako tichý dôkaz návštevy, úcty a pamäti. Kamienok je trvalejší ako kvet, symbolizuje pevnosť spomienky, ktorá nevädne.

Na Olivovej hore sú pochovaní aj viacerí biblickí proroci, napríklad Zachariáš či Malachiáš, ako aj Eli’ezer ben Jehuda, jazykovedec, ktorý stál za znovuzrodením hebrejčiny ako živého jazyka. V spodnej časti hory sa nachádzajú aj starobylé židovské pohrebné jaskyne z čias Druhého chrámu, pričom celý svah je popretkávaný storočiami živej aj pohnutej histórie.

Spomeniem asi najznámejší cintorín Veľkej Británie – Highgate Cemetery, ktorý sa nachádza na severnom okraji Londýna, medzi červenými tehlovými domami a kopcami plnými zelene. Vznikol v roku 1839 ako jeden zo siedmich tzv. „Magnificent Seven“ – siedmich veľkých cintorínov vybudovaných okolo Londýna, keď mestské pohrebiská prestávali kapacitne zvládať rastúcu populáciu. Highgate sa od začiatku líšil – nestaval sa ako úžitkový priestor, ale ako záhrada duší, prechádzková galéria smrti, kde sa krása prírody spája s tichom večnosti.

Je to miesto, ktoré dokonale reprezentuje viktoriánsky prístup k smrti – na jednej strane plný pompéznych hrobiek, sôch anjelov, krypty obklopené brečtanom, na druhej strane obrovská sentimentalita, romantický smútok a zároveň pevná viera vo večnosť. Smrť sa tu nestretáva s hrôzou, ale s teatrálnou vážnosťou. Viktoriáni sa smrti nebáli – oni ju inscenovali. A Highgate je ich divadelnou scénou.

Cintorín je rozdelený na Západný a Východný, pričom Západný je starší a tajomnejší – prístupný len so sprievodcom. Práve tu nájdete známy Egyptský chodník, Kruhový chrám, aj Lebkovú alej – miesto, kde sa príroda pomaly zmocňuje mramoru. Východný cintorín je voľnejší a prístupnejší, no rovnako fascinujúci.

Pochovaný je tu napríklad Karl Marx – jeho mohutná busta nad hrobom s nápisom „Workers of all lands unite“ patrí medzi najnavštevovanejšie miesta. Neďaleko od neho ležia mená ako Michael Faraday, priekopník elektromagnetizmu, či George Eliot, autorka „Middlemarch“, ktorá bola pochovaná ako Mary Ann Evans.

Highgate je však, samozrejme, aj živý cintorín – stále sa tu pochováva, naďalej sem prichádzajú ľudia nielen spomínať, ale aj objavovať. Historici pátrajú po viktoriánskej ikonografii, literáti hľadajú inšpiráciu, fotografi zachytávajú hmlu medzi náhrobkami... Londýn poznáte – zrejme ste už videli Tower Bridge, Tate Modern či trhy v Camdene. Ale ak máte radi atmosféru, ktorá hovorí potichu, no zanechá stopu, Highgate Cemetery môže byť krásnou – a trochu gotickou – zastávkou pri vašej ďalšej návšteve.

Zaujímavé sú riadky rovnako bielych náhrobných kameňov – tzv. „americké cintoríny“.

Pomedzi takéto cintoríny sa môžete prechádzať napríklad v San Diegu, ale aj v Normandii. Tieto americké hroby sú každý rovnaký – biely náhrobný kameň, geometria – čo ukazuje rovnosť pred smrťou.

Navštívil som zaujímavý cintorín južne od San Francisca v Silicon Valley, v Palo Alto, kde som hľadal hrob Steva Jobsa, zakladateľa Apple, dva dni po pohrebe.

Najdrahším cintorínom je vraj ten na Wall Street na dolnom Manhattane v New Yorku. Nachádza sa na rohu Wall Street a Broadway. Ide o najluxusnejšiu adresu, kde by ste teoreticky za meter štvorcový pohrebnej plochy zaplatili najviac. Pochovaný je tu napríklad Alexander Hamilton alebo Robert Fulton – vynálezca parníka.

O Alexanderovi Hamiltonovi si môžete pozrieť úspešný muzikál. Narodil sa na ostrove Nevis, v Charlestowne – bol nemanželským dieťaťom, sirotou. Bol prvým ministrom financií USA a jeho portrét nájdete na desaťdolárovej bankovke, na jednom dolári je jediná osoba, ktorá nebola prezidentom.

Najznámejším a najvýznamnejším cintorínom USA je však Arlington vo Virgínii, ktorý navštevujú naši klienti pri návšteve hlavného mesta Washington DC. Ide o najuctievanejšie miesto s 400 000 hrobmi hneď za riekou Potomac.

V Arlingtone je pochovaný JFK – spolu s manželkou a bratmi. Nad nimi je večný oheň. Na Memorial Day každý hrob dostane malú americkú vlajočku.

Minimálne americké cintoríny sú úsporné – kde nájdeme úplný opak? Najopulentnejšie cintoríny sveta sa nachádzajú v Latinskej Amerike. Prechádzal som Punta Arenas na úplnom juhu kontinentu, mesto spojené s lekárom a spisovateľom Martinom Kukučínom. Neuveriteľné cintoríny navštevujeme počas našich zájazdov na Kube – hrobky vyzerajú krajšie než domy Kubáncov. Na Día de los Muertos v Mexiku sa miestne cintoríny stanú nezabudnuteľnými.

Ako najlepší zástupca Latinskej Ameriky sa však uvádza cintorín Recoleta – je to jeden z najkrajších cintorínov sveta. Leží v centre Buenos Aires, obklopený kaviarňami, galériami a pomalým mestským životom. Vchádzate cez neoklasicistickú bránu s vysokými stĺpmi, za ktorou vás čaká labyrint mramoru, anjelov a márnosti.

Každá hrobka akoby súťažila o pozornosť – rodinné panteóny v štýle rímskych chrámov, vitráže, reliéfy, sochy žien so zvesenými hlavami. Cintorín má síce len niečo cez 4 500 hrobiek, ale každá z nich je malým architektonickým príbehom. V úzkych uličkách je ticho, ktoré len občas naruší zvuk lietajúceho papagája alebo tiché modlitby turistov.

Tento cintorín inšpiroval aj Jorgeho Luisa Borgesa – vynikajúceho spisovateľa, ktorý väčšinu života prežil v Buenos Aires. Borges je predchodcom Gabriela Garcíu Márqueza či Julia Cortázara, kľúčových postáv magického realizmu. Písal o labyrintoch, nekonečných knihách a smrti ako paradoxnom pokračovaní vedomia – a Recoleta, so svojimi krivolakými cestičkami a monumentálnym pokojom, do toho presne zapadá.

Najznámejším hrobom je relatívne nenápadný hrob Evity Perón – prvej dámy Argentíny, ktorá aj po smrti rozdeľuje krajinu. Hrob je súčasťou rodinnej hrobky Duarteovcov, a každý deň sa tu objavia kvety. Občas čerstvé, občas umelé, ale vždy s úmyslom.

Prešli sme všetky kontinenty, chýba nám unikátny cintorín z Afriky? Chufuova pyramída v Gíze vyhrala náš rebríček najvýznamnejších hrobiek sveta. Spomínal som aj mauzóleum dcéry Kleopatry v dnešnom Alžírsku, na vrchole ktorej som vyliezol, podobne ako na pyramídy v Sudáne.

Navštívil som hrobky v Timbuktu, v kráľovstve Benin v Nigérii, v Juhoafrickej republike. Neuveriteľné rakvy v tvare rakety či ružového kadilaku som videl v Ghane. O týchto cestách nájdete u nás blogy, podcasty aj videá na YouTube.

Ak ide o výnimočný a relatívne dostupný cintorín, pozval by som vás do Káhiry – do takzvaného Mesta mŕtvych. Je to kultúrny šok – medzi hrobmi žije toľko ľudí ako v Bratislave. Toto miesto, známe aj ako Al-Qarafa, je v skutočnosti obrovský pohrebný areál, ktorý sa tiahne v niekoľkých zónach pozdĺž východného okraja Káhiry.

Pochádza ešte z raných islamských čias, niektoré hrobky sú vyše tisíc rokov staré – no medzi nimi dnes nájdete školy, dielne, obchody, dokonca aj kaderníctva. Mesto mŕtvych sa tak stalo mestom živých, pretože pre tisíce ľudí predstavuje jedinú možnosť bývania.

Káhira je obrovský chaos, ale osobne mám toto mesto rád. Ide o druhé najväčšie mesto Afriky, najväčšie mesto arabského sveta a Káhiru treba vidieť nielen kvôli hrobkám v Gíze, Saqqare či Dahšúre, ale aj kvôli tejto menej známej, no o to pôsobivejšej časti. Nájdete tu pohrebiská dynastií Mamlúkov a Fátimovcov, mauzóleá s nádhernými islamskými kupolami, rozpraskaný mramor, ale aj staré pohrebné domy pre pútnikov, ktoré dnes slúžia ako bežné príbytky.

UNESCO dnes uvažuje o ochrane častí Mesta mŕtvych ako významného kultúrneho dedičstva, no zároveň tu prebieha neľahká diskusia – či by mala byť komunita presťahovaná, alebo integrovaná do obnovy tejto jedinečnej lokality. Budúcnosť miesta je tak otázna, no vznikajú nádherné kontrasty.

Prešiel som všetky najnebezpečnejšie krajiny a regióny sveta, kde nie je čas na náhrobné kamene... Nájdeme ich v Bosne a Hercegovine, Gaze, Sýrii. Začiatkom roka 2025 som sa prechádzal po hroboch v Afganistane...

Za srdce ma ale chytili najmä hroby v Náhornom Karabachu. Navštevovali sme túto oblasť, keď bola pod administratívou Arménska, ale ja som mal možnosť byť pozvaný ako najscestovanejší Slovák na cestu po Karabachu v období, keď sa tam nedostal takmer žiaden turista.

Všetko je ešte čerstvé – krajina zjazvená vojnou, ale hroby udržiavané, na nich sú položené čerstvé kvety, portréty padlých a vlajky krajiny. Volajú to Aleje martýrov či mučeníkov (šáhidov) a nájdete ich v každom väčšom meste, dnes už pod kontrolou Azerbajdžanu.

Alej martýrov v Šuši, Chankendi (bývalý Stepanakert) alebo Agdame sú plné čerstvých hrobov mladých mužov – často aj tínedžerov – ktorí padli počas bojov v roku 2020. Hroby sú vyrovnané do radov, zdobené národnými motívmi, uniformami, často aj ich obľúbenými predmetmi, fotografiami zo školy.

Jedným z najvýznamnejších miest pietnej spomienky v oblasti je Imarat Garvand – bývalé pohrebisko významných členov karabašskej arménskej kniežacej rodiny Melik-Avanianovcov zo 17. storočia. Kedysi tiché historické pohrebisko, dnes už leží opustené v oblasti, do ktorej je ťažší prístup. Píšem o tom aj v blogu Náhorný Karabach.

Musím povedať, že okrem moslimských cintorínov sú krásne aj arménske kačkari – „kač“ znamená kríž, „kar“ kameň. Sú to kamenné stély s vyrezávanými krížmi, niekedy s ornamentmi viniča alebo slnka – symbolmi večnosti a viery. Vidieť ich môžete v okolí jazera Sevan, ale aj na iných miestach Zakaukazska. Ide o pripomienku kresťanských koreňov tohto regiónu.

Tieto cintoríny nie sú miestom pokoja – vojna je okolo – no verím, že na dlhšie obdobie nastal mier a do Náhorného Karabachu, ktorý sa podobá na Slovensko, sa po dlhých desaťročiach vrátil pokoj.

V našom rebríčku vyhral tentoraz cintorín, ktorý veľmi ľahko ho navštívite. Nachádza sa v Paríži a je to skvelý tip pri vašej ďalšej návšteve hlavného mesta Francúzska. Paríž je typickým príkladom overtourizmu – v okolí Sacré-Cœur, Notre-Dame či v Louvri sú milióny turistov. Père-Lachaise je v tomto ohľade zázrak – vstupné sa neplatí a určite nebudete ľutovať.

Père-Lachaise bol založený v roku 1804 ako reakcia na preplnené parížske cintoríny. Napoleon si prial, aby „každý občan mal právo byť pochovaný dôstojne, bez ohľadu na náboženstvo či majetok“. Zo začiatku o cintorín veľký záujem nebol, a tak sa tam strategicky „presťahovali“ pozostatky La Fontaina a Molièra, aby sa miesto stalo populárnejším. Dnes je tu vyše milión pochovaných a cintorín je zároveň najväčším parkom Paríža – má 44 hektárov, zvlnený terén a 70 000 náhrobkov, z ktorých mnohé sú samostatné umelecké diela.

Napoleon je síce pochovaný inde – v Invalidovni, v opulentnom mauzóleu – ale na Père-Lachaise nájdete mnoho velikánov. Ide o najprestížnejšie miesto posledného odpočinku vo Francúzsku. V malom nenápadnom hrobe odpočíva šansoniérka Édith Piaf, ale aj Jim Morrison, frontman skupiny The Doors či predstavitelia vážnej hudby ako Fryderyk Chopin či Georges Bizet.

Zastavil som sa aj pri hrobe môjho obľúbeného maliara Amedea Modiglianiho – na druhý deň po jeho smrti jeho tehotná priateľka vyskočila z okna – dnes ležia v jednom hrobe vedľa seba. Medzi spisovateľmi tu zase majú svoje miesto Honoré de Balzac, Oscar Wilde s hrobom plným bozkov od návštevníkov (dnes už za sklom), či Marcel Proust, ktorý tu odpočíva v tichu, ktoré tak brilantne popisoval.

Cintorín Père-Lachaise nie je len miestom smútku – je to galéria pod holým nebom, kde si smrť a umenie podávajú ruky. Namiesto nárekov tu počuť šepot histórie, namiesto sĺz kvitnú kvety a nápisy rozprávajú príbehy vášne a talentu.

Na cintorínoch si zrejme najlepšie uvedomíte, čo naozaj stojí za to – nie peniaze, ale láska, príbehy a zážitky.

To je presne to, čo v partii skvelých klientov na úrovni realizujeme my. Preto vás na naše zájazdy srdečne pozývam!