Svätá hora Athos: skratka na ceste za šťastím

Pozývam vás zažiť niečo vybočujúce z bežného uvažovania vášho okolia - na cestu časom do stredovekej Byzancie. Oslobodíte sa (aspoň na chvíľu) zo zajatia materiálnej spoločnosti, zameriate sa na duchovno a pozriete sa hlboko do seba. Možno vám práve tento odstup prinesie aj materiálne obohatenie a dlhodobý pocit šťastia. Pozvanie platí aj pre vašich synov či priateľov. Prečo, to si vysvetlíme, stačí čítať ďalej.

Tajomná hora Athos (či po grécky Ágion Óros) sa nachádza v severnom Grécku, na treťom najvýchodnejšom „prste“ prekrásneho hornatého polostrova Chalkidiki. Ten je dlhý 60 kilometrov a nedá sa sem dostať po zemi, musíte sa plaviť loďou. Medzi cestovateľmi je toto miesto takmer neznáme. Pritom je veľmi blízko a púť sem je veľmi lacná - všetko je tu zadarmo. Od mojej cesty sem hovorím, že je to dokonca najlacnejší all-inclusive v celej Európe. Strava je síce asketicky jednoduchá, no kláštorné vínko je skvelé a ubytovanie špičkové. Ak budete chcieť a dáte tomuto miestu šancu s otvorenou mysľou, zmení celý váš život. 

Napríklad pochopíte, ako byť bohatý a šťastný. A aj to, že oba tieto pojmy môžu mať celkom iný význam, než im dnes pripisujeme v duchovne čoraz plytkejšej západnej civilizácii. Pobyt na Athose je formatívnym zážitkom nielen pre veriacich, ale aj pre zanietených cestovateľov, ktorí chcú čosi viac. Vyskúšať si, ako to vyzerá na púti či ako sa taká hľadajúca duša cíti. Je to zároveň akýsi duchovne úprimný pohľad do zrkadla. 

Do Solúnu (gr. Thessaloniki), druhého najväčšieho mesta Grécka, viete prísť autom, ale ja som zvolil lietadlo. Nemám rád Ryanair a tak som si priplatil za Austrian Arlines, aby som sa počas letu cítil ako človek. Na začiatku som urobil jednu chybu a musel som let posunúť. Cesta na Athos aj návrat, to je vždy jeden celý deň. Nie je to bežná dovolenková destinácia - lode smerujúce na toto miesto nechodia kedykoľvek to vyhovuje vám a svoje lakonické slovo tu má aj počasie. Vymedzte si minimálne týždeň!

Letenku si kúpte až potom, keď budete mať potvrdenie o vízach a potvrdenie z kláštora, že vás vedia ubytovať. V žiadnom prípade nie skôr. Ak nie ste pravoslávny, sú víza tou najťažšou a najdôležitejšou časťou. Mnísi so mnou komunikovali ako s pútnikom, takže všetko bolo v gréckej abecede. To sa ukázalo neskôr ako problém, lebo nie všetkému som porozumel.

V Solúni som býval v centre asi desať sekúnd od Aristotelovho námestia. Hotelier mi dal tri informácie a všetky zlé. Tvrdil, že hotel je plný, no nakoniec sme izbu našli. Chcel, aby som zaplatil parkovné na noc 18 euro, ale zaplatil som iba 2,5 eura do 21.00. V noci nebolo treba platiť a ráno som už vyrazil preč. Na otázku, čo mám vidieť, bolo jeho skromnou odpoveďou, že „je tu toho veľa.” Nepovedal nič konkrétne. Keby bol mojim sprievodcom, na mieste ho vyhodím.

Objednal som si auto a chcel vyraziť na východ do malého prístavného mestečka Ierissos. Na Slovensku bolo chladno, tu zas strašne teplo. Bol som v čiernom oblečení, no aspoň krátkych gatiach. Tento drobný luxus nemal trvať dlho, pretože po Athose už budem musieť pobehovať v dlhých nohaviciach. Ak sa tam teda vôbec dostanem, pretože som si zvolil zrejme najhoršiu požičovňu áut - OK Mobility. Na letisku som síce na ich zástupcov čakal hodinu, no aspoň som vyfasoval menšie auto, než som si objednal. Fiat 500 sa však tváril celkom schopne a navyše som bol sám, a tak som mávol rukou a vyrazil. Cesta za Solúnom sa zužovala a za oknom sa dlhé hodiny mihotali zákruty, kopček za kopčekom a prázdna krajina. 

Autom prechádzam neznámymi oblasťami východných Chalkidík po stopách filozofa Aristotela, ktorý vychoval Alexandra Veľkého - ten je v mojich očiach vôbec najúspešnejším Európanom. Vzdelanie považujem za kriticky dôležité - ak si predstavíme človeka ako hardvér, tak vzdelávanie doň nainštaluje softvér. Nebyť Aristotelovej výchovy, Alexander by nebol tak úspešný, nemal takú pevnú víziu a obrovskú túžbu po poznaní, ktorá ho hnala cestovať až na okraj známeho sveta.

No za mojim oknom nikde nič, len vyprahnuté kopčeky, ani jedno poriadne mestečko.  Prechádzal som však cez jednu z najkrajších dediniek severu - Arnaia. Grécko je vcelku vyprahnuté, no sem som išiel cez ihličnaté lesy. Kúpil som si tu med a potom zbehol dole do Stagiry (čítaj Stajíra), Aristotelovho rodiska. Dnes je toto miesto archeologickým náleziskom a pamiatkou, prekrásne uloženou pri mori, a ja som sa hodil do vĺn na mieste, kde sa musel kúpať aj mladý Aristoteles. Stagira ma nadchla a odporúčam vám pridať si ju do svojich itinerárov. 

Aristotelove diela preložili z gréčtiny učenci v abbásovskom Bagdade do arabčiny a tak ich zachránili pre ďalšie generácie, pretože grécke originály sa zachovali nanajvýš v zlomkoch. Neskôr sa zas arabské texty dostali späť do Byzantskej ríše. Ich latinské preklady odštartovali pohyb v západnom kresťanskom myslení, ktoré vďaka Aristotelovi dokázalo spojiť racionalitu s teológiou a tým vytvorilo základ pre budúcu vedeckú revolúciu. Bez jeho múdrosti a prekladateľskej trpezlivosti jeho nasledovníkov by dnes veľa vecí vyzeralo inak.

Aristotelove učenie vo mne hlboko rezonuje celý život. Tvrdil, že dobrý život či životné šťastie, ktoré chápal ako stav mysle naplnenej fyzickými aj duchovnými potrebami (eudaimonion), možno dosiahnuť úsilím, hoci to nie je úplne v našej moci - ako radi naznačujú niektoré moderné plytké „filozofie svojpomoci” parazitujúce na simplexnejších jedincoch. Aristoteles zdôrazňoval cnostný život: systematické a dlhodobé zlepšovanie seba samého, prácu na morálnom charaktere a múdrosti. Eudaimonion považoval za najvyšší cieľ života, obhajoval odvahu bez bezohľadnosti a vysoko si cenil poznanie. Skutočné šťastie prichádza, keď robíte niečo zmysluplné.

No Aristoteles bol zároveň veľmi racionálny. Uvedomoval si, že môžete byť aj najcnostnejšou bytosťou na svete, sotva nedosiahnete eudaimonion, ak sú vám okolnosti naklonené veľmi zlomyseľným spôsobom. Môžete stratiť blízkych, čeliť chorobám či iným okolnostiam, ktoré vaše úsilie odvedú iným smerom. Jednoducho, podľa Aristotela to niekedy chce aj kúsok toho obyčajného šťastia (tyché). Na tomto mieste si ho však dovolím doplniť neskoršími stoikmi. Okolnosti sa totiž nikdy nesmú stáť výhovorkou pre vlastnú pohodlnosť. Eudaimonion sa dá dosiahnuť aj bez tyché, len to môže trvať o niečo dlhšie. Epiktétos a Markus Aurélius o tom napísali niekoľko pozoruhodne nadčasových úvah, ktoré sú dnes hádam ešte aktuálnejšie, než v dobe svojho vzniku. Tento "jednoduchý" pohľad mi vyhovuje viac, veď my podnikatelia sa nemôžeme vyhovárať, denne riešime desiatky problémov a musíme ich vyriešiť. Inak to nejde.

Dnešný pohľad na to "byť šťastný" Aristoteles nazýval hedonizmom – hľadaním obyčajného potešenia, ktoré považoval za plytké a krátkodobé. „Život pôžitkársky je vhodný pre dobytok,“ hovorieval.

Eudaimonion pramení z pestovania morálnych aj intelektuálnych cností počas celého života, pričom si zároveň uvedomujeme aj úlohu okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Kľúčové ponaučenie znie: pracujte na cnostiach celý svoj život, ale zostaňte pokorný voči tomu, čo je mimo vašej kontroly.

Tento názor považujem za inšpiratívny aj triezvy. Dodnes ma šokuje, ako málo ľudí v našej krajine sa zaoberá týmto hlboko ľudským poznaním. Aristotelova filozofia je skôr racionálna ako mystická, hoci by ma zaujímalo, čo by si o tom asi pomysleli mnísi na hore Athos. Aristoteles chápal Boha ako dokonalé sebapoznanie - noesis noeseos, myslenie myslenia - nemenný model dokonalosti. S tým by mohli súhlasiť.

Dorazil som do mestečka Ierissos, ktoré je centrum samosprávy Aristotelis, už len kúsok od Athosu. Je tu veľký kostol a mnoho malých hotelíkov. Vybral som si hotel GKEEA, zrejme najlepší v meste. Podobnú prevádzku tu vlastnil už majiteľkin otec, ale ona s manželom ju prerobila. Hotel je naozaj pekný. Keď som ho porovnal s okolím, išlo v podstate o zázrak. Mal som delux izbu s veľkou posteľou, ku ktorej pribudlo aj čerstvé ovocie a fľaštička červeného vínka ako pozornosť. Keď sa sem vyberiete, odporúčam tento butikový hotel, budete naozaj spokojní.

Deň pred mojim príchodom bola v mestečku oslava, ale už doznievala. Po meste zneli jej dozvuky, námestie bolo stále plné plastových stoličiek a domáci dopíjali a dojedali posledné zvyšky. Keď si všimli, že ich filmujem, nadšene ma zdravili.

Iba sto metrov od hotela bola dlhočízna plaž. Hodil som sa opäť do vody. Všimol som si, že som bol jediný. Napadlo mi, že je studená, no oproti Dunaju, ktorý mal deň predtým 19.2 stupňov (viď. www.transdanubeswim.sk), je teplučká. Dal som si kalamari, tzatziki a pol litra bieleho vínka. Nestačilo to a tak som sa vybral ešte raz do reštaurácie, ktorú vlastnila mama so synom. Zasýtil som sa syrom s paprikami a výbornou tradičnou nátierkou tirokafteri. Chcel som si dať ikry taramosalata, ale nemali. Možno to znie ako veľa jedla naraz, no zámerne jem a pijem čo to dá. Veď neviem, ako to bude v kláštore. Snažil som sa nezabudnúť nabiť mobil a kameru. Hore na Athose nemala byť elektrina tak ľahko dostupná. 

Žartovne zvyknem hovoriť, že si chodievam oddýchnuť a najesť sa do Kandaháru v Afganistane či Jemenu na Sokotru. No pravdou je, že doma často pracujem do tretej do rána a vstávam pred siedmou. Spravidla nemám kedy spať. A naozaj spím lepšie na cestách. No v kláštore vraj mnísi spia iba tri hodiny v noci a ja chcem robiť to, čo oni. Žiť ako oni. Preto sa dnes chcem poriadne vyspať. No nedarí sa mi to. Mám zlé tušenie, niečo sa mi nezdá. Čakal som rok na víza a teraz mi ich za pár mesiacov vybavil Antonis, môj známy z Cypru. Keď som komunikoval s kláštorom, tí sa ma na víza pýtali a ja som povedal, že veď víza mám a oni, že to je iba registračne číslo. No už som mal letenku a tak som tu.

Vstal som o 5.00, osprchoval sa (ktovie, či je v kláštore táto možnosť) a vyrazil do prístavu. Tam ma mala čakať spojka, ktorá mala všetko vybaviť a dostať ma na Athos. Antonis ma uisťoval, že „všetko je vybavené, volal som s ním a všetko je OK, nemáš sa čoho báť. Čakajú ťa“. No napriek ubezpečeniu tohoto skúseného chlapíka, ktorý bol na Athose tucet krát, môj zlý pocit pretrvával. V každom odbore si časom vytvoríte šiesty zmysel, akýsi nos na komplikácie. A ten mi práve hovoril, aby som bol v strehu. 

Včera som mal kraťasy, dnes ráno som už zvolil čierne nohavice, čiernu košelu s dlhými rukávmi a čierne topánky. „V kraťasoch ťa už na loď nepustia,“ informovala ma pani domáca. Išiel som na púť a slušné oblečenie je základom. Skontroloval som lístky na loď. Chodila raz do dňa a pani hotelierka ráno volala, či loď pôjde. Vraj bola 30 % šanca, že ju zrušia. Prišiel som do prístavu pri východe Slnka. No kde tu má byť auto s Antonisovým človekom, ktorý mi odovzdá víza? Prístav je pomerne veľký… Antonis mi radil byť tu o 7.00, ale pani hotelierka tvrdila, že to je zbytočné, pretože v Grécku tak skoro ráno ešte všetci spia. Okej, vrátim sa sem o 8.00, ako mi radili v hoteli. 

Bol som nervózny. Mám diamonitirion, alebo nemám? Nie som pravoslávny a tí tu majú prednosť. Slováci poznajú Meteoru, chodia tam. Sám som tam bol v roku 1992 a neskôr som sa tam vrátil. No Meteora je verejne prístupná. Poznám zopár Slovákov, ktorí vedia o Athose, ale iba sa plavili okolo. Aj český cestovateľ Rudo Švaříček, ktorého som stretol pred mesiacom na jeho ceste do São Paula (stretli sme sa na letisku Barajas pri prestupe), mi povedal, že práve odtiaľ prichádza - no opäť to bola plavba okolo polostrova. Tá je fascinujúca. Kláštory nalepené na skalách ako lastovičie hniezda sú úchvatné. Ale na samotnom polostrove nevystúpil nikto.

Nemal som sa koho opýtať, ako sa dostať dnu a ako to funguje. Informáciám na internete sa veriť nedalo. Ak to neorganizuje BUBO, niet inej cestovky, ktorá by takéto niečo robila na Slovensku.

Tento rok som už bol na krásnych púťach. Na najväčšiu európsku púť do Fátimy príde ročne okolo šesť až sedem miliónov pútnikov. Ja som však bol na púti, kde za päť týždňov prišlo 660 miliónov ľudí. Nepomýlil som sa - šesťstošestedesiat miliónov! Maha Kumbh Mela sa koná raz za 144 rokov a ja som tam bol práve v ten najvýznamnejší deň. O tejto púti som napísal samostatný blog.

Trikrát som putoval do Mekky a naposledy som sa ku Kaabe dostal v čase, keď tu bolo najviac pútnikov. Ohromná atmosféra, čosi neuveriteľné. Opäť som o tom napísal blog. Ašura bola tiež krásna púť. Tento rok som oslavoval sinhalský nový rok a navštívil som dva budhistické kláštory.

Zdalo sa mi, že som kresťanské púte zanedbával. Bol som síce vo Fátime aj v Lurdách, a putoval do Santiago de Compostela, prešiel som všetky štyri veľké baziliky Ríma, no aj tak mi poriadna kresťanská púť chýbala. Preto som sa vybral na Athos.

Vrátil som sa do hotela a dal si skvelé raňajky. Pri vedľajšom stole sedel chlapík z Toronta. Bol to Srb, ktorý však už maturoval v Kanade. Na Athos išiel po tretí raz. „V Kanade to je čistý individualizmus. My Slovania - Srbi aj vy Slováci - sme viac zameraní na rodinu, na spoločné hodnoty. Tam a tu, to je úplne iný svet," rozhovoril sa na spoločnej ceste do prístavu. V ňom sa už tvoril rad pred malým autíčkom. Typický Balkán - tlačenica a chaos.

Postavil som sa do radu, počkal na svoj okamih a… a nevedeli nájsť moje meno. Chlapík v aute mi podal menný zoznam, všetko v cyrilike - mal som si nájsť meno sám. Dal som to prečítať Srbovi z Toronta, ale moje meno tam nebolo. Tep vyletel na 180. Vytočil som Antonisa a telefón podal chlapíkovi z autíčka. Keď mi ho podal nazad, počul som Antonisa, ako hovorí: „V pohode, Ľuboš, oni to pokašľali. Tvoje víza nie sú v Ierissos, ale v Ouranoupolise. Všetko je v pohode." Znel upokojujúco - asi ako hlboké vrčanie v nočnom pralese pár metrov od táborového ohňa.

Ako jediný som ostal na parkovisku, kým ostatní začali nastupovať na loď. Rozlúčil som sa so Srbom, ktorý si v tejto chvíli zrejme myslel, že môj register trestov nebol tak celkom prázdny a mnísi to zistili. Srb aj Antonis sú pravoslávni a pre nich je dostať sa na Athos ľahké. No pre mňa to bolo minimálne desaťkrát ťažšie.

Antonis mi radil, aby som si objednal v Solúne taxík, no ja som niečo tušil a chcel som byť radšej flexibilný. Už som ani neveril, že víza vôbec mám, ale aj tak som sa rozbehol k svojmu autu a vyrazil. Našťastie, vždy, keď idem do neznáma, robím si prehľad, kde je čo - aká dedinka a podobne. Keď v telefóne zaznel Ouranoupolis, hneď som vedel, o čo ide.

Odtiaľto išiel pred mesiacom Tomáš Hušek na plavbu okolo Athosu a bol nadšený. Išiel som s veľmi chabým ohľadom k dopravným predpisom, pneumatiky kvílili a celé autíčko škrípalo. Po ceste do mestečka mi napadali otázky: ako nájdem miesto, kde by mi odovzdali víza - diamonitirion? Sú vôbec tam? Stihnem loď, alebo budem musieť prespať a ísť zajtra? Tie víza sú presne na deň - ak ich dnes dostanem, pustia ma zajtra?

V centre Ouranopolisu som zastavil na blikačkách, vyskočil von a kričal na okoloidúcich: „Kde je kancelária pre Athos?" Našiel som to a vbehol dnu. Úradník práve schladil ľudí v rade predo mnou: „Vy idete zajtra, a tak si pre diamonitirion príďte zajtra. Dnes ich nedostanete." Vzal môj pas a dlho pozeral do počítača s tradičným balkánskym nezáujmom a nulovou mimikou. Potom mi hodil pas nazad a kývol hlavou: „Posledné okienko." Do krvi sa mi vyplavili hormóny šťastia - zdalo sa, že všetko je zachránené.

„Tridsať eur," zaznelo od strohého úradníka. Namietol som, že je to dvadsaťpäť, lebo som vedel cenu, ale vlastne mi to bolo jedno. Dal by som aj sto, aj tristo - mal som v ruke moje pútnické víza, diamonitirion (διαμονητήριον) s pečiatkou a podpisom.

Z úradovne som bežal dole k moru a kúpil lístok na loď. Odtiaľto z Ouranoupolisu ide na Athos viac lodí denne a jedna mala ísť ešte o 9:45. Za lístok som vymenil desaťeurovú bankovku. Uff. Šiel som zaparkovať auto, ale parkovisko bolo plné. Moja ďalšia rada pre túto púť znie: choďte na parkovisko za vežou, dole k moru. Zastavil som na parkovisku pred plateným, no je to riziko. Ušetril som, no požičovňa OK Mobility mi na konci naparila pokutu za oškretý nárazník - 300 eur. Vymysleli si to, ale súdiť sa by bolo drahšie, či?

No celkovo som bol šťastný. Mohol som vyraziť na „polostrov rozhnevaných mužov." Nasadol som na loď s gréckou vlajkou, slniečko svietilo. Plavbu mi spestrila ľadová káva a koláč s gréckym syrom. Život vie byť tak krásny.

Už som spomínal, že poznám zopár cestovateľov, ktorí sa okolo Athosu plavili. Odporúčam to. Táto loď však bola iná - plná mužov. A nielenže sa okolo plavila, ale aj pri jednotlivých kláštoroch pristávala. Skočil som za kapitánom, pretože som nevedel, kam idem. Dozvedel som sa, že mám vystúpiť až na poslednej, šiestej zastávke. „Musíš dôjsť do hlavného prístavu v Dafni a odtiaľ sa dostať do hlavného mesta Karyés. Tam prestúpiš a dostaneš sa do Vatopedi," vysvetľoval mi kapitán. Na otázku, ako to viem zrealizovať, som dostal odpoveď, že nevie - on má na starosti loď a hotovo.

No teraz ideme od kláštora ku kláštoru a to je fantastické. Prvý bol bulharský kláštor Zográfu. Bol trošku vo vnútrozemí, ale bolo ho vidieť. V preklade to znamená „maliar" - keď mnísi nevedeli, komu kláštor zasvätiť, nechali na oltári prázdnu tabuľu a ráno našli ikonu svätého Juraja.

Kláštor Dochiaríou, zasvätený archangelom Michalovi a Gabrielovi, bol veľkolepý. Bol položený hneď vedľa mora. Xenofóntos založený svätým Xenofóntom bol južne od Dochiaríou a mal pôvodný (starý) kláštor a potom nový. Bol opäť zasvätený svätému Jurajovi.

Panteleimonos bol obrovský a vyzeral ako palác. Išlo o ruský pravoslávny kláštor, ktorý v 19. storočí prezývali Malý Petrohrad. Vraj Moskva používa tento kláštor ako Trojského koňa, aby ovplyvňovala Brusel, dočítal som sa v magazíne Bild. Novinári sa však na Athos nedostali a tak sa s opátom Bartolomejom stretli „vonku“. Vraj mnísi v kláštore vedeli týždeň vopred, že Rusko napadne Ukrajinu. (Bulvárny) nemecký denník Bild sa rozhorčuje, že ani CIA nemôže Athos odpočúvať čo využívajú ruskí oligarchovia na privátne rozhovory.

Xiropotámou bol v blízkosti Dafni, najväčšieho prístavu Athosu. Uchováva najväčšiu časť kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš.

Na lodi bola reštaurácia, ako som už spomenul, a toalety. Bol to proste luxus. Bol som na palube, ale vedel som sa schovať aj dovnútra. Výhodou vyraziť na lodi z Ouranoupolisu bolo to, že vody tu boli omnoho miernejšie, než pri plavbe z Ierissos, a lode na západnom pobreží Athosu menej často rušili. Krásny bol začiatok plavby, keď okolo lode lietali hejná čajok a jedli nám chlieb priamo z ruky. Cítil som sa ako na lodi, ktorá ma vezie k nebesiam.

Pôsobil som tu ako značný exot - moja nebalkánska tvár vzbudzovala záujem. „Já tě znám, ty jseš nějaká celebrita, žee..." prekvapil ma češtinou pútnik v čiernom mníšskom rúchu. Dozvedel som sa, že tento mních bol z Tábora a že ma sleduje na YouTube. Bol som dosť v šoku, lebo sa nepovažujem za celebritu.

Nahrali sme spolu jeden vstup o kláštore, kde sme sa práve nachádzali, a ja som si do neho rypol na tému diskriminácie žien. „Všade sa hovorí o rovnosti pohlaví a tu na Athos je vstup žien zakázaný." Mních odpovedal, že je to naopak - ženy si extrémne vážia. Veď Athos je považovaný za „záhradu Panny Márie", a čo sa týka zákazu žien, ide skôr o tradíciu. „Inde danú tradíciu čisto mužských kláštorov už opustili, tu sa jej držia," vysvetlil. „Prítomnosť žien by mníchov odvádzala od modlitieb." Nemal som čo namietnuť. 

V kláštore Vatopedi, kam som smeroval, uchovávajú pás Panny Márie. Po jednej päťhodinovej modlitbe som tento pás - repliku, ktorá však bola touto modlitbou posvätená - dostal aj ja ako akúsi výslužku. Podľa pravoslávnej doktríny daroval Ježiš polostrov Athos svojej matke Márii. Hora je veľmi považovaná za svoju krásnu prírodu. Keďže však ide o záhradu Kristovej matky, iné ženy do nej nemajú prístup.

Priznávam, aj ja som na niektoré svoje najťažšie expedície bral iba mužov. Nie že by tie expedície nedokázali absolvovať aj ženy, no muži by sa pred nimi predvádzali a zbytočne riskovali. Bez žien mi expedície fungovali. Nevedel som, či som robil dobre - mal som iba tridsaťročné skúsenosti. Tu na Athose už tisícročné. To už bol slušný čas na posúdenie.

Niektorí mnísi videli ženu možno raz v živote. V 19. storočí to bol mních Sofronios. V 20. storočí mních Jeremias. Toto pravidlo sa volá avaton a je naozaj prísne dodržiavané.

Je známy prípad mnícha, ktorého matka pri pôrode zomrela a odmala vyrastal tu na Athose. Do svojej smrti ani raz nezazrel ženu. Michail Tolotos zomrel, keď mal 82 rokov, a nikdy v živote ženu nevidel. Na Athose totiž žiadna žena posledných tisíc rokov nebola. Musím povedať, že ten pocit bol čudný - žiadna žena. Podľa mňa aj krátky pobyt na Athose vylieči každého mizogýna.

Nakoniec som bol ako cestovateľ zmene z Ierissos do Ouranoupolisu rád. Vystúpil som z lode na opačnej strane a musel prejsť krížom cez polostrov. Z Dafni som vyrazil do susedného kláštora Simonopétra vysoko na skale a odtiaľ do hlavného mesta Karyés, kde okrem zástupcov gréckej vlády sídli vláda Athosu - Ierá Epistasía. Všade viseli vlajky mníšskej republiky, výklady s ikonami, ale prekvapili ma obchodíky prepchaté alkoholom: pivo, víno, tvrdé. Holt, je to mužská republika.

Karyés som prechádzal hore-dole a snažíl sa fotiť. Krásne fresky a ikonu Axion Estin v hlavnom chráme Prótaton vraj namaľoval sám archanjel Gabriel. „Si chorý na hlavu?" napomenul ma mních po rusky. Zbadal, že som porozumel, a tak sa spýtal: „Ponimaješ?" Rozumel som a vysvetlil som mu, že sa nemá čoho báť - že som iba veľmi zvedavý a fotografovanie je zachytenie daného stavu. Ja svet nehejtujem, naopak, som nadšený z každej inakosti.

No on to videl inak. Athos tu nie je pre turistov a fotografov. Ide o sväté miesto. Toto je naozaj ťažká otázka - ten mních má v niečom pravdu. Antonis mi na moju otázku jasne povedal, že „fotiť môžeš, čo chceš. Môžeš to zverejniť, nič nie je problém." No to, že „nie je problém", už hovoril o vízach na Athos a nakoniec z toho bol malý horor. Každopádne, tak ako v Mekke, Kumbh Méle či na Ašúre, aj tu fotím, aby som zachytil genius loci a Athos dnešnej doby. Veril som, že ma nevyhostia.

Po prehliadke hlavného mesta Karyés (alkohol som si nekúpil) som nasadol do malého autobusu bez klimatizácie. Vedľa mňa si sadol mních, s ktorým som sa bavil „plynulou gréčtinou." Vyrazili sme po prašných kľukatých cestách hore do hôr.

Zrazu sme zastavili pred rampou. Do busu vošiel strážnik a kontroloval povolenie na vstup. Každé meno musí mať okrem víz aj toto povolenie, inak by majiteľa absentujúceho mena z busu vysadili. Posledná etapa cesty trvala iba 15 minút a neklimatizovaný autobus zastal pred kláštorom.

Vatopedi je druhým najstarším a teda aj druhým najvýznamnejším kláštorom. Tým naj vo všetkých kategóriách je Veľká Lávra, ktorá je dnes domovom 25 mníchov. Vo Vatopedi ich žije 130. Tento úspech môjho cieľového kláštora je vraj dielom veľmi schopného predstaveného. Zdá sa, že je to rovnaké ako v podnikaní - aj medzi mníchmi sú takí, čo majú talent veci rozvíjať.

Kláštorný areál vyzerá na prvý pohľad ako stredoveké mestečko. Je krásny. Oficiálne natáčať povolili štábu v roku 1981 a potom možno ešte raz. Nepotrebujú reklamu - majú plno a to neustále. Prúdy veriacich z Ukrajiny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Ruska, Moldavska a, samozrejme, z Grécka. Stretol som tu Grékov, ktorí prileteli z Austrálie, a Srbov, ktorí prileteli z Kanady. Často prichádzajú otcovia so synmi. Ocitnúť sa tu je privilégium, za ktoré som doteraz vďačný.

Postavenie exota pretrvávalo, no dostal som doslova luxusné ubytovanie na poschodí s krásnym výhľadom. Na izbe (tento luxus neznesie označenie mníšska cela) som bol sám, mal som elektrinu a dokonca aj klimatizáciu. Toalety a sprchy boli na chodbe, ale bolo ich veľa a musím povedať, že boli vždy totálne čisté. Podlaha na chodbách je z kvalitného dreva či kameňa, stropy sú vysoké. Budovy kláštora sú evidentne staré, ale táto časť, kde som dostal izbičku, je zreštaurovaná veľmi pekne.

„Zlož sa a potom choď na modlitbu do kostola," bol prvý pokyn adresovaný mojim smerom. „Ako nájdem kostol?" opýtal som sa. Odpoveď sprevádzaná úškrnom označila „ten červený v strede. Určite ho nájdeš!" Hneď som zistil, že celý život kláštora sa točí okolo tohto kostola z desiateho storočia. Pred ním je krásna nádoba na svätenú vodu z bieleho mramoru. Vatopedi je na Athose považovaný za veľký kláštor, no je maličký - aj keď ste tu v živote neboli, kostol nájdete za dve minúty.

Poviete si: tí mnísi, tí chlapi tu nič nerobia, iba sa modlia. No všimol som si, že mnísi sú excelentní v tom, čo robia. Keď vyzváňajú na zvony, znie to ako virtuózna majstrovská hra. Páčilo sa mi aj búchanie na dve drevené gaštanové laty. Bolo to pri západe a východe slnka. Slúžilo to podľa mňa na to, aby mnísi, ktorí sa hodiny urputne modlia vo vnútri kostolov a kaplniek, vedeli, že pozor, je čas ukončiť modlitby. Neviem presne. Veľa vecí neviem a rád by som vedel. Každý jeden deň bol rovnaký. Modlitby nie, tie sú každý deň iné, rovnako ako spevy a liturgia. Pre takého ako ja, ktorý nerozumie, o čom sa modlia, je to jedno umelecké vystúpenie. Ako keby mníchov vyberali podľa rozsahu ich hlasu, timbru a tessitúry. Zdalo sa mi, že sú vynikajúci speváci.

My tam vonku iba pracujeme a pracujeme, no tu sa zdá, že život mníchov je naplnený iba modlitbami. Neskôr zistím, že to ani zďaleka nie je všetko, pretože sú do značnej miery sebestační - olivy a vínko, ktoré si dopestujú a vyprodukujú, boli top.

Na zvonici bolo 9:30, keď som vyrážal na rannú modlitbu. Na mojich Apple Watch svietilo 3:30, na Slovensku kvôli posunu bolo ešte o hodinu menej. Ten rozdiel šesť hodín je spôsobený tým, že Vatopedi sa riadi podľa byzantského času. Západom slnka sa začína deň a keď som šiel na modlitby, bolo vo Vatopedi pol desiatej. No v skutočnosti bola noc a ja som ledva prepletal nohami.

Každý vieme, že dávne mestečko Byzantion pretvoril na novú rímsku metropolu cisár Konštantín. Bez tohto panovníka, ktorého meno toto mesto nieslo ďalších viac ako tisíc rokov, by dnes kresťanstvo pravdepodobne vyzeralo úplne inak. Dobytím Konštantinopolu osmanským sultánom Mehmedom II. v roku 1453, o ktorom som písal v blogu Istanbul pre pokročilých, sa uzavrela aj historická kapitola Východorímskej ríše, ktorú z dejepisu poznáme ako Byzantskú. V porovnaní s Rímskou a Osmanskou ríšou mi svojho času pripadala nezaujímavá, akoby v historickej hmle. Pobyt na hore Athos mi zmenil moje vnímanie. V Istanbule som si na Byzanciu nesiahol tak silno ako teraz vo Vatopedi. Polostrov na hore Athos je jediným miestom na zemi, ktoré si stále zachováva byzantský čas. To som si opakoval, keď som sa s mníchmi modlil už štvrtú či piatu hodinu za sebou, hladný a vymrznutý. Druhé ráno som sa už obliekol lepšie.

Mnísi, ale aj pútnici bozkávali ikony, vzácne predmety, ako keby ani skúsenosť s covidom nemali. Možno toto je prirodzená vakcinácia? Vraj ak veríte, máte silnú dušu, nenakazíte sa, prípadne choroba prebehne v miernom štádiu. Aj ja som obrazy bozkával - bol som tu jediný nepravoslávny cudzinec, ale nechcel som byť úplne odstrčený. A spieval som Κύριε ἐλέησον, Pane zmiluj sa. Pane zmiluj sa nad hriešnikom. Bolo ráno, zima a raňajky sa zdali byť v nedohľadne.

V rímskokatolíckej cirkvi počujete Kýrie eléison na začiatku modlitby a tak možno tri razy maximálne. Tu som ráno toto pokánie počul stokrát a zrejme aj viac. Medzi katolíkmi a pravoslávnymi prebieha dialóg. V roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras dokonca zrušili vzájomné exkomunikácie z roku 1054 (udalosť známa ako Veľká schizma).

Na Athose je 20 kláštorov, no ja som si vybral jeden z dvoch najvýznamnejších. Hneď vedľajší kláštor, ktorý sa nachádza iba desať kilometrov na sever, je Esfigménou a ten má povesť spoločenstva „rozhnevaných mužov". Je to antiekumenický kláštor, ktorý odmieta zbratanie sa s rímskymi katolíkmi. „Nechceme, aby nám tu na Athose začali stavať svoje kláštory," tvrdia niečo, čo nikto nechce. Mnísi z Esfigménu hovoria o boji dobra so zlom, označujú pápeža za kacíra a ich heslo je „Orthodoxia ē thanatos", teda pravoslávie alebo smrť. O rímskych katolíkoch hovoria ako o ľuďoch presadzujúcich západné bludy a v tomto sú jednoducho nezmieriteľní.

Patriarcha z Konštantinopolu sa však snaží s katolíkmi zmieriť. Vidí, že väčší nepriateľ je rýchlo rastúci islám a zároveň vidí ústup kresťanstva na západe. Možno by z toho vedelo pravoslávie vyťažiť? No mnísi z Esfigménu nezapájajú hlavu, ale iba srdce, a to im jasne hovorí NIE. „Akýkoľvek dialóg s katolíkmi je zradou viery." Moji susedia sú najtvrdším a najizolovanejším kláštorom na Athose.

Po šiestich hodinách modlitieb som už bol riadne oťapený. Mnísi spia v noci tri hodiny. Okolo obeda je zakázané v kláštore hlasno rozprávať, lebo mnohí dospávajú. Je zákaz fotiť a natáčať, ale veril som, že ma nevyhodia.

Vraj tu nie je elektrina, ale to nie je pravda, Okrem zásuvky v mojej izbe konkurovali Mesiacu umelé svetlá aj v čase, keď som išiel na modlitby. Celá táto moja púť bola pohrúžená v tajomstve a neistote, tak ako každá správna expedícia a každá poriadna púť. Nevedel som presne, ako sa veci vyvinú.

Konečne raňajky! Včera som zmeškal večeru, prepásol som určených desať minút - len toľko smú mnísi aj pútnici venovať jednému jedlu. Kto mešká, má smolu a pocvičí si asketizmus viac, než plánoval. Na raňajky som sa teda naozaj tešil. Mnísi nejedia mäso, sú vegetariáni ale pijú víno. No za celý pobyt som mal iba deci, aj to v skromnom kovovom hrnčeku, ktorý chuti nápoja určite nerobil dobrú službu. Na raňajky som mal pukance a olivy s cesnakom, a aj keď som bol extrémne hladný, toto boli jedny z mojich najhorších raňajok na cestách. Aj v Sudáne či Kongu som jedol lepšie. Aj večera bola taká nijaká. Cestoviny boli otrasné a šošovica ďalšie dni podávaná z veľkého hrnca nemala žiadnu chuť. Môj svokor hovorí, že najlepší šéfkuchári sú muži a to preto, lebo varia srdcom. Možno athoským mníchom chýbajú ženy a láska?

Raňajky aj večera trvali desať minút, obed sa vynechával, desiata či olovrant neexistovali. Každopádne, jedlo bolo naozaj také, že sa na neho neoplatí čakať. No je pravda, že väčšina aj starých mníchov bola chudá. Niet sa čo diviť. Pobyt v kláštore na Athose je teda nielen duchovnou obrodou, ale aj konkurenciou ajurvédskym odtučňovačkám. Niektoré mníšske rády majú zvyk umiestniť na jedálenský stôl lebku nielen ako pripomienku vlastnej smrteľnosti (Memento mori), ale aj pominuteľnosti pozemských potešení. Vo Vatopedi nebola lebka potrebná - jedlo bolo samo osebe antitézou potešenia. Možno s výnimkou olív.

O pravidle avaton som hovoril, ale nevedel som, že ani samičky iných zvierat tu nemajú čo robiť. Na Athose nenájdete kravičku, sučku, kobylu. Iba mačky majú výnimku, lebo chytajú myši, a sliepky, lebo vajcia sú dobré na jedenie. Aj keď … mal som jedno a hnusnejšie vajce som nikdy nejedol, dokonca ani v Číne. Zdalo sa mi, že je tam už zárodok, fuj. No vajcia mnísi používajú pri stavbe a pri maľovaní ikon. Na prvých raňajkách, keď som dostal iba pukance a olivy, som sa slušne rozprával so svojim susedom, no zahriakli ma, lebo pri jedle sa v kláštore rozprávať nemá a mám sa iba modliť. Modlitbu predčítaval mních a znela z ampliónu.

Druhý deň som sa pýtal, ako sa môžem stať mníchom, a dozvedel som sa, že v roku 1987 bolo vo Vatopedi iba deväť mníchov a najmladší mal 65 rokov. Teraz je tu až 130 mníchov a dostať sa sem je omnoho ťažšie než dostať sa na Harvard.

Okolo Athosu je vraj najčistejšie more Grécka. Totálna paráda, no kúpať sa je zakázané. Prešiel som veľa kláštorov, plavil som sa po západnom, ale aj východnom pobreží, naozaj som sa úprimne snažil Athos spoznať. Zaznamenať to, čo som videl, a porovnať s tým, čo som zažil doteraz.

V piatok napríklad  trvá modlitba celú noc – až 15 hodín. Vkuse.

Ospravedlňujem sa všetkým pravoslávnym - viem, že používam nesprávne slová, chybnú terminológiu. Bol som zahltený mnohými novými slovami, ktorým som nerozumel. Opakoval som vždy viac-menej po susedoch. Netváril som sa, že som pravoslávny, neklamal som. Hlavne Srbi, keď zistili, že som Slovák, volali ma „brate" a tiež si ľahko zapamätali moje meno, ktoré je inde vo svete veľkou zvláštnosťou, a väčšine sa páči moja Instagramová prezývka „lubofrombubo". Luboš od ľúbiť sa však v kláštore ujala a všetci na mňa po dvoch dňoch už pokrikovali iba takto.

Na konci modlitieb sa prijímal takzvaný antidoron a ja som sa tohto rituálu nezúčastnil. Ide o požehnaný chlieb, ktorý ostal z eucharistie, ale ja som sa vždy priznal, že nie som pravoslávny, a nejedol som. Trošku ma to mrzelo, lebo k tomu podávali aj za hlt požehnaného vína a to víno, ktoré som raz ochutnal pri večeri, bolo naozaj dobré.

Dlho tvrdím, že najúprimnejšou kresťanskou krajinou je Gruzínsko. Veď sa aj dostalo na prvé miesto v mojom blogu Kresťanstvo vo svete. Keď som po prvý raz navštívil ortodoxný kostol Džvari nad mestom Mtskheta, kúpil som si kríž, ktorý visí v BUBO Base Campe na Dunajskej ulici. Tak ma tá úžasná atmosféra dostala. Gruzínsko prekonal až Athos, ale to nie je samostatná krajina.

Človek, ktorý začne cestovať, sa vyvíja z turistu cez cestovateľa až po pútnika. Moje cesty na púte vyvolávajú rozporuplné názory. Musím povedať, že na ne nechodia ani najscestovanejší ľudia sveta. Tí si rátajú prelietané míle, zbierajú čiarky za všetky navštívené krajiny, následne všetky provincie sveta, všetky pamiatky UNESCO, za každé jedno múzeum. Dokonca si rátajú mosty, ktorými prešli, a koľkokrát prekročili hranicu. No na púte nemieria - v medzinárodných tabuľkách za ne dostanete presne nula bodov. Obhajujú cesty na póly „lebo ten bod tu jednoducho je a to je dôvod jeho návštevy", no ponoriť sa hlbšie do vlastnej duše - to nie. Nie je to uchopiteľné. Mňa vždy na mojich cestách najviac fascinovali ľudia, tá obrovská rôznorodosť homo sapiens. Máme inú farbu pokožky - je pre mňa neuveriteľné, ako sme sa prispôsobili podmienkam. Na rovnakú vec sa tí ístí homo sapiens pozerajú diametrálne odlišne. Napísal som blogy o indiánoch z Amazónie, ktorí žijú v neustálom daždi v rovníkovom dusne. Napísal som blog o Inuitoch, ktorí žijú v neuveriteľne drsných podmienkach a zime na severe planéty. No najviac ma fascinuje naša viera a rozdielne formy náboženstiev.

Sociálne médiá dokazujú, že sme ako človek tvor spoločenský a náboženstvá, ktoré sú tu s nami tisíce rokov, dokazujú, že sme aj tvor veriaci - homo religiosus. Ako ľudia potrebujeme veriť. Tak ako v západnom svete ubúda kresťanov (podľa štatistík, napr. Gallup), tak si hľadáme náhradnú vieru. Najčastejšie sú to rôzne formy pseudo-religiózneho vyžitia - veštice, kartárky, New Age a podobne. Nanešťastie sa to týka aj politických ideológií, ktoré sú nenáhodou modelované podľa náboženských systémov. Neomylnosť sovietskych súdruhov sa nezrodila v hlave prvého komunistu.

Dnes sú to často extrémne názory z rôznych strán politického spektra, ktoré používajú doslova náboženské taktiky ako figový list pre vlastnú mocibažnosť. Ak si myslíte, že je to iba vec islámu, prípadne neonacistov a okrajových ľavičiarov, choďte sa pozrieť do Belfastu. Som rád, že na Slovensku sa aspoň katolíci a protestanti znášajú dobre, keďže Slovensko v minulosti opakovane zažívalo devastačné stavovské povstania motivované okrem iného aj slobodou vyznania. Ani v politike by sme po sebe nemuseli strieľať histriónskymi výbuchmi, ale skôr sa zamerať na zvyšovanie HDP.

Som rád, že som zažil atmosféru kresťanského Athosu. Táto sa veľmi podobala na tie úžasné púte predtým (atmosféru uvidíte v blogoch z jednotlivých expedícii) a ukázali mi, že kresťanstvo ešte nie je úplne stratené. Mnísi na Athose pre nás uchovávajú to, čo už inde v západnom svete vymizlo. Prešiel som všetky krajiny sveta, putujem po stopách najväčších náboženstiev, navštívil som nie stovky, ale tisíce kresťanských kostolov. No môžem vám povedať, že čo sa týka kresťanského sveta, Svätá hora Athos je na úplnom vrchole. Okrem neuveriteľnej atmosféry ide o úžasné diela, úžasné umenie a ja som vďačnejší, že som tu.

Keď som písal tento blog, čítal som, čo napísali iní pútnici: „Potom som sa zúčastnil rannej bohoslužby, vyspovedal som sa a prijal som sväté prijímanie... Pocity a milosť, ktoré som zakúsil, sa nedajú opísať slovami. Verím, že počas bohoslužby sa dotýkame Nebeského kráľovstva - len trošku, len na okamih... Sláva Tebe, Pane!“ Stál som na modlitbách, bol som ticho, rozmýšľal som. Pokojný hlboký svet.

Mnísi žijú na Athose, aby boli bližšie k Ježišovi. Splynúť s ním sa im na tomto svete nepodarí, no svojím pobytom tu v kláštore si vytvárajú lepšie miesto v živote večnom. Mnísi doslova hovoria o tom, že sa so smrťou zmierili, že smrť milujú. Snažia sa získať lepšiu "letenku" na cestu do večného života svojimi modlitbami.

Keď sem niekedy zavítate, alebo keď sem zavítajú vaše deti či vaši vnuci, myslím si, že uvidia rovnaký Athos ako som vám ho teraz predstavil ja. Nič sa za tisíc rokov nezmenilo, prečo by sa malo meniť teraz?

Pobyt na Athose vás prinúti zahĺbiť sa do seba, uvažovať. Čím ste starší, tým viac informácií počas svojho života zbierate. Môj otec hovoril o entropii v rámci termodynamiky, vedy, z ktorej bol doktor vied (DrSc) a učil ju na vysokej škole ako profesor. Prednášal o nej od Melbourne po Trondheim. Čím väčší chaos vo fyzike či chémii, tým vyššia entropia.

Podobne je to s našou mysľou. Zo singularity v okamihu narodenia, keď ešte nevieme nič, sa počas svojho života k entropii dopracovávame aj v našej hlave. Jednoducho sa toho na nás valí enormne veľa. Naše znalosti nepribúdajú lineárne, ale aj v tomto prípade ide o entropiu, chaos, v ktorom sa strácame. Preto tak dobre a tak dlho fungujú náboženstvá, ktoré nás z toho chaosu vytiahnu von a nasmerujú nás na priamobežnejšiu koľaj. Islam má päť pilierov, kresťania majú desatoro. Moderné (politické) svetonázory si svoje piliere ešte len tvoria. K náboženskému fanatizmu, s ktorým sa zabíjali katolíci a protestanti, sme v poslednom storočí pridali aj ten politický, v mene ktorého sme ochotní strieľať na niekoho, kto nás domnelo ohrozuje odlišným názorom.

Môžete povedať, že je to zjednodušené, ja viem. Poďme radšej ďalej a ja konštruktívne pýtam, je z chaotickej entropie mysle cesta von?

Je. Môže vám pomôcť viera - o to sa pokúšajú mnísi v kláštoroch. Zbaviť sa materiálna a venovať sa duchovnej obrode. Tak intenzívne, že naozaj niet času rozmýšľať nad ničím iným. Druhou možnosťou, ktorú nám severovýchodné Grécko ponúka, je vyššie spomínaný Aristoteles. Aj on chápal entropiu a mal k nej skvelú rozumnú radu. Extrémne veľa poznatkov, ktoré sa na nás valia, odporúčal usporiadať si cez rozum, ale aj cnosť. V tomto mi pripomína Konfucia. Aristoteles odporúčal hlbšie uvažovanie, o čo sa snažím aj v tomto blogu. Je to ťažšie, než sa zdá, pretože spoločenstvá v západných krajinách sú čoraz plytkejšie. Akoby sa cnosť z nášho slovníka stratila a so živým (svetovým) politikom sa cnosť a morálka spája málokedy.

Aristoteles považoval eudaimonion za najvyššiu métu života. Hovoril, že šťastie nevzniká zo samotných poznatkov, ale z ich správneho používania. Navrhuje používať ich v tandeme s cnosťou a morálkou.

Aristotelovi neverím iba ja, ale aj predstavitelia tretej Viedenskej školy (psychoterapie), ako napríklad lekár a filozof Viktor Frankl, ktorý hovoril, že šťastie, radosť a úspech sú len vedľajšími účinkami dobre organizovaného života. Na tému šťastie odporúčam môj komplexnejší blog: Najšťastnejšie národy, alebo ako byť šťastný

Dovoľte mi podeliť sa s vami o osobnú skúsenosť. Celý život žijem podľa Aristotelových rád, hovorím pravdu (semper fidelis) a snažím sa žiť v cnosti, robiť správne veci a zlepšovať sa. Keď uvažujem takto s nadhľadom získaným v ťažkých podmienkach pútí, som šťastný. Eudaimonion nie je prostriedkom (ako bohatstvo, sláva, moc, poznanie), ale je konečným cieľom. Som šťastný, že som šťastný. Tento blog píšem preto, aby ste vedeli byť šťastní aj vy. Ide to!

O cnosti dnes veľmi nepočuť. Takmer sa zdá, že cnostný život spoločnosti prekáža, pretože narúša čiernobiely rámec mediálnej kritiky. Keď je človek morálne bezúhonný, obetavý a koná dobro, hysterické odsúdenie jeho názorov - hoci "kontroverzných" - stráca silu. Napríklad, ak učiteľ, ktorý roky nezištne pomáha deťom z chudobných pomerov, vyjadrí pochybnosti o niektorých aspektoch inkluzívneho vzdelávania, a médiá ho označia za necitlivého či spiatočníckeho, nefunguje im to až tak dobre. Životný príbeh morálneho a cnostného človeka totiž odporuje zjednodušenému obrazu 'dobrý verzus zlý'.

Treba vedieť, že toto nie je novinka dnešnej doby. Aténčania Aristotela a pred ním aj Sokrata obvinili z bezbožnosti (asebeia). Ten prvý ušiel, pretože podľa vlastných slov nechcel dať Aténčanom možnosť zhrešiť proti filozofii aj po druhý raz. Sokrata pred ním totižto donútili spáchať samovraždu za kazenie mládeže - teda za niečo, pod čo možno schovať čokoľvek.

Moja rada: žite podľa Aristotelových pravidiel. Je to dobrý život a šťastie sa skôr či neskôr dostaví. Kritici sa môžu aj postaviť na hlavu, vy sa budete hlboko vnútorne usmievať. Buďte čestní, buďte verní, neklamte svoje rodiny ani svojho zákazníka. Robte viac vecí pre svoje okolie, pre svoju komunitu a nič za to nečakajte.

Cestovanie je výzva, ktorá človeka neustále premieňa. Ten, kto videl svet na vlastné oči, sa stáva imúnnym voči slepej viere v oficiálne pravdy. Skúste púť a o homo sapiens sa dozviete omnoho viac.

Kriticky mysliaci cestovateľ sa vyčleňuje z čiernobieleho myslenia väčšiny, ktorá často verí v doktríny bez osobnej skúsenosti. Tak ako Sokrates či Aristoteles čelili obvineniam z bezbožnosti, aj dnes sa nezávislé myslenie trestá nálepkou 'vybočenia z línie'. No práve poznanie, ktoré pramení z vlastnej skúsenosti, vedie k lepším výsledkom, hlbšiemu šťastiu a skutočnému bohatstvu. Preto cestujte, putujte a nedajte sa zastaviť. Prajem vám šťastné cesty.