Hokkaido – najsevernejší ostrov Japonska

Ostrov má rozlohu 83 423 km², takmer dvojnásobok rozlohy Slovenska. Hokkaido je zároveň aj rovnomennou prefektúrou, čo z neho robí najväčšiu prefektúru zo všetkých 47 prefektúr, ktoré sa v Japonsku nachádzajú. Na ostrove dnes žije približne 5 miliónov obyvateľov, väčšina z nich v hlavnom a najväčšom meste ostrova, Sapporo.

Hokkaido malo historicky mierne odlišný vývoj ako ostatné ostrovy Japonska. Jeho špecifická klíma a vzdialenosť od hlavných civilizačných centier japonského impéria z neho urobilo domov niektorých etnických menšín. Japonsko je známe svojou vysokou homogenitou populácie – až 98 % tvoria Japonci. Nájsť dnes miesto, kde žijú iné etniká ako Japonci, je veľmi náročné, no práve Hokkaido týmto miestom je.

Vzhľadom na odľahlosť ostrova existuje iba niekoľko spôsobov, ako sa sem dá dostať. Medzi ten najvyužívanejší a najpraktickejší patrí letecká doprava. Ostrov Hokkaido je rozlohou veľký, a preto tu nájdeme dokopy až 15 letísk.

Jediné väčšie medzinárodné letisko však leží pri mestečku Chitose, asi hodinu jazdy od najväčšieho mesta Sapporo. New Chitose Airport (CTS) je hlavným dopravným uzlom, kde okrem domácich dopravcov lietajú aj niektorí kórejskí, alebo China Airlines.

Medzi ďalšie letiská, ktoré využívajú domáci dopravcovia ako Japan Airlines, ANA alebo Peach, patria letiská Hakodate, Asahikawa, Obihiro, Kushiro, Memanbetsu alebo Wakkanai. Tieto letiská sú väčšinou pospájané s najväčšími mestami ako Tokio, Nagoya, Osaka. Hokkaido má dokonca svojho vlastného operátora - Air Do, v minulosti Hokkaido International Airlines.

Na ostrov sa dá dostať aj lodným spojením z pobrežných miest Sendai a Niigata. Priame lodné spojenie medzi hlavným mestom a ostrovom neexistuje, keďže na tejto linke operujú už len nákladné lode. V minulosti existovalo aj spojenie cez prieliv Tsugaru, ktorý leží medzi severom ostrova Honšú a juhom ostrova Hokkaido.

Od tohto spojenia sa však upustilo, keďže vody v tomto prielive zvyknú bývať búrlivé, čo v minulosti prinieslo viacero lodných nešťastí. K najväčšiemu nešťastiu došlo 26. septembra 1954, kedy sa tu potopila počas tajfúnu loď Toya Maru. Pri tomto nešťastí zahynulo 1 159 osôb a iba 150 prežilo. Počas tohto tajfúnu sa potopilo dokopy až 7 trajektov, čo navýšilo ľudské straty až na 1 430 obetí.

Pri občasnej nebezpečnosti lodnej dopravy vznikla už v minulom storočí myšlienka prepojiť dva ostrovy vlakovým spojením. Prvé úvahy však vznikli už pred viac ako 100 rokmi, kedy japonská armáda chcela mať spojenie na ostrov Hokkaido, aby neskôr mohli byť vystavané vlakové spojenia do vtedy anektovanej Kórey a na ostrov Sachalin.

Plány na výstavbu tunela sa však začali realizovať až po druhej svetovej vojne v roku 1946, pričom prvé pozorovania a štúdie prišli až v roku 1954 po lodných tragédiách.

Práce na tuneli sa začali v roku 1964 a trvali až do roku 1988, kedy bol otvorený. Jeho výstavba stála v tom čase 1,1 bilióna japonských yenov, čo v tom čase predstavovalo asi 7 miliárd amerických dolárov. Po otvorení tunela ho začali využívať všetky vlakové spojenia. Tunel je vykopaný vo vulkanických horninách, čo uľahčovalo jeho výstavbu.

Hĺbka prielivu Tsugaru predstavuje 140 metrov a tunel je vykopaný ďalších 100 metrov pod morským dnom, čo predstavuje hĺbku dokopy 240 metrov. Jeho celková dĺžka je 53,85 kilometra a časť, ktorá ide popod more, je dlhá 23,3 kilometra.

Na trati začal v roku 2019 premávať japonský rýchlovlak Šinkanzen. Linka tohto vlaku je však potiahnutá z hlavného mesta Tokyo iba do mesta Hakodate, ktoré je najjužnejším veľkým mestom na ostrove Hokkaido. Ak by sa cestujúci chcel dostať do najväčšieho mesta ostrova Sapporo, musel by použiť ďalší, lokálny vlak do tohto mesta, ktorého cesta trvá 4 hodiny.

Plány predĺžiť trasu až do Sapporo hovoria o roku 2031, kedy by sa cesta z Tokia do Sapporo mala skrátiť na 5 hodín z aktuálnych 8. Mnoho ľudí z ekonomických a časových dôvodov dnes preferuje stále leteckú dopravu, no previezť sa 160 kilometrovou rýchlosťou popod dno oceánu je veľkým zážitkom, ktorý pravidelne využívame na našom zájazde Exkluzívne Japonsko.

Keď povieme Kurilské ostrovy, vedzte, že ide dokopy 56 ostrovov, ktoré oficiálne patria všetky pod Rusko. Ostrovy vieme rozdeliť na tri časti – severné, stredné a južné. Japonsko neadministruje žiadnu časť ostrovov, no tvrdí, že štyri najjužnejšie patria ich krajine a označuje ich ako Severné teritóriá.

Patria sem Etorofu, Kunashiri, Shikotan a Habomai. Ostrovy boli historicky predmetom niekoľkých rokovaní, no situácia sa nezlepšila po ruskej invázii na Ukrajinu a Rusko zvýšilo počet vojakov na najjužnejších ostrovoch. Kurilské ostrovy sú známe najmä pre svoju faunu a flóru, ktorá je vo veľkej miere endemická.

Medzi ostrovom Honšú a Hokkaido nájdeme už spomínaný prieliv Tsugaru, ktorý je zo všetkých najznámejší. Väčšina povrchu ostrova je pokrytá vrchmi, keďže je tu vysoká vulkanická aktivita. Najvyššou horou je hora Asahi s výškou 2 291 metrov nad morom. Populárna je aj hora Yotei s výškou 1 898 m n. m., ktorá je stratovulkán rovnako ako Fudži. Vďaka vulkanickej aktivite nájdeme na ostrove aj viacero nádherných jazier, akými sú Shikotsu, Toya, Akan alebo Mashu.

Ostrov bol prvýkrát osídlený približne pred 15 tisíc rokmi, rovnako ako ostatné hlavné ostrovy Japonska. Počas dávnych čias však na ostrove Hokkaido dochádzalo k výrazne menej konfliktom ako na hlavnom ostrove Honšú. Pred asi 2 300 rokmi došlo v Japonsku k obmene populácií, keď populácia lovcov a rybárov bola nahradená najmä poľnohospodármi.

Podmienky na severnom ostrove však neboli vhodné pre agrikultúrny rozvoj, ako tomu bolo na ostatných troch hlavných ostrovoch, preto tu bolo osídlenie menšie a región sa začal historickým vývojom líšiť.

Hokkaido sa prvýkrát spomína v historických záznamoch Nihon Shoki, ktoré boli dokončené v roku 720. Od tohto obdobia až do konca 12. storočia boli obyvatelia ostrova nazývaní ako Ezo (barbari), preto sa ostrov začal volať Ezochi (krajina barbarov) alebo Ezogashima (ostrov barbarov). Obyvatelia ostrova, primárne lovci, získavali ryžu a železo obchodom s hlavným ostrovom Honšú.

V období na prelome 11. a 12. storočia môžeme prvýkrát hovoriť o odlišnej populácii ako japonskej, a to o populácii Ainu. Tá vznikla zmiešaním Japoncov z južnejších ostrovov, ktorí sa však ostali živiť najmä lovom zvierat a rybolovom. Okrem toho sem prišla ďalšia časť ľudí z Kurilských ostrovov, ostrova Sachalin a pevniny, ktorá dnes patrí Rusku. Zmiešaním týchto ľudí vznikla civilizácia, ktorá mala unikátnu kultúru a obyčaje, vlastný jazyk a spôsob života. Začali sa nazývať Ainu.

Počas obdobia feudálneho Japonska, najmä počas periódy Muromachi (1336-1573), došlo k viacerým konfliktom medzi Japonskom a Ainu. Najväčšie bolo v roku 1457, kedy musel klan Matsumae na čele s Takedom Nobuhirom potlačiť povstanie zo strany Ainu. Nobuhiro zabil lídra Ainu Koshamaina a nastolil väčšiu kontrolu nad územím, kde žili Ainu, najmä nad južnou časťou ostrova Hokkaido.

Klan Matsumae sa však spoliehal na obchod s Ainu, do ktorého boli Ainu násilne dotlačení. Zo strany Ainu prišli ďalšie povstania, najväčšie v roku 1669 až 1672 a neskôr v 1789.

Všetky však boli úspešne potlačené. Po reformácii Meiji v roku 1868 začala vláda Japonska pracovať s myšlienkou opevnenia ostrova Hokkaido pri prípadnej invázii zo strany Ruska. Japonskí obyvatelia nazývali obyvateľov Ainu ako „podradnejších ako psov“, a tak sa k nim aj správali.

Anexia prebiehala postupne a trvala niekoľko desaťročí. Ainu boli odobraté všetky základné práva, ako napríklad právo na lov zveri a rýb, čo bol ich primárny zdroj obživy. Boli využívaní na fyzickú prácu na vybudovanie infraštruktúry na ostrove. Vybudovali tu aj veľké pracovné tábory a väzenia, ktoré sa neskôr využívali pri anexii Kórey na uväznenie nepohodlných Kórejcov a neskôr počas druhej svetovej vojny na uväznenie vojnových zajatcov.

Ostrov sa počas 2. svetovej vojny vyhol väčšiemu útoku od spojeneckých vojsk. K jedinému napadnutiu došlo v júli 1945, pár týždňov pred koncom vojny, kedy boli napadnuté niektoré prístavné mestá ostrova. Hokkaido malo byť v auguste 1945 anektované Sovietskym zväzom, no Stalinove plány zahatil prezident Truman, ktorý povedal, že ak bude Japonsko kapitulovať, urobia tak všetky hlavné ostrovy.

Po vojne v roku 1947 sa z Hokkaida stala rovnocenná prefektúra ostatným. Populácia Ainu však rapídne klesla. Kým v 12. storočí sa ich počet odhaduje okolo 100 000, na začiatku 20. storočia to bolo len 20 000. Aktuálne sa počet Ainu pohybuje niekde okolo 25 000.

Mnoho ľudí sa asimilovalo do japonskej kultúry, a preto dnes mnoho ľudí ani netuší, že má predkov z radov Ainu. Populácia bola ohrozená, no ku koncu 20. storočia až dodnes sa začali robiť preventívne kroky k zachovaniu ich unikátnej kultúry.

Jedným z najzaujímavejších rituálov a festivalov v kultúre Ainu je jednoznačne Iomante. Ainu verili v božstvá, ktoré nazývali Kamuy, podobne ako Japonci. Lovci z dediny zabili matku medveďa a mláďa uniesli a doniesli naspäť do dediny. O medveďa sa starali ženy z dediny a vychovávali ho ako vlastné dieťa. Keď mal malý medveď približne 2 až 3 roky, ľudia ho previedli dedinou a popritom spievali a tancovali.

Medveď sa považoval za boha hôr, ktorý navštívil pozemských ľudí. Medveď bol nakoniec popravený šípmi a kópiami, aby sa jeho duša boha mohla vrátiť do nadpozemského sveta. Lebka medveďa sa vyzdobila a vystavila v strede dediny a z mäsa medveďa sa spravila veľká hostina pre celú dedinu.

V múzeu Upopoy nám lokálni obyvatelia ukážu aj rituálne tance, ktoré sa robili pri podobných významných ceremóniách, ako bol napríklad rituál Iomante. Majú pri tom oblečené tradičné oblečenia, ktoré sú inšpirované japonskými kimonami, no sú vyrobené z iných materiálov. Na ich výrobu sa väčšinou využívali rastlinné materiály a v zimných mesiacoch bola často využívaná srsť zo zvierat na ochranu pred nízkymi teplotami.

V poslednej časti múzea uvidíme typické obydlia Ainu. Ide väčšinou o domy vyrobené z rastlinných materiálov. V strede domov sa nachádzali ohniská, ktorými obyvatelia kúrili, no nad ohniskom aj údili lososy a dym z ohňa pomáhal odháňať hmyz, ktorý sa zdržiaval v streche domu. Domy mali málo okien a tie boli smerované vždy smerom k rieke, keďže rieky obsahovali lososy, ktoré boli v kultúre Ainu vnímané ako božstvá.

Mesto, kam sa vyberie každý turista, ktorý navštívi Hokkaido, je jeho najväčšie mesto Sapporo. To je uložené v nížine, kadiaľ preteká rieka Ishikari, najdlhšia rieka ostrova. V meste a jeho okolí dnes žijú takmer 2 milióny obyvateľov, čo predstavuje takmer 40% populácie celého ostrova.

Na našich zájazdoch v Sappore vždy bývame v centre mesta, aby sme prehliadku mohli absolvovať buď chôdzou, alebo pri nej využiť verejnú dopravu, ako praví domáci. Za centrum každého japonského mesta by sa právom dala vždy označiť hlavná železničná stanica, ktorú Japonci volajú ekimae.

Staničné budovy v japonských mestách neslúžia len na príchody a odchody vlakov, veľakrát sú to architektonické skvosty so stovkami obchodov, reštaurácií, niekedy aj parkov a rôznych vyhliadok.

Iba niekoľko stoviek metrov južne od vlakovej stanice sa nachádza prvá významnejšia pamiatka. Menšiemu parku dominuje tehlová budova, ktorá bola niekedy sídlom prefekturálnej vlády Hokkaida. Budova má 31 metrov a bola obložená 2,5 miliónom tehál, ktoré sa v minulosti vyrobili priamo v Sappore.

Prefekturálne predstavenstvo sa však v druhej polovici 20. storočia presunulo do novšej budovy, ktorá sa dnes nachádza iba niekoľko desiatok metrov za historickou budovou. V historickej budove dnes nájdeme iba archív a návštevníci môžu obdivovať jej dekoratívnu výzdobu.

Po krátkej prechádzke z tohto parku sa dostaneme k ďalšej historickej budove, ktorá dostala nelichotivý titul. Japonci si ju totiž zvolili ako pamiatku, ktorá najviac nesplnila ich očakávania.

My v BUBO však s týmto titulom nesúhlasíme, pretože pri objasnení súvislostí si človek dokáže dať dokopy súvislosti a oceniť aj takúto zdanlivo bežnú pamiatku. Sapporská hodinová veža bola postavená v roku 1878 a prvotne sa využívala ako jedna z budov Sapporskej poľnohospodárskej univerzity.

Celá budova je postavená v americkom štýle. Je obložená namaľovaným drevom, čím sa preukázal silný americký vplyv na budovanie krajiny v druhej polovici 19. storočia.

Hodinová veža je dodnes najstaršou budovou v celom meste a keď sa v minulosti postavila, tak bola myslená ako nové administratívne centrum mesta. Kyvadlové hodiny do nej boli osadené v roku 1881 a vydržali až dodnes, čo z nich robí najstaršie hodiny tohto typu v Japonsku.

Iba jednu ulicu od hodinovej veže sa nachádza najznámejší mestský park. Odori má obdĺžnikový pôdorys a má celkovú dĺžku 1,5 kilometra. Park má celkovú plochu takmer 79 000 štvorcových metrov a jeho priestory sú využité na kvetinové záhrady a desiatky fontán. Na jeho východnom konci sa nachádza symbol Sappora, televízna veža.

Tá je veľmi podobná ako obdobná veža v hlavnom meste Japonska, no sapporská verzia bola postavená ešte o rok skôr, a to v roku 1957. Meria 147 metrov a vyhliadkovú plošinu má vo výške 90 metrov. Architektom bol tak, ako pri tokijskej verzii, Tachu Naito a stavba stála 170 miliónov yenov.

V roku 1961 boli na vežu nainštalované digitálne hodiny zo všetkých štyroch strán. Boli sem osadené za cieľom prilákania väčšieho počtu návštevníkov a čas ukazujú dodnes.

Pokiaľ sa chceme dostať do časti mesta, ktorá žije najmä počas večera a noci, môžeme sa tam prejsť alebo využiť sieť metra v Sappore. Sieť metra má tri hlavné linky – zelenú Namboku, modrú Toho a žltú Tozai.

Stanica Sapporo sa nachádza pri hlavnej vlakovej stanici a leží na modrej aj zelenej linke, no a stanica Odori je prestupnou stanicou všetkých troch liniek. Ak sa chcete pozrieť do nočnej časti Sappora, vyberte sa na stanicu Susukino na zelenej linke.

Táto časť získala svoju popularitu ako sapporský red light district na konci 19. storočia alebo časť, kde sa dá nájsť aj „zábava pre dospelých“. Postupom desaťročí sa však Susukino preslávil ako dištrikt, ktorý dominuje v gastronómii, obchodných uličkách a diskotékach.

Dnes sa tu dá nakupovať na obchodnej uličke Tanukikoji, alebo ochutnať typický sapporský ramen na Ramen Alley.

Jednou z najznámejších značiek piva v Japonsku a celej východnej Ázii je jednoznačne Sapporo. Bola založená v roku 1876 a stala sa symbolom mesta. Prvým varičom piva sa stal Seibei Nakagawa, ktorý študoval proces výroby piva v Nemecku. V meste Sapporo dnes nájdeme aj jediné múzeum piva v krajine, ktoré sa tu nachádza už od roku 1987.

Typický ležiak od Sappora dnes kúpite v celej krajine, no na ostrove Hokkaido nájdete poddruh Sapporo Classic, ktorý je „endemitom" len pre ostrov. V jeho chuti cítiť viac sladu a je veľmi obľúbeným suvenírom pre turistov navštevujúcich Hokkaido. Pod Sapporo dnes už patrí aj pivo Yebisu, ktoré je síce odlišnou značkou s inou históriou, no dnes je oficiálnym majiteľom tejto značky práve Sapporo.

Hlavné mesto ostrova je miestom, kde ročne padne najviac snehových zrážok na svete. Mesto sa vďaka tomuto faktu stalo domovom každoročného zimného festivalu, ktorý priláka takmer 2 milióny návštevníkov z celého sveta.

Táto tradícia začala vo februári roku 1950, kedy lokálni vysokoškolskí študenti postavili v parku Odori niekoľko desiatok postáv zo snehu. Pridalo sa k nim niekoľko ďalších obyvateľov mesta. Ďalšie roky táto udalosť naberala na popularite a stala sa z nej lokálna tradícia. Festival nabral globálne rozmery v roku 1974, kedy sa tu prvýkrát konala súťaž v tvorení sôch z ľadu, ktorej sa zúčastnilo mnoho medzinárodných tímov.

Pri návšteve festivalu nájdete desiatky rôznych sôch z ľadu a zo snehu po centre mesta, najmä v parku Odori a v časti Susukino, kde sú veľmi pekne nasvietené. Okrem umenia je však tento festival spojený aj s gastronómiou, keďže sa v centre mesta postaví niekoľko desiatok stánkov s jedlom typickým najmä pre ostrov Hokkaido.

V roku 1972 sa zimné olympijské hry konali prvýkrát v Ázii, a to konkrétne v Sappore. Tohto športového sviatku sa zúčastnilo približne 1000 športovcov z 35 rôznych krajín. Japonsko sa tu dočkalo svojej prvej zlatej medaily na zimnej olympiáde, ktorú pre krajinu vychádzajúceho slnka vyhral skokan na lyžiach Yukio Kasaya.

Niektoré športoviská z olympiády sa dajú dodnes navštíviť. V južnej časti mesta sa nachádza štadión Makomanai, kde sa konal otvárací aj zatvárací ceremoniál hier. Iba niekoľko stoviek metrov od neho sa nachádza Makomanai Sekisui Heim Ice Arena, zimný štadión, kde sa hral hokejový turnaj a uskutočnili sa tu súťaže v krasokorčuľovaní.

Tu československí hokejisti vyhrali bronzovú medailu a Ondrej Nepela vyhral jedinú zlatú medailu v krasokorčuľovaní. Štadión sa na rôzne športové podujatia využíva dodnes.

Asi 8 kilometrov na západ od centra mesta nájdeme skokanský mostík Okura, kde sa konali všetky skokanské disciplíny. Ten sa dá navštíviť aj v lete, no v zime sa stále aktívne využíva na trénovanie a rôzne súťaže v skoku na lyžiach, ktorý je jedným z najdominantnejších športov japonských športovcov. Lyžiarske disciplíny prebiehali v časti mesta Teine, kde sa dodnes nachádzajú svahy, ktoré môžu športovci aktívne využívať.

Jeden z hlavných dôvodov, prečo bolo ako lokalita zimných olympijských hier vybrané práve mesto Sapporo, sú vhodné prírodné podmienky na vykonávanie zimných športov. Počasie a počet snehových zrážok na Hokkaide priamo ovplyvňujú studené vetry zo Sibíra, čo prispieva k rekordným snehovým zrážkam. Vďaka tomu sa stal tento región domovom stoviek rôznych lyžiarskych stredísk.

Medzi najznámejšie strediskové komplexy patrí Niseko. Ten by sa dal nazvať ako japonský St. Moritz, pretože je veľmi obľúbený aj u zahraničných turistov. Je prepojením štyroch stredísk – Grand Hirafu, Hanazono, Annupuri a Niseko Village. Tento rezort je známy najmä vďaka freerideovým možnostiam. Jeho popularita a obľúbenosť u zahraničných turistov však spôsobujú, že je tento rezort zároveň najdrahší a v zime veľakrát preplnený.

Medzi ďalšie menej navštevované rezorty patria napríklad Furano, kde nájdeme širokú škálu rôznych typov zjazdoviek vhodných pre začiatočníkov aj pokročilých. Ďalším vhodným rezortom pre dospelých aj deti je Rusutsu. Pre freeriderov a pokročilých jazdcov je obľúbeným miestom Kiroro, ktorý sa každoročne teší veľkým snehovým zrážkam.

Populárnym je aj rezort pod najvyšším vrchom Hokkaida, Asahikawa. Výhodou lyžovania v Japonsku je možnosť návštevy tradičných japonských kúpeľov, onsenov, po lyžovačke, čo dopomáha k regenerácii a relaxácii.

1. Park Odori - park tiahnúci sa centrom mesta je právom centrom mesta. Je to miesto, kde sa stretávajú domáci a trávia svoj voľný čas a všetky dôležité budovy v meste sú vystavané okolo tohto parku
2. Časť Susukino - nočné centrum Sappora, miesto plné reštaurácií, barov a podnikov, kde sa chodia baviť najmä mladí, no výnimkou nie sú ani starši obyvatelia a všetci turisti. Ekvivalent miesta Shibuya v Tokyu
3. Sapporo Snow Festival - zimný festival, ktorý je celosvetovo známy od roku 1974. Po celom centre Sappora sú vystavané sochy z ľadu, kde sa môžu umelci realizovať a súťažiť medzi sebou. Festival priláka ročne viac ako 2 milióny návštevníkov
4. Lyžovačka na Hokkaide - čakali by ste, že najviac lyžiarskych stredísk na svete na jeden región je práve na severe Japonska? Stovky rôznych svahov a desiatky stredísk vytvárajú ideálne podmienky pre milovníkov zimných športov
5. Historická budova prefekturálnej vlády - Hokkaido je dnes najrozľahlejšou provinciou Japonska a tento fakt pripomína aj historická budova prefekturálnej vlády neďaleko centra mesta. Jej tehlová fasáda je medzi modernými budovami veľmi nezvyčajná a je obklopená v prostredí malého parku
6. Múzeum Upopoy - menšina Ainu je dnes jednou z veľmi mála menšín v Japonsku. Jej unikátne tradície a kultúrne zvyky sú zobrazené v múzeu Upopoy, asi 1,5 hodiny jazdy od mesta Sapporo. Toto múzeum približuje život tejto špecifickej skupiny obyvateľstva
7. Pivo Sapporo - milovníci piva majú japonské druhy piva v obľube kvôli ich jemnej a vyváženej chuti. Jednou z najkonzumovanejších značiek je jednoznačne Sapporo, ktorého nájdeme na ostrove neúrekom. Špeciálnym druhom predávanym iba na ostrove je Sapporo Classic
8. Vlakový presun na ostrov - tunel Seikan je architektonickým zázrakom, ktorý zobrazuje technickú a technologickú pokročilosť Japonska. Tento tunel sa oficiálne staval približne 40 rokov, no umožnil oveľa rýchlejšiu prepravu medzi dvomi ostrovmi
9. Jedlo Hokkaida - severný ostrov mal v minulosti vďaka svojej špecifickej klíme vždy iné podmienky na pestovanie rôznych plodín a rastlín, čo sa odrazilo aj na odlišnosti jeho kuchyne. Dnes sú stálicami napríklad ramen s kukuricou a maslom, ale na ostrove nájdeme aj výborné hovädzie v oblasti Shiraoi
10. Príroda ostrova - polostrov Shiretoko, národný park Daisetsuzan sú dve z mnohých prírodne zaujímavých miest na ostrove. Milovníci prírody si na ostrove nájdu svoje vďaka unikátnosti väčšiny miest

Na severovýchodnej časti ostrova nájdeme polostrov Shiretoko. Tento polostrov je súčasťou prírodného dedičstva UNESCO vďaka jeho bohatej faune a flóre. Nachádza sa tu množstvo vodopádov a je tu veľký výskyt medveďov, líšok a mnohých ďalších druhov divých zvierat. V blízkosti tohto ostrova nájdeme aj spoločnosti, ktoré podnikajú plavby za účelom pozorovania veľrýb a delfínov.

Pre milovníkov prírody je Hokkaido domovom nádherných národných parkov a jazier. Jeden z najkrajších je Daisetsuzan, ktorý ponúka horské scenérie. Až 16 vrcholov v tomto parku má nad 2000 metrov, pričom ten najvyšší je už spomínaný Asahidake s výškou 2290 metrov.

Na ostrove nájdeme aj zaujímavé jazerá. Jedným z nich je Akan, kde sa vyskytuje špecifický druh zelených rias, ktoré rastú v tvare gúľ. Jedným z najkrajších jazier je aj jazero Mashu, ktoré sa veľakrát označuje titulom jazera s najčistejšou vodou na svete. Toto jazero je často skryté v hmle a stalo sa doménou viacerých lokálnych legiend a príbehov. Pre ľudí hľadajúcich oddych je najlepším miestom kúpeľný komplex Noboribetsu.

Hokkaido je turistami málo navštevovaný ostrov, ktorý je však domovom unikátnej kultúry a prírodného dedičstva. Svoje si tu nájdu milovníci gastronómie, turistiky, zimných športov, ale aj histórie. Najsevernejší zo štyroch hlavných ostrovov by mal byť povinnou zastávkou pre každého turistu, ktorý si obľúbil východoázijské krajiny.