Bahir Dar a okolie
Mesto Bahir Dar samo o sebe nie je veľmi významné a zaujímavé. Okolie ponúka viacero zaujímavostí. Mesto leží na brehu jazera Tana, ktoré je najväčšie jazero v Etiópii. Je hlavným zdrojom vody Modrého Nílu, ktorý sa s Bielym Nílom vytekajúcim z jazera Viktória spája v sudánskom Chartúme. 40 km za mestom sa nachádzajú vodopády, ktoré sú častým cieľom turistov. Jazero má rozlohu približne 3200km2 (85 x 65km) a maximálnu hĺbku 15 metrov. Podľa výšky hladiny má približne 37 ostrovov, na 19 z nich sa nachádzajú ortodoxné kláštory. Niektoré z nich je možné navštíviť. Okrem toho je okolo jazera množstvo rybárskych dedín, kde ľudia žijú tradičný život. Často používajú tradičné plavidlá z papyrusu.
Gondar
Až do sedemnásteho storočia Etiópia nemala hlavné mesto, pretože vládcovia impéria sa pohybovali po celom území, kde žili v stanoch a mobilných kráľovských táboroch, zatiaľ čo jedlo dodávali poľnohospodári z okolia tábora. História mesta Gondar sa začína V roku 1636, kedy cisár Fasilides ukončil tradíciu tým, že vyhlásil Gondar za hlavné mesto Etiópie a začal stavať opevnenie okolo svojho hradu, z ktorého sa stal palác zložený z viacerých rôznych palácov, troch kostolov a ďalších budov postavených počas nasledujúcich storočí jeho nástupcami. Najznámejšia gondarská pevnosť sa nachádzajú v 7 hektárovej opevnenej zóne, rezidencii etiópskej vlády od sedemnásteho storočia do prvej polovice devätnásteho storočia. Pevnosť je teraz súčasťou svetového dedičstva UNESCO v Gondare. Ďalšími pamiatkami v meste a okolí mesta, ktoré tiež patria do tohto svetového dedičstva, sú Fasilidove kúpele a Qusquamský opevnenie s Mentewabovým palácom a kostolom sv. Márie, kostol Debre Berhan Selassie, Kiddush Yohannes, pevnosť Sosinios, známy tiež ako Maryam Ghemb, kostol Gorgora a palác Guzara.
Simienske hory
Národný park Simienske hory sa nachádza v západnej časti pohoria Simien, 120 km severovýchodne od Gondaru. Bol založený v roku 1969 a v dnešnej dobe pokrýva 220km2 celého pohoria. Do parku sa dostanete z mestečka Debarq, kde má svoje ústredie, po prašnej ceste až do samotného parku. Na rozdiel od väčšiny národných parkov v Etiópii sa tu vo vnútri nachádza Simien Mountains Lodge v nadmorskej výške 3200 metrov. Park je známy nádhernými výhľadmi, množstvom trekov a jedinečnou flórou a faunou. Nachádza sa tu najvyššia hora Etiópie Ras Dejen a ďalšie vysoké hory. Okrem nádherných hôr je jedným z našich cieľov nájsť tlupu opíc dželada. Často sa objavujú už pri bráne do parku a okolo Simien Mountains lodge. Okrem nich sa tu občas objavia vzácne kozorožce walia a vĺčky etiópske, najohrozenejšie africké šelmy. Vo voľnej prírode ich ostalo len približne 400 kusov. Najtypickejšou rastlinou alpínskej krajiny je lobélia.
Lalibela
Lalibela je malé mesto v horách v nadmorskej výške do 2600 metrov. Jej obyvatelia sú výlučne kresťania, s populáciou približne 20 000. Mesto je známe vďaka svojim slávnym kostolom vytesaným do skál, ktoré sa označujú ako biete, bete alebo bet, čo znamená „dom“. Je druhé najposvätnejšie mesto Etiópie po Aksume. Tieto skalné kostoly v Lalibele sú centrom pútí pre všetkých kresťanov patriacich do etiópskej pravoslávnej cirkvi Tewahedo.
Kráľ Lalibela sa rozhodol postaviť „nový Jeruzalem“, keď moslimské dobývanie Svätej zeme zastavilo kresťanské púte do Jeruzalema. Zatiaľ čo o obdobiach stavania kostolov sa stále diskutuje, väčšina z odborníkov považuje obdobie výstavby 12. a 13. storočie. Skupiny kostolov sú tu rozdelené do dvoch hlavných zón, Horný a Dolný Jeruzalem, ktoré sú oddelené riekou Jordán.
Axum (Aksum)
Je mesto na severe Etiópie a je považované za najposvätnejšie mesto v krajine. Má dlhú históriu siahajúcu do počiatkov Aksumskej ríše do doby okolo 4 storočia p.n.l. Pravdepodobne z tejto doby sa zachovali obrovské stély, ktoré sú tu dodnes vztýčené. Ich presný význam nie je známy, aj keď dohád je viacero. Za mestom sa nachádza archeologické nálezisko, ktorému sa hovorí „palác kráľovnej zo Sáby“. Či už tu táto slávna žena bola alebo nie, každopádne je tu pekne zachovalé nálezisko. Oproti cez cestu je ďalšie stélové pole, s menšími stélami ako v meste, ale nemenej zaujímavé. Čaká na zápis na zoznam UNESCO a do dnešných dní je uprostred kukuričného poľa. V centre mesta sa nachádzajú aj kúpele kráľovnej zo Sáby, na kopci nad mestom zaujímavé hrobky, s podobnou konštrukciou ako bolo stavané napríklad Machu Picchu. Pri ceste je malý domček, kde je stéla s tromi jazykmi, podľa ktorých lingvisti dokázali dešifrovať miestne staré jazyky. Je to akási etiópska rosetská doska. Asi najdôležitejšou pamiatkou mesta je malá kaplnka učupená medzi dvoma kostolmi a múzeom. V nej sa podľa miestnych nachádza Archa zmluvy, „bedňa“ ktorá obsahuje originálnu dosku s Božím Desatorom. Pokiaľ je to pravda, toto je pravdepodobne najdôležitejšie miesto pre židovskú, kresťanskú aj moslimskú obec. Neďaleko sa nachádza aj korunovačný kameň, na ktorom boli korunovaní všetci etiópsky vládcovia, včítane posledného cisára Haile Selassieho, ktorý bol potomkom kráľa Šalamúna.
Maasai Mara
Alebo Masai Mara je prírodná rezervácia, mylne označovaná ako národný park. Je spravovaná regionálnou vládou v meste Narok, hlavného mesta Masialandu. Jej názov je zložený z názvu dominantného kmeňa Maasai a slova Mara, ktoré charakterizuje krajinu posiatu kríkmi a stromami. Mara v masajskom jazyku maa znamená „bodkovaná“. Hlavná rieka tečúca týmto územím nesie rovnaké meno. Rezervácia bola spolu založená na ochranu prírody a hlavne zvierat 10 rokov po vzniku národného parku Serengeti v Tanzánii, založeného nemeckým zoológom Gerhardom Grzimekom. Vonkajšie hranice týchto dvoch chránených území vytyčujú migračný koridor pakoní a zebier počas tohto prírodného zázraku - Veľkej migrácie. Migrujúce pakone sa v Maasai Mara zdržiavajú približne od júna do októbra. Veľká migrácia je hlavným lákadlom oboch parkov. Koncom júna prichádzajú prvé jedince a rieku Mara prechádzajú postupne až do septembra. Postupne spásajú savanu od západu na východ a v polovici októbra sa združujú a vyrážajú na pochod smerom na juh do Tanzánie, ku kráteru Ngorongoro. Tu koncom januára odrodia svoje mladé a pokračujú okolo jazera Ndutu na sever Serengeti. V polovici júna sa v severnej časti Serengeti pakone pária a postupne prechádzajú do Kene do Maasai Mara a Mara Triangle, aby koliečko migrácie uzavreli. V oblasti Keekorok a ďalej na juhovýchod rezervácie je možné na hranici lesa vidieť nosorožce dvojrohé. Sú veľmi plaché a počty sú relatívne nízke. Pozdĺž riek a riečok na vhodných stromoch hľadajte leopardy. Je tu zdravá populácia, hľadajú sa však ťažko, keďže sa cez deň skrývajú a na lov vyrážajú v noci. Celá oblasť od rieky Mara po Keekorok je obľúbená medzi gepardmi. Samce tu tvoria skupinky 3-5 jedincov, pokiaľ si nevydobyjú svoje územie približne v šiestich rokoch svojho života. Samice sú samotárske a vidieť ich len s mláďatami. Najčastejšie ich vidno v oblasti okolo Fig Tree.
Amboseli
Park bol založený v roku 1974 a v roku 1991 bol zapísaný na zoznam UNESCO. Jeho názov pochádza z maasajského výrazu Empusel, čo znamená „slané a suché miesto“. Park chráni jedinečný prírodný ekosystém na úpätí najvyššej hory Afriky. V minulosti bol park tvorený savanou, lesom a rozľahlým jazerom Amboseli. Toto ale koncom minulého storočia vyschlo a v dnešnej dobe sa občasne po silných dažďoch mení na silné alkalické jazero. Les, ktorý pokrýval väčšinu územia dnešného parku bol zdecimovaný sloními stádami. Dodnes je vidno zvyšky koreňov veľkých akácií rozhádzaných po savane a polopúšti. Les sa takto postupne zmenšuje a ustupuje smerom ku Kilimandžáru. Amboseli bolo vždy známe množstvom slonov. Pri obrovskom, niekoľkoročnom suchu, ktoré skončilo v roku 2009, veľká časť populácie slonov opustila park spolu s ďalšími zvieratami. Dnes sa zvieratá vracajú, park sa vracia do svojich pôvodných koľají a safari je tu opäť vynikajúce. Práve tu sa v roku 1972 usadil projekt sledovania a výskumu slonov pod dohľadom bioložky Cynthie Moss. Sledovala viacero slonov, ale slonica Echo jej prirástla k srdcu a o nej a jej rodine bolo natočených niekoľko dokumentárnych filmov. Echo uhynula v úctyhodnom veku 65 rokov počas sucha v roku 2009. Uprostred parku je močiar Longinye, ktorý je domovom hrochov a byvolov. Sem sa chodí dennodenne napiť takmer celá miestna populácia slonov. Podvečer ich tu tak môžete pozorovať tisícky. Práve tu si spravíte fotky slonov v pozadí s Kilimandžárom, ktoré sú tak známe. Okolo močiara a jazera Leakey sa koncentrujú zvieratá. Hyeny často okupujú odvodňovacie kanály a rúry, kde sa schovávajú pred slnečnou páľavou. Pod lesom sa často ukrývajú gepardy a levy, ktoré tu lovia zebry, pakone a gazely. Jediné atraktívne zviera, ktoré sa tu nevyskytuje je nosorožec, ktorý bol pytliakmi kompletne vylovený. V buši na severnom okraji parku však nájdete vzácne gerenuky a občas priamorožce. Sami uvidíte, prečo si toto miesto zamiloval aj Ernest Hemingway a práve tu napísal svoju knihu Snehy Kilimandžára.
Prehľad zvierat, ktoré počas safari môžeme stretnúť:
Big Five (Veľká päťka)–je slávna skupina druhov, ktoré boli najobľúbenejšie a najnebezpečnejšie veľké, lovné zvieratá koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Patria sem: byvol, slon, nosorožec, lev a leopard.
Byvol africký / Buvol africký – buffalo (Syncerus caffer), tiež nazývaný byvol kaferský, svahilsky “nyati”-je v sub-saharskej Afrike veľmi rozšírený a podobný domácim turovitým. Samce vážia až 900 kg, samice približne polovicu. V kohútiku merajú až 1,7 m, dĺžka tela až 4 m. Rohy môžu mať až 1 m. Obľubujú savany s krovitým porastom, kde sa schovávajú pred slnkom a trávia noc. Bežne sa zdržiava v skupinách 30-50 jedincov, ale je možné vidieť aj tisíchlavé stáda. Skupinu tvoria samice s dorastajúcimi mladými, kde staršie samice sú v hierarchii vyššie. Samce odchádzajú po dosiahnutí dospelosti a žijú samotárskym životom, alebo tvoria malé staromládenecké skupinky.
Slon africký – elephant (Loxodonta africana), svahilsky “ndovu, alebo tembo” -je najväčší suchozemský cicavec ktorý dosahuje v kohútiku výšku až 4 m. Samec môže vážiť až 7 ton, pričom samica pri výške 2,5-3 m vážia 4 tony. Dĺžka tela u samcov je až 8 m u samíc do 7,5 m. Najväčší známy jedinec bol zastrelený v Angole v roku 1955. Vysoký bol 4,2 m a vážil 12,5 tony. Jeho telo je vystavené v Museum of Natural History vo Washington, D.C.. Vzhľadom k svojej veľkosti sa pohybujú relatívne pomaly, približne rýchlosťou kroku človeka. V behu však vyvinie rýchlosť cez 40km/h. Na svete žijú 3 druhy slonov. Slon indický a dva druhy v Afrike. Posledný bol pred pár rokmi uznaný samostatným druhom Slon pralesný z dažďových lesov centrálnej Afriky. Do nedávnej doby bol považovaný za poddruh slona zo saván.
Nosorožec dvojrohý / dvourohý – rhino (Diceros bicornis), svahilsky “kifaru” -zvaný tiež čierny, je menším príbuzným nosorožca tuponosého (Ceratotherium simum), ktorého voláme aj “biely”. Čierny nosorožec môže dosiahnuť výšku 1,7 m a dĺžku tela 3,5 m. Vážia až 1,5 tony. Samice sú menšie než samce. Žijú samotárskym životom, iba samice je možné vidieť s dospievajúcimi mláďatami. Do určitej miery sú teritoriálne, ale tolerujú prítomnosť iných nosorožcov. Vzhľadom k slabému zraku často útočia na neznáme objekty. Dokážu vyvinúť rýchlosť až 55 km/h.
Lev – lion (Panthera leo), svahilsky “simba”–druhý najväčší po tigrovi spomedzi mačkovitých šeliem. Samce, typické svojou hrivou, môžu vážiť až 250 kg a dĺžka tela môže byť až 2,5 m. Sú to jediné mačkovité, kde je bez problémov rozoznať samca od samice (pohlavný dimorfizmus). Dožívajú sa 12-14 rokov, v zajatí okolo 20. V porovnaní s ostatnými mačkovitými sú neobvykle družní. Žijú v skupinách vedených samcom, pričom počet samíc je obmedzený schopnosťou udržať si svoj “hárem” a územie. Mladé samce sa oddelia od skupiny, keď dovŕšia dospelosť. Odchádzajú a spájajú sa s inými mladíkmi a potulujú sa po okolí.
Leopard / Levhart – leopard (Panthera pardus), svahilsky “chui” -je najmenší, ale najrozšírenejší zo štvorky veľkých mačiek (lev, tiger a jaguár). Dĺžka tela môže byť do 190 cm a váha až 90 kg. Stavbou tela pripomína jaguára, ale je menšieho a útlejšieho vzrastu. Škvrny sú okrúhle a na rozdiel od jaguára neobsahujú stredové bodky. Leopardy sú prevažne noční lovci a cez deň ich väčšinou nájdeme odpočívať v korunách stromov, kde si aj odkladajú svoju korisť a chránia ju tak pred ostatnými predátormi. Lovia všetko od hmyzu až po 900 kg ťažké antilopy losie, prevažnú väčšinu potravy však tvoria malé a stredné antilopy. Sú schopné do koruny stromu vyniesť korisť, ktorá je 3x ťažšia ako oni sami. Napriek jeho rozšíreniu je na veľa miestach ohrozený, nakoľko sa snaží vyhýbať ľuďmi osídleným oblastiam.
Dželada - gelada (Theropithecus gelada) - dželady žijú iba na vysokohorských lúkach v Etiópii. Zdržiavajú sa prevažne na zemi, zo všetkých primátov okrem ľudí na zemi strávia najviac času. Sú poslednými z primátov, ktoré sa živia pasením sa a zbieraním korienkov. Stavba tela je prispôsobená tomuto spôsobu života. Žijú v rodinách, ktoré sa spájajú do tlúp. Tie môžu mať aj 1200 jedincov. Dominantné samce môžu mať aj 20 samíc a mláďat. Na hrudi majú výrazný červený obnažený fľak, symbol dominancie. Sú endemitmi v Simeinských horách.
Gepard – cheetah (Acinonyx jubatus), svahilsky “duma” -je netypická mačkovitá šelma. Je to najrýchlejší suchozemský cicavec a dokáže vyvinúť rýchlosť až 120 km/h, pričom zrýchli z 0 na 110 za 3 sekundy. Chýba mu však schopnosť loziť na stromy. Sú typické svojou štíhlou postavou s dlhými nohami a malou hlavou. Škvrny sú malé a plné. Dorastajú do dĺžky 130 cm a váhy 65 kg. Ich typická oblasť výskytu je otvorená savana, kde lovia prevažne stredné a malé antilopy a zvieratá veľkosti zajaca. Sú samotári, ale bratia po odchode od matky často vytvárajú na niekoľko rokov, až doživotne, malé mladícke skupinky a lovia spolu. Samica sa stará o 2-4 mláďatá, ktoré sú často korisťou iných predátorov ako levov, alebo hyen.
Hyena škvrnitá – hyena (Crocuta crocuta), svahilsky “fisi” -je najväčší zástupca hyenovitých. Na rozdiel od ostatných hyen (ďalšie tri druhy), je samica hyeny škvrnitej väčšia od samca –viac ako 70 kg, v južnej Afrike až 90 kg, sú 0,75 m vysoké a 1,3 m dlhé. Majú výraznú stavbu tela, nakoľko ich predné nohy sú podstatne dlhšie ako zadné. Žijú v rodinných skupinách vedených najstaršou samicou a samce žijú na okraji tejto skupiny a v hierarchii sú na nižšom stupienku ako najnižšie postavená samica. Hyeny vo všeobecnosti sú mrchožravce, ale škvrnité hyeny sa stali aj úspešnými lovcami.
Hroch obojživelný – hippo (Hippopotamus amphibius), svahilsky “kiboko” -je spolu s nosorožcom druhý najväčší suchozemský cicavec po slonovi. Dospelý samec váži okolo 3,5 tony a dĺžka tela dosahuje 4 m. Napriek svojej váhe sú schopní na súši vyvinúť rýchlosť do 50 km/h. Sú obojživelní a väčšinu dňa strávia vo vode. Sú považovaní za jedno z najnebezpečnejších zvierat Afriky. Združujú sa do skupín do 40 jedincov vedených starým samcom. Samica po 8 mesiacoch rodí jedno mláďa pod vodou. Medzi cicavcami to okrem hrochov robia iba sirény a veľrybovité. V sub-saharskej Afrike ich je cca 150.000 kusov, pričom v Tanzánii je odhadom do 30.000 jedincov, čo je po Zambii najpočetnejšia populácia.
Zebra stepná – zebra (Equus quagga, alebo burchelli), svahilsky “punda milia”- je stredne veľké koňovité zviera, dosahujúce v kohútiku okolo 140 cm a váhu okolo 300 kg. V rámci druhu rozoznávame 6 poddruhov, ktoré sa líšia lokáciou a kresbou pruhov. Poznáme ešte dva druhy zebier, horskú a Grévyho. Stepné zebry sa vyskytujú na východných stepiach od Somálska po JAR mimo horských oblastí. Vytvárajú malé stáda, kde je vodcom samec, ktorý sa snaží udržať si svoj hárem samíc. Tieto “rodiny” sa zdržiavajú neďaleko ostatných a na pláňach Serengeti a Masai Mara sú známe tým, že migrujú spolu s pakoňmi a malými antilopami. Samica rodí jedno mláďa, ktoré je po 10 minútach schopné stáť a po jednom týždni sa začína pásť.
Žirafa škvrnitá – girafe (Giraffa camelopardalis), svahilsky “twiga”- je najvyšší suchozemský cicavec a najväčší prežúvavec. Samec dosahuje výšky až 5 m a váhy do 1,7 tony. Najväčší jedinec bol zastrelený v roku 1934 v Keni a meral 5,87 m a vážil 2 tony. V Tanzánii sa vyskytuje masajská žirafa a v Keni masajská a Rothschildova. Žirafa má okrem človeka len málo prirodzených nepriateľov a okrem leva si na ne málokedy trúfne iná šelma. Stáda sú tvorené samcom, samicami a ich potomkami a skupiny majú bežne 10-20 členov. Mladé samce sa potulujú po okolí v skupinkách, ale často je vidieť staré býky osamote. Samica rodí jedno, výnimočne dve mláďatá, ktoré padajú na zem z výšky dvoch metrov.
Byvolec topi / Buvolec modrý – topi (Damaliscus lunatus), svahilsky “nyamera”- je 130 cm vysoká a až 170 kg ťažká antilopa. Vyskytuje sa na savanách strednej a východnej Afriky. Majú červenohnedú hladkú srsť s nápadnými, až modro-fialovo sfarbenými stehennými časťami a čelom. Samce si chránia svoje teritória a snažia sa zaujať samice prechádzajúce okolo. Vo východnejších častiach je možné stretnúť podobnú antilopu, Byvolca stepného – hartebeest (Alcelaphus bucelaphus) svahilsky “kongoni”. Sú si veľmi podobný, len stepný byvolec je sfarbený pieskovo a nemá tmavé fľaky po tele.
Impala – impala (Aepyceros melampus), svahilsky “swala pala” -je jediným druhom podčeľade turovitých. Samce môžu dorásť až do výšky 1 m a 70 kg. Majú čierne, lýrovité rohy, samice rohy nemajú. Telo je červenohnedé, boky bledohnedé a brucho biele. Na čele a zadnom stehne je zvislý čierny pruh. Sú to skupinové zvieratá, ktoré sú v období rozmnožovania vedené dospelým samcom, ktorý odháňa ostatné samce zo svojho teritória. Sú výborný bežci a skokani a pri úteku dokážu skákať do výšky 2,5 m a do diaľky až 9 m.
Gazela Thomsonova a Grantova –gazelle thomsoni, grantii(Eudorcas thomsoni a Nanger granti)svahilsky “swala tomi a swala granti”-sú malé druhy antilop, ktoré sa na seba veľmi podobajú. Grantova gazela (až 80 kg) je väčšia od Thomsonovej (do 30 kg), rohy má lýrovitejšie zahnuté a na boku nemá čierny pás ako Thomsonova. Vyskytujú sa vo východnej Afrike od Tanzánie smerom na sever po Sudán. Často sa pohybujú medzi inými kopytníkmi ako zebrami a pakoňmi. Thomsonove gazely migrujú spolu s týmito stádami za vodou a čerstvou pastvou. Je to hlavná korisť gepardov tejto oblasti. Dokážu vyvinúť rýchlosť až 80 km/h na dlhých tratiach a rýchlo menia smer, čím majú šancu aj pred gepardmi.
Pakôň bielobradý alebo pásavý/ žíhaný - Blue wildebeest (Connochaetes taurinus) svahilsky “nyumbu”-tiež známy ako gnu, patrí medzi turovité a na savanách východnej Afriky je najpočetnejším veľkým cicavcom. V oblasti Masai Mara a Serengeti žije cca 1,5 milióna kusov, ktoré sú známe veľkou migráciou spolu so zebrami a ďalšími antilopami. V období párenia sú samce silne teritoriálne, a v oblastiach s veľkou populáciou ako je NP Serengeti, môže byť na jednom štvorcovom km až 270 dospelých samcov. Samice rodia jedno mláďa, ktoré za 3 minúty dokáže stáť a po 10 minútach bežať so stádom. Úmrtnosť vo veľkom stáde je 50% oproti 80% v malých skupinách. Hlavnými predátormi sú levy a hyeny a krokodíly pri prekračovaní riek.
DikDik Kirkov / Kirkův –kirk´s dik-dik (Madoqua kirkii) svahilsky “dikidiki”-je malá antilopa, ktorá dosahuje váhu do 7 kg. Samec má na rozdiel od samice rožky a väčšiu chocholku. Veľmi často ich vídať pozdĺž ciest. Tvoria skoro celoživotné páry a samec ochraňuje samicu s mladými pred predátormi.
Antilopa losia – eland (Taurotragus (Tragelaphus) oryx), svahilsky “pofu”–ich samce sú najväčšie žijúce antilopy na svete (ťažší je jej príbuzný-Antilopa Derbyho zo Strednej Afriky). Samice vážia až 600 kg a v kohútiku merajú až 153 cm. Býky môžu vážiť až 1000 kg a merať až 180 cm. Obidve pohlavia majú 2x špirálovito zatočené rohy samice 50 cm, samce cca 65 cm dlhé. Sú ale najpomalšie z antilop. Ich maximálna rýchlosť v behu je 40 km/h. Anglické meno “Eland” pochádza z holandského slova pre losa.
Mačiak zelený / Kočkodan obecný – vervet monkey (Chlorocebus pygerythrus), svahilsky “kima”-je jeden z najrozšírenejších primátov Afriky. Vyskytuje sa od Senegalu a Etiópie po JAR. Delia sa na šesť poddruhov. Zväčša žije v polo lesnatých oblastiach, alebo v buši a je hojný. Samce dosahujú váhu do 7,5 kg, samice do 5 kg. Žijú v skupinách okolo 20-40 (niekedy až 80) jedincov a majú vyvinutý systém zvukov na upozorňovanie pred nebezpečenstvom. Samice rodia jedno mláďa. Podľa stupňa zaradenia v hierarchii sa samcom sfarbuje oblasť genitálií do modra.
Pavián babuin – baboon (Papio cynocephalus), svahilsky “nyani” -je mohutná opica so “psím nosom” (cynocephalus -preklad zo starovekej gréčtiny). Samce môžu byť 80 cm dlhé bez chvosta a vážia do 40 kg. Samice sú podstatne menšie a vážia do 15 kg. Vytvárajú tlupy okolo 50 jedincov, ale boli pozorované skupiny s 250 členmi. Sú typicky savanové zvieratá a zdržiavajú sa prevažne na zemi. Na stromy lezú len výnimočne. Sú všežravci, ale väčší podiel má rastlinná strava. Občas lovia zajace a malé antilopy. Ich predátor je človek a leopard, ktorým sa však dospelé samce často postavia na odpor.
Krokodíl nílsky – crocodile (Crocodylus niloticus) svahilsky “mamba” -je veľký prehistorický plaz. Samce dorastajú do dĺžky až 6 m a váhy 900 kg. Najväčší samec bol ulovený pri meste Mwanza (Tanzánia) a meral 6,45 m a vážil 1.090 kg. Objavujú sa neoverené informácie aj o väčších kusoch, jedným z nich je možno aj známy Gustave z jazera Tanganika. Vyskytuje sa na území celej sub-saharskej Afriky, ale v tokoch Nílu sa už vyskytuje len zriedkavo. Je veľmi dobre prispôsobený životu vo vode, kde dokáže dosiahnuť rýchlosť až 35 km/h. Oči a nosné dierky majú posadené na vrchu hlavy a zvyšok tela je ponorený pod vodou. Sú schopní vydržať dlhú dobu bez potravy, ale na druhej strane pri dostatku dokážu naraz zožrať až polovicu vlastnej váhy.
Pštros dvojprstý – ostrich (Strutio camelus) svahilsky “mbuni“–je najväčší nelietavý vták sveta. Dosahuje váhu až 150 kg. Stojí na dvoch prstoch a dokáže vyvinúť rýchlosť až 85 km/h. Nápadné čiernobiele sfarbenie samcov je pri východoafrickom poddruhu doplnené v období párenia ružovo sfarbeným krkom a nohami. Samice sú šedo-hnedé. Žijú v rodinných skupinách s jedným samcom a viacerými samicami. Na hniezde sa striedajú, ale o mláďatá sa starajú výlučne samice.
Hadožrút nohatý / Hadilov písař – secretary bird (Sagittarius serpentarius) svahilsky “karani tamba”-je dravec, ktorý má vlastnú čeľaď s jediným druhom. Bežne sa vyskytuje na savanách, kde loví drobné živočíchy. Partneri vytvárajú celoživotné zväzky a spoločne sa starajú o potomstvo. Hniezdia vysoko v korunách stromov. Vedia obstojne lietať, ale väčšinu času trávia na zemi, kde lovia svoju potravu, ktorou sú od hmyzu cez drobné stavovce aj jedovaté hady.
Sup – vulture (Gyps) svahilsky “tai“– sú asi najznámejšími mrchožravými vtákmi. Osem druhov sa vyskytuje na území južnej Afriky a viaceré patria medzi tie väčšie, pričom vážia až 9 kg a rozpätie krídel môžu mať až 3 m. Počas dňa ich vídať patrolovať nad savanou a po zbadaní mršiny sa zlietajú a snažia sa uchmatnúť kus mäsa. Počas kŕmenia medzi nimi existuje akási hierarchia, aj keď trvale nežijú v skupinách.
Plameniak malý a ružový / malý a ružový (Phoeniconaias minor a roseus), svahilsky „heroe“ – sú vtáky, ktoré sa vyskytujú hlavne na jazerách Priekopovej prepadliny. Plameniaky malé sa živia fytoplanktónom na alkalických jazerách. Hlavné miesto rozmnožovania je jazero Natron v severnej Tanzánii. Plameniak ružový sa živí drobnými kôrovcami a je bledšie sfarbený, na rozdiel od plameniaka malého, ktorý je výrazne ružový. Tento sa vyskytuje aj na sladkých jazerách a v zálivoch morí a oceánov v celej Afrike, južnej Európe a časti Ázie.
