Ako bolo v Rumunsku

Ahoj všetci,

S odstupom pár dní od návratu z Rumunska vám píšem pár riadkov o svojich pocitoch a dojmoch... Mal som trochu obavy z rumunských colníkov, nakoľko som počul rôzne historky o krvilačných a skorumpovaných beštiách, ale nakoniec ma príjemne prekvapili a musím skonštatovať, že s tými našimi môže mať človek väčšie problémy (nehovoriac o tých maďarských: cestou tam-6 pív, cestou späť-3 hodiny na hranici) Prešli sme hrebeň pohoria Retezat (mnohí ho opisujú ako jedno z najkrajších pohorí v Rumunsku), ktoré je časťou tzv. Transylvánskych Karpát, ale grófa Draculu sme nestretli. 

Samotný prechod trval tri dni, ale tí zdatnejší by ho zmákli za dva. Niektoré pasáže pohoria sa podobajú na Fatru, iné zasa na Vysoké Tatry. Je tam asi 80 plies, v niektorých dokonca žijú ryby. Najvyšší vrchol Peleaga má 2509 metrov, druhá najvyššia Papusa je len o 80 cm nižšia. Najnáročnejší bol posledný deň, keď bolo treba prekonať dvakrát prevýšenie 500m a raz 300m a navyše nás na Papusi zastihla letná vysokohorská búrka ako z učebnice. Už ráno o deviatej bolo asi 35 stupňov, okolo jedenástej sa behom piatich minút zotmelo, akoby mala prísť Apokalypsa a spustil sa hustý, studený dážď, neskôr krúpy a všetko to bolo sprevádzané bleskami a hrmením. Nemusíte mi veriť, ale jeden z tých bleskov udrel asi tak päť metrov odo mňa. (Ohromný pocit, najprv skoro umriete od šoku a potom ste šťastný, že ste to prežili..!) Búrka neprestávala, takže po prvej hodine, keď sme boli úplne premoknutí a od zimy sme si necítili ani ruky ani nohy, nás to už prestávalo baviť, ale viete ako je to na hrebeni? Tam nesedíte pred telkou a nemôžete si prepnúť program, keď vás nudí! Nakoniec asi po deväťdesiatich minútach prestalo pršať a my sme pokračovali, i keď sme kvôli búrke museli zísť z hrebeňa a pôvodnú trasu trochu zmeniť... Dopadlo to dobre a večer sme si na horskej chate Cabana Buta dali miestne pivo Hategana (môžem odporučiť) a Ursus (nebol zlý, ale mne predsa viac chutila Hategana). 

Únavu sme si liečili v kúpeloch Baile Herculane (Herkulove kúpele-podľa povesti si práve tu liečil Hercules rany po súboji s Hydrou). Najväčší rozmach zažili v období, keď sem chodili Rimania. Vyviera tu 18 liečivých prameňov, ale zaujímavé je, že návštevníci nechodia priamo do tohto kúpeľného mestečka, ale odstavia si svoje Dacie (ako inak) pri ceste, z konárov urobia prístavbu k autu, natiahnu fóliu, pred auto postavia stolík, na stolík karty, alebo šachy, na strechu reproduktor, z ktorého sa ozýva rumunská hudba a samozrejme rošt, na ktorom grilujú miestne špecialitky... tak a toto je pohoda na rumunský spôsob. Za dobrého počasia sú tu desiatky až stovky takýchto rodín. Vrátim sa ale k tomu, prečo to robia. Mnohé pramene tečú priamo do potoka, ktorý tečie popri ceste a ľudia si horúcu vodu zachytia do ?bazénov? a kúpu sa pod holým nebom. Absolvovali sme to aj my a môžem potvrdiť, že to má niečo do seba, keď sú 3 hodiny nad ránom a sedíte vo vode, ktorá má tak 50 stupňov, v ruke fľaša červeného Cabernet Ausbruch (typicky rumunské - sladké) a to všetko v tom tichu pod holým nebom... 

Urobili sme si krátke nákupy v Orsovej, pozreli Kazanský priesmyk, sochu dáckeho bojovníka Decebala vtesanú do vápenca v nadživotnej veľkosti a pokračovali sme k jednej jaskyni, ktorá ani neviem, ako sa volá (myslím, že nebude ani na mape a nie je prístupná verejnosti), ale je to veľká pecka, lebo sa do nej vchádza z lesa a po asi 20min chôdze s baterkou v ruke objavíte podzemnú riečku, do ktorej keď sa odvážite, vplávate do Dunaja, lebo práve tam riečka ústi. Na druhom brehu je Srbsko a všade naokolo vysoké vápencové skaly z ktorých sme skákali asi tak zo siedmich metrov do Dunaja. Fantázia. 

Večer sme dorazili do dedinky Carasova, odkiaľ sme vyrazili na ďalšie 3 dni do krasového údolia Prolaz (niečo podobné ako Slovenský raj) Tu sme boli stále v meandri potoka, ktorý vyvieral v neďalekej jaskyni Comarnic (najväčšia jaskyňa Banátu, tých jaskýň tam bolo viac, myslím, že jaskyniari by si prišli na svoje. ) a skúsili sme si kaňoning na rumunský spôsob - bez prilby, vesty, neoprénu... bolo to cool, aj keď riziko úrazu bolo veľké. Tiež sme skákali zo skál a veľa sme sa kúpali. 

Posledný deň sme strávili v Timisoare (Temešvár), kde v roku 1992 začala revolúcia proti Ceaucescovmu režimu (dodnes miestami vidno stopy po guľkách v stenách niektorých domov), kde sme sa najedli v najluxusnejšej reštaurácii v meste - predjedlo, polievka, hlavný chod a kopec pitia za 5 eur! Konečne som pochopil, ako sa cíti Nemec v Bratislave... 

Ešte sme ochutnali miestne pivo Timisoreana v Piano bare a rozlúčili sme sa s Rumunskom... V horách sme často stretávali bačov s ovcami, kravami, ktorí nám vždy ochotne za pár kusoviek Malboriek zapózovali, alebo predali syr za drobné. Neboli zriedkavosťou ani stáda divoko sa pasúcich koní. Ľudia na vidieku sú priateľskí (samozrejme musíte ich rešpektovať) a veľmi jednoduchí. Fámy o nebezpečných Rumunoch, ktorí vás behom minúty okradnú a zavraždia, nemôžem potvrdiť. Je vidieť posun k lepšiemu aj čo sa týka výstavby (domy, cesty, dopravné značenie), dopravy (okrem vozov s koňmi, alebo volmi už čoraz častejšie vidno miestne Dacie a dokonca už občas aj autá zo západu), ale aj komunikácie (bol som prekvapený, koľko ľudí hovorí po anglicky na komunikatívnej úrovni). 

V Rumunsku je všeobecne veľmi lacno a priemerný Slovák sa tu môže cítiť pohodlne aj pri platení v reštaurácii vyššej triedy. V neposlednom rade musím spomenúť dobré syry, ktoré som jedol na salašoch a celkom som si pochutnal na lokálnych vínach, i keď na môj vkus boli veľmi sladké.