Ohrid - je taký lacný, ako sa hovorí?

Do Ohridu som sa vydal na predĺžený víkend. Ide o mesto, ktoré sa dá prejsť bez väčších problémov za jeden deň a ešte si strihnúť aj niečo z okolia. Nasávať však tamojšiu atmosféru a naplno si vychutnávať tú nádheru okolo vás – na to potrebujete určite viac času.

Začnem od konca a poviem, že Ohrid stojí za to navštíviť a prebádať ho skutočne detailne. A hľadať miesta, z ktorých si užijete najlepšie výhľady na Ohridské jazero a severomacedónske hory. Na spočítanie všetkých takýchto miest vám nebudú stačiť prsty na oboch vašich rukách.

Nečudo, že v BUBO Ohrid všetci milujeme a pri zájazde na Balkán ho nemôžeme vynechať. Podrobejšie vám priblížim prečo.

O Ohride sa kedysi hovorilo, že mal 365 kostolov - jeden na každý deň v roku. Dodnes prezývajú Ohrid "Jeruzalemom Balkánu". Keď sa pozrieme spätne do dávnej histórie, narazíme aj na názov Lihnidos, teda pôvodné pomenovanie mesta. Ohrid bolo grécke mesto predtým, ako sa stalo rímskym. V 2. storočí pr. Kr. to bola dôležitá zastávka na Via Aegnatia - pozemnej ceste, ktorá spájala pobrežie Jadranské a Egejské more. Po rozdelení Rímskej ríše v roku 395 n. l. začlenili Ohrid do Byzantskej ríše a v 4. storočí sa stal sídlom biskupa. Po stáročia to bolo centrum kresťanstva.

V meste, ktoré sa stalo balkánskym centrom slovanskej kultúry, sa usadili Slovania, ktorí sem prišli zo severu v priebehu 6. a 7. storočia. Príchod dvoch žiakov - apoštolov Cyrila a Metoda na prelome storočí, urobil z Ohridu a jeho okolia centrum misijných aktivít a vyučovania. Postavili dva kláštory, vrátane kláštora svätého Pantelejmona, ktorý založil Kliment Ohridský.

V tom istom období sa Ohrid stal metropolou Slovanskej ríše cára Samuela a sídlom arcibiskupa. Za Samuela obnovili starú pevnosť (Samuelova pevnosť dominuje mestu dodnes), po obnovení byzantskej nadvlády v roku 1018 hrad znovu zrekonštruovali. Ochrid obsadili postupne Bulhari v roku 1204, potom Srbi v roku 1334. Od roku 1394 do roku 1912 bol pod osmanskou nadvládou.

Potom sa stal súčasťou oblasti Bitola (1920 až 1929), od roku 1929 do roku 1941 bol Ohrid súčasťou Vardarskej Banoviny. Počas druhej svetovej vojny ho v rokoch 1941 až 1944 opäť obsadilo Bulharsko. Od čias Juhoslávie je Ohrid mestským sídlom magistrátu Ohrid. Od roku 1991 bolo mesto súčasťou Republiky Macedónsko (dnes Severné Macedónsko).

Ohridské jazero, tiež označované ako Liqeni, je jazero, ktoré je jedno z najhlbších a najstarších jazier v Európe s jedinečným vodným ekosystémom celosvetového významu. Disponuje totiž viac ako 200 endemickými druhmi. Jazero je rovnako tak husto obklopené osadami v podobe dedín a letovísk v oboch kotlinových krajinách - Ohrid a Struga v Severnom Macedónsku spolu s Pogradcom v Albánsku.

Strana Ohridského jazera, ktorá patrí Severnému Macedónsku, bola vyhlásená za svetové dedičstvo UNESCO v roku 1979, pričom toto miesto bolo v roku 1980 rozšírené aj o kultúrnu a historickú oblasť Ohridu. Dnes je to teda jedna z 28 pamiatok UNESCO, ktoré figurujú na zozname prírodných a zároveň kultúrnych dedičstiev. Albánska strana Ohridského jazera bola v roku 2019 taktiež označená ako svetové dedičstvo UNESCO. Zaujímavosťou je, že v roku 2010 po ňom NASA pomenovala jedno z jazier na Titane.

Ohridské letisko je také trochu smiešne. Možno som už len príliš zvyknutý na viedenské, ale letisko v Ohride je skutočne malinké. Keby niekto postavil letisko napríklad pri Veľkom Krtíši, nevyzeralo by inak. Nachádza sa 9 km od centra mesta, má malé parkovisko možno pre 50 áut, jednu zmenáreň s extrémne nevýhodným kurzom a jeho vnútro je jedinečné.

Nie architektúrou, ale minimalizmom. Denne vybaví cca 5 letov (najmä do nemecky hovoriacich krajín), check-in absolvujete pri jednom z piatich okienok a musíte mať v ruke papierovú letenku aj keď ste si ho spravili online. Čiže na to idete po druhý raz.

Následne čakáte pri jednom jedinom kontrolnom bode, kde oskenujú vás a vašu batožinu. Keď budete čakať na odlet, usadíte sa na jednom z asi 30 sedadiel, môžete ísť do jedného duty free obchodíka, ktorý je prekvapivo predražený a v jednom stánku si môžete dať kávu, ktorá bola jedna z najhorších, aké som v živote pil.

Boarding vybavíte na jednom z dvoch gateov, čiže tu by sa nestratil naozaj nikto.

Už pred výletom sem som googlil, ako sa dostať z letiska do mesta a našlo mi, že priame spoje medzi letiskom a centrom neexistujú. Pravidelne však premávajú taxíky a budú sa tu o vás biť (nie doslova). To platilo.

Pred dverami extrémne malého letiska čaká asi 20 ľudí a všetci kričia taxi. Niektorí s tabuľkami čakajú na konkrétneho človeka, mňa si vyberie šofér, ktorý tabuľku nemá a ponúka mi jazdu. "Fifty" (eur), hovorí mi lámanou angličtinou s arabsko-balkánskym prízvukom. Pozerám naňho prekvapene, že služby sú tu nečakane drahé. Vodič sa však len pomýlil a opraví sa na "fifteen" - to už znie lepšie (poznámka - ide o fixnú cenu z letiska do centra a naopak).

Sadám do auta a dozvedám sa od neho, že taxikárom je už desiatky rokov a pravidelne pendluje medzi centrom a letiskom, avšak o dva roky končí, lebo už sa mu nechce pracovať. Napriek tomu nepozná adresu môjho ubytovania, podáva mi svoj mobil, v ktorom má načítané Google maps a ja napíšem adresu a navigujem ho k ubytovaniu. Zvládnuté.

Macedónske uličky sú typický Balkán - serpentíny a úzke cesty, kde sa čudujete, ako sa môžu zmestiť dve autá naraz. Už mi je jasné, prečo medzi letiskom a centrom Ohridu nepremávajú spoje, autobusy by sa tu nezmestili a zastali by len ďalej od pobrežnej zóny, kde sa ľudia najčastejšie ubytúvajú.

Keď som písal blog o Belehrade, označil som ho pojmom návrat v čase. V niekoľkonásobne vyššej miere to platí aj pre Severné Macedónsko. Ohrid sprvu pripomenul obraz Balkánu z 80. rokov - vzhľadom budov aj službami. Nielen malým letiskom, pred ktorým neexistuje infraštruktúra, ale napríklad aj tým, že v každom jednom podniku sa fajčilo a aj krásnym luxusným reštauráciám tá interiérová "vôňa“ kazí imidž. Domácim, ktorí sú tuhí fajčiari, určite nie, mne ako zarytému nefajčiarovi sa s tým ťažko zmierovalo.

Za ubytovanie som platil v hotovosti macedónskym dinárom (1 euro je cca 61,5 MKD), aj napriek tomu, že rezerváciu som spravil online a mali mi strhnúť platbu z karty. Mimo turistickej sezóny tu taktiež veľmi zle chodia autobusy. Napríklad do blízkej Bitoly (druhého najväčšieho mesta krajiny) sa dostanete len spojom, ktorý ide hodinu a 50 minút napriek tomu, že vzdialenosť je len 60 km. Kratší 55-minútový spoj ide len raz za deň o 15.30 h. Áno, možno sa to počas turistickej sezóny úplne neoplatí domácim, človek by však aj tak čakal lepšiu podporu turizmu v miestnom okolí.

Dosť však k negatívam, tých sa za celý výlet v Ohride nazbieralo skutočne len minimum. Čo sa týka samotného prostredia, to ma ohúrilo hneď po vystúpení z taxíka. Celý Ohrid pôsobí ako jeden krásny kotol. Okolo rozsiahleho jazera sa týčia mohutné kopce – z jednej strany patria Národnému parku Galičica, z druhej zase východnému Albánsku. Pokiaľ si nájdete vyhliadkovú plošinu a urobíte 360-stupňovú otočku, všade uvidíte kopce okolo „jazernej roviny“. Preto prirovnávam Ohrid ku kotlu – v dobrom, samozrejme.

To, čo dotvára čaro Ohridu, je aj jeho atmosféra. Pri potulkách neveľkým mestom narazíte v priebehu mála minút na niekoľko ortodoxných kostolíkov, ktoré zrazu vystrieda mešita. Ortodoxní kresťania a moslimovia tu bez problémov spolunažívajú, bavia sa v uliciach, z ich balkónov či striech obchodíkov visia turecké vlajky, ako turistom vám vyjdú v ústrety a cítite sa tu bezpečne.

V niektorých častiach Balkánu je s týmto problém, Severné Macedónsko je však krajina, ktorá ukazuje, ako sa to dá – bez problémov tu spolunažívajú ľudia viacerých veľmi rozdielnych vierovyznaní.

Rovnako tu nie sú ľudia príliš otravní. Keď prídete vonku k reštaurácii a chcete si prelistovať menu, čo ponúkajú, často k vám nikto nepríde a nechajú vás v pokoji sa prechádzať ďalej, ak napokon zhodnotíte, že ich reštaurácia nie je pre vás to pravé. Pokiaľ v obchode nakupujete napríklad perly, pokojne a trpezlivo vyhovejú vašim požiadavkám a všetko vám vysvetlia. Ak odmietnete nákup, nebudú sa na vás hnevať, no ešte predtým vám ponúknu o niečo nižšiu cenu aj po tom, ako vám úporne odprisahajú, že nikdy nezjednávajú.

S väčšinou obyvateľov sa tiež bez problémov dorozumiete po anglicky, niektorí vám budú rozumieť aj po slovensky a rukami-nohami sa dohovoríte určite.

Severné Macedónsko je prezentované ako nesmierne lacná krajina, kde si dvaja dajú trojchodové menu celkovo za 13 eur. Takýto scenár som zažil v Čiernej Hore a čakal som teda to isté. Dnes to však už nie je úplne pravda. Možno je to infláciou, možno domáci prispôsobili ceny turistom, no dali by sa porovnať s tými bratislavskými, hoci sú o niečo nižšie.

Napríklad za 30-minútovú plavbu loďkou po Ohridskom jazere si od vás vypýtajú 25 eur. A to uvidíte len staré centrum mesta, ktoré si pohodlne prejdete peši. Je to tiež jediný typ plavby, ktorý sa ponúka počas jesenných mesiacov, aj napriek dobrému počasiu.

Iné typy plavby, ktoré ponúkajú cez leto, napr. aj tá okolo celého jazera, vás vyjdú na 500 eur. Čo je skutočne lacné, je tu baklava a zákusky celkovo. Plná krabica baklavy všetkých chutí vás tu vyjde na cca 7 eur. Takisto tradičný burek plnený syrom či mäsom, ktorý tu pečú naozaj výborne, vás vyjde na 1,5 eura.

Radím vám tiež nezamieňať si tu peniaze. V centre mesta sa dá všade bez problémov platiť kartou, zmenárne majú nevýhodný kurz (1 € = 53 až 56 MKD) a rovnako tak aj bankomaty (1 € = 58 MKD) vám dajú menej, než by ste mali dostať. Rovnako tak sa vás predajcovia vždy spýtajú, či chcete platiť v hotovosti v eurách alebo dinároch. Akceptujú oboje, no môže sa stať, že vám vydajú len dináre.

V novembri je tu naozaj teplo (stačí mikina či trochu teplejšia bunda) a turista by možno od krajiny susediacej s Gréckom niečo také aj očakával. „Takto to ale v novembri predtým nebývalo. Obvykle tu o tomto čase máme sneh,“ prekvapí ma jeden z miestnych. Doplní, že do budúcna to nepovažuje za žiadne dobré znamenie.

Zimné mesiace môžu, rovnako ako u nás, priniesť sneh. V lete tu teplota vystúpi niekedy aj nad 40 stupňov. Jún, júl a august sú aj tu najturistickejšími mesiacmi v roku. Počas predĺženého novembrového víkendu som stretol skutočne len minimum turistov, obvykle Slovákov, Čechov a Britov.

Pri mojej otázke na predavačku perál o tom, či je tu v lete podstatne viac turistov, sa len pousmeje. „To sa vôbec nedá porovnať,“ hovorí. Jesenná návšteva Ohridu je teda ideálna sezóna pre preskúmavanie mesta nepreplneného turistami. Jazero je však studené a rátajte s tým, že sa tu neokúpete.

Počítať ale musíte aj s oblačným počasím a s dažďom. Tým, že Ohrid je „kotol“, sa tu celkovo držia oblaky. Zmena počasia sa však dá odsledovať a nenastane z minúty na minútu.

V Ohride je čo vidieť, hoci až 365 kostolov naozaj nemá. Avšak dokážete tu stráviť plnohodnotne pokojne aj dva-tri dni a stále objavovať niečo nové. Z viacerých kútov mesta uvidíte dominantný hrad - Samuelovu pevnosť, a tak začnem prehliadku ohridských pamiatok práve tu.

Hrad, ktorého história sa písala ešte pred 10. storočím. Leží na najvyššom bode mesta Ohrid, stúpanie k nemu cez príjemný lesopark s ihličnanmi zvládne naozaj každý. Bude nesmierne pokojná a narazíte len na jeden predajný stánoček s perlami a suvenírmi. Potom vás uvíta už len vstupná brána hradu a po zaplatení vstupného 2 € si môžete celý hrad prejsť.

Na jeho najvyšší bod sa dostanete schodmi, na ktorých si ale musíte dať pozor. Sú trochu šmykľavé, vysoké a dosť strmé. Výhľad z hradu však stojí za to – odtiaľto uvidíte Ohridské jazero v celej kráse a rovnako tak celé mesto, nielen jeho najnavštevovanejšie centrum.

Toto je tá pamiatka, ktorú v Ohride hľadáte. Ak ste videli reklamu na lacné letenky do Ohridu, titulná fotka určite pochádzala spred Kostola sv. Jána či St. John’s Kaneo. Miestni ju nazývajú jednoducho – Kaneo. Od Samuelovej pevnosti sa sem dostanete asi 15-minútovou pešou chôdzou dole z kopca. Kostolík sám o sebe nie je taký výnimočný.

Je nesmierne malý, architektúra je však detailná a prepracovaná. Ide o pekný maličký a udržiavaný kostolík, ktorý vás však svojou skromnosťou neláka na to, aby ste dali 3 € vstupné a išli si pozrieť jeho interiér.

To, čo ho robí výnimočným, je jeho poloha a nesmierna fotogenickosť. Nachádza sa na malom útesovitom výbežku, obklopuje ho mnoho zelene a je tak trochu „stratený“. Nie je v centre mesta a panuje tu božský pokoj. Môžete sa usadiť k peknému stolu z bieleho kameňa a popíjať pivko pri tom, ako počúvate nárazy vĺn.

Keď si ho pozriete zblízka, vystúpite zopár schodov na skalu nad ním a môžete fotiť – určite neodoláte. Pohľadnicová fotka krásneho skromného kostolíka v peknom prostredí, ako kulisa jazero obklopené horami a nula turistov, fantastické zábery.

Hoci najnavštevovanejšou ohridskou pamiatkou je Kaneo, tou najkrajšou je veľký ortodoxný kostol venovaný Klimentovi a Ptolemajovi. Okolo neho sú tiež archeologické vykopávky prvej univerzity. Tunajšie stĺpy trochu pripomenú akési Forum Romanum na balkánsky štýl a historický vzhľad tohto kláštora to ešte podčiarkne.

Vedľa kostola nájdete tiež studňu, kde domáci hádžu mince a prosia pritom o šťastie či si niečo zaželajú. Možno vás okolo studne trošku prekvapí vyzobrazená swastika. Jej mozaika tu vznikla ešte dlho pred 2. svetovou vojnou, keď išlo vyslovene len o symbol mieru a rovnako ako napríklad v Indii, aj tu sa v rámci historických pamiatok tento symbol nájde stále vnímaný v tomto štýle.

Medzi bránou Gorna Porta a Kostolom sv. Sofie narazíte na amfiteáter pripomínajúci bežný grécky, kde vidno, aký vplyv malo na toto územie Grécko počas svojej najsilnejšej éry. Divadlo bolo na tomto mieste už v roku 200 p.n.l.

Očarí vás jeho výborná akustika a stačí, aby sa na pódiu rozprávali ľudia aj úplne potichu a počujete ich aj hore. Vynikajúce miesto na letné predstavenia, ktoré sa tu konávajú. Jediná škoda je, že je obkľúčené akousi železo-sklenou konštrukciou, ktorá pôsobí ako strecha. Tento moderný „doplnok“ je úplnou nevkusnou päsťou na oko.

Tunajší prístav, jeho uličky a vily postavené pri ňom majú úžasnú atmosféru. Dýcha históriou, keď si teda odmyslíte moderné obchodíky a vidíte tu množstvo drevených člnov obrátených naopak, usporiadaných pri sebe v rôznych farbách. Skutočne miesto, ktoré si fotografi užijú. A to aj v prístave plnom lodí a jácht, ktorému dominuje vysoký stožiar s vejúcou vlajkou Severného Macedónska. Pri nej sú ešte tri menšia - okrem tej krajinnej aj vlajka EÚ, ktorá jasne dokazuje, že Severomacedónci chcú patriť do Únie.

Aj centrum je plné pamiatok, kedy sa pravoslávna časť mesta zmení na tureckú s vlajkami tejto orientálnej krajiny, zjaví sa pred vami mešita, namiesto bureku sa bude v stánkoch ponúkať kebab a baklava. To všetko ukazuje viactvárnosť Ohridu.

V centre mesta vás nemôže prekvapiť, keď zrazu započujete hlasného muezína, ako začne vyzývať moslimov k modlitbe. Krásna mešita v centre Ohridu je neprehliadnuteľná vďaka vysokému minaretu, ale budete ju aj počuť.

Samotnej mešite dominuje modrá farba, na strope ale nájdete krásne farebné vzory a pri mešite fontánu, kde si moslimovia pred modlitbou očistia tvár aj ruky.

Prechádzkou hlavnou uličkou sa dostanete až na námestie Kruševska Republika – vetviace sa do viacerých obchodíkových promenád. Milé a pokojné miesto, kde sa spájajú rôzne komunity. Dominuje mu strom Chinar, ktorý je na tomto mieste podľa niektorých už od 6. storočia, iní zase hovoria o 11. storočí. V každom prípade je to úchvatný vek.

Je trochu škoda, že na atmosférickom mieste je fontána priam v dezolátnom stave a domčeky v okolí sú mierne zanedbané s opadanou omietkou. Zároveň moderné obchodné centrum s nemacedónskym názvom Waikiki je tiež trochu päsťou na oko ako železná konštrukcia pri amfiteátri. Nič to ale nemení na tom, že sa tu viete skvelo najesť a aj nakúpiť suveníry - lokum, magnetky, oblečenie i krásne ručne maľované obrazy a "pravé" perly s certifikátom - nezabúdajte, Ohrid je perlová oblasť. Táto bižutéria sa však vyrába zo šupín endemických pstruhov, ktoré žijú v jazere.

Viac ako prechádzku po centre mesta odporúčam tú po promenáde až k vile Josipa Broza Tita, ktorá dnes slúži aj prezidentovi krajiny, keď zavíta do Ohridu. Je na takom malom výbežku a výnimočná je cesta k nej, pretože keď sa otočíte, uvidíte Ohrid ako na dlani a úplne celý. V jednom zábere na fotografii sa vám zrazu ocitne aj Samuelova pevnosť, aj Kaneo. Úžasný obraz dokreslia krásne balkánske biele vilky.

Pri prechádzke narazíte tiež na vysoké steblá trávy trčiace z jazera a pri nich staré člnky. Možno vám to trochu pripomenie floridský Everglades, tu by ste ale krokodíly hľadali márne. Nájdete tu len rybárov.

Kuchyňa, to je typické balkánske, ale aj turecké jedlo. Viacero reštaurácií je kozmopolitných, a teda tu nájdete len reštaurácie, kde predávajú pizzu či steaky, tradičné podniky však nechýbajú a treba ochutnať aj tradičnú balkánsku zmrzlinu. Typickým alkoholom je zase rakija a všade vám urobia kvalitné kapučíno.

1. Plavba po Ohride – Oplatí sa najmä počas letných mesiacov, Ohridské jazero si určite treba obísť na loďke a vychutnať si jeho skutočné čaro. Ako som však spomínal, nebude to najlacnejšie.
2. Zátoka kostí – Jeden z bodov plavby lodí je Zátoka kostí neďaleko Ohridu. Miesto, ktoré vám svojimi kabaňami a chatkami môže pripomenúť akési postapokalyptické Maldivy.
3. Galičica – Národný park na hranici Severného Macedónska, Grécka a Albánska. Organizujú sa tu výlety a viete si spraviť skvelú túru na miesto, ktoré vyzerá tak trochu ako Stolová hora.
4. Baba – Pohorie v NP Galičica, kde nájdete najvyššie vrchy krajiny. Tým úplne najvyšším je Pelister (2 601 m) a celkovo sa v tejto oblasti združujú dobrodruhovia, najmä milovníci paraglajdingu.
5. Prespanské jazero – Veľmi blízko Ohridského jazera cez Galičicu sa nachádza ďalšie jazero, tentoraz Prespanské. Je rovnako krásne a vyniká najmä Kostol sv. Márie na malom ostrovčeku v blízkosti albánskeho mesta Pustec.
6. Bitola – Druhé najväčšie mesto Severného Macedónska sa nachádza len cca 60 km od Ohridu. Aj toto je mesto pod horami so starým nádychom a množstvom pekných kostolíkov.
7. Skopje – Do hlavného a najväčšieho mesta krajiny to nemáte vôbec ďaleko, len 172 km. Skopje je mestom, ktoré vás môže prekvapiť, posúďte sami a prečítajte si blog o Skopje.
8. Pella – Ohrid má výbornú polohu v tom, že dovidíte do Albánska a ste kúsok od Grécka. Len 220 km od mesta leží historická grécka Pella, rodisko Alexandra Macedónskeho.
9. Solún – Tu sa organizujú z Ohridu jednodňové poznávacie zájazdy. Je iba o kúsok ďalej ako Pella a je populárnym letoviskom i miestom, odkiaľ pochádzajú Cyril a Metod.
10. Tirana – Ešte bližšie ako Skopje či Solún je k Ohridu hlavné albánske mesto Tirana. Dostanete sa sem za cca 2,5 h po trase dlhej 134 km.

Ohrid sa navštíviť oplatí. Pre jeho pokojnú a tolerantnú atmosféru, výbornú kuchyňu a všetky kostolíky, ktoré možno sprvu pôsobia ako na jedno kopyto, každý z nich je však jedinečný. Stále celkom lacný a trochu iný Balkán, ktorý dýcha skvelou atmosférou a okolitá príroda vás tu skrátka očarí.