Corona a Zanzibar (očami miestnych)

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že koronavírus zasiahne tvoju krajinu?

Na Zanzibare to bolo o to špecifickejšie, že veľkú časť našich hostí tvoria práve Taliani, a keďže vieme, ako veľmi je Taliansko postihnuté, začalo byť jasné, že vírus sa skôr či neskôr stane realitou aj pre Zanzibar a Tanzániu. A išlo to veľmi rýchlo. Ešte na začiatku marca sme všetci dúfali, že celá tá vec sa skončí skôr, než príde ďalšia skupina klientov, že to bude len ďalšia z poplašných bublín, ktorá skrátka pominie. No takmer zo dňa na deň sme pochopili, že toto je niečo iné, oveľa vážnejšie, že toto len tak skoro neskončí. Asi celý život si budem pamätať 9. marec, keď nám pobyt zrušila prvá veľká talianska skupina. Od tej chvíle sa to začalo sypať. Svoje pobyty odvolávali ďalší a ďalší hostia, postupne aj z iných krajín, ako sa v európskych krajinách začali zatvárať hranice, rušiť lety... V priebehu pár dní už bol dopad koronavírusu aj na Zanzibar jasný, aj keď stále najmä ekonomicky. Zatiaľ je v celej *Tanzánii šesť prípadov ochorenia, vo všetkých prípadoch ide o ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Myslím, že štyria sú Tanzánčania a dvaja cudzinci, všetci sa majú relatívne dobre.

Ako sa situácia s vírusom u vás vyvíjala, a aké pocity to vyvolalo u ľudí?

Prvý známy prípad ochorenia u nás bola pani, ktorá prišla z Európy, cestovala po Belgicku, Švédsku a ďalších krajinách. Ona sama sa dobrovoľne dala do karantény. Mala pocit, že by mohla byť nositeľkou vírusu, pretože bola v Európe v kontakte s niekým, o kom vedela, že je nakazený. A napokon sa ukázalo, že naozaj má koronavírus. No vodí sa jej relatívne dobre a vyzerá to tak, že čoskoro bude aj celkom zdravá. To bol u nás prvý prípad, po ktorom na ďalší deň nasledovali ďalšie dva, a o ďalšie dva dni boli známe ďalšie tri prípady. Pokiaľ viem, doteraz je u nás známych iba týchto šesť prípadov, a všetci dúfame a prajeme si, aby to takto aj zostalo. Celkovo sú však ľudia u nás veľmi opatrní, obozretní. Veríme, že ak sa budeme správať disciplinovane, môžeme sa vyhnúť vypuknutiu choroby vo veľkých číslach, že budeme akýmsi vzorovým príkladom, že sa to zvládnuť dá. Som rada, že vláda pristúpila k celej situácii rozumne a rozhodla sa pre niekoľko správnych, nekompromisných obmedzení. Takže ja osobne stále dúfam, že všetko pre nás dopadne dobre...

Aké boli tie konkrétne kroky vlády?

Napríklad pri vstupe do nemocnice musia mať všetci špeciálne povolenie od polície, inak sa dnu nedostanú, čo je podľa mňa výborné a efektívne nariadenie. Pred nemocnicami, lekárňami, ale aj mnohými obchodmi sú ľudia, ktorí ťa pred vstupom do objektu dezinfikujú. Veľká väčšina ľudí si tu chráni tváre rúškami, čo u nás nie je až taký veľký problém, keďže ako v moslimskej krajine si tu ženy zvykli zahaľovať tvár už predtým, no teraz je to ešte viac. Školy v Tanzánii sú zavreté už vyše týždňa, futbalové zápasy sú bez divákov, obchody majú skrátenú pracovnú dobu, po šiestej si tu už nič nekúpite. Jeden z prvých krokov boli tiež zrušené lety z Talianska. Musím povedať, že vláda sa zachovala veľmi uvedomelo a promptne a mám pocit, že sme na výnimočný stav pripravení. Dôležité bolo, že sme začali konať rýchlo, nečakali, kým bude situácia hrozivá. K rozumným vládnym rozhodnutiam prispeli aj samotní obyvatelia svojou rozvahou, disciplínou. Viem o tom, že viacerí sa sami dobrovoľne rozhodli pre domácu karanténu. Opakujem, stále verím, a nie som sama, že to u nás prejde bez toho, aby sme sa dostali do vysokých čísiel ochorení.

Kedy ste teda na vašom ostrove zažili poslednú skupinu bezstarostných turistov?

Konkrétne naša spoločnosť mala poslednú takúto skupinku na konci februára. Vtedy nikto ani len netušil, ako rýchlo a mohutne sa táto záležitosť bude šíriť. Čakali sme, že koncom marca sa už všetko dostane do normálu, turisti opäť budú chodiť vo veľkom a na vírus si nikto ani nespomenie. Stále máme nádej, že tí, čo sa sem chystali prísť v najbližších týždňoch, aj prídu. No v tejto chvíli nikto nič presnejšie nevie, zostáva iba dúfať.

Sú na Zanzibare ešte v tejto chvíli nejakí turisti?

Nemôžem to tvrdiť s istotou, ale predpokladám, že veľká väčšina, ak nie všetci turisti, odišli. Od pondelka som v meste nebola, takže to neviem povedať presne, no v pondelok som ešte potulujúcich sa dvoch-troch turistov v uliciach videla. Sú to zvláštne pohľady, letisko je prázdne, všetky tie miesta, ešte nedávno preplnené ruchom ľudí z celého sveta, sú zrazu pusté. Veľa hotelov a reštaurácií je celkom zatvorených. Je to pocit až akéhosi mŕtveho mesta. Samozrejme, miestni ľudia žijú ďalej svoje životy, no vyhýbame sa potriasaniu rúk, a podobne. Ľudia sú si veľmi dobre vedomí hrozby, ktorá je vo svete, čo je, myslím si, dobre.

Cítiť v krajine aj strach?

V tejto situácii, keď u nás počítame šesť nakazených ľudí, je situácia relatívne pokojná a stále máme nádej, že sa to nerozrastie do takých meradiel, ako inde vo svete. Ak tu vládne z niečoho strach, tak z toho, aký to bude mať vplyv na ekonomiku. Tieto obavy podľa mňa vládnu dnes po celom svete, popri prvotnom strachu zo samotného vírusu. Čo to urobí z ekonomikou sveta? Nemyslím, že by sa veci rýchlo a hladko vrátili do starých koľají len tak, lusknutím prsta. Uvidíme...

Ktoré opatrenia považuješ za kľúčové, užitočné pre zastavenie šírenia nákazy? Sú u vás aj také, ktoré sa ti zdajú už ´príliš´?

Musím povedať, že podľa mňa nič nie je v tejto situácii ´príliš´. Súhlasím s tým, aby sme pár týždňov sedeli disciplinovane doma, nestretávali sa zbytočne s druhými, a tak celkom zabránili šíreniu. Určite je to lepšie, ako robiť iba polovičné riešenia a odovzdávať si vírus medzi sebou ďalej. Tak nikdy nedosiahneme úspešný koniec. Nedávno sa mi dostal do rúk článok o nejakej obci v severnom Taliansku, kde už od začiatku dodržiavali veľmi striktné opatrenia, s ktorými ostatné časti krajiny meškali. Tak sa tejto obci podarilo uchrániť sa pred nákazou. To hovorí za všetko. Preto si myslím, že nikdy v tomto nemôžeme byť príliš striktní, ak chceme, aby to prešlo čo najskôr. To je môj osobný názor.

Ako dlho si myslíš, že bude trvať, kým sa záležitosti a turistický ruch u vás dostane do starých koľají.

To naozaj neviem. Keď odchádzali naši zatiaľ poslední hostia, rozprávala som sa na letisku o tomto s jedným zamestnancom. Ten tvrdil, že bude trvať dva-tri mesiace, kým vírus prehrmí, a ďalšie tri mesiace, kým sa ekonomika a cestovný ruch postaví znovu na nohy. Každopádne, musíme byť trpezliví, postupovať dôsledne, disciplinovane a čakať. Ale úprimne, neviem, nie som si istá, či sa vôbec veci vrátia do starých koľají pred pandémiou. A teraz nehovorím len o pandémii. V súvislosti s tým, ako pozitívne reaguje na spomalenie sveta príroda, sa začíname zamýšľať nad tým, ako zmeniť svoje správanie, životný štýl. Aj skúsenosť, že sme zrazu zavretí doma, veľmi obmedzení v sociálnych kontaktoch, mnohí aj celkom sami, nás núti zamýšľať sa, prehodnocovať svoj život. Myslím, že pandémia bude mať obrovský dopad na ľudstvo ako také, a určite nielen po ekonomickej stránke. Z krátkodobého hľadiska určite, a bolo by dobré, keby sme sa nad sebou zamysleli a urobili zmeny aj z hľadiska dlhodobého. Ak by si ľudia uvedomili, že musíme prestať ruinovať prírodu, bola by to aspoň jedna dobrá vec, ktorú vírus priniesol. A čo sa týka turistického ruchu? Rozbehne sa v septembri? Prajem si, aby to bolo skôr, pretože na mňa má táto situácia rovnaký dopad ako na kohokoľvek iného, kto pracuje v turizme. Je tu veľa ľudí, ktorí stratili prácu, aj expatov, ktorých sa spoločnosti zbavujú ako prvých. No bohužiaľ, už teraz sa javí, že to zotavenie skrátka bude vyžadovať trochu viac času. Iste, že by som si priala, aby som sa už zajtra zobudila do dňa, kedy náš ostrov opäť bude žiť typickým turistickým ruchom, aký tu vládol vždy. No som realistka...

Čo budú tvoje prvé kroky, keď bude po pandémii?

No, v prvom rade určite zájdem na dobrú kávu do mesta. Áno, určite si dám obľúbené cappuccino, pretože doma nemám kvalitnú mašinu na penu do kávy! (smiech) Teším sa, že vôbec vyjdem z domu, lebo teraz viac-menej sedím doma. Verím, že je to to najbezpečnejšie, čo sa dá teraz robiť, a navyše, ulice sú prázdne, aj tak tam niet čo robiť. A ďalej? No, budem sa tešiť, ako sa naši klienti k nám začnú vracať a ja sa vrátim ku svojej každodennej robote. Myslím, že budem popritom viac myslieť na prírodu, ktorá nás obklopuje, a uvažovať o tom, ako sa dá žiť a pracovať aj v turistickom ruchu viac v symbióze s ňou. Takže sa teším na to, že nájdeme nové, ekologickejšie spôsoby, ako pôsobiť v tomto segmente. A budeme, samozrejme, spolu usilovne pracovať na odstraňovaní všetkých následkov, ktoré nám pandémia priniesla.

Opatrujte sa všetci, nech ste kdekoľvek! Verím, že sa v plnom zdraví a čoskoro uvidíme! Takže - kwaheri – čo znamená v svahilčine dovidenia, či veľa šťastia. Alebo ešte lepšie - ´baadaye!´ - teda, vidíme sa čoskoro!

Dufam ja budu vam vidit, dovidenia, nashledanou! Bude dobre!

Situáciu v Ekvádore nám priblížila Lorena Tapia de Morillo. 

O corone v švédskom Štokholme sme sa rozprávali s Johanom Tegstamom.

Situáciu v Buenos Aires a v Argentíne nám priblížil Matias Schwab.

O Nórsku sme sa rozprávali s Jánom Zimom.