Rozhovor s Ľubošom Fellnerom k 17. novembru

Stále som chlapec zo slovenského sídliska, Východoeurópan s dávnym komplexom menejcennosti z národa, o ktorom svet veľa nevie. Svetoobčanmi sú skôr moje tri deti, rozprávajú svetovými jazykmi oveľa lepšie než ja. Ja sa však stále najviac cítim ako Slovák. Zároveň musím povedať, že mám rád svet, všetky národy aj všetky náboženstvá. Preto sa ma rasový či politický hejt, napríklad voči Iránu, Číne alebo migrantom, jednoducho netýka.

Začal som študovať ešte v časoch socializmu. A čo si vtedy mohol človek vybrať? Študovať právo v socializme? Komunistické právo? Alebo socialistickú ekonómiu? Diplomaciu v Moskve? Neznášal som Sovietsky zväz a chcel som robiť niečo, čo má skutočný zmysel.

Lekár lieči kapitalistu aj komunistu rovnako. Do medicíny sa politika neplietla, pretože aj papaláši chceli prežiť. Na lekársku fakultu sa nedostal hocikto, bolo treba sa poriadne učiť. Mal som samé jednotky a napokon to bol dobrý výber.

Mám rád unikátnosti, ten pocit, keď som niekde prvý. V BUBO tomu hovoríme „uloviť unikátny zážitok“. Presne taký pocit som mal, keď som bol prítomný pri prvej úspešnej transplantácii srdca. Byť súčasťou niečoho tak výnimočného bolo zážitkom z rovnakého súdka.

Musím však dodať, že v tom čase som pracoval na kardiochirurgii a 20. marca, v deň mojich narodenín, som mal naozaj nočnú službu. Bol som len posledným článkom v tíme, ktorý mohol všetko sledovať zblízka. Operovali iní, ako napríklad profesor Viliam Fischer, doktor Michal Hulman a Ivo Gašparovič. Práve im patrí uznanie a zásluha za tento historický výkon.

Ako som spomínal, dvadsať rokov som prežil v socializme za ostnatým drôtom. To si dnes už málokto vie predstaviť. Ísť nakupovať do Rakúska? To sa zdalo nereálne, možno ešte menej ako odletieť v sovietskej rakete na Mesiac. A potom prišiel november 1989. S kamarátmi sme ten drôt vlastnoručne rozstrihli a kúsok z neho mám dodnes zarámovaný vo svojej kancelárii. Pripomína mi, že cez tú dieru v plote sme doslova vyšli do sveta.

Zrazu tu bola sloboda. Mal som dvadsať rokov a okamžite sme vyrazili objavovať ten dovtedy zakázaný západný svet.

Svet mi bol blízky už od detstva, najmä kvôli mojim otvoreným a vzdelaným rodičom. Obdivujem ostatných slovenských cestovateľov, ktorí to mali ťažšie než ja. Môj otec, univerzitný profesor, robil doktorát v nórskom Trondheime v roku 1968, v čase, keď sa v komunistickom Československu na chvíľu uvoľnili pomery. Neboli sme nijako privilegovaní, skôr naopak, v krajine robotníkov a roľníkov patrili intelektuáli medzi tých menej obľúbených. Napriek tomu sme sa dostali do Juhoslávie a keď som mal asi desať rokov, aj do Benátok.

Priznám sa, vtedy ma to veľmi neuchvátilo. Nemali sme peniaze ani na zmrzlinu, ani na gondolu. Neskôr, keď som mal asi šestnásť, sme boli v Chorvátsku a tam sa nám podarilo zbaliť Talianky z Mantovy – dali prednosť nám pred Holanďanmi a Britmi. Divokí chlapci z východu boli pre ne zrejme väčšia exotika. Aj v tých časoch som tak mal aspoň drobný kontakt so západom. Do nášho panelákového bytu na 11. poschodí občas prišli otcovi kamaráti z Nórska či USA. Boli trochu blázniví, ale inak veľmi sympatickí vedci. Neskôr nám posielali knihy a LP platne, a tak som už počas socializmu počúval hudbu, ktorá u nás bola zakázaná.

Cestovať naozaj naplno som však začal až po páde železnej opony. Bolo to úžasné. Pamätám si, ako sme si s kamarátmi povedali: „Stretneme sa v nedeľu o desiatej pod Eiffelovkou,“ a jednoducho sme vyrazili stopom. Spali sme pod Eiffelovkou, v kríkoch, spolu so zlodejmi z Maroka, ktorí ukradli televízor. Boli sme mladí chalani z východu a na Západe vtedy panovala obrovská vlna podpory voči nám. Často sa stalo, že nás zastavili mladé dievčatá, odviedli nás k rodičom domov, dali nám jesť a dovolili nám u nich prespať.

„Keď stlačíš toto, zhasne svetlo,“ vysvetľovali nám, ako funguje vypínač. „Dnes bude na večeru mäso! Uvidíte mäso!“ chválili sa a mne bolo jasné, že mediálny vplyv funguje na Západe rovnako ako u nás. Správali sa k nám ako k Pygmejom, ktorí práve vyšli z pralesa. No ich dcéry boli iné. Otvorené, zvedavé a úplne bez predsudkov.

Keď mal český cestovateľ pán Miroslav Zikmund 100 rokov, bol som mu zagratulovať a toto isté som sa ho pýtal. Nevedel mi odpovedať. Sklamalo ma to a asi teraz sklamem ja vás. No je to asi ako so „zbytočnou“ vysokou školou či „zbytočnou“ návštevou galérie či opery.

Vikingovia už v 10. storočí písali, že ten, čo ostane doma, pozerá ako dobytok s otvorenými ústami, keď začnú rozprávať cestovatelia. U nás máme čosi ako išlo vajce na vandrovku. Rozprávky o Janovi, ktorý išiel do sveta. Odpoveď, prečo cestovať, môžete hľadať u našich klientov. Cestujú s nami najšikovnejší Slováci, veľmi úspešní ľudia a oni vedia, prečo cestujú a čo im to dáva.

Samozrejme, má to aj svoje negatíva. Keď som sa vrátil v roku 1996 z Iránu, tak som každému hovoril, že to, čo píšu naše médiá, nie je jednoducho pravda. Peržania sú veľmi vzdelaní a vskutku veľmi slušní ľudia. Išiel som vtedy do médií a hovoril to redaktorom ako prevratnú vec. Nikdy nikto nezareagoval, nikdy to nikto neuverejnil. Mám dojem, že cenzúra sa u nás stále pritvrdzovala, sloboda, za ktorú som bojoval ako študent v novembri 1989 po roku 2005 odchádzala ešte rýchlejšie. Iný názor nie je v našej malej krajinke vítaný a presadili sa agitátori. 

Názor dostávame cez „overené média", a to nám stačí. My máme držať krok. Ja za svoju otvorenosť a snahu o vypovedanie pravdy dostávam zo strany médii iba hejt a je to až absurdné, keď ma obvinia zo sexizmu a urobia zo mňa sexuálneho devianta a pedofila. Bez diskusie a iba memorovaním „nemennej pravdy" naša spoločnosť zakrnie.

To isté mám už desaťročia s Čínou, ktorú my na západe ohovárame, a pritom Čína ide systematicky hore a zlepšuje svojim občanom rapídne ich život, za čo sú im oni vďační. Pri mojich cestách som tridsať rokov pozoroval, že 90 % Číňanov zo srdca chváli svoju vládu. Po covide toto číslo výrazne kleslo asi na 50 %, možno aj nižšie. No koľko percent je to u nás? Dávajte si preto pri cestovaní pozor, môže sa vám stať aj to, čo mne - že ste vyčlenení z väčšinovej spoločnosti, ktorá bola kedysi ovplyvnená kázňami v kostoloch a dnes médiami, ktoré logicky preberajú politiku z centra. Opakujú tak chybu cirkvi, ktorá upálila Giordana Bruna za to, že v roku 1600 tvrdil, že Zem je guľatá. A vôbec ju nezaujímalo, že už 79 rokov predtým Fernão de Magalhães oboplával Zem. Ako ľudia sme sa príliš nezmenili.

No celkovo je cestovanie najlepšou vecou, čo môže dnes homo sapiens robiť. Cestovanie je skutočný boj proti rasizmu. Verím, že to nebude znieť ako klišé, ale je to taktiež najlepší boj za svetový mier. Ak totižto osobne spoznáte moslimov a tí vám opakovane pomôžu, alebo ak príde Rakúšan do našej opery a počuje, že sme kultúrny národ, tak nás už bude menej podceňovať. Cestovanie je náročné, musíte vyskočiť zo svojej zabehanej rutiny. Pre život každého homo sapiens je to ohromná vzpruha. Ale, pozor, ležať v all inclusive rezorte či popíjať na zakotvenej jachte nie je cestovanie.

Ja som štrngal s nimi. Od prvého dňa. Rodičia mojej vtedajšej frajerky jej zakázali sa so mnou stretávať. Mysleli si, že sa vráti rok 1968, na námestí nás postrieľajú a následne sa pomstia celým rodinám. 

Očakávania? Sloboda! To je to, čo som chcel. Vedel som, že ak bude sloboda, ja si už cestu nájdem. Nikdy som nechcel a ani neprijal od nikoho pomoc. Priznám sa, nechápem tie politické bilbordy na Slovensku, ktoré ponúkajú pomoc ľuďom. My ľudia si pomôžeme sami, no vytvorte nám podmienky – to jest slobodu a čestné milieu.

Mal som 20 rokov, bol som vždy skôr revolučná povaha a predstava slobody bola taká sladká.

Očakávania prišli až neskôr, keď som navštívil po prvý raz Singapur. Toto mesto bolo pred zopár desaťročiami džungľou plnou tigrov a nebolo tu absolútne nič, ani pitná voda. Predstavoval som si, že slobodné Slovensko dokáže ísť rovnakým smerom k prosperite. Tak ako súkromná firma. Tak ako Spojené arabské emiráty či obrovská Čína.

Naše status quo je pre mňa obrovským sklamaním a ak takto pôjdeme ešte zopár rokov ďalej, tak Slovensko v dnešnej podobe zanikne. Do vlád sa u nás dostávajú drzí rečníci a nie „makači“. Média tlačia neuveriteľne neschopných ľudí. Nie je to iba u nás, je to problém západnej civilizácie ako takej – u nás je to iba vypuklejšie.

Môj sused Talian Giulio mi po jednom zájazde s BUBO s úsmevom povedal: „Toto nie je BUBO tour, ale tortour.“ A mal pravdu, naše cesty nebývajú jednoduché. Sú náročné, fyzicky aj psychicky. Starší klienti často so žartom hovoria, že po dovolenke s BUBO si treba vziať ešte jednu – na oddych. No práve preto si myslím, že by takéto zážitky mali zažiť mladí. Námahu, pot, niekedy aj únavu, pretože práve v takých chvíľach človek rastie.

Je dôležité poznať svet aj tam, kde sa ľudia nemajú tak dobre ako my. Chápem, že mladí často nemajú veľa peňazí a ak im rodičia nezaplatia zájazd s BUBO, musia dlho šetriť. No napriek tomu by som im to odporučil. Choďte! Navštívte školy, ako to robíme my už 33 rokov, prineste deťom s rozžiarenými očami perá, zošity či inú formu pomoci. Takáto cesta má zmysel.

Pre mladých je podľa mňa najhodnotnejšia dovolenka tá, ktorá ich vytrhne z komfortnej zóny. Namiesto opíjania sa na pláži radšej vyzbierajte odpadky z piesku. Namiesto rýchleho preletu krajiny sa ponorte do jej histórie, ochutnajte miestne jedlo, vnímajte jej obyvateľov ako ľudí, nie ako potenciálnych migrantov. Pokúste sa pozerať na svet bez eurocentrizmu, s otvorenou mysľou.

A ak po návrate vaši kamaráti nebudú súhlasiť s vašimi názormi, nevadí. Budujte si vlastné. Lebo keď všetci hovoria to isté, je to nielen nuda, ale aj znak stagnácie. Pokrok a osobný úspech prichádzajú len vtedy, keď človek rozmýšľa samostatne. A v dobe, keď umelá inteligencia rýchlo napreduje, bude práve schopnosť individuálneho myslenia tou najväčšou devízou. Cestovanie je pre mladých ľudí nesmierne dôležité.

Tento deň pre mňa veľa znamená. Kým sme ešte tlačili katalóg, vždy sme ho krstili 17. novembra. Krstili sme ho na rieke Omo s jedným z najexotickejších kmeňov našej planéty priamo pod najvyšším vodopádom sveta, pod Salto Angel, a krstili ho aj naši sprievodcovia na všetkých kontinentoch. Okrem mňa si zvykli na túto tradíciu aj oni.

Z ekologických dôvodov katalóg dnes netlačíme a 17. novembra sa snažíme sadiť stromy v blízkosti Bratislavy, na trojhraničí Slovenska, Maďarska a Rakúska. Každopádne, sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra, je pre mňa stále extrémne dôležitá a tzv. ,,cancel culture" je veľkou chybou.

Keď som na Slovensku, prídem na námestie SNP v Bratislave a pripomeniem si, o čo som tu v zime 1989 bojoval - o slobodu - a táto nám teraz uniká...

Spomínal som vysokú školu, operu, návštevu galérie. Niečo to stojí a stojí to aj váš čas. Okrem toho, že cestovanie taktiež pohlcuje váš čas a peniaze, sú tu už iba samé pozitíva. Obrovské pozitíva.

Keď som behával maratóny, tak nám tréner vysvetľoval, že musíme mať prestávku na regeneráciu. Tak je to aj v živote. My ľudia sme výkonnejší, keď si oddýchneme. Tí, čo sa živia „hlavou“, si neoddýchnu pri ležaní a ničnerobení. Preto s nami chodí intelektuálna elita národa, lebo konkrétne naše zájazdy sú náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Negatíva cestovania môže vnímať cestovateľ začiatočník. Pri cestovaní (ako aj pri každej činnosti) niečo musíte vedieť. Od získania víz, čo robiť pri zrušení letov, po tropické choroby. Ide o stovky, tisíce detailov a v každej krajine je to iné. Keby za socializmu vošiel usmiaty černoch do krčmy v Terchovej, tak dostane po papuli a ani by nevedel, čo zlé urobil. Neurobil nič, len bol na zlom mieste.

Teším sa na éru AI. Už teraz nám veľmi pomáha a a jej pokrok je neuveriteľne rýchly. Verím, že vďaka nej dokážeme našim klientom prinášať vyššiu kvalitu služieb za nižšie ceny. Samozrejme, AI nahradí niektorých ľudí, a to najmä tých, ktorí stagnujú a nemajú chuť sa posúvať dopredu. No šikovných, aktívnych, múdrych, skúsených a predovšetkým kreatívnych ľudí nenahradí nikdy. Pretože aj keď sa dobrý sprievodca niekedy zmýli v dátume, nikdy sa nestratí. Má totiž to, čo stroje nemajú: ľudskosť a prirodzený vzťah k ľuďom.

Myslím, že áno, ale záleží na tom, koho sa pýtate. Máme klientov, ktorí si objednávajú zájazdy súkromným lietadlom, bývajú len v hoteloch s michelinskými reštauráciami, no zároveň ide o veľmi vzdelaných ľudí, ktorí túžia po autentických zážitkoch. Preto si vyberajú BUBO, nechcú len pohodlie, ale aj hĺbku, poznanie a emóciu.

Pre mňa osobne je luxus práve v spojení týchto svetov. Nemám rád pozlátko, mám rád skutočnú kvalitu, zvonku aj zvnútra. Už 33 rokov sa snažím, aby sa BUBO stále zlepšovalo a aby som sa mohol za každého človeka vo firme postaviť. Dosiahnuť špičkovú kvalitu je ťažké a my sme, úprimne povedané, stále len v polovici cesty. No mám z BUBO dobrý pocit. Nie preto, že máme skvelé recenzie na Googli, ale preto, že vieme, čo robíme. Nie všetko vyjde dokonale, no chybovosť je minimálna (možno promile). Naša priemerná spokojnosť klientov sa tento rok pohybuje okolo 99 %. Celý náš tím, všetkých 180 ľudí, robí naplno.

Dnes som bol na recepcii v hoteli Carlton, kam ma pozvala nová veľvyslankyňa Alžírska. Stretol som tam známeho právnika, ktorý mi vravel, že chce ísť s nami na Sokotru. Najskôr som mu povedal, že to možno nebude preňho, ale jeho manželka ma rýchlo opravila. Ich kamarátka tam práve teraz je a je nadšená. A mala pravdu. Sokotra je pre nás výnimočná destinácia. Boli sme tam prví už pred 15 rokmi a aj dnes tam robíme najviac zájazdov. Napísal som o tom blog a na našom YouTube kanáli nájdete aj film o Sokotre. Pre mňa osobne je práve toto luxus – unikátnosť, zážitok, dotyk s niečím výnimočným.

No moju ženu by som sem nevzal. Ona má rada ten klasický, „tradičný“ luxus, t.j. krásne hotely, pohodlie, servis. A má na to právo. Je skvelá, športovkyňa, lekárka, žena, ktorá tvrdo pracuje. Každý z nás si pod luxusom predstavuje niečo iné, a to je v poriadku. Nerád niekomu vnucujem svoje myslenie alebo sa tvárim, že len ja mám pravdu.

Jednu vec však viem – keď chcem dobré víno, pozriem sa, čo si o ňom myslí Robert Parker. A keď niekto na Slovensku hľadá skutočný vrchol cestovania, opýta sa BUBO.

Ekológii sa venujem už viac než tridsať rokov a budem v tom pokračovať. Aj keď sa hovorí, že Bill Gates od nej postupne ustupuje. V BUBO dlhodobo presadzujem myšlienku, že naša firma má robiť dobré veci, a veľmi ma teší, keď sa s týmto postojom stotožní väčšina našich ľudí. Skvelým príkladom je naše plávanie cez Dunaj – Transdanube Swim, kde naši zamestnanci pomáhajú zadarmo. Takto symbolicky vraciame spoločnosti časť svojho úspechu a ukazujeme, že „lovíme zážitky“ aj zmysluplne. Navyše, z každého účastníckeho poplatku ide jedno euro na výsadbu Cestovateľského lesa. Aj tam chcem, aby naši ľudia prichádzali pomáhať dobrovoľne. Zatiaľ mám na týchto akciách stopercentnú účasť.

Proti overtourizmu však dokážu účinne bojovať len odborníci. Najväčší problém predstavujú Airbnb a low-costové aerolinky, hoci ich všetci používame. Pravdou však je, že aj v preplnených mestách, ako sú Barcelona, Amsterdam, Paríž či Londýn, existujú úžasné miesta s minimom turistov. Len ich musíte poznať. Začiatočníci ich, žiaľ, často neobjavia, pretože sa sústredia na populárne „instagramové spoty“.

Otázka teda znie: cestovať do odľahlých oblastí, alebo nie? Bol som sedemkrát na Fidži, v krajine s 333 ostrovmi, známej panenskou prírodou. Počas pandémie boli Fijijčania takmer prinútení predať časť svojho územia austrálskym ťažobným spoločnostiam. Našťastie sa turizmus po covide opäť rozbehol a krajinu zachránil. My, turisti, túžime po čistej, krásnej, nepoškvrnenej prírode, no zároveň práve my môžeme byť zárukou jej prežitia. Verím, že mnohé exotické kmene by už dávno zanikli, keby k nim neprichádzali návštevníci. Aj tak však pôvodná kultúra mizne a mizne rýchlo.

Ak chcete pochopiť, o čom hovorím, vyrazte s nami do Iraku, Sýrie, Afganistanu či Mjanmarska. Práve tam ešte môžete zažiť autenticitu, ktorá sa inde zo sveta vytráca. Sú to miesta, ktoré boli roky zatvorené, často pre vojnové konflikty. Alebo sa vyberte na vzdialené ostrovy, ktoré sa snažím priblížiť vo svojich blogoch a filmoch. Dnes, ak chcete zažiť niečo skutočne pôvodné, musíte cestovať naozaj veľmi ďaleko.

Vôbec. Milujem New York, bol som tam asi dvadsať ráz. No vyspelejšie je Japonsko. Ľudia sú šťastnejší na Srí Lanke. Avšak ja som doma na Slovensku. Mám rád Dunaj, jedlo od svokry a mojej mamy. Tu mám kamarátov. Tento „bordelík“ mám rád. A aj keď náš štát funguje dlhodobo veľmi zle, tak vy ako individualita slobodu predsa len máte a viete ju premeniť na svoj osobný úspech.

Po Európe som začal navštevovať Áziu a oslovil ma hinduizmus, budhizmus, džinizmus, islam či sikhizmus. Študoval som dané náboženstvá, prečítal som veľa kníh, trávil som čas v kláštoroch. Hlavne som ale pozoroval, ako sa ľudia správajú.

My kresťania hovoríme o mieri a potom vedieme vojny. Mám pocit, že celý západný svet jedno hovorí a druhé robí. Napríklad taká Čína nielen hovorí o harmónii, ale aj dodržiava svoje slovo. Zdá sa mi, že iné kultúry sú oveľa mierumilovnejšie než tá naša. Iba my tu, na malom Slovensku, si môžeme myslieť, že toto si okolitý svet nevšimne.

Zaujíma ma tiež dlhovekosť a dobrý život. Bol som na juhu Japonska na ostrovoch Okinawa a oni majú pre dobrý život jednoduché tri body: ikigai, moai, hara hachi bu. Ikigai je zmysel života, prečo sa oplatí v daný deň vstať z postele. Každý máme iné ikigai. Nemali by to byť iba peniaze. Naša činnosť by mala mať aj hlbší zmysel.

Moai je spoločenstvo, ktoré presahuje rodinu – my z BUBO sa takéto spoločenstvo s našimi vzdelanými klientmi snažíme vytvárať. Hara hachi bu znamená „jedz do polosýta“. Na Okinawe nájdete najviac storočných ľudí na našej planéte. Nielenže žijú najdlhšie, ale oni sú veselí, šťastní, aktívni a smejú sa so svojimi pravnúčatami.

Afriky sa mnoho ľudí bojí pre jej choroby, vojenské prevraty, neexistujúci servis. Prvý raz som bol v Afrike už v roku 1993. Keď som vstúpil na tú červenú pôdu, hneď som vedel, že som doma. Subsaharskú oblasť som navštívil v januári a februári roku 2000, bolo to na expedícii Kalahari. Prešiel som všetky africké krajiny, je ich až 54, čo je najviac zo všetkých svetadielov. 

Afričania si myslia, že sú kresťania, ale skôr ako samotnou vierou sa prejavujú pohanskými či animistickými zvykmi. Počas domorodých rituálov s krížmi si uctievajú Pannu Máriu a Ježiša Krista. Prirovnal by som to k rituálom woodoo... Keď v kostole spievajú a tancujú, cítite z nich obrovskú živočíšnosť. Vidíte, že kresťanstvo je iba niekde na povrchu a vo vnútri je to živelné.

Náboženstvo je filozofia a tá je pre formovanie života dôležitá. No Afrika je človečina, to prapôvodno v nás. Východy a západy slnka, vôňa, láska, tanec, smiech. Subsaharská Afrika nemá Machu Picchu ani Angkor Wat. No má neuveriteľne krásnu prírodu a hlavne ľudí. Mám rád myšlienku kmeňa a klanu.

Afrika je naša pravá podstata. My všetci aj ako hominidi či homo sapiens z Afriky pochádzame. To je dokázané vedecky. Vcelku nedávno sme sa odtiaľ pohli a aj keď sa vám to bude zdať zvláštne, väčšina našich predkov žila v Afrike. Každý kto toto čítate ste v hĺbke duše Afričan!

Je všeobecne známe, že najnavštevovanejšie krajiny sa nachádzajú na severe. Podľa Lonely Planet, BBC či CNN bude najväčším lákadlom nasledujúceho obdobia Alžírsko, ktoré vraj čaká výrazný nárast turizmu. Túto krajinu som prešiel celú a neskutočné fotografie nájdete vo fotogalérii pri našich zájazdoch do Alžírska. Pozrite si ich a určite mi dáte za pravdu, že má čo ponúknuť. Alžírsko je bohaté na zemný plyn a ropu, patrí medzi extrémne majetné a prakticky nezadlžené štáty. Nedávno som sa stretol s novou veľvyslankyňou a verím, že pre rok 2026 dohodneme pre našich klientov ešte výhodnejšie podmienky.

O Alžírsku sa u nás vie málo, no ide o obrovskú krajinu s významnými náleziskami lítia. Momentálne má napäté vzťahy s Francúzskom – dovoz z Francúzska je dokonca zakázaný – no aj napriek tomu je to krajina plná prekvapení a silných dojmov.

Určite odporúčam aj Egypt. Po dvadsiatich rokoch v Gíze, hneď oproti pyramídam, otvorili najväčšie archeologické múzeum sveta – Grand Egyptian Museum (GEM). Jeho návšteva je obrovským zážitkom. BUBO bolo prvou slovenskou skupinou, ktorá nové múzeum navštívila, a aj tento týždeň tam máme zájazd. Prehliadku vždy vedie skúsený egyptológ, ktorý ukáže najdôležitejšie exponáty a vysvetlí ich význam (klienti majú k dispozícii načúvacie prístroje).

Náš zájazd po Egypte je prepracovaný do detailov a už desaťročia sa od ostatných odlišuje. Cestu vedie od severu po juh, od Alexandrie, ktorú založil môj hrdina Alexander Macedónsky, až po nádherný chrám v Abu Simbel. Zájazd je akčný. Plavíme sa krásnymi felukami po Níle, jazdíme na ťavách cez Saharu, lietame balónmi nad Údolím kráľov a potápame sa v Červenom mori. Ponúkame množstvo termínov, z ktorých si vyberie každý. Je to síce náročná cesta, plná poznania, ale zároveň investícia do seba. Egypt s BUBO vás posunie ďalej ako človeka a dá vám veľa.

V subsaharskej Afrike patria medzi najväčšie lákadlá Keňa, Tanzánia a v poslednom čase aj Juhoafrická republika, keďže Slovákom po dlhých rokoch zrušili vízovú povinnosť. To je veľká úľava – víza boli skutočne nočnou morou a pamätám si, ako som na ambasádu vo Viedni chodil ako na klavír. Môžem odporučiť aj náš zájazd JAR, Lesotho a Svazijsko – 9 dní Afriky, kde nemusíte platiť za víza. Oproti minulému roku tak ušetríte stovky eur.

Zanzibar je stále veľkým hitom, no rovnako výnimočné sú aj ostrovy Seychely, Maurícius, Réunion a Madagaskar. Dovolím si povedať, že sú nielen krajšie, ale aj zaujímavejšie. Na Zanzibar sme začali chodiť ešte v minulom storočí, keď ho nikto nepoznal – a presne to je na cestovaní krásne: byť o krok vpred. Verím, že novým „Zanzibarom“ budú čoskoro Ghana, Pobrežie Slonoviny a Sierra Leone – o týchto krajinách ešte veľa počuť budeme. A ak hľadáte miesto s ešte krajšími plážami, odporúčam ostrov Sokotra. Zájazdy na Sokotru sú majú charakter expedície, no príroda je božská.

Ja si neškrtám krajiny, ale opakovane sa do nich vraciam. Nie až tak často ako moji sprievodcovia, ktorí sú úplní profesionáli vo svojej destinácii a v danej krajine dlhé mesiace v roku aj žijú. No aj v Taliansku som bol desiatky ráz. V Indii som bol štyridsaťosemkrát, čo tiež nie je na tak krásnu krajinu veľa. Tak ako niekto chodí do Talianska, ja chodím do Indie. Veľa Slovákov navštívi túto neuveriteľnú hinduistickú krajinu iba raz, čo je veľká škoda.

Aby som vám ju lepšie priblížil, našiel som isté paralely medzi oboma krajinami – Indiou a Talianskom. Obe majú úžasnú starú kultúru. Sever je úplne odlišný od juhu. Na severe oboch krajín sú nádherné hory – Alpy či Himaláje, na juhu krásne pláže a zdravé jedlo. Tak ako na spoznanie Talianska nestačí jedna návšteva, to isté platí aj o Indii. No a India má dvadsaťštyrikrát viac obyvateľov, takže si zaslúži ešte o trochu viac návštev. Nájdete tam množstvo národností a neuveriteľné množstvo jazykov.

Môj sused v Bratislave je Talian Giulio a každý piatok, keď som na Slovensku, chodíme k nemu jesť. V Indii mám známych a kamarátov už tridsať rokov. Poznám ich rodiny, oni boli viackrát na Slovensku. Pozorujem ich a postupne prenikám do ich kultúry. Môj partner je brahman z najvyššej kasty a vidím, ako je nespokojný, keď si jeho dcéra zoberie chlapca, ktorý je sikhského náboženstva. A je mu jedno, že ide o bohatú rodinu, ktorá žije v Kanade.

Na druhej strane mám známeho v Bombaji, ktorý vlastní tri fabriky. Je to jednoducho boháč. Bol som uňho v čase, keď sa mu narodila vnučka. Vtedy ma v luxusnom hoteli Taj zoznámil s najbohatším Indom – Mukeshom Ambanim. Keď som ho tu na Slovensku pozval na večeru, objednal si teľací steak. Nedalo sa mi nespýtať sa ho, či vie, že teľa je malá krava. On je obchodník, čo ho zaraďuje do tretej kasty, a úplne kašle na náboženské nariadenia. Môj bráhmanský partner naproti tomu nedá do úst nič z mäsa a je totálny vegán.

Spoločne sme sa ponorili na sútoku troch svätých riek – Gangy, Jamuny a mýtickej rieky Saraswati. Bolo to počas vyvrcholenia sviatku Kumbh Mela, ktorý sa koná raz za 144 rokov. Ak sa začítate do blogu o najväčšom festivale sveta Kumbh Mela a pozriete si fotografie, pochopíte, o čom hovorím. Tiež si viete predstaviť, že spoločný kúpeľ spája ľudí – a môj partner v Indii nielenže získal cenu za najlepšiu cestovnú kanceláriu Indie, ale máme aj nadštandardné vzťahy a pre našich klientov urobí vždy viac.

Pozor! India je svojská a luxus tam nájdete iba v malých ostrovčekoch hotelov. No ak sa na to pozriete mojimi očami a chcete vidieť exotiku a „čosi iné“, hinduistická India vám dá presne ten iný pohľad na svet. Pre mňa je to fascinujúce – a preto sa tam o pár týždňov opäť vraciam.

Mnohí ľudia, keď idú na dovolenku na Kubu, vrátia sa znechutení. Že tam bolo draho, zlé hotely, žiadne reštaurácie atď. No to je tým, že nešli s dobrým sprievodcom. My sme od roku 2002 najväčším predajcom Kuby. Mám mnoho diplomov z ambasády Kuby. Keď idú naši klienti s nami, tak sa im Kuba veľmi páči. Pritom aj z tohoto rozhovoru je jasné, že nie som komunista.

My v BUBO neorganizujeme poľovačky a snažíme sa robiť dobré veci. Je našim poslaním ukazovať Slovákom svet a ísť viac do hĺbky. A nechať na nich, nech si urobia svoj vlastný záver. Preto návštevu akejkoľvek krajiny odporúčam. Choďte tam a urobte si vlastný názor. Zatratiť krajiny a ich obyvateľov preto, lebo o nej píšu negatívne média, je chybou. Ja som sa na Kubu vrátil po dlhých rokoch a napísal som blog Kuba pred Fidelom a po ňom.

My sme napríklad vždy počas našich zájazdov do Tibetu používali tibetskú a nie čínsku cestovnú kanceláriu. V Mjanmarsku sme podporovali Aun Schan Su Ťij. Na Kube miestnych malých podnikateľov. Keď sa vám v krajine nepáči, je to chyba vášho sprievodcu. Keď budete na Slovensku hľadať michelinskú slovenskú reštauráciu, neuspejete. Máme však niečo iné.

Hovorí sa: „Nebojí sa iba blbec.“ Je úplne normálne, že keď idete do niečoho neznámeho, máte strach. Keď som vyrážal na expedície, blízki sa so mnou lúčili slovami: „Zbohom!“ Náročných výprav bolo naozaj dosť. Za zmienku stojí južný Kordofán v Sudáne (rok 2008), kde som viedol výpravu po stopách Leni Riefenstahl. Prešli sme vtedy z Kadugli do Talogi a ďalej do Abu Jubeiha. Po nás to už nikto nezopakoval.

O dva roky neskôr som prešiel cez mínové pole v Čade a plavil som sa po Čadskom jazere, ktoré v rokoch 1963 – 1998 zmenšilo svoju rozlohu až o 95 %. Ani túto výpravu po nás žiaden Slovák nezopakoval. Bál som sa aj v roku 1995, keď som išiel do Sýrie, a o rok neskôr do Iránu. Až tam som zistil, že ide o veľmi príjemné krajiny. Väčšinou sa mi obavy nepotvrdili.

Tento rok opäť organizujeme zájazdy do Iraku. Ide o vysokokvalitný produkt a zároveň o formu boja proti overturizmu. Sme tiež najväčším organizátorom zájazdov na jemenský ostrov Sokotra – odporúčam pozrieť si môj blog o Sokotre, kde uvidíte, že ide o skutočnú prírodnú nádheru.

Bol som už štvrtý raz v Afganistane a o tejto ceste sme na náš YouTube zverejnili film Afganistan. Chcel som vidieť zápasy buzkashi a sídlo Talibanu v meste Kandahár. Taktiež som túžil navštíviť hrobku dobyvateľa Dillí, Muhammada, v meste Ghazní. Afganistan nie je taký nebezpečný ako krajiny Sahelu (Sudán, Niger či Mali), kde som taktiež viedol expedície. Tam nás dokonca zatkli, a aj o tom píšem v blogu Pravda o Afganistane.

To je podobné, ako keby ste sa ma spýtali, aká je najkrajšia žena sveta. Teda moja manželka a potom moje dve dcéry, samozrejme. Chcem povedať, že zážitkov ulovíte na cestách veľa, a to každý jeden deň. Hlavne keď je vaším primárnym cieľom uloviť zážitok. My v BUBO sme lovci zážitkov a znamená to, že nečakáme, kým k nám príde zážitok, čo sa, samozrejme, často stáva na cestách, ale doslova ich vyhľadávame.

Verím spoločne s filozofom Konfuciom, že čo počujem, to zabudnem, čo vidím to si zapamätám, ale čo zažijem a vyskúšam, tomu porozumiem. Cez zážitky pochopíte svet viac. Nie je iba jeden zážitok, ani jedno najlepšie jedlo.

Mám veľmi veľa všelijakých talizmanov. Zažil som naozaj veľké množstvo rituálov, počas ktorých nás zasväcovali šamani. V mojej kancelárii sa nachádza veľa vecí. Veľa z nich som dostal do daru. Napríklad dostal som krokodíla, od náčelníka som obdržal štít,  na Sahare mi darovali nábojnicu, ktorú tam vraj nechal Muammar Kaddáfi. V mojej kancelárii sa nachádza aj dekoratívna nádoba z Jemenu a stavec veľryby slúži ako stolička na sedenie.

Veľmi rád mám kríž z kláštora Džvari nad mestom Mccheta v Gruzínsku. Keď som vošiel do kostola, cítil som veľmi silnú atmosféru. Gruzínske kresťanstvo na mňa tak zapôsobilo, že som si musel hneď tento kríž kúpiť.

Celkovo som si Gruzínsko veľmi obľúbil. Nielen na mňa zapôsobilo z hľadiska kresťanstva, ale aj z hľadiska vinárskej tradície, resp. výroby vína. Ak chcete zažiť niečo nové, určite odporúčam zájazd do Gruzínska. Zažijete tu podobné genius loci ako v tibetskom kláštore. Nedá sa to slovami opísať, musíte to zažiť.

O nás ľuďoch. Rituály, to sme my. Sme sociálne tvory a úspech sociálnych médií o tom vypovedá. Ľudia na západe, ktorí rýchlo strácajú kresťanskú vieru, dostávajú progresivistickú vieru v rovnosť, ekológiu, záchranu sveta. My ľudia sme sociálne tvory a tvory viery. Chceme veriť. V dobro.

Keď vo viere v dobro zodpovedajú aj naše činy, je to v poriadku, no v mnohých náboženstvách a aj v Me Too, Black Lives Matter sa však jedna komunita vyčleňuje od inej, a to dopadne ako medzi protestantmi a katolíkmi v Belfaste či medzi kresťanstvom a islamom či judaizmom. 

Rituály milujem a podľa mňa návšteva festivalov je univerzitou cestovateľstva. Ak máte tvrdý žalúdok nájdite si môj blog o rituáloch Ašura – ide o najkrvavejší rituál sveta. Ja milujem Vianoce, Veľkú noc. Jednoducho rituály k nášmu životu patria. Tancoval som na Woodo rituáloch, zažil som rituál v komunite Bwiti, kde som sa rozprával s mojím dlho mŕtvym dedom. Teraz je veľmi populárna ayahuasca, no to čo som zažil ja, je o tri triedy lepšie. Ayahuasca je ako čučo oproti pravým rituálom „tam vonku.“

Veľa podnikateľov je vyhorených. Tak sa to zvyčajne skončí. Ja to nemám. Robím to preto, lebo ma to baví. Túto prácu milujem, nerobím to pre peniaze. Aj počas expedícií si vlastne oddýchnem. Je to pre mňa forma relaxu, aj keď občas ide o boj o život. Či už ide o prechod džungľou alebo výstup na najvyššie vrchy Afriky či Amazónie, tam sa cítim živý.

Keď som začínal budovať cestovnú kanceláriu, bol som úplný amatér. Robil som chybu za chybou. Nebol som spokojný ja ani klienti. Problémy ma prekvapovali, a tak som musel nájsť odvahu vystúpiť pred klientmi a veci spätne vysvetľovať. Dnes, keď sa už považujem za profesionála, chyby dokážem predvídať a snažím sa im predísť.

Prvý odkaz pre mladých podnikateľov je, že je úplne normálne, keď sa veci kazia. Je to súčasť vývoja. Druhá zásada – vždy treba robiť všetko najlepšie, ako sa dá, a nikdy neklamať klienta. Proti vyhoreniu najlepšie funguje čestnosť, úprimnosť a vnútorný pokoj, ktorý pramení z pravdy – Concordia cum veritate.

Stále. Keď som mal šestnásť, chodil som do knižnice a hľadal diela existencialistov. Čítal som Franza Kafku, Friedricha Nietzscheho, Jean-Paul Sartrea. Mám veľa kníh filozofov. Keď som začal cestovať, tieto knihy som odložil – aj keď ma veľmi ovplyvnili – a začal som sa orientovať na prax.

Páči sa mi myšlienka reinkarnácie, kde sa síce vaša telesná schránka stratí – zmení sa na prach, popol, pri zoroastrianoch či v Tibete ju zjedia supy... No duša tu ostáva. Ak nemáte dar mysticizmu, ako ho nemám ja, tak sa na reinkarnáciu môžete pozrieť takto: vaša duša tu ostane vo vašich deťoch, či vo vašom diele, ktoré ste celý život tvorili.

Verím tomu, že človek má jednať čestne a robiť dobré veci a budovať si dobrú karmu. Žijeme v dobrom období a sloboda nám zaručuje možnosť osobného rozvoja. Je chybou robiť, hrabať iba do vlastného vačku, treba robiť dobré veci, podeliť sa s komunitou a hlavne robiť to, čomu veríte. Nie ničiť, ale budovať. Také tie „slniečkarské“ postoje sú teda koniec koncov dobré. Cynici majú horší život.

Áno, keď mali moje staršie deti menej ako 20 rokov, prešli tri najmenej navštevované krajiny sveta podľa talianskeho magazínu – krížom cez Pamír v Tadžikistane, Kiribati a Tuvalu. S mladšou dcérou som bol na ostrove Saint Pierre a Miquelon južnejšie od Newfoundlandu. Spoločne sme boli na Bermudách, vystúpili na vrchol Fuji, svätej hory Japonska. S mojím synom som sa zase vybral na Pitcairnove ostrovy, ktoré sú skutočne ďaleko ešte za Francúzskou Polynéziou, smerom k bodu Nemo. 

Milujem cestovať s našimi detskými zájazdmi. Deti sú cestovaniu neuveriteľne otvorené, nemajú predsudky a dokážu rýchlejšie pochopiť inú kultúru. Zároveň som si všimol, že ak som niekde s malými deťmi, napríklad v Indii, domáci ma vítajú s oveľa väčšou srdečnosťou. Aj oni sa zrazu otvoria. Deti jednoducho všade otvárajú dvere.

Priznávam, kedysi som deti so sebou brať nechcel. Myslel som si, že je to zbytočné, že sú to vyhodené peniaze, lebo to aj tak nepochopia. No potom moja manželka priletela s malými deťmi (mali sedem rokov) do Afriky, na Zanzibar. Syn si tam okamžite našiel kamaráta – masajského bojovníka, ktorého nazval „Džamp“, podľa jeho skákania. Ten mu daroval leví zub a palicu na zabíjanie levov. Bol z toho nadšený. Odvtedy sa moje deti doma zdravili „Džambo“, svahilským pozdravom, a ja som pochopil, že manželka mala opäť pravdu. Odvtedy cestujeme spolu a už by som to inak nechcel.

Moja manželka raz na leto povedala, že chce ísť k moru. Tak som zobral rodinu na Island. Odvtedy už destinácie radšej špecifikuje presnejšie. Minulý rok som bol s dcérou v Labradore a Novom Brunswicku a potom sme sa celá rodina stretli v New Yorku. Tento rok sme s deťmi precestovali Argentínu a Brazíliu, v minulosti aj Afganistan či Tasmániu. Pre nás neexistuje destinácia, ktorá by bola tabu.

Často si miesta vyberajú oni (Mexiko, India, Japonsko, Kuba či Saudská Arábia) a ja k nim pripravím neklasickú trasu. Berieme tam aj bežných klientov a často ide o cesty, ktoré sa podniknú raz za život. Ide o maximálne „ulovenie zážitkov“. V týchto krajinách sme už desaťročia najväčším organizátorom zájazdov.

Mám vybudované kontakty a moji partneri sa vždy snažia ukázať to najlepšie. Je to úplne iná úroveň cestovania.

S malými deťmi by som určite necestoval do oblastí s vysokým výskytom malárie ani tam, kde prebieha vojna. Nedávno som si napríklad podal žiadosť o víza do Gazy – a o týždeň na to tam vypukol konflikt. Do Gazy by som deti nebral ani predtým, situácia je tam dlhodobo zlá, dnes už priam otrasná.

So staršími deťmi sme však zažili množstvo dobrodružstiev – vkročili sme do Afganistanu, prešli Tadžikistan krížom, plavili sa na najodľahlejší ostrov Pacifiku Pitcairn, kde nás starosta privítal ako prvých Slovákov. Obyvateľmi sú potomkovia vzbúrencov z lode Bounty. Nedávno som zobral celú rodinu aj do najväčšej favely v Brazílii. Spoločne sme prešli dedinky južnej Indie a moje deti si svet zamilovali. Cítia sa v ňom ako doma a nemajú v sebe nepriateľstvo voči iným národom ani ľuďom.

Treba vedieť, že sú aj miesta, kde sú obmedzenia pre deti. Deti nemôžu ísť na Antarktídu, nemôžu ísť deti na prechádzku v mačkách po ľadovci Perito Moreno či na výstup na Kilimandžáro. Nedá sa to, aj kebyže chcem.

Asi peši. Mám rád, keď som blízko ľudí. Potom mám rád neklasické dopravné prostriedky, ako napríklad let balónom. Veľa z vás pozná tureckú Kapadokiu, ktorá veľmi preslávená. Počas 45-minútového letu sa vznášate ponad tufovými vežami či skalnými útvarmi v jednotlivých údoliach, ktoré sú pomenované podľa ich vzhľadu – Červené údolie, Údolie ruží, Meskender a Údolie lásky.

No ak by som mal odporučiť let balónom, bolo by to určite ponad ikonický mjanmarský Bagan. Toľko fascinujúcich chrámov pokope nenájdete nikde inde na svete. Na brehu rieky Iravadi vznikli v čase od 9. do 13. storočia. Na planine na nachádzalo až 10 000 chrámov, z ktorých sa zachovalo viac ako 2 000.

Verte mi, že to, čo uvidíte z balóna na najhistorickejšom mieste Mjanmarska, stojí skutočne za to. Pagodu v Mjanmarsku považujem za najkrajšiu pamiatku na svete. Napriek tomu, že v krajine stále prebieha občianska vojna, podarilo sa nám vyslať malú skupinu cestovateľov, ktorá spoznáva bezpečné miesta a krásy tohto jedinečného regiónu. Mjanmarsko som navštívil po prvý raz v roku 1996 – aj vďaka tejto krajine sa zo mňa stal lekár-cestovateľ.

Ak by som mal spomenúť bežnejší dopravný prostriedok, boli by to rikše. Keď som v Ázii, nedám na ne dopustiť. Na nich som strávil celé dni či týždne, najmä keď som žil v indickom Dillí. Vtedy som chodil na nich naozaj každý deň. Preto som si našiel jedného rikšiara a dohodol som sa s ním na cene 2 eurá za cestu. Raz sa stalo, že na konci jazdy si zrazu vypýtal 5 eur. Prečo? Dôvod mal jasný, v ten deň sme sa na cene vopred nedohodli... Pravidlá biznisu sú u nás iné ako v Ázii. Ja som si ho, samozrejme, už nikdy viac nezobral.

Neriešim veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Zmenu časového pásma si nevšímam. Priletím na miesto a vydržím do ôsmej večer. Na druhý deň vstanem ráno o ôsmej. Nikdy som s nemal problém s jet lagom, ale musím povedať, že sa to vekom nelepší, ale horší. Tak, ako môj syn môže piť v piatok do štvrtej rána a o ôsmej skáče do bazéna a nedostane virózu, ja som zo žúru zlomený ešte dva dni. Ak mladí ľudia dodržia môj recept, ísť spať o ôsmej a vstať o ôsmej, tak sú za dva dni bez problémov.

Počasie? Bol som na severnom póle, prišiel som domov na jediný deň a išiel som do Maroka, kde sme spali v stane. Vtedy bol júl a viac ako 50 °C. Stáva sa mi celkom často, že mením destinácie s rôznorodou klímou. Mám to rád, mám rád silné zážitky. My máme dnes výbornú výstroj, existujú kvalitné firmy a ich výrobky fungujú. Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista – to parafrázujem známe motto golfistov.

Slovensko je krásna krajina. Keď som začal sprevádzať pred 20 rokmi zájazdy na Nový Zéland, tak mi klienti hovorili: „Tak dlho sme leteli a vyzerá to tu rovnako.“ No po dvoch týždňoch videli ten rozdiel, nie v prírode, ale v službách – v reštaurácii to voláme ambiente. Všade, kam chodím, propagujem Košický maratón ako najstarší v Európe a druhý najstarší na svete a ešte sa mi nestalo, že by o tom niekto vedel.

Slovensko je, bohužiaľ, krajina bez dobrých vlád, krajina bez vízie. No inak je tu fajn. Každý si robíme nejakú malú víziu vo svojom dome, byte, záhrade a nehladíme za plot. No keď to mám brať z pohľadu biznisu, tak Slovensko pôjde v turizme hore a váš penzión reštaurácia, agroturizmus začne zarábať. Budúcnosť slovenského turizmu je ružová.

Keď som začal cestovať ja, hovorilo sa: „Slováci chodia na maltu.“ Priamo povedané, išli si stavať svojpomocne dom. Necestovali a boli tu iba akési vzdialené príbehy o drotároch. Tie našťastie vytlačili príbehy o Móricovi Beňovskom, ktorý bol šľachtic a o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja mám oveľa radšej pohľad na vzdelanca, hvezdára cestovateľa, ako na chudobného drotára, ktorému je jedno, kde je, len aby si zarobil groš.

Mnoho Slovákov pracuje v šírom svete, ale stále málo „iba tak zbytočne“ cestuje. Je to tisíc ráz lepšie než keď som začal, no ešte sa pokojne môžeme zlepšiť. Keď som zakladal BUBO, povedal som si, že mojím cieľom je rozvíjať slovenské cestovateľstvo. Robíme pre to všetko, čo sa dá – blogy, podcasty, YouTube – všetko zadarmo.

Novinkou v BUBO sú tiež AI blogy – naše prehliadky miest či zaujímavé tipy zo sveta načítala umelá inteligencia a vy si viete naše blogy aj vypočuť. Momentálne máme načítaných viac ako 750 AI blogov.

Aj v podcastoch Uchom po mape sa snažíme o najvyššiu kvalitu, ktorá predbieha zvyšok Slovenska. Nechcem, aby to vyznelo veľkohubo – však si podcasty alebo blogy otvorte a vypočujte. Je to naozaj lepšie, rozdielom je už veľmi príjemný hlas, ktorý blogy načítava.

Uvidíte, že za BUBO nie je žiaden trik, iba to, že sme naozaj lepší. Máme 120 sprievodcov, naša BCA (BUBO Cestovateľská Akadémia) má za sebou dve desaťročia, a tak vieme vychovať najlepších sprievodcov.

Ja som k tomu všetkému premietal snáď tisíc ráz, chodil som po školách... Vidím na mojich mladých sprievodcoch, aký majú „drive“ a viem, že niektorí z nich prerazia a budú to oni kto bude BUBO posúvať ďalej. Celkovo z ľudí v BUBO mám dnes veľmi dobrý pocit a nezdielam skepsu ostatných podnikateľov o úniku talentov.

Sme super. Slováci sa nevyvyšujú a nik proti nám nič nemá. Keď niekde poviete, že ste z Ameriky, ľudia sa často zamračia, ale keď poviete „Slovakia“, usmejú sa. Slováci nešetria tak ako napríklad naši českí bratia – doprajeme si, dáme zarobiť domácim, a aj preto sme sympatickí. Nie sme malicherní. Poznám stovky svojich klientov a väčšina z nich sú rozhľadení, otvorení ľudia. Nemusia so všetkým súhlasiť, no dokážu počúvať iný názor – nie sú zabetónovaní v jednom „správnom“ pohľade na svet.

Najmä tí v mojom veku sú voči nemenným pravdám skeptickí. „Mediálne vymývanie mozgov“ ich nezasiahlo, možno práve preto, že cestujú.

Slováci sú skvelí, ale budú ešte lepší, ak budú viac investovať do cestovania. Treba vyraziť čo najďalej. Najlepšie tam, kde pred vami nebol ešte žiaden sused. Choďte inde! Práve takéto cesty vám dajú nakoniec najviac.

Cestovanie sa stáva čoraz dostupnejším. Keď som si pred 25 rokmi doprial dovolenku na Kanárskych ostrovoch, bol som v hoteli jediný, kto nemal tetovanie. Väčšina turistov boli Briti a Nemci z robotníckeho prostredia a tí si takýto hotel vtedy mohli bez problémov dovoliť. Ja som bol lekár, už sedem rokov som mal vlastnú firmu, no aj tak to pre mňa predstavovalo veľký výdavok. Odvtedy sa cestovanie ešte viac zlacnilo.

Bohužiaľ, dnes cestujú aj ľudia, ktorí by možno nemali. Spomeňme si na opitých turistov vo fontánach európskych metropol. Overturizmus je reálny problém a často ničí to, čo nás na cestovaní láka – autenticitu a rešpekt k miestam, ktoré navštevujeme.

Kto však cestuje s BUBO? Už od začiatku išlo o vzdelaných ľudí, a to platí aj dnes. Stále osobne sprevádzam zájazdy a nedávno som v lete viedol skupinku ôsmich ľudí po Shetlandoch a Hebridoch. Polovica z nich boli lekári. Dokonca jedna z dám absolvovala už svoj päťdesiaty zájazd s BUBO. Ďalej cestoval s nami majiteľ firmy žijúci v Dubaji so svojou rodinou a podnikateľ, ktorý na Slovensku organizuje najprestížnejšie spoločenské podujatia. Bola to fantastická partia, dlho sa sedelo pri whisky a debatovalo. Mám rád, keď si ľudia rozumejú, keď sa spoja cez spoločné zážitky.

To isté som zažil aj na mojom poslednom zájazde z Buenos Aires do Ria de Janeiro – výborní ľudia, výborná energia. Náročné zájazdy si jednoducho vyžadujú náročnú klientelu. A ja musím povedať, že týmto ľuďom slúžim s radosťou a som hrdý, že práve oni cestujú s nami. Ak to niekto z nich číta, úprimne im ďakujem.

Podľa mňa sme ako národ v cestovaní v poriadku. Kedysi, na začiatku, som sa občas stretol s rasizmom. Prekvapilo ma, keď aj vzdelaný človek na zájazde vedel mať nevhodné poznámky voči miestnym. Možno to bolo tým, že sme žili v uzavretom socialistickom štáte a neboli sme zvyknutí stretávať ľudí z iných kultúr.

V čom by sa mali Slováci zmeniť? Možno by sa nemali báť priniesť zo zahraničia nové nápady a skúsenosti domov a viac propagovať Slovensko smerom von. Ja sa o to snažím, kdekoľvek som. Napríklad na ostrove Tristan da Cunha – podľa Guinnessovej knihy rekordov najizolovanejšom obývanom ostrove sveta – som síce nebol prvý Slovák, možno tretí či štvrtý, no určite som bol prvý, kto tam rozprestrel slovenskú vlajku.

Tabuľku s nápisom Slovensko som nechal osadiť aj na Antarktíde. Je to najvzdialenejší ukazovateľ našej krajiny na svete. Hoci necestujem v detvianskom kroji, Slovensko propagujem spôsobom, aký mi je prirodzený. Tým, že cestujem s intelektuálnejšími klientami, prispievam k tomu, že si o nás domáci nerobia obraz jednoduchých, málo vzdelaných turistov.

V zahraničí sa snažím Slovensko reprezentovať najlepšie, ako viem – a presne to radím aj ostatným. Je to síce drobný príspevok, lebo hlavné úsilie by mal niesť štát, no, úprimne povedané, ten v tom nikdy veľmi nevynikal. Ak však pôsobíte kultivovane, ste slušne oblečení a bývate v dobrom hoteli, miestni si o Slovákoch často pomyslia viac, než by sme sami čakali.

Vidím, že ste si na príprave na rozhovor dali záležať. Filmovali to Zdeno Horevaj a Dodo Studenič. V Tibete nerastie drevo a nebožtíka nevedia teda spáliť. Nemôžu ho zakopať, lebo zem je zmrznutá. V kláštoroch chovajú supy a tie nebožtíka zožerú. Jeho najstarší syn mu už dávno urobil dieru do hlavy, ktorou jeho duch vyletel von a je na ceste reinkarnovať sa do inej bytosti. No a telo je schránka bez ducha a aspoň urobí posledný dobrý skutok = nakŕmi vtákov.

Vidieť to bolo úžasné, myslím že počet Slovákov, ktorí mali tú možnosť (okrem našej skupiny) spočítate na prstoch jednej ruky. Toto je tiež o lovení zážitkov, a teda o pochopení. Videl som šťastie na tvári najstaršieho syna, ktorý otca dlhé týždne do kláštora niesol v uzlíku na svojom chrbte. Dokonal to, čo mal dokonať podľa prastarej rodinnej tradície.

Lovci zážitkov. Nielen o víne hovoriť, ale ho aj ochutnať. No nepiť bezhlavo, ale so someliérom, priamo vo vinohrade.

Iba zapálený človek dokáže zapáliť iných. Ja cestovanie milujem a chcem, aby každý, kto ide so mnou, prežil svoju najlepšiu cestu v živote. Hovorím to úprimne. Keď sa nadšenie spojí so skúsenosťou, výsledok býva výborný.

Niektoré expedície, ktoré vediem, však nie sú pre každého. Sú náročné a cestovateľ na ne musí byť pripravený – fyzicky aj mentálne. Zájazdy pre rodiny s deťmi sú síce výzvou, no dajú sa zvládnuť, ak sa k nim pristúpi s rozumom a otvoreným srdcom. A aby som odpovedal priamo, vždy myslím na klienta. Mojou úlohou je ho nadchnúť, prebudiť v ňom zvedavosť a chuť spoznávať svet naplno.

Cestovať sám je pre mňa trochu nuda. Je to ako uvariť obed len pre seba. Dá sa to, ale chýba tomu iskra. Sprevádzanie je naopak ako variť pre vybranú spoločnosť, t.j. zrazu má všetko zmysel, energiu a radosť zdieľania. Mnohé zo zážitkov, ktoré som vo svete prežil, by som sám nikdy nezažil. V partii človek zájde ďalej, vidí viac a všetko vníma intenzívnejšie.

Rok 2025 bol pre mňa opäť cestovateľsky bohatý. Hoci som už pred rokmi prešiel všetky krajiny sveta, stále sa vraciam. Každá návšteva prináša nový pohľad. Ľudia sa ma často pýtajú: „Bol si v Rwande? V Uruguaji?“ Áno, bol. Keď poviem, že som bol všade, myslím tým naozaj všade. No podstatné je to, že sa do krajín opakovane vraciam a objavujem ich do hĺbky.

Tento rok som bol napríklad štvrtý raz v Afganistane. Chcel som vidieť buzkaši, tradičný šport, ktorý sa koná len v zime. Navštívil som Ghazni, kde je hrobka Muhammada z Ghazni. Nie som si istý, či tam už vôbec niekedy bol niekto zo Slovenska. Podarilo sa mi dostať aj do Kandaháru, kam sa dlhé roky takmer nedalo ísť.

Reprezentoval som Slovensko počas cesty do Náhorného Karabachu. Navštívil som Andamanské ostrovy aj Lakadivy. Bol som na Bora Bora a na Maldivách, kde som dokumentoval tamojšie luxusné hotely.

V Európe som tento rok zavítal do Lisabonu, Gdaňska, k jazeru Como, aj na ostrovy Guernsey, Jersey a Isle of Man. Vylepšil som trasu zájazdu Argentína, Brazília, Uruguaj, Paraguaj a dnes ju môžem odporučiť každému náročnému cestovateľovi.

Zrealizoval som aj dve zásadné púte – jednu na horu Athos, do mužského kláštora, a druhú na Kumbh Melu, najväčší náboženský festival na svete. To sú miesta, ktoré menia človeka.

A úprimne, dnes majú naši sprievodcovia v BUBO ešte cestovateľskejší život než ja. Som rád, že sa im darí a že posúvajú hranice cestovania ďalej.

V danom rebríčku najkrajšie vodopády sveta vyhrali vodopády Iguazu na hranici Brazílie a Argentíny. Sú neuveriteľné, ide o miesto, ktoré ak bude jediným cieľom vašej cesty, tak musíte byť nadšený. Ten rebríček som zostavil po tom, čo som bol s najmladšou dcérou na Niagarských vodopádoch. Vtedy sme spolu prešli toho naozaj veľa, vrátane New Yorku či Washingtonu. Keď som sa jej spýtal, čo bolo najlepšie povedala: „Ako som bola mokrá na Niagarských vodopádoch.“ Videl som, ako to na malé dieťa zabralo a zostavil som tabuľku.

„Chudák Niagara,“ povedala pani Rooseweltová keď stála pri Iguazu. A tak to aj je. Väčšina blogov, ktoré píšem, sú náročným čítaním, no moje rebríčky TOP 10 sú ľahké a slúžia ako cestovateľská inšpirácia. Odporúčam si ich pozrieť a určite nájdete veľa neklasických tipov na vaše cesty. 

Keď som spomínal blogy, tak som napísal aj blog o najnegustióznejších jedlách. Ide o rebríček desiatich podľa mňa najbizarnejších jedál. Ja skúšam všetko, jem ako Číňania. Všetko, čo má štyri nohy, teda okrem stola. No jem aj to, čo nohy nemá. Napríklad hadov. No tu už ide o „pikošky“.

Keď som v nejakej krajine, jem iba lokálne. Aj na raňajky. Vždy konzumujem zásadne lokálnu stravu! Na Slovensku zasa nedám do úst ani ananás, ani suši. U nás jem najradšej slovenskú stravu a som rád, že v Bratislave vznikajú slovenské reštaurácie. Mali by sme viac podporovať našu stravu. Veď každý slovenský región má tu svoju.

Môj otec tvrdil (viď blog Ako vychovať vaše dieťa), že veľkí vedci všetko podstatné vymysleli do svojej tridsiatky. Následne to iba rozvíjali. Myslím si, že aj u mňa je to obdobné. Mám ešte veľa cestovateľských plánov. Ostať na prvej priečke medzi slovenskými cestovateľmi je ťažké.

Zatiaľ mám veľký náskok, ale ten nebude večne. Prešiel som všetky krajiny sveta už dávnejšie a teraz sa zameriavam na nedostupné ostrovy ako Ogasawara, Ascension či Pitcairn. Verím, že BUBO je taktiež iba na začiatku svojej cesty a ešte sa máme kde rozvíjať. Plány mám stále veľké.

Veci v skutočnosti nie sú zložité. Čím je človek väčší a úspešnejší, tým jednoduchšiu radu vám dá. Ak chceme zlepšovať svet, musíme začať doma – základom je mať dobrú rodinu. Druhým krokom je pracovať tak, aby spoločnosť či firma, v ktorej pôsobíme, bola príkladom, aby si Maďar, Čech či Poliak povedali „wow“.

A potom, ak máte potrebu, zlepšujte svet ďalej – bojujte za elektromobily či proti nim, za politickú stranu, futbalový klub alebo aj za to, z ktorej strany sa má načínať vajíčko. Dôležité je stáť si za svojím a nevzdávať sa. Začnite však od seba. Vašou najlepšou vizitkou je vaša rodina a potom vaša práca. Ak sa každý z nás zlepší aspoň v tejto „drobnosti“, Slovensko sa razom stane lepšou krajinou.

Určite som spravil stovky, možno aj tisíce chýb. Keby sa dali premeniť na čísla, asi by som s nimi vyhral športku. Hovorí sa, že múdri sa učia na chybách iných, no ak sa púšťate do nových vecí, nevyhnete sa vlastným. To je jednoducho súčasť cesty. Škoda len, že človek nemá dvesto rokov, aby ich všetky stihol pochopiť a napraviť.

Mocný a múdry cisár Marcus Aurelius si niekde pri Hrone napísal, že „prekážka sa stáva cestou“ a myslel to tak, že problémy koniec koncov zrýchľujú napredovanie.  Preto sa nezľaknite problémov, vnímajte ich ako výzvu!

Život je krásny a neopakovateľný. Všetko je o nastavení mysle. Nič som neľutoval a ani neľutujem. Aj chyby doň patria. Keď človek poctivo pracuje a má dobrý úmysel, nakoniec si v živote vždy nájde svoje miesto a pokoj.

Juh Afriky je región, ktorý ma dlhodobo fascinuje. Má v sebe silu, krásu aj kontrasty, ktoré človeka vždy znovu prekvapia. Moja dcéra tu pred časom pracovala mesiac v nemocnici v Kapskom Meste a manželka sa odtiaľ nedávno vrátila z konferencie – nadšená. Našla tu aj luxus, haha.

Som presvedčený, že Juhoafrická republika sa stane jednou z hlavných destinácií roku 2026. Budeme sem určite vypravovať viac zájazdov. Sme tu už dlhé roky, máme veľký náskok a ďalej ho rozširujeme, takže verím, že naši klienti nebudú len spokojní, ale nadšení.

A teraz k Číne – za svoje peniaze tu človek dostane skutočne vysokú kvalitu. My sme sa Číne začali venovať desaťročia pred ostatnými a dnes tu realizujeme približne 85 % všetkých slovenských zájazdov. V roku 2026 to bude pravdepodobne už okolo 90 %. Celý rok som odporúčal náš zájazd Najkrajšia Čína, ktorý robíme v malých skupinách. Má obrovský úspech, pretože kombinuje komfort, kultúru a autentické zážitky.

A prezradím aj malú pikošku pre čitateľov mojich blogov – práve som vypísal nový zájazd do Číny na Veľkú noc. Ide o vyššiu kvalitu, než je dnes na Slovensku bežné, a navštívime oblasti, kde BUBO ešte nikdy nebolo. Sú to tie legendárne vrchy, ktoré poznáte z tradičných čínskych malieb – pre Číňanov majú obrovský symbolický význam. Na Veľkú noc idem do Neznámej Číny. Idete so mnou? Klasika, ale hlavne výnimočný program v najkrajšej prírode Číny. No aj hotely v najkrajších dedinkách prilepené na útes sú zážitkom. Najkrajšie hory Číny a spánok v prvom mrakodrape Číny. Čína má dnes jednoznačne najviac mrakodrapov, ale ten prvý postavil Slovák a my v ňom budeme spať. Tento zájazd sprevádzam a má iba jeden dátum... a zatiaľ o ňom nikto nevie. Ja sa zároveň chystám aj na Formulu 1 do Šanghaja, ale to je, priznávam, trochu drahšia záležitosť.

Každopádne, v roku 2026 pripravíme aj cenovo dostupnejšie zájazdy. Sledujte ma a budete o nich vedieť medzi prvými.

Keď som do Číny začal chodiť, bola to šedá krajinka tretieho sveta so škaredými okachličkovanými budovami s lacným chrómovým zábradlím. Ľudia v teplákoch, komunizmus zúril na plné obrátky. Nikdy by som ten prvý rok nepovedal, že veľký drak sa prebúdza. Do Tibetu sme vtedy nosili obrázky Dalajlámu.

Čínske mestá boli plné smogu, v Pekingu si pamätám na zápchy bicyklov. Všade to dlho trvalo, z Lhasy do Šigatse som išiel 15 hodín (dnes dve hodiny). Potom som sa do Číny vracal, ale, poviem vám, až teraz som bol poriadne šokovaný.

Išiel som totižto do tých najchudobnejších provincií ako Yunnan či Guizhou a aj tu som našiel perfektné rýchlovlaky, luxusné hotely, širokánske diaľnice plné kvetov, sklenené mosty, najdlhšie lanovky, najvyššie výťahy... Do izby ma aj tu odprevadil robot, ktorý mi následne doniesol večeru. Všetci sa snažia a usmievajú.

Keď som narážal na Orwellovské špehovanie ľudí a „zvrátený systém sociálnych kreditov“, Číňania nevedeli, o čom hovorím. Všetko je „trošku“ inak. Myslím si, že Rómom robíme na Slovensku omnoho horšie než Čína Ujgurom. Kastrujeme ich, zatvárame do väzenia, rómske deti do pomocných škôl, dávame Rómom nízku výplatu, vyhadzujeme ich z práce... Dalo by sa pokračovať. 

Čína má svoje problémy a ja ju považujem za najväčšieho rivala Západu, to hovorím už dlho. No môj článok žiadne médium neuverejnilo. Tvrdím totižto, že kým Čína buduje pozitívnu budúcnosť a tvrdo pracuje, my vedieme vymyslené vojny. Čína nebojuje ale pracuje, extrémne tvrdo. To, čo dosiahli, je vskutku hodné obdivu.

Výhodou BUBO je, že sme najväčším predajom aj Číny, a keďže veci robíme dokola, sme ako dobrý chirurg, ktorý neoperuje raz za rok, ale denne. Zároveň inovujeme a ak si pozrieme program zájazdu, ktorý som teraz prešiel a výrazne posunul vpred, uvidíte to. My za 2 týždne prejdeme väčšinu miest a prírodných parkov, ktoré sú považované za najkrajšie v celej Číne.

Pohybujeme sa po obrovskej rozlohe, veď Čína je bezmála tak rozsiahla ako Európa až po Ural. A stíhame to. Sám by človek videl menej než polovicu, myslím si, že omnoho menej. Na každý obed máme tucet jedál. Vždy lokálne, každý deň iné jedlá. Hotely v centre miest.

Zájazd To najkrajšie z Číny robíme už 15 rokov, no teraz ho môžem odporučiť. Malé skupiny klientov a slušná kvalita. Pozor, je to náročný zájazd, žiadne leháro.

Mám pred sebou veľa plánov a ešte viac túžob. Hoci som už prešiel všetky krajiny sveta, stále cítim, že to celé len začína. Svet je nekonečne pestrý a aj po desaťročiach cestovania mám zoznam miest, ktoré ma lákajú – neuveriteľné ostrovy, dobrodružstvá, ktoré ešte len čakajú na svoj okamih.

Najväčším dobrodružstvom je však pre mňa samotné BUBO. Tento rok sme si v celej firme osvojili japonský pojem kaizen – myšlienku neustáleho, každodenného zlepšovania prostredníctvom malých krokov. A ja vidím, že to funguje. Postupne, nenápadne, ale vytrvalo sa posúvame dopredu.

Koncom januára sa chystám na tamilský festival Taipusam, jeden z najfarebnejších a najsilnejších náboženských zážitkov Ázie. A počas Veľkej noci budem sprevádzať rodinný zájazd Neznáma Čína. Trasa povedie cez Hongkong, Macao a Šanghaj až do najkrajších čínskych hôr, ktoré Slováci prakticky vôbec nenavštevujú. Ide o úplne nový, prvý zájazd v histórii BUBO. Záver cesty bude patriť Zakázanému mestu a Veľkému čínskemu múru. Ak vás láka niečo výnimočné, môžete sa pridať.

Na rok 2026 sa úprimne teším. Verím, že bude ešte lepší než tento. Viac dobrodružstiev, viac rastu, viac radosti z práce i z ľudí, ktorí s nami cestujú. Pfuj, pfuj, pfuj – nech to vyjde.