Rozhovor s Ľubošom Fellnerom k 17. novembru

Stále som chlapec zo slovenského sídliska, Východoeurópan s komplexmi menejcennosti z národa, ktorý nikto nepozná. Svetoobčanmi sú skôr moje tri deti, ktoré rozprávajú svetovými jazykmi omnoho lepšie než ja. No aj keď sa stále cítim najviac ako Slovák, tak musím povedať, že mám rád svet. Mám rád všetky národnosti a všetky náboženstvá. Čiže ten rasový hejt, politický hejt, napríklad na Irán, Čínu či hejt na migrantov, sa mi vyhýba. 

Začal som študovať v socializme. Čo som si mal vybrať? Študovať právo v socializme? Komunistické právo? Socialistickú ekonómiu? Diplomaciu v Moskve? Neznášal som Sovietsky zväz a chcel som robiť zmysluplné veci.

Lekár lieči kapitalistu aj komunistu rovnako – do výučby sa tu nezasahovalo, veď aj komunistický papaláš chcel prežiť. Na medicínu nezobrali iba tak hocikoho, museli ste sa dobre učiť a ja som mal samé jednotky. Bol to dobrý výber.

V prvom ročníku na medicíne o mne súdružky učiteľky hovorili, že som krvilačný. Asi moji predkovia neboli poľnohospodári či zberači, ale lovci. Krv mám dokonca rád a čím je situácia horšia, viac na hrane, tým sa viac sústredím. Pod tlakom mi veci idú lepšie. To je vrodené, neviem si s tým pomôcť.

Po toľkých rokoch verím, že človek sa vie naučiť líderstvu. Učím to svojich sprievodcov. Ale, samozrejme, keď máte veci vrodené, tak dosiahnete omnoho lepší výsledok. Ja by som napríklad v hre na klavír nikdy neuspel a môj brat je doslova génius.

Mám rád unikátnosti, byť niekde prvý – vtedy my v BUBO hovoríme, že ideme uloviť ten unikátny zážitok. Momentálne sa snažím byť prvý na mnohých izolovaných ostrovoch. Práve tento pocit by som prirovnal k tomu, keď som bol pri prvej úspešnej transplantácii srdca. Byť pri takejto unikátnej operácii bolo niečo z tohoto súdka.

Avšak, musím upozorniť na to, že vtedy som pracoval na kardiochirurgii a naozaj som mal 20. marca (v deň svojich narodenín) nočnú službu. Ale bol som len posledným kolesom na voze a iba som sa pozeral. Operovali iní, ako napríklad profesor Viliam Fischer, dokotor Michal Hulman, Ivo Gašparovič. Oni sú tí, ktorí majú dostať kredit.

Ako som spomínal vyššie, dvadsať rokov som prežil v socializme za ostnatým drôtom. To si dnes nevieme predstaviť. Ísť nakupovať do Rakúska? Reálnejšie sa zdalo odletieť v sovietskej rakete na Mesiac. No a potom sme s kamarátmi po novembri 1989 rozstrihli ten ostnatý drôt. Dokonca ho mám stále v mojej kancelárii zarámovaný a v podstate môžem povedať, že cez tú dieru v plote sme vyšli do sveta.

A zrazu tu bola sloboda. Mal som 20 rokov a ihneď sme vyrazili do toho zakázaného západného sveta.

Vždy som mal rád cestovanie, ale prvotná cestovateľská vášeň prepukla na mojich cestách do Sýrie, Barmy (Mjanmarska) a Kašmíru. Cestovanie po Európe bolo úžasné, ale vášeň prepukla až tam. Bolo to úplne iné cestovanie než dnes.

Do Indie som chodil stopom. Ako lekár som zarábal iba 3 000 korún mesačne, čo je asi 100 eur a letenky boli drahšie než dnes. Cestovať vtedy tak ďaleko bol doslova fanatizmus. Chytilo ma to a ja som z kardiochururgie odišiel. Mojou srdcovou záležitosťou sa tak stalo cestovanie. Atestáciu mám, no nadšenie pre cestovanie ma doteraz drží.

Svet mi je kvôli mojim otvoreným a vzdelaným rodičom bližšie. Obdivujem ostatných slovenských cestovateľov, ktorí to mali ťažšie než ja. Môj otec je univerzitný profesor a doktorát si urobil v nórskom Trondheime v roku 1968 – v komunistickom Československu to boli roky uvoľnenia. Neboli sme prominentná rodina, veď za komunizmu sme boli štátom roľníkov a robotníkov a my sme boli nenávidení intelektuáli. Avšak dostali sme sa do Juhoslávie. Keď som mal asi 10 rokov, tak aj do Benátok.

Mňa to príliš neuchvátilo, nemali sme peniaze ani na zmrzlinu, ani na gondolu. Keď sme boli neskôr v Chorvátsku, vtedy som mohol mať 16 rokov, tak sme zbalili Talianky z Mantovy. Dali nám prednosť pred Holanďanmi a Britmi. Divokí chlapci z východu boli pre Talianky exotickejší...Takže aj v komunizme som aké-také kontakty so západom mal. Do nášho panelákového bytíku na 11. poschodí sem-tam prišli otcovi kamaráti z Nórska či USA. Boli to uletení, no o to sympatickejší vedci. Následne nám poslali knihy či LP-čka a ja som za socializmu počúval aj u nás nepočutú či doslova zakázánú hudbu.

Skutočne som začal cestovať až po páde železnej opony a bolo to super. „Stretneme sa v nedeľu o 10.00 h pod Eiffelovkou,“ dohodli sme sa a vyrazili sme stopom. Spali sme pod Eiffelovkou v kríkoch so zlodejmi z Maroka, ktorí ukradli televízor. Boli sme mladí chalani a na západe bola vtedy ohromná podpora východnej Európy a nás vždy odchytili nejaké mladé baby a doviedli rodičom domov. Dali nám jesť a často sme aj mohli u nich prespať.

„Keď toto stlačíš tak sa vypne svetlo,“ vysvetľovali nám, ako funguje vypínač, „dnes bude na večeru mäso. Uvidíte mäso!“ chválili sa a mne bolo jasné, že mediálny výplach aj na západe funguje rovnako ako ten komunistický u nás. Správali sa k nám ako k Pygmejom, ktorí vyšli po prvý raz v živote z pralesa. No ich dcéry boli úplne iné, bez predsudkov.

Keď mal český cestovateľ pán Miroslav Zikmund 100 rokov, bol som mu zagratulovať a toto isté som sa ho pýtal. Nevedel mi odpovedať. Sklamalo ma to a asi teraz sklamem ja vás. No je to asi ako so „zbytočnou“ vysokou školou či „zbytočnou“ návštevou galérie či opery.

Vikingovia už v 10. storočí písali, že ten, čo ostane doma, pozerá ako dobytok s otvorenými ústami, keď začnú rozprávať cestovatelia. U nás máme čosi ako išlo vajce na vandrovku. Rozprávky o Janovi, ktorý išiel do sveta. Odpoveď, prečo cestovať, môžete hľadať u našich klientov. Cestujú s nami najšikovnejší Slováci, veľmi úspešní ľudia a oni vedia, prečo cestujú a čo im to dáva.

Samozrejme, má to aj svoje negatíva. Keď som sa vrátil v roku 1996 z Iránu, tak som každému hovoril, že to, čo píšu naše médiá, nie je jednoducho pravda. Peržania sú veľmi vzdelaní a vskutku veľmi slušní ľudia. Išiel som vtedy do médií a hovoril to redaktorom ako prevratnú vec. Nikdy nikto nezareagoval, nikdy to nikto neuverejnil. Mám dojem, že cenzúra sa u nás stále pritvrdzovala, sloboda, za ktorú som bojoval ako študent v novembri 1989 po roku 2005 odchádzala ešte rýchlejšie. Iný názor nie je v našej malej krajinke vítaný a presadili sa agitátori. 

Názor dostávame cez „overené média", a to nám stačí. My máme držať krok. Ja za svoju otvorenosť a snahu o vypovedanie pravdy dostávam zo strany médii iba hejt a je to až absurdné, keď ma obvinia zo sexizmu a urobia zo mňa sexuálneho devianta a pedofila. Bez diskusie a iba memorovaním „nemennej pravdy" naša spoločnosť zakrnie.

To isté mám už desaťročia s Čínou, ktorú my na západe ohovárame, a pritom Čína ide systematicky hore a zlepšuje svojim občanom rapídne ich život, za čo sú im oni vďační. Pri pojich cestách som tridsať rokov pozoroval, že 90 % Číňanov zo srdca chváli svoju vládu. Po covide toto číslo výrazne kleslo asi na 50%, možno aj nižšie. No koľko percent je to u nás? Dávajte si preto pri cestovaní pozor, môže sa vám stať aj to, čo mne - že ste vyčlenení z väčšinovej spoločnosti, ktorá bola kedysi ovplyvnená kázňami v kostoloch a dnes médiami, ktoré logicky preberajú politiku z centra. Opakujú tak chybu cirkvi, ktorá upálila Giordana Bruna za to, že v roku 1600 tvrdil, že Zem je guľatá. A vôbec ju nezaujímalo, že už 79 rokov predtým Fernão de Magalhães oboplával Zem. Ako ľudia sme sa príliš nezmenili.

No celkovo je cestovanie najlepšou vecou, čo môže dnes homo sapiens robiť. Cestovanie je skutočný boj proti rasizmu. Verím, že to nebude znieť ako klišé, ale je to taktiež najlepší boj za svetový mier. Ak totižto osobne spoznáte moslimov a tí vám opakovane pomôžu, alebo ak príde Rakúšan do našej opery a počuje, že sme kultúrny národ, tak nás už bude menej podceňovať. Cestovanie je náročné, musíte vyskočiť zo svojej zabehanej rutiny. Pre život každého homo sapiens je to ohromná vzpruha. Ale, pozor, ležať v all inclusive rezorte či popíjať na zakotvenej jachte nie je cestovanie.

Ja som štrngal s nimi. Od prvého dňa. Rodičia mojej vtedajšej frajerky jej zakázali sa so mnou stretávať. Mysleli si, že sa vráti rok 1968, na námestí nás postrieľajú a následne sa pomstia celým rodinám. 

Očakávania? Sloboda! To je to, čo som chcel. Vedel som, že ak bude sloboda, ja si už cestu nájdem. Nikdy som nechcel a ani neprijal od nikoho pomoc. Priznám sa, nechápem tie politické bilbordy na Slovensku, ktoré ponúkajú pomoc ľuďom. My ľudia si pomôžeme sami, no vytvorte nám podmienky – to jest slobodu a čestné milieu.

Mal som 20 rokov, bol som vždy skôr revolučná povaha a predstava slobody bola taká sladká.

Očakávania prišli až neskôr, keď som navštívil po prvý raz Singapur. Toto mesto bolo pred zopár desaťročiami džungľou plnou tigrov a nebolo tu absolútne nič, ani pitná voda. Predstavoval som si, že slobodné Slovensko dokáže ísť rovnakým smerom k prosperite. Tak ako súkromná firma. Tak ako Spojené arabské emiráty či obrovská Čína.

Naše status quo je pre mňa obrovským sklamaním a ak takto pôjdeme ešte zopár rokov ďalej, tak Slovensko v dnešnej podobe zanikne. Do vlád sa u nás dostávajú drzí rečníci a nie „makači“. Média tlačia neuveriteľne neschopných ľudí. Nie je to iba u nás, je to problém západnej civilizácie ako takej – u nás je to iba vypuklejšie.

Tento deň pre mňa veľa znamená. Kým sme ešte tlačili katalóg, vždy sme ho krstili 17. novembra. Krstili sme ho na rieke Omo s jedným z najexotickejších kmeňov našej planéty priamo pod najvyšším vodopádom sveta, pod Salto Angel, a krstili ho aj naši sprievodcovia na všetkých kontinentoch. Okrem mňa si zvykli na túto tradíciu aj oni.

Z ekologických dôvodov katalóg dnes netlačíme a 17. novembra sa snažíme sadiť stromy v blízkosti Bratislavy, na trojhraničí Slovenska, Maďarska a Rakúska. Každopádne, sloboda, ktorú sme si vybojovali 17. novembra, je pre mňa stále extrémne dôležitá a tzv. ,,cancel culture" je veľkou chybou.

Keď som na Slovensku, prídem na námestie SNP v Bratislave a pripomeniem si, o čo som tu v zime 1989 bojoval - o slobodu - a táto nám teraz uniká... 

Na námestie idem aj tento rok a po mnohých rokoch som veľmi veľmi pozitívny. Zmena, ktorá sa deje v USA (TRUMP - MUSK) mi dáva nádej. Obaja sú v médiách vykresľovaní ako idioti a je jedno že Elon Musk je extrémne úspešný a ja naozaj verím, že hovorí od srdca a chce zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Ja taktiež za mojimi vyhláseniami nehľadám profit, naopak veľmi na tom prerábam ako aj celé BUBO. Tiež sa priznám, že som už prestával veriť v demokraciu, veď naše média 5 rokov veleboli Bidena a ja som vedel že ide o dementného deduška. Na Slovensku je situácia tragická ale pre záchranu západného sveta je dôležité USA.Trump – Musk totálne rozbijú západ, tak ako boh Šiva musia najprv tento zvrátený systém rozložiť. Ak ich nezastrelia a oni vydržia, tak do desať rokov sa systém opäť poskladá a západ bude mať v súboji s Čínou šancu. Dnes som pozitívny!

Spomínal som vysokú školu, operu, návštevu galérie. Niečo to stojí a stojí to aj váš čas. Okrem toho, že cestovanie taktiež pohlcuje váš čas a peniaze, sú tu už iba samé pozitíva. Obrovské pozitíva.

Keď som behával maratóny, tak nám tréner vysvetľoval, že musíme mať prestávku na regeneráciu. Tak je to aj v živote. My ľudia sme výkonnejší, keď si oddýchneme. Tí, čo sa živia „hlavou“, si neoddýchnu pri ležaní a ničnerobení. Preto s nami chodí intelektuálna elita národa, lebo konkrétne naše zájazdy sú náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Negatíva cestovania môže vnímať cestovateľ začiatočník. Pri cestovaní (ako aj pri každej činnosti) niečo musíte vedieť. Od získania víz, čo robiť pri zrušení letov, po tropické choroby. Ide o stovky, tisíce detailov a v každej krajine je to iné. Keby za socializmu vošiel usmiaty černoch do krčmy v Terchovej, tak dostane po papuli a ani by nevedel, čo zlé urobil. Neurobil nič, len bol na zlom mieste.

Vôbec. Milujem New York, bol som tam asi dvadsať ráz. No vyspelejšie je Japonsko. Ľudia sú šťastnejší na Srí Lanke. Avšak ja som doma na Slovensku. Mám rád Dunaj, jedlo od svokry a mojej mamy. Tu mám kamarátov. Tento „bordelík“ mám rád. A aj keď náš štát funguje dlhodobo veľmi zle, tak vy ako individualita slobodu predsa len máte a viete ju premeniť na svoj osobný úspech.

Po Európe som začal navštevovať Áziu a oslovil ma hinduizmus, budhizmus, džinizmus, islam či sikhizmus. Študoval som dané náboženstvá, prečítal som veľa kníh, trávil som čas v kláštoroch. Hlavne som ale pozoroval, ako sa ľudia správajú.

My kresťania hovoríme o mieri a potom vedieme vojny. Mám pocit, že celý západný svet jedno hovorí a druhé robí. Napríklad taká Čína nielen hovorí o harmónii, ale aj dodržiava svoje slovo. Zdá sa mi, že iné kultúry sú oveľa mierumilovnejšie než tá naša. Iba my tu, na malom Slovensku, si môžeme myslieť, že toto si okolitý svet nevšimne.

Zaujíma ma tiež dlhovekosť a dobrý život. Bol som na juhu Japonska na ostrovoch Okinawa a oni majú pre dobrý život jednoduché tri body: ikigai, moai, hara hachi bu. Ikigai je zmysel života, prečo sa oplatí v daný deň vstať z postele. Každý máme iné ikigai. Nemali by to byť iba peniaze. Naša činnosť by mala mať aj hlbší zmysel.

Moai je spoločenstvo, ktoré presahuje rodinu – my z BUBO sa takéto spoločenstvo s našimi vzdelanými klientmi snažíme vytvárať. Hara hachi bu znamená „jedz do polosýta“. Na Okinawe nájdete najviac storočných ľudí na našej planéte. Nielenže žijú najdlhšie, ale oni sú veselí, šťastní, aktívni a smejú sa so svojimi pravnúčatami.

Afriky sa mnoho ľudí bojí pre jej choroby, vojenské prevraty, neexistujúci servis. Prvý raz som bol v Afrike už v roku 1993. Keď som vstúpil na tú červenú pôdu, hneď som vedel, že som doma. Subsaharskú oblasť som navštívil v januári a februári roku 2000, bolo to na expedícii Kalahari. Prešiel som všetky africké krajiny, je ich až 54, čo je najviac zo všetkých svetadielov. 

Afričania si myslia, že sú kresťania, ale skôr ako samotnou vierou sa prejavujú pohanskými či animistickými zvykmi. Počas domorodých rituálov s krížmi si uctievajú Pannu Máriu a Ježiša Krista. Prirovnal by som to k rituálom woodoo... Keď v kostole spievajú a tancujú, cítite z nich obrovskú živočíšnosť. Vidíte, že kresťanstvo je iba niekde na povrchu a vo vnútri je to živelné.

Náboženstvo je filozofia a tá je pre formovanie života dôležitá. No Afrika je človečina, to prapôvodno v nás. Východy a západy slnka, vôňa, láska, tanec, smiech. Subsaharská Afrika nemá Machu Picchu ani Angkor Wat. No má neuveriteľne krásnu prírodu a hlavne ľudí. Mám rád myšlienku kmeňa a klanu.

Afrika je naša pravá podstata. My všetci aj ako hominidi či homo sapiens z Afriky pochádzame. To je dokázané vedecky. Vcelku nedávno sme sa odtiaľ pohli a aj keď sa vám to bude zdať zvláštne, väčšina našich predkov žila v Afrike. Každý kto toto čítate ste v hĺbke duše Afričan!

Je všeobecne známe, že najviac navštevované krajiny sú tie na severe. Najväčším lákadlom bude podľa Lonely Planet, BBC či CNN Alžírsko. Táto krajina vraj zažije veľký nárast turizmu. Alžírsko som celé prešiel a neskutočné fotografie viete nájsť vo fotogalérii k zájazdom do Alžírska. Pozrite sa a určite mi dáte za pravdu, že nám má čo ponúknuť. Alžírsko má zemný plyn a ropu, je extrémne bohaté, obrovská krajina s obrovskými náleziskami lítia.. no práve sa totálne rozkmotrili s Francúzskom (z Francúzska je zakázané dovážať čokoľvek) a Alžírsko sa háda s každým. Čo sa týka služieb je to tragédia. No krajina je obrovským prekvapením!

V subsaharskej Afrike sú najväčšími lákadlami Keňa, Tanzánia, Namíbia, Botswana (hlavne safari). Najrýchlejšie ide dopredu africké Švajčiarsko – Rwanda.

Zanzibar je skutočne veľkým hitom, ale rovnako sú na tom aj ostrovy: Seychely, Maurícius, Réunion a Madagaskar. Dovolím si povedať, že tieto ostrovy sú krajšie a, hlavne, zaujímavejšie. Na Zanzibar sme chodili už v minulom storočí, keď ho nikto nepoznal. Stáva sa nám to často a je dobré byť o krok vpred pred ostatnými. Predpokladám, že novým Zanzibarom bude Ghana, Pobrežie Slonoviny a Sierra Leone. O týchto krajinách budeme ešte veľa počuť.

Ja si neškrtám krajiny, ale opakovane sa do nich vraciam. Nie až tak veľa ako moji sprievodcovia, ktorí sú úplní profesionáli vo svojej destinácii a vlastne v danej krajine dlhé mesiace v roku žijú. No aj v Taliansku som bol desiatky ráz. V Indii som bol štyridsaťpäťkrát, čo ani nie je veľa. Tak ako niekto chodí do Talianska, ja chodím do Indie. Veľa Slovákov chodí do tejto neuveriteľnej hinduistickej krajiny iba raz, čo je veľká škoda.

Aby som vám ju lepšie priblížil, našiel som isté paralely oboch krajín. Obe krajiny majú úžasné staré kultúry. Sever je totálne odlišný od juhu. Na severe oboch krajín sú prekrásne hory – Alpy či Himaláje, na juhu krásne pláže a zdravé jedlo. Tak ako na spoznanie Talianska jedna návšteva nestačí, tak to isté platí o Indii. No a India má dvadsaťštyrikrát toľko obyvateľov, takže si zaslúži ešte o trošku viac návštev. Nájdete tam množstvo národností, je tam naozaj veľa jazykov.

Môj sused v Bratislave je Talian Giulio a každý piatok, čo som na Slovensku, chodíme k nemu jesť. V Indii mám známych a kamarátov tridsať rokov. Poznám ich rodiny, oni boli viac ráz na Slovensku. Pozorujem ich a takto postupne prenikám do kultúry. Môj partner je brahman z najvyššej kasty a vidím, ako je nespokojný, keď si jeho dcéra zoberie chlapca, ktorý je sikhskeho náboženstva. A je mu jedno, že ide o bohatú rodinu, ktorá žije v Kanade.

Na druhej strane mám známeho v Bombaji, ktorý vlastní tri fabriky. Je to prosto boháč. Bol som uňho v čase, keď sa mu narodila vnučka. Vtedy ma v luxusnom hoteli Taj zoznámil s najbohatším Indom - Mukeshom Ambaninm. Keď som ho tu na Slovensku pozval na večeru, tak si objednal teľací steak. Nedalo sa mi nespýtať sa ho, či vie, že teľa je malá krava. On je obchodník, čo ho klasifikuje do tretej kasty a úplne kašle na náboženské nariadenie. Môj brahmanský partner nedá naproti tomu do úst nič z mäsa a je totálny vegán. India je extrémne rôznorodá a fascinujúca.

Mnohí ľudia, keď idú na dovolenku na Kubu, vrátia sa znechutení. Že tam bolo draho, zlé hotely, žiadne reštaurácie atď. No to je tým, že nešli s dobrým sprievodcom. My sme od roku 2002 najväčším predajcom Kuby. Mám mnoho diplomov z ambasády Kuby. Keď idú naši klienti s nami, tak sa im Kuba veľmi páči. Pritom aj z tohoto rozhovoru je jasné, že nie som komunista.

My v BUBO neorganizujeme poľovačky a snažíme sa robiť dobré veci. Je našim poslaním ukazovať Slovákom svet a ísť viac do hĺbky. A nechať na nich, nech si urobia svoj vlastný záver. Preto návštevu akejkoľvek krajiny odporúčam. Choďte tam a urobte si vlastný názor. Zatratiť krajiny a ich obyvateľov preto, lebo o nej píšu negatívne média, je chybou. Ja som sa na Kubu vrátil po dlhých rokoch a napísal som blog Kuba pred Fidelom a po ňom.

My sme napríklad vždy pri našich cestách do Tibetu používali tibetskú a nie čínsku cestovnú kanceláriu. V Mjanmarsku sme podporovali Aun Schan Su Ťij. Na Kube miestnych malých podnikateľov. Keď sa vám v krajine nepáči, je to chyba vášho sprievodcu. Keď budete na Slovensku hľadať michelinskú slovenskú reštauráciu, neuspejete. Máme však niečo iné.

Hovorí sa: „Nebojí sa iba blbec.“ Je úplne normálne, že ak idete do niečoho neznámeho, máte strach. Keď som išiel na expedície, blízki sa so mnou lúčili: „Zbohom!“ Náročných expedícií bolo naozaj dosť. Za zmienku stojí spomenúť južný Kordofán (Sudán) v roku 2008.

O dva roky neskôr som prešiel cez mínové pole v Čade, plavil som sa po Čadskom jazere, ktoré v rokoch 1963 – 1998 zmenšilo svoju rozlohu až o 95 %. Toto po nás žiaden Slovák nezopakoval. Bál som sa, aj keď som išiel v roku 1995 do Sýrie a o rok na to do Iránu. Až tam som zistil, že ide o veľmi príjemné krajiny a väčšinou sa mi tá obava nepotvrdila.

To je podobné, ako keby ste sa ma spýtali, aká je najkrajšia žena sveta. Teda moja manželka a potom moje dve dcéry, samozrejme. Chcem povedať, že zážitkov ulovíte na cestách veľa, a to každý jeden deň. Hlavne keď je vaším primárnym cieľom uloviť zážitok. My v BUBO sme lovci zážitkov a znamená to, že nečakáme, kým k nám príde zážitok, čo sa, samozrejme, často stáva na cestách, ale doslova ich vyhľadávame.

Verím spoločne s filozofom Konfuciom, že čo počujem, to zabudnem, čo vidím to si zapamätám, ale čo zažijem a vyskúšam, tomu porozumiem. Cez zážitky pochopíte svet viac. Nie je iba jeden zážitok, ani jedno najlepšie jedlo.

Mám veľmi veľa všelijakých talizmanov. Zažil som naozaj veľké množstvo rituálov, počas ktorých nás zasväcovali šamani. V mojej kancelárii sa nachádza veľa vecí. Veľa z nich som dostal do daru. Napríklad dostal som krokodíla, od náčelníka som obdržal štít,  na Sahare mi darovali nábojnicu, ktorú tam vraj nechal Muammar Kaddáfi. V mojej kancelárii sa nachádza aj dekoratívna nádoba z Jemenu a stavec veľryby slúži ako stolička na sedenie.

Veľmi rád mám kríž z kláštora Džvari nad mestom Mccheta v Gruzínsku. Keď som vošiel do kostola, cítil som veľmi silnú atmosféru. Gruzínske kresťanstvo na mňa tak zapôsobilo, že som si musel hneď tento kríž kúpiť.

Celkovo som si Gruzínsko veľmi obľúbil. Nielen na mňa zapôsobilo z hľadiska kresťanstva, ale aj z hľadiska vinárskej tradície, resp. výroby vína. Ak chcete zažiť niečo nové, určite odporúčam zájazd do Gruzínska. Zažijete tu podobné genius loci ako v tibetskom kláštore. Nedá sa to slovami opísať, musíte to zažiť.

O nás ľuďoch. Rituály, to sme my. Sme sociálne tvory a úspech sociálnych médií o tom vypovedá. Ľudia na západe, ktorí rýchlo strácajú kresťanskú vieru, dostávajú progresivistickú vieru v rovnosť, ekológiu, záchranu sveta. My ľudia sme sociálne tvory a tvory viery. Chceme veriť. V dobro.

Keď vo viere v dobro zodpovedajú aj naše činy, je to v poriadku, no v mnohých náboženstvách a aj v Me Too, Black Lives Matter sa však jedna komunita vyčleňuje od inej, a to dopadne ako medzi protestantmi a katolíkmi v Belfaste či medzi kresťanstvom a islamom či judaizmom. 

Rituály milujem a podľa mňa návšteva festivalov je univerzitou cestovateľstva. Ak máte tvrdý žalúdok nájdite si môj blog o rituáloch Ašura – ide o najkrvavejší rituál sveta. Ja milujem Vianoce, Veľkú noc. Jednoducho rituály k nášmu životu patria. Tancoval som na Woodo rituáloch, zažil som rituál v komunite Bwiti, kde som sa rozprával s mojím dlho mŕtvym dedom. Teraz je veľmi populárna ayahuasca, no to čo som zažil ja, je o tri triedy lepšie. Ayahuasca je ako čučo oproti pravým rituálom "tam vonku."

Veľa podnikateľov je vyhorených. Tak sa to zvyčajne skončí. Ja to nemám. Robím to preto, lebo ma to baví. Túto prácu milujem, nerobím to pre peniaze. Aj na expedíciách ja oddychujem. Pre mňa je to relax, hoci niekedy bojujem o život – prechádzka džungľou či výstup na najvyšší vrch Afriky či Amazónie.

Na začiatku, keď som začal budovať cestovnú kanceláriu, bol som úplný amatér. Robil som chybu za chybou. Bol som nespokojný ja a aj klienti. Problémy ma zaskočili a ja som musel nájsť odvahu a pred klientamii vystúpiť a snažiť sa ex post dovysvetľovať veci. Teraz, keď som už biznis profesionálom, už tie chyby vopred očakávam a snažím sa ich preventívne odstrániť.

Prvý postreh pre mladých podnikateľov je, že je normálne, keď sa veci v živote stále kazia. Druhou zásadou je, že vždy chcem robiť všetko najlepšie. Nesmiete klienta oklamať. Proti vyhoreniu funguje čestnosť a úprimnosť a čosi ako Concordia cum veritate.

Stále. Keď som mal šestnásť, chodil som do knižnice a hľadal diela existencialistov. Čítal som Franza Kafku, Friedricha Nietzscheho, Jean-Paul Sartrea. Mám veľa kníh filozofov. Keď som začal cestovať, tieto knihy som odložil – aj keď ma veľmi ovplyvnili – a začal som sa orientovať na prax.

Páči sa mi myšlienka reinkarnácie, kde sa síce vaša telesná schránka stratí – zmení sa na prach, popol, pri zoroastrianoch či v Tibete ju zjedia supy... No duša tu ostáva. Ak nemáte dar mysticizmu, ako ho nemám ja, tak sa na reinkarnáciu môžete pozrieť takto: vaša duša tu ostane vo vašich deťoch, či vo vašom diele, ktoré ste celý život tvorili.

Verím tomu, že človek má jednať čestne a robiť dobré veci a budovať si dobrú karmu. Žijeme v dobrom období a sloboda nám zaručuje možnosť osobného rozvoja. Je chybou robiť, hrabať iba do vlastného vačku, treba robiť dobré veci, podeliť sa s komunitou a hlavne robiť to, čomu veríte. Nie ničiť, ale budovať. Také tie „slniečkarské“ postoje sú teda koniec koncov dobré. Cynici majú horší život.

Áno, keď mali moje staršie deti menej ako 20 rokov, prešli tri najmenej navštevované krajiny sveta podľa talianskeho magazínu – krížom cez Pamír v Tadžikistane, Kiribati a Tuvalu. S mladšou dcérou som bol na ostrove Saint Pierre a Miquelon južnejšie od Newfoundlandu. Spoločne sme boli na Bermudách, vystúpili na vrchol Fuji, svätej hory Japonska. S mojím synom som sa zase vybral na Pitcairnove ostrovy, ktoré sú skutočne ďaleko ešte za Francúzskou Polynéziou, smerom k bodu Nemo. 

Milujem cestovať s našimi detskými zájazdami. Deti sú cestovaniu veľmi otvorené, nemajú predsudky a rýchlejšie vniknú do inej kultúry. Na druhej strane, ak som v Indii s malými deťmi, tak ma cudzí domorodci vítajú omnoho viac. Aj oni sa otvoria. Deti všade otvárajú dvere. 

Kedysi som nechcel deti so sebou brať. „Sú to vyhodené peniaze, oni to nepochopia,“ myslel som si. No a potom moja manželka doletela s malými deťmi do Afriky (mali 7 rokov) na Zanzibar. Syn si našiel hneď kamaráta – masajského bojovníka, ktorého volal „Džamp“, podľa toho, že skákal. Ten mu daroval leví zub a palicu na zabíjanie levov. Bol z toho úplne unesený. Moje deti sa zdravili odvtedy celý rok „Džambo“, svahilským pozdravom a ja som hneď pochopil, že moja manželka mala opäť pravdu. Odvtedy cestujeme.

Moja manželka na druhé leto povedala, že chce ísť k moru. Tak som zobral rodinu na Island. Odvety viac destinácie špecifikuje. Teraz som bol s dcérou v Labradore a Novom Brunswicku a potom sme sa celá rodina stretli v New Yorku. S deťmi som bol aj v Afganistane či Tasmánii. Nie je destinácia, ktorá je pre nás tabu.

Často si vyberajú oni: Mexiko, India, Japonsko, Kuba či Saudská Arábia... a ja pripravím neklasickú trasu. Berieme tam aj „bežných“ klientov a často ide o cestu, ktorá je raz za život – ide o maximálne ulovenie zážitkov. V daných krajinách sme najväčším organizátorom zájazdov už desaťročia.

Mám kontakty a môj partner sa chce ukázať. Je to iná úroveň.

S malými deťmi by som určite nešiel do ťažkých malarických oblastí a potom nie do oblastí, kde je vojna. Napríklad som si podal žiadosť o víza do Gazy a týždeň na to vypukla vojna. Do Gazy by som deti ani predtým nebral, tá situácia je tam dlhodobo zlá. 

Sú aj miesta, kde sú obmedzenia pre deti. Deti nemôžu ísť na Antarktídu, nemôžu ísť deti na prechádzku v mačkách po ľadovci Perito Moreno či na výstup na Kilimandžáro. Nedá sa to, aj kebyže chcem.

Asi peši. Mám rád, keď som blízko ľudí. Potom mám rád neklasické dopravné prostriedky, ako napríklad let balónom. Veľa z vás pozná tureckú Kapadokiu, ktorá je v poslednom čase veľmi preslávená. Počas 45-minútového letu sa vznášate ponad tufovými vežami či skalnými útvarmi v jednotlivých údoliach, ktoré sú pomenované podľa ich vzhľadu – Červené údolie, Údolie ruží, Meskender a Údolie lásky.

No ak by som mal odporučiť let balónom, bolo by to určite ponad ikonický mjanmarský Bagan. Toľko fascinujúcich chrámov pokope nenájdete nikde inde na svete. Na brehu rieky Iravadi vznikli v čase od 9. do 13. storočia. Na planine na nachádzalo až 10 000 chrámov, z ktorých sa zachovalo viac ako 2 000.

Verte mi, že to, čo uvidíte z balóna na najhistorickejšom mieste Mjanmarska, stojí skutočne za to. Pagodu v Mjanmarsku považujem za najkrajšiu pamiatku na svete. Ale, žiaľ, kvôli momentálnej občianskej vojne sa nedá ísť. Mjanmarsko som po prvý raz navštívil v roku 1996 a aj pre túto krajinu sa stal z lekára cestovateľ.

Ak by som mal spomenúť bežnejší dopravný prostriedok, boli by to rikše. Keď som v Ázii, nedám na ne dopustiť. Na nich som strávil celé dni či týždne, najmä keď som žil v indickom Dillí. Vtedy som chodil na nich naozaj každý deň. Preto som si našiel jedného rikšiara a dohodol som sa s ním na cene 2 eurá za cestu. Raz sa stalo, že na konci jazdy si zrazu vypýtal 5 eur. Prečo? Dôvod mal jasný, v ten deň sme sa na cene vopred nedohodli... Pravidlá biznisu sú u nás iné ako v Ázii. Ja som si ho, samozrejme, už nikdy viac nezobral.

Neriešim veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Zmenu časového pásma si nevšímam. Priletím na miesto a vydržím do ôsmej večer. Na druhý deň vstanem ráno o ôsmej. Nikdy som s nemal problém s jet lagom, ale musím povedať, že sa to vekom nelepší, ale horší. Tak, ako môj syn môže piť v piatok do štvrtej rána a o ôsmej skáče do bazéna a nedostane virózu, ja som zo žúru zlomený ešte dva dni. Ak mladí ľudia dodržia môj recept, ísť spať o ôsmej a vstať o ôsmej, tak sú za dva dni bez problémov.

Počasie? Bol som na severnom póle, prišiel som domov na jediný deň a išiel som do Maroka, kde sme spali v stane. Vtedy bol júl a viac ako 50 °C. Stáva sa mi celkom často, že mením destinácie s rôznorodou klímou. Mám to rád, mám rád silné zážitky. My máme dnes výbornú výstroj, existujú kvalitné firmy a ich výrobky fungujú. Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista – to parafrázujem známe motto golfistov.

Slovensko je krásna krajina. Keď som začal sprevádzať pred 20 rokmi zájazdy na Nový Zéland, tak mi klienti hovorili: „Tak dlho sme leteli a vyzerá to tu rovnako.“ No po dvoch týždňoch videli ten rozdiel, nie v prírode, ale v službách – v reštaurácii to voláme ambiente. Všade, kam chodím, propagujem Košický maratón ako najstarší v Európe a druhý najstarší na svete a ešte sa mi nestalo, že by o tom niekto vedel.

Slovensko je, bohužiaľ, krajina bez dobrých vlád, krajina bez vízie. No inak je tu fajn. Každý si robíme nejakú malú víziu vo svojom dome, byte, záhrade a nehladíme za plot. No keď to mám brať z pohľadu biznisu, tak Slovensko pôjde v turizme hore a váš penzión reštaurácia, agroturizmus začne zarábať. Budúcnosť slovenského turizmu je ružová.

Určite. Máme krajšie hory než konkurencia ako Česko, Maďarsko či Poľsko, aj keď sú rivali ďaleko pred nami v turizme. Mne sa páči rakúsky model penziónov, kde celá rodina desaťročia tvrdo pracuje.

Mám pocit, že u nás sa akosi nechce nikomu pracovať, všetci čakajú na pomoc a oligarchovia čakajú na to, aby sa mohli nabaliť na dotáciách. Poukazy na dovolenky na Slovensku vedú k zníženej konkurencieschopnosti a zase sa s tým bude iba kšeftovať. Slovensko má na to postaviť sa čelom konkurencii a vyhrať. No nerobíme to.

Keď som začal cestovať ja, hovorilo sa: „Slováci chodia na maltu.“ Priamo povedané, išli si stavať svojpomocne dom. Necestovali a boli tu iba akési vzdialené príbehy o drotároch. Tie našťastie vytlačili príbehy o Móricovi Beňovskom, ktorý bol šľachtic a o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja mám oveľa radšej pohľad na vzdelanca, hvezdára cestovateľa, ako na chudobného drotára, ktorému je jedno, kde je, len aby si zarobil groš.

Mnoho Slovákov pracuje v šírom svete, ale stále málo „iba tak zbytočne“ cestuje. Je to tisíc ráz lepšie než keď som začal, no ešte sa pokojne môžeme zlepšiť. Keď som zakladal BUBO, povedal som si, že mojím cieľom je rozvíjať slovenské cestovateľstvo. Robíme pre to všetko, čo sa dá – blogy, podcasty, YouTube – všetko zadarmo.

Novinkou v BUBO sú tiež AI blogy – naše prehliadky miest či zaujímavé tipy zo sveta načítala umelá inteligencia a vy si viete naše blogy aj vypočuť. Tento rok budeme mať 500 AI blogov a ku koncu roka 2025 dvojnásobok.

Aj v podcastoch Uchom po mape sa snažíme o najvyššiu kvalitu, ktorá predbieha zvyšok Slovenska. Nechcem, aby to vyznelo veľkohubo – však si podcasty alebo blogy otvorte a vypočujte. Je to naozaj lepšie, rozdielom je už veľmi príjemný hlas, ktorý blogy načítava.

Uvidíte, že za BUBO nie je žiaden trik, iba to, že sme naozaj lepší. Máme 120 sprievodcov, naša BCA (BUBO Cestovateľská Akadémia) má za sebou dve desaťročia, a tak vieme vychovať najlepších sprievodcov.

Ja som k tomu všetkému premietal snáď tisíc ráz, chodil som po školách... Vidím na mojich mladých sprievodcoch, aký majú „drive“ a viem, že niektorí z nich prerazia a budú to oni kto bude BUBO posúvať ďalej. Celkovo z ľudí v BUBO mám dnes veľmi dobrý pocit a nezdielam skepsu ostatných podnikateľov o úniku talentov.

Dobrí. Sme super. Slováci sa nevyvyšujú. Nik proti nám nič nemá. „Amerika?“ mračí sa na vás niekto a keď poviete, že "Slovakia", tak sa usmeje. Slováci nešetria, ako napríklad bratia Česi, dáme zarobiť domácim a aj preto sme sympatickí. Slováci nie sú malicherní. Poznám stovky svojich klientov a ide o rozhľadených ľudí, ktorí sú otvorení iným názorom. Nemusia s nimi vždy súhlasiť, ale nie sme nadoktrinovaní tým ,,správnym nemenným názorom".

Hlavne tí v mojom veku sú k nemenným názorom skeptickí. Vôbec ich to „mediálne vymieľanie mozgov“ nezasiahlo. No možno preto, že cestujú. 

Slováci sú super, ale budú ešte lepší, ak investujú do cestovania. Treba vyraziť čo najďalej a hlavne tam, kde pred vami žiaden sused nebol. Choďte inde! Takéto cesty vám dajú nakoniec najviac.

Podľa mňa sme OK. Kedysi na začiatku som sa stretol s rasizmom. Bol som prekvapený, keď jeden naozaj veľmi vzdelaný človek na zájazde mal nevhodné poznámky voči niektorým ľuďom. Možno to bolo spôsobené aj tým, že sme v socialistickom štáte boli zatvorení a neboli sme zvyknutí prichádzať do kontaktu s inými ľuďmi.

V čom by sa mali zmeniť? Možno nebáť sa priniesť zo zahraničia nejakú novinku sem domov a viac propagovať Slovensko vonku. Bol som napríklad na ostrove Tristan da Cunha – podľa Guinnessovej knihy rekordov ide o najizolovanejší obývaný ostrov na sveta. Nebol som tam prvý, ale asi tretí či štvrtý Slovák, no určite som bol prvý, kto tu rozprestrel slovenskú vlajku.

Tabuľku s nápisom Slovensko som dal osadiť aj na Antarktíde – ide o najvzdialenejší ukazovateľ Slovenska na svete. Hoci necestujem v detvianskom kroji, Slovensko aj tak propagujem. Aj tým, že cestujem s intelektuálnejšími klientami, domáci si o nás nemyslia, že sme neznalí sveta.

Ja sa snažím v zahraničí Slovensko reprezentovať. Toto radím aj ostatným. Je to drobná pomoc, základ by mal robiť štát, no ako už asi tretí raz píšem, ten príliš schopný nie je a ani nebude. Ak ste slušne oblečení, bývate v slušnom hoteli, tak si domáci o Slovákoch pomyslia možno aj viac než sme =)

Vidím, že ste si na príprave na rozhovor dali záležať. Filmovali to Zdeno Horevaj a Dodo Studenič. V Tibete nerastie drevo a nebožtíka nevedia teda spáliť. Nemôžu ho zakopať, lebo zem je zmrznutá. V kláštoroch chovajú supy a tie nebožtíka zožerú. Jeho najstarší syn mu už dávno urobil dieru do hlavy, ktorou jeho duch vyletel von a je na ceste reinkarnovať sa do inej bytosti. No a telo je schránka bez ducha a aspoň urobí posledný dobrý skutok = nakŕmi vtákov.

Vidieť to bolo úžasné, myslím že počet Slovákov, ktorí mali tú možnosť (okrem našej skupiny) spočítate na prstoch jednej ruky. Toto je tiež o lovení zážitkov, a teda o pochopení. Videl som šťastie na tvári najstaršieho syna, ktorý otca dlhé týždne do kláštora niesol v uzlíku na svojom chrbte. Dokonal to, čo mal dokonať podľa prastarej rodinnej tradície.

Lovci zážitkov. Nielen o víne hovoriť, ale ho aj ochutnať. No nepiť bezhlavo, ale so someliérom, priamo vo vinohrade.

Iba zapálený človek vie zapáliť iných. Ja cestovanie milujem a chcem, aby tí, čo sú so mnou, prežili svoju najlepšiu cestu v živote. Myslím to úprimne. Ak sa nadšenosť skĺbi so skúsenosťami, tak to väčšinou vyjde.

Niektoré expedície, ktoré realizujem nie sú však pre každého. Sú ťažké a cestovateľ na ne musí dorásť. Zájazdy pre rodiny s deťmi sú náročné, ale dajú sa zvládnuť. A, aby som odpovedal explicitne: myslím na klienta. Mojou úlohou je ho nadchnúť.

Cestovať sám je pre mňa väčšia nuda. Je to ako keď si uvaríte obed pre seba a sprevádzanie je ako uvariť pre vybranú spoločnosť. Tie zážitky, čo som vo svete zažil, by som sám nedosiahol. V partii ideme ďalej a vidíme viac.

Mnohí si myslia, že som vkuse na cestách, ale ja vediem najlepšiu cestovnú kanceláriu Slovenska, mám rodinu a ak chcem, aby veci fungovali, musím byť napriek technológiám (aj) doma. Cestujem skôr systematicky.

Na mojich ostatných cestách som najprv očistil najvzdialenejší pamätník Milana Rastislava Štefánika na Papeete. Bolo to po návrate z krásnej expedície do najmenšej demokracie sveta na Pitcairnove ostrovy so šiestimi cestovateľmi. Igor Moravčík, ktorý patrí medzi najcestovaneších Slovákov, povedal, že to bola jeho najlepšia cesta v živote. Následne som pripravil krtky film o tom, ako si vybrať hotel na Bora Bora. Tá je ešte o trošička lepšia ako Seychely.

Tiež som rád že sa mi konečne podarilo navštíviť všetkých 5 častí Francúzskej Polynézie, a to ako prvému Slovákovi.

Snažím sa byť na unikátnych miestach sveta ako prvý. V marci som preto navštívil Mekku, už po tretí raz, ale teraz som to urobil najporiadnejšie, dotkol som sa Kaaby a bol som v Mekke v čase, kedy je tu najviac ľudí. Na prvý raz tieto veci neviete. Taktiež som prešiel všetky provincie Saudskej Arábie od najjužnejšej až po najsevernejšiu, od západu na východ. Ide o obrovskú krajinu a trvalo mi to zopár rokov.

Na následný oddych s celou mojou rodinou v hoteli Four Seasons v Bahrajne nezabudnem. Začal som „zbierať“ aj tieto luxusné hotely, napríklad aj v Číne. V novembrovom čísle magazínu Conde Nast vybrali čitatelia tie najlepšie a ja som tam ihneď išiel. Vo Four Seasons v Shenzhene, ktorý vyhral, o tom ani nevedeli a bol som prvý, kto to riaditeľovi Nickovi Liangovi oznámil.

Geniálny je hotel Rosewood, ktorý sa nachádza v najvyššej budove Kantonu. Prešiel som taktiež všetky najlepšie hotely ostrova Hainan, ktorý sa nazýva čínskym Havajom. Myslím si, že moje rady ohľadne hotelov pomôžu v orientácii cestovateľom, ktorí hľadajú pre svoj oddych to najlepšie.

V Európe som prešiel Lago di Como a postrehy nájdete v blogu. Ide o destináciu na predlžený víkend, čo je fajn. Mojím cieľom je prejsť všetky štáty Nemecka a ja som si v Kodani požičal auto a prešiel som konečne aj Lübeck. Tiež som prešiel oblasti Dánska, ktoré sa mi doteraz nepodarilo navštíviť, vrátane unikátneho ostrova Bornholm.

Taktiež som sa opäť vrátil do Grónska. Spolu som tu pristal 10 ráz a išiel naozaj ďaleko. Okrem trekov a zážitkov som opäť popísal najlepšie a najzážitkovejšie hotely a, prekvapivo, aj reštaurácie. Grónsko je drahé, ale v novembri otvorili konečne nové letisko v Nuuku a toto je game changer.

To bol dôvod, prečo sme sa v BUBO do Grónska tak zakúsli. Realizujeme sem zájazdy desiatky rokov a lety často rušia, no my vieme, čo robiť. Preto sme do našich zájazdov dodali BUBO Grónsku garanciu a celý risk ide na nás. Grónsko s BUBO vás tak vyjde lacnejšie ako po vlastnej trase a máte istotu. 

V danom rebríčku najkrajšie vodopády sveta vyhrali vodopády Iguazu na hranici Brazílie a Argentíny. Sú neuveriteľné, ide o miesto, ktoré ak bude jediným cieľom vašej cesty, tak musíte byť nadšený. Ten rebríček som zostavil po tom, čo som bol s najmladšou dcérou na Niagarských vodopádoch. Vtedy sme spolu prešli toho naozaj veľa, vrátane New Yorku či Washingtonu. Keď som sa jej spýtal, čo bolo najlepšie povedala: „Ako som bola mokrá na Niagarských vodopádoch.“ Videl som, ako to na malé dieťa zabralo a zostavil som tabuľku.

„Chudák Niagara,“ povedala pani Rooseweltová keď stála pri Iguazu. A tak to aj je. Väčšina blogov, ktoré píšem, sú náročným čítaním, no moje rebríčky TOP 10 sú ľahké a slúžia ako cestovateľská inšpirácia. Odporúčam si ich pozrieť a určite nájdete veľa neklasických tipov na vaše cesty. 

Keď som spomínal blogy, tak som napísal aj blog o najnegustióznejších jedlách. Ide o rebríček desiatich podľa mňa najbizarnejších jedál. Ja skúšam všetko, jem ako Číňania. Všetko, čo má štyri nohy, teda okrem stola. No jem aj to, čo nohy nemá. Napríklad hadov. No tu už ide o „pikošky“.

Keď som v nejakej krajine, jem iba lokálne. Aj na raňajky. Vždy konzumujem zásadne lokálnu stravu! Na Slovensku zasa nedám do úst ani ananás, ani suši. U nás jem najradšej slovenskú stravu a som rád, že v Bratislave vznikajú slovenské reštaurácie. Mali by sme viac podporovať našu stravu. Veď každý slovenský región má tu svoju.

Môj otec tvrdil (viď blog Ako vychovať vaše dieťa), že veľkí vedci všetko podstatné vymysleli do svojej tridsiatky. Následne to iba rozvíjali. Myslím si, že aj u mňa je to obdobné. Mám ešte veľa cestovateľských plánov. Ostať na prvej priečke medzi slovenskými cestovateľmi je ťažké.

Zatiaľ mám veľký náskok, ale ten nebude večne. Prešiel som všetky krajiny sveta už dávnejšie a teraz sa zameriavam na nedostupné ostrovy ako Ogasawara, Ascension či Pitcairn. Verím, že BUBO je taktiež iba na začiatku svojej cesty a ešte sa máme kde rozvíjať. Plány mám stále veľké.

Veci nie sú zložité. Čím je väčší a úspešnejší človek, tým dostanete od neho jednoduchšiu radu. Pri zlepšovaní sveta treba začať doma a základom je mať dobrú rodinu. Po druhé je to pracovať tak, aby spoločnosť či firma bola takou, aby na ňu Maďar, Čech či Poliak povedali „wow“.

A potom, ak musíte, zlepšujte svet a bojujte za elektromobily či proti nim, za politickú stranu či futbalový klub, za to, či načať vajíčko z jednej, alebo druhej strany. Stojte si za svojím a nevzdávajte sa. Začnite však u seba a verte, že vašou základnou vizitkou je vaša rodina a potom vaša práca. Keď sa v tejto „drobnosti“ zlepšíme, Slovensko bude razom lepšou krajinou.

Určite som spravil stovky, tisíce chýb. Mohol by som s nimi aj športku vyhrať. Hovorí sa: „Múdri sa učia na chybách iných“, no ak idete do nových vecí, musíte sa učiť na vlastných. Škoda, že ľudia nežijú dvesto rokov.

Život je krásny a neopakovateľný. Je to o nastavení mysle. Nič som neľutoval a ani neľutujem. Život je krásny aj s tými chybami. Keď človek tvrdo pracuje a má dobrý úmysel, tak mu musí byť v živote dobre.

Slovákom zrušili víza a u nás si naozaj robia v Base Campe na Dunajskej srandu, že som to vybavil. Čína má u nás zlé meno a nič dobré o tejto krajine nebudete počuť. Každopádne, odporúčam ísť sa sem pozrieť tak, ako každému, kto hejtuje USA, odporúčam vycestovať tam. Hovoríme, že Čína sleduje svojich obyvateľov, je to ekologická katastrofa, mnohí ľudia nemajú čo jesť. Aj mňa sa môj svokor, keď som do Číny začal chodiť, pýtal, že čo tam budem jesť...

Všetko je však inak, čínske mestá sú tiché, plné elektromobilov, s dobrým vzduchom, na Slovensku máme 0 km rýchlovlakov, v USA ich je 137 k, v Japonsku je 3 070 km a v Číne je to neuveriteľných 45 000 km! V jedle sa Čína extrémne zlepšila a je stále veľmi cenovo výhodná s perfektnými službami a vy tu ulovíte úžasné zážitky.

Naše zájazdy do Číny spĺňajú 15-dňovú kvótu, kde Slováci do Číny nepotrebujú víza. Do Číny sa choďte pozrieť a urobte si svoj názor priamo na mieste. Samozrejme, na každom šprochu pravdy trochu, no 90 % z toho, čo sa o Číne píše, je podľa mňa polopravda, až klamstvo.

Keď som do Číny začal chodiť, bola to šedá krajinka tretieho sveta so škaredými okachličkovanými budovami s lacným chrómovým zábradlím. Ľudia v teplákoch, komunizmus zúril na plné obrátky. Nikdy by som ten prvý rok nepovedal, že veľký drak sa prebúdza. Do Tibetu sme vtedy nosili obrázky Dalajlámu.

Čínske mestá boli plné smogu, v Pekingu si pamätám na zápchy bicyklov. Všade to dlho trvalo, z Lhasy do Šigatse som išiel 15 hodín (dnes dve hodiny). Potom som sa do Číny vracal, ale, poviem vám, až teraz som bol poriadne šokovaný.

Išiel som totižto do tých najchudobnejších provincií ako Yunnan či Guizhou a aj tu som našiel perfektné rýchlovlaky, luxusné hotely, širokánske diaľnice plné kvetov, sklenené mosty, najdlhšie lanovky, najvyššie výťahy... Do izby ma aj tu odprevadil robot, ktorý mi následne doniesol večeru. Všetci sa snažia a usmievajú.

Keď som narážal na Orwellovské špehovanie ľudí a „zvrátený systém sociálnych kreditov“, Číňania nevedeli, o čom hovorím. Všetko je „trošku“ inak. Myslím si, že Rómom robíme na Slovensku omnoho horšie než Čína Ujgurom. Kastrujeme ich, zatvárame do väzenia, rómske deti do pomocných škôl, dávame Rómom nízku výplatu, vyhadzujeme ich z práce... Dalo by sa pokračovať. 

Čína má svoje problémy a ja ju považujem za najväčšieho rivala Západu, to hovorím už dlho. No môj článok žiadne médium neuverejnilo. Tvrdím totižto, že kým Čína buduje pozitívnu budúcnosť a tvrdo pracuje, my vedieme vymyslené vojny. Čína nebojuje ale pracuje, extrémne tvrdo. To, čo dosiahli, je vskutku hodné obdivu.

Výhodou BUBO je, že sme najväčším predajom aj Číny, a keďže veci robíme dokola, sme ako dobrý chirurg, ktorý neoperuje raz za rok, ale denne. Zároveň inovujeme a ak si pozrieme program zájazdu, ktorý som teraz prešiel a výrazne posunul vpred, uvidíte to. My za 2 týždne prejdeme väčšinu miest a prírodných parkov, ktoré sú považované za najkrajšie v celej Číne.

Pohybujeme sa po obrovskej rozlohe, veď Čína je bezmála tak rozsiahla ako Európa až po Ural. A stíhame to. Sám by človek videl menej než polovicu, myslím si, že omnoho menej. Na každý obed máme tucet jedál. Vždy lokálne, každý deň iné jedlá. Hotely v centre miest.

Zájazd To najkrajšie z Číny robíme už 15 rokov, no teraz ho môžem odporučiť. Malé skupiny klientov a slušná kvalita. Pozor, je to náročný zájazd, žiadne leháro.

Ešte nie. Dajte vedieť a ja rád pôjdem, Už dávnejšie som prešiel všetky krajiny sveta a dostal som tričko MTP - most travelled people, ktoré dostávajú iba tí, čo prešli všetkých 193 krajín sveta. Je ich vo svete menej ako 100 a je to teda riadna prestíž, elitný klub. Mám rád pikošky, výzvy a rád sprevádzam našich klientov. Chcem byť s nimi v úzkom vzťahu a tiež, aby sme sa navzájom cítili. Aby vedeli, že mi naozaj ide o ich najlepšiu dovolenku. Chcem, aby vedeli, že nepoľavujem, že sa neveziem, ale som stále v prvej línii.

V Číne sa ma opakovane pýtali (klientka, ktorá bola s BUBO na 47. zájazde), že odkiaľ beriem tú energiu, že mám vrtuľu v zadku... No prosto mňa cestovanie baví, naozaj baví. Keď vás niečo baví, ste v tom dobrí, potom to vaši klienti v každom docenia. Cesta k šťastnému životu ide cez to, aby ste boli užitoční pre svoje okolie. 

V BUBO sa mi podarilo združiť najlepších odborníkov a ja cítim, že sme z ťažkej postcovidovej fázy vonku a rok 2025 budeme poskytovať najlepší servis v našej histórii.

Môžeme si dovoliť znižovať maržu. Prečo? Počul som, že letiská v Bratislave a Prahe išli hore, ale že nedosahujú obrat pred covidom. Ten náš je v porovnaní s predcovidovým dvojnásobný. Nepotrebujeme vyšší zisk, sme OK. Zvyšujeme teda úroveň služieb. Idem čínskou metódou, iné cestovky by boli pri danej cene a danej kvalite služieb v mínuse, no my sme v (malom) pluse.

Tento druh cestovania som vymyslel pred 35 rokmi a odvtedy som ho po maličkých krôčikoch s mojimi kolegami zlepšoval. Rok 2025 je rokom najvyššej kvality – najlepšieho BUBO v histórii. Za najlepšiu cenu. Toto je to, čo sme si predsavzali!

Za našim úspechom je iba tvrdá práca a neutíchajúca túžba lepšie porozumieť nášmu svetu.

Teším sa na vás na cestách po celom svete od pólu k pólu a prajem šťastné cesty!