Rozhovor s Ľubošom Fellnerom na konci roka

Rozhovor s Ľubošom Fellnerom na konci roka

Ľuboš Fellner nezvykne poskytovať rozhovory. Hovorí, že má radšej fakty ako prázdne reči. Na sviatok, ktorý mu zmenil život – na výročie 17. novembra – však spravil výnimku. Dozviete sa, ako sa z vyštudovaného lekára stal najscestovanejší Slovák a zakladateľ cestovnej kancelárie BUBO. Prečo práve Afriku považuje za svoj obľúbený kontinent? Ktorú krajinu najviac navštívil? Ako vníma Slovensko z pohľadu cestovateľa? Prinášame vám prepísaný a doplnený rozhovor s Beatou Ružiakovou, kde nájdete odpovede aj na tieto otázky.

Šéfom výpravy cez Kalahari bol Ľuboš Fellner (má 30 rokov), ktorý ukazuje na mape program.
Foto: Archív Ľuboša Fellnera — BUBO

Vzhľadom na to, že ste precestovali celý svet, cítite sa ako svetoobčan? #

Stále som chlapec zo slovenského sídliska, Východoeurópan s komplexami menejcennosti z národa, ktorý nikto nepozná. Svetoobčanmi sú skôr moje tri deti, ktoré rozprávajú svetovými jazykmi omnoho lepšie než ja. No aj keď sa stále cítim najviac ako Slovák, tak musím povedať, že mám rád svet. Mám rád všetky národnosti a všetky náboženstvá. Čiže ten rasový hejt, politický hejt napríklad na Irán či Čínu či hejt na migrantov sa mi vyhýba. 

V profesionálnom živote vám najprv učarovala medicína. Čím vás lákal tento ťažký a zodpovedný odbor? #

Začal som študovať v socializme. Čo som si mal vybrať? Študovať právo v socializme? Komunistické právo? Socialistickú ekonómiu? Diplomaciu v Moskve? Neznášal som Sovietsky zväz a chcel som robiť zmysluplné veci. Lekár lieči kapitalistu aj komunistu rovnako – do výučby sa tu nezasahovalo, veď aj komunistický papaláš chcel prežiť. Na medicínu nezobrali iba tak hocikoho, museli ste sa dobre učiť a ja som mal samé jednotky. Bol to dobrý výber.

Nebáli ste sa krvi a ihiel? #

V prvom ročníku na medicíne o mne súdružky učiteľky hovorili, že som krvilačný. Asi moji predkovia neboli poľnohospodári či zberači, ale lovci. Krv mám dokonca rád a čím je situácia horšia, viac na hrane, tým sa viac sústredím. Pod tlakom mi veci idú lepšie. To je vrodené, neviem si s tým pomôcť. Po toľkých rokoch verím, že človek sa vie naučiť líderstvu. Učím to svojich sprievodcov. Ale samozrejme, keď máte veci vrodené, tak dosiahnete omnoho lepší výsledok. Ja by som napríklad v hre na klavír nikdy neuspel a môj brat je doslova génius.

Narodili ste sa 20. marca a práve v deň vašich narodenín ste boli pri prvej úspešnej transplantácii srdca na Slovensku. Čo ste vtedy cítili? #

Mám rád unikátnosti, byť niekde prvý – vtedy my v BUBO hovoríme, že ideme uloviť ten unikátny zážitok. Momentálne sa snažím byť prvý na mnohých izolovaných ostrovoch. Práve tento pocit by som prirovnal k tomu, keď som bol pri prvej úspešnej transplantácii srdca. Byť pri takejto unikátnej operácii bolo niečo z tohoto súdka. Avšak, musím upozorniť na to, že vtedy som pracoval na kardiochirurgii a naozaj som mal 20. marca (v deň svojich narodenín) nočnú službu. Ale bol som iba posledným kolesom na voze a iba som sa pozeral. Operovali iní, ako napríklad profesor Viliam Fischer, dokotor Michal Hulman, Ivo Gašparovič. Oni sú tí, ktorí majú dostať kredit.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli vymeniť medicínu za cestovanie? #

Ako som spomínal vyššie, dvadsať rokov som prežil v socializme za ostnatým drôtom. To si dnes nevieme predstaviť. Ísť nakupovať do Rakúska? Reálnejšie sa zdalo odletieť v sovietskej rakete na Mesiac. No a potom sme s kamarátmi po novembri 1989 rozstrihli ten ostnatý drôt. Dokonca ho mám stále v mojej kancelárii zarámovaný a v podstate môžem povedať, že cez tú dieru sme vyšli do sveta. No a zrazu bola sloboda. Mal som 20 rokov a ihneď sme vyrazili do toho zakázaného západného sveta.

Vždy som mal rád cestovanie, ale prvotná cestovateľská vášeň prepukla na mojich cestách do Sýrie, Barmy (Mjanmarska) a Kašmíru. Cestovanie po Európe bolo úžasné, ale vášeň prepukla až tam. Bolo to úplne iné cestovanie než dnes. Do Indie som chodil stopom. Už ako lekár som zarábal 3000 korún mesačne, čo je asi 100 eur. Cestovať vtedy tak ďaleko bol doslova fanatizmus. Chytilo ma to a ja som z kardiochururgie odišiel. Mojou srdcovou záležitosťou sa tak stalo cestovanie. Atestáciu mám, no nadšenie pre cestovanie ma doteraz drží.

Pamätáte si na rok, keď ste prvýkrát vycestovali do zahraničia? #

Svet mi je kvôli mojim otvoreným a vzdelaným rodičom bližšie. Obdivujem ostatných slovenských cestovateľov, ktorí to mali ťažšie než ja. Môj otec je univerzitný profesor a doktorát si urobil v nórskom Trondheime v roku 1968 – v komunistickom Československu to boli roky uvoľnenia. Neboli sme prominentná rodina, veď za komunizmu sme boli štátom roľníkov a robotníkov a my sme boli nenávidení intelektuáli. No dostali sme sa do Juhoslávie. Keď som mal asi 10 rokov, tak aj do Benátok. Mňa to moc neuchvátilo, nemali sme peniaze ani na zmrzlinu, ani na gondolu. Keď sme boli neskôr v Chorvátsku, vtedy som mohol mať 16 rokov, tak sme zbalili Talianky z Mantovy. Takže aj v komunizme som aké také kontakty so západom mal. Do nášho panelákového bytíku na 11. poschodí sem-tam prišli otcovi kamaráti z Nórska či USA. Boli to uletení, no o to sympatickejší vedci. Následne nám poslali knihy či LP-čka a ja som za socializmu počúval aj u nás nepočutú hudbu.

Skutočne som začal cestovať až po páde železnej opony a bolo to super. „Stretneme sa v nedeľu o 10.00 pod Eiffelovkou,“ dohodli sme sa a vyrazili sme stopom. Spali sme pod Eiffelovkou v kríkoch so zlodejmi z Maroka, ktorí ukradli televízor.  Boli sme mladí chalani a na západe bola vtedy ohromná podpora východnej Európy a nás vždy odchytili nejaké mladé baby a doviedli rodičom domov. Dali nám jesť a často sme aj mohli u nich prespať. „Keď toto stlačíš tak sa vypne svetlo,“ vysvetľovali nám ako funguje vypínač, „dnes bude na večeru mäso. Uvidíte mäso!“ chválili sa a mne bolo jasné, že mediálny výplach aj na západe funguje rovnako ako ten komunistický u nás. Správali sa k nám ako k Pygmejom, ktorí vyšli po prvý raz v živote z pralesa. No ich dcéry boli úplne iné, bez predsudkov.

Čo vás cestovanie naučilo? #

Keď mal český cestovateľ pán Miroslav Zikmund 100 rokov, bol som mu zagratulovať a toto isté som sa ho pýtal. Nevedel mi odpovedať. Sklamalo ma to a asi teraz sklame ja vás. No je to asi ako so „zbytočnou“ vysokou školou či „zbytočnou“ návštevou galérie, či opery. Vikingovia už v 10. storočí písali, že ten, čo ostane doma, pozerá ako dobytok s otvorenými ústami, keď začnú rozprávať cestovatelia. U nás máme čosi ako išlo vajce na vandrovku. Rozprávky o Janovi, ktorý išiel do sveta. Odpoveď prečo cestovať môžete hľadať u našich klientov. Cestujú s nami najšikovnejší Slováci, veľmi úspešní ľudia a oni vedia, prečo cestujú a čo im to dáva.

Pre mňa je cestovanie môj život. Veľmi ma to baví, ísť ďalej a odkrývať jedno tajomstvo za druhým. Ľuboš Fellner

Samozrejme má to aj svoje negatíva. Keď som sa vrátil v roku 1996 z Iránu, tak som každému hovoril, že to, čo píšu naše média nie je jednoducho pravda. Peržania sú veľmi vzdelaní a vskutku veľmi slušní ľudia. Išiel som vtedy do médii a hovoril to redaktorom ako prevratnú vec. Nikdy nikto nezareagoval, nikdy to nikto neuverejnil. Mám dojem, že cenzúra sa u nás stále pritvrdzuje a iný názor nie je v našej malej krajinke vítaný. Názor dostávame cez overené média" a to nám stačí. My máme držať krok. Ja za svoju otvorenosť a snahu o vypovedanie pravdy dostávam zo strany médii iba hejt a je to až absurdné, keď ma obvinia zo sexizmu a urobia zo mňa sexuálneho devianta a pedofila. Bez diskusie a iba memorovaním nemennej pravdy" naša spoločnosť zakrnie.

To isté mám už desaťročia s Čínou, ktorú my na západe ohovárame, a pritom Čína ide systematicky hore a zlepšuje svojim občanom rapídne ich život, za čo sú im oni vďační. 90 % Číňanov zo srdca chváli svoju vládu. Koľko percent je to u nás? Dávajte si preto pri cestovaní pozor, môže sa vám stať aj to čo mne, že ste vyčlenený z väčšinovej spoločnosti, ktorá bola kedysi ovplyvnená kázňami v kostoloch a dnes médiami, ktoré logicky preberajú politiku z centra. Opakujú tak chybu cirkvi, ktorá upálila Giordana Bruna za to, že v roku 1600 tvrdil, že Zem je guľatá. A vôbec ju nezaujímalo, že už 79 rokov predtým Fernão de Magalhães oboplával Zem. Ako ľudia sme sa príliš nezmenili.

No celkovo je cestovanie najlepšou vecou, čo môže dnes homo sapiens robiť. Cestovanie je skutočný boj proti rasizmu. Verím, že to nebude znieť ako klišé, ale je to taktiež najlepší boj za svetový mier. Ak totižto osobne spoznáte moslimov a tí vám opakovane pomôžu, alebo ak príde Rakúšan do našej opery a počuje, že sme kultúrny národ, tak nás už bude menej podceňovať. Cestovanie je náročné, musíte vyskočiť zo svojej zabehanej rutiny. Pre život každého homo sapiens je to ohromná vzpruha. Ale pozor, ležať v all inclusive rezorte či popíjať na jachte nie je cestovanie. 

Najvyšší bod Stredoatlantického chrbátu je úžasným cestovateľským skalpom!
Foto: Archív Ľuboša Fellnera — BUBO

Pred Nežnou revolúciou nebolo cestovanie vôbec jednoduché a väčšinou ľudia mohli chodiť len do krajín východného bloku. Aké ste mali očakávania, keď ľudia štrngali kľúčmi na námestí? #

Ja som štrngal s nimi. Od prvého dňa. Rodičia mojej vtedajšej frajerky jej zakázali sa so mnou stretávať. Mysleli si, že sa vráti rok 1968, na námestí nás postrieľajú a následne sa pomstia celým rodinám. 

Očakávania? Sloboda! To je to čo som chcel. Vedel som, že ak bude sloboda, ja si už cestu nájdem. Nikdy som nechcel a ani neprijal od nikoho pomoc. Priznám sa, nechápem tie politické bilbordy na Slovensku, ktoré ponúkajú pomoc ľuďom. My ľudia si pomôžeme sami, no vytvorte nám podmienky – to jest slobodu a čestné milieu.

Mal som 20 rokov, bol som vždy skôr revolučná povaha a predstava slobody bola taká sladká.

Očakávania prišli až neskôr, keď som navštívil po prvý raz Singapur. Toto mesto bolo pred pár desaťročiami džungľou plnou tigrov a nebolo tu absolútne nič, ani pitná voda. Predstavoval som si, že slobodné Slovensko dokáže ísť rovnakým smerom k prosperite. Tak ako súkromná firma. Tak ako Spojené Arabské Emiráty, ako dnes obrovská Čína.

Naše status quo je pre mňa obrovským sklamaním a ak takto pôjdeme ešte zopár rokov ďalej, tak Slovensko v dnešnej podobe zanikne. Do vlád sa u nás dostávajú drzí rečníci a nie „makači“. Nie je to iba u nás, je to problém západnej civilizácie ako takej – u nás je to iba vypuklejšie.

Zvyknete si 17. november nejako pripomínať? #

Tento deň pre mňa veľa znamená. Kým sme ešte tlačili katalóg, vždy sme ho krstili 17. novembra. Krstili sme ho na rieke Omo s jedným z najexotickejších kmeňov našej planéty priamo pod najvyšším vodopádom sveta, pod Salto Angel, a krstili ho aj naši sprievodcovia na všetkých kontinentoch. Okrem mňa si zvykli na túto tradíciu aj oni. Z ekologických dôvodov katalóg netlačíme a dnes sa 17. novembra snažíme sadiť stromy v blízkosti Bratislavy, na trojhraničí Slovenska, Maďarska a Rakúska. Každopádne sloboda ktorú sme si vybojovali  17. novembra, je pre mňa stále extrémne dôležitá a tzv. ,,cancel culture" je veľkou chybou.

Keď som na Slovensku, prídem na námestie SNP v Bratislave a pripomeniem si o čo som tu v zime 1989 bojoval - o slobodu - a táto nám teraz uniká...

Aké sú podľa vás pozitíva a negatíva cestovania? #

Spomínal som vysokú školu, operu, návštevu galérie. Niečo to stojí a stojí to aj váš čas. Okrem toho, že cestovanie taktiež pohlcuje váš čas a peniaze, sú tu už iba samé pozitíva. Obrovské pozitíva. Keď som behával maratóny, tak nám tréner vysvetľoval, že musíme mať prestávku na regeneráciu. Tak je to aj v živote. My ľudia sme výkonnejší, keď si oddýchneme. Tí, čo sa živia „hlavou“, si neoddýchnu pri ležaní a ničnerobení. Preto s nami chodí intelektuálna elita národa, lebo konkrétne naše zájazdy sú náročné nielen fyzicky ale aj psychicky.

Negatíva cestovania môže vnímať cestovateľ začiatočník. Pri cestovaní ako aj pri každej činnosti niečo musíte vedieť. Od získania víz, čo robiť pri zrušení letov, po tropické choroby. Ide o stovky, tisíce detailov a v každej krajine je to iné. Keby za socializmu vošiel usmiaty černoch do krčmy v Terchovej, tak dostane po papuli a ani by nevedel, čo zlé urobil. Neurobil nič len bol na zlom mieste.

Nie ste sklamaný, keď sa vraciate z vyspelých krajín späť na Slovensko? #

Vôbec. Milujem New York aj teraz v lete som tam bol, bolo to už asi dvadsiaty krát. No vyspelejšie je Japonsko. Ľudia sú šťastnejší na Srí Lanke. Avšak ja som doma na Slovensku. Mám rád Dunaj, jedlo od svokry a môjho otca. Tu mám kamarátov. Tento „bordelík“ mám rád.  A aj keď náš štát funguje dlhodobo veľmi zle, tak vy ako individualita slobodu predsa len máte a viete ju premeniť na svoj osobný úspech.

Hoci New York milujem, Slovensko považujem za svoj domov.

Hoci New York milujem, Slovensko považujem za svoj domov.

Ktoré svetové kultúry sú vám najbližšie a dokázali vás najviac osloviť? #

Po Európe som začal navštevovať Áziu a oslovil ma hinduizmus, budhizmus, džinizmus, islam, či sikhizmus. Študoval som dané náboženstvá, prečítal som veľa kníh, trávil som čas v kláštoroch, no hlavne som pozoroval, ako sa ľudia správajú.

My kresťania hovoríme o mieri a potom vedieme vojny. Mám pocit, že celý západný svet jedno hovorí a druhé robí. Napríklad taká Čína nielen hovorí o harmónii, ale aj dodržiava svoje slovo. Zdá sa mi, že iné kultúry sú oveľa mierumilovnejšie než tá naša. Iba my tu, na malom Slovensku, si môžeme myslieť, že toto si okolitý svet nevšimne.

Zaujíma ma tiež dlhovekosť a dobrý život. Bol som teraz na juhu Japonska na ostrovoch Okinawa a oni majú pre dobrý život jednoduché tri body: ikigai, moai, hara hachi bu. Ikigai je zmysel života, prečo sa oplatí v daný deň vstať z postele. Každý máme iné ikigai. Nemali by to byť iba peniaze. Naša činnosť by mala mať aj hlbší zmysel. Moai je spoločenstvo, ktoré presahuje rodinu – my z BUBO sa takéto spoločenstvo s našimi vzdelanými klientami snažíme vytvárať. Hara hachi bu znamená „jedz do polosýta“. Na Okinawe nájdete najviac storočných ľudí na našej planéte. Nielenže žijú najdlhšie, ale oni sú veselí, šťastní, aktívni a smejú sa so svojimi pravnúčatami.

Milujete Afriku. Prečo? #

Afriky sa mnoho ľudí bojí pre jej choroby, vojenské prevraty, neexistujúci servis. Prvý raz som bol v Afrike už v roku 1993. Keď som vstúpil na tú červenú pôdu, hneď som vedel, že som doma. Subsaharskú oblasť som navštívil v januári a februári roku 2000, bolo to na expedícii Kalahari. Prešiel som všetky africké krajiny, je ich až 54, čo je najviac zo všetkých svetadielov. 

Afričania si myslia, že sú kresťania, ale skôr ako samotnou vierou sa prejavujú pohanskými či animistickými zvykmi. Počas domorodých rituálov s krížmi si uctievajú Pannu Máriu a Ježiša Krista. Prirovnal by som to k rituálom woodoo... Keď v kostole spievajú a tancujú, cítite z nich obrovskú živočíšnosť. Vidíte, že kresťanstvo je iba niekde na povrchu a vo vnútri je to živelné. Náboženstvo je filozofia a tá je pre formovanie života dôležitá. No Afrika to je človečina, to prapôvodno v nás. Východy a západy slnka, vôňa, láska, tanec, smiech. Subsaharská Afrika nemá Machu Picchu ani Angkor Wat. No má neuveriteľne krásnu prírodu a hlavne ľudí. Mám rád myšlienku kmeňa a klanu. Afrika je prapôvodno, je to naša pravá podstata. My všetci aj ako hominidi či homo sapiens z Afriky pochádzame. To je dokázané vedecky. Vcelku nedávno sme sa odtiaľ pohli a aj keď sa vám to bude zdať zvláštne, väčšina našich predkov žila v Afrike. Každý kto toto čítate ste v hĺbke duše Afričan!

Kúsok od Darfuru v Sudáne v roku 2008. Fotografia prevzatá z blogu ,,Pomáhať Afrike?"
Foto: Ľuboš Fellner

Ktoré africké krajiny by ste odporúčali navštíviť? Máte pocit, že by ste vedeli odhadnúť trendy najbližších rokov? Ktorá krajina sa stane novým Zanzibarom? #

Je všeobecne známe, že najviac navštevované krajiny sú tie na severe. Najväčším lákadlom bude Alžírsko. Podľa Lonely Planet, BBC či CNN táto krajina zažije veľký nárast turizmu. Alžírsko som celé prešiel a neskutočné fotografie viete nájsť vo fotogalérii k zájazdom do Alžírska. Pozrite sa a určite mi dáte za pravdu, že nám má čo ponúknuť.

V subsaharskej Afrike sú najväčšími lákadlami Keňa, Tanzánia,Namíbia, Botswana (hlavne safari). Najrýchlejšie ide dopredu africké Švajčiarsko – Rwanda.

Zanzibar je skutočne veľkým hitom, ale rovnako sú na tom aj ostrovy: Seychely, Maurícius, Réunion. Dovolím si povedať, že tieto ostrovy sú krajšie a hlavne zaujímavejšie. Na Zanzibar sme chodili už v minulom storočí, keď ho nikto nepoznal. Stáva sa nám to často a je dobré byť o krok vpred pred ostatnými. Predpokladám, že novým Zanzibarom bude Ghana a Pobrežie Slonoviny. O týchto krajinách budeme ešte veľa počuť.

Namíbia je jedna z top afrických krajín.
Foto: Tomáš Hulík — BUBO

Najčastejšie navštevujete Indiu. Čo vás na nej najviac priťahuje? #

Ja si neškrtám krajiny, ale opakovane sa do nich vraciam. Nie až tak veľa ako moji sprievodcovia, ktorí sú úplní profesionáli a vlastne v danej destinácii žijú. No aj v Taliansku som bol desiatky krát. V Indii som bol štyridsaťpäťkrát, čo ani nie je veľa. Tak ako niekto chodí do Talianska, ja chodím do Indie. Veľa ľudí od nás chodí do tejto neuveriteľnej hinduistickej krajiny iba raz, čo je veľká škoda. Aby som vám ju lepšie priblížil, našiel som isté paralely oboch krajín. Obe krajiny majú úžasné staré kultúry. Sever je totálne odlišný od juhu. Na severe oboch krajín sú prekrásne hory – Alpy či Himaláje, na juhu krásne pláže a zdravé jedlo. Tak ako na spoznanie Talianska jedna návšteva nestačí, tak to isté je India. No a India má dvadsaťštyrikrát toľko obyvateľov, takže si zaslúži ešte o trošku viac návštev. Nájdete tam množstvo národností, je tam naozaj veľa jazykov.

Môj sused tu v Bratislave je Talian Giulio a každý piatok, čo som na Slovensku, chodíme k nemu jesť. V Indii mám známych a kamarátov tridsať rokov. Poznám ich rodiny, oni boli viac ráz na Slovensku. Pozorujem ich a takto postupne prenikám do kultúry. Môj partner je brahman z najvyššej kasty a vidím, ako je nespokojný, keď si jeho dcéra zoberie chlapca, ktorý je sikhskeho náboženstva. A je mu jedno, že ide o bohatú rodinu, ktorá žije v Kanade.

Na druhej strane mám známeho v Bombaji, ktorý vlastní tri fabriky. Je to prosto boháč. Bol som u neho minulý rok, práve v čase, keď sa mu narodila vnučka. Vtedy ma v luxusnom hoteli Taj zoznámil s najbohatším Indom pánom Mukeshom Ambaninm. Keď som ho tu na Slovensku pozval na večeru, tak si objednal teľací steak. Nedalo sa mi nespýtať sa ho, či vie, že teľa je malá krava. On je obchodník, čo ho klasifikuje do tretej kasty a úplne kašle na náboženské nariadenie. Môj brahmanský partner nedá naproti tomu do úst nič z mäsa a je totálny vegán. India je extrémne rôznorodá a fascinujúca.

Na Indiu vám nestačí iba jedna návšteva.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Kam by ste sa chceli opäť vrátiť a kam už nie? #

Mnohí ľudia keď idú na Kubu, vrátia sa znechutení. Že tam bolo draho, zlé hotely, žiadne reštaurácie atď. No to je tým, že nešli s dobrým sprievodcom. My sme od roku 2002 najväčším predajcom Kuby. Mám mnoho diplomov z ambasády Kuby. Keď idú naši klienti s nami, tak sa im Kuba veľmi páči. Pritom aj z tohoto rozhovoru je jasné, že nie som komunista. My v BUBO neorganizujeme poľovačky a snažíme sa robiť dobré veci. Je našim poslaním ukazovať Slovákom svet a ísť viac do hĺbky. A nechať na nich nech si urobia svoj vlastný záver. Preto návštevu akejkoľvek krajiny odporúčam. Choďte tam a urobte si vlastný názor. Zatratiť krajiny a ich obyvateľov preto, lebo o nej (viď Kuba) píšu negatívne média, je chybou. My sme napríklad vždy pri našich cestách do Tibetu používali tibetskú a nie čínsku cestovnú kanceláriu. V Mjanmarsku sme podporovali Aung San Suu Kyi. Na Kube miestnych malých podnikateľov. Keď sa vám v krajine nepáči, je to chyba vášho sprievodcu. Keď budete na Slovensku hľadať michelinskú slovenskú reštauráciu, neuspejete. Máme však niečo  iné.

Pred ktorou krajinou alebo cestou ste mali najväčší rešpekt? #

Hovorí sa: „Nebojí sa iba blbec.“ Je úplne normálne, že ak idete do niečoho neznámeho, máte strach. Keď som išiel na expedície, blízki sa so mnou lúčili: „Zbohom!“ Náročných expedícii bolo naozaj dosť. Za zmienku stojí spomenúť južný Kordofán (Sudán) v roku 2008. O dva roky neskôr som prešiel cez mínové pole v Čade, plavil som sa po Čadskom jazere, ktoré v rokoch 1963 – 1998 zmenšilo svoju rozlohu až o 95 %. Toto po nás žiaden Slovák nezopakoval. Bál som sa aj keď som išiel v roku 1995 do Sýrie a o rok na to do Iránu. Až tam som zistil, že ide o veľmi príjemné krajiny a väčšinou sa mi tá obava nepotvrdila.

Na jezera Čad v roku 2008. Tipnite si loľko Slovákov sa plavilo po tomto jazere?
Foto: Archív Ľuboša Fellnera — BUBO

Aký je váš najsilnejší cestovateľský zážitok? #

To je podobné, ako keby ste sa ma spýtali, aká je najkrajšia žena sveta. Teda moja manželka a potom moje dcéry samozrejme. Chcem povedať, že zážitkov ulovíte na cestách veľa a to každý jeden deň. Hlavne keď je vaším primárnym cieľom uloviť zážitok. My v BUBO sme lovci zážitkov a znamená to, že nečakáme, kým k nám príde zážitok, čo sa samozrejme často stáva na cestách, ale doslova ich vyhľadávame.

Zážitky sú cestou k pochopeniu. Ľuboš Fellner

Veríme spoločne s filozofom Konfuciom, že čo počujem, to zabudnem, čo vidím to si zapamätám, ale čo zažijem a vyskúšam, tomu porozumiem. Cez zážitky pochopíte svet viac. Nie je iba jeden zážitok, ani jedno najlepšie jedlo.

Aký najbizarnejší suvenír ste si priniesli z dovolenky, prípadne nejaký talizman, ktorý nemôže chýbať vo vašej batožine? #

Mám veľmi veľa všelijakých talizmanov. Zažil som naozaj veľké množstvo rituálov, počas ktorých nás zasväcovali šamani. V mojej kancelárii sa nachádza veľa vecí. Veľa z nich som dostal do daru. Napríklad dostal som krokodíla, od náčelníka som dostal štít, Muammar Kaddáfi mi daroval nábojnicu. V mojej kancelárii sa nachádza aj dekoratívna nádoba z Jemenu.

Veľmi rád mám kríž z kláštora Džvari nad mestom Mccheta v Gruzínsku. Keď som vošiel do kostola, cítil som veľmi silnú atmosféru. Gruzínske kresťanstvo na mňa tak zapôsobilo, že som si musel hneď tento kríž kúpiť. Celkovo som si Gruzínsko veľmi obľúbil. Nielen na mňa zapôsobilo z hľadiska kresťanstva, ale aj z hľadiska vinárskej tradície, resp. výroby vína. Ak chcete zažiť niečo nové, určite odporúčam zájazd do Gruzínska. Zažijete tu podobné genius loci ako v tibetskom kláštore. Nedá sa to slovami opísať, musíte to zažiť.

Na svojich cestách ste videli mnoho rituálov, spirituálnych obradov a iných tradícií. O čom tieto zvyky vypovedajú? #

O nás ľuďoch. Rituály, to sme my. Sme sociálne tvory a úspech sociálnych médií o tom vypovedá. Ľudia na západe, ktorí rýchlo strácajú kresťanskú vieru, dostávajú progresivistickú vieru v rovnosť, ekológiu, záchranu sveta. My ľudia sme sociálne tvory a tvory viery. Chceme veriť. V dobro.

Keď vo viere v dobro zodpovedajú aj naše činy, je to v poriadku, no v mnohých náboženstvách a aj v Me Too, Black Lives Matter sa však jedna komunita vyčleňuje od inej a to dopadne ako medzi protestantmi a katolíkmi v Belfaste či medzi kresťanstvom a islamom či judaizmom. 

Rituály milujem a podľa mňa návšteva festivalov je univerzitou cestovateľstva. Ak máte tvrdý žalúdok nájdite si môj blog o rituáloch Ašura – ide o najkrvavejší rituál sveta. Ja milujem Vianoce, Veľkú noc. Jednoducho rituály k nášmu životu patria. Tancoval som na Woodo rituáloch, zažil som rituál v komunite Bwiti, kde som sa rozprával s mojim dlho mŕtvym dedom. Teraz je veľmi populárna ayahuasca, no to čo som zažil ja je o tri triedy lepšie. Ayahuasca je ako čučo oproti pravým rituálom tam vonku.

Nastal u vás niekedy moment, že ste chceli so všetkým skončiť? #

Veľa podnikateľov je vyhorených. Tak sa to zvyčajne skončí. Ja to nemám. Robím to preto, lebo ma to baví. Túto prácu milujem, nerobím to pre peniaze. Aj na expedíciách ja oddychujem. Pre mňa je to relax, hoci niekedy bojujem o život – prechádzka džungľou či výstup na najvyšší vrch Afriky.

Na začiatku, keď som začal budovať cestovnú kanceláriu, bol som úplný amatér. Robil som chybu za chybou. Bol som nespokojný ja a aj klienti. Problémy ma zaskočili a ja som musel nájsť odvahu a pred klientamii vystúpiť a snažiť sa ex post dovysvetľovať veci. Teraz, keď som už biznis profesionálom, už tie chyby vopred očakávam a snažím sa ich preventívne odstrániť.

Prvý postreh pre mladých podnikateľov je, že je normálne, keď sa veci v živote stále kazia. Druhou zásadou je, že vždy chcem robiť všetko najlepšie. Nesmiete klienta oklamať. Proti vyhoreniu funguje čestnosť a úprimnosť a čosi ako Concordia cum veritate.

Povinná fotografia na absolútnom vrchole Kilimandžára.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Zamysleli ste sa niekedy nad vlastnou smrťou a životom po smrti? #

Stále. Keď som mal šestnásť, chodil som do knižnice a hľadal diela existencialistov. Čítal som Kafku. Mám veľa kníh filozofov. Keď som začal cestovať, tieto knihy som odložil – aj keď ma veľmi ovplyvnili – a začal som sa orientovať na prax.

Páči sa mi myšlienka reinkarnácie, kde sa síce vaša telesná schránka stratí – zmení sa na prach, popol, pri zoroastrianoch či v Tibete ju zjedia supy... No duša tu ostáva. Ak nemáte dar mysticizmu, ako ho nemám ja, tak sa na reinkarnáciu môžete pozrieť takto: vaša duša tu ostane vo vašich deťoch, či vo vašom diele, ktoré ste celý život tvorili. Verím tomu, že človek má jednať čestne a robiť dobré veci a budovať si dobrú karmu. Žijeme v dobrom období a sloboda nám zaručuje možnosť osobného rozvoja. Je chybou robiť, hrabať iba do vlastného vačku, treba robiť dobré veci, podeliť sa s komunitou a hlavne robiť to, čomu veríte. Nie ničiť, ale budovať. Také tie „slniečkarské“ postoje sú teda koniec koncov dobré. Cynici majú horší život.

Máte 3 deti. Cestujete s nimi často? #

Áno, keď mali moje staršie deti menej ako 20 rokov, prešli tri najmenej navštevované krajiny sveta podľa talianskeho magazínu – krížom cez Pamír v Tadžikistane, Kiribati a Tuvalu. S mladšou dcérou som toto leto bol na ostrove Saint Pierre a Miquelon južnejšie od Newfoundlandu. Spoločne sme boli na Bermudách, vystúpili na vrchol Fuji, svätej hory Japonska. O mesiac sa spoločne so synom chystáme na málo známe Pitcairnove ostrovy, ktoré sú skutočne ďaleko ešte za Francúzskou Polynéziou, smerom k bodu Nemo. 

Milujem cestovať s našim detskými zájazdami. Deti sú cestovaniu veľmi otvorené, nemajú predsudky a rýchlejšie vniknú do inej kultúry. Na druhej strane, ak som v Indii s malými deťmi, tak ma cudzí domorodci vítajú omnoho viac. Aj oni sa otvoria. Deti všade otvárajú dvere. 

Kedysi som nechcel deti so sebou brať. „Sú to vyhodené peniaze, oni to nepochopia,“ myslel som si. No a potom moja manželka doletela s malými deťmi do Afriky (mali 7 rokov) na Zanzibar. Syn si našiel hneď kamaráta – masajského bojovníka, ktorého volal „Džamp“, podľa toho, že skákal. Ten mu daroval leví zub a palicu na zabíjanie levov. Bol z toho úplne unesený. Moje deti sa zdravili odvtedy celý rok „Džambo“, svahilským pozdravom a ja som hneď pochopil, že moja manželka mala opäť pravdu. Odvtedy cestujeme.

Podľa čoho vyberáte destinácie na spoločné cestovanie? #

Moja manželka na druhé leto povedala, že chce ísť k moru. Tak som zobral rodinu na Island. Odvety viac destinácie špecifikuje. Teraz som bol s dcérou v Labradore a Novom Brunswicku a potom sme sa celá rodina stretli v New Yorku. S deťmi som bol aj v Afganistane či Tasmánii. Nie je destinácia, ktorá je pre nás tabu. Často si vyberajú oni: Mexiko, India, Japonsko a ja pripravím neklasickú trasu. Berieme tam aj „bežných“ klientov a často ide o cestu, ktorá je raz za život – ide o maximálne ulovenie zážitkov. V daných krajinách sme najväčším organizátorom zájazdov už desaťročia. Mám kontakty a môj partner sa chce ukázať. Je to iná úroveň. Budúci rok chystám luxusnú cestu na Kubu a neklasickú cestu Čínou. Zavolajte nám a povedzte, že chcete byť informovaný o mojej ďalšej rodinnej ceste a my vás oslovíme.

Je miesto, kam by ste s deťmi neišli? #

S malými deťmi by som určite nešiel do ťažkých malarických oblastí a potom nie do oblastí, kde je vojna. Napríklad som si podal žiadosť o víza do Gazy a týždeň  na to začala vojna. Do Gazy by som deti ani predtým nebral, tá situácia je tam dlhodobo zlá. 

Sú aj miesta, kde sú obmedzenia pre deti. Napríklad kvôli mačkám, nemôžu ísť deti na prechádzku po ľadovci Perito Moreno či na výstup na Kilimandžáro. Nedá sa to, aj kebyže chcem.

Bol som nadšený, keď som po prvý raz uvidel ľadovec Perito Moreno.
Foto: Archív Ľuboša Fellnera — BUBO

Akým dopravným prostriedkom cestujete najradšej? #

Asi peši chodím najradšej. Mám rád, keď som blízko ľudí. Potom mám rád neklasické dopravné prostriedky, ako napríklad let balónom. Veľa z vás pozná tureckú Kapadokiu, ktorá je v poslednom čase veľmi preslávená. Počas 45-minútového letu sa vznášate ponad tufovými vežami či skalnými útvarmi v jednotlivých údoliach, ktoré sú pomenované podľa ich vzhľadu – Červené údolie, Údolie ruží, Meskender a Údolie lásky. No ak by som mal odporučiť let balónom, bolo by to určite ponad ikonický mjanmarský Bagan. Toľko fascinujúcich chrámov pokope nenájdete nikde inde na svete. Na brehu rieky Iravadi vznikli v čase od 9. do 13. storočia. Na planine na nachádzalo až 10 000 chrámov, z ktorých sa zachovalo viac ako 2 000. Verte mi, že to, čo uvidíte z balóna na najhistorickejšom mieste Mjanmarska, stojí skutočne za to. Pagodu v Mjanmarsku považujem za najkrajšiu pamiatku na svete. Ale žiaľ, kvôli momentálnej občianskej vojne sa nedá ísť. Mjanmarsko som po prvý raz navštívil v roku 1996 a aj kvôli tejto krajine sa stal z lekára cestovateľ.

Ak by som mal spomenúť bežnejší dopravný prostriedok, boli by to rikše. Keď som v Ázii, nedám na ne dopustiť. Na nich som strávil celé dni či týždne, najmä keď som žil v indickom Dillí. Vtedy som chodil na nich naozaj každý deň. Preto som si našiel jedného rikšiara a dohodol som sa s ním na cene 2 eurá za cestu. Raz sa stalo, že na konci jazdy si zrazu vypýtal 5 eur. Prečo? Dôvod mal jasný, v ten deň sme sa na cene vopred nedohodli... Pravidlá biznisu sú u nás iné ako v Ázii. Ja som si ho samozrejme už nikdy viac nezobral.

Rozprávkové výhľady z balóna v Mjanmarsku.
Foto: BUBO archív — BUBO

Nerobia vám problémy časové pásma a zmeny počasia? #

Neriešim veci, ktoré nedokážem ovplyvniť. Zmenu časového pásma si nevšímam. Priletím na miesto a vydržím do ôsmej večer. Na druhý deň vstanem ráno o ôsmej. Nikdy som s tým nemal problém, ale musím povedať, že sa to vekom nelepší, ale horší. Tak ako môj syn môže piť v piatok do štvrtej rána a o ôsmej skáče do bazéna a nedostane virózu, ja som zo žúru zlomený ešte dva dni. Ak mladí ľudia dodržia môj recept, ísť spať o ôsmej a vstať o ôsmej, tak sú za dva dni bez problémov.

Počasie? Bol som na severnom póle, prišiel som domov na jediný deň a išiel som do Maroka, kde sme spali v stane. Vtedy bol júl a viac ako 50°C. Stáva sa mi celkom často, že mením destinácie s rôznorodou klímou. Mám to rád, mám rád silné zážitky. My máme dnes výbornú výstroj, existujú kvalitné firmy a ich výrobky fungujú. Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista – to parafrázujem známe motto golfistov.

Ako vnímate Slovensko z pohľadu cestovateľa? #

Slovensko je krásna krajina. Keď som začal sprevádzať pred 20 rokmi zájazdy na Nový Zéland, tak mi klienti hovorili: „Tak dlho sme leteli a vyzerá to tu rovnako.“ No po 2 týždňoch videli ten rozdiel, nie v prírode, ale v službách – v reštaurácii to voláme ambiente. Všade kam chodím, propagujem Košický maratón ako najstarší v Európe a druhý najstarší na svete a ešte sa mi nestalo, že by o tom niekto vedel. Slovensko je bohužiaľ krajina bez dobrých vlád, krajina bez vízie.  No inak je tu fajn. Každý si robíme nejakú malú víziu vo svojom dome, byte, záhrade a nehladíme za plot. No keď to mám brať z pohľadu biznisu, tak Slovensko pôjde v turizme  hore a váš penzión reštaurácia, agroturizmus začne zarábať. Budúcnosť slovenského turizmu je ružová.

Máme zahraničným, ale aj domácim turistom čo ponúknuť? #

Určite. Máme krajšie hory než konkurencia ako Česko, Maďarsko či Poľsko, aj keď sú konkurenti ďaleko pred nami v turizme. Mne sa páči rakúsky model penziónov, kde celá rodina desaťročia tvrdo pracuje. Mám pocit, že u nás sa akosi nechce nikomu pracovať, všetci čakajú na pomoc a oligarchovia čakajú na to, aby sa mohli nabaliť na dotáciách. Poukazy na dovolenky na Slovensku vedú k zníženej konkurencieschopnosti a zasa sa s tým bude iba kšeftovať. Slovensko má na to postaviť sa čelom konkurencii a vyhrať. No nerobíme to.

Sú Slováci dostatočne scestovaní? #

Keď som začal cestovať ja, hovorilo sa: „Slováci chodia na Maltu.“ Priamo povedané, išli si stavať svojpomocne dom. Necestovali a boli tu iba akési vzdialené príbehy o drotároch. Tie našťastie vytlačili príbehy o Móricovi Beňovskom, ktorý bol šľachtic a o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja mám oveľa radšej pohľad na vzdelanca, hvezdára cestovateľa, ako na chudobného drotára, ktorému je jedno, kde je, len aby si zarobil groš.

Mnoho Slovákov pracuje v šírom svete, ale stále málo „iba tak zbytočne“ cestuje. Je to tisíc ráz lepšie než keď som začal, no ešte sa pokojne môžeme zlepšiť. Keď som zakladal BUBO, povedal som si, že mojím cieľom je rozvíjať slovenské cestovateľstvo. Robíme pre to všetko, čo sa dá – blogy, podcasty, YouTube – všetko zadarmo. Ja som premietal tisíc ráz, chodil som po školách – vždy zadarmo.  Vidím na mojich mladých sprievodcoch, aký majú „drive“ a viem, že niektorí z nich prerazia.

Vzdelanosti nie je nikdy dosť a cestovanie to je vzdelanosť. Múdre národy cestujú. Ľuboš Fellner

My v BUBO sa snažíme viesť Slovákov k cestovaniu.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Akí sme my turisti? #

Dobrí. Sme super. Slováci sa nevyvyšujú. Nik proti nám nič nemá. „Amerika?“ mračí sa na vás niekto a keď poviete, že Slovakia, tak sa usmeje. Slováci nešetria, ako napríklad bratia Česi, dáme zarobiť domácim a aj preto sme sympatickí. Slováci nie sú malicherní. Poznám stovky svojich klientov a ide o rozhľadených ľudí, ktorí sú otvorení iným názorom. Nemusia s nimi vždy súhlasiť, ale nie sme nadoktrinovaní tým ,,správnym nemenným názorom". Hlavne tí v mojom veku sú k nemenným názorom skeptickí. Teraz idem na ďalšiu cestu s partiou dvadsaťtri až dvadsaťpäťročných chalanov. Ideme ako prví Slováci pokoriť jedno súostrovie v Tichom oceáne - Pitcairnove ostrovy. Neviem, či sa mi to podarí, ale teším sa na nich. Ako ich poznám, sú ako ja, totálne otvorení. Vôbec ich to „mediálne vymieľanie mozgov“ nezasiahlo. No možno preto, že cestujú. 

Slováci sú super, ale budú ešte lepší, ak investujú do cestovania. Treba vyraziť čo najďalej a hlavne tam, kde pred vami žiaden sused nebol. Choďte inde! Takéto cesty vám dajú nakoniec najviac.

Čo by sme – ako národ – mali zmeniť na cestovateľskom správaní sa? #

Podľa mňa sme OK. Kedysi na začiatku som sa stretol s rasizmom. Bol som prekvapený, keď jeden naozaj veľmi vzdelaný človek na zájazde mal nevhodné poznámky voči niektorým ľuďom. Možno to bolo spôsobené aj tým, že sme v socialistickom štáte boli zatvorení a neboli sme zvyknutí prichádzať do kontaktu s inými ľuďmi.

Človek sa stáva tolerantnejší vtedy, keď cestuje. Ľuboš Fellner

Tristan da Cunha vo vetre

Tristan da Cunha vo vetre

Čo by sa mali zmeniť? Možno nebáť sa priniesť zo zahraničia nejakú novinku sem domov a viac propagovať Slovensko vonku. Bol som napríklad na ostrove Tristan da Cunha – podľa Guinnessovej knihy rekordov ide o najizolovanejší obývaný ostrov na sveta. Nebol som tam prvý, ale asi tretí či štvrtý Slovák, no určite som bol prvý, kto tu rozprestrel slovenskú vlajku. Tabuľku s nápisom Slovensko som dal osadiť aj na Antarktídu – ide o najvzdialenejší ukazovateľ Slovenska na svete. Hoci necestujem v detvianskom kroji, Slovensko aj tak propagujem. Aj tým, že cestujem s intelektuálnejšími klientami, domáci si o nás nemyslia, že sme neznalí sveta. Ja sa snažím v zahraničí Slovensko reprezentovať. Toto radím aj ostatným. Je to drobná pomoc, základ by mal robiť štát, no ako už asi tretí raz píšem, ten príliš schopný nie je a ani nebude. Ak ste slušne oblečený, bývate v slušnom hoteli, tak si domáci o Slovákoch pomyslia možno aj viac než sme =)

Južný pól bol pre mňa obrovskou cestovateľskou výzvou.
Foto: Archív Ľuboša Fellnera — BUBO

Medzi vaše najsilnejšie cestovateľské zážitky určite patrí „nebeský pohreb“. Išlo o moment, keď sa supy zlietli a nakŕmili z tela nebožtíka. Za nakrútenie tohto dokumentu ste dokonca získali ocenenie. O čo konkrétne išlo? #

Vidím, že ste si na príprave na rozhovor dali záležať. Filmovali to Zdeno Horevaj a Dodo Studenič. V Tibete nerastie drevo a nebožtíka nevedia teda spáliť. Nemôžu ho zakopať, lebo zem je zmrznutá. V kláštoroch chovajú supy a tie nebožtíka zožerú. Jeho najstarší syn mu už dávno urobil dieru do hlavy, ktorou jeho duch vyletel von a je na ceste reinkarnovať sa do inej bytosti. No a telo je schránka bez ducha a aspoň urobí posledný dobrý skutok = nakŕmi vtákov. Vidieť to bolo úžasné, myslím že počet Slovákov, ktorí mali tú možnosť (okrem našej skupiny) spočítate na prstoch jednej ruky. Toto je tiež o lovení zážitkov a teda o pochopení. Videl som šťastie na tvári najstaršieho syna, ktorý otca dlhé týždne do kláštora niesol v uzlíku na svojom chrbte. Dokonal, čo mal dokonať, podľa prastarej rodinnej tradície.

Aká je vaša filozofia cestovania? #

Lovci zážitkov. Nielen o víne hovoriť, ale ho aj ochutnať. No nepiť bezhlavo, ale so someliérom, priamo vo vinohrade.

Na čo myslíte, keď na cestách sprevádzate ľudí? Aké posolstvo im chcete odovzdať? #

Iba zapálený človek vie zapáliť iných. Ja cestovanie milujem a chcem, aby tí, čo sú so mnou, prežili svoju najlepšiu cestu v živote. Myslím to úprimne. Ak sa nadšenosť skĺbi so skúsenosťami, tak to väčšinou vyjde. Niektoré expedície, ktoré realizujem nie sú však pre každého. Sú ťažké a cestovateľ na ne musí dorásť. Zájazdy pre rodiny s deťmi sú náročné, ale dajú sa zvládnuť. A aby som odpovedal explicitne: myslím na klienta. Mojou úlohou je ho nadchnúť.

Cestujete aj sami, aby ste si od všetkého a všetkých oddýchli? #

Cestovať sám je pre mňa väčšia nuda. Je to ako keď si uvaríte obed pre seba a sprevádzanie je ako uvariť pre vybranú spoločnosť. Tie zážitky, čo som vo svete zažil, by som sám nedosiahol. V partii ideme ďalej a vidíme viac.

Urobili ste rebríček najkrajších vodopádov sveta. Ktorý je pre vás ten naj? #

V danom rebríčku najkrajšie vodopády sveta vyhrali vodopády Iguazú na hranici Brazílie a Argentíny. Sú neuveriteľné, ide o miesto, ktoré ak bude jediným cieľom vašej cesty, tak musíte byť nadšený. Ten rebríček som zostavil po tom, čo som bol s najmladšou dcérou na Niagarských vodopádoch. Vtedy sme spolu prešli toho naozaj veľa, vrátane New Yorku či Washingtonu. Keď som sa jej spýtal, čo bolo najlepšie povedala: „Ako som bola mokrá na Niagarských vodopádoch.“ Videl som, ako to na malé dieťa zabralo a zostavil som tabuľku. „Chudák Niagara,“ povedala pani Roosweltová keď stála pri Iguazú. A tak to aj je. Väčšina blogov, ktoré píšem je náročných, no mojich TOP 10 sú ľahké blogy a slúžia ako cestovateľská inšpirácia. Odporúčam si ich pozrieť a určite nájdete veľa neklasických tipov na vaše cesty. 

Iguazú sa nachádzajú na hranici Brazílie a Argentíny a svojou rozlohou sa považujú za najväčší komplex vodopádov.

Iguazú sa nachádzajú na hranici Brazílie a Argentíny a svojou rozlohou sa považujú za najväčší komplex vodopádov.

Každá kultúra má svoje tradície aj gastronomické „špeciality“. Je niečo, čo by ste nezjedli? #

Keď som spomínal blogy, tak som napísal aj blog o najnegustióznejších jedlách. Ide o rebríček desiatich podľa mňa najbizarnejších jedál. Ja skúšam všetko, jem ako Číňania. Všetko, čo má štyri nohy, teda okrem stola. No jem aj to, čo nohy nemá. Napríklad hadov. No tu už ide o „pikošky“. Keď som v nejakej krajine, jem iba lokálne. Aj na raňajky. Vždy jem zásadne lokálnu stravu! Na Slovensku zasa nejem ananás, ani suši. U nás jem najradšej slovenskú stravu a som rád, že v Bratislave vznikajú slovenské reštaurácie. Mali by sme viac podporovať našu stravu. Veď každý slovenský región má tu svoju.

Čo by ste chceli vo vašom osobnom a pracovnom živote ešte dosiahnuť? #

Môj otec tvrdí, že veľkí vedci všetko podstatné vymysleli do svojej tridsiatky. Následne to iba rozvíjali. Myslím si, že aj u mňa je to obdobné. Mám ešte veľa cestovateľských plánov. Ostať na prvej priečke medzi slovenskými cestovateľmi je ťažké. Zatiaľ mám veľký náskok, ale ten nebude večne. Prešiel som všetky krajiny sveta už dávnejšie a teraz sa zameriavam na nedostupné ostrovy ako Ogasawara, Ascension či Pitcairn. Verím, že BUBO je taktiež iba na začiatku svojej cesty a ešte sa máme kde rozvíjať. Plány mám stále veľké.

Ako by sme mohli podľa vás prispieť k tomu, aby sa nám na Slovensku žilo lepšie? #

Veci nie sú zložité. Čím je väčší a úspešnejší človek, tým dostanete od neho jednoduchšiu radu. Pri zlepšovaní sveta treba začať doma a základom je mať dobrú rodinu. Po druhé je to pracovať tak, aby spoločnosť či firma bola takou, aby na ňu Maďar, Čech či Poliak povedali „wow“.  A potom ak musíte, zlepšujte svet a bojujte za elektromobily či proti nim, za politickú stranu či futbalový klub, za to, či načať vajíčko z jednej, alebo druhej strany. Stojte si za svojím a nevzdávajte sa. Začnite však u seba a verte, že  vašou základnou vizitkou je vaša rodina a potom vaša práca. Keď sa v tejto „drobnosti“ zlepšíme, Slovensko bude razom lepšou krajinou.

Keby ste mali možnosť zatelefonovať svojmu osemnásťročnému Ľubošovi Fellnerovi, čo by ste mu poradili do života? #

Určite som spravil stovky, tisíce chýb. Mohol by som s nimi aj športku vyhrať. Hovorí sa: „Múdri sa učia na chybách iných“ no ak idete do nových vecí, musíte sa učiť na vlastných. Škoda, že ľudia nežijú dvesto rokov.

Život je krásny a neopakovateľný. Je to o nastavení mysle. Nič som neľutoval a ani neľutujem. Život je krásny aj s tými chybami. Keď človek tvrdo pracuje a má dobrý úmysel, tak mu musí byť v živote dobre.

17. novembra krstíme katalóg pod Chitzen Itza
Foto: Archív BUBO — BUBO

Kristína Silná

Kristína Silná

Kristína Silná

Zaoberá sa štylistickou a gramatickou korektúrou BUBO textov. Okrem editovania trávi čas aj cestovaním, počas ktorého rada spoznáva miestnu kultúru či okolitú prírodu. Nebojí sa gastronomických výziev. Precestovala už mnoho známych miest v Európe, avšak viac sa sústredí na spoznávanie Afriky. Práve Afrika je pre ňu spojením nespútanosti, prirodzenosti a simplicitnosti.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu:
Južná Afrika Total

Zo zájazdu:

Kristína Silná

Posledná úprava článku | Prečítané: 2774

Mohlo by Vás zaujímať

Najmladšie štáty sveta Prémiový blog

Prémiový blog Najmladšie štáty sveta

Západná civilizácia a mnohí turisti zo všetkých kútov sveta sa naháňajú za tým naj. Ja nie som výnimkou. No čím som starší, tým sa viac zaujímam aj…

Ľuboš Fellner 16 min. čítania
Veľká päťka alebo 24 zvierat pre rok 2024 Prémiový blog

Prémiový blog Veľká päťka alebo 24 zvierat pre rok 2024

Naša planéta je úžasným miestom, kde ešte stále môžete natrafiť na autentickú divokú prírodu aj s jej obyvateľmi - fascinujúcimi divými zvieratami…

Martin Karniš 48 min. čítania
Najhorší rok v mojom biznise Prémiový blog

Prémiový blog Najhorší rok v mojom biznise

Ak sa práve nemáte dobre, ak vám niečo nevyšlo, ak vás škrie inflácia, nárast cien energií, vyššie úrokové sadzby, máte depresie... tak verte, že…

Ľuboš Fellner 29 min. čítania
Rieky sveta. Ktoré sú najunikátnejšie? Prémiový blog

Prémiový blog Rieky sveta. Ktoré sú najunikátnejšie?

Pohľad na rieku je čímsi rudimentárnym. My ľudia máme radi výhľad na more, ale akosi podvedome chápeme, že rieka je život. Rieka, to je pitná voda.…

Ľuboš Fellner 19 min. čítania
Ako schudnúť? Prémiový blog

Prémiový blog Ako schudnúť?

Ako si udržiavajú váhu vo svete? A čo funguje mne? Nechcem vám predať žiadne lieky, mastičky, iba sa podeliť o svoje viacročné skúsenosti. Moja…

Ľuboš Fellner 14 min. čítania
So Štefánikom okolo sveta Prémiový blog

Prémiový blog So Štefánikom okolo sveta

Štefánik sa bežne vníma najmä ako generál - zakladateľ česko-slovenského štátu. Je nám potešením prezentovať vám ho ako CESTOVATEĽA a pozývame…

Ľuboš Fellner 39 min. čítania
Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

India


náročnosť

16 dní

Trvanie

4265
E

Ázia  

Tibet, Nepál, India, Čína


náročnosť

26 dní

Trvanie

4752 5940€
K

Ázia  

Vietnam, Kambodža


náročnosť

16 dní

Trvanie

3613 4353€
K

Amerika  

Karibik, Mexiko


náročnosť

16 dní

Trvanie

3480 4094€

Získajte prístup
k exkluzívnym ponukám
a informáciám.