Día de los Muertos - farebná oslava života po smrti

Niežeby Mexičanom nebolo smutno za svojimi blízkymi, ale práve v tieto magické dni majú pocit, že sú s nimi najbližšie. Práve počas sviatku Día de los Muertos, ktorého oslavy trvajú v termíne 31.10. – 2.11. a prípravy sa konajú už o týždeň skôr, je údajne hranica medzi mŕtvymi a živými najtenšia.

Podobne ako u nás je starý pohanský sviatok Samhain, tak v Mexiku už stáročia oslavujú Día de los Muertos. Zosnulí navštevujú svoje rodiny a oslavujú spoločne tancom, spevom a jedlom.

Kto videl rozprávku Coco, tak si vie živo predstaviť tieto krásne oslavy. Všade sú kvety, najmä žlté. Tie, ktoré sú pestované práve na tieto oslavy, sa nazývajú Cempasúchil. Rodiny ich mesiace pestujú na to, aby nimi vyzdobili ulice, cintoríny, domy a oltáre. V tomto magickom období ich kúpite doslova na každom rohu. Žltá farba symbolizuje slnečné svetlo a život, no zároveň aj cestu, ktorá vedie duše zosnulých späť k ich rodinám. Preto sa Cempasúchil stal neodmysliteľným symbolom sviatku Día de los Muertos.

Krásna legenda nám rozpráva o tom, ako tento kvietok vznikol. Xochitl a Huitzilin sa odmalička milovali, vyrastali spolu a s narastajúcim vekom rástla aj ich láska. Každé popoludnie vyšli na vrchol hory, aby Tonatiuhu priniesli a ponúkli kvety.

Zdalo sa, že otcovské slnko sa usmievalo nad darom milencov, ktorí prisahali, že sa budú milovať za hranicami času, na diaľku a za hranicou smrti. Jedného dňa prišla vojna a milenci sa rozišli. Čoskoro prišla správa, že Huitzilin odišiel a zomrel vo vojne. Keď sa to Xochitl dozvedela, zlomilo jej to srdce. A tak sa Tonatiuhu – boh Slnka spýtal, čo sa stalo.

Smutná a láskou utrápená Xochitl povedala, že bez neho nemôže žiť! Tonatiuhu natiahol jeden zo svojich lúčov, aby sa dotkol a pohladil mladú ženu a v tej chvíli sa premenila na kvet Cempasuchil, plný intenzívnych farieb – ako lúče slnka.

Potom prišiel Huitzilin, už v podobe kolibríka, s láskou sa usadil v strede kvetu a naveky sa v ňom zjednotil. Kvet sa okamžite otvoril do hustých okvetných lístkov, ktoré vydávali veľmi intenzívnu a zároveň tajomnú vôňu. Krásna legenda hovorí o tom, ako sa zrodil kvet mŕtvych. Od tohto momentu sú kvet Cempasuchil a kolibrík posvätnými symbolmi Mexika.

Počas sviatku Día de los Muertos môžeme všade vidieť krásne farby, šaty, kostýmy, sochy Catriny a krásne oltáre s fotkami zosnulých príbuzných a ich obľúbených predmetov, jedla a pitia. Veľmi obľúbeným nápojom je Coca Cola a tak nesmie chýbať skoro na žiadnom oltári.

La Catrina je akýmsi symbolom sviatku. V preklade znamená elegantná pani. Jej autorom je José Guadalupe Posada, mexický grafik a karikaturista, ktorý okolo roku 1910 vytvoril kresbu kostry lebky s veľkým klobúkom. Mala znázorňovať smrť bohatej dámy a teda jasný odkaz – smrť si nevyberá a berie každého bez ohľadu na bohatstvo a postavenie.

Diego Rivera, slávny maliar a manžel Fridy Kahlo, v roku 1947 namaľoval obrovskú nástennú maľbu Sueño de una tarde dominical en la Alameda Central (Sen o nedeľnom popoludní v Central Parku), kde Catrina dostala celé telo a stala sa centrálnou postavou. Odvtedy sa stala národným symbolom Mexika a neodmysliteľnou súčasťou osláv Día de los Muertos.

Ľudia si ju veľmi radi maľujú na tvár a tak môžete vidieť v každom sprievode unikátny kostým zdobený krásnymi šatami a farebnými kvetmi vo vlasoch. Všade sa nachádzajú spomínané posvätné kvietky Cempasuchil a nesmú chýbať ani postavičky zvierat, alebrijes.

Alebrijes sú farebné postavičky zvieratiek a rôznych čarovných bytostí. Sú prekrásne zdobené a maľované a sú veľkou súčasťou celej mexickej kultúry. Autorom alebrijes je Pedro Linares López.

Prvé postavičky zostrojil v roku 1936 v Mexico City, keď mal počas choroby horúčku a halucinoval. Práve v halucináciách videl zvláštne tvory – zmes kohútov, levov, mačiek, psov, hadov, drakov a ďalších zvierat. Všetky zvieratká na neho kričali hlasno: „Alebrijes!“

A tak po uzdravení začal tvoriť sochy podľa svojich vízií. Prvotné alebrijes boli zostrojené z papiera – takzvanej mâché, čo sa nazýva skôr ako papierová kaša.

Aktuálne poznáme 2 druhy:

1. papierové alebrijes – a teda pôvodné, vytvorené v Mexiko City,
2. drevené alebrijes – rozšírili sa najmä v štáte Oaxaca, kde sa vyrábajú z mäkkého dreva copal a ručne sa maľujú živými vzormi.

Práve v Oaxace sa nachádzajú remeselné trhy, kde na každom rohu môžete zazrieť tieto zvieratká. Každý kúsok je originál a remeselníci kombinujú farby, tvary a symboly a vyjadrujú jedinečných sprievodcov na ceste do Mictlánu.

Zvieratká sa už 27. októbra každým rokom vracajú ako prvé - a Mexičania ich s láskou očakávajú. Pripravujú oltárik aj pre zvieratko a pripravia mu tam misku s vodou, obľúbenou maškrtou a hračkou.

Pre Mexičanov je tento sviatok posvätným a v každej rodine sú veľké oslavy a prípravy. Významným symbolom je ich typický koláč – Pan de Muerto. Nájdeme ho v každej  domácnosti, pekárni a kaviarničke. Je to sladká žemlička s cukrom, podobná našej vianočke. Najradšej majú tento koláčik s pohárom kakaa. Mexičania milujú sladké, a tak aj iné koláčiky sú zdobené malými cukrovými lebkami.

Srdcom celej oslavy je ofrenda – oltár v dome, ktorý je vždy krásne zdobený a púta pozornosť v každej domácnosti.

Na tomto „oltári“ nesmie chýbať:

• fotografia zosnulého – aby vedel, že ho čakáte,
• cempasúchil – oranžový kvietok života, ktorý dušiam ukazuje cestu domov,
• pan de muerto – tradičný „chlieb mŕtvych“ posypaný cukrom,
• sviečky, nápoje a obľúbené jedlo zosnulého – symboly očisty, života a radosti,
• calaveras de azúcar – malinké cukrové lebky so zdobenými menami.

Mexická legenda, z ktorej vychádza Deň mŕtvych, a spôsob, akým Mexiko vníma smrť, je príbehom Mictlána – podsvetia predhispánskych kultúr. Dávno predtým, ako dobyvatelia dorazili do mexických krajín, mali domorodé národy svoj vlastný spôsob, ako interpretovať svet, život a smrť.

Legenda o Mictláne odpovedá na otázky, na ktoré si ľudia kládli už dlhé roky: „Čo sa stane, keď zomrieme?“ „Existuje posmrtný život?“ „Kam pôjdeme, keď zomrieme?“

Podľa tejto mexickej legendy je Mictlán miestom večného odpočinku pre duše tých, ktorí išli pred nami na ceste a boli stvorení bohmi. Aby ste sa dostali do Mictlánu, musíte prejsť cez 9 úrovní, ktoré vertikálne klesajú v priestore a čase.

Po 4-ročnej ceste cez prekážky, ktoré merajú silu nášho ducha, nachádzame dvere Mictlánu, kde nás víta pán smrti Mictlantecuhtli a pani smrti Mictlancihuatl. Prečo to trvá práve 4 roky? Pre Mexičanov smrť nie je náhla, je to postupná premena.

Presne 4 roky trvá telu, kým sa rozloží. Dokonca aj v dávnych časoch sa hroby nesmeli otvárať skôr. Až po 4 rokoch, kedy vedeli, že duša prišla do Mictlánu mohli otvoriť hrob a použiť kosti zosnulých alebo pochovať ďalšieho príbuzného.

Mexiko malo dvojitú a cyklickú víziu vesmíru. Podľa ich presvedčenia život riadia protiklady: deň a noc, teplo a zima, život a smrť. Mexická legenda o Mictláne sa začína, keď bohovia stvoriteľov Huitzilopochtli a Quetzalcóatl dali život Mictlantecuhtlimu a Mictlancihuatlovi, pánovi a pani smrti.

Pred dosiahnutím večného odpočinku musia vyčerpané duše prekročiť ešte deväť tokov rieky Apanohuacalula, deväť stavov vedomia. Týchto deväť prúdov má tú vlastnosť, že vám pomáha byť v mieri so životom, ktorý ste mali, aby sa vám podarilo postúpiť na vyššiu úroveň a stať sa hodnými vstupu do Mictlánu.

Táto mexická legenda končí tým, že páni smrti prijímajú duše a vítajú ich vo večnosti: „Tvoje starosti skončili, choď, spi svoj smrteľný spánok.”

Bohovia smrti sú zodpovední za prijímanie duší tých, ktorí sa dostanú do Mictlánu, a za rozhodovanie o osude tých, ktorí zomrú. Dôležitú úlohu v rozhodovaní hrá aj spôsob smrti. Mictlán totiž nie je jediným miestom, kam chodia mŕtvi. Podľa legendy existujú ďalšie 3 priestory, kam duše prichádzajú, v závislosti od spôsobu, akým zomreli.

• Chichihuacuauhco – miesto, kam prichádzajú zosnulé deti. Nachádza sa tu veľký strom a ten ich kojí až do chvíle, kým sa znovu narodia.
• Tlalocan, ktorého pánom je boh Tláloc a jeho kráľovstvo je vyhradené pre ľudí, ktorých smrť súvisela s vodou.
• Tonatiuh Ilhuícatl – priestor, ktorému vládne boh Slnka a je miestom posledného odpočinku bojovníkov, obetí obetovaných na poctu a žien, ktoré zomreli pri pôrode.

Aby ste sa dostali až tam, musíte prejsť cez 9 vesmírov, dimenzií alebo zostupných úrovní, ktoré predstavujú rôzne testy pre duše zosnulých.

Itzcuintlan je prvým vesmírom. Legenda hovorí, že na tomto mieste preteká rieka s rýchlo tečúcou vodou, zvaná Chiconahuapan, cez ktorú sa dá prejsť iba pomocou psov Xoloitzcuintle, ktorí pomáhajú zosnulým na ceste do Mictlánu.

Hovorí sa, že ak ste v živote zle zaobchádzali so psom alebo zvieraťom, nebudete hodní prijať ich pomoc a ostanete sa celú večnosť túlať na brehoch rieky. Aj preto sú Mexičania k zvieratkám láskaví a kŕmia psíkov na ulici, aby im po smrti pomohli prejsť cez túto rieku.

Tepectli Monamictlan je druhý vesmír a pozostáva z prechodu v správnom momente priamo pomedzi dve hory, ktoré do seba neustále narážajú. Tieto obrovské hory sa drvia za cenu neúspechu. Tomuto vesmíru vládne Tepeyollotl, boh hôr, ozveny a pán jaguárov.

Iztepetl, tretí vesmír, v ktorom vládne Itztlacoliuhqui, boh obsidiánu, pán trestu a správca kopca pokrytého ostrými pazúrikmi, ktoré vás môžu roztrhať, ak zle stúpite.

Itzehecayan je vesmír, kde sú ľadom pokryté kopce so strašným vetrom, ktorý je schopný zbaviť vás šiat a vecí zo života, ktoré ešte máte.

Piatym vesmírom je Paniecatacoyan. Legenda hovorí, že „Miesto, kde ľudia lietajú“ je na úpätí Itzehecayanu. Nie je tu gravitácia a ak sa vám aj podarilo niečo si zachovať z predošlej úrovne, nakoniec prídete aj o to málo, čo ste si priniesli zo sveta živých.

Timiminaloayan, a teda šiesty vesmír, je les bez gravitácie. Začína veľmi širokou cestou z hladkého kameňa, zavesenou v čase a priestore. Legenda o Mictláne hovorí, že všetky šípy, ktoré sa stratili v boji, preletia cez cestu a premiešajú duše, ktoré tú lietajú úplne nahé.

Tecoyohuehaloyan je podľa legendy miestom, kde jaguáre boha Tepeyollotla otvárajú hrude a jedia srdcia duší.

Izmictlan Apochcalolca alebo inak nazývané aj „miesto čiernych vôd.“ Tu duše ukončia svoju púť a prekročia divokú rieku čiernej vody.

Mexičania milujú legendy, oslavy, smrť aj život. Navštíviť túto krajinu počas týchto sviatkov je však skutočným uloveným zážitkom. V mestách sú krásne sprievody plné alegorických vozov, masiek, hudby a zábavy. Aj ľudia sa radi pripravujú na sprievod, deti si obliekajú masky a maľujú si tvár. Niektorí obliekajú aj svojich psích miláčikov. 

V Mexiku sa oslavy líšia podľa regiónov, pretože každý má svoju kultúru. V Oaxace sú oslavy najväčšie a najkrajšie, v Michoacáne celé rodiny trávia noc na cintorínoch, inde sa stavajú verejné oltáre. V Mexico City sú obrovské sprievody cez celé mesto a v Cancúne je jeden sprievod práve pre turistov. Kvietky Cempasuchil a Pan de Muerte nájdeme úplne všade.

Jeden z obrovských pochodov sa tradične koná 26.10 v Mexico City. Sprievod vyráža od Angel de ja Independencia a končí na Zocale. Vtedy je mesto plné miliónov ľudí, všade rozvoniava kukurica a tacos a svietia detské oči plné radosti.

Sviatok vznikol zmiešaným predhispánskej a španielskej kultúry. Je odkazom radosti zo života a silnej lásky v rodine. Sviatok je rozdelený do dvoch dní. Prvého novembra sa oslavuje Día de los Angelitos, vtedy prichádzajú duše detí. Druhý novembrový deň patrí zosnulým dospelým. 

Možno by sme si mohli od Mexičanov zobrať príklad naučiť rozprávať o smrti s úsmevom. Zapaľovať sviečky na hroboch nie zo smútku, ale z vďaky. Pretože duše, ktoré milujeme, nikam neodišli – len prešli do sveta, ktorý sa nám niekedy ukazuje práve v spomienkach.