Fernão de Magalhães

Portugalský námorník Fernão de Magalhães, ktorého svet pozná pod menom Ferdinand Magellan dostal dôveru od španielskeho kráľa viesť flotilu piatich lodí a objaviť novú cestu na Koreninové ostrovy a získať ich pre Španielsko.

Magalhães vyrazil zo Sevilly v roku 1519 s posádkou asi 270 mužov. Mnohí boli väzni alebo ľudia, ktorí utekali pred veriteľmi. Boli tu nielen Španieli ale aj Gréci, Benátčania, Janovčania, Sicílčania (Taliansko vtedy neexistovalo), Francúzi, Angličania, Portugalci a Baskovia.

Nebyť kronikára Antonia Pigafettu, asi by sme o tejto výprave nevedeli. Trojročná expedícia bola najdôležitejšou európskou objaviteľskou expedíciou po ceste Krištofa Kolumba (1492 – 1493) do Ameriky a plavbe Vasco da Gama do Indie (1497 – 1499).

Magalhães ako prvý preplával z Atlantického do Tichého oceánu. Prvý preplával Magalhãesovym prielivom. Prvý preplával krížom cez Tichý oceán. Ako prvý Európan objavil Filipíny a Guam v Mikronézii. Viedol prvú expedíciu, ktorá oboplávala svet a v praxi dokázala, že Zem je guľatá.

V Stredoveku vládol všeobecný názor, že Zem je plochá ako doska, na okraji ktorej voda padá do obrovských jaskýň, alebo je ohraničená akýmsi plotom. Za názor, že je Zem guľatá, sa upaľovalo. Treba si uvedomiť, že Giordana Bruna za jeho pokrokové názory cirkev upálila ešte v roku 1600 mnoho rokov po tom, čo sa Magalhãesova expedícia dávno skončila.

Každý deň si podrobne zapisovali, no keď prišli domov, chýbal im jeden deň. Ako prví vyskúšali prechod Dátumovej hranice.

Táto 96 500 km plavba otvorila Európanom svet a dostala ich na prvú priečku vo svetovom obchode a neskôr ku kolonizácii sveta. Táto plavba spoluspôsobila to, že sa malá Európa stala na 500 rokov najbohatším kontinentom. 

Fernão de Magalhães sa narodil v roku 1480 v dedine Sabrosa v kraji Villa Real v historickej provincii Trás-os-Montes na severe Portugalska. Narodil sa do zemianskej rodiny a po smrti rodičov, keď mal 12 rokov Fernão vstúpil spoločne s bratom ako páža na kráľovský dvor v Lisabone, kde sa mu dostalo vzdelania. Najprv u kráľovnej Leonori a kráľa Joao II. a potom u Manuela I. Od malička chcel byť moreplavcom a tak usilovne študoval astronómiu, námorné vedy a geografiu ho vraj učil aj známy nemecký kartograf Martin Behaim, tvorca prvého glóbusu (Erdapfel). Martin z Bohemie (narodil sa v Českom Krumlove) totižto na dvore Jána II Portugalského slúžil ako poradca navigácie.

Od roku 1505 dvadsaťpäťročný Ferdinand začal 8 ročnú kariéru vojaka v portugalskej Východnej Indii. Zúčastnil sa vojny proti indickému kráľovi v bitke pri Cannanore v Kerale. Obliehanie pevnosti miestneho vládcu by Portugalci zrejme prehrali nebyť toho, že na pomoc priplával s 11 loďami kapitán Tristão da Cunha z ostrova Sokotra (dnes Jemen). O jednom z najvzdialenejších ostrovov sveta (najizolovanejší obývaný) - Tristan da Cunha sa dočítate v mojom blogu o Stredoatlantickom chrbáte.

Dedinka s cca. 264 obyvateľmi, ktorí sa nazývajú Tristaňania, je situovaná približne v polovici cesty medzi Kapským mestom v Juhoafrickej republike a Buenos Aires v Argentíne. Tristan da Cunha je presne 2334 km vzdialený od ostrova Svätej Heleny.

Kapitán Tristão da Cunha slúžil pod viceadmirálom portugalskej Indie Alfolsom de Albuquerque. Mladý Fernão sa taktiež zúčastnil bitky o Diu a Goa. V Starej Goa na počesť víťazstva Alfonsa de Albuquerque guvernér Jorge Cabral vystaval prekrásnu katedrálu Se. Mal som možnosť ju vidieť a bolo to pre mňa obrovské prekvapenie. V tej džungli som takú obrovskú katedrálu nečakal. Je 75 metrov dlhá a priečelie dosahuje vrcholky 35 m vysokých kokosovníkvých paliem. Akoby ju sem zniesli Marťania.
Diu ostalo spoločne s Goa portugalskou kolóniou až do roku 1961 a ten rozdiel oproti ostatnej Indii cítite a vidíte na prvý pohľad. Malé domčeky s červenými škridľovými strechami, všade kachličky (azulejos), výborná strava a feni, alkohol z kešu orieškov. Aj domáci Indovia sa správajú akosi slušnejšie a kultivovanejšie.

Fernão sa taktiež zúčastnil plavby do Melaky a dobytia tohoto dôležitého mesta slávnym generálom Alfonsom de Albuquerque v roku 1511, rok po víťazstve v Indii. Melaka aj keď leží na juhozápade Malajského polostrova mi vždy pripadala mentalitou ako čínske mesto a kultúra tzv. Peranakan je tu veľmi silná. Je to mesto so strategickou polohou na brehoch Melackej úžiny a kto ju vlastnil, kontroloval celý obchod Juhovýchodnej Ázie. V tej dobe sa džunky plavili popri pobreží a obchod prebiehal medzi obrovskými veľmocami tej doby - Čínou a Indiou, kde Melaka bola na polceste.

Melaku som po prvý raz navštívil v roku 1995, čo bolo 13 rokov predtým než UNESCO vzalo malilinký stred mesta pod svoju ochranu, Melaka bola na prvý pohľad veľmi malé mestečko, aj keď dnes má milión obyvateľov a práve portugalská a neskôr holandská história tu hrali absolútny prím. No a potom ma nadchli čínske polkruhové cintoríny. Admirál Yin Qing sem so svojou výpravou dorazil už v roku 1403 a po ňom bola Melaka dôležitou zastávkou výprav slávnejšieho admirála Zheng He. Melaka sa tak stala protektorátom dynastie Ming.

Portugalci teda prišli viac než 100 rokov po Číňanoch. Až neskôr som zistil, že som mal na cintoríny dobrý nos a ide o najväčšie čínske cintoríny na svete mimo územia Číny. Cintoríny na Bukit China však vznikli až 111 rokov po tom ako Melaku Magalhães dobyl.

V moslimskej Malajzii do dnešných čias spomínajú ako Albuquerque zmasakroval všetkých moslimov. Číňannov, Barmčanov a Indov ušetril. Dnes je Melaka unikátna svojou kultúrou Baba Nyonya (zmes malajskej a čínskej) a celkovo mixom rôznych kultúr. Keď sa prechádzam po starej Melake predstavujem si, ako sa tu musel v tých trópoch cítiť Fernão de Magalhães. Vtedy tu ešte ružovo-červené kostoly a pevnosti nestáli a dokonca ani kamenná portugalská pevnosť Famosa. Všade naokolo bola džungľa plná tigrov. Stál tu však drevený palác sultána Mansura Šáha a o 10 rokov neskôr sa začalo s výstavbou katedrály svätého Paula, ktorá je dnes ruinou podobnou tej z Macao.

Dva razy som sa cez Melackú úžinu plavil. Nie z Melaky, ale z 500 km severnejšie ležiaceho Penangu. Smeroval som do indonézskeho Medanu. Dnes by to nikoho nenapadlo, veď sa lieta, ale vtedy to bolo pre mňa jediné, aj keď zdĺhavé riešenie. No plavil som sa morom, ktoré 500 rokov predo mnou križoval na 100% aj Magalhães. Melacká úžina je úzka, ale oddeľuje dva absolútne rôznorodé svety.

Malajzia a Singapur na jednej strane sú bohatými krajinami a Indonézia chudobnou a preľudnenou. Malajzia má diaľnice, mrakodrapy, nákupné centrá. Sumatra na druhej strane je džungloidná, ako by sa od Magalhãesovych čias toho veľa nezmenilo. Raz som v Penangu čakal na loď dlhé dni, na lacných indonézskych robotníkov sa v Malajzii konali pogromy a museli Malajziu ihneď opustiť. Bolo ich toľko, že zaplnili všetky miesta na najbližší týždeň a na lode sa nedalo dostať. Beloch tu v tej dobe ešte veľa znamenal a tak ma aj s mojou manželkou nakoniec prednostne naložili. Plavili sme sa loďou pri vlezlej vôni klinčekových cigariet a Miške bolo celý čas strašne zle od žalúdka. Ja som vyzeral či nás neprepadnú piráti, ktorí túto oblasť naozaj sužovali celých tých 500 rokov, čo sme sa sem ako Európania dostali. Severne od Medanu som tu opakovane navštívil Orangutaní sirotinec, ktorému sme po povodniach v roku 2003 finančne a materiálne pomohli. Severná Sumatra je oblasť záplav, zemetrasení, miesto kde vznikajú tsunami. No zároveň veľmi exotická oblasť rovníkových pralesov, ktorá sa značne líši od kultúrneho centra na Jáve. Severná Sumatra zo širokého okolia určite najviac pripomína prírodou aj kultúrou ľudí takých, akých ich videl ešte Magalhães. Batakovia, kanibali na jazere Toba jedli príšelcov = turistov ešte v 19. storočí. Sumatra sa však bude teraz značne meniť. To, čo neurobila za 500 rokov, teraz urobí s myšlienkou pokroku za 50. Je to škoda, ale je to holý fakt.

Magalhães sa v tejto dobe dostal aj na východnejšie ležiace indonézske ostrovy – Molucké ostrovy známe v danej dobe ako Ostrovy korenia, kde získal svojho sluhu Enriqueho, ktorý ho následne doprevádzal celý život. Enrique bol však pôvodne práve zo Sumatry.

V roku 1513 sa Fernão zúčastnil výpadu Portugalcov do Maroka. Kráľ Manuel sem vyslal neuveriteľnú silu 500 lodí a 15 000 mužov. Tu bol v jednej bitke zabitý Fernãov kôň a zranenie kolena bolo tak vážne, že do konca života výrazne kríval. Fernão de Magalhães chcel za zabitého koňa od portugalského kráľa kompenzáciu, zvýšiť apanáž. Namiesto toho bol obvinený z korupcie a z toho, že s Maurami realizoval nekalé obchody.

Bol zlomený, jeho reputácia bola na nule, rytierska česť pošpinená, jeho ambície zmarené. Fernão bol so svojou ideou plaviť sa na západ na Portugalskom dvore opakovane odmietnutý. Magalhães sa preto spýtal portugalského kráľa, či svoje služby teda môže ponúknuť inému kráľovi a odpoveď bola prekvapujúco "áno". Toto aspoň dnes tvrdia Portugalci, keď sa s nimi o Magalhãesovi rozprávam.

Nie som si istý, či to tak naozaj bolo, lebo Manuel dal zničiť jeho majetok v Portugalsku, poslal agentov, aby spáchali na Magalhãesa atentát a keď jeho 5 lodí vyplávalo, tak ich loďstvo Portugalského kráľa prenasledoval s tým, že mali priviesť Magalhãesa v reťaziach "späť domov."

Každopádne o mesiac na to bol už Fernão v Španielsku. Nerozprával španielsky, nemal tu žiadne konexie a tu mu pomohol ďalší Portugalec žijúci v Seville, Diogo Barbosa. Fernao si zobral jeho dcéru Beatriz za ženu a do roka sa im narodil syn Rodrigo. Barbosa predstavil skúseného moreplavca na dvore španielského kráľa. Z Fernão de Magalhãesa sa stal Hernando de Magallanes.

Barbosa vybavil audienciu u 18-ročného kráľa Karola I., ktorý je vnukom zakladateľov impéria, kráľa Ferdinanda a kráľovnej Isabelly. Podobne ako oni zasponzorovali Krištofa Kolumba, vnuk sa rozhodol podporiť Magalhãesa.

V presviedčaní kráľa mu vraj veľmi pomohol sluha Enrique.

Fernando si zadovážil Enriqueho zo Sumatry a boli spoločne na Molukách, na Ostrovoch korenia a presvedčili kráľa, že vedia, kam chcú doraziť, vedia ako vyzerajú stromy škorice, muškátového orieška a hlavne stromy s klinčekmi. V tej dobe vidieť niečo na vlastné oči sa ešte cenilo. Dnes stačí o veciach čítať a papagájovať to bez skúseností. Magalhães logicky argumentoval, že podľa dohody z Tordesillas musia ísť na západ a tvrdil, že aj na tej západnej strane na "španielskej pologuli" také ostrovy sú. Koniec koncov veď Krištof Kolumbus bol v Indii... Presvedčil mladého kráľa, že sa na ostrovy dostane západným smerom a teda, že z výnosného koreninového obchodu si ukrojí aj Španielska koruna. Bolo to v dobe, kedy sa všeobecne verilo, že Zem nie je guľatá.

V marci 1518 Karol I. schvaľuje výpravu a dáva na ňu financie. Teda nie úplne, lebo vraj väčšinu zaplatila rodina Fuggerovcov, ktorá prevzala všetky bankárske aktivity od rodiny Medici z Florencie. Fuggerovci vlastnili aj bane na meď v okolí Banskej Bystrice (Besztercebanya), ktoré boli v danej dobe (1495) najväčšie na svete. Výprava dostala financovanie bezmála 9 miliónov maravedis a hlavný kapitán dostal plat 50 000 a mesačne ďalších 8 000 maravedis.

Na 5 lodí nakladajú jedlo na 2 roky a veľa pijatiky. Magalhães cestoval s veľkým množstvom sherry a naložil viac ako 253 sudov a 417 vínnych košov - a údajne minul viac peňazí na zásobovanie svojej lode chlastom ako na zbrane. Toto nebol jeho najlepší nápad. No na druhej strane nemohol predpokladať, že Patagónia bude tak nehostinná a že tak dlho strávi v Tichom oceáne bez jedla.

Mladý kráľ vedel, že všetko na západe patrí Španielsku a tak Fernão de Magalhães vyráža na dobrodružnú výpravu na západ, do oblastí, ktoré patria podľa zmluvy z Tordesillas Karolovi. Za týmto riskantným rozhodnutím španielskeho kráľa je jasná logika. Neriskoval až toľko, všetok risk bol na Fuggerovcoch a Magalhãesovi. Portugalci boli v tej dobe najsilnejšou mocnosťou a kontrolovali východnú cestu okolo Afriky, kde by španielska karavela nemala žiadnu šancu. Koreniny mali v danej dobe postavenie ako dnes ropa. Chladničky neboli a na maskovanie pokazeného mäsa (chute aj vône) boli koreniny nevyhnutné a mali obrovskú cenu. Škorica, muškátový oriešok, čierne korenie a hlavne klinčeky. V Európe koreniny nerástli a tak pre ne trebalo chodiť ďaleko do trópov. Koreninové ostrovy sa nachádzali na konci planéty na východe, tam sa už Portugalci dostali. Fernão de Magalhães tvrdil, že rovnaké Koreninové ostrovy sa musia nachádzať aj na západe planéty a bol rozhodnutý svoje tvrdenie dokázať. Magalhães sľúbil mladému kráľovi, že mu zabezpečí nepredstavitelné bohatstvo.

Fernão de Magalhães v kostole Santa María de la Victoria zložil prísahu kráľovI Karolovi I, rozlúčil sa so svojou mladou ženou a synom, ktorých už nikdy neuvidí a Armada de Molucca vyplávavala 10. augusta 1519 zo Sevilly. Beatriz dokonca čakala jeho ďalšie dieťa.

Prvá vzbura vznikla hneď po tom, ako sa 5 karavel dostalo do prístavu k Stredozemnému moru. Hádky a chaos spôsobili 5 týždňový prestoj. Preto sa často ako termín odchodu expedície uvádza dátum 20. septembra 1519, lebo v skutočnosti vyrazili z prístavu Sanlúcar de Barrameda až vtedy.

Prvou zastávkou sú Kanárske ostrovy, čo bola zároveň záchrana, lebo Portugalské lode im boli v pätách a chceli Magalhãesa zatknúť.

Z Kanárskych ostrovov nechal Fernão lode plaviť sa na juh po najzápadnejší mys Afriky v dnešnom Senegale (Zelený mys) až dole do Guinejského zálivu niekde k dnešnému Sierra Leone a potom sa nechal unášať prúdmi krížom cez Atlantik. Koncom novembra prirazili lode do Rio de Janeiro, ale potom sa zvrtli na juh a zakotvili v ústí Rio de la Plata, niekde medzi Buenos Aires a Montevideom. Magalhães si myslel, že našiel prieliv, ale toto ešte prieliv nebol... Ide o spoločné ústie riek Paraná a Uruguaj do Atlantického oceánu. Šírka toho ústia je až 230 km a dovnútra Juhoamerického kontinentu sa vkliňuje v neuveriteľnej dĺžke 300 km.

Tri mesiace hľadali prieliv a nenašli nič. Bolo to ohromné sklamanie. Kapitán poslal ešte v januári loď Santiago na prieskumnú plavbu na juh. No loď v strašnej víchrici stroskotala. Posádku, čo prežila, naložili na zvyšné 4 lode. A títo ľudia, ktorí prežili stroskotanie rozprávali strašlivé príhody o krajine strašných vetrov a vysokých vĺn, aké ešte nikdy nevideli. Tu nastala v posádke iných lodí a hlavne u španielských kapitánov druhých lodí ďalšia vzbura. Nechceli počúvať akéhosi Portugalca. V tej dobe bolo medzi Španielskom a Portugalskom obrovské nepriateľstvo a bolo jasné, že ďalej sa ísť nedá, veď ďalej nikdy nikto nebol.

Aktiváciou vzbury bolo Magalhãesovo rozhodnutie prezimovať tu, v Južnej Amerike. Bola Veľká noc, námorníci sa chceli vrátiť domov, a toto rozhodnutie vyvolalo vzburu na troch lodiach zo štyroch zostávajúcich. Keď sa námorníci Santiaga, ktorých zachránili a naložili na zostávajúce lode pýtali domorodcov či sa dá ísť smerom na juh, dostávali správy, že tam žijú iba duchovia, príšery, obri. Doteraz tu bola zima, ale teraz sa zo dňa na deň ochladzovalo a začalo snežiť. Posádka chcela ísť domov, Magalhães sa rozhodol pokračovať. Magalhães sa nevedel na svoje ostatné lode dostať, neposlúchali ho, no jeho ľudia sa v noci potajme priplavili k jednej a odťali kotvu a loď zrazu smerovala priamo k hlavnému dobre vyzbrojenému Trinidadu. Fernão de Magalhães sa nekašľal, odvrátil pokus o svoju vraždu a naopak, nechal zatknúť, odsúdil a popravil všetkých vzbúrencov. Magalhãesova družina zabila kapitána aj druhej lode a tá tretia loď sa vzdala. Dvoch vzbúrencov vysadil v nehostinnej prírode. Všetkým odteraz muselo byť jasné, že s týmto kapitánom existuje iba jediná cesta. Vpred. Kosti popravených našiel neskôr na pláži známy britský pirát Francis Drake.

Hľadanie prielivu začalo v máji 1520 a trvalo dlhé mesiace. Patagónia je známa tým, že tu vietor býva a posádka Santiaga si to už vyskúšala. 4 zostávajúce lode vstúpili do prielivu 21. októbra 1520. Ten dnes nesie meno kapitána - Magalhãesov prieliv. Cesta bola strašná, fúkalo tak ako to ešte nikto z nich nikdy nezažil, bola ohromná zima vo dne v noci, krajina bola nehostinná, nevideli žiadne mestá ani osady. 1. novembra nazval Magalhães prieliv: Úžina všetkých svätých, bola úzka a neskutočne nebezpečná. Pri flotile naozaj akoby často stáli všetci svätí. Mali šťastie v nešťastí. Zázrakom bolo, že to nebol uzučký fjord ale skutočne úžina a oni ju prešli z Atlantiku až po ďalší oceán, ktorý Fernão de Magalhães nazval Tichým (Mar Pacifico). Na západnom konci je Magalhãesov prieliv rozvetvený a oni dlho hľadali správny východ ako v labyrinte. 

Na ceste stretávali Indiánov Yaghan, ktorí neboli oblečení do kožušín, ale zohrievali sa u svojich ohňov, ktoré horeli 24 hodín denne. Tento ostrov nazvali Tierra del Fuego – Ohňová Zem. Na druhej strane našli obrovitánske ľudské šľapy a videli obrov. Priemerná výška výpravy bola menej než 160 cm a indiáni kmena Tehuelče mali vyše 180 cm. Magalhãesova výprava tvrdila, že mali 2,5 m. Pigafetta píše, že tu stretávali "ťavy bez hrbu" (zrejme guanaco – podobné lame) a "čierne husi" ktoré sa nešklbú, ale musíte ich zvliecť z kože (to boli tučniaky).

Pigafetta bol šľachticom z mesta Vicenza, o ktorom píšem v blogu o výletoch z Benátok.

Plavím sa Magalhãesovým prielivom a iba krútim hlavou. Ako si vôbec mohol trúfnuť. Naša loď má motory, ale jeho lode boli plachetnice, ktoré sa ovládajú oveľa ťažšie. Prieliv, ktorý dnes nesie meno Magalhãesa, je dlhý 480 km a jeho začiatok je naozaj uzučký. Jedna loď (San Antonio) ten ohromný tlak nevydržala, posádka prinútila kapitána otočiť to a dezertovala späť do Španielska. Trom lodiam sa však podarilo preplávať von na "Južné more". Takto more pomenoval španielsky objaviteľ Vasco Núñez de Balboa, keď peši prešiel krížom cez Panamskú šiju 7 rokov predtým a založil prvé koloniálne mesto na brehoch nového oceánu Panama City.

Fernão de Magalhães dal oceánu nový názov - Tichý. Jeho vody sa mu po búrlivých vodách prielivu, kde strávil mesiac, zdali pokojné. Z pôvodných 5 lodí mal teraz už iba tri.

Tri lode zamierili na sever a dostali sa do oblasti, kde neskôr vzniklo Santiago de Chile a následne sa odklonili na západ na otvorené more. Ich cieľom boli predsa Koreninové ostrovy - Moluky a tie predsa musia ležať na západe, to je jasné. No kde? 98 dní nevideli žiadnu zem a iba sa plavili nedozerným oceánom skutočne do neznáma.

Najdivokejšiemu oceánu planéty známemu tajfúnmi, tsunami a obrovskými vlnami dali meno pacifický – pokojný (tichý). A teraz sa plavia a plavia omnoho dlhšie než ktokoľvek predpokladal. Kedy dorazia na západný koniec Zeme? Nenarazia na plot na konci? Nepadnú tam kamsi dole do neznáma?

Čo sa vtedy muselo preháňať v hlave kapitána? Plavili sa 11 300 km, došla im voda aj jedlo. Posádka jedla krysy, piliny zo suchárov nasiaknuté krysím močom, varili si polievku z vlastných opaskov a pili žltkastú zapáchajúcu vodu. Väčšina trpela z nedostatku vitamínu C, skorbutom a krvácali im ďasná.

Pigafetta píše, že 29 mužov kvôli skorbutu v strašných mukách umrelo a ostatní mali na mále. Magalhães netušil, že Tichý oceán je taký obrovský, vôbec to nepredpokladal. 6. marca 1521 zrazu palubu prehlušil výkrik: "Tierra!" - "Zéém!". Flotila zakotvila na ostrove Guam na Mariánských ostrovoch.

V požičanom aute prechádzam kol dokola ostrovom Guam a hľadám miesto, kde sa mohla flotila vylodiť. Pýtam sa na to viacerých, ale nikto presne nevie o aké miesto išlo. Na Fernanda Magellena nespomínajú v dobrom. Dal totižto ich ostrovu meno „Ostrov zlodejov“ a to nieje najlepšia marketingová nálepka.

Podobne ako nevieme s istotou miesto, kde Krištof Kolumbus kotvil počas svojho vylodenia, keď na prvej výprave dorazil na Bahami a odjavil tak Ameriku. Ani u Magellana nevieme s istotou, kde sa na Marianských ostrovoch vylodil.

Prichádzam do zátoky Umatac na juhozápade ostrova Guam. Je to iba ¾ hodinky južne od nášho hotela v zátoke Tumon. Postavili tu aj malý pomník Magellan Monument, čo je iba jednoduchý biely obelisk.

Jednoduchý pomník je pod veľkým košatým stromom. No možnože Magalhães ani na Guame nepristál a pristál na Saipane na Severných Mariánach. Navarro, námorník, ktorý zazrel zem dostal zlaté šperky v obrovskej hodnote 100 dukátov. Všetci si vydýchli a Mariánské ostrovy všetkým koniec-koncov zachránili život.

Ostrovy zlodejov (Guam a jeho okolité ostrovy) boli prvou pevninou v najväčšom oceáne sveta, ktorá sa dostala do námorníckych atlasov. O Tichom oceáne, kde som navštívil všetky krajiny som napísal súborný encyklopedický blog: Oceánia - všetko čo potrebujete vedieť,  vrátane prehľadnej tabuľky Tichý oceán.

Tu na juhu Guamu žije aj dnes najväčšie percento pôvodných domorodcov tzv. Čamoro (Chamoro). Sú to tí istí, ktorých stretol aj Fernão de Magalhães. Tí mi vysvetľujú, že Islas de Los Ladrones, Ostrov zlodejov nazval Fernão po nedorozumení. Magalhães bol vraj nadšený ako Čamorovia ovládali svoje malé plachetnice. Krádež? Čamorovia podobne ako napríklad americkí indiáni či novozélandskí Maori nemali k majetku rovnaký vzťah ako máme my. Čo videli, to si zobrali. A to sa Magalhãesovi nepáčilo. Magalhães vypálil za trest zopár ich dedín, zabil 7 domorodcov a vyplával ďalej.

Trinidad, Concepción a Victoria sa vydali ďalej na západ k dnešným Filipínam. Na Veľkonočnú nedeľu pristáli na ostrove Limasawa, kde otec Pedro de Valderrama odslúžil prvú omšu na filipínskej pôde, čo je pre dnešných rímskych katolíkov veľmi dôležitá udalosť. Fernão de Magalhães si vraj práve tu uvedomil, že cirkev v Ríme sa mýli, a že Zem je guľatá. Jeho sluha Enrique domorodcom rozumel, jazyk bol blízky tomu na Moluckých ostrovoch, ktoré poznal.

Výprava sa presunula na ostrov Cebu, ktorý v BUBO dlhé roky navštevujeme. Tu sa Fernão de Magalhães ukázal ako presvedčený evangelista a pokrstil miestneho kráľa Rajah Humabona, jeho manželku a stovky jeho rodných bojovníkov. Magalhãesov náboženský zápal bol taký silný, že hrozil, že zabije tých náčelníkov, ktorí sa bránili konverzii na kresťanstvo. Keď kráľ menom Lapu-Lapu odmietol konvertovať, Magalhãesovi muži spálili jeho dedinu na ostrove Mactan. Magalhães sa neskôr vrátil do Mactanu so 49 mužmi a požadoval, aby Lapu-Lapu ustúpil jeho autorite. No proti Magalhãesovej minivýprave vraj nastúpilo 1500 domorodých bojovníkov.

Bolo 27. apríla 1521 a Fernão de Magalhães viedol odvážne svojich mužov.

Lapu Lapu strieľal jedovaté šípy a hádzal oštepy do nekrytých nôh Európanov, trafili aj Magalhãesa a jed ho oslaboval. Bojoval ešte dobrú hodinu, ale bol stále slabší a potom prišli domorodci a zabili ho. Dnes je na tom mieste nápis: "Na tomto mieste veľký náčelník Lapu Lapu odrazil útok Fernão de Magalhãesa, zabil ho a jeho vojakov poslal preč."

Magalhãesovo telo Lapu Lapu nevrátil a tak ho nemohli ani pochovať. Magalhães bol na Filipínach prvým Európanom a trvalo ďalších 45 rokov kým španielsky kráľ Filip vyslal Miguela Lopez de Legazpi, ktorý z Cebu urobil prvé hlavné mesto španielskej kolónie Las Islas Filipinas.

Cebu je ešte od Moluckých ostrovov riadny kus a tak vlastne Magalhães osobne nikdy Zem neobišiel. Po jeho smrti zavládol vo výprave chaos, striedalo sa velenie medzi jeho švagrom a baskickým moreplavcom Elcanom. Straty, ktoré na Mactane utrpeli, spôsobili, že na tri lode bolo zrazu málo členov posádky. Concepción preto potopili a na zvyšných dvoch plavidlách pokračovali ďalej. Celé týždne putovali Trinidad a Victoria medzi ostrovmi južných Filipín, až 5. novembra 1521 sa konečne dostali na vytúžené Moluky. Námorníci tam naložili lode korením, najmä klinčekmi a škoricou, a pred Vianocami sa vydali na cestu domov.

Posádka vykšeftovala to, čo mala za vrecia klinčekov, čo bola v tej dobe najlukratívnšjšia komodita. Domov chceli ísť naspäť cez Tichý oceán, ale Enrique ich presvedčil, že treba veriť zosnulému kapitánovi Fernão de Magalhãesovi a tak sa rozhodli ísť ďalej na západ. Do Trnidadu, ktorý vyrazil po smrti Magalhãesa späť na východ začala natekať voda a nikto to nevedel opraviť. Trinidad bol pomalý, zajali ho Portugalci a neskôr sa potopil. Do Španielska sa tak vracala jediná karavela z piatich, malá Victoria. Výprava pokračovala pod vedením Baska (výborní námorníci) Juana Sebastiana Elcano. Plavili sa okolo ostrovov Veľké Sundy, krížom cez Indický oceán až oboplávali Mys Dobrej Nádeje. Toto bola trasa, ktorou sa plavil aj môj pradedo, no on išiel opačne a pár storočí neskôr.

Pigafetta popisuje, že v Atlantiku hádzali svojich mŕtvych kamarátov cez palubu a išli na sever čo najrýchlejšie, k najzápadnejšiemu bodu Afriky, ku Cabo Verde. Nakoniec sa loď Victoria doplavila domov do Španielska iba s 18 námorníkmi. Z pôvodných 270 členov posádky vraj iba štyria boli tí istí, čo aj odtiaľto vyšli. Bolo to 6. septembra 1522 a námorníci pristáli v Sanlúcar de Barrameda v ústí rieky Guadalquivir južne od mesta Sevilla. Proti prúdu Guadalquivir sa do Sevilly dostali 8. septembra 1522.

Nikdy posádke nevyplatili celú výplatu. Je zaujímavé vedieť, že napriek tomu, že sa z 5 lodí vrátila iba jediná, expedícia priniesla 381 pytlov klinčekov a skončila v pluse. Klinčeky boli v Magalhãesovych časoch najvzácnejšou komoditou Európy. Pridávali sa do jedla, ale verilo sa, že dokážu pomôcť vidieť veci, predvídať budúcnosť. Kto jedol klinčeky veľmi zbohatol. Akosi videl viac. Tiež sa verilo, že rozdrvené klinčeky dokážu zraziť teplotu a zachrániť vám život. Verilo sa, že rozmiešané s mliekom pôsobia ako afrodiziakum.

Celé 3 roky si výprava zapisovala deň za dňom, ale keď prišli zistili, že im deň chýba. Boli prví, ktorí vyskúšali prechod dátumovej hranice v praxi. Pre mňa je to vždy vzrušujúce doteraz a aj keď som to zažil desiatky razov, vždy sa na to teším a vždy ma zmena dňa udivuje.

Karol I. na Portugalca Fernão de Magalhãesa zabudol. Ovácie pripravil kapitánovi Sebastiánovi de Elcano, ktorému udelil erb so zemeguľou, korením, malajským kráľom a legendárnym nápisom „Primus me circumdedisti“ (Prvý, čo si ma obehol). Sluhovi Enriquemu predsa nemohol tento titul priznať plus Enrique počas výpravy kamsi zmizol. Tvrdí sa, že po smrti svojho pána Fernão de Magalhãesa, ktorému verne slúžil mal dostať slobodu. No tú mu odmietli dať... a tak Enrique ktorý rozumel reči filipínskeho miestokráľa Rajah Humabona zosnoval pomstu. Kráľ pozval veliteľstvo posádky na hostinu a pozabíjal ich. Enrique takto získal slobodu a zmizol.

Magalhãesovi zomrela v Seville manželka a obidve jeho deti a teraz sa zdalo, že o tomto človeku už nikdy nikto nebude počuť. Nebyť zápiskov Antonia Pigafettu o ceste veľkého kapitána, o Magalhãesovi by dnes nikto nevedel.

V prvom ročníku na GAMČA (Gymnázium Červenej Armády Alexandra Markuša), teraz Gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave, ma súdruh učiteľ Perečko vyvolal k tabuli a dostal som tému Magalhães. Perečko bol svojský, vošiel do I.C triedy a hodil plnou silou zväzok kľúčov smerom dozadu, kde som sedel. Netrafil ma, ale niekoho o dve lavice vedľa. "Ako sa môžeme učiť v miestnosti, kde je nábytok hore nohami?", vykríkol takým zvláštnym priduseným hlasom, a myslel tým stoličky, ktoré sme povinne za socializmu museli vykladať na lavice. Dal som stoličky teda dole a Perečko ma za to vyvolal k tabuli. S tými stoličkami som nič nemal, ale Perečkovi sa čosi zazdalo.

"Fellner, no povedz nám, čo sú polďeri?" Myslel poldery v Holandsku. "Na púšti sú duňi", hovorieval ako správny stredoslovák. A aj my sme to museli tak mäkko vyslovovať. "A teraz Magaljenš". Vedel som samozrejme úplne všetko, na gymnázium som sa dostal bez prijímačiek, lebo som mal na základnej škole samé jednotky. Fernão de Magalhãesa som miloval, mohol som tam rozprávať 2 hodiny. No on po 3 minutách zhodnotil situáciu tak, že zle vyslovujem meno moreplavca. Vyslovoval som portugalsky fernau dže magaljenš, no jemu to bolo jedno, nemal som stredoslovenskú výslovnosť. Zrušil ma a po prvý raz v živote som dostal trojku. Z takého smiešneho predmetu ako zemepis a tá mi následne hrozila aj na vysvedčení. Mal som mať samé jednotky a trojku zo zemepisu. No nakoniec sme si s Perečkom (to nebola prezývka) našli k sebe cestu a on mi zemepis neznechutil úplne. Práve naopak. A týmto chcem svojmu učiteľovi poďakovať, veď každý má svoje metódy výučby a dôležité je, či zafungujú na konkrétneho žiaka v ozajstnom živote. Perečko ma naučil, že svet nie je vždy spravodlivý a človek musí hľadať cesty ako dosiahnúť výsledok. Je jedno, že som vedel o Magalhãesovi všetko, on mi dokázal, že nie.

No ja som sa nevzdal a bojoval som. Nenosil som mu síce kriedu a nepodliezal mu, ale to sa mu nakoniec aj páčilo a zistil, že ma neznechutil a že som zemepisom fascinovaný. Išiel som si svoje, tak ako to robil Magalhães. Upadol v nemilosť portugalského kráľa, lebo sa vraj chcel osobne obohatiť a dlho dokazoval, že to nebola pravda, ale iba intrigy dvora. Portugalský kráľ ho odpísal a tak presvedčil španielskeho kráľa, aby bol hlavným investorom jeho výpravy, keď sa chcel dostať k bohatým zásobám korenia nie okolo Mysu Dobej Nádeje (cestou, ktorú vlastnili Portugalci), ale okolo Nového sveta.

Perečko aj Magalhães ma naučili, že nie je dôležité čo sa ti v živote prihodí, ale to, ako sa k tomu postavíš.

V mnohých ohľadoch Fernão de Magalhães reprezentuje ten pomyselný bod zmeny. To, čo nesmelo začali Kolumbus a Vasco da Gama, Magalhães dostal na inú úroveň. Svet bol síce väčší než sa doteraz predpokladalo, ale to veľké neznámo sa stalo známym.

Po roku 1522 sa svet zmenil. Všetky svetové oceány boli spojené a stali sa diaľnicou pre európskych dobyvateľov, misionárov, kolonizátorov. To bolo nadmieru jasné už v roku 1529 na novej mape sveta od Dioga Ribeiru, kde sú zaznačené kontúry kontinentov Afriky, Indie, Ameriky. Čosi neuveriteľné. Táto mapa ukazovala cestu Magalhãesovej výpravy. Neskôr máp pribúdalo a skvelá mapa od Batistu Agnese z roku 1543 a 1545 na pergamene ukazuje Magalhãesovu cestu taktiež. V roku 1564 vyrýva nádhernú mapu Paolo Fortani a na mape Južnej Ameriky ukazuje prieliv, ktorý označuje ako Streto di Magaanes, Magalhãesova úžina.

Pre domorodé obyvateľstvo sa započalo obdobie kontaktov s vonkajším svetom. Často kontaktov plných násilia, prenosných smrteľných chorôb a podvodov. No zároveň išlo o dôležitú výmenu znalostí a hodnotných objektov. Pre indiánov v oblasti Ohňovej Zeme nedopadli tieto kontakty najlepšie a po obrovských indiánoch v dnešnej dobe niet na tomto území ani chýru ani slychu - doslova všetkých vyhubili.

Tento blog píšem z mojej izby v Punta Arenas a pritom sa pozerám na najširšiu časť Magalhãesovho prielivu, ktorá je tu široká bezmála 30 km. Na druhej strane je Ohňová Zem.

Dnes som sa na Plaza de Armas fotil pod sochou hrdinu, ktorý dokázal niečo, čo neexistovalo a do poznania našej planéty prispel značnou dávkou. Fernão stojí na vysokom podstavci v prostriedku parku, pravú nohu má vykročenú na hlavni dela a nepozerá sa vpred, ale je otočený smerom k úžine, ktorú pomenovali po ňom. V čase, kedy sa tadiaľto plavil ešte nemohol tušiť, že objavil najdôležitejšiu námornú obchodnú cestu amerického kontinentu na najbližších 400 rokov. Až do roku 1914, do otvorenia Panamského prieplavu všetky cesty totižto viedli tadiaľto alebo okolo južnejšieho Hornovho mysu.

Ako vzdelaný šľachtic však určite vedel, čo spôsobí v katolíckej cirkvi dôkaz, že Zem je guľatá!