Saigon - mesto z iného sveta

Severný a južný Vietnam akoby k sebe ani nepatrili, Rozdielnosť juhu najlepšie reprezentuje práve jeho hlavné mesto. Hlavné mesto kapitalizmu, kde vládne americky dolár, v noci svieti efektne nasvietená francúzska architektúra a Vietnamci sa prevážajú na tých najdrahších športových autách okolo butikov s najdrahšími značkami. Ak prichádzate z Hanoja, asi ste už nečakali, že Vietnam môže byť aj takýto! Perfektné hotely, francúzske a sofistikované vietnamské reštaurácie, štýlové bary, nákupné centrá, nočné prechádzky po obrovských vysvietených bulvároch. Kedysi francúzske, potom americké mesto sa stalo hlavným mestom želanej budúcnosti. Takto si Vietnamci predstavujú svoj ďalší rozvoj. Už zahodili za hlavu ’’americkú’’ vojnu, urobili veľkú, hrubú čiaru. Od roku 1986 sa vydali cestu ekonomického vzrastu a otvárania sa svetu. Naše predstavy o Vietname sú nahradené novými zážitkami a skúsenosťami. No zároveň nás neopúšťa vrčanie miliónov motoriek a vôňa silných kuracích vývarov. Saigon je jedinečný. 

Svoje nové meno Hočimininovo mesto dostal Saigon v roku 1976 po zjednotení severného komunistického a južného kapitalistického Vietnamu. Dodnes ho každý volá po starom, aj keď oficiálne označuje starý názov už len prvý centrálny obvod vietnamskej metropoly.
Osemmiliónová metropola južného Vietnamu leží severne od delty obrovskej rieky Mekong asi štyridsať kilometrov od Juhočínskeho mora. Veď mesto aj dlho slúžilo ako prístav pre kmérske a kambodžské lode a súčasťou Vietnamu sa stalo až v osemnástom storočí. Iný nádych si mesto zachovalo dodnes, čínsky Hanoj je veľmi ďaleko a v Saigone sa žije celkom inak. V roku 1859 mesto obsadili Francúzi a začali s prestavbou mesta do francúzskeho štýlu. A vytvorili tak unikátnu zmes vietnamskej atmosféry a parížskej architektúry. Pred budovou mestskej radnice, saigonskej opery, katedrály Notre Dame či neuveriteľne krásnej hlavnej pošty, ktorej architektom je slávny Gustave Eiffel, dnes žasneme aj my.

Cestou z letiska si miestny sympatický sprievodca s ľahko zapamätateľným menom Tu zoberie mikrofón. V konferenčnej miestnosti Vášho hotela sa konala tlačová konferencia, kde bolo vyhlásené zjednotenie Vietnamu. Ide o historickú perlu mesta.
Milujem hotely, ktoré nie sú primárne o luxuse, ale o ľudských osudoch. Vstupujeme do lobby a cítime atmosféru budovy postavenej na križovatke dvoch hlavných vietnamských ulíc Nguyen Hue a Le Loi. Kedysi si ho postavili Francúzi ako garáž pre svoje limuzíny, neskôr ho prestavali na hotel, a potom znovu... Počas vietnamskej vojny v jeho bare sedávali novinári a odosielali svoje reportáže do ľavicových aj pravicových denníkov západného sveta. V bazéne sa kúpali americkí dôstojníci so svojimi novými láskami. V roku 1976 tu komunistická vláda severu vyhlásila koniec rozdelenia krajiny a dnes v tejto 5* perle v centre mesta spíme my. Vyjdete von a pozriete doľava, vidíte sochu osloboditeľa Hočimina, pozriete sa rovno - butik Louis Vuitton, prejdete dvadsať metrov vpravo a počujete hluk zo skvelého trendy baru na ulici Lam Son a krížom cez križovatku vás výťah vyvezie na dvadsiate druhé poschodie do baru Saigon, kde hrá živé latino a pri mojite či dobrej whisky tancujete s výhľadom na osvietené mesto. Chcete iný dôkaz výnimočnej histórie tohto mesta?

Kde by ste hľadali v Saigone český honorárny konzulát? Predsa v krčme, kde varia pivo podľa klasického českého receptu! Otvoril ho Vietnamec, ktorý po otvorení sa Vietnamu trhovej ekonomike zacítil svoju šancu. Dnes patrí jeho zakladateľ k vietnamskej smotánke a my si vďaka nemu môžeme od exotiky Vietnamu oddýchnuť pri rizku a čapovanom pivku. Bramboracka, či bravčové koleno určite ešte lepšie chutia za svukov piesní Severní vítr je krutý. Najlepšia pražská atmosféra uprostred ruchu ázijského veľkomesta. Pridáte sa do tanca? 

My však chceme ísť ďalej. Opäť sa ponárame do histórie, Z hotela Rex do českej krčmy prejdete aj peši. Prejdete okolo budovy amerického veľvyslanectva (pamätáte si ešte zábery utekajúcich amerických úradnikov a helikoptéry odvážajúce zúfalých Vietnamcov?) a ste tam. No zastavme sa na okamih práve pri tých ťažkých rokoch americkej (respektíve vietnamskej) vojny. Môžeme hovoriť o prezidentskom paláci, ktorý si nechal postaviť prvý prezident južného Vietnamu a pozoruhodne skorumpovaný a poverčivý politik Ngo Binh Diem. Keď svojho koňa prvého novembra 1963 nechali Američania v puči odstrániť, palác ďalej slúžil ako sídlo juhovietnamských prezidentov, až jeho brány tridsiateho apríla 1975 zbúrali komunistické tanky. Palác sa zmenil na múzeum a dostal aj krajší názov – Palác opätovného zjednotenia. Keď stojíte na streche paláca pri americkej helikoptére, na akých proamerickí politici utekali pred istou smrťou, cítite jemné mrazenie. Mraziť vás bude aj v pôsobivom Múzeu zločinov americkej armády, ktoré si síce, pochopiteľne, nerobí nárok na objektivitu, no zanechá na vás silný dojem. Ak sa vám zatočí hlava, odporúčame si sadnúť hneď oproti na umelohmotnú stoličku na šálku silnej prekvapkávanej vietnamskej kávy. 

Neobíďte ani Cu Chi tunely kúsok od Saigonu, v ktorých dvesto kilometroch sa pätnásť rokov skrývali severovietnamski partizáni. Už chápete, prečo Američania nemohli vyhrať? Prežili by ste celé týždne v tuneloch vysokých osemdesiat a širokých šesťdesiat centimetrov, až deväť metrov pod zemou? Odvážite sa vliezť aspoň do jeho časti rozšírenej pre turistov? Alebo si radšej zastrieľate z AK 47 či M 60? Živé terče sú už, chvalabohu, minulosťou a najneskôr od návštevy amerického prezidenta Billa Clintona vo Vietname, do minulosti patrí aj americká vojna. 

Keď spomíname Billa Clintona, viete, v ktorej miestnej putike kúsok od známeho trhu Ben Tanh sa zastavil na vývar s ryžovými rezancami?... Ale to už by bol zas ďalší článok. 

Osobne radím Saigon medzi moje tri najobľúbenejšie ázijské mestá a dám ruku do ohňa za to, že Saigon prekvapí a podmaní si každého!