Vietnamská vojna (2. časť)

V prvej časti blogu o vietnamskej vojne sme spomínali udalosti pred prvou indočínskou vojnou, jej priebeh či prepuknutie samotnej vietnamskej vojny. Poukázali sme na napätie medzi komunistickým Severným Vietnamom a antikomunistickým Južným Vietnamom, ktorý bol podporovaný Spojenými štátmi.

Napätie sa ďalej stupňovalo a nakoniec vyústilo do otvoreného ozbrojeného konfliktu, ktorý poznáme ako vietnamská vojna. Táto vojna trvala od roku 1955 do roku 1975 a spôsobila obrovské ľudské utrpenie a rozdelenie krajiny. Teraz sa zameriame na vnútorné nepokoje Južného Vietnamu, ofenzívy, ukončenie vojny a aj na následky vojny.

Zatiaľ čo prebiehali boje medzi dvoma vietnamskými stranami, Južný Vietnam musel v tom čase riešiť svoju nespokojnosť so skorumpovaným prezidentom Ngo Dinh Diem. Juhovietnamský prezident bol známy svojím zlým zaobchádzaním s budhistami v prospech katolíckej menšiny. V roku 1963 vláda Južného Vietnamu viackrát vystrelila na dav budhistických demonštrantov, pričom zomrelo 8 ľudí (vrátane detí).

V júni toho istého roku sa budhistický mních, ktorý putoval z mesta Hue do Saigonu na protest upálil. Prehlásenia prezidentovej sestry o tomto upálení prezidentovi nepomohli k obľúbenosti a následne sa v tom istom roku uskutočnil prevrat. Hlavným organizátorom bol Duong Van Minh, s podporou USA zosadil nepopulárneho prezidenta Ngo Dinh Diema.

Duong Van Minh zohrá ešte významnú úlohu počas dobytia Saigonu, keď sa v tom čase stal prezidentom na dva dni v snahe zorganizovať prechodnú vládu a zabezpečiť lepšie podmienky pre kapituláciu a vyjednávanie s komunistickými povstalcami. Jeho úsilie však bolo neúspešné a vietnamská vojna skončila víťazstvom komunistov. Duong Van Minh bol uväznený a strávil 12 rokov v zajatí, kde bol vystavený tvrdému mučeniu. Po jeho prepustení v roku 1987 emigroval do Francúzska.

Počas nepokojov v roku 1963 sa Južný Vietnam stal čoraz viac nestabilným, čo nahrávalo do karát Severnému Vietnamu. S nestabilnosťou prichádzala do hry aj angažovanosť USA v snahe o zjednotenie Južného Vietnamu. V novembri 1963 bol však zabitý prezident USA J. F. Kennedy. Po jeho smrti bol zvolený Lyndon Johnson, ktorý bol presvedčený o tom, že Vietnam nepodľahne komunizmu a znásobil eskaláciu. 

V roku 1964, keď severovietnamské hliadkové člny spustili paľbu na torpédoborce amerického námorníctva v Tonkinskom zálive, Kongres o rezolúciu v juhovýchodnej Ázii prijal rozhodnutie, že USA môže vykonávať vojenské operácie v regióne bez vyhlásenia vojny. V roku 1965 teda prišli oficiálne do Vietnamu prvé americké bojové jednotky, pričom v roku 1967 sa odhaduje, že ich tu bolo okolo pol milióna.

V tom čase sa Severný Vietnam rozhodol sústrediť svoje bojové jednotky do menších skupín a využiť znalosť terénu a amerických vojakov rozdeľovali postupne v zúriacej džungli Južného Vietnamu, dnes známe ako Cu Chi tunely. Američania mali ako základ merania úspechu počet tiel vojakov, vďaka čomu mali neustále pocit, že vyhrávajú a ich boj je úspešný. Na základe tohto meradla boli častokrát vyslovené aj mylné prehlásenia o porazení Severného Vietnamu.

V roku 1968 spustil Severný Vietnam a Viet Cong masívnu ofenzívu Tet. Príslušníci Viet Cong zaútočili 21. januára 1968 na základňu americkej námornej pechoty v Khe Sanh, horskej dediny v blízkosti demilitarizovaného pásma. Legendárny severovietnamský generál Vo Nguyen Giap tu sústredil tri divízie, asi 22 000 vojakov.

Generál W. Westmoreland, hlavný veliteľ amerických síl vo Vietname, vyslal na obranu základne elitné vojenské jednotky, ktoré stiahol z iných oblastí.

Napriek varovným príznakom o infiltrovaní vojakov Viet Cong do juhovietnamských miest Američania aj juhovietnamská armáda verili, že tradičné prímerie pri príležitosti sviatku Tet (vietnamského Nového roku) bude dodržiavať aj Severný Vietnam. Asi polovica príslušníkov armády Južného Vietnamu trávila sviatok Tet mimo svojich posádok v rodinách. Približne 70 000 síl Severného Vietnamu spustilo koordinovanú sériu útokov na viac ako 100 miest a obcí, čo šokovalo nielen Američanov a stalo sa to jedným zo zlomových bodov vo vojne.

Ich cieľom sa stali najmä kasárne, policajné stanice, sklady zbraní, letiská, úrady. Rozhodujúci útok sa odohral v Saigone a v starom cisárskom meste Hue. V Saigone Viet Cong útočil na prezidentský palác, budovu amerického veľvyslanectva, budovu rozhlasu i na letisko. Vietnamské jednotky dokázali preniknúť do komplexu a držali ho viac ako šesť hodín, kým nebol definitívne odobratý americkými vojakmi.

Severovietnamci a Viet Cong dosiahli určité úspechy, ako napríklad dočasné obsadenie niektorých miest, ich straty boli vysoké a nakoniec boli nútení stiahnuť sa z mnohých pozícií.

Spojenecké sily, vrátane amerických a juhovietnamských jednotiek, dokázali odraziť útoky a znovu získať kontrolu nad väčšinou strateného územia. Avšak ofenzíva Tet ukázala, že Viet Cong a Severný Vietnam boli stále schopní koordinovať veľké a zničujúce útoky na americké a juhovietnamské pozície.

Politicky sa ofenzíva Tet ukázala ako veľké víťazstvo pre Viet Cong a Severný Vietnam, pretože americké verejné mienky boli ešte viac proti vojne a rovnako aj americká politika sa začala meniť smerom k ukončeniu konfliktu.

Celkovo teda ofenzíva Tet nebola rozhodujúcou bitkou v konflikte v Južnom Vietname, ale mala významné následky pre priebeh a výsledok vojny. Rozhodujúci však bol mediálny obraz vojny, ktorý sa preniesol do obývačiek amerických rodín prostredníctvom televízie a novín. New York Times a Washington Post do roku 1966 podporovali americkú vojenskú prítomnosť vo Vietname. 

Američania protestovali proti smrti civilistov. Spôsob vedenia vojny Američanmi bol však poškvrnený zločinným konaním – zaobchádzanie s civilnými obyvateľmi, spôsoby vypočúvania zajatcov, používanie napalmu, používanie chemikálií Agent Orange. Médiá už pravidelne a s veľkým apetítom predkladali dôkazy o amerických zločinoch.

V máji 1968 sa začali v Paríži mierové rozhovory medzi delegáciami USA a Vietnamskou demokratickou republikou, i keď boli čoskoro prerušené. V roku 1968 vyhral prezidentské voľby v USA Richard Nixon, ktorý začal s tzv. vietnamizáciou vojny, a teda postupne sťahoval americkú armádu, ale zároveň chcel naďalej poskytovať pomoc juhovietnamskej armáde, aby bola dostatočne silná a schopná bojovať bez prítomnosti USA.

Nový prezident, republikán Nixon, sa zaviazal postupne stiahnuť americké vojenské sily, obmedziť veľké vojenské operácie a kompenzovať to masovým nasadením bojových vrtuľníkov. Juhovietnamský prezident Thieu sa stretol s Nixonom na ostrove Midway a dohodli sa na postupnom jednostrannom sťahovaní amerických vojsk a na „vietnamizácii“ konfliktu.

Veľkonočná ofenzíva, známa aj ako jarno-letná ofenzíva Severného Vietnamu, bola vojenská kampaň vedená Vietnamskou ľudovou armádou proti armáde Vietnamskej republiky a armáde Spojených štátov medzi 30. marcom a 22. októbrom 1972. Táto konvenčná invázia bola radikálnym odklonom od predchádzajúcich severovietnamských ofenzív. Útok bol navrhnutý tak, aby sa dosiahlo rozhodujúce víťazstvo, ktoré aj keby neviedlo ku kolapsu Južného Vietnamu, výrazne by zlepšilo vyjednávaciu pozíciu Severného Vietnamu pri Parížskych mierových dohodách.

Veľkosť a zúrivosť útoku vyviedla z rovnováhy najvyššie velenie USA, a to aj napriek tomu, že útok v roku 1972 očakávali. Už prvý pokus Vietnamskej demokratickej republiky (Severný Vietnam) v roku 1968 bol charakteristický útokom konvenčnej pechoty a pancierovania podporovaného ťažkým delostrelectvom.

Cieľom Veľkonočnej ofenzívy bolo oslabiť juhovietnamskú vládu a podkopať dôveru vojenských spojencov. Severný Vietnam a Viet Cong sa rozhodli zaútočiť vzhľadom na politické napätie v Južnom Vietname, narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva a presvedčenie, že ich ofenzíva môže dosiahnuť úspech, keď Spojené štáty redukujú svoju prítomnosť v regióne.

Ofenzíva začala v noci z 30. apríla na 1. mája 1972. Komunistické sily zaútočili na viacero strategických miest, vrátane mesta Quang Trị na severozápade Južného Vietnamu. Ich cieľom bolo dosiahnuť rýchle víťazstvá a vyvolanie paniky medzi juhovietnamským obyvateľstvom. Spojenecké sily, vrátane juhovietnamských a amerických vojsk, čelili veľkému tlaku.

Boje sa rozpútali v rôznych oblastiach, ako sú Quang Trị, Kon Tum, Quang Ngai a ďalšie. Komunistické sily využívali taktiku prekvapenia a hromadných útokov. Spojené štáty a ich spojenci zintenzívnili vzdušné bombardovanie a poskytovali podporu juhovietnamským ozbrojeným silám. Pomaly získavali kontrolu nad niektorými územiami, ale boje pokračovali po dobu ešte viac mesiacov. 

Po niekoľkých mesiacoch bojov a výmene straty Severného Vietnamu a Viet Cong boli spojené sily Južného Vietnamu a ich spojenci schopní zastaviť ofenzívu a obnoviť kontrolu nad strategickými oblasťami.

Veľkonočná ofenzíva z roku 1972 bola jednou z najväčších a najintenzívnejších vojenských operácií počas vietnamskej vojny. Aj keď komunistické sily nedosiahli svoj hlavný cieľ, ofenzíva mala vplyv na priebeh vojny a vyvolala ďalšie debaty a napätie v súvislosti s jej ďalším vývojom.

Začiatkom 60. rokov sa Ho Chi Minhovi začalo zhoršovať zdravie a na scénu prichádza druhý najmocnejší člen strany komunistov v Severnom Vietname. Generálny tajomník Le Duan bol známym tvorcom agresívnej politiky. V roku 1969 zomrel Ho Ch Minh a Le Duan pokračoval vo vojne.

Následne v roku 1970 bol vyslaný americky poradca, aby vyjednal mier. Zatiaľ čo na jednej strane vyjednáva mier s Vietnamom, prezident Nixon nariadil tajné bombardovanie Kambodže, pretože tu bolo podozrenie na komunistické základné tábory. Bezprecedentné plošné bombardovanie spôsobilo radikalizáciu mierového hnutia a nahnalo kambodžských roľníkov do oddielov Červených Khmérov.

V roku 1971 sa znížil počet amerických vojakov na 140 000, mierové rozhovory pokračovali spolu s bojmi. Objavili sa dokumenty Pentagon Papers, ktoré preukázali, že americká vláda sa čoraz viac zapojovala do vnútroštátnych záležitostí a dôvera verejnosti vo vládu klesla na historické minimum. Do roku 1972 bolo vo Vietname už iba 69 000 vojakov. 

V roku 1973 bola konečne uzavretá Parížska mierová dohoda podpísaná 27. 1. 1973. Až však odchod amerických jednotiek a zmena prezidenta v USA priniesla v januári správy o tom, že americká armáda oficiálne ukončila svoje pôsobenie vo Vietname. Severovietnamci využili odchod USA a 30. apríla 1975 obsadili Saigon a z rovnomenného rádia zaznela správa:

Prezidentom Južného Vietnamu bol len dva dni už spomínaný Duong Van Minh, tiež známy ako „Big Minh". Bol vojenským vodcom a politikom, ktorý práve musel oznámiť túto správu.

Táto udalosť sa stala 30. apríla 1975, keď bol Saigon dobytý Severným Vietnamom a vojská obsadili celé územie krajiny. Tento deň je známy vo Vietname aj ako deň znovuzjednotenia a bol to začiatok prechodného obdobia smerom k znovuzjednoteniu, ku ktorému došlo v národných voľbách 2. júla 1976, keď sa Vietnamská demokratická republika a Republika Vietnam zlúčili a vytvorili súčasný Vietnam.

Vojna sa skončila víťazstvom Severného Vietnamu a zjednotením krajiny pod komunistickou vlajkou. Odhaduje sa, že bolo zabitých 2 milióny vietnamských civilistov, 1,1 milióna vojakov Severného Vietnamu a Viet Congu, 250-tisíc juhovietnamských vojakov, 58 220 amerických vojakov a viac ako 2 milióny ľudí sa vrátilo s duševnými a fyzickými poraneniami.

Vietnamská vojna sa skončila 30. apríla 1975 pádom Saigonu do rúk Vietnamskej ľudovej armády a následnou evakuáciou viac ako 130 000 Vietnamcov úzko spojených s USA alebo bývalou vládou Južného Vietnamu. Väčšina evakuovaných bola presídlená do Spojených štátov v rámci operácie New Life a operácie New Arrivals. Vláda USA prepravovala utečencov z Vietnamu lietadlami a loďami, aby sa dočasne usadili na Guame a potom ich presunula do určených domovov v susediacich Spojených štátoch.

V tom istom roku komunistické sily získali kontrolu nad Kambodžou a Laosom, čím vyvolali neustály tok utečencov utekajúcich zo všetkých troch krajín. V roku 1975 prezident Gerald Ford podpísal Indočínsky zákon o migrácii a pomoci utečencom, ktorý vyčlenil približne 415 miliónov dolárov na zabezpečenie dopravy, zdravotnej starostlivosti a ubytovania pre 130 000 vietnamských, kambodžských a laoských utečencov. 

Po evakuácii zo Saigonu zostal počet Vietnamcov, ktorí opustili svoju krajinu, až do polovice roku 1978 relatívne malý. K utečeneckej kríze prispelo množstvo faktorov vrátane ekonomických ťažkostí a vojen vo Vietname, Číne a Kambodži. Okrem toho bolo až 300 000 ľudí, najmä tých, ktorí sú spojení s bývalou vládou a armádou Južného Vietnamu, poslaných do prevýchovných táborov, kde mnohí znášali mučenie, hladovanie a choroby, pričom boli nútení vykonávať ťažké práce.

Okrem toho sa milión ľudí, väčšinou obyvateľov miest, „dobrovoľne“ prihlásilo k životu v „nových ekonomických zónach“, kde mali prežiť získavaním pôdy a čistením džungle, aby mohli pestovať plodiny.

Represie boli obzvlášť silné voči ľuďom Hoa, čínskej populácii vo Vietname. Kvôli rastúcemu napätiu medzi Vietnamom a Čínou, ktoré nakoniec vyústilo do čínskej invázie do Vietnamu v roku 1979, Hoa považovala vietnamská vláda za bezpečnostnú hrozbu. Ľudia Hoa tiež ovládali veľkú časť maloobchodu v Južnom Vietname a komunistická vláda im čoraz viac vyberala dane, obmedzovala obchod a konfiškovala podniky.

V máji 1978 začali vo veľkom emigrovať do Číny. Do konca roku 1979, v dôsledku čínsko-vietnamskej vojny, 250 000 ľudí Hoa hľadalo útočisko v Číne a mnoho desiatok tisíc ďalších bolo medzi vietnamskými loďami rozptýlenými po celej juhovýchodnej Ázii a Hongkongu.

Vietnamská vláda a jej predstavitelia profitovali z odlivu utečencov, najmä často dobre situovanej Hoa. Cena za získanie výstupných povolení, dokumentácie a často opustenej lode alebo lode na opustenie Vietnamu sa údajne rovnala 3 000 USD pre dospelých a polovicu ceny pre deti. Tieto platby sa často uskutočňovali vo forme zlatých prútov. Mnohí chudobnejší Vietnamci opustili svoju krajinu tajne bez dokladov a na chatrných člnoch, a práve tie boli na mori najzraniteľnejšie voči pirátom a búrkam.

Vietnamskí občania využívali rôzne spôsoby na opustenie krajiny. Väčšina bola tajná a uskutočňovala sa v noci. Iné sa týkali podplácania najvyšších vládnych predstaviteľov. Niektorí ľudia si kúpili miesta vo veľkých člnoch, ktoré pojmú až niekoľko stoviek cestujúcich. Daktorí nastúpili na rybárske člny (vo Vietname je rybolov bežným zamestnaním) a odišli tak.

Jedna použitá metóda zahŕňala utečencov strednej triedy zo Saigonu, vyzbrojených sfalšovanými dokladmi totožnosti, ktorí cestovali približne 1 100 kilometrov do Da Nangu po ceste. Po príchode sa uchýlili až na dva dni do bezpečných domov, zatiaľ čo čakali na rybárske džunky a trawlery, ktoré vzali malé skupiny do medzinárodných vôd.

Plánovanie takejto cesty trvalo mnoho mesiacov, ba dokonca rokov. Aj keď tieto pokusy často spôsobovali vyčerpanie zdrojov, ľudia mali často nesprávne štarty predtým, ako sa im podarilo utiecť.

Hoci medzi rokmi 1975 a 1978 utieklo z Vietnamu na člnoch niekoľko tisíc ľudí, najväčší odliv ľudí nastal v septembri 1978. Plavidlo Southern Cross vyložilo 1 200 Vietnamcov na neobývaný ostrov patriaci Indonézii. Indonézska vláda bola nahnevaná na ľudí vyhadzovaných na jej brehy, ale upokojili ju ubezpečenia západných krajín, že utečencov presídlia.

V októbri sa ďalšia loď, Hai Hong, pokúsila vylodiť 2 500 utečencov v Malajzii. Malajzijčania im odmietli povoliť vstup na svoje územie a loď zostala stáť na mori, kým sa utečenci nespracujú na presídlenie do tretích krajín. Ďalšie lode s tisíckami utečencov čoskoro dorazili do Hongkongu a na Filipíny a bolo im tiež zamietnuté povolenie na pristátie. Ich cestujúcimi boli etnickí Vietnamci a Hoa, ktorí za cestujúcich zaplatili značné cestovné.

Keď sa tieto väčšie lode stretli s odporom pri vylodení ľudského nákladu, mnoho tisíc Vietnamcov začalo opúšťať Vietnam na malých člnoch a pokúšali sa tajne pristáť na brehoch susedných krajín. Ľudia v týchto malých člnoch čelili na mori obrovským nebezpečenstvám a mnoho tisíc z nich plavbu neprežilo. Krajiny tohto regiónu často „zatlačili“ lode, keď sa dostali k ich pobrežiu, a ľudia na lodiach sa týždne alebo mesiace potulovali po mori a hľadali miesto, kde by mohli pristáť.

Napriek nebezpečenstvám a odporu prijímajúcich krajín počet ľudí na lodiach naďalej rástol a v júni 1979 dosiahol 54 000 príchodov, pričom celkovo 350 000 v utečeneckých táboroch v juhovýchodnej Ázii a Hongkongu. Krajiny juhovýchodnej Ázie sa v tomto momente zjednotili vo vyhlásení, že dosiahli hranicu únosnosti a rozhodli sa, že neprijmú žiadneho novoprijatého.

Organizácia Spojených národov zvolala v júli 1979 medzinárodnú konferenciu v Ženeve vo Švajčiarsku, kde uviedla, že:

Viceprezident Walter Mondale viedol delegáciu USA, čo ilustruje dôležitosť tejto otázky. Výsledkom konferencie bolo, že krajiny juhovýchodnej Ázie súhlasili s poskytnutím dočasného azylu utečencom, Vietnam súhlasil s podporou riadených odchodov namiesto toho, aby umožnili ľuďom odísť z lodí a západné krajiny súhlasili s urýchlením presídľovania.

Program riadneho odchodu umožnil Vietnamcom, ak bol schválený, odísť z Vietnamu na presídlenie do inej krajiny bez toho, aby sa museli stať osobou na lodi. Výsledkom konferencie bolo zníženie migrácie ľudí z Vietnamu na niekoľko tisíc za mesiac a počet presídlení vzrástol od začiatku roka z 9 000 za mesiac na 25 000 za mesiac, pričom väčšina Vietnamcov odchádzala do Spojených štátov, Francúzska, Austrálie a Kanady.

Najhoršia humanitárna kríza sa skončila, hoci ľudia na lodiach aj naďalej opúšťali Vietnam ešte o desaťročia neskôr a zomierali na mori, prípadne boli odkázaní na dlhé pobyty v utečeneckých táboroch.

Ľudia na lodiach museli čeliť búrkam, chorobám, hladovaniu a vyhýbaniu sa pirátom. Lode neboli určené na plavbu po otvorených vodách a zvyčajne smerovali na rušné medzinárodné námorné trasy asi 240 kilometrov na východ. Šťastlivcom sa podarilo zachrániť nákladnými loďami alebo sa dostať na pobrežie 1–2 týždne po odchode. Nešťastníci pokračovali vo svojej nebezpečnej ceste na mori, niekedy trvala niekoľko mesiacov. Trpeli hladom i smädom. Veľkou hrozbou boli pre nich rôzne choroby či prepady samotných pirátov.

Vietnamská vojna ako jedna z najkontroverznejších udalostí celého ľudstva aj dnes vzbudzuje mnohé diskusie. Čo však zaručene nevzbudzuje diskusie je to, aký dopad mala táto udalosť na vietnamský ľud. Vietnamci si aj do dnešných dní udržali svoju priebojnosť, usilovnosť a pracovitosť. Návšteva samotných Cu Chi tunelov na našom zájazde Vietnam zo severu na juh vám ukáže vynaliezavosť tohto veľkého národa malých ľudí.

Sami sa presvedčíte pri prechádzke vietnamskou džungľou, že aj dnes toto miesto spôsobuje zimomriavky, ktoré behajú po celom tele. To, aké ťažké muselo byť bojovať viac ako 30 rokov, si dnes nevieme predstaviť. Vietnamci však aj napriek svojmu ťažkému osudu ostávajú stále pozitívne naladení a naplno si užívajú mierové časy.