História USA

Konflikt s domorodými Američanmi

Pôvodní obyvatelia severnej Ameriky prišli na tento kontinent cez Beringovu šiju pred viac ako 10 000 rokmi. Po stáročia žili pôvodné národy Indiánov a Eskimákov na obrovskej ploche, ktorá vytvára spoločne s Aljaškou súčasné Spojené štáty americké.

Severoamerický kontinent sa stal dejiskom súperenia o to, kto skôr nakreslí čiary do bielych miest na mape. Pre Európanov bola Amerika obrovským labyrintom plným legiend, ktorý sľuboval nepredstaviteľné bohatstvo. Španielski dobyvatelia, známi ako conquistadori, boli hnaní ambicióznym mottom „Sláva, Boh a zlato“. Masívne vojenské výpravy však čelili extrémnemu počasiu, hladu a pochopiteľnému nepriateľstvu domorodcov, ktorých sa často snažili brutálne podrobiť.

Hernando de Soto viedol v rokoch 1539 – 1543 stovky vojakov cez dnešný juhovýchod USA. Hoci nenašiel žiadne poklady, stal sa prvým Európanom, ktorý uvidel rieku Mississippi. Jeho cesta však zanechala za sebou spúšť v domorodých dedinách, čo navždy poznačilo vzťahy medzi Európanmi a Indiánmi v tejto oblasti.

Španielske výpravy

Dobrodruh Francisco Coronado hľadal v juhozápadných púšťach bájnych Sedem miest Cíboly, ktoré mali byť plné zlata. Našiel len skromné hlinené príbytky (pueblá) a nekonečné trávnaté pláne Kansasu. Zato sa spolu so svojim compañeros pozrel do hlbín Grand Canyonu. Nevedno, čo mu vtedy išlo hlavou, ale zrejme bol rád, že to nebol indiánsky šíp. 

Španielske výpravy položili základy dnešného amerického Juhozápadu. Za prvú trvalú osadu, ktorú založili španielski moreplavci na území dnešného USA v roku 1565 sa považuje St. Augustine na Floride.

Nám v BUBO nie je ani toto mesto cudzie. Veľmi rád toto slnkom zaliate mesto na Floride navštevujem. Rád sa túlam po ikonickej španielskej pevnosti Castillo de San Marcos National Monument, historickým centrom, najmä po St. George Street so starými domami, kaviarňami a malebnými obchodíkmi, potom si vystúpim na maják, z ktorého je nádherne slobodný pohľad na šíry Atlantik a katedrálnu baziliku Svätého Augustína v centre mesta. Levia fontána v archeologickom parku je spojená s legendou o prameni mladosti a jedna z najlepších fárm aligátorov na americkom kontinente našich klientov vždy dostane.   

Britskí dobyvatelia

Briti sa vyloďujú v dnešnom USA v roku 1587, aby založili kolóniu v Roanoke, v dnešnej Severnej Karolíne. Ide o tajomnú kolóniu, ktorej obyvatelia záhadne zmizli. V roku 1607 bola založená ďalšia britská kolónia vo Virgínii, ktorá dostala názov Jamestown. Ide o jedno z najdôležitejších historických miest USA, keďže je prvou trvalou anglickou osadou v Severnej Amerike.

Ponorte sa spoločne s BUBO do histórie a prejdite sa pozostatkami archeologickej pevnosti James Fort, pozostatkami kostolnej veže zo 17. storočia alebo si zaspomínajte na indiánku Pocahontas, ktorá zachránila anglického osadníka Johna Smitha, tým, že si pred jeho popravou ľahla na jeho telo. Táto vznešená divoška sa vydala za anglického plantážnika Johna Rolfa a porodila mu aj syna. Jej krátky životný príbeh, keďže zomrela v Anglicku vo veku 21 rokov, je skôr túžbou ako symbolom prepojenia európskych kolonizátorov s pôvodným obyvateľstvom Ameriky. Rovnako sa o to snažil aj Karl May vo svojich príbehoch o náčelníkovi Apačov Winetouovi a bielom šľachetnom pokrvnom bratovi Old Shaterhandovi.

Keď stávam na tomto mieste, súradnice môjho historického trojuholníka vo Virgínii sú jasné – Jamestown, Williamsburg a Yorktown, kde si podávam ruky so štyrmi sochami – Four Heroes of Yorktown pri Rverwalk Landing – Georgeom Washingtonom, vtedy vrchným veliteľom kontinentálnej armády, markízom de Lafayette, mladým francúzskym šľachticom a generálom, ktorý sa pridáva k americkej revolúcii, ale aj dvomi kľúčovými postavami bitky z roku 1781, Comte de Rochambeau, veliteľom francúzskej armády a Comte de Grasse, admirálom francúzskeho loďstva, ktorý zablokoval Britom ústup po mori. Ich spolupráca bola kľúčová pri obliehaní Yorktownu v roku 1781.

Washington a Rochambeau viedli pozemné sily, Lafayette zohrával významnú úlohu pri operáciách vo Virgínii a de Grasse priviedol francúzsku flotilu do Cheaspeake Bay. Následne musel britský generál Corrnwallis 19. októbra 1781 kapitulovať. Zaujímavé je, že všetky štyri sochy sú postavené na drevenej palube, ktorá má symbolizovať fiktívne stretnutie týchto štyroch mužov na palube de Grasseovej lode Ville de Paris. Sochy pôsobia v pohybe a sú v životnej veľkosti, takže mi bolo cťou cítiť sa s nimi v centre historického diania a  formovania Spojených štátov amerických.

Francúzski osadníci 

Do hry o kolónie vstupujú už v 16. storočí aj Francúzi, ktorí si v Severnej Amerike zvolili inú stratégiu než Briti. Namiesto dobývania rozsiahlych území sa sústredili na obchod s kožušinami, prieskum vnútrozemia a budovanie partnerstiev s pôvodným obyvateľstvom.

Keď stojím na hradbách bretónskeho korzárskeho mesta Saint-Malo  pri soche rodáka Jacquesa Cartiera, francúzskeho moreplavca a objaviteľa s našimi klientmi cítim v kostiach morský chlad a takmer počujem kvílenie plachiet lodí. Práve Cartier sa v roku 1534 vydal na prvú zo svojich troch výprav k pobrežiu dnešnej Kanady. Skúmal rieku Svätého Vavrinca a od irokézskeho pomenovania kanata, ktoré označovalo osadu či dedinu, sa odvíja aj dnešný názov krajiny. Cartier sa pokúsil založiť francúzsku osadu v oblasti dnešného Quebecu, no neúspešne. Trvalé francúzske osídlenie sa podarilo až Samuelovi de Champlainovi, ktorý v roku 1608 založil mesto Quebec. To sa postupne stalo centrom francúzskej kolónie Nové Francúzsko a dôležitým obchodným uzlom, predovšetkým vďaka obchodu s kožušinami.

Francúzski objavitelia sa však nezastavili na pobreží Atlantiku. V roku 1673 sa jezuitský misionár Jacques Marquette a obchodník Louis Jolliet vydali na kanoe po Mississippi, aby preskúmali jej tok. Zistili, že rieka smeruje na juh a ústi do Mexického zálivu, nie do Tichého oceánu, ako sa pôvodne predpokladalo. Na ich prieskum nadviazal René-Robert Cavelier de La Salle, ktorý splavil Mississippi až k jej delte a rozsiahle povodie vyhlásil v mene Francúzska za územie nazvané Louisiana, na počesť kráľa Ľudovíta XIV.

Francúzska prítomnosť tak zasiahla obrovskú časť Severnej Ameriky. Ich prieskum a obchod položili základy neskoršieho rozvoja miest, ako sú New Orleans či Mobile, a prispeli k vzniku jedinečnej cajunskej a kreolskej kultúry, ktorá dodnes láka návštevníkov do oblasti delty Mississippi. Rozsiahle francúzske územia však zároveň prehlbovali súperenie s Britmi. Rozhodujúci zlom prišiel počas sedemročnej vojny, keď Briti v roku 1759 porazili Francúzov v slávnej bitke na Abrahámových pláňach pri Quebecu. Parížskou mierovou zmluvou z roku 1763 Francúzsko postúpilo väčšinu svojich severoamerických dŕžav Británii a Španielsku. Louisiana na západ od Mississippi pripadla Španielsku a jej východná časť Británii. Francúzsko ju neskôr získalo späť, no Napoleon ju v roku 1803 predal Spojeným štátom.

Ak sa chcete do tohto obdobia ponoriť ešte pred cestou do Severnej Ameriky, odporúčam film Posledný Mohykán s Danielom Day-Lewisom v hlavnej úlohe. Približuje atmosféru francúzsko-britského súperenia a bojov o kontrolu nad severoamerickým kontinentom, ktoré pomohli formovať jeho dnešnú podobu.

Ako sa ale hovorí v slovenskej riekanke „kde sa vzal, tu sa vzal“, na americkom kontinente sa objavil v roku 1624 aj Holanďan a ten zakladá kolóniu v dnešnom New Yorku. Preto jej pôvodný názov „New Amsterdam“. Keďže v histórii silnejší vyhráva, Angličania územie v roku 1664, „taktne povedané prevzali“ a premenovali na New York, na počesť vojvodu z Yorku. Mesto počas americkej revolúcie v rokoch 1776 – 1783 obsadili Briti, ale v rokoch 1789 – 1790 sa stáva na krátko prvým hlavným mestom USA.

Práve tu skladá prvý americký prezident George Washington svoju prezidentskú prísahu. Dnes je úchvatným zážitkom túlať sa týmto živým mestom, predovšetkým Manhattanom z filmov Woody Allena a plaviť sa popri Soche Slobody, darom Francúzska Spojeným štátom americkým.  

Nechcem to pomenovať historicky nekorektne, ale rozpínavosť, chtivosť a túžba utiecť Európanov do ďalekého neznáma spôsobila pandémiu vyloďovania sa obyvateľov západnej Európy na americkom kontinente. Nový svet si prešiel konfliktami s domorodým obyvateľstvom, osadníci priniesli choroby, ktoré mali pre domáce obyvateľstvo devastačné následky. Epidémia v roku 1616 zabila odhadom 75 % domorodého obyvateľstva v provincii Nové Anglicko.

Boje o územia, ktoré prepukli medzi osadníkmi a domorodým obyvateľstvom mali za následok kruté konflikty, ktoré viedli k historicky najväčšej genocíde v dejinách ľudstva „k takmer úplnému vyvraždeniu pôvodných amerických Indiánov na severoamerickom kontinente“. Americká vláda podpísala od polovice 18. storočia do polovice 19. storočia takmer 400 mierových zmlúv, aby sa pokúsila ukázať, že chce mier s domorodými kmeňmi. Vláda však väčšinu týchto zmlúv nedodržala a dokonca vyslala vojenské jednotky, aby násilne odstránili domorodých obyvateľov z ich teritórií. Niekoľko generácií vyrastalo na príbehoch Winettoua, náčelníka Apačov a jeho pokrvného brata Old Shaterhanda, ktorí práva pôvodných obyvateľoch vo filmovom spracovaní urputne chránili, hoci často bezúspešne.

Ako účet za čaj zmenil dejiny sveta

Príbeh Spojených štátov sa nezačal výstrelom, ale účtom za čaj. Kontinent, ktorý nesie meno po talianskom moreplavcovi a objaviteľovi Amerigovi Vespuccim, sa mi ešte pred pár rokmi zdal v porovnaní s Áziou a Európou výrazne prázdnejší, akoby bol ochudobnený o fragmenty tisícročnej histórie. Akoby sa nám história blahosklonne usmievala nad svojimi nedostatkami na území dnešných Spojených štátov amerických. V skutočnosti je to však iba klišé, ktorým si ospravedlňujeme nezáujem a nevedomosť o dejinách severoamerického kontinentu. Cestovanie po USA s BUBO nám, naopak, odkrýva príbehy odhodlania, patriotizmu a bojov za slobodu, svojprávnosť i rovnosť medzi ľuďmi. Pripomínajú nám ich stovky pamätníkov, historických budov a celých osád, ktoré zachovávajú spomienky na emotívne, neraz kruté momenty amerických dejín.

Jedným z najzásadnejších bolo zrodenie Spojených štátov amerických. Keď Británia v roku 1763 porazila Francúzsko v sedemročnej vojne, získala rozsiahle územia v Severnej Amerike. Víťazstvo však malo vysokú cenu. Londýn zostal hlboko zadlžený a rozhodol sa, že časť nákladov prenesie na svojich kolonistov za Atlantikom. Nasledovali nové dane a nariadenia vrátane kolkového zákona, ktoré vyvolali v trinástich britských kolóniách rastúcu nespokojnosť.

Kolonisti namietali, že ak nemajú svojich zástupcov v britskom parlamente, nemali by platiť dane, o ktorých nemôžu rozhodovať. Z tohto sporu vzišlo heslo, ktoré sa stalo symbolom americkej revolúcie: No taxation without representation – žiadne dane bez zastúpenia.

Napätie postupne prerástlo do otvoreného odporu. Bojkot britského tovaru vystriedali protesty a v decembri 1773 prišla udalosť, ktorá vošla do dejín ako Bostonské pitie čaju. Kolonisti prezlečení za príslušníkov kmeňa Mohawkov nahádzali do bostonského prístavu 342 debien britského čaju na protest proti daňovej politike Londýna. To, čo sa v britských očiach javilo ako rozumný spôsob, ako splatiť vojnové dlhy, sa na druhej strane oceánu stalo symbolom nespravodlivosti a podriadenosti.

Bostonské pitie čaju však nebolo jedinou príčinou revolúcie. Za odporom stáli aj širšie otázky politickej moci, práv kolonistov a ich možnosti rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Otcovia zakladatelia – Founding Fathers – vyrastali v tradíciách európskeho myslenia a osvietenstva, ktoré zdôrazňovalo rozum, prirodzené práva človeka a možnosť usporiadať spoločnosť na nových základoch. Mnohí ich predkovia pritom prišli do Severnej Ameriky v nádeji na náboženskú slobodu a lepšiu budúcnosť.

O necelé tri roky po bostonskom proteste už nešlo len o čaj či dane. Išlo o to, či sa trinásť britských kolónií stanú samostatnou krajinou. Budúce Spojené štáty sa totiž nerodili iba na bojiskách, ale aj v hlavách svojich zakladateľov.

Boj za nezávislosť USA

USA vznikli Deklaráciou nezávislosti 4. júla 1776 ako „krehká pobrežná republika“, ktorá musela čeliť najväčšej vojenskej sile vtedajšieho sveta. Bol to súboj Dávida s Goliášom, kde sa zapojili nielen vojaci, ale aj vzdelanci a vedci, ako napríklad lekár Benjamin Rush, ktorý bol jedným z lídrov revolúcie.

Vojna sa skončila víťazstvom kolonistov. Ako to bolo možné? Pre Britániu bolo náročné viesť boje na druhej strane oceánu, keď sa stále spamätávala z ničivej sedemročnej vojny. Na ďalšiu chýbali peniaze aj vojaci, ktorí boli rozmiestnení v dôležitejších kolóniách. Povstaleckej Kontinentálnej armáde poskytovali pomoc všetci hlavní súperi Británie: Francúzsko, Španielsko aj Holandsko. Stenčujúce sa zdroje a verejný tlak nakoniec prinútili v roku 1783 britskú vládu oficiálne uznať nezávislosť USA od Británie. Mladý štát stál pred dilemou: aký veľký má byť tento nový domov slobody?

Pre Jeffersona a jeho súčasníkov neboli hranice na východnom pobreží dostatočné. Verili v „ríšu slobody“, ktorá sa mala šíriť smerom na západ, aby zabezpečila priestor pre prosperitu svojich občanov. Práve tento hlad po pôde a túžba zabezpečiť strategické suroviny a body, ako napríklad New Orleans, viedli k ďalšej kapitole, ktoré posunuli USA do vnútrozemia kontinentu. Geopolitický obchod, ktorým to Američania dokázali, zmenil svet navždy.

Z vojaka na prvého prezidenta USA

Keď sa z Georga Washingtona, človeka s čestnými cieľmi stáva „človek zbrane“, generál, ktorý z vojenského hľadiska najvýznamnejšie prispel k samostatnosti a nezávislosti USA od Veľkej Británie, ide o predzvesť historickej zmeny. Hoci pôsobil ako plantážnik a bol rovnako ako Thomas Jefferson majiteľom stoviek otrokov, bojoval za ideály novej vlasti, na území ktorej sa narodil. Hoci získal pôdu po svojom otcovi a v mladosti pôsobil v koloniálnej britskej armáde, kde sa zúčastnil bojov s Francúzmi pri kanadsko-amerických jazerách na severe krajiny, život ho priviedol v roku 1753 ako mladého dobrovoľníka do radov virgínskych milícií.

V tomto období neexistovala stála armáda, George Washington sa vypracoval na seržanta, ktorý viedol virgínsky pluk a v rokoch 1754 – 1755 si získal v bojoch renomé neohrozeného bojovníka. Sobášom s bohatou vdovou z virgínskej elity sa stáva vysoko váženou osobnosťou v britskej kolónii Virgínia, ktorá sa neskôr stáva hraničným štátom medzi federalistickým severom a otrokárskym juhom USA.   

George Washington, príslušník milícií, neskôr armády Únie, bol v súkromnom živote obchodník, pestoval obilie a tabak, ktorý vyvážal do Karibiku. Práve colné zákony materskej krajiny Spojeného kráľovstva, jeho ako aj iných pestovateľov rozhorčili a donútili sa postaviť proti legislatívnym rozhodnutiam Spojeného kráľovstva. Obyvateľom kolónii v zámorí vadila predovšetkým skutočnosť, že londýnsky parlament rozhodoval o finančných záležitostiach kolónií bez toho, aby malo 13 britských kolónií v dolnej alebo hornej komore britského parlamentu svoje zastúpenie.   

Bolo preto samozrejmé, že George Washington, bol ako príslušník nezávislých amerických síl, ktoré uzatvorili spojenectvo s Francúzskom a odmietli poslušnosť britskej vláde, ako aj Východo-indickej britskej spoločnosti v roku 1775, vyhlásený za vrchného veliteľa ozbrojených síl Únie. Mal už vojenské skúsenosti zo sedemročnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, partizánskej vojny virgínskych milícií, ale aj tak sa túto funkciu zdráhal prevziať. Pripravil sa na ňu ale dôkladne. Po vymenovaní do tejto funkcie si zakúpil knihy o stratégii a taktike ako viesť vojnu a znalosť vojenského umenia preukázal v nasledujúcich rokoch, keď dokázal vojskami Únie manévrovať, preskupovať ich, dodať im motiváciu aj po porážkach a po tom, čo sa vo Virgínii vzdal v roku 1781 posledný britský odpor, zložil funkciu vrchného veliteľa ozbrojených síl. Bol totiž presvedčený, že rozdelenie síl v novej vznikajúcej krajine Spojených štátov amerických nemá spočívať na vojenskej sile.  

Veliteľ kontinentálnej armády, vystupoval skromne, nerád dlho rečnil, nemal vyššie vzdelanie, bol rázny, rozhodný ale svoje ambície dokázal dobre skrývať, bol postupom času výrazne aktívny vo veľkej politike a v myšlienkach bol často v Mount Vernon, na svojej plantáži, ktorá mu aj počas politickej kariéry prinášala pokoj a existenčnú istotu.

Prechádzajúc sa dnes po Philadelphii cítim magnetickú príťažlivosť budovy, ktorá je akýmsi pomyselným historickým pupkom Spojených štátov amerických. Ide o budovu State House od Pensylvánia alebo Independance Holle, kde bol 4. júla 1776 podpísaný najvýznamnejší dokument tejto krajiny, Deklarácia nezávislosti. Predstava, že okolo stola stáli také osobnosti ako Thomas Jefferson, jej hlavný autor a tretí prezident USA, John Adams, druhý prezident USA, Benjamin Franklin, diplomat a politik, John Hancock, prezident Kontinentálneho kongresu, celkovo 56 signatárov z trinástich severoamerických kolónií a hoci pri podpise neboli ani George Washington, prvý prezident USA, ktorý pôsobil v tom čase ako veliteľ kontinentálnej armády, ani James Madison, otec Ústavy USA a v poradí štvrtý prezident krajiny, ktorý ešte nebol v tom čase delegátom Kontinentálneho kongresu, ponáram sa do hlbokých emócií týchto mužov, ktorí sa spoločne pustili na cestu vzniku novo deklarovaných hodnôt v podobe Ústavy demokratickej krajiny, ktorá dovtedy vo svete nemala obdobu.

Udalosti na americkom kontinente prirodzene prinútili Georga Washingtona venovať sa politickej kariére. Hoci bol do roku 1781 veliteľom armády Únie, až po jej rozpustení v roku 1783, keď bol armáde daný „rozchod“ sa plne venoval vojenským aktivitám a následne sledoval, čo sa vo veľkej politike v rokoch 1787 až 1788 vo Philadelphii deje. Práve v tomto období bola Kongresom prijatá Ústava USA, ktorá vytvorila inštitúcie krajiny, ako aj úrad prezidenta Spojených štátov amerických. George Washington sa tak stáva jediným kandidátom na prezidenta USA. Voľby 69 voliteľov prebehli v rokoch 1789 – 1790 a získal pri nich plný počet hlasov. S iným kandidátom na post prezidenta Spojených štátov sa ani nepočítalo. Do úradu prezidenta vstúpil ako nespochybniteľná autorita a nádeje doňho vkladané musel napriek sebazapreniu zvládať počas dvoch štvorročných funkčných období.

Prvého amerického prezidenta čakalo obhájiť celý vládny systém, administratívu ako aj samotnú funkciu amerického prezidenta. Túto rolu prijal, skôr z donútenia, uvedomoval si, že to bude vyčerpávajúce obdobie a že s týmto postom prídu komplikácie. Zbor ministrov si vyberal sám, ale rozdiely svojich ministrov v pohľade na zahraničnú politiku, hospodársku a finančnú otázku budúceho smerovania krajiny už nedokázal zjednotiť. Keď končil svoje prvé funkčné obdobie v roku 1792, neuvažoval byť opätovne prezidentom, ale ako jediného kandidáta, ho Kongres Spojených štátov v roku 1792 opätovne do tejto funkcie zvolil. Už v tomto období boli zrejmé dve frakcie poslancov Kongresu. Na čele federalistov stál George Hamilton a do čela republikánov sa postavil budúci tretí prezident USA Thomas Jefferson, tvrdohlavý politik, medzi ktorými stál prezident, obrusujúc hrany oboch výrazných mužov politiky, arbiter, riešiac často ich politické spory v smerovaní USA. Nemožno zabudnúť na skutočnosť, že mladé Spojené štáty americké mali po boji za nezávislosť vysoký štátny dlh a jeho riešenie bolo významnou prioritou krajiny. Zvýšiť daňové výnosy krajiny bolo prioritou pre celý vládny kabinet.

George Washington to na poste prezidenta nemal vôbec ľahké. Po prvom funkčnom a nesmierne turbulentnom období, keď v roku 1793 opúšťa post ministra zahraničných vecí Thomas Jefferson, odchádza v roku 1795 z vlády do súkromnej sféry aj ekonóm a dôležitý poradca prvého prezidenta Alexander Hamilton. Keď prvý prezident odchádza z politiky je obviňovaný, že nadŕžal federaliston Alexandra Hamiltona, hoci sa vždy snažil byť neutrálnym politikom. Ťažko niesol, že ho vinia, že nie je nadstranícky, preto sa na svoj politických dôchodok už veľmi tešil. Deti s manželkou nemal, aj dve jeho adoptované  deti zomreli, vrátil sa ale na svoju plantáž, kde v decembri 1799 zmokol, prechladol a o dva dni zomiera. Jeho politický dôchodok bol preto veľmi krátky.

S Thomasom Jeffersonom mal ale spoločné ešte jedno veľmi silné puto, vo vtedajšej dobe spoločensky neriešiteľnú otázku otroctva. Obaja boli plantážnici a obaja vlastnili stovky otrokov. Obaja sa ale o nich vzorne starali, nerozdeľovali rodiny, nechceli ich predávať, zakazovali ich dovoz do USA a v politických názoroch si uvedomovali, že otroctvo je prehrešok voči slobode a demokracii, za ktorú obaja bojovali. História ale vyriešila tento morálny, politický a spoločenský problém až o pol storočia neskôr.

Po stopách Thomasa Jeffersona

Ak by sme mali v dejinách USA označiť jednu udalosť, ktorá definitívne zmenila „pobrežnú republiku“ na kontinentálny štát, bol by to rok 1803. Príbeh nákupu Louisiany môžeme bez preháňania nazvať geopolitickým obchodom storočia.

Louisiana bola obrovským územím s rozlohou presahujúcou dva milióny kilometrov štvorcových, siahajúcim od Mississippi až k Skalistým horám. Pôvodne ju od Francúzska získalo Španielsko, no v roku 1800 ju na základe dohody získalo späť Francúzsko pod vedením Napoleona Bonaparteho, ktorý v nej videl základňu pre svoje plánované americké impérium. Tieto plány sa však ukázali byť príliš ambiciózne. Francúzsku armádu na Haiti decimovali boje počas krvavého povstania otrokov pod vedením Toussainta Louvertura aj žltá zimnica. Keď sa Napoleonovi poľskí vojaci pridali k vzbúrencom, musel cisár prehodnotiť svoje zámery v zámorí.

Americkí vyjednávači Robert Livingston a James Monroe pôvodne prišli do Paríža s cieľom kúpiť len strategický prístav New Orleans, no Francúzi im ponúkli celé územie Louisiany. Cena? Pätnásť miliónov dolárov, čo v prepočte vychádzalo približne na sedem dolárov za kilometer štvorcový. Spojené štáty týmto nákupom doslova cez noc zdvojnásobili svoju rozlohu.

Prezident Thomas Jefferson si uvedomoval, že ústava mu nedáva jednoznačnú právomoc nakupovať cudzie územia. Pochybnosti však ustúpili túžbe po expanzii. Nákupom Louisiany získali USA aj strategickú kontrolu nad riekou Mississippi. Jefferson vedel, že kto ovláda New Orleans, ovláda dôležitú obchodnú tepnu krajiny. Louisiana však bola pre Američanov stále veľkou neznámou. Na mapách predstavovala obrovský priestor, kde prevažovala biela farba neprebádaného územia, vyplnená najmä mýtmi a dohadmi. Práve preto sa Jefferson rozhodol vyslať prvú veľkú federálnu expedíciu, ktorá mala tento podozrivo lacný dar od Napoleona preskúmať. Vedením expedície poveril Meriwethera Lewisa a Williama Clarka, ktorí nové územia zdokumentovali a hľadali cestu k Tichému oceánu. Louisiana sa tak stala odrazovým mostíkom pre legendárnych prieskumníkov a začiatkom éry, v ktorej sa americký osud začal neodvratne spájať so západom.

V BUBO radi navštevujeme miesta, ktorými kráčala história, a nie je to inak ani v prípade politika, diplomata, učenca, filozofa a architekta Thomasa Jeffersona, v poradí tretieho amerického prezidenta. Rovnako ako on, aj ja som pôsobil štyri roky ako diplomat v Paríži a rád sa vydávam po jeho stopách, predovšetkým v americkom štáte Virgínia.

Vstupné na tabakovú plantáž Monticello, čo v taliančine znamená Malá hora, hlavné sídlo Thomasa Jeffersona nad mestom Charlottesville, presahuje 40 dolárov, ale určite to stojí za to. Jefferson si jeho vzhľad sám navrhol a po návrate z postu veľvyslanca vo Francúzsku ho dal prestavať v klasicistickom štýle. Vo vnútri vás očarí vstupná hala, ktorú zdobia predmety pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, ktoré sem priniesli cestovatelia Meriwether Lewis a William Clark po návrate z expedície do novozískaného územia Louisiany.

V jednotlivých miestnostiach sídla Monticello objavíte busty Jeffersonových priateľov, ako boli George Washington, prvý americký prezident, či Benjamin Franklin, ktorého Jefferson vystriedal na poste veľvyslanca v Paríži. Nechýbajú ani jeho politickí protivníci Alexander Hamilton, ústavný právnik, ekonóm a politický teoretik, ktorému Washington veľmi dôveroval, či John Adams, jeho politický rival a druhý americký prezident, ktorého Jefferson vo funkcii vystriedal. Nad vchodom do vstupnej haly nájdete aj bustu francúzskeho filozofa a osvietenského spisovateľa Françoisa-Marie Aroueta, známeho ako Voltaire, ktorého myšlienkami sa Jefferson výrazne inšpiroval.

Thomas Jefferson pôsobil v úrade prezidenta dve funkčné obdobia, od roku 1801 do roku 1809. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje práve kúpa obrovského územia Louisiany od Francúzska v roku 1803, ktorou sa rozloha USA takmer zdvojnásobila. Tento obchod dokazuje, akú dôležitú úlohu zohrali aj Jeffersonove skúsenosti z pôsobenia na poste amerického veľvyslanca vo Francúzsku v rokoch 1785 až 1789.

Počas jeho vlády bojovali Spojené štáty aj proti pirátom zo severnej Afriky, ktorí napádali americké obchodné lode. Jefferson ako osvietenec a filozof presadzoval myšlienku obmedzenejšej moci vlády a väčších práv občanov v spoločenskom aj politickom živote. Napriek tomu, že na svojich plantážach vlastnil otrokov, vnímal otroctvo ako zlo, ktoré bolo hlboko zakorenené v dobovej spoločnosti a ekonomike. Už v Deklarácii nezávislosti presadil myšlienku, že ľudia sa rodia slobodní a rovní. Rozpor medzi týmito ideálmi a jeho vlastným životom však zostáva jednou z najvýraznejších tém jeho odkazu.

Napriek ôsmim rokom v prezidentskom úrade si Jefferson želal mať na svojom náhrobku, obelisku na malom cintoríne v Monticello, zmienku o troch dielach, ktoré považoval za svoj najvýznamnejší príspevok pre vznik a budúcnosť USA. Prvou bola Deklarácia nezávislosti, ktorej text pripravil predovšetkým on. Druhou bol zákon o náboženskej slobode vo Virgínii, ktorý pomohol zabezpečiť slobodu vyznania. Treťou bola Virgínska univerzita, ktorej založenie a architektonickú podobu považoval za zásadný príspevok k vzdelávaniu budúcich generácií. Jefferson veril, že budúcnosť USA bude hrdá a samostatná aj vďaka vzdelaniu svojich občanov.

V meste Lynchburg, asi 80 minút cesty od Monticella, stojí druhé významné Jeffersonovo sídlo vo Virgínii. Je ním Poplar Forest, súkromná oáza, kde rád oddychoval, prijímal návštevy a venoval sa knihám a štúdiu cudzích jazykov. Aj tento dom si navrhol sám podľa vlastných architektonických predstáv.

Kráčajúc po týchto miestach nadobudnete ako klienti BUBO nielen nové vedomosti o vzniku a formovaní Spojených štátov amerických, ale získate si k nim aj bližší vzťah. Pochopíte, na akých myšlienkach a ideáloch krajina vznikala a ako sa Jeffersonove politické rozhodnutia, vrátane nákupu Louisiany a expedície Lewisa a Clarka, zapísali do jej ďalšieho smerovania.

Tichý oceán na dohľad!

Meriwether Lewis a William Clark patrili k najvýznamnejším americkým prieskumníkom začiatku 19. storočia. V roku 1804 ich prezident Thomas Jefferson poveril vedením výpravy, ktorej cieľom bolo preskúmať rozsiahle územie, ktoré Spojené štáty získali nákupom Louisiany, zmapovať nové oblasti a nájsť cestu naprieč kontinentom až k Tichému oceánu. Ich expedícia sa stala jednou z najdôležitejších prieskumných výprav v dejinách USA.

Po mesiacoch putovania neznámou krajinou, plavby po divokých riekach a namáhavého prechodu cez Skalisté hory sa výprava v novembri 1805 konečne dostala k pobrežiu Tichého oceánu. Ukázalo sa, že predstava jednoduchej vodnej cesty naprieč kontinentom bola nereálna. Cesta k oceánu viedla cez náročný terén a vyžadovala si prekonávanie prírodných prekážok, na ktoré výprava nebola vždy pripravená.

Zimu strávili v provizórnej pevnosti Fort Clatsop na území dnešného Oregonu. Lewis tam spracúval vedecké poznatky a obaja velitelia zaznamenávali svoje pozorovania. Keď sa v septembri 1806 vrátili do St. Louis, priniesli so sebou množstvo cenných informácií o dovtedy málo preskúmaných oblastiach západu. Ich výprava vytvorila mapy, ktoré výrazne spresnili geografické poznatky o severozápade kontinentu, zdokumentovala stovky druhov rastlín a živočíchov a zaznamenala poznatky o živote, kultúrach a zvykoch mnohých pôvodných národov.

Výprava Lewisa a Clarka otvorila nové možnosti ďalšieho prieskumu a americkej expanzie na západ. Rozsiahle územia na juhu a juhozápade však zostávali nedostatočne zmapované a záujmy Spojených štátov sa tu čoraz viac stretávali so záujmami Španielska. Do tejto ďalšej kapitoly objavovania amerického západu vstúpili noví prieskumníci, ktorých výpravy pomohli formovať poznanie amerického Stredozápadu a Skalistých hôr.

Prvých zotročených Afričanov priviezli do Severnej Ameriky loďou už v roku 1619. Transatlantický obchod s otrokmi zaznamenal v priebehu niekoľkých nasledujúcich storočí viac ako 12,5 milióna ľudí unesených z Afriky a predaných v prístavoch po celej Amerike. Do roku 1860 žilo v krajine takmer štyri milióny zotročených ľudí. Väčšina pracovala na juhu, kde ich práca umožnila rozkvet cukrovarníckeho, bavlnárskeho a tabakového priemyslu. Zotročení ľudia dokonca postavili Biely dom a budovu Kapitolu vo Washingtone. Viac ako dve storočia dejín USA predstavovala táto otázka spoločenský, ekonomický a morálny konflikt, ktorý siahal naprieč celým systémom až k samotným prezidentom USA.

Aj Thomas Jefferson, duchovný otec Deklarácie nezávislosti, osvietenec a humanista, ktorý vo svojom politickom živote presadzoval princíp rovnosti medzi ľuďmi sa na strane jednej vnútorne staval proti otrokárstvu, ale na strane druhej sám z neho ťažil a nedokázal ho viac ako polstoročie pred občianskou vojnou v americkej spoločnosti zakázať. V tej dobe by šlo o „ekonomickú amputáciu minimálne jednej ruky“ a spoločnosť na začiatku 19. storočia k takémuto rozhodnutiu duševne ani morálne ešte nedospela.  

Thomas Jefferson sa totiž výhodne oženil a zbohatol ako plantážnik na jednej strane, na strane druhej ako právnik zastupoval úspešne v niektorých procesoch práva čiernych zotročených obyvateľov, čím poukazoval na fakt, že je proti existencii otroctva. Nazýva ho mravným zlom spoločnosti, ale sám vlastní asi 600 otrokov. Ako prezident navrhoval normy, ktoré by zakazovali obchod s otrokmi alebo aby nové štáty už zakazovali otroctvo. Po tom, čo ovdovel sa intímne zblížil so svojou otrokyňou. Sally Hemmings sa stáva matkou jeho detí, ktoré neskôr necháva vzdelať a v dospelosti získavajú slobodu.

Thomas Jefferson si veľmi dobre uvedomoval neudržateľnosť otrokárskeho systému v modernej demokratickej krajine, ktorou sa USA stávalo. Písal o otroctve veľmi kriticky vo svojom diele O štáte Virgínia pre európskych čitateľov, otroctvo vníma ako morálne zlo, ale stále nevyhnutné, keďže nie je možné otrokov oslobodiť zo dňa na deň, čím by krajina vyvolala spoločenské povstanie. Ako prezident sa ale jasne postavil za zákaz dovozu nových otrokov do USA. Za jeho vlády totiž malo USA 3 milióny obyvateľov z toho 600 000 otrokov. Rovnako ľudsky sa staval k svojim otrokom aj George Washington, ale ani jeden z nich nedokázali pretaviť svoje morálne myšlienky do politickej reality.

Abraham Lincoln – najvýznamnejší americký prezident

Abraham Lincoln zosobňuje americký sen, nemajúc nikdy potrebné formálne vzdelanie, vyrastajúc v chudobnej rodine, dodajúc ale Amerike punc vlastnej sily a číro vlastných schopností. Metaforicky ide o chlapca z prérie, v škole strávil dokopy asi jeden rok. Mal ale vždy impozantnú postavu a aj keď prišiel v deviatich rokoch o matku, následne si veľmi dobre rozumel so svojou nevlastnou. Proste sa presadil a to aj v prostredí, kde ho k tomu rodina nemala ako viesť. Veľa čítal a študoval. Aj jeho nevlastná matka s úsmevov na tvári spomínala „kiežby Abraham všetku svoju energiu venoval farme, mohli by sme sa mať vďaka tomu lepšie.“ Abraham ale radšej čítal Robinsona Crusoa a Bibliu z ktorej často a rád citoval.  

Je autorom 13. dodatku Ústavy USA, ktorým je zakázané otroctvo a nevoľníctvo, pokiaľ nejde o výkon trestu za spáchaný a dokázaný zločin. Z outsidera, samo-študenta s právnickou praxou sa v hlbokej spoločenskej kríze stáva človek, ktorý zmobilizoval národ k verejnej a morálnej reforme.

Sociálne pomery v Kentucky, Indiana, v Illinois, kde sa s rodinou presťahoval, boli síce jednoduché, ale bez akejkoľvek stopy otrokárskeho systému južanských krajín. V jeho osobe sa už nestretáva prvá generácia amerických patriotov, ktorí boli vychovaní v európskych myšlienkových normách, ani dieťa bohatých rodičov, ktorým bolo do vienka dané vzdelanie a blahobyt. Pochádzal z klasickej robotníckej triedy, ako Charles Dickens v UK, ktorý sa ponáral do sociálne najslabších vrstiev vo viktoriánskej dobe Anglicka 19. storočia v knihe o Oliverovi Twistovi a príbehoch viktoriánskeho obdobia v Klube Pickwickovcov.  Abraham to isté zažíval na vidieku v USA. Sám si prežil sociálne pomery rádového občana USA, čo ho nútilo postaviť sa na vlastné nohy.

V roku 1828 podnikol loďou po Mississippi obchodnú cestu do Louisiany, krajiny plnej bažín, ktorá bola z čias Thomassa Jeffersona francúzskym dedičstvom, nesúcim meno Ludvíka XVI. Keď sa tam v roku 1831 počas svojej druhej obchodnej cesty, zažíva prvú traumatickú skúsenosť s otrokárskym systémom. Jeho rodičia boli baptisti – zo zásady boli proti otroctvu, takže vyrastal v ideologickom podhubí, ktoré v ňom formovalo odpor proti otrokárskemu systému.  

Abraham mal 24 rokov, keď kandidoval do zákonodarného zboru Dolnej komory parlamentu v Illinois. Dovtedy iba „self made man“, advokát, ktorý bol súčasťou praxe svojho švagra a vedel úžasne komunikovať s ľuďmi, sa zrazu stáva najlepším advokátom v New Saleme. Jeho schopnosti par excelence, nadanie, talent, žiadostivosť a buldočia povaha ho priviedli až na obrovskú križovatku dejín, na ktorej nikdy nestratil svoj smer.  

Ako politik bol Abraham Lincoln pragmatik, ak by mal systém otroctva zrušiť Úniu, otroctvo by nezrušil. USA sú dôležitejšie ako akýkoľvek parciálny problém, hoci aj apendix, ktorým je otroctvo. Hranica rozbitia štátu bola tou, za ktorú by nešiel. V roku 1860 bol zvolený za prezidenta USA.

Jeho pragmatické ale plne emočná rétorika ale vyprovokovala južanské štáty k vystúpeniu z Únie a vytvoreniu Konfederácie. Konfliktu sa vlastne nedalo zabrániť, keďže obyvateľstvo južanských štátov bolo ochotné, priam nastavené ísť do krvavého stretu. Sever tým ostal spočiatku zaskočený a tak Konfederácia v prvom období Občianskej vojny vyhrávala. Generál Robert Lee sa priklonil k južanským štátom, čím Konfederácia získala nesmierne silného spojenca. Na strane druhej, keď generál na západnom fronte Albert Johnson zomiera, armáda Konfederácie sa pomaly rozpadá aj tým, že nedokáže doplniť na miesta generálov vojakov zo skúsenosťami a politickým presvedčením.

Občianska vojna v 19. storočí

Zotročených Afričanov priviezli do Severnej Ameriky loďou už v roku 1619. Transatlantický obchod s otrokmi zaznamenal v priebehu niekoľkých nasledujúcich storočí viac ako 12,5 milióna ľudí unesených z Afriky a predaných v prístavoch po celej Amerike.

Do roku 1860 žili v krajine takmer štyri milióny zotročených ľudí. Väčšina pracovala na juhu, kde ich voľná práca umožnila rozkvet cukrovarníckeho, bavlnárskeho a tabakového priemyslu. Zotročení ľudia dokonca postavili Biely dom a budovu Kapitolu vo Washingtone.

Keď sa Abraham Lincoln stal prezidentom v roku 1861, národ sa už viac ako sto rokov hádal o zotročení ľudí a o práve každého štátu to dovoliť. Lincoln chcel skoncovať s otroctvom. Mnoho ľudí v severných štátoch s ním súhlasilo, niektorí ľudia v južných štátoch sa však spoliehali na zotročených ľudí pri obrábaní svojich plodín a nechceli, aby otroctvo skončilo. Nakoniec vytvorilo 11 južných štátov Konfederované štáty Ameriky, aby sa postavili proti 23 severným štátom, ktoré zostali v Únii. Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861.

Vojnu viedli abolicionisti alebo ľudia, ktorí chceli skoncovať s otroctvom, a pre-otrokárskou Konfederáciou. Zotročení ľudia neboli oslobodení, kým Lincoln v roku 1863, uprostred vojny, nepredniesol svoj slávny prejav Proklamácie emancipácie.

Nastáva zvrat v Občianskej vojne. Prejav Abrahama Lincolna robí z občianskej vojny vojnu za oslobodenie otrokov a ich emancipácii. Lincoln tak prekročil Rubicon, otroci tak povstávajú proti otroctvu a južanskej spoločnosti je tým vrazená dýka do tylu nepriateľa. New Orliens bol obsadený severom, Konfederácia bola odstrihnutá od svojich politických záujmov a do armády Severu vstupujú Afroameričania z Juhu. Takže víťazná bitka Severu pri Guetisburgu je kľúčovým momentov konfliktu.

Stojím pred domom v Appomattox Court House v štáte Virgínia, kde sa 9. apríla roku 1865 pýtal generál armády severu Grant generála Sheridana, kde sa nachádza vrchný generál Konfederácie Robert Lee. Bolo mu ukázané na dom, pred ktorým stojím a ktorý som si dôkladne pozrel. Po tom, čo generál Grant do domu vošiel a o 90 minút sa z neho vrátil, bola podpísaná kapitulácia a vojna Severu proti Juhu sa skončila. Následne tu bolo vytlačených zhruba 30 000 dokladov pre príslušníkov južanskej armády, aby im bol umožnený slobodný návrat k rodinám do ich domovov s potvrdením, že vojna Severu proti Juhu je už minulosťou.

Koexistencia po porážke Juhu nebola ľahká. Všetci si uvedomovali, že nebude jednoduché zjednotiť opäť USA. Relikt je stále dodnes viditeľný. Či už pevná federácia, alebo autonómia jednotlivých štátov riadiť si svoju vlastnú politiku je dodnes veľkou otázkou. Úprimne odporúčam pozrieť si životopisný film o Lincolnovi z dielne Stevena Spielberga, ktorý sa venuje téme zrušenia otroctva a vyvedenia krajiny z občianskej vojny. Niekedy sú prezidenti legendami aj vďaka tomu, že zomreli skôr, ako by politicky mali možnosť vo svojom pôsobení zakopnúť či prehrávať.

Vrah Abrahama Lincolna John Wilkes Booth, americký herec a sympatizant Konfederácie poslal výstrelmi dňa 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone D.C. tohto mimoriadne odvážneho prezidenta do histórie ako jedného z najlepších v amerických dejinách. O jedenásť dní neskôr bol vojakmi USA vo Virgínii zastrelený. Žiaľ výstrely z pištolí sú dejinnými míľnikmi nielen v histórii USA, ale aj v našich európskych dejinách.

Pokrok (a vojny) v 20. storočí

Po občianskej vojne Spojené štáty pokračovali v expanzii na západ až do roku 1890, kedy americká vláda vyhlásila Západ za úplne preskúmaný. Počas tohto obdobia expanzie populácia vzrástla z približne piatich miliónov ľudí v roku 1800 na takmer 80 miliónov obyvateľov v roku 1900.

Do veľkej miery ovplyvnila krajinu aj Zlatá horúčka v polovici 19. storočia, následkom ktorej vzrásli na počte obyvateľov viaceré mestá na západe krajiny, ako sú Los Angeles a San Francisco. 

Začiatok 20. storočia bol v Spojených štátoch obdobím pokroku. Čiastočne to bolo pre počet prisťahovalcov prichádzajúcich do krajiny, ktorí hľadali príležitosť. V rokoch 1900 až 1915 prišlo do Spojených štátov 15 miliónov prisťahovalcov z krajín ako Taliansko, Rusko a Poľsko.

Progresívna éra

Progresívna éra odštartovala reformnú tradíciu, ktorá je odvtedy prítomná v americkej spoločnosti. Monopoly boli rozdelené kvôli porušeniu federálneho zákona. Vzniklo mnoho odborových zväzov, obchodných skupín, profesijných, občianskych a náboženských združení. Zlepšili životy jednotlivcov a komunít.

Lídri progresívnej éry pracovali na rade prekrývajúcich sa otázok, ktoré charakterizovali dobu, a to vrátane pracovných práv, volebného práva žien, ekonomických reforiem, ochrany životného prostredia a blahobytu chudobných – vrátane chudobných prisťahovalcov.

Medzi progresívnych národných politických lídrov patrili republikáni Theodore Roosevelt, Robert M. La Follette a Charles Evans Hughes. Tiež demokrati William Jennings Bryan, Woodrow Wilson a Al Smith. Mimo vlády boli vplyvnými reformátormi Jane Addams, Grace Abbott, Edith Abbott a Sophonisba Breckinridge.

Spojené štáty počas prvej svetovej vojny

Za prezidenta Woodrowa Wilsona zostali Spojené štáty neutrálne až do roku 1917 a potom vstúpili do vojny na strane Spojeneckých mocností (Spojeného kráľovstva, Francúzska a Ruska). 

Američania pomohli Britskému impériu, francúzskym a portugalským silám poraziť a odvrátiť silnú záverečnú nemeckú ofenzívu (jarná ofenzíva z marca do júla 1918) a, čo je najdôležitejšie, Američania zohrali úlohu v záverečnej ofenzíve Spojencov (stodňová ofenzíva august až november). Prílev nových a čerstvých amerických jednotiek výrazne posilnil strategickú pozíciu Spojencov a zvýšil morálku. Tí dosiahli víťazstvo nad Nemeckou ríšou 11. novembra 1918 po tom, čo sa nemecká morálka zrútila doma aj na bojisku.

Skúsenosti z prvej svetovej vojny mali veľký vplyv na domácu politiku, kultúru a spoločnosť USA.

Búrlivé dvadsiate roky

Po prvej svetovej vojne vyhral americké voľby Warren G. Harding so sloganom „return to normalcy" for the United States, čiže sľuboval prinavrátenie sa k normálnemu bezvojnovému životu. Dvadsiate roky sa vyznačovali rozvojom a používaním automobilov, telefónov, filmov, rádií a elektrických spotrebičov v životoch miliónov ľudí v západnom svete. Letectvo sa vďaka rýchlemu rastu čoskoro stalo biznisom. Národy zaznamenali rýchly priemyselný a ekonomický rast, zrýchlili spotrebiteľský dopyt a zaviedli významné nové trendy v životnom štýle a kultúre. V mnohých veľkých demokratických štátoch získali ženy volebné právo.

Prvýkrát žilo viac Američanov v mestách ako na farmách. Celkové bohatstvo krajiny sa medzi rokmi 1920 a 1929 viac ako zdvojnásobilo a hrubý národný produkt sa od roku 1922 do roku 1929 zvýšil o 40 percent.

Túto éru ukončil krach na Wall Street v októbri roku 1929, čo spustilo veľkú hospodársku krízu.

Veľká depresia v Spojených štátoch

V Spojených štátoch sa Veľká hospodárska kríza začala pádom na Wall Street v októbri 1929 a potom sa rozšírila do celého sveta. Najhoršia situácia nastala v rokoch 1931 až 1933, kedy miera nezamestnanosti dosiahla 24,9 %. Krach na burze znamenal začiatok desaťročia vysokej nezamestnanosti, chudoby, nízkych ziskov, deflácie, klesajúcich príjmov poľnohospodárskych podnikov a stratených príležitostí na ekonomický rast, ako aj na osobný pokrok. Celkovo došlo k všeobecnej strate dôvery v ekonomickú budúcnosť. 

Hospodárska kríza spôsobila v Amerike veľké politické zmeny. Tri roky po jej vypuknutí prezident Herbert Hoover, všeobecne obviňovaný z toho, že nerobil dosť pre boj proti kríze, prehral voľby v roku 1932 s Franklinom Delano Rooseveltom, a to drvivo.

Rooseveltov plán hospodárskej obnovy, New Dea, zaviedol bezprecedentné programy pomoci, obnovy a reformy a priniesol zásadné preskupenie politiky s dominantným liberalizmom a konzervativizmom na ústupe až do roku 1938. Roosevelt priniesol masívne stavebné projekty, aby sa pokúsil naštartovať ekonomiku a vyriešiť krízu nezamestnanosti.

Spojené štáty v druhej svetovej vojne

USA vstúpili do vojny v roku 1941 po japonskom útoku na ich základňu Pearl Harbor na Havaji. Milióny mužov a žien vstúpili do vojenskej služby a videli časti sveta, ktoré by inak pravdepodobne nikdy nevideli. Americká vojnová produkcia – jej schopnosť vychrliť ohromujúce množstvo bombardérov, tankov a vojnových lodí – bola možno kľúčovým faktorom, ktorý vyhral vojnu. Historici poukazujú na to, že americké továrne vyrobili viac lietadiel ako všetky ostatné veľké vojnové mocnosti dohromady.

Keď druhá svetová vojna skončila, Spojené štáty boli v lepšej ekonomickej kondícii ako ktorákoľvek iná krajina na svete. Dokonca aj 300 000 bojových úmrtí, ktoré utrpeli Američania, bolo číslo, ktoré bledlo v porovnaní s akýmkoľvek iným veľkým štátom zapojeným do vojny.

Stavajúc na ekonomickej základni, ktorá zostala po vojne, sa americká spoločnosť v povojnových rokoch stala bohatšou, než si väčšina Američanov dokázala predstaviť vo svojich najdivokejších snoch pred vojnou alebo počas nej.

Studená vojna

V roku 1948 sa objavila nová forma medzinárodného napätia – studená vojna – medzi Spojenými štátmi a ich spojencami a Sovietskym zväzom a jeho spojencami. Termín studená vojna sa používa preto, lebo medzi týmito dvoma superveľmocami neprebiehali žiadne rozsiahle boje priamo, ale každá z nich podporovala protichodné strany vo veľkých regionálnych konfliktoch známych ako zástupné vojny.

Konflikt bol založený na ideologickom a geopolitickom boji o globálny vplyv týchto dvoch superveľmocí po ich dočasnom spojenectve a víťazstve proti nacistickému Nemecku a cisárskemu Japonsku v roku 1945. Okrem vývoja jadrového arzenálu a konvenčného vojenského nasadenia bol boj o dominanciu vyjadrený aj nepriamymi prostriedkami, ako sú psychologická vojna, propagandistické kampane, špionáž, ďalekosiahle embargá, rivalita na športových podujatiach a technologické súťaže ako napríklad Space Race.

Obdobie občianskych práv

Hnutie za občianske práva bolo bojom za sociálnu spravodlivosť, ktorý sa odohrával hlavne počas 50. a 60. rokov 20. storočia, aby Američania čiernej pleti získali rovnaké práva podľa zákona v Spojených štátoch. Hnutie za občianske práva dosiahlo svoj vrchol 28. augusta 1963, keď sa 250 000 černochov a belochov zhromaždilo v Lincolnovom pamätníku na pochode vo Washingtone za prácu a slobodu, ktorý zahŕňal požiadavku na schválenie zmysluplných zákonov o občianskych právach.

Martin Luther King, Jr. predniesol svoj slávny prejav I Have a Dream. Zákon o občianskych právach z roku 1964 Afroameričanom zabezpečil rovnaký prístup k reštauráciám, doprave a ďalším verejným zariadeniam. Umožnil černochom, ženám a iným menšinám prelomiť bariéry na pracovisku.

Reaganova éra

Reaganova éra alebo Reaganov vek je periodizácia nedávnej americkej histórie, ktorú používajú historici a politickí pozorovatelia, aby zdôraznili, že konzervatívna „Reaganova revolúcia“ vedená prezidentom Ronaldom Reaganom vo vnútornej a zahraničnej politike mala trvalý vplyv. 

Po nástupe do úradu Reagan tvrdil, že Spojené štáty čelia hroznej kríze a že najlepším spôsobom, ako túto krízu vyriešiť, sú konzervatívne reformy. V auguste 1981 Reagan podpísal zákon o dani z hospodárskeho oživenia z roku 1981, ktorý uzákonil 27 % plošné zníženie federálnej dane z príjmu počas troch rokov, ako aj samostatný návrh zákona, ktorý znížil federálne výdavky, najmä v programoch proti chudobe.

Reaganova éra sa zhoduje s prezidentovaním Reagana a v obšírnejších definíciách s prezidentmi Geralda Forda, Jimmyho Cartera, Georgea H. W. Busha, Billa Clintona, Georgea W. Busha, Baracka Obamu, Donalda Trumpa a Joea Bidena.

Spojené štáty americké majú vo svete zvláštne postavenie. Z trinástich kolónií na atlantickom pobreží, ktoré odmietli poslušnosť Britskému impériu, vyrástli na krajinu, ktorá výrazne formovala podobu moderného sveta. Stála pri zrode ústavnej demokracie postavenej na písomne garantovaných právach občanov a jej politické ideály neskôr definovali ľudské práva v celosvetovom meradle. Za zachovanie Únie a zrušenie otroctva napokon zaplatila najkrvavejšou vojnou vo vlastných dejinách.

Práve v USA sa zrodila pásová výroba, ktorá zmenila priemysel, automobil sa stal bežnou súčasťou života, Silicon Valley odštartovalo digitálnu revolúciu. Odtiaľ prišli osobné počítače, internet, dnešná vlna umelej inteligencie aj predstava, že úspešný biznis môže vzniknúť aj v garáži. Americké univerzity, výskumné centrá a firmy doteraz posúvajú hranice medicíny – od genetiky cez onkológiu až po imunoterapiu. A keď astronauti misie Apollo 11 vystúpili na Mesiac, sledoval ich celý svet. Práve tu vznikla najväčšia továreň na sny Hollywood, Coca Cola, džínsy, fast food, žuvačky či monster trucky.

V roku 2026 USA oslávli 250. výročie. Prvýkrát po desaťročiach čelia konkurentovi, ktorý ich dokáže vyzvať technologicky, ekonomicky aj geopoliticky. Zároveň zápasia s rastúcim verejným dlhom, hlbokou politickou polarizáciou aj otázkou, ako si udržať postavenie lídra vo svete, ktorý je čoraz viac rozdelený.

Napriek tomu zostávajú krajinou, bez ktorej nemožno rozprávať príbeh posledných dvestopäťdesiatich rokov. Ak chceme Spojeným štátom porozumieť, nestačí poznať mrakodrapy Manhattanu, technologické kampusy Kalifornie či rakety štartujúce na Floride. Treba sa vrátiť na začiatok – k riekam, pohoriam, obchodným cestám, osadníkom, prisťahovalcom a odvážnym výpravám na západ. Dejiny Ameriky sú totiž predovšetkým dejinami pohybu. Za slobodou, pôdou a novým začiatkom, ale aj za bohatstvom, mocou a neustálym hľadaním ďalšieho horizontu.