Amiši a mennoniti: Ako žiť šťastný život mimo moderného sveta?

Po stopách amišov putujem už tri desaťročia. Navštívil som ich v Kanade, v Guatemale, Benine a viackrát v rôznych štátoch USA. Tentoraz som stretnutie nenechal na náhodu, chcem s nimi žiť a napísať o nich blog založený na osobnej skúsenosti. 

Je sobota večer, som v Bratislave a volám s Johnom Leamanom: „Zajtra večer som u vás. Spomínaš si, dohodli sme sa, že budem s vami bývať. Chcem čo najlepšie spoznať amišov.“ Taký bol môj plán, ale už o pár hodín neskôr a o sedemtisíc kilometrov ďalej som zistil, že to nebude jednochuché. V nedeľu ráno letím priamym letom do Washingtonu, požičiavam si auto a čaká ma cesta do srdca Pensylvánie. Keď si u Johna rezervujem ubytovanie, zaskočí ma tento pobožný muž, mennonita, požiadavkou: „Nadiktuj mi číslo karty, nech som si istý.“ Hoci čestné slovo je u nich viac ako akákoľvek zmluva, amiši ani mennoniti nie sú včerajší a dohovor si poistia.

Z Virginie idem cez Maryland a Delaware, cesta do Pensylvánie mi trvá asi štyri hodiny, pritom neustále porušujem predpisy rýchlou jazdou. Okolo hlavného mesta bola na diaľnici obrovská dopravná zápcha a išiel som asi hodinu doslova krokom. 

Diaľnica sa postupne zužuje, odbočím na menšiu cestu a zrazu sa všetko zmení. Najprv vidím jednoduché klasické domy, sem-tam s americkou vlajkou, potom striedme biele domy, pred ktorými sa na dlhej šnúre suší bielizeň. Presne tak, ako to kedysi robievali naše babičky. A o to ide, život v amišských komunitách je ako cestovanie v čase, preto som tu. Sušička je zakázaná a toho starosvetského oblečenia, do ktorého sú ženy zahalené, aby nepôsobili na ostatných mužov príťažlivo, je naozaj veľa. Všetko je dokonale upravené – trávniky pokosené, všade kvitnú kvety a prostredie vyzerá ako z rozprávky.

Som strašne unavený, no srdce mi zrazu poskočí. Oproti mne sa objaví voz ťahaný koňmi a z krytej drožky vytŕčajú štyri biele čepce. Mám pocit, že som za volantom nahlas vykríkol: „Naozaj to ešte existuje! Naozaj je to pravda!

Po kilometri otáčam auto. Všade je dvojitá plná žltá čiara, ale nedá mi to. Musím ten voz dobehnúť. Keď si myslím, že ho už už mám, skončím pri kostolíku s názvom Carpenter (Tesár) na veľkom parkovisku. Voz sa mi medzitým stratil. Toto je mennonitský kostol, amiši majú bohoslužby v domoch.

Vrátim sa späť a stretávam sa s Johnom Lehmanom. Naživo sa vidíme prvýkrát, no svoje hlasy poznáme z mnohých telefonických rozhovorov.

„John?“

„Ľuboš?“

Vyhŕkneme naraz a obaja sa zasmejeme.

John sedí v aute a ponáhľa sa za pastorom, ktorý bojuje s rakovinou.

„Vieš, my tu živíme oblasť s 55 miliónmi ľudí,“ povie mi.

Neveriacky krútim hlavou, no on len dodá:

„Naozaj. Päťdesiatpäť miliónov. Toto je najproduktívnejšia poľnohospodárska oblasť v celých Spojených štátoch.“

Keď sa Johna pýtam, kde by som sa mohol najesť, najradšej priamo u amišov, len sa usmeje. „Dnes nič nevybavíš, je nedeľa.“

Lenže práve preto som prišiel. Veď nedeľa je svätý deň a práve vtedy sa dejú tie najzaujímavejšie veci.

„John, videl som drožku, ale stratil som ju. Kde môžem stretnúť amišov?“

Trpezlivo mi vysvetlí cestu. Hlad ma v tej chvíli úplne prejde, vrátim sa k autu, ktoré som dnes už nechcel ani vidieť. Ukáže sa, že prenájom auta bol správny krok. Z úzkej cesty pri Johnovej farme odbočím medzi polia a riadim sa jeho pokynmi.

„Prenajímam im svoju farmu,“ povedal mi pred chvíľou. A práve tam smerujem.

Ocitám sa v krajine, ktorá vyzerá, akoby ju postavili filmári z Hollywoodu pre stredoveký historický film. No toto nie je kulisa. Je to skutočný svet, v ktorom sa zastavil čas.

Pred obchodmi parkujú namiesto amerických superžravých áut konské povozy. Ďalšie drevené drožky trčia z garáží, chlapci sa presúvajú na kolobežkách a dievčatá pešo. Medzi poliami stretávam starého muža v bielej košeli, dlhých čiernych nohaviciach s trakmi, na hlave má vysoký slamený klobúk. Pozdravím ho a hneď zo mňa vyletí otázka, koľko má detí. Zrazu popri mne pomaly prechádza drevený voz. Zapínam malú kameru a začínam natáčať. Obchádzajú ma, nechcú so mnou nič mať. Nedám sa odradiť a vydám sa za vozom. Nedá sa povedať, že by zrýchlili, ten koník jednoducho viac neutiahne. No nezastavia, opäť ma obídu a pokračujú ďalej. 

Objaví sa druhý voz. Mávam ženám v bielych čepcoch, ktoré sedia vzadu, predbieham ich a vidím, že voz riadia muži. Mávam, robím „opičky“, ale náznaku prívetivejšej komunikácie sa nedočkám. Zrazu zastavia na mieste, kde stojí asi tridsať podobných drožiek.

Prudko zabrzdím, zaparkujem trochu „na hulváta“ uprostred cesty, vyskočím z auta a začnem natáčať. A práve v tej chvíli ku mne prichádza farmár, za ktorým ma poslal John Leaman. Úplnou náhodou som sa ocitol pri jeho dome na Forest Hill Road v mestečku Leola.

Volá sa John Esh, meria asi meter sedemdesiatpäť, je štíhly, má dlhú riedku bradu, čierne nohavice, čierne topánky, tmavomodrú košeľu s veľkým nemoderným golierom a čiernu vestu. Na hlave má vysoký slamený klobúk – presne taký ako pán, ktorého som pred chvíľou stretol na poli.

Podáme si ruky a pustíme sa do rozhovoru. Viem, že moja pozícia nie je najlepšia, mnohé z tých drevených drožiek som prenasledoval autom... Asi sa už o mne rozchýrilo, že som ten čudák, čo sa tu obšmieta.

O chvíľu nás obkrúži asi tucet mladých chlapcov, dievčatá sa držia vzadu. Štebocú medzi sebou, mnohé sú bosé, oblečené v dlhých šedých šatách a s bielymi čepcami na hlavách. Sú nenápadné, akoby nechceli pútať pozornosť. No veľmi rýchlo si uvedomím jednu vec. Pozorujem ich s neskrývaným záujmom, no oni pozorujú mňa ešte pozornejšie.

„Nemáme radi fotografovanie,“ vysvetľuje mi pokojne, bez akéhokoľvek náznaku agresie. Som si istý, že ma pošle preč, preto behám očami po okolí a snažím sa zapamätať si aspoň niečo z tohto stredoveku.

Drožky parkujú vpredu, kde som zastal autom, vzadu za veľkým bielym domom sú okrem ľudí kone. Vpravo sa suší oblečenie. Pôsobí to tu priestranne, s miestom v tejto oblasti evidentne nie je problém. „Dá sa tu niekde najesť?“ pýtam sa. „Môžem prísť k vám, naučiť sa niečo o vašej kultúre?“ pýtam sa ďalej s drzosťou podnikateľa, ktorú si musíte vybudovať, ak sa chcete presadiť v akomkoľvek biznise. Čakám, že ma vyhodí, veď som tú drožku naháňal a filmoval bez povolenia.

John však pokojne odpovie: „Musím sa spýtať manželky. Choď sa najesť a potom prídi. Budeme spievať.“ Nie sú lakomí, pôvodne navrhol, aby som sa najedol u nich, ale potom sme sa dohodli, že bude lepšie, ak sa pôjdem najesť inde, lebo v nedeľu nemôžu robiť nič. Manželka s nečakanou návštevou súhlasila, ale mala jednu podmienku. Všetko, čo nahráva, musím nechať v aute. Preto nemám z tohto večera fotky ani videá. Nezdá sa, žeby amišské ženy nemali žiadne práva.

Naozaj neviem, čím som si Johna získal, či za tou drzosťou videl aj úprimný záujem. Podnikateľ musí mať energiu, schopnosť presviedčať, nebáť sa. A možno ho zaujalo, že som sa nezľakol tucta chlapov, čo ma obstúpili? 

Skončil som v sushi reštaurácii, ktorá bola jediná otvorená, a zisťujem, že ju prevádzkujú Číňania z provicnie Fi-jian, kde som bol tento rok. Dokonca sú priamo z najväčšieho mesta Fu-džou. „Jéj, to je ten slávny strom so srdcom!“ rozžiaria sa, keď im ukazujem fotky, a hneď sme kamaráti. „Amiši? Tí tu neboli ani raz, jedia iba doma,“ odpovedajú, keď sa ich pýtam na susedov.

Pri jedle pozorujem západ slnka, je tu naozaj krásne. Cestu späť na farmu by som bez navigácie nenašiel, je tu množstvo uličiek, ciest medzi poliami a amiši bývajú dosť izolovane. Keď sa vrátim, je tma a John ma čaká vonku. Vystúpim, počuť spev a ja sa ocitnem akoby v úplne inom svete. „A čo vy robíte v nedeľu? Čo robia vaše deti?“ pýta sa takým tónom, akoby bol spev stovky ľudí, ktorí sa každú nedeľu stretnú v inom dome, úplnou samozrejmosťou. 

„My máme nedeľný obed. Ráno ideme do kostola, potom si zašportujeme a napokon sa celá rodina stretne pri obede. Ten často trvá celé hodiny.“ Nespomínam mu, že pijeme vínko a nespievame, ale kecáme „o ničom“, napríklad o politike.  Aj u nás ide o stretnutie komunity či rodiny, ktorá spolu trávi čas. Možno sú naše svety o čosi bližšie, než sa zdá na prvý pohľad.

John sa na mňa pozrie a spýta sa bez otáznika: „Dáš si dlhé nohavice, prosím?“ 

Je leto, teplo a ja mám kraťasy. Na cestách som zvyknutý chodiť v dlhých nohaviciach, aj počas najväčších horúčav. V moslimských krajinách mám vždy na sebe dlhé nohavice, ale teraz v USA som na to nemyslel. Našťastie mám ešte v aute svoj kufor. Nemal som čas sa vybaliť. John ma vyvedie na horné poschodie domu, aby som sa ustrojil. „Blýska sa,“ hovorí s úsmevom. Asi to berie ako znamenie!

V USA som navštívil dve veľké oblasti, kde žijú: Lancaster v Pensylvánii a okolie mesta Berlin v Ohiu. V Spojených štátoch si vybudovali vlastný svet. Dostávam do ruky Bibliu napísanú švabachom v starej nemčine a všetci naokolo dve hodiny spievajú po nemecky. Chodil som na nemeckú základnú školu a čosi rozumiem aj vďaka tomu, že sme doma aj za socializmu chytali rakúsku televíziu. 

Sľúbil som Johnovi a jeho manželke, že nebudem fotiť ani natáčať, no teraz, keď som vnútri, ma to mrzí. Toto by boli ideálne fotografie na moju Leicu, čosi neuveriteľné! Dlho som v západnom svete čosi také silné nezažil. Možno na gréckom polostrove Athos, keď som čas trávil modlitbami v ortodoxnom prastarom kláštore. Pozrite si môj film o svätej hore Atos a ortodoxii.

Samozrejme, v iných častiach sveta takéto čosi zažívam, či už ide o moslimské púte do Mekky alebo šiítsku Ašuru. Zažil som mnohé budhistické oslavy a moje júlové premietanie na Tyršáku bolo o hinduistických festivaloch Kumbh Mela a Thaipusam. 

Toto je to, čo ma teraz najviac fascinuje – ľudská duša. Pri modlitbách, bohoslužbách a rituáloch sa k nej dostávam. Načriem do vedomia, podvedomia a pozorujem ľudí, ktorí sa spájajú so svojím bohom. Vidím a pozorujem tú nádej, dobro, snahu o lepší a šťastnejší život.

Vstúpil som horné poschodie Johnovho domu a prial by som vám toto vidieť. Za dlhokánskym stolom sedí asi päťdesiat tínedžeriek od 13 do 16 rokov a všetky sú otočené k nám. Oproti nim sú hrubé drevené lavice a na nich sedia chlapci, pravdepodobne v rovnakom veku. Alebo možno majú niektorí aj 25 či 30 rokov?

Ja sedím vzadu. Po mojej ľavici je John a vedľa neho už iba ženy. Je ich asi 12. Napravo odo mňa sedia asi šiesti chlapi, odlišuje ich iba farba košieľ. Sú to zvláštne odtiene: staroružová, horčicová, lososová či fialová. A tie veľké staromódne goliere! Amiši neuznávajú módu, tá iba človeka odkláňa od svojho základu, ktorým je holý život.

Ženské členky komunity majú biele čepce a šedé alebo čierne šaty. Dievčatá sú bosé, outfit žien dopĺňajú pančuchy a topánky. Nedá mi to a musím sa na to Johna spýtať. Takto majú bližší kontakt so zemou a je to zdravé, znie odpoveď. Musím povedať, že sa mi jeho odpovede zdajú logické, doslova neortodoxné.

Večer pokračuje spevom. Vždy jeden zanôti a ostatní nasledujú. Je to nádherné. Vycvičené hlasy, ktoré celý život spievajú, a stočlenný chorál. Je to sila a ja si všimnem, že sa naozaj blýska. Za dievčatami je dokorán otvorené veľké okno.

Nikto nemá voňavku a ja cítim, že ide o ľudí z poľa, z maštalí. Nemôžem povedať, že smrdia, ale tá vôňa je taká, akú zažívam na chate na Drietome – na lazoch kam chodím od svojich piatich rokov. Tu je to podobné. Vôňa Zeme. Vôňa tvrdo pracujúcich ľudí.

„Prvú hodinu spievame pomalé piesne a druhú sa to zrýchli,“ vysvetľuje mi hostiteľ. Najprv držia v rukách Bibliu, potom si vezmú inú knihu. Text je napísaný švabachom, písmenká sú malé a ja naň už v tom prítmí veľmi nevidím, ale hmkám s ostatnými, textu rozumiem len málokedy.

Druhá hodina mi už pripadala, akoby sa spievali trampské pesničky. Je zaujímavé sledovať, ako sa veci za 300 rokov zmenili. Nemecké slová zostali, ale melódie sa očividne stali americkými. Chýbala už len gitara, klobúk a Johnny Cash. Lenže namiesto „Ring of Fire“ sme spievali „Jesus Christus, unser Herr und Erlöser“.

Predo mnou sedia mladí chalani a celý čas sa medzi sebou bavia. Dokonca vyliali vodu. Keď som sem vstúpil, vzbudil som rozruch a vtedy spievali, ale neskôr, keď si na mňa zvykli, na spev si už ani nespomenuli. Nikto ich nenapomína, pripadá mi, že amiši veria, že si každý musí cestu k viere nájsť sám. Nenútia nikoho k ničomu a hlavne veria v osobný príklad. Dievčatá spievajú celý čas odušu a krásne. Celé to bolo uvoľnené, doslova veľkolepé a bola to vďaka Bohu.

Som vďačný, že som to mohol zažiť. Takto nejako asi žili aj moji predkovia. Neviem kedy, ja nemám rodinu z dediny a prvú kravu som videl práve u Breznických na Drietome. Ani moja žena nemá žiadnu rodinu na dedine. Sme ľudia z mesta, aj naši predkovia boli. No ešte predtým sa žilo takto, predstavujem si jednoduchý príbytok a veľkú vatru, okolo ktorej sa stretáva celá komunita. Jeden sám nezmôže nič, potrebujete druhých aby ste ulovili, zasiali, ani strechu zo slamy neurobíte sám bez pomoci… No má to aj nevýhody: nič nestíhate, všetko sa spoločne rozoberá a každý má svoj názor, všetko sa tým spomaľuje. Ak vybočíte z trendu – takto to robila babička – tak je zle a to spomaľuje vývoj.

Ja som bol vychovaný k západnému individualizmu. Môj otec dostal ako 21-ročný štipendium v nórskom Trondheime a tento pobyt mladého chlapca, ktorý vyrastal s rozvedenými rodičmi, ma výrazne ovplyvnil. „Veľká rodina brzdí individualitu a rozvoj človeka,“ znela by jeho poučka. Hoci môj otec bol veľmi múdry človek a svoje myšlienky formuloval oveľa sofistikovanejšie, často aj s typickým humorom, vždy som z neho cítil presvedčenie, že človek sa musí z davu vyčleniť, ak chce niečo dokázať.

Moja žena Miška je skôr amiška. Neznáša mobily a vymazala si všetky sociálne siete. U nás pri stole neexistuje, aby mal niekto vyložený telefón. Naše deti aj návštevy (aj keď k nám veľa ľudí nechodieva) to musia akceptovať. Hoci, keď sme pred pár dňami oslavovali synove 27. narodeniny s babkami a tetami, vyzeralo to skôr ako na Mykonose, o ktorom som nedávno natočil film.

Tento grécky ostrov, o ktorom som napísal aj blog, je pre mňa jedným z extrémov individualizmu a konzumu – a je takmer presným opakom života amišov, ktorí sa od takéhoto sveta vedome odvracajú. A možno práve preto mám rád oba tieto svety. Milujem individualizmus aj komunitu. Mám rád slobodu vybočiť z radu, ale aj pocit, že niekam patríte. A zo všetkého najviac milujem cestovanie, pretože práve na cestách vidíte, ako neuveriteľne rozdielne dokážeme my ľudia žiť – a pritom všetci hľadáme v podstate to isté: šťastie, blízkosť a zmysel.

„John, zavolám ti,“ hovorím, no on sa iba usmieva. Nemá mobil ani pevnú linku. „Napíšem ti e-mail. Chcem o amišoch vedieť čo najviac. Veľa som o vás študoval, mnohé sa hovorí a je to vyfabrikované, vymyslené. Teraz vidím, že veci sú inak, ako som si myslel.“ Dopoviem a píšem mu na papierik svoj e-mail. No opäť sa stretnem s rovnakou pokojnou reakciou. „Aha, ty nemáš ani e-mail? Nepoužívaš mobil ani počítač?“

„Vieš, my sa zameriavame skôr na život v komunite,“ odpovie.

„Myslíš si, že ste šťastnejší?“ pýtam sa a z horného poschodia stále znie spev. Je tma a ja som s Johnom zbehol dole do jeho pracovne. Prešli sme garáž, kde je odstavená veľká drožka. Žiadny traktor a už vôbec nie motorka ani auto. Za ňou je malá miestnosť, kde cez deň úraduje. Dnes je nedeľa, svätý deň, vtedy sa nepracuje. Teda, nerobí sa vôbec nič. No píšeme si navzájom adresy a pozývam ho na Slovensko. 

Som taký nadšený z toho, čo som zažil, dlho som nemal taký pocit priateľstva a čestnosti. V Amerike sa mi to stalo prvý-, možno druhýkrát. „Ja necestujem, Ľubo, my sme tu na farme,“ stále sa usmieva. „A na tvoju otázku o šťastí neviem odpovedať. Viem len, že sa mi môj život páči. Veľmi sa mi páči.”

Počas ciest po Pennsylvánii sa často stretávame s tým, že si ľudia zamieňajú kvakerov, mennonitov a Amišov. Všetky tri komunity majú spoločné kresťanské korene, kladú dôraz na pokoru, jednoduchosť a pokojný život, no ich história aj spôsob života sa výrazne líšia.

Rozkol medzi mennonitmi a amišmi, ktorí majú spoločné korene, sa začal s kazateľom Jacobom Amannom, ktorý hlásal, že hriešnika nestačí len vylúčiť z komunity (exkomunikovať). Zaviedol prísnejší trest, ktorý je známy ako vyhýbanie sa (Meidung). Pre ostatných tento človek prestane existovať, vygumujú ho. Jeho nasledovníkov poznáme ako amišov.

Najväčšie rozdiely medzi modernými amišmi a mennonitmi pramenia skôr z praktík než z viery. Mnohé amišské komunity používajú na prepravu najmä koče ťahané koňmi a kolobežky. Môžete namietať, že ste videli amišov na letisku alebo v taxíku. Áno – auto si môžu prenajať alebo sa nechať odviezť. Zakázané je však jeho vlastníctvo a používanie ako symbolu individuálnej mobility. 

Ďalším veľkým prehreškom je používanie elektriny a telefónov v domácnostiach, o elektriny či internete nehovoriac. Neznamená to, že ich neprijali. Len si kladú otázku: Pomáha nám táto technológia žiť spôsobom, ktorý považujeme za správny? 

Telefón a internet používajú na prácu, niektorí vlastnia napríklad veľké stolárske dielne, kde sa používajú pneumatické alebo hydraulické zariadenia, generátor, propán či solárne panely. Nežijú nevyhnutne „ako v roku 1850“, skôr selektujú, čo si vpustia do života. Možno aj moja rodina žije určitým spôsobom trochu amišsky. Televíziu sme nikdy nepotrebovali, no do domácnosti som si nechal vstúpiť internet a spolu s mobilnými telefónmi je to možno ešte väčšia hrozba než televízia. 

Hoci môžu tieto pravidlá v dnešnej dobe pôsobiť zvláštne až staromódne, keď sa na ne pozrieme bez predsudkov, zistíme, že niektoré otázky sú aktuálne aj pre nás: Koľko technológií skutočne potrebujeme? Čo nám prináša pohodlie a čo nám ho naopak berie? A sme ešte schopní niečo vedome vypnúť?

Mennonitská komunita je oveľa dostupnejšia, môžete u nich bývať, zúčastniť sa na bohoslužbách, radi sa s vami porozprávajú. Ak ich postoj k moderným výdobytkom je pragmatický, používajú motorové vozidlá aj telefóny a v domoch majú zavedenú elektrinu.

Zatiaľ čo väčšina mennonitov sa oblieka moderne, amiši si dodnes zachovali jednoduchý a skromný spôsob odievania, ktorý sa za celé generácie zmenil len minimálne. Ženy si obliekajú dlhé jednofarebné šaty a čepce, muži zvyčajne nosia jednoduché obleky a široké klobúky.  Bradu si nechávajú narásť až po svadbe, fúzy sa však nenosia – tie sú v amišskej tradícii spájané s vojenskou kultúrou. Amiši odmietajú vojenskú službu.

Keď som sa v tunajších komunitách pýtal, prečo na oblečení tak veľmi lipnú, často som počul rovnakú odpoveď: „If the heart is right, it doesn’t matter how you dress.“ Ak je srdce na správnom mieste, nezáleží na tom, ako ste oblečení.

Amišské deti vyrastajú v prostredí, kde škola nie je stredobodom života. Školská dochádzka sa zvyčajne končí v ôsmom ročníku, približne vo veku 14 – 15 rokov. Potom už vzdelávanie pokračuje najmä praktickou cestou a do školy chodia už raz za týždeň. 

Mennonitské komunity pristupujú k vzdelaniu o čosi modernejšie. Mnohé z detí dokončia 12. ročník a niektoré navštevujú školy aj ďalej. Aj napriek rozdielom obe komunity učí hlavne život a Biblia. 

Ak chcete pochopiť, aký význam má kniha kníh v kultúre týchto komunít, stačí navštíviť okolie Lancastra. V divadle Sight and Sound si môžete pozrieť veľkolepé divadelné predstavenia inšpirované biblickými príbehmi o Dávidovi či Ježišovi. Pre návštevníka z Európy je to možno nezvyčajný zážitok – biblický príbeh spracovaný ako veľká divadelná šou pripomínajúca Broadway. Pre mnohé amišské a mennoistké rodiny však nejde iba o predstavenie. Je to pokračovanie ich učenia – viera, Biblia a príbehy, ktoré formujú ich svet.

Amišské a konzervatívne mennonitské komunity žijú najmä v oblastiach Pensylvánie, Ohia a v menšej miere aj v ďalších častiach USA a dodnes si zachovávajú svoj vlastný jazyk, ktorému sa v odbornej literatúre hovorí pensylvánska holandčina (Pennsylvania Dutch). Tento názov je podľa mňa mätúci až chybný, v skutočnosti je to starý nemecký dialekt, ktorý si so sebou priniesli prisťahovalci z Európy v 18. storočí.

Amiši sa ním rozprávajú medzi sebou, pre mnohé deti je to prvý jazyk, ktorý sa naučia. Angličtinu si osvojujú až v škole. Konzervatívni mennoniti sú v tomto o niečo rozmanitejší – mnohí používajú pensylvánsku holandčinu, no v každodennom živote častejšie prechádzajú aj do angličtiny.

Keď som pripravoval film o najkrajších vianočných trhoch v Nemecku, navštívil som aj oblasti, odkiaľ pochádzali predkovia amišov a mennonitov. Ľudia z oblastí juhozápadného Nemecka, Alsaska či Falcka dokážu čiastočne rozumieť jazyku, ktorým sa rozprávajú amišské rodiny v Pensylvánii alebo Ohiu – hoci po viac ako tristo rokoch odlúčenia sa oba jazyky prirodzene vyvíjali vlastným smerom.

Mnohí mennoniti kladú veľký dôraz na misionársku činnosť a aktívne šírenie svojej viery. Ich misie pôsobia vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta – od Afriky cez Áziu až po Latinskú Ameriku. Pomáhajú nielen v duchovnej oblasti, ale často sa zapájajú aj do vzdelávacích, humanitárnych a komunitných projektov.

Amiši chápu vieru najmä ako spôsob života, ktorý sa odovzdáva v rodine a medzi členmi vlastnej komunity. Svoje hodnoty zdieľajú skôr osobným príkladom, každodennou službou a životom podľa biblických princípov než verejným hlásaním viery. Aj preto sa medzi nimi len zriedka stretávame s prozelytizmom – teda snahou presvedčiť ľudí iného vierovyznania, aby prijali ich vieru. 

To sa mi potvrdilo aj pri osobných stretnutiach: mennoniti  boli otvorení, ochotní sa rozprávať o hocičom, Amiši si držali odstup. No keď som sa k nim teraz doslova votrel, boli ku mne všetci veľmi milí a ich odpovede mi pripadali priame a neprikrášlené. O ničom ma nepresviedčali a ani svoj život neglorifikovali. Iba mi tvrdili, že sa im žije dobre a sú takto šťastní. Čo poviete, koľko percent rodín západného sveta toto môže s pokojným svedomím vyhlásiť?

Aj spôsob, akým sa stretávajú pri bohoslužbách, odráža rozdiely v ich životnom štýle. Mennoniti sa stretávajú na pravidelných nedeľných bohoslužbách v kostoloch. Ich komunity sú preto navonok podobnejšie iným kresťanským cirkvám.

Amiši nemajú chrámy – náboženské zhromaždenia sa konajú v domácnostiach v rámci osady. Každá rodina otvorí v určenom čase svoj dom pre susedov a celá komunita sa stretne na spoločnej modlitbe, speve a čítaní Biblie. Aj tento zvyk odráža ich dôraz na pokoru, rovnosť a život bez zbytočnej okázalosti.

Ak navštívite okolie Lancastera, zaujímavou zastávkou je mennonitské návštevnícke centrum, kde si môžete pozrieť aj pôsobivú repliku „Mojžišovho svätostánku na púšti“. Model vznikol koncom 40. rokov 20. storočia zásluhou baptistického duchovného v St. Petersburgu na Floride. Neskôr ho odkúpili mennoniti a sprístupnili verejnosti ako pripomienku putovania starovekých Izraelitov púšťou a príbehov, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v kresťanskej tradícii.

Pre návštevníka je to zaujímavý pohľad na to, ako silno sa biblické príbehy premietajú nielen do viery, ale aj do kultúry a každodenného života týchto komunít.

Keď sme vyrazili z Pittsburghu s malou skupinkou klientov BUBO do jednej z amišských osád v Ohiu, mali sme dohodnutého miestneho sprievodcu. Pýtali sme sa ho, čo vlastne znamená byť Amišom. Reagoval otázkou:

„Kto z vás má doma televíziu?“

Všetci zdvihli ruku – okrem mňa. Trochu prekvapene sa na mňa pozrel, ale pokračoval:

„Dobre. A kto z vás si myslí, že by bolo lepšie nemať doma televíziu?“

Na moje prekvapenie sa zdvihli všetky ruky.

Usmial sa a položil poslednú otázku:

„A keď sa vrátite domov, kto z vás sa televízora zbaví?“

Pozrel sa nám do očí a povedal:

„A toto znamená byť Amiš.“

Tá veta zostala visieť vo vzduchu. Pretože rozdiel medzi tým, čo si myslíme, že je správne, a tým, čo sme ochotní naozaj zmeniť, je často obrovský.

Prečo žijú práve takto? Rozprával som sa s viacerými amišmi a ich najčastejšou odpoveďou bola – bezpečnosť. Opisujú to ako pocit spolupatričnosti a podpory, ktorá sa prejavuje mnohými spôsobmi, od úcty k starším cez spoločné rodinné jedlá či bohoslužby v domácnostiach až po podporu tých členov spoločenstva, ktorí to potrebujú.

Mnohí si pochvaľujú pomalšie tempo života, jednoduchosť a väčší pokoj. Pozor, netreba si to mýliť s lenivosťou, ich komunity sú postavené na silnej pracovnej morálke, vzájomnej pomoci a zodpovednosti voči rodine. Mnohí z nich považujú za najväčšiu hrozbu prosperitu a pohodlie moderného sveta. Zaujímavé však je, že na zoznam rizík zaradili aj mobilný telefón – „čarovnú skrinku", ktorá človeka dokáže neustále odvádzať od rodiny a skutočného zmyslu života.

Výskumy z prostredia tzv. Plain Anabaptist Communities poukazujú aj na zaujímavý zdravotný aspekt ich životného štýlu. Najmä amišskí muži – predovšetkým tí, ktorí pracujú ako farmári – majú vďaka celoživotnej fyzickej aktivite často lepšie zdravie vo vyššom veku a nižší výskyt niektorých civilizačných ochorení. Každodenný pohyb, práca vonku a jednoduchšia strava sú prirodzenou súčasťou života, nie umelo vytvoreným fitness programom.

Možno ešte dôležitejšie je, že žijú v komunite, kde sa ľudia navzájom poznajú a kde má čestnosť, zodpovednosť a slovo veľkú váhu. Manželstvo nie je iba súkromná vec dvoch ľudí – je súčasťou celej komunity. Vernosť manželke, starostlivosť o deti a zodpovednosť za rodinu sú samozrejmosťou, nie hrdinským výkonom.

Možno práve toto je jedna z vecí, ktoré im moderný svet môže závidieť. Nie iba zdravšiu stravu a viac pohybu, ale aj život, v ktorom človek vie, komu patrí, za koho je zodpovedný a kto sa môže spoľahnúť naňho.

O socializme však nehovorme, to amišov uráža.

Pokiaľ ide o intímny život, amiši sú nekompromisní: sexuálny styk je povolený iba v manželstve a nehovorí sa o rozkoši, ale o plodení detí. Keďže deti sa považujú za božie požehnanie, veľkosť rodiny sa do značnej miery ponecháva na jeho vôli. Páry majú priemerne šesť až osem detí. Hoci za používanie antikoncepcie nehrozia žiadne cirkevné tresty, autority od nej dôrazne odrádzajú, takže  a amiši sa namiesto toho spoliehajú na sexuálnu abstinenciu alebo prerušovaný sex.

Aj keď 99 percent amišov tvoria príkladne slušní ľudia, aj v ich komunite sa objavila otrasná kauza. Mám na mysli sexuálneho predátora Enosa Bontragera, ktorý bol odsúdený za dlhoročné znásilňovanie maloletých. V roku 2020 ho súd vo Wisconsine potrestal deviatimi mesiacmi väzenia a pokutou 100-tisíc dolárov. To je, samozrejme, strašné a nedá sa to nijak ospravedlniť. 

Amiši však po tejto kauze museli čeliť prílišného záujmu vonkajšieho sveta, ktorý im vyčítal patriarchálnu, autoritatívnu a hierarchickú kultúru. Na tom by nemuselo byť nič zlé, lenže médiá na tejto tragickej kauze postavili širší obraz celej komunity. Zo slušných ľudí sa zrazu stali pokrytci. Akoby jeden zločin dokazoval, že „ani tí amiši nie sú takí, na akých sa hrajú“. Takéto príbehy novinárom prinášajú väčšiu čítanosť a kliky, no podľa mojich skúseností amiši skutočne žijú cnostný život. Nemajú len iné sexuálne zvyky, oni majú inak nastavený život a priority.

Po mennonitských usadlostiach a amiškých rozsiahlych stakoch chodím dva dni. No už ma nič tak silno nezasiahlo ako stočlenný spevácky zbor na prvom poschodí Johnovho domu. Doma nemal vôbec nič. Na stenách nevisel ani jediný obraz či rodinná fotografia. Drevené podlahy, biely strop s priznanou strešnou konštrukciou, zrejme z plastu či kovu. Nepôsobilo to škaredo, skôr veľmi stroho a jednoducho, určite nie luxusne. Zamýšľal som sa nad tým, John určite nežije v biede. Kam dáva všetky tie peniaze, ktoré mu zarobí farma? U nás je známkou úspechu luxusné auto, vila s bazénom a značkové outfity. 

Amiši nie sú chudobnou komunitou. Mnohí z nich sú ekonomicky veľmi úspešní – hospodária na farmách, vyrábajú nábytok, potraviny a ďalšie produkty, ktoré predávajú aj mimo svojej komunity. Ich produkty majú v Amerike dobré meno a ľudia ich vyhľadávajú pre kvalitu, poctivú ručnú prácu a osobnú dôveru, hoci sú drahšie. Keď s amišom obchodujete, kupujete si aj jeho meno a reputáciu. V komunite, kde sa ľudia navzájom poznajú a kde má slovo veľkú váhu, je poctivosť zároveň dobrým obchodným modelom. Veľmi dobre pochopili, že bohatstvo a spotreba nie sú to isté. Amiš môže mať menej peňazí, ale viac pôdy, viac rodiny, viac času s komunitou a oveľa menej vecí, ktoré nemusí kupovať.

Budhisti veria, že väčšinu utrpenia v živote spôsobuje túžba. A tak vyzerá naša vyspelá civilizácia: depresie, alkohol, drogy, panické ataky, samovraždy detí aj dospelých. Napísal som blog o šťastí a podľa mňa je cesta k nemu jednoduchšia, než si myslíme. Túto tému skúmam západným pohľadom východoeurópana, vyštudovaného lekára a človeka, ktorý je svetom a jeho inakosťou fascinovaný. Dospel som k záveru, že stačí praktizovať len pár  „drobností“, ktoré však nakoniec vedú k lepšiemu a hlavne spokojnejšiemu životu.

„Boh ti žehnaj,“ lúči sa so mnou John. A ja som vďačný že som toto mohol zažiť. Nezachytil som nič na kvalitný fotoaparát, ale tak to asi malo byť. 

Napísal som mu list a čakám, že mi odpíše rukou. Uvedomil som si, že aj ja som ešte zažil tento jednoduchý život. Písali sme listy, nečumeli sme do „diablových skriniek“ a deti sa spolu hrali. O to všetko amišom ide. Zachovať normálny život, slušnosť, úctu, lásku a ochotu podať pomocnú ruku blížnemu. 

Možno si poviete, že už by ste takto nevedeli žiť. No možno si vieme niečo tradičné od „zastaralých” amišov vziať, aby sme boli so svojim životom spokojnejší. Cesta k šťastiu totiž vedie cez osobnú spokojnosť. Nechápte ma zle, milujem náš svet, milujem cestovanie. Ale myslím si, že na ich životnom štýle je niečo oslobodzujúce. Možno nepotrebujeme menej života. Potrebujeme menej toho, čo nám bráni život vnímať.