Americký príbeh: 250 rokov krajiny, ktorá zmenila pravidlá hry

Spojené štáty americké majú vo svete zvláštne postavenie. Z trinástich kolónií na atlantickom pobreží, ktoré odmietli poslušnosť Britskému impériu, vyrástli na krajinu, ktorá výrazne formovala podobu moderného sveta. Stála pri zrode ústavnej demokracie postavenej na písomne garantovaných právach občanov a jej politické ideály neskôr definovali ľudské práva v celosvetovom meradle. Za zachovanie Únie a zrušenie otroctva napokon zaplatila najkrvavejšou vojnou vo vlastných dejinách.

Práve v USA sa zrodila pásová výroba, ktorá zmenila priemysel, automobil sa stal bežnou súčasťou života, Silicon Valley odštartovalo digitálnu revolúciu. Odtiaľ prišli osobné počítače, internet, dnešná vlna umelej inteligencie aj predstava, že úspešný biznis môže vzniknúť v univerzitnom laboratóriu či garáži. Americké univerzity, výskumné centrá a firmy doteraz posúvajú hranice medicíny – od genetiky cez onkológiu až po imunoterapiu. A keď astronauti misie Apollo 11 vystúpili na Mesiac, sledoval ich celý svet. Práve tu vznikla najväčšia "továreň na sny" Hollywood.

Do svojho 250. roku však Spojené štáty vstupujú v odlišnej situácii než počas väčšiny povojnového obdobia. Prvýkrát po desaťročiach čelia konkurentovi, ktorý ich dokáže vyzvať technologicky, ekonomicky aj geopoliticky. Zároveň zápasia s rastúcim verejným dlhom, hlbokou politickou polarizáciou aj otázkou, ako si udržať postavenie lídra vo svete, ktorý je čoraz viac rozdelený.

Napriek tomu zostávajú krajinou, bez ktorej nemožno rozprávať príbeh posledných dvestopäťdesiatich rokov. Ak chceme Spojeným štátom porozumieť, nestačí poznať mrakodrapy Manhattanu, technologické kampusy Kalifornie či rakety štartujúce na Floride. Treba sa vrátiť na začiatok – k riekam, pohoriam, obchodným cestám, osadníkom, prisťahovalcom a odvážnym výpravám na západ. Dejiny Ameriky sú totiž predovšetkým dejinami pohybu. Za slobodou, pôdou a novým začiatkom, ale aj za bohatstvom, mocou a neustálym hľadaním ďalšieho horizontu.

Expedície boli hnané vedeckými a mapovacími ambíciami, ale na začiatku často zaznievalo aj volanie po „sláve, Bohu a zlate“. Ideály ale po pár dňoch nahradila tvrdá realita. Jej súčasťou boli hlad, choroby, vyčerpanie a pomerne agresívna diplomacia s pôvodnými obyvateľmi, ktorým sa svet začal nezvratne meniť pod nohami. Pripravte sa na cestu, kde história ožíva a kde pochopíme, že každá čiara na dnešnej mape Spojených štátov rozpráva príbeh o odvahe a neutíšíteľnej túžbe vidieť, čo leží za ďalším horizontom. Keďže ste na webe BUBO, iste sa viete dokonale vcítiť.

Dlho predtým, než vznikli Spojené štáty ako ich poznáme, bol severoamerický kontinent dejiskom síce fascinujúceho, no často krutého súperenia o to, kto skôr nakreslí čiary do bielych miest na mape. Pre vtedajších Európanov bola Amerika obrovským labyrintom plným legiend, ktorý sľuboval nepredstaviteľné bohatstvo. Rozdelenie majetku vo vtedajších kráľovstvách starého kontinentu nebol práve v prospech bežné človeka.

Španielski dobyvatelia, známi ako conquistadori, boli hnaní ambicióznym mottom „Sláva, Boh a zlato“. Ich expedície mali do turistických výletov ďaleko. Boli to masívne vojenské výpravy, ktoré čelili extrémnemu počasiu, hladu a pochopiteľnému nepriateľstvu domorodcov, ktorých sa často snažili brutálne podrobiť.

Hernando de Soto viedol v rokoch 1539-1543 stovky vojakov cez dnešný juhovýchod USA. Hoci nenašiel žiadne poklady (aspoň nie tie s veľmi vysokou likviditou), stal sa prvým Európanom, ktorý uvidel rieku Mississippi. Jeho cesta však zanechala za sebou spúšť v domorodých dedinách, čo navždy poznačilo vzťahy medzi Európanmi a Indiánmi v tejto oblasti.

Dobrodruh Francisco Coronado hľadal v juhozápadných púšťach bájnych Sedem miest Cíboly, ktoré mali byť plné zlata. Našiel len skromné hlinené príbytky (pueblá) a nekonečné trávnaté pláne Kansasu. Zato sa spolu so svojim compañeros pozrel do hlbín Grand Canyonu. Nevedno, čo mu vtedy išlo hlavou, ale zrejme bol rád, že to nebol indiánsky šíp. 

Španielske výpravy položili základy dnešného amerického Juhozápadu. Vďaka nim vzniklo v roku 1565 St. Augustine na Floride (najstaršie trvalo osídlené mesto v USA) a v roku 1610 Santa Fe v Novom Mexiku. Táto „španielska stopa“ je dôvodom, prečo majú štáty ako Texas, Arizona či Kalifornia dodnes takú silnú hispánsku kultúrnu identitu, ktorú klienti BUBO obdivujú v architektúre misií či v názvoch miest.

Francúzi zvolili úplne inú stratégiu. Namiesto dobývania sa sústredili na obchod s kožušinami a budovanie partnerstiev s domorodými kmeňmi.

Jezuitský misionár Jacques Marquette a obchodník Louis Jolliet sa v roku 1673 vydali na kanoe po Mississippi, aby zistili, kam táto obrovská rieka tečie. Potvrdili, že ústí do Mexického zálivu a nie do Tichého oceánu, ako sa pôvodne dúfalo. Na ich prácu nadviazal istý La Salle, ktorý splavil Mississippi až k jej delte a celé jej povodie vyhlásil za majetok Francúzska pod názvom Louisiana, na počesť kráľa Ľudovíta XIV.

Bez týchto odvážnych Francúzov na kanoe by neexistovala žiadna provincia Louisiana, ktorú neskôr USA v roku 1803 odkúpili od Napoleona. Práve francúzsky prieskum umožnil neskorší vznik miest ako New Orleans či Mobile a položil základy pre unikátnu cajunskú a kreolskú kultúru, ktorá je dodnes magnetom pre turistov v delte Mississippi. Zároveň ich prítomnosť vytvorila geopolitické napätie s Britmi, ktoré nakoniec vyústilo do boja o nezávislosť USA.

Príbeh Spojených štátov sa nezačal výstrelom, ale účtom za čaj.

Keď Británia v roku 1763 porazila Francúzsko vo francúzskej a indiánskej vojne, získala obrovské územia v Severnej Amerike. Víťazstvo však malo vysokú cenu. Londýn zostal hlboko zadlžený a rozhodol sa, že časť nákladov prenesie na svojich kolonistov za Atlantikom. To, čo sa v britských očiach javilo ako rozumné riešenie, vyvolalo na druhej strane oceánu pobúrenie.

Kolonisti namietali, že ak nemajú svojich zástupcov v britskom parlamente, nemali by platiť dane, o ktorých nemôžu rozhodovať. Z tohto sporu vzniklo heslo, ktoré sa stalo symbolom americkej revolúcie: No taxation without representation.

Napätie rýchlo prerástlo do otvoreného odporu. Bojkot britského tovaru vystriedali protesty a v decembri 1773 aj slávny Bostonský čajový večierok, keď kolonisti prezlečení za príslušníkov kmeňa Mohawkov nahádzali do prístavu 342 debien čaju. O necelé tri roky už nešlo ani o čaj, ani o dane. Išlo o to, či sa trinásť britských kolónií stane novou krajinou.

Budúce Spojené štáty sa však nerodili len na bojiskách. Rodili sa aj v hlavách svojich zakladateľov. Inšpirovalo ich európske osvietenstvo – viera v rozum, vedu a prirodzené práva človeka. Keď Thomas Jefferson písal v roku 1776 Deklaráciu nezávislosti, pretavil tieto myšlienky do viet, ktoré dodnes patria medzi najcitovanejšie politické texty dejín.

Nová republika vyrástla na troch odvážnych princípoch:

• všetci ľudia sú si rovní,
• majú neodňateľné právo na život, slobodu a hľadanie šťastia,
• moc vlády vychádza zo súhlasu občanov, nie z Božieho práva panovníka.

Na svoju dobu išlo o revolučné myšlienky. V praxi sa spočiatku vzťahovali najmä na bielych mužov s majetkom. Otroci, ženy aj pôvodní obyvatelia zostávali mimo tohto ideálu. Napriek tomu vznikol dokument, ku ktorému sa Spojené štáty vracajú už 250 rokov – raz ako k dôkazu svojich úspechov, inokedy ako pripomienke toho, že ideály často predbehnú dobu, v ktorej vzniknú.

Samotný boj nebol jednoduchý. USA vznikli Deklaráciou nezávislosti 4. júla 1776 ako „krehká pobrežná republika“, ktorá musela čeliť najväčšej vojenskej sile vtedajšieho sveta. Bol to doslova súboj Dávida s Goliášom a partiou jeho najbližších priateľov. Do boja sa zapojili nielen vojaci, ale aj vzdelanci a vedci, ako napríklad lekár Benjamin Rush, ktorý bol jedným z lídrov revolúcie.

Vojna sa skončila víťazstvom kolonistov. Ako to bolo možné? V prvom rade bolo pre Britániu náročné viesť boje na druhej strane oceánu, keď sa stále spamätávala z ničivej Sedemročnej vojny. Zdroje na vojnu boli obmedzené, britskí vojaci zas boli rozmiestnení po vzdialených dôležitejších kolóniách. Povstaleckej Kontinentálnej armáde poskytovali pomoc všetci hlavní súperi Británie: Francúzsko, Španielsko aj Holandsko. Obyvatelia Británie sa s pokračujúcimi bojmi stále častejšie pýtali, aký má tento boj vôbec zmysel. Stenčujúce sa zdroje a verejný tlak nakoniec prinútili v roku 1783 britskú vládu oficiálne uznať nezávislosť USA od Británie. Tento úspech postavil pred mladý štát otázku aký veľký má byť tento nový domov slobody.

Pre Jeffersona a jeho súčasníkov neboli hranice na východnom pobreží dostatočné. Verili v „ríšu slobody“, ktorá sa mala šíriť smerom na západ, aby zabezpečila priestor pre prosperitu svojich občanov. Práve tento hlad po pôde a túžba zabezpečiť strategické suroviny a body, ako napríklad New Orleans, viedli k ďalšej kapitole, ktoré posunuli USA do vnútrozemia kontinentu. Geopolitický obchod, ktorým to Američania dokázali, zmenil svet navždy.

Ak by sme mali v dejinách USA označiť jednu udalosť, ktorá definitívne zmenila „pobrežnú republiku“ na kontinentálny štát, bol by to rok 1803. Príbeh nákupu Louisiany je fascinujúcou zmesou európskej geopolitiky, karibských povstaní a jednej veľkej ústavnej dilemy muža, ktorý veril v nevyhnutnosť expanzie. Bol to geopolitický obchod storočia. Na začiatku 19. storočia bola Louisiana obrovským územím s rozlohou 2 144 520 kilometrov štvorcových, siahajúcim od Mississippi až k Skalistým horám. Pôvodne ju od Francúzska získalo Španielsko, no v roku 1800 ho získal Napoleon Bonaparte, ktorý v ňom videl „obilnicu“ pre svoje plánované americké impérium. Ako vieme, tieto plány sa ukázali byť trochu príliš ambiciózne.

Všetko však zmenilo krvavé povstanie otrokov na Haiti pod vedením Toussainta Louvertura. Francúzsku armádu decimovali boje a žltá zimnica. Keď sa k tomu tomu všetkému Napoleonovi poľskí vojaci pridali k vzbúreným otrokom, musel francúzsky vládca prehodnotiť svoje zámery v zámorí. Americkí vyjednávači Robert Livingston a James Monroe pôvodne prišli do Paríža s cieľom kúpiť len strategický prístav New Orleans, ale Francúzi im k ich obrovskému prekvapeniu ponúkli celé územie Louisiany. Cena? 15 miliónov dolárov, čo v prepočte vychádzalo na zhruba sedem dolárov za kilometer štvorcový. USA týmto nákupom doslova cez noc zdvojnásobili svoju rozlohu.

Pre prezidenta Thomasa Jeffersona však tento úspech priniesol ťažké vnútorné rozhodovanie. Jefferson si uvedomoval, že tento dokument mu nedáva priamu moc nakupovať cudzie územia. Nakoniec odsunul svoje ideologické pochybnosti bokom, pretože túžba po expanzii prevážila. Politici, ktorí veria v princípy presne do chvíle, kým im prestanú byť užitočné, sa tiahnu americkými dejinami od úplného začiatku.

Kúpa Louisiany nebola len o pôde, ale aj o strategickej kontrole nad riekou Mississippi. Jefferson vedel, že kto ovláda New Orleans, ovláda obchodnú tepnu národa. Louisiana však bola v tom čase pre Američanov stále veľkou neznámou. Na mape to bol obrovský priestor, kde prevažovala biela farba neprebádaného územia, vyplnená najmä mýtmi a dohadmi.

Práve preto sa Jefferson rozhodol vyslať prvú veľkú federálnu expedíciu, ktorá mala tento podozrivo lacný dar od Napoleona preskúmať. Louisiana sa tak stala odrazovým mostíkom pre legendárnych prieskumníkov a začiatkom éry, v ktorej sa americký osud začal neodvratne spájať so západom.

Ak bol nákup Louisiany obchodom storočia, potom expedícia, ktorá nasledovala, bola určite cestou storočia. Prezident Jefferson potreboval vedieť, čo vlastne kúpil, a preto poveril svojho osobného tajomníka Meriwethera Lewisa a jeho priateľa Williama Clarka vedením Zboru objaviteľov (Corps of Discovery). Mali nájsť priame vodné spojenie naprieč kontinentom k Tichému oceánu a zdokumentovať všetko, čo cestou stretnú. Ideálne aj koho stretnú.

Lewis absolvoval rýchlokurz u najlepších vedcov tej doby. Učil sa astronómiu (kvôli navigácii) a botaniku, u doktora Benjamina Rusha sa chtiac-nechtiac musel priučiť dobovej zdravovede. Zraneniam sa vyhnúť nedalo a ani Indiáni nemali sklony skalpovať ľudí, ktorí im mohli byť užitoční.

Do výbavy si pribalili 90 kíl prenosnej polievky, 130 roliek tabaku, zdravotnícke zásoby, ale aj pokročilú vzduchovku Girandoni, ktorá mala demonštrovať technologickú prevahu mladého národa (už vtedy vedeli čosi o influencerskom marketingu). Okrem toho nepotrebovala pušný prach, čo by boli ďalšie desiatky kilogramov v už tak dosť zásobami zavalenej výprave. Spolu s nimi vyrazil aj Lewisov verný pes Seaman, ktorý sa stal jediným zvieraťom, čo prešlo celú trasu.

Výprava vyrazila v máji 1804 zo St. Louis hore prúdom rieky Missouri. Cestou rozdávali indiánskym náčelníkom špeciálne strieborné medaily mieru s Jeffersonovým portrétom, čím symbolicky vyhlasovali americkú suverenitu nad týmito územiami. Akurát, že ju oznamovali ľuďom, ktorí o nej nehlasovali a zrejme ani netušili, že prebehli voľby. Ale nie so všetkými to šlo hladko. Stretnutie s bojovnými Lakotmi takmer ukončilo celú výpravu svišťaním tomahawkov. Konflikt sa podarilo urovnať len vďaka darom a tabaku.

Kľúčovou postavou expedície sa stala mladá Šošonka Sacagawea, manželka francúzskeho tlmočníka, ktorú pribrali počas zimy v Severnej Dakote. Hoci v legendách sa často opisuje ako sprievodkyňa, jej hlavná hodnota bola takpovediac diplomatická. Prítomnosť ženy s dieťaťom v mužskej skupine bola pre domorodé kmene jasným signálom, že nejde o vojnovú výpravu. Významne prispel aj York, Clarkov otrok, ktorý bol pre mnohých Indiánov prvým černochom, akého kedy videli, a vďaka svojej sile a odvahe si získal ich veľký rešpekt. Čo napriek tomu nezískal, bola sloboda.

Po namáhavom prechode Skalistých hôr cez priesmyk Lemhi Pass, kde zistili, že bájna vodná cesta naprieč Amerikou neexistuje, sa konečne v novembri 1805 dočkali. „Oceán na dohľad! Ó, tá radosť!“ zapísal si Clark do denníka. Zimu strávili v provizórnej pevnosti Fort Clatsop v dnešnom Oregone, kde Lewis usilovne pracoval na svojich vedeckých denníkoch.

Keď sa v septembri 1806 vrátili do St. Louis, boli považovaní za hrdinov. Domov priniesli 140 máp, ktoré po prvýkrát pomerne presne načrtli topografiu Severozápadu. Cestou opísali viac ako 200 nových druhov rastlín a živočíchov a priniesli vzácne poznatky o živote a zvykoch viac ako 70 domorodých kmeňov.

Aj po návrate Lewisa a Clarka stále ostávali na mape USA obrovské biele miesta, najmä smerom na juh a juhozápad, kde sa americké záujmy začali nebezpečne pretínať so španielskou korunou. Do hry vstúpili dvaja muži, ktorých výpravy dodnes definujú charakter amerického Stredozápadu a Skalistých hôr.

Zatiaľ čo Lewis a Clark boli na svojej epickej turistike k Pacifiku, mladý poručík Zebulon Pike dostal v roku 1806 podobne náročnú úlohu. Mal nájsť pramene rieky Arkansas a Červenej rieky (Red River), ktoré mali tvoriť južnú hranicu kúpeného územia. Pike bol nesmierne húževnatý chlap, no v historických prameňoch sa o ňom často píše, že „všetko, o čo sa pokúsil, bolo ťažké a väčšinou mal skrátka smolu“.

V novembri 1806 Pike zbadal v diaľke „malý modrý obláčik“, z ktorého sa vykľul majestátny štít Skalistých hôr. Nazval ho „Grand Peak“ (dnes Pikes Peak). Paradoxne, Pike sa pokúsil na tento 4 300 metrov vysoký vrchol vystúpiť, ale kvôli hlbokému snehu, nedostatku jedla a letnému oblečeniu v zime to musel vzdať. Na hore, ktorá dnes nesie jeho meno, teda nikdy nestál.

Zábavnejšie bolo, keď sa Pike v mrazivom počasí stratil a omylom postavil pevnosť na španielskom území v dnešnom Colorade. Španielski vojaci ho zajali ako špióna a eskortovali cez Santa Fe až do Mexika. Hoci mu skonfiškovali papiere, Pike si ako trénovaný vojak viedol podrobné mentálne poznámky o španielskej vojenskej sile a civilnom obyvateľstve. Po prepustení v roku 1807 tieto informácie poskytli USA neoceniteľné spravodajské údaje o sile ich južného suseda.

Pike bol vojakom a prieskumníkom, no expedícia Stephena H. Longa z roku 1820 priniesla do divočiny niečo nevídané, vedecký pokrok. Bola to prvá vládou financovaná výprava, ktorej súčasťou boli botanici, zoológovia a dokonca umelec.

Long nechal pre expedíciu postaviť špeciálny kolesový parník Western Engineer, ktorý mal zvládnuť plytké vody rieky Missouri. Plavidlo malo svoje technické limity, ale demonštrovalo technologické ambície mladej republiky, podobne ako Lewisova vzduchovka (okej, tá bola talianska).

Člen jeho tímu, botanik Edwin James, dokázal to, čo sa Pikeovi nepodarilo. Ako prvý človek vystúpil na Pikes Peak (teda prvý, o ktorom vieme). Objavil tam vzácne druhy rastlín, vrátane orlíčka modrého, ktorý je dodnes kvetinovým symbolom štátu Colorado.

Long vo svojej záverečnej správe označil Veľké pláne (dnešná Nebraska, Kansas, Oklahoma) za „Veľkú americkú púšť“. Tvrdil, že táto oblasť je absolútne nevhodná pre poľnohospodárstvo a navždy ostane bariérou pre nových osadníkov. Tento vedecký verdikt na niekoľko desaťročí spomalil migráciu na Západ, kým technológie ako hĺbkové studne ukázali, že Long sa mýlil.

Tieto expedície vytvorili základ pre neskorší vznik Santa Fe Trail, dôležitej obchodnej tepny, a definitívne ukotvili americké nároky v Skalistých horách.

Zatiaľ čo federálne expedície Pikea a Longa kreslili do máp hranice a označovali vnútrozemie za „púšť“, v tieni oficiálnych dejín sa zrodila iná skupina „objaviteľov“, dodnes známych ako Mountain Men. Ako jedinečná subkultúra dokonca prežili dodnes a s rastom popularity náročnejších pobytov v prírode dokonca zažívajú malú renesanciu.

Títo súkromní lovci kožušín poznali Skalisté hory lepšie než ktokoľvek iný. Práve oni premenili nebezpečnú divočinu na sieť známych ciest, po ktorých neskôr vyrazili tisíce rodín v krytých vozoch, ktoré poznáte z filmových westernov.

Ak by ste v 20. rokoch 19. storočia stretli Jedediaha Smitha, pravdepodobne by vás prekvapil. Na rozdiel od stereotypného hrubého lovca bol Smith sčítaný, pobožný kresťan, nepil ani nefajčil. Inšpirovaný zápiskami Lewisa a Clarka sa vydal na Západ, kde sa stal žijúcou legendou.

Smithovým najväčším prínosom bolo znovuobjavenie Južného priesmyku (South Pass) vo Wyomingu. Na rozdiel od strmých priesmykov, ktoré prekonávali Lewis a Clark, bol South Pass širokou a najmä miernou bránou cez divoké Skalisté hory. Tým Smith dokázal, že cez hory môžu prejsť nielen jazdci, ale aj vozy a hospodárske zvieratá. Tento objav doslova umožnil masovú migráciu po neskoršej Oregon Trail.

Smith prežil zlomové chvíle éry obchodu s kožušinami a dokonca aj brutálny útok medveďa grizzlyho, ktorý mu takmer odtrhol skalp a ucho. V duchu stoického horalského prístupu svojmu spoločníkovi jednoducho prikázal, aby mu ucho prišil späť ihlou a niťou. Okrem toho bol prvým Američanom, ktorý dosiahol Kaliforniu po súši a ako prvý beloch prešiel pohorie Sierra Nevada. Jeho život sa skončil tragicky v roku 1831, keď ho pri hľadaní vody na Santa Fe Trail zabili Komančovia. Ktovie, ako by ešte ovplyvnil americké dejiny, keby ho vtedy nevysliedili.

Zatiaľ čo lovci hory poznali, kapitán John C. Frémont z Topografického zboru americkej armády bol tým, kto ich „predal“ verejnosti. Frémont v rokoch 1842-1853 viedol päť veľkých expedícií, vďaka čomu si vyslúžil prezývku „The Pathfinder“ (Hľadač ciest).

Jeho manželka Jessie Benton Frémont, dcéra vplyvného senátora a talentovaná spisovateľka, mu pomáhala spracovávať jeho pomerne suché, vojensky písané denníky do podoby dobrodružných bestsellerov. Ich spoločné texty premenili obraz Západu z neúrodnej púšte na prísľub začiatku nového života (parafrázujeme, samozrejme).

Frémont, sprevádzaný legendárnym stopárom Kitom Carsonom, presne zmapoval Oregon Trail až k Južnému priesmyku. Jeho mapy sa stali nevyhnutnou pomôckou pre tisíce priekopníkov (pioneers), ktorí sa v nasledujúcich rokoch vybrali hľadať šťastie do Oregonu a Kalifornie.

Vďaka expedíciám Smitha a Frémonta sa Západ stal pre Američanov dosiahnuteľným cieľom. Položili geografické základy pre osídlenie západného pobrežia, čo nakoniec viedlo k pripojeniu Kalifornie k USA v roku 1850.

Kým prieskumníci v pote tváre kreslili do máp novoobjavené hory a rieky, mladá americká republika prechádzala búrlivým obdobím, ktoré definovalo jej prežitie a identitu. Expanzia na Západ neprebiehala v politickom prázdne. Bola úzko prepojená s krvavými konfliktmi.

Vojna s Britániou v roku 1812, často nazývaná „druhá vojna za nezávislosť“, ukázala, že prieskumníci boli v prvom rade oddanými vojakmi. Zebulon Pike dosiahol v tejto vojne hodnosť brigádneho generála. Jeho príbeh a však skončil tragicky ďaleko na severe. V apríli 1813 zahynul na následky zranení po výbuchu skladu pušného prachu počas úspešného útoku na York (dnešné Toronto). Kanaďania si ho dodnes uctievajú pamätníkmi na mieste, kde zakotvili jeho lode.

Táto vojna zastavila britské snahy obmedziť šírenie USA smerom na západ. Príbeh Texasu je ale čosi iné. Je prepojený s legendami, ktoré dodnes fascinujú návštevníkov San Antonia. Jednou z nich bol Davy Crockett, slávny zálesák a politik, ktorý bojoval vo vojne v roku 1812 a v roku 1834, vyhlásil, že ak sa mu nebudú páčiť kroky vlády, odíde do „divočiny Texasu“, ktorý sa chystal vybojovať si nezávislosť od Mexika. Svoj sľub dodržal a hrdinsky zahynul v bitke s mexickou armádou o Alamo v roku 1836. Texas sa po víťazstve nad Mexikom stal na krátky čas nezávislou republikou, no jeho túžba po pripojení k USA viedla k politickým intrigám vo Washingtone. Nakoniec bol v roku 1845 anektovaný na základe spoločnej rezolúcie Kongresu, čo Mexiko považovalo za nepriateľský akt. Texas totiž stále považovalo za svoje územie. Nasledovala, samozrejme, vojna.

Záverečná fáza veľkého mapovania kontinentu pod vedením Johna C. Frémonta už bola priamou súčasťou tohto vojnového úsilia. Počas svojej tretej expedície v roku 1845 mal Frémont jasné inštrukcie. že ak vypukne vojna s Mexikom, má byť pripravený bojovať v Kalifornii. Frémont nelenil, vztýčil americkú vlajku na Gabilan Peak (dnes Fremont Peak) a stal sa jedným z veliteľov povstania osadníkov známeho ako „Bear Flag Revolt“.

Vojna sa v roku 1848 skončila drvivým víťazstvom USA. Na základe zmluvy z Guadalupe-Hidalgo odstúpilo Mexiko Spojeným štátom obrovské územie s rozlohou približne 1 359 743 kilometrov štvorcových (vrátane dnešnej Kalifornie, Nevady či Arizony) za 15 miliónov dolárov.

Kým predchádzajúce kapitoly nášho putovania rozprávali o odvahe prieskumníkov a presnosti nových máp, teraz prišiel čas pozrieť sa na to, čo sa dialo v tieni týchto úspechov. Každá nová čiara, ktorú Lewis, Clark alebo Frémont zakreslili do mapy, mala totiž svoju odvrátenú stranu. Znamenala totiž postupný zánik sveta pôvodných obyvateľov Ameriky. Pre bielych osadníkov nebola expanzia len otázkou priestoru, ale doslova náboženským poslaním.

V polovici 19. storočia ovládol americké myslenie pojem Manifest Destiny (Zjavné predurčenie). Táto ideológia tvrdila, že Spojené štáty sú od Boha vyvolené a predurčené na to, aby ovládli celý severoamerický kontinent a šírili na ňom svoje demokratické ideály. Osadníci verili, že ak Indiáni pôdu neobrábajú „európskym spôsobom“, tak ju vlastne nevyužívajú a plytvajú ňou.

Tento pohľad urobil z pôvodných obyvateľov v očiach expanzionistov len „prekážku v ceste pokroku“. Hoci prezident Thomas Jefferson kedysi veril v asimiláciu Indiánov, nákup Louisiany v roku 1803 mu ponúkol iné riešenie. Ich odsunom ďalej na západ by sa uvoľnilo miesto pre bielych farmárov.

To, čo bolo predtým len neformálnym tlakom, sa za vlády prezidenta Andrewa Jacksona stalo zákonom. V roku 1830 bol schválený Zákon o odsune Indiánov (Indian Removal Act), ktorý splnomocnil prezidenta vyvlastniť kmeňové územia na východe výmenou za pôdu v neznámom vnútrozemí západne od Mississippi.

Tisíce ľudí z viacerých indiánskych kmeňov bolo vyhnaných zo svojich domovov na nútený pochod do dnešnej Oklahomy, ktorý vošiel do dejín pod mrazivým názvom Cesta sĺz (Trail of Tears). Dôsledky boli katastrofálne. Približne polovica Čerokíov zomrela počas pochodu na vyčerpanie, hlad a choroby. Z 15 000 Kríov, ktorí vyrazili na cestu, prežilo len 3 500. Súčasné odhady hovoria, že v rámci týchto nútených migrácií prišlo o život až 100 000 pôvodných obyvateľov.

Z kníh to nie je celkom cítiť, ale každá nová čiara na mape prehlbovala vnútorný konflikt, ktorý krajinu takmer roztrhal. Jeho hlavným bodom bolo, či sa v nových štátoch povolí otroctvo. Krehká rovnováha medzi „slobodnými“ a „otrokárskymi“ štátmi sa udržiavala sériou kompromisov, no keď sa dohoda stala nemožnou, vypukla v roku 1861 občianska vojna, známa ako Vojna Severu proti Juhu.

Kým štáty severnej Únie bojovali za zachovanie Únie a neskôr za zrušenie otroctva, južné štát združené v Konfederácii obhajovali práva štátov a svoj ekonomický systém postavený na nútenej práci. Zaujímavosťou je, že v tejto vojne bojovali aj naši starí známi. John C. Frémont, ktorého sme spoznali ako „Hľadača ciest“, slúžil ako generálmajor Únie a bol dokonca prvým prezidentským kandidátom protiotrokárskej Republikánskej strany. Zaujímavé, ako sa táto polarita v dnešných USA prehodila.

Postupne sa v mimoriadne brutálnych bojoch začala prejavovať priemyselná sila Severu, kým otrokárske manufaktúry Juhu nedokázali byť natoľko efektívne, aby udržali svoju počiatočnú prevahu na bojiskách. Víťazstvo Severu v roku 1865 znamenalo nielen koniec otroctva, ale aj definitívne potvrdenie, že USA sú jedným nedeliteľným národom, nielen voľným združením štátov. Ešte to však nebol úplný pokoj zbraní. Obdobie Rekonštrukcie, ktoré skončilo Kompromisom v roku 1877, bolo politicky veľmi búrlivé. Postupne sa však darilo integrovať južné štáty späť. 

Koncom 19. storočia sa USA prestali pozerať len na svoje vnútrozemie a začali expandovať za hranice kontinentu (napríklad kúpou Aljašky v roku 1867 či anexiou Havaja v roku 1898). Tento proces, čiastočne vyvolaný potrebou miesta pre početných migrantov z Európy,  premenil USA z pomerne krehkej krajiny na globálnu mocnosť.

Do prvej svetovej vojny vstúpili USA neskôr, no ich ekonomická a vojenská sila bola rozhodujúca pre víťazstvo spojencov, čím si krajina zabezpečila miesto pri stole najvplyvnejších štátov sveta. No druhá svetová vojna natrvalo zmenila charakter americkej spoločnosti aj krajiny. Kým americkí vojaci bojovali v severnej Afrike, Európe a Pacifiku, domáce pobrežia boli v neustálej pohotovosti. 

USA vyšli z vojny ako popredná svetová superveľmoc, ktorej technológie a priemysel dominovali povojnovému svetu a do veľkej miery je to tak dodnes. Povojnová éra priniesla nielen hospodársky rozmach, ale aj hlbokú reflexiu starých krívd. Boj za slobodu, ktorý USA hlásali v zahraničí, začali doma vyžadovať aj tí, ktorých hlasy boli dlho potláčané, často dokonca celkom legálne.

Od 60. rokov sa USA čoraz viac angažovali v krvavom konflikte vo Vietname, čo vyvolalo masívne protesty a rozdelilo americkú verejnosť. Súbežne s vojnou prebiehal v krajine mohutný boj za politické práva a proti rasizmu. Afroameričania pod vedením lídrov ako Martin Luther King Jr. bojovali za ukončenie segregácie a skutočnú rovnosť pred zákonom. Korene tohto boja však siahajú hlboko do histórie. Spomeňme si na Yorka, černošského člena expedície Lewisa a Clarka, ktorému bola sloboda odopretá aj napriek jeho hrdinským zásluhám.

Staré nespravodlivosti voči pôvodným obyvateľom, ktoré sprevádzali mapovanie kontinentu, vyústili do moderného aktivizmu. Symbolickým momentom sa stala okupácia Wounded Knee v roku 1973, kde potomkovia tých, ktorí prežili masaker Indiánov v roku 1890, povstali proti pretrvávajúcemu útlaku a porušovaniu zmlúv.

Naša cesta po mapách amerických dejín končí, no pre vás, moderných cestovateľov, sa tu otvára úplne nová možnosť, ako spoznať USA. Dejiny totiž nie sú len zvierka dátumov a mien v učebniciach, ale sú vpísané do krajiny, ktorou prechádzate.

Prečo cestovať s históriou v ruksaku? Návšteva historických miest prináša minulosť k životu spôsobom, ktorý žiadna kniha nedokáže. Keď dnes stojíte v St. Louis pod oblúkom Gateway Arch, nevidíte len kus ocele, ale symbolickú bránu, cez ktorú Lewis a Clark vyrážali do neznáma. Môžete kráčať po ich stopách na trase, ktorá sa tiahne cez 16 štátov a je lemovaná interpretačnými centrami a pamätníkmi. Keď stúpate na Pikes Peak, kráčate v stopách Zebulona Pikea, ktorý veril, že tento vrchol nikdy nebude pokorený. V priesmyku South Pass vo Wyomingu stále môžete pocítiť ten istý vietor, ktorý poháňal vozy osadníkov vďaka objavom Jedediaha Smitha. A návšteva pamätníkov Cesty sĺz (napr. v štátoch Georgia či Arkansas) je dôležitým prejavom rešpektu k ľuďom, ktorých príbehy sú neoddeliteľnou súčasťou americkej identity.

Skutočný cestovateľ sa nepozerá len na krásu prírody, ale snaží sa porozumieť aj osudom tých, ktorí tam boli pred ním. Mapa USA dnes vyzerá stabilne a jasne. Za každou čiarou sú tisícky kilometrov v sedle a botách, nocí prebdených v mraze a často aj ťažkých morálnych kompromisov. Keď nabudúce otvoríte mapu v telefóne, spomeňte si na dobrodruhov, ktorí ju pre vás nakreslili. Šťastnú cestu v čase!