Dobrodruh Louis: Po jednej expedícii som si 18 mesiacov necítil prsty. Cestujem tam, kde hrozí smrť

Nepodporované expedície sú najnáročnejšou formou dobrodružných výprav. V skratke: žiadna pomoc, žiadna logistika. Keď som na začiatku svojej dobrodružnej kariéry začal cestovať, nemal som rozpočet ani na tím, ani na drahú logistiku. Robiť všetko sám nebola voľba – bola to realita, keď máš málo peňazí. Dobré však je, že ma to baví.

Dnes to navyše vnímam ako väčšiu výzvu, pri ktorej sa naučím viac. Mnoho nových „dobrodruhov“ sú v skutočnosti športovci, ktorí len idú rýchlejšie alebo pokrývajú dlhšie vzdialenosti. No to je možné len s výborným podporným tímom. Keď znížiš riziko, znížiš aj samotné dobrodružstvo. A to ma nezaujíma.

V roku 2002 som pôsobil v Singapure a spriaznený prevádzkovateľ ponúkal potápačské aktivity na západe Malajzie. Počas ročného cestovania, ktoré sa začalo v júni 2004, som sa so svojím výstrojom potápal asi 100-krát v Austrálii, na Novom Zélande, Fidži, Francúzskej Polynézii a na Novej Kaledónii.

Počul som, že Tiputa Pass v súostroví Rangiroa (ktoré patrí Francúzskej Polynézii) patrí medzi desať najlepších lokalít na svete – vidíš tam žraloky pri každom ponore. A je to pravda, je to úžasné miesto.

Na spomínané Mountains of the Outback som trénoval naozaj tvrdo. Dva až tri večery do týždňa počas dvoch mesiacov som chodil na dvojhodinové túry s 30-kilovým batohom naplneným pieskom. Kráčal som po Sydney s trekovými paličkami. Keďže terén bol náročný, často ma boleli nohy, a to mi pomáhalo spevniť pokožku na chodidlách.

Zosilneli mi svaly, šľachy a zlepšila sa výdrž aj kondícia. Prekvapilo ma však, že fyzicky som stále zaostával za triatlonistami alebo maratóncami. Ale psychicky som bol nesmierne silný.

Nebál som sa byť sám celé dni v najtvrdších oblastiach Austrálie, kráčal som často od štvrtej ráno do desiatej večer, deň čo deň. Aj za tmy, keď sa oči tisícok pavúkov leskli na zemi a z diaľky zneli vytia dingo vlkov – bez istoty ohľadne toho, či nájdem vodu.

Po tomto prvom treku v púštnych horách na starobylých skalách som sa vybral prejsť ostrov Fraser. Ten bol ľahší, menej bolestivý – väčšinou som šiel po piesku. Náročným prekvapením ku koncu boli jazerá, ktoré boli úplne suché, a tak som musel šetriť zásoby vody. Pil som len na odľahlejších miestach.

Tretia expedícia mi priniesla „slávu“ v Tasmánii. Plánoval som spojiť oficiálne trasy s chodením mimo ciest v hustých lesoch. Počas tejto výpravy som chcel vystúpiť na 15 horských vrcholov. Predstav si, že si 49 dní úplne sám, bez akéhokoľvek doplnenia zásob. Všetko si nesieš od začiatku na chrbte.

A nastali problémy. Pokazilo sa mi GPS, zablúdil som, musel som liezť na stromy a robil som trianguláciu s mapou, aby som aspoň približne zistil, kde som. Až kým som nenatrafil na rieku, ktorá ma doviedla k oceánu. Tento trek bol epický. Posunul som sólo výpravy v Tasmánii na úplne novú úroveň. Na konci som bol vychudnutý ako herec vo filme Into the Wild. Necítil som si prsty na nohách ďalších 18 mesiacov.

Veľmi. Podnikol som dve expedície v Tasmánii. Pri oboch som sa psychicky zlomil a plakal som. V posledný deň zimného prechodu som plakal trikrát, počas prvého týždňa som dokonca plakal pri myšlienke na hranolky (áno, som Belgičan, ale nikdy predtým som neplakal kvôli jedlu – a vtedy som ho mal ešte dosť).

Počas prvej expedície v Tasmánii som sa dokonca modlil k Bohu, aby mi pomohol. Predstav si takúto situáciu – bol som stratený bez GPS v hustom lese. O 15 minút som dorazil k lagúne, ktorá bola len zopár hodín od oceánu a od chodníka na pláži, kde by som už mohol stretnúť ľudí. Náhoda? Stále neviem, či Boh existuje. Nemá to na mňa veľký vplyv. Viem, že som dobrý človek, ale už do kostola nechodím.

Prejsť túto púšť peši, mimo vyznačených trás (myslím tým cez jej stred) sa v histórii podarilo len trom ľuďom. Ja som bol posledný, kto v tomto uspel – v roku 2008. Odvtedy každý, kto sa o to pokúsil, neuspel. Vrátane mňa v roku 2024, keď som chcel uskutočniť opakovaný (dvojitý) prechod.

Aby si uspel, všetko musí byť dokonale pripravené – telo, myseľ, priaznivé počasie a teploty, žiadne straty času pri opravách pokazených vecí. A, samozrejme, púštny vozík, dostatočne pevný na to, aby uniesol 100 až 200 kg zásob, najmä vody.

Na prípravu musíš trénovať tak, aby si predišiel zraneniam – aj keď to nikdy nie je zaručené. Musíš si predstaviť každý problém, ktorý môže nastať, a mať naň pripravené riešenie. Dokonca aj na prípadnú záchranu, hoci by bola nemožná. Čo vtedy urobíš?

Všetkého, čo si vymenoval, sa vždy bojím. Okrem pavúkov, tých ani veľmi nie. V púšti Simpson som doteraz ešte nikdy nevidel hada – hoci tam údajne žije aj najjedovatejší had na svete. Ale nevidel som ho. Zato dingovia sú desiví a divé ťavy ešte viac. Tieto dve zvieratá sa nebránia, ony ťa bez strachu môžu chcieť zabiť. O to je ten adrenalín väčší.

Psychicky to bolo nesmierne náročné. Až 19 hodín pešej chôdze denne. Je tam tak horúco, že máš chuť si stiahnuť vlastnú kožu. K tomu som malý únik v jednej z nádob na vodu. Navyše som mal v tekutinách príliš veľa soli.

Nechcem zachádzať do detailov – tie si nechávam do filmu – ale chcel som to vzdať, a potom sa stal „zázrak“. Mal som šťastie, že sa mi to nakoniec podarilo.

Môj prvý pokus v roku 2013 prejsť Salar de Coipasa a jeho slávnejšieho brata Salar de Uyuni skončil neúspechom. Mal som priveľa výstroja a nebol som dostatočne pripravený – ale veľa som sa naučil a v roku 2016 som to už zvládol. Je to extrémne suché prostredie, treba si chrániť každý centimeter pokožky pred „dvojslnkom“ (slnko + odraz).

Na Islande ti je zasa väčšinu času zima a si mokrý, lebo prechádzaš cez rieky. Väčšinu trasy som šiel mimo vyznačených chodníkov a počas výnimočného roku – zopár mesiacov po erupcii sopky v roku 2010. Zranil som sa, keď som spadol do praskliny a strhol si kožu z predkolenia, na niekoľko sekúnd som videl svoju kosť. Potom som kožu naspäť pritisol, upadol do šoku, musel som sa upokojiť, napiť sa, najesť a nestratiť vedomie.

Niekoľko hodín som sa vôbec nehýbal. Až potom som sa rozhodol ísť ďalej, kým nenájdem miesto na stanovanie – a rozhodnúť sa ráno, či pokračujem. Noha mi opuchla a infikovala sa, ale pokračoval som. Prechod cez ľadové vody potokov mi pomohol aspoň trochu utíšiť bolesť.

Zlyhanie na Salaroch ma prinútilo veľa premýšľať o chybách všeobecne – a ich vyriešenie mi pomohlo uspieť v Death Valley, pri druhom čiastočnom prechode púšte Simpson aj opätovnom návrate na Salary. Takže to bolo vlastne fajn. Stal som sa Európskym dobrodruhom roku 2016, takže to zlyhanie bolo napokon skvelé.

Zlyhal som v auguste 2024 pri najambicióznejšom (dvojitom) prechode púšte Simpson. Teraz viem, že už tam nechcem ísť. Myslím, že púšť Simpson je už na mňa príliš ťažká na to, aby som ju prešiel pešo bez podpory – a možno ju už nikto nikdy neprejde. Je to zvláštny pocit, ak mám pravdu. Klimatická zmena spôsobuje, že púšť je ešte teplejšia, aj v zime.

Mal som tri pravidlá: nikdy si nedoplniť zásoby, vždy spať v stane a vyhýbať sa cestám, pokiaľ sa to dá. Najlepšie je držať sa trasy HRP (Haute Route Pyrénéenne). Ja som sledoval stopu niekoho, kto ju už prešiel (s podporou), takže navigácia bola relatívne jednoduchá – vo vysokých nadmorských výškach je menej stromov, a teda vidíš ďaleko.

Väčšina HRP stále čiastočne sleduje oficiálne trasy ako GR10 alebo GR11. HRP je však kratšia, lebo vedie najmä po hrebeňoch – po hranici medzi Španielskom a Francúzskom. HRP je najťažšia trasa v Európe. Nie je to oficiálne GR, a preto sa GR20 na Korzike stále považuje za najnáročnejšiu.

Nie, zostal som len v Poľsku – od vrcholu až k moru. Väčšinu strednej Európy ešte len musím navštíviť. Ale už teraz je jasné, že tieto krajiny sú z pohľadu cestovateľov podceňované. Majú obrovské kultúrne bohatstvo a príroda je často panenská, lebo je tu menej turistickej infraštruktúry.

Ó, áno, prešiel som po Clippertonovom 11-kilometrovom pobreží 5 až 6-krát a plast je tam všade. Na jednej strane ostrova sa ešte stále nachádza množstvo nevybuchnutej munície z vojny, ktorú tam zanechali Američania. Hovorí sa, že občas niektorá vybuchne.

Snažil som sa tieto sklady obchádzať čo najďalej a udržať si „bezpečnú“ vzdialenosť. Za fotografiu vtákov sediacich pokojne na týchto bombách som dokonca získal 2. miesto v medzinárodnej fotografickej súťaži v kategórii znečistenie. Keby tie vtáky vedeli, na čom sedia...

Možno som trochu na autistickom spektre, čo znamená, že som veľmi kreatívny a mám schopnosť snívať s otvorenými očami. Netuším, ako dlho by som ostal psychicky v poriadku bez kontaktu s ľuďmi. Zatiaľ najdlhší čas bez stretnutia s človekom bolo 33 dní.

V púšti si vystačíš so základnou mapou a GPS súradnicami. V lese alebo džungli je lepšie mať aj papierové mapy a zapamätať si zopár orientačných bodov, ako sú hory – aby si mal aspoň hrubý prehľad o tom, kde sa nachádzaš.

Čo sa týka nástrojov, GPS a núdzový signálny maják sú kľúčové pri odľahlých expedíciách. Okrem toho je to len kempovanie, vieš... tam, kde ti reálne hrozí smrť.

Vždy som sa venoval expedíciám, ktoré boli nové. Nezaujímajú ma klasické výzvy ako výstup na Mount Everest a podobne – dnes je to najmä o peniazoch, nie o skutočnej výzve. Skutočné dobrodružstvo nastáva vtedy, keď výsledok nie je istý.

A to sa dá dosiahnuť len tým, že robíš niečo, čo dosiaľ nik nerobil, alebo posúvaš hranice. Všetky svoje expedície si vyberám tak, že otvorím atlas a hľadám miesta, ktoré vo mne vzbudia túžbu preskúmať ich.

Väčšinou pracujem a používam vlastné peniaze. Medzi rokmi 2005 a 2016 som mal nejakých sponzorov na výbavu. Potom som v roku 2017 získal ocenenie Európsky dobrodruh roka a myslel som si, že TERAZ sponzori prídu. Ale veľmi nie. S viac peniazmi by som toho spravil viac – a, samozrejme, filmy a niekoľko kníh by už boli hotové.

Na svoje cesty si však poctivo zarábam. Pokiaľ nie som dobrodruhom, pracujem ako konzultant pre ochranu súkromných údajov. Možno sa spýtaš, dá sa to vôbec skĺbiť? Áno, dá a kľúčová je motivácia. V oboch prácach, keďže mám rád to, čo robím. Práca v kancelárii ma vracia do reality, a expedície pomáhajú rozbiť potenciálny monotónny život. Nikdy sa nenudím.

Po európskom ocenení som hľadal väčších sponzorov. GoPro, ktorí mi predtým dávali kamery, mi povedali, že teraz potrebujem 50 000 sledovateľov – lebo to jediné sa ráta (Instagram, YouTube, Facebook). Lenže ja som sa sústredil viac na expedície než na filmy, a preto nie som známy – obzvlášť nie na sociálnych sieťach.

Ale som určite Belgičan, ktorý sa najviac rz objavil v televízii, keďže som poskytol rozhovory pre médiá v desiatich krajinách. Veľmi by som chcel mať veľkých sponzorov, ale nevyšlo to. Sponzori uprednostňujú dobrodruhov, ktorí pravdepodobne pri svojich cestách nezomrú. Je to obchodné riziko.

Teraz sa chcem sústrediť na najbližšie roky – chcem konečne natočiť všetky filmy zo svojich expedícií. Už je na to čas. Sledujte ma na mojich sieťach, aby ste vedeli, kedy prídu filmy a relácie. Moje sociálne siete a YouTube kanály nájdete na tejto stránke.

MeetExplorers je značka mojej vlastnej mediálnej produkčnej spoločnosti. Dúfam, že sa mi podarí zorganizovať podujatia ako festivaly dobrodružných filmov v Belgicku, produkovať vlastné filmy a moju reláciu MeetExplorers with LouPhi, v ktorej robím rozhovory s outdoorovými dobrodruhmi a objaviteľmi.

Prvá séria má 17 epizód natočených v Austrálii. Epizódy budem strihať počas leta a chcem ich zverejňovať raz týždenne. Dúfam, že čoskoro natočím aj druhú sériu.

Počas pandémie som si spísal asi 25 nápadov na expedície. Dúfam, že aspoň 5 až 10 z nich uskutočním. Tiež musím nájsť sponzorov na prvú online encyklopédiu expedícií. Na tomto projekte pracujem od roku 2010 a je čas celý proces zrýchliť.

Áno, ale uprednostňujem stan. Môžem si rozložiť stan pri Burj Khalifa v Dubaji? Žartujem. Áno, podnikám aj normálne cesty, ale keďže nemajú dobrodružný ráz, ani ich nespomínam. Na luxusné rezorty veľmi nie som, ale ak ma niekto pozve, nevyhýbam sa pohodlnej posteli a bazénu.

Okamžite sme sa spriatelili. Ohromil ma jeho životný príbeh – od lekára, ktorý v mladosti nemohol cestovať, až po človeka, ktorý to neskôr dotiahol na podnikateľa roka a vybudoval najúspešnejšiu slovenskú cestovku.

Myslím si, že v porovnaní s inými majiteľmi firiem je veľmi ľudský a má veľa empatie voči svojim zamestnancom, partnerom a klientom. Ak by sa v budúcnosti zmenil na kreténa, nech mi dovolí nakopať ho, aby sa z neho opäť stal dobrý človek. Vieme, že najlepšie spomienky na cestovanie vznikajú vďaka ľuďom, s ktorými zážitok zdieľame. Miesto je druhoradé.

Netuším, čo by som na Slovensku mohol podniknúť, ale sľubujem, že prídem na Transdanube swim. Ľuboš ma na preplávanie Dunaja pozýval a v najbližších rokoch by som to chcel absolvovať. Vyzerá to na unikátnu akciu, ktorú som nikde inde na Dunaji nezachytil. Prídem!