Thaipusam – krvavý festival s hlbokým posolstvom

„Počkaj, o chvíľu si týmto oštepom prepichnem jazyk. Nie na okraji, ale v strede, tam, kde to najviac bolí,“ prihovorí sa mi pred chrámom Aadhi. V ruke drží svoj vel, asi dvadsaťcentimetrový oštep striebornej farby zabalený v celofáne. Na jednom konci je ostrý, na druhej vytvarovaný tak, že každý vie, že práve toto je posvätná kopia. „Nebojíš sa bolesti?“ pýtam sa ho. Mladík sa však tvári odhodlane a ukazuje hore na chrám, ktorý je hlavným sídlom jeho boha: „Murugan ma bolesti zbaví. Spolu to dokážeme!“

Pred svätyňou sa dnes čaká minimálne šesť hodín, kým vyjdete hore, je to ďalšia hodina a pol. Inokedy nahor premáva aj lanovka, ale tú pre obrovský nával ľudí odstavili. Zdá sa, že ide o nový rekord. Ale dobrou správou pre mojich čitateľov a poslucháčov (ak počúvate audioblog) je, že turisti ešte toto miesto neobjavili.

Asi preto ma Aadhi oslovil: „Poznám ťa zo včera, fotili sme sa spolu.“ Myslím, že si skôr pamätal naše dve baby Eszter a Anču... Na expedícii Thaipusam sme piati, robíme si stovky selfie, ľudia sa nás dotýkajú, denne podám stovkám ruku. Znie to paradoxne, ale pútnici sú na festivale boha vojny vo veľmi mierovej nálade.

Tak ako ostatné indické festivaly (táto krajina ich má dosť na každý deň v roku), je aj Thaipusam farebný, plný kvetov, tanca a hudby. Keď vidím toľko ľudí s netradičným a bolestivo vyzerajúcim „piercingom“ či háčikmi v chrbte, mám v hlave množstvo otázok: Prečo sa tak mučia? Na čo je tá bolesť vôbec dobrá? Ako to, že si Tamilčania tento bláznivý sviatok donesú so sebou všade, kam sa presťahujú?

Keď sa Slovák usadí v Británii, Nemecku či na Novom Zélande, na Veľkonočnú šibačku razom zabudne. Hoci je súčasťou odkazu našich predkov, trochu sa za túto tradíciu pred svetom hanbíme. Keď sme raz v luxusnom hoteli na Srí Lanke, kde sa, mimochodom, Thaipusam tiež realizuje, šibali naše dievčatá a hádzali ich oblečené do bazéna, nestretlo sa to s pochopením personálu. „To my tým korbáčom šibeme iba naoko, len tak zľahka, z lásky. A dievčatá síce výskajú, ale to tiež z lásky...“ snažil som sa vysvetliť náš pohanský zvyk pobúreným domácim. Nepodarilo sa mi to a chápavý úsmev na tvárach som nevyčaril. Kto bije ženy, je barbar! Takto je to aj s Thaipusamom, veľmi ťažko budete považovať za normálneho niekoho, kto si dobrovoľne prepichne tvár trojmetrovým drôtom. Keď chceme pochopiť pohnútky veriacich, musíme sa vydať hlboko do histórie a na náročnú expedíciu, doslova do neznáma.

Thaipusam sa spomína v tamilskej literatúre Sangam už pred 2300 rokmi. Ide o veľmi starý sviatok, ktorý je s týmto národom spojený od nepamäti. Posvätnú kopiju vel dala Muruganovi jeho matka, bohyňa Parvati, aby porazil démona Surapadmana. Najvýznamnejšia bohyňa všetkých hinduistov, manželka boha Šivu, predstavuje kozmickú ženskú energiu (šaktí), ktorá rozhýbava svet. Bez nej by boli muži bezmocní. Mamička darovala synáčikovi, šesťhlavému bohovi vojny niečo, čo nemá žiaden muž – ženskú silu. Murugan s touto mocnou zbraňou démona porazí. Zlo však nezanikne, ale rozštiepi sa. (Nepripomína vám to súboj Harryho Pottera a Lorda Voldemorta?) Jedna časť sa zmení na páva, ktorý sa stane Muruganovým vozidlom, takže zlo sa dá aj vcelku dobre využiť, veď páv je extrémne rýchly a vie poľahky obletieť svet. Z druhej časti porazeného démona sa stane kohút, symbol na Muruganovej vlajke. Indovia, ktorých západný svet vníma ako nadržaných mizogýnov, už od pradávna vedeli, že žena je najdôležitejšia.

Príprava na púť sa začína 46 dní, niekedy dokonca 60 dní pred Thaipusamom. Je to pohyblivý sviatok, jeho dátum určujú astrológovia podľa špeciálneho postavenia hviezdy Pusam počas mesiaca Thai. Veriaci sa postia, jedia iba vegetariánske jedlá dvakrát denne. Presne to som robil aj ja. Od Silvestra som celé tri týždne jedol bezmäsité jedlá a snažil som sa neprejedať, nepil som alkohol. „Žiadne cigarety, žiadny sex“ dodávajú, keď sa priamo na mieste pýtam čo a ako. „Žiadne negatívne slová a viac modlitieb,“ dodávajú.  „Dva mesiace pôstu pútnika pripravia na to, aby vedel absorbovať Muruganovu silu“ vysvetľujú. Pôst pozorujem v každom náboženstve a musí to pomáhať, a preto ho praktizujem už roky. Prečítajte si môj blog Ramadán na vlastnej koži. 

Ďalším krokom je púť. Davy ľudí, zúčastňujú sa totiž celé početné rodiny, prejdú pešo aj viac ako sto kilometrov, bosí, ku koncu s pľuzgiermi na chodidlách. Mnohí nesú na pleciach bohato ozdobené kavadí. Pripomína  kolísku, ktorá je zo štyroch strán ozdobená pávími perami. Keď to nesú, perá sú zabalené, aby sa nepoškodili, a nevyzerá to pekne. Ale keď sa pierka počas hlavného dňa slávnosti otvoria, kavadí sa rozvinie do krásy. „Kavadí je o balanse, aj v živote musíš mať balans,“ vysvetľuje mi Mutu, ktorý je naším sprievodcom. K hlavnému chrámu takto putoval sedemkrát.

Najznámejší Thaipusam na svete sa oslavuje v jaskyniach Batu. Je najkrvavejší, okázalý a priťahuje turistov. Navyše je aj veľmi fotogenický, pod dlhočiznými schodmi stojí „zlatá“ socha boha Murugana, ktorá sa vám ledva zmestí do hladáčika. Len s BUBO navštívilo toto miesto asi tridsaťtisíc Slovákov, je atraktívne a ľahko dostupné. No, povedzme si, Thaipusam severne od Kuala Lumpuru je ako karneval v Riu de Janeiro alebo ako hollywoodsky veľkofilm. Pieta sa do priestoru preplneného turistami už nezmestila.

Keď prví migranti v devätnástom storočí nastupovali na loď v rodnej Indii, niesli kopiju a bremeno starostí o bezpečnú plavbu preniesli na božstvo slovami „Murugan tunai“ (Murugan nás chráni). Tamilská diaspóra na tomto malajskom polostrove stavala Muruganovi chrámy, stal sa „spoločníkom“ v ich biznise, pomáhal im prekonávať strach z riskantných investícií. Tamilčania dnes v Malajzii vládnu financiám, a keď si budete meniť lokálnu menu v Malajzii či Singapure, pravdepodobne pôjde o potomkov migrantov z Tamil Nadu. Všimnite si to!

Prvý Muruganov chrám postavili v Penangu, obzrieť si ho môžete aj na našom zájazde Thajsko – Malajzia – Singapur. V Penangu som prežil dlhé týždne, mám tu kamarátov a párkrát som odtiaľto loďou prekrižoval Melacký prieplav do sumatrianskeho Medanu. Podľa tunajšieho chrámu neskôr vystavali všetky ostatné svätyne boha vojny, aj ten v Singapure. Práve v tejto krajine som zazrel svoj prvý Thaipusam začiatkom roka 1997. Fotografie nájdete v mojom blogu najkrvavejšie unikátne festivaly sveta.

Festivaly považujem za univerzitu cestovania, miesta, kde sa odkrýva hĺbka ľudskej duše. Bubo bubo je výr skalný, symbol poznania, filozofie a ja cestujem, aby som pochopil. Preto som túžil zažiť aj autentický Thaipusam, vnímať jeho podstatu, nie iba šou. Vtedy som ešte netušil, že to bude pomerne náročná misia.

Pred necelým rokom som bol na najväčšom festivale v histórii ľudstva, na Kumbh Mela, ktorého sa zúčastnilo 660 miliónov pútnikov. Do vôd na sútoku troch svätých riek som sa ponoril s mojím priateľom, brahmánom P. D. Sharmom. Už vtedy sme hovorili, že by sme chceli vniknúť do srdca tohto festivalu. Nie do komunít migrantov na Mauríciu, Fidži, Guayane, Trinidade či Durbane. Chceme zažiť Thaipusam na miestach, kde Tamilčania žijú tisíce rokov. No vynoril sa prvý problém – kde je to miesto?

Tamil Nadu má vyše 70 miliónov obyvateľov. V hlavnom meste Čennai (bývalý Madrás) som bol päť ráz, mám teda prehľad… No ak pri festivaloch neviete presne, kam ísť, máte smolu. Celej záležitosti sa chytil Marcel Staroň, ktorý bol so mnou na Kumbh Mela a spoločne s Pídím na tejto expedícii pracovali rok. Nakoniec vybrali dve miesta, kde sa nachádza šesť Muruganových chrámov, a pripravili trojtýždňovú výpravu. Na vysvetlenie musím povedať, že Pídí má jednu z najlepších cestoviek v Indii a skvelé kontakty, ale keď som sa pýtal na Thaipusam, nevedel mi poradiť a dosť sa čudoval, prečo sa o to zaujímam. Thaipusam je, podobne ako šiítska Ašúra, kultúrnou záležitosťou, ktorú nechcú Tamilčania propagovať, skôr zamlčať.

Prechádzame najjužnejšou provinciou Indie, práve sa skončil festival Pongal, poďakovanie slnku, dobytku a prírode za úrodu. Slovo pongal znamená vykypieť a presne taká by mala byť úroda. Keďže toto je plodná oblasť a ryžu zberajú trikrát do roka, budete ju mať s dhalom skoro na každých hotelových raňajkách. Odporúčam si pozrieť aj tamilské býčie preteky dželikatu a ochutnať sladký ryžový pongal (čakra pongal).

Mierime do centra tamilskej kultúry, Madurai. Jeho dominantou je chrám Mínakší venovaný žene. Večer okolo tejto obrovskej svätyne prechádza sprievod s fakľami, na čele s býkom a slonom, ale nemá to grády a jednoducho to nie je ono. Okolo Madurai sa nachádzajú dva zo šiestich hlavných Muruganových chrámov, takže sa vyberieme tam. Vyskúšame. Verme, že niečo objavíme, inak to boli vyhodené peniaze a stratený čas... Možno už pôvodná tisícročná tradícia Thaipusamu zanikla, preto o ňom nikto nepíše a žiadni turisti ho nenavštevujú. Možno hľadáme niečo, čo neexistuje.

Už viem, kam treba ísť, ale nebolo to ľahké. Keď sa na Thaipusam vyberiete vy, hľadajte šesť hlavných chrámov – Ārupadai Vīḍa. Pri príchode do chrámu číslo jeden v Thiruparankundrame nás auto vyhodí dosť ďaleko, takže nás čaká cesta medzi obchodíkmi. Cieľ našej cesty akoby vyrastal zo skalnatého masívu. Ide o miesto, kde sa Murugam oženil s Devasenou, je to prvý a najstarší chrám boha vojny. Druhý Tiruchendur pri pobreží Bengálskeho zálivu je surová energia, ale pre nás je priďaleko. Zistil som, že TO miesto, kam treba ísť, je v horách Palani, tamojší chrám je najslávnejší a putujú doň najoddanejší veriaci. No v jeho okolí sú iba dva dobré hotely a iba do jedného sa dostanete autom – ceny sú vtedy obrovské a rok vopred býva vypredané.

Swamimalai je chrámom, kde Murugan učil svojho otca Šivu významu slova Óm. Okolo Thiruthani v štáte Ándhrapradéš sme išli pred týždňom, je jedným z najsvätejších miest hinduistov, určite ho neobíďte. No teraz chceme zažiť živelný Thaipusam a Thiruthani je oáza mieru, pokoja, liečiteľstva.

Do Pazhamudircholai, posledného šiesteho chrámu, putujeme do hôr. Je to zachádzka, ďaleko od všetkého, iba stromy a všadeprítomné makaky. Tento svätostánok vraj majú pútnici radi, na nič sa nehrá, takže tu nenájdete luxusnú výzdobu. Stúpam po schodoch až úplne nahor a veci si držím pri tele, pretože opice sa snažia využiť každú nepozornosť. Postavím sa do radu medzi chrómové zábradlie, cítim sa ako v base, nie ako v chráme. Pútnici nesú vlastné nádoby, aby si nabrali posvätnú vodu. „Neviem, odkiaľ tá voda prichádza, je božská,“ vysvetľujú mi a ja sa pýtam, či nevedia, čo je to prameň. „Murugan je bohom mladosti a večnosti,“ kontrujú. Po necelom roku sa opäť ponorím do vôd, ktoré mi zaručia večný život, tak ako na Kumbh Mela. Keď sa oblečený postavím pod božskú sprchu, pútnici výskajú, tlieskajú a smejú sa. „My sme z Radžastánu. My z Uttarpradéša,“ hovoria jeden cez druhého. Je jasné, že po tekutý zázrak chodia ďaleko, tak ako my do Lúrd. No ani tu nič z Thaipusamu nevidíme, Marcel je veľmi sklamaný. Žiadne prepichovanie, žiadne kavadí, nič.

Náš sprievodca Mutu na druhý deň po telefonáte kamarátovi sľubuje, že nám napraví náladu. Berie nás do chrámu, ktorý patrí miestnej šľachtickej rodine. „Skupina, ktorá tam teraz je, chodí do toho chrámu viac ako 500 rokov. Vždy to riadi jedna rodina a dohaduje púť,“ vysvetľuje mi Mutu. Policajti nás už štyrikrát zastavili a chceli nás otočiť, no po debate s ním vždy odtiahli závoru a nechali nás prejsť. Mutu vyzerá veľmi inteligentne a hoci nám doteraz nič zaujímavé neukázal, zdá sa, že Pídí mal pri jeho výbere šťastnú ruku.

V chráme nás kšatrijovia srdečne prijmú, toto je ich posledná zastávka pred záverečným pochodom. „Je to už môj päťdesiaty siedmy pochod,“ pochváli sa jeden chlapík a mne to pripadá ako vyznanie  starého maratónca, ktorý beháva Košický maratón od juniorského veku. Privedú ma k šéfovi výpravy, ktorým je brahman. Dostávam posvätenie popolom, môžeme sa zúčastniť na obrade s ohňom. Je tu neuveriteľný pokoj a pohoda, zrazu niekto zavelí a všetkých 376 mužov sa rozbehne k svojim kavadí. Chlapi si hádžu vyzdobené bremená na plecia a vyrážajú na púť. Rodiny ich sprevádzajú – autom.

Aj ja si jedno kavadí vyskúšam, tancujem s ním za smiechu a aplauzu okolia. Zdá sa mi ľahké, ale keď to vyslovím, vidím, že som prekročil všetky hranice. „Ľahké? Ty nevieš, o čom rozprávaš. Nejde o to, koľko váži, kavadí musíš niesť na dlhú vzdialenosť, nájsť ten správny balans. V živote, v podnikaní, balans je jednoducho dôležitý. Nie, nie je to ľahké,“ chŕlia na mňa ako guľometom. Natrú mi celú tvár popolom a vyrážame na cestu. Mnohí sú do pol pása nahí, majú oblečené iba lungi či veshti z plátna. Aj keď sú tradične oblečení, skoro všetci zo skupiny hovoria po anglicky. A podľa toho, ako rozprávajú, ide o vzdelaných a fajn ľudí, o exkluzívny, elitný klub, ktorý dodržiava staré tradície. Veľmi sa mi to páči.

Všetci kráčajú naboso, väčšina má otlaky a prepichnuté pľuzgiere. Niektorí si natiahli ponožky a krívajú. Lekár, s ktorým som sa rozprával, mi hovoril, že ošetrovanie pľuzgierov pútnikov je jeho najčastejšou aktivitou. Aj ja som si včera vyskúšal chôdzu po rozpálenom asfalte, ale po pár metroch som doslova skočil na biele čiary v strede cesty. Pred chrámom je cisterna s vodou a pútnici si oblievajú nohy. Po ceste ich dedinčania ponúkajú jedlom, ale najväčším darom je babička, ktorá im ovlaží boľavé nohy. Dlhé týždne držali pôst, teraz idú zopár dní v tomto pekle a to je ďalšia obeta. Kavadí na ich pleciach znamená, že čo si v živote naložíš, máš aj uniesť. Aj keď si bosý a veci nejdú presne tak, ako si si naplánoval.

Po niekoľkých hodinách dorazíme do mesta, ktorému sa turisti vyhýbajú. Z letiska v Madurai je to tri a pol hodiny, čo je dostatočne ďaleko na bežnú zachádzku. Náš biely autobusík s bielymi koženými sedačkami a „mramorovým“ stropom s kresbou podobnou tej v Sixtínskej kaplnke sa prediera cez davy pútnikov. Doteraz boli naše výpravy po Muruganových chrámoch pomerne vlažné, tu to vyzerá na státisíce ľudí – totálna bomba. Náš šofér, pán Vetri v naškrobenom bielom obleku, ide rýchlo, a dokáže sa davom predrať tak, aby neprešiel žiadneho vysileného pútnika. Všade je festivalová atmosféra a náš hotel má neskutočnú polohu, leží na okruhu okolo chrámu. Do vegetariánskej reštaurácie hotela je rad tak na hodinku. Neskôr zistíme, že v celom meste sa nedá kúpiť ani fľaša piva.

Zložíme si veci, ja stále držím pôst, takže ihneď vybiehame na pútnický okruh. Povinnosťou je obísť skalu s chrámom, vždy v smere hodinových ručičiek. Po ceste vidíme mnoho „holičstiev“, kde robia jediný strih – dohola. „Normálne vlasy India predáva na parochne. Tieto vlasy idú bohovi, spália sa na jeho počesť. Keď sa vyholíš, ide o veľkú obeť. Vlasy sú značnou súčasťou tvojho ega...“ vysvetľujú mi domáci. Niektorí rodičia práve tu pred chrámom dávajú malým dievčatkám po prvý raz náušnice – áno, aj toto je obeta.

Murugan, na severe Indie sa nazýva Kartika, je bohom vojny. No ide o vojnu vnútornú, o porazenie nevedomosti. Podobne ako Číňania, aj Indovia veria, že sa dá dohodnúť, ak sa veci vysvetlia. A keď sa pýtaš na nesmrteľnosť, tou je porazenie ega. „Murugan je prezentovaný ako mladý, lebo poznanie nestarne.“ Staroba patrí telu, ale znalosti a know how sú stále mladé a rovnako cenené. To je dobrá správa pre tých, čo tvrdo pracujú a niečo aj vedia. Keď sa pozriem na 95-ročného Warrena Buffeta, legendárneho amerického finančníka, tak Muruganovi dávam za pravdu.

Práve tu sme stretli Aaadhiho z úvodu môjho príbehu. Stojí pred sochou posvätného páva, tvárou otočený k Muruganovmu chrámu. Mladík je do pol tela nahý, v modlitbe zopne ruky nad hlavou. Jeho oči ma prestávajú vnímať, vzďaľujú sa kamsi do hĺbky, spájajú sa s bohom, ktorý mu pomáha prekonať strach. Jeho vel je veľmi jednoduchý, tak ako pravda.

Po krátkej modlitbe sa Aadi presunie pod sochu páva, za ktorou je stena pokrytá QR kódmi. Otrasné, takto zhovadiť stáročné chrámy, pomyslím si. No potom si uvedomím, že toto nie je turistická oblasť. Všetci síce vnímajú tisícročné tradície, ale život žijú dnes. A to ma na náboženských festivaloch fascinuje. Nie je to umelá Detva, kde sa tanečníci nahodia do krojov, toto je autentická India.

Aadi podá svoju kopiju chlapíkovi, ktorý vykonáva rituál. Teraz už viem, ktorú časť jazyka si chce dať prepichnúť, lebo naokolo sme dnes videli asi tucet odvážlivcov, ktorí sa na to odhodlali. Otvorí ústa dokorán, chlapík mu vytiahne jazyk ako žirafe a poriadne hlboko niekde v prostriedku zabodne kopiu. Asi vyvádzame Aadiho zo sústredenia, pretože sa skrúti od bolesti. Tvrdili mi, že muži (ale videl som aj zopár žien) bolesť necítia, pretože sú v náboženskom tranze... Chlapík zatlačí a je to, ukáže Aadimu holé ruky a berie si od jeho kamoša peniaze. Mladík skrúti vel o 90 stupňov a zahryzne doň. Zdá sa mi, že na krajíčku oka má slzu. No neviem presne, lebo sa hneď odvráti a odchádza, potrebuje tú bolesť ustáť. O chvíľu to prejde, ale teraz chce byť sám.

Prešiel som celý svet, zažil mnohé festivaly. Niektoré by vám nadvihli obočie, iné by sa vám mohli zdať nechutné až drastické. Moje unikátne zážitky som spísal v blogu Najkrvavejšie festivaly a rituály. Na šiitskej slávnosti Ašúra sme boli jedinými turistami, pretože moslimovia sa ju snažia skôr schovať ako propagovať. A pri Thaipusame pochopíte, prečo je to tak. Malou kopijou, ktorá prebodne jazyk, sa to nekončí. Kto má vieru a odvahu, nechá si dlhou tenkou tyčou prepichnúť aj líca. „Pravda je jednoduchá a nekompromisná,“ počúvam, keď z prítomných dolujem dôvod sebatýrania. „A vôbec to nie je týranie, nebolí to,“ tvrdia svorne, hoci Aadiho rituál ma o tom príliš nepresvedčil.

Sledujem mužov, ktorým z tváre trčí dlhý kus kovu. Sú v stave bhaktí, tranze, hlbokej oddanosti Muruganovi. Už 48 hodín počúvame rytmické bubnovanie, okolo nás tancujú davy, jeden predák ako dirigent mení rytmus. Zažil som to v centrálnom Benine, kde som do rána tancoval v malej miestnosti s mladíkmi pod taktovkou šamana džudžu. Mnohí sa týmto rytmickým bubnovaním a tancom dostávali do tranzu.

Teraz som si istý, že sme Aaadiho vyrušovali, no na ostatných som videl hlboké sústredenie a totálne zbavenie sa ega. Ako keby sa telo oddelilo na chvíľu od duše. „Keď je myseľ v pokoji, telo neprotestuje,“ dostávam vysvetlenie. Prerazenie mäkkých tkanív ide prekvapujúco rýchlo. Na koniec tyče napichnú citrón, ktorý neskôr, pri vyberaní, poslúži ako dezinfekcia. Predstavte si, že s týmto trojmetrovým drôtom v ústach máte prejsť krížom cez desaťtisíce pútnikov. Každý dotyk musí spôsobiť bolesť.

Vidíme, ako k týmto mužom prichádzajú ženy, kľaknú si a bozkávajú im nohy. Oceňujú ich utrpenie, odvahu. S jedným mladíkom, ktorý má ústa prepichnuté velom, som sa aj rozprával, no na tých s veľkým oceľovým prútom si netrúfam. Možno ma to bolí viac než ich? „Koniec prázdnych slov. Ide o umlčanie klamstva a výzvu k činom,“ prekvapí ma ďalšie logické vysvetlenie.

Aj vyberanie tých dlhých tyčí je silným zážitkom. Jedinou medicínou je vykloktanie Spritom a pomazanie rany citrónom. „V Thaipusame nie sú žiadne drogy, žiadne anestetikum.“ Užasnuto to sledujem a premýšľam, aké neuveriteľné veci dokážeme my ľudia dosiahnuť svojou hlavou. Disciplína, sústredenie sa, viera!

Naša púť vrcholí, sme súčasťou davu, tancujeme a bavíme sa s domácimi, za čo vždy zožneme obrovský potlesk. A to bez jedinej kvapky alkoholu, nikde v meste ho nezoženiete. Ja už mesiac nepijem, ani mi to nechýba. Jednotlivé skupinky, čosi ako školy samby v Riu de Janeiro, sa doslova pretekajú, kto dá väčší jam. A my sme toho súčasťou! Svet je plný overtourizmu a turistických pascí. Vyžaduje si to skvelé know how a muruganovskú odvahu vybočiť z prúdu. No zažiť Thaipusam na mieste, ktoré spomínali legendy pred tisíckami rokov a doteraz zostalo neobjavené turistami, je splneným snom. Ja sa o tieto vedomosti s vami rád podelím, aby ste si aj vy ulovili unikátny zážitok. Navyše to bude komfortná výprava – s klimatizáciou, v slušnom hoteli, aj keď bez piva. Na Kumbh Mela som spal na zemi, ale odniesol som si odtiaľ neuveriteľné spomienky a nadpozemské zážitky.

Ako prekonať strach a začať? Dá sa odolávať neustále sa meniacemu svetu? Tieto otázky, ktoré nám dnes pomáhajú zvládať terapeuti či kariérni kouči, si kládli ľudia už pred tisíckami rokov, kedy vznikol Thaipusam. Dospeli k poznaniu, že každý progres je sprevádzaný bolesťou. Za úspechom športovca je okrem talentu aj obrovská drina. A svoj cieľ dosiahneme len vďaka obdobiam, kedy to veľmi bolí. Premeniť svoje vízie a plány na úspech je drina. Keď sa spýtate úspešného podnikateľa, má v rukáve desiatky príbehov, ako stavil všetko na jednu kartu, pracoval do úmoru a na spánok či pochybnosti jednoducho nebol čas. Ide o extrémne prekonávanie sa, risk aj o bolesť. Ako sa bolesti nezľaknúť? Tamilčania našli odpoveď, treba sa jej oddať, zakúsiť ju na vlastnej koži. Napríklad aj na slávnosti boha vojny.

Tamilčania mali písmo dávno pred Európanmi. Nie náhodou sú dnes najvzdelanejším národom Indie, napíklad aj šéf Googlu Sundar Pichai je Tamilčan, rodák z Madurai. Tamil Nadu je jedným z najbohatších štátov Indie, takže toto nastavenie mysle zrejme funguje aj v modernom svete.

Tak čo vydáš sa niekedy na cestu "do neznáma" priamo so mnou? Cestuj s Ľubošom Fellnerom