Emil Holub

Emil Karel Ján Holub sa narodil 7. októbra 1847 v mestečku Holice blízko Pardubíc. Jeho otec bol lekár, ktorý mal v meste svoju kliniku. V Emilových 10 rokoch sa rodina presťahovala do obce Pátek na severe Česka. Tu sa začal jeho otec opäť venovať medicíne a svojho syna k tomuto váženému remeslu viedol tiež.

Navštevoval malostránske gymnázium v Prahe (1858), o rok neskôr prestúpil na gymnázium v Žatci. Jeho prospech bol relatívne priemerný. Ako dieťa bol skôr (dnes by sme to identifikovali ako) introvert, ktorý sa rád prechádzal sám po okolitých lesoch a hájoch. Veľmi ho fascinovala príroda a rastliny. Už ako dieťa zbieral rôzne typy rastlín a ukladal si ich do svojho herbára.

Tam by ste vedeli nájsť veľmi podrobný popis nálezu a podobne. V tomto období sa mu do rúk dostala aj iná kniha, konkrétne cestovateľský denník od Davida Livingstona. Kniha a príbehy v nej ho úplne pohltia. Vedel pekne kresliť, takže aj zvieratá/rastliny, ktoré videl, si vedel do svojho denníka pekne zakresliť. Túto zručnosť a precíznosť využil neskôr aj počas štúdia medicíny, kde bolo nutné prekresliť si jednotlivé časti tela do zošita.

Pochopiteľne, vtedy nebola dostupná tlačiareň tak, ako je tomu dnes. Určite sa naskytá otázka, prečo šiel na medicínu, keď ho viac zaujímala príroda. Študoval medicínu na prianie svojho otca. Úspešne promoval 24. januára 1872 na Karlovej univerzite, kde získal doktorát z medicíny. No jeho vášeň pre prírodné vedy nijako neopadla, ba naopak.

Počas štúdia sa zoznámil s Vojtechom Náprstkom. Tento človek zohral neskôr v jeho živote dôležitú úlohu. Náprstek bol bohatý človek, ktorý rád investoval peniaze do cestovania a objavovania nových častí sveta. Dokonca založil roku 1874 prvé múzeum mimoeurópskych národov a kultúr v Čechách (Náprstkovo múzeum v Prahe). Sám som ho dokonca navštívil, pretože Emil Holub tam má dodnes svoju stálu expozíciu.

Náprstek dokonca neskôr financoval aj prvú Holubovu cestu do Afriky. Tak ako dnes, aj v minulosti boli tieto vedecké výpravy veľmi nákladné a bez sponzorov to skoro nešlo uskutočniť. Emil ale ešte pred svojou prvou cestou sa zasnúbil. Zobral si Bertu Novákovú, vtedy len 16-ročné dievča, dcéru optika a brúsiča kameňa. Bola to prvá Emilova láska, no nič netrvá večne. Jeho túžba za bájnym čiernym kontinentom bola omnoho väčšia.

Za podpory Náprstka sa Emil Holub 18. mája 1872 nalodil v anglickom meste Southampton, odkiaľ vyplávala loď do juhoafrického mesta Port Elizabeth. V tej dobe jeho milovaná Berta ešte netušila, že Emil odchádza na dlhú dobu preč, čo bude mať, samozrejme, aj vzťahové dosahy. Plavba trvá niekoľko týždňov.

Tridsať dní mali veľmi búrlivé počasie, sám Emil trpel počas celej plavby úplavicou (ochorenie čriev). Bol tak zoslabnutý, že už ani nedúfal, že by sa dočkal afrického brehu. Loď najprv zakotvila v Kapskom Meste. Mimochodom, podľa nás v BUBO jednom z najkrajších miest sveta, kde začíname väčšinu našich zájazdov v Južnej Afrike.

Po krátkej zastávke sa Emil konečne vylodil 8. júla 1872 v Port Elizabeth, kde sa zase začína tzv. Záhradná cesta s pozorovaním veľrýb v malých skupinách najscestovanejších Slovákov a Čechov.

Každopádne, Emil Holub bol zoslabnutý, ale konečne dosiahol svojho cieľa. Po krátkej dobe zisťuje, že financie, ktoré má, mu nebudú stačiť na jeho africkú misiu. Vracia sa teda k svojmu remeslu, ktoré vyštudoval. Na odporučenie rakúskeho konzula začal pracovať ako medik pre deti prisťahovalcov z Európy. Po približne mesiaci sa presunul o niekoľko kilometrov do vnútrozemia - mesta Kimberley, kde bol ťažobný boom diamantov.

Tu si zriadil malú kliniku, kde sa naďalej venoval medicíne. Hlavne preto, aby si zarobil peniaze na svoju cestu. V marci 1873 sa vydal na svoju prvú dvojmesačnú púť s hľadačmi diamantov, kde nabral prvé skúsenosti s miestnymi obyvateľmi a technikou. Pohyboval sa na územiach, kde žil bečuánsky kmeň. Jeho druhá časť (3. november 1873) smerovala ešte viac na sever k púšti Kalahari do mesta Shoshong dnešnej Botswany. Tu sa venuje zberu etnografických materiálov. Späť sa vrátil 7. apríla 1874 popri rieke Limpopo.

Tretia časť výpravy sa uskutočnila od 2. marca 1875 až do novembra 1877. Cestoval popri rieke Zambezi. V septembri 1875 sa mu podarilo dostať až k Viktóriiným vodopádom. Dostal sa teda na miesto, kde približne pred 20 rokmi sa dostal jeho cestovateľský idol Livingstone. Holub detailne zakreslil a zapísal tento prírodný div sveta a highlight populárneho BUBO zájazdu 3x Naj Afriky.

Vďaka jeho presným kresbám sme dostali detailný popis vodopádov. Návrat bol, ako inak v Afrike, veľmi nevyspytateľný a nebezpečný. Dorazil do mesta Shesheke, kde sídli kmeň Lozi. Stretol sa dokonca s tamojším kráľom Sipopom. Holuba si v celku obľúbil hlavne vďaka jeho medicínskym znalostiam.

Emilovi Holubovi sa naozaj medicína zišla aj v týchto odľahlých kútoch sveta. Výmenou za jeho služby ho kráľ obdaril zásobami na cestu späť. Jeho expedíciu postihlo nešťastie. Počas spiatočnej cesty na lodiach sa dostali do silných perejí rieky a veľké množstvo jeho artefaktov bolo navždy stratených, dokonca zahynulo niekoľko jeho domorodých sprievodcov. Emil Holub ale túto nešťastnú udalosť prežil.

Holub ešte plánoval tretiu cestu do Afriky (1889). Na popud belgického kráľa Leopolda II. do Belgického Konga. No jeho zdravotný stav mu už nedovoľuje absolvovať žiadnu významnú cestu.

Zvyšok svojho života prežil vo Viedni. Jeho zdravotný stav sa nijako nelepšil, ba naopak dostal rakovinu, ktorej nakoniec podľahol.

Emil Holub zomiera 21. februára 1902, bolo mu len 54 rokov. Je pochovaný vo Viedni na cintoríne Wiener Zentralfriedhof.

Dnes je v meste Holice Africké múzeum Dr. Emila Holuba, kde sú vystavené mnohé jeho artefakty z ciest. Je to múzeum, ktoré má človeka očariť a prinútiť ho zamilovať sa do Afriky, ako sa zamiloval Holub. Dokonca pri všetkej tej práci, ktorú vykonával, Emil Holub bol aj filatelistom (zberateľ známok) a členom Klubu českých filatelistov. V roku 1952 a 2007 bol vyobrazený na československých, neskôr českých známkach.

Dňa 5. augusta 1879 sa po tejto nešťastnej udalosti rozhodol pre návrat domov. Už aj tak bol 7 rokov v Afrike. Nalodil sa na parník German, ktorý ho opäť odviezol do anglického Southamptonu. Napriek určitej strate materiálov so sebou aj tak niesol stovky strán nákresov, zápiskov a tisíce kusov rôznorodých predmetov, ktoré by sami stačili na zaplnenie nejedného múzea. Dokonca so sebou bral aj jeden živý „artefakt“ – sirotu Bellu z bečuánskeho kmeňa.

Po návrate domov na neho čakala ešte stále milujúca snúbenica Berta. Avšak, len čo prišiel domov, oznámil jej, že sa musia rozísť.

Z Čecha sa stala celebrita. Chodieval prednášať po celom Rakúsko-Uhorsku. Dokonca občas ho aj sprevádza Bella. Vydal knižný popis o Viktóriiných vodopádoch pre zahraničných čitateľov. Taktiež usilovne spísal svoje zážitky z cesty po Afrike. V rokoch 1880-1881 vydáva cestopis „Sedm let v jižní Africe – příhody, výzkumy a lovy na cestách mých od polí diamantových až k řece Zambezi (1872-1879)“.

V roku 1879 sa zoznámil len so 14-ročnou Rosou Hofovou. Ona sa spočiatku zamilovala do romantickej predstavy dobrodružstva v Afrike, neskôr o 4 roky si dokonca nechala počeštiť svoje meno na Ružena a s Emilom sa zobrali 2. novembra 1883. Sám Emil už ale v tejto dobe dlhodobo plánoval návrat na čierny kontinent. Afrika a dobrodružstvo bolo preňho ako magnet, od ktorého sa nevedel odpojiť. Rovnako ako naši sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii, ktorí vám s láskou ukážu krásy úžasnej Afriky.

Emil Holub bol už v tejto dobe veľmi váženou a slávnou osobnosťou. Jeho plány preto neohli byť nijako menšie ako prvá výprava. Bol to, koniec-koncov ambiciózny muž. Jeho plán bol na prvé počutie aj na dnešnú dobu veľmi náročný. Mal v úmysle prejsť z Kapského Mesta až na sever Afriky - do egyptskej Káhiry. Pred ním takúto výpravu ešte nikto nedokázal uskutočniť.

Počítal aj s alternatívou. Ak by prechod nebol možný úplne na sever Afriky, tak by zamieril na východ k Indickému oceánu. Výprava sa začala už v Česku. Urobil konkurz na výber družiny, ktorá ho bude sprevádzať na ceste po Afrike.

Josef Špíral, Antonín Halouska, Osvald Söllner, Karel Bukač, Ignác Leeb, János Fekete – táto šestica mužov musela ovládať aspoň dve užitočné remeslá. Na ceste sa hodí každá zručnosť. K družine ešte sa pridala jeho žena Ružena, ktorá bola taký chlapec v sukni. Vedela jazdiť na koni, strieľať z pušky, ovládala cudzie jazyky. Hlavne sa ale ako žena dokázala pozrieť na pálčivý problém inak ako muži.

Dokonca na výpravu zobral Holun aj africkú sirotu Bellu, ktorú pred rokmi priniesol zo svojej prvej cesty z Afriky. V európskom podnebí sa jej nežilo dobre a dokonca trpela chorobami, na ktoré nebol jej organizmus stavaný. Preto sa rozhodol ju vrátiť do rodnej zeme.

Cesta započala 22. novembra 1883, do Kapského Mesta doplávali 22. decembra. Výprava postupovala cez rieku Orange a Vaal na sever k územiu Bečuáncov v dnešnej Botswane. Smerovali opäť k Viktóriiným vodopádom, kde Holub už bol pred zopár rokmi. Počas výpravy ich sužujú rôzne problémy. Napríklad uhynutie ťažných volov v dôsledku požitia toxických rastlín.

Holub musel najímať domorodcov, aby nosili jeho náklad. To, samozrejme, občas vytváralo konflikty v skupine. Pri Viktóriiných vodopádoch prišla ďalšia, tentokrát ľudská tragédia. Všetci sa v močiaroch nakazili maláriou. Josef Špíral a Karel Bukač zomreli. Výprava bola zdecimovaná a oslabená. Antonín Halouska mal zdravotné ťažkosti a Holub mu nariadili mu vrátiť sa domov.

Výprava ale pokračovala ďalej. Po troch rokoch sa dostali cez územia Loziov (Marucov), Supiov (Mašupiov) a Tongov (Matokov) do dnešnej Zambie. V lete roku 1886 sa výprava dostala na územie neprebádaného domorodého kmeňa Mašukulumbov. Nosili na svojich hlavách netradičné špicaté účesy. Holub a jeho výprava sa stali prvými Európanmi, ktorí sa sem dostali.

Všetka radosť ale netrvala večne. Tento kmeň bol veľmi bojovný a hlavným problémom sa stal fakt, že Holubovi členovia výpravy (nosiči) práve pochádzali zo znepriateleného kmeňa.

Dňa 2. augusta 1886 nastala udalosť, ktorá zmenila vývoj expedície. Mašukulumbovia napadli Holubov tábor pri dedinke Galulongy a zabili Osvalda Söllnera. Ružena spoločne s ostatnými začala strieľať z pušky. Útočníkov chceli spolu odohnať. Dvoch z nich dokonca Ružena dokázala zastreliť. Počas boja bol tábor vydrancovaný, mnoho artefaktov bolo ukradnutých alebo zničených. Výprava sa musela vrátiť na územie, kde ich miestne kmene nebudú napádať.

Ísť cez nepriateľský kmeň Mašukulumbov by bola samovražda. Počas návratu bol Ignác Leeb ťažko zranený pri stretnutí s leopardom. Emil a Ružena taktiež ťažko ochoreli a museli sa dať doslova na útek z Afriky. Tak ako aj Emilov veľký cestovateľský idol David Livingstone, aj jeho druhá výprava končí neslávne. Koncom septembra 1887 pricestovali späť do Česka.

Dalo by sa konštatovať, že výprava od svojho ambiciózneho plánu úplne upustila a bola neúspešná. No opak je pravdou. Na expedícii zhromaždil tisíce zaujímavých artefaktov a zápiskov, ktoré po návrate začal prezentovať po celej Európe. Holubova osobná zbierka sa mohla pochváliť celkovo 13 000 rôznorodými artefaktmi.

Začal robiť výstavy vo Viedni (1891) a v Prahe (1892), kde si jeho artefakty prišlo pozrieť približne 190 000 ľudí. Bol to obrovský komerčný úspech. Mnoho materiálov aj rozpredal, daroval do múzeí, vedeckým inštitúciám a školám. Dnes je možné vidieť jeho artefakty v múzeách v Paríži, Petrohrade, Viedni a inde. Vydal ale aj svoju druhú knihu o expedícii v Afrike: „Druhá cesta po Africe – Z Kapského Města do země Mašukulumbů“.

V roku 1894 odcestoval na prednáškové turné po USA, ktoré trvalo 2 roky. Už v tej dobe ho ale veľmi sužoval jeho zdravotný stav. Mnoho prechodených tropických chorôb a malárie, ktoré prežil v Afrike, si vypýtali svoju daň. Jeho zdravotnému stavu takto dlhé a náročné turné nijako neprispeli. Dokonca po roku od návratu z USA oslepol na jedno oko.

Emil Holub zomrel v roku 1902 vo Viedni, no zanechal za sebou silný odkaz. Určite je namieste prezývka „Český David Livingstone“. Jeho mustru dokonca viete nájsť na zájazde JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe a Zambia v poslednej spomínanej exotickej krajine.

Jeho podobizeň si viete zvečniť v pohraničnom meste Livingstone v Livingstone Museum. Ľahké na zapamätanie, však? Chcem tým len povedať, že odkaz Emila Holuba žije. A na jeho úspechy sa nezabudne.