Apúlia - tipy čo vidieť v Bari a Brindisi

Pre väčšinu je Apúlia stále prehliadaná v prospech iných známejších talianskych destinácií, ako je nablýskané pobrežie Amalfi, noblesný Rím či renesančné Toskánsko.  Pritom sa sem dostanete jednoduchým priamym letom z Bratislavy do Bari či Brindisi za 90 minút. Potom je to už len o prenájme auta a pred vami sa v slnečnom jase ponúka zopár nádherných dní na preskúmanie tohto stále neznámeho cípu Talianska.

Uistite sa, že si do itinerára zaradíte jedno alebo niekoľko „bielych miest“, ktoré sú roztrúsené po celej Apúlii, ako je Ostuni, a vopred vyhladnite, aby ste si užili jej hyperlokálnu kuchyňu – je rovnako dobrá na morské plody ako na mäso, syry a cestoviny. Apúlia je tiež najväčším výrobcom vína a olivového oleja v Taliansku a gurmáni si určite prídu na svoje. Amalfi si možno urobilo meno ako luxusné dovolenkové miesto, ale na protiľahlom pobreží sa Apúlia rýchlo etabluje ako TÁ destinácia. O čom vlastne Apúlia (nazývaná často aj Púglia) je?

Najjednoduchšie ju popíšem ako podpätok na talianskej čižme, na úplnom juhovýchode krajiny až s 800 kilometrami pobrežia a s rýchlym prístupom k dvom moriam, Jadranskému a Iónskemu. Teplé podnebie Apúlie, zlaté pláže a starobylá architektúra z nej robia ideálne miesto na strávenie týždňa či aspoň predĺženého víkendu. Apúlia je krásna a stále omnoho menej preplnená ako zvyšok Talianska.

„Fiatky nemáme, všetky nám ukradli,” hovorí nám sympatická pani v požičovni na letisku v Bari. V Apúlii sa odporúča byť skúsenejším šoférom a ja určite odporúčam parkovať na strážených parkoviskách. Krádeže áut sú skutočným problémom, nazval by som to apúlskym folklórom. Preto je lepšie si požičané auto proti krádeži poistiť a vyberať si hotely so stráženými parkoviskami.

Diaľnica do Lecce či Trapani je čosi medzi rýchlostnou komunikáciou a diaľnicou, ale keďže my na Slovensku máme na dvojprúdovej diaľnici do Trnavy namaľované tri pruhy, tak myslím, že aj v tomto prípade budete v pohode. Prešoféroval som celú Apúliu krížom krážom a dokonca aj hornatý región Basilicata a podľa mňa to nebolo až také zlé. No ja porovnávam s Indiou =) a určite šoférovanie po Švajčiarsku to nie je. Lepšie je požičať si menšie auto, nech sa do úzkych uličiek zmestíte. Šoférovať v centre miest Bari a Brindisi je celkovo adrenalínová zábava, na ktorú nezabudnete. Cez víkend sú mnohé parkovacie miesta zadarmo, inak odporúčam zaplatiť. V Apúlii som videl státia označené ružovou čiarou a vtedy majú tehotné ženy a ženy s malými deťmi parkovanie zdarma.

Ide o skutočný ulovený zážitok a do hotelov v Apúlii sa oplatí investovať. My sme si na prvé dve noci objednali klasický hotel pri mori, veď pre nás Slovákov je more vždy zážitkom.  

V Apúlii sú však veľmi známe prenájmy luxusných víl. Tie sa nenachádzajú pri mori, ale majú krásny bazén, z ktorého na more vidíte. Poznám dve vily v Crispano a Selva di Fasano, ktoré majiteľ prenajíma za cca. 6500 eur na týždeň a zmestí sa do nej až desať osôb. Za rovnakú vilu v top sezóne zaplatíte 17 000 eur.

No keď hovorím o unikátnych, zážitkových hoteloch Apúlie, odporúčam pár nocí stráviť v masserii a trulli. V trulli sa budete cítiť ako v hobitinci. Masseria je drahšia než klasický hotel či klasická vila. Ide o špecialitu a väčšina masserií je položená v nádhernom prostredí olivovníkových sadov.

Masseria je opevnený farmársky domček typicky postavený v 16. storočí. Kedysi pobehovali po tomto minihrade sliepky a prasatá, dnes sú apúlske masserie prerobené na nádherné sídla. Pozor, nie všetky! Nie je masseria ako masseria a ja som ich prebehol tucet, aby som vybral tú najlepšiu. Masserie sa nenachádzajú hneď pri mori, ale často sú v blízkosti a v Apúlii je more blízko odvšadiaľ. Do masserie idete za typickým talianskym zážitkom, za ekologickou dovolenkou a neuveriteľným jedlom. 

Odporúčam masseriu San Dominico v Savelletri, kde som ja strávil dve noci. Exoticky vyzerajúca masseria je už z 15. storočia a teraz vkusne prerobená na päťhviezdičkový hotel. Doslova stelesňuje juhotalianske buon ritiro – idylické útočisko. Kedysi strážna veža stredovekých maltézskych rytierov je skutočnou oázou s palmami a tyrkysovým bazénom v tvare lagúny. Je to štýlový vidiecky luxusný hotel, ktorý vlastní rodina Melpignano, a (za poplatok) môžu hostia využívať zariadenia susedných nehnuteľností: Borgo Egnazia a rustikálnu Masseriu Cimino. Ide o hotel pre dospelých a minimálny vek tu je 14 rokov. Vnútri rytierskej masserie sú elegantné klenuté sály a salóniky; vonku sú nádvoria a lodžie zahalené popínavými rastlinami a jazmínom, svieže trávnaté záhrady a olivové háje. Sme necelý kilometer od mora, ale aj tu nájdete rozľahlý lagúnový bazén s morskou vodou – oázu trblietavej vody, skál a paliem. Bol som prekvapený kvalitou dekóru a triezvo vyberanými starožitnosťami, ktoré nepôsobili gýčovo. Ideálna dovolenka pre tých, ktorí hľadajú pokoj, ústranie a diskrétnu atmosféru starého štýlu.

V barónskej klenutej sále masserie očakávajte večerné menu s tradičnými apúlskymi jedlami ako napríklad mušle s mangoldom, jahňacie mäso s mandľami, prasiatko alebo stredomorské ryby. 

San Domenico ťaží aj z vynikajúceho wellness centra špecializovaného na thalassoterapiu (s využitím morskej vody). Páčil sa mi príchod autom k recepcii, kedy sa nespevnená cesta kľukatí pomedzi olivovníkové háje. Pri veľkej železnej bráne musíte zazvoniť, aby vám ju na diaľku otvorili. Cena masserie na jednu noc je nad 350 eur a dvojka vo vysokej sezóne stojí okolo 660 eur na noc. Nájdete tu tenisové kurty a 18-jamkové golfové ihrisko San Domenico (jedno z najkrajších v Taliansku) je vzdialené necelých desať minút autom krížom cez rybársku dedinku Savelletri. Navštívil som tu viaceré rybacie reštaurácie a bol to pre mňa veľký zážitok.  Nakoniec sú tu dve súkromné ​​pláže: jedna skalnatá, jedna piesočnatá, s reštauráciou s morskými plodmi a barom. Cez letnú sezónu premáva kyvadlová doprava, inak je to nenáročná prechádzka alebo si na pláž môžete zabicyklovať na jednom z hotelových bicyklov. Masseria je otvorená od marca do začiatku novembra a počas vianočných a novoročných období.

Do Brindisi je to 52 km/do Bari 82 km.

Spať v trulli je ďalším veľkým zážitkom, ktorý je v Apúlii nutnosťou. Ide o kamenné domčeky lokalizované hlavne v okolí mestečka Alberobello či Locorotondo a vlastne v celom údolí Itria. Mnohé nájdete na Airbnb, no dávajte si pozor na kvalitu, rozdiely dokážu byť priepastné. O trulli je taký záujem, že mnohí prezentujú bývanie v trulli, ale pri tom ide o novopostavený designový kúsok a nie o skutočné bývanie v hobbitom domčeku. Niektoré hotely sa volajú trullo či trulli, ale vôbec v nich kužeľovité domčeky nenájdete a ide čisto o reklamný trik. Tvrdia, že kedysi tu trulli stáli. Tiež lokácia je dôležitá, lebo mnohé trulli sa nachádzajú v strede nevýrazného poľa, nikde nič a skutočne v okolí nie je čo robiť, nie je tu žiadny obchod, nič.

Chcem povedať, že o bývanie v trulloch je veľký záujem a do biznisu sa dostali aj podvodníci a platformy ako airbnb im ľahšie bez akejkoľvek kontroly úradníkov dovoľujú dostať sa na trh. Apúlia nie je mentálne západnou Európou, niekedy je to možno trošku ako Balkán a tak si prosto dávajte pozor. Nízka cena trulli sa rovná nízka kvalita a zákonite sklamanie.

Villa Trullo je napríklad nápadné tradičné trullo, ktoré prešlo luxusnou premenou. Teraz je to krásna okrúhla štruktúra, ktorej dominuje 11 kužeľových striech. Dopĺňa ich kaskádový bazén s vonkajšími sprchami, altánkom a elegantnými interiérmi. 

Trullo Pinnacolo je na druhej strane luxusná designová vila, ktorú vytvoril architekt Fabrice Bejjani žijúci vo Francúzsku. Povedzme si úprimne, trullo nie je príliš praktické a Trullo Pinnacolo originálne trullo iba využilo ako odrazový mostík k vytvoreniu perfektne navrhnutého moderného dovolenkového domu. Vidíte aj medzi trulli sa dá zohnať kvalita!

Originálne je trullo tradičná budova z kameňa s kužeľovou strechou, postavená bez malty a cementu niekedy v 16. storočí (a dokonca ešte skôr). V mnohých prípadoch boli trulli vo všeobecnosti postavené ako dočasné sklady a malé obydlia pre chudobných poľnohospodárskych robotníkov. Dnes ide o atrakciu, ktorú by ste mali vyskúšať.  

Trulli, kde môžete bývať, nájdete v Apúlii viac než tisíc. Jaskynných hotelov je však ako šafranu. V meste Matera, ktorá je od letiska Bari hodinku jazdy, sú dnes iba tri skutočné luxusné jaskyne. Risknite ten zážitok a užite si jaskyňu v najstaršom meste Talianska.

Bál som sa, že vo vnútri bude zima, že to tam bude smrdieť, že kanalizácia nebude fungovať. No moje obavy boli zbytočné a po dlhej dobe som si vaňu skutočne užil. Aj sprcha bola úžasná a súčasťou nášho hotela bol aj vynikajúci jaskynný saunový svet s bazénom.

Tu je desať pláží často mimo vychodených ciest, kde sa môžete zastaviť:
1. Pescoluse pri dedinke Leuca
2. Tremitské ostrovy severne od polostrova Gargano
3. Torre Guaceto v dedine Carovigno
4. Torre Dell’Orso v meste Melendugno
5. a 6. dve pláže pri meste Maruggio - San Pietro Bevagna a Dune di Campomarino
7. Pláž Baia delle Zagare na polostrove Gargano 
8. Torre Lapillo pri meste Porto Cesareo na západnom pobreží
9. Baia dei Turchi pri meste Otranto 
10. Porto Badisco južne od Otranta

Mohli by vás zaujímať aj iné blogy z neznámej Európy:

• Zelené Španielsko nielen pre gurmánov
• Azorské ostrovy majú najteplejšie zimy v Európe
• Lichtenštajnsko, štát najbohatších ľudí

Pokiaľ ide o pláže, zamierte najprv na východ do chránenej prírodnej rezervácie Torre Guaceto alebo na juh k špičke opätku do Pescoluse, obrovskému úseku piesku, ktorý sa vďaka zvlnenému azúrovo modrému oceánu nazýva Maldivami Apúlie. Išli sme ďaleko, ako sa len dalo ísť, až na miesto, kde sa Jadran stretáva s Iónskym morom. Podľa mesta Otranto sa nazýva iba 75 km široký Otrantský prieliv oddeľujúci Taliansko od Albánska. Plavil som sa cez neho dva razy, raz z Bari a raz z Brindisi. Kúsok južne od Otranto sa nachádza najvýchodnejší bod Talianska. Toto je zvlášť špeciálny bod s týčiacim sa majákom, normanskou katedrálou a krásnou mozaikou stromu života.

Najjužnejšie mesto opätku je Santa Maria di Leuca. Západ slnka je zasa najkrajší v okolí Gallipoli.

Cucina povera – jedlo chudoby. Aj v svojom blogu o hľadaní šťastia tvrdím, že sa ukazuje, že primitívne kmene a ich zvyky treba nasledovať včítane ich stravovacích návykov. To, čo bolo kedysi z núdze cnosť, je dnes v Apúlii kulinárskym hitom. Cestoviny z celozrnnej múky a bez vajec, divoký špenát či brokolica, polenta a fazuľa (fave). Toto sú typické ingrediencie cucina povera Apúlie.

 Ročne sa vo svete vyhodí 1,3 miliardy ton jedla, ktoré by sa ešte dalo dať zjesť. V cucina povera toto míňanie neexistuje. Jedol som tu veľa jedál, kde sa používal nakrájaný starý chlieb (napríklad v cestovinách Ca’Muddhica či v šaláte Penzanella). Aj známa bruschetta je vlastne stvrdnutý chlieb, ktorý by sa inak vyhodil. V Masseria le Carrube som sa stretol s pojmom etické stravovanie, kde bol celý kulinársky výkon vegetariánsky, sezónny a z miestnych zdrojov. Pri raňajkách nás uchvátila ohromná ponuka domáceho pečiva, ovocia, zaváranín a syrov.

Najznámejšie cestoviny Apúlie pripomínajú malé uško a aj sa tak volajú: orecchiette. Ženy ich v uličkách Apúlie vyrábajú z múky durum. Keď ich pripravujete, musíte ich variť 12 až 15 minút. Najznámejším jedlom Apúlie sú zrejme orecchiette con le cime di rapa – ručne vyrábané cestoviny orecchiette s divokou brokolicou. V jedálnom lístku bolo vždy napísané, že toto najikonickejšie jedlo Apúlie podávajú, ak cime di rapa majú. Rastie divoko a tak nie je garantovaná. Ja som mal tak 50% šťastie, že jedlo v reštaurácii mali. 

V každej reštaurácii bolo veľa grilovanej zeleniny a na záver kávička (speciale) dochutená čerstvým mandľovým sirupom. 

Fave e cicoria je ďalším typickým príkladom apúlskej cuciny povera. Objednal som si ho pri západe slnka v Ostuni. Jedlo je absolútne jednoduché, veľmi lacné (6-8 eur) a priznám sa, dal som si ho ako nutnosť, ktorú treba ochutnať. Bol som však nadšený. V svojej jednoduchej podstate ide o fazuľovú kašu, ktorá sa doplní o čakanku. Nič viac, nič menej, ale nie je to práve o tom?  

Podobne ako fave e cicoria aj ciceri e tria je veľmi typickým jedlom pre Salento a najmä mesto Lecce. Ciceri predstavuje cícer a tria sú tagliatelle, takže vo svojej podstate ide o tagliatelle s cícerom. Vďaka cíceru má toto jedlo aj svoju arabskú stopu, ktorú tu po sebe nechali Saracéni. Jedlo sa skladá z čerstvých cestovín, cíceru a omáčky a na vrch sa ešte dajú aj kúsky fritovaných cestovín, aby to nebolo príliš jednotvárne. Mäso tu nenájdete, pretože ciceri e tria aj fave e cicoria vymysleli práve v dobách, kedy chudobné, južné Taliansko veľmi mäsom nedisponovalo. La cucina povera vás očarí a pritom jete zdravo. Viac o ekológii v talianskom kulinárstve sa dozviete aj v našich tipoch na cestu.

Chlieb je jedným z najcharakteristickejších produktov Apúlie. Najznámejší je Pane di Altamura, chlieb s označením D.O.P. Viete ho kúpiť vo vnútrozemskom zašitom meste západne od Bari. Priznám sa, kvôli tomuto chlebu som do Altamury zavítal. O meste som vedel ešte z čias, kedy som v talianskej televízii u svojho kamaráta Giullia videl dokument o pekárovi Luca Di Gesù, ktorý v roku 2000 prinútil zavrieť miestny McDonald. On mal stále plno a americká sieť s rýchlym občerstvením nemala na jeho kvalitu šancu. V tom istom roku združenie Slow Food (opak Fast food) založilo Prezídium tradičného chleba Alta Murgia. 

Chlieb som kúpil v pekárni priamo na námestí. Chlieb Altamura má veľmi silnú identitu. V prvom rade má neprehliadnuteľný tvar, podobá sa na klobúk so širokým okrajom. Potom je tu striedka, ktorá je žltá, intenzívna, plná a voňavá. Celý sme ho zjedli iba tak nasucho a zapíjali vodou a mne sa zdalo, že som sa vrátil do detstva, kedy mi podobne chutil maďarský chlieb z Mosonmagyaróváru.

Všimol som si ešte jednu vec. Po príchode do reštaurácie kdekoľvek v Apúlii nám vždy doniesli nakrájaný chlieb v papierovom sáčku. Žiadny prútený košík, vždy tmavý papierový šáčok. Aj keď sa v Apúlii pestuje najviac olivového oleja v Taliansku, olej nám na stôl doniesli až na požiadanie. Chlieb je však základom apulského stola a na ten z mesta Altamura nezabudnem!

V Lecce som v špecializovanom obchode kúpil taralli. Tieto malé kúsky pečiva v svojom recepte zahŕňajú všetky typické produkty Apúlie. Nájdete v nich múku, biele víno a olivový olej. Z cesta najskôr vytvarujú malé kolieska, ktoré uvaria vo vriacej vode a následne ich upečú v rúre. Existujú slané aj sladké varianty, ochutnal som oboje, ale odporúčam kúpiť klasické slané.

Frisella je ďalším z veľmi jednoduchých jedál. Je to v podstate suchár s rajčinou, olivovým olejom a bylinkami. Keďže je veľmi suchá a tvrdá, často sa pred podávaním namočí na chvíľu do studenej vody, aby zmäkla. Námorníci si ich brali na rybačku, lebo vydržali večne.

Panzerotto sa podobá na neapolské calzone, ale je menšie plnené zvyčajne rajčinami a mozzarelou. Čerstvé a teplé ho kúpite napríklad v Lecce či Brindisi.

V Bari si dajte určite Focacciu Barese. Hrubšie cesto, pritom chrumkavé s cherry paradajkami s neuveriteľne intenzívnou chuťou. Focaccia Barese bola zastúpená pri všetkých raňajkových bufetových stoloch po celej Apúlii. 

Burratu určite poznáte, no teraz viete, že burrata pochádza odtiaľto a najlepšia burrata je z Apúlie. Ochutnáť ju tu znamená podobný skalp ako jesť sushi priamo v Japonsku. Už iné nebudete chcieť. Čerstvej burraty som sa nevedel dojesť. Vnútro burraty tu volajú stracciatella (áno, ako tá zmrzlina) a dostanete sa k nej po prekrojení mozzarelového obalu. Na každé raňajky som zjedol aspoň jednu. 

Keď som si objednal syrové antipasti, vždy mi priniesli aj syr caciocavallo. Na Balkáne a v Turecku má podobnú chuť syr kaškaval, veď sa aj podobne volá, však. Kash je v perzštine syr a jedna z teórii tvrdí, že pochádza z dnešného Iránu. Caciocavallo však môžeme veľmi voľne preložiť ako „syr prehodený cez koňa“ a mnohí tvrdia, že cesta syra sa začala tu v Taliansku a na Balkán bol donesený talianskými obchodníkmi.

Každopádne, je to perfektná príloha k bruschette a caciocavallo je známy ako pre svoj tvar, tak aj pre jemnú slanosť – pokiaľ neleží príliš dlho, vďaka čomu má syr výrazne silnejšiu chuť. Caciocavallo som si pred pár rokmi kúpil práve pre jeho tvar v bratislavskom Fresh markete a majú ho tam aj dnes. Grilované caciocavallo je vynikajúce. Ak navštívite polostrov Gargano, ktorý vyčnieva do Jadranského mora na úrovni Neapolu, nenechajte si ujsť Caciocavallo Podolico, nazývané takto preto, že sa vyrába z mlieka Podolských kráv, málo známeho plemena, ktorého mlieko má obzvlášť koncentrovanú chuť.

Apúlia, to je aj olivový olej. Taliansko produkuje najviac olivového oleja na svete a Apúlia produkuje najviac olivového oleja v Taliansku. Rastie tu cca 60 miliónov olivových stromov a ochutnávka olivového oleja by mala byť tiež súčasťou vašej cesty.

Nielen olivovníkov je v Apúlii najviac, ale aj koreňov vinnej révy. Nie toskánske Chianti, ale Apúlia produkuje najviac talianského vína, čo je 17 až 20%. Toto víno juhu má nízku kvalitu. Doba sa však mení a extrémne robustné primitivo sa rýchlo dostáva do celého sveta. V Apúlii nájdete 28 vín D.O.C a 4 veľmi kvalitné vína D.O.C.G, svetovej úrovne.

Víno z Apúlie môžeme rozdeliť do troch rôznych vinárskych oblastí, ktoré sa členia do administratívnych provincii – Foggia na severe, Bari a Taranto v strede a Brindisi a Lecce na juhu. Hlavne južné vína majú svoju dlhú grécko-rímsku históriu.

Primitivo je v USA a na celom svete známe ako Zinfandel. Pôvodom je z Chorvátska, kde sa prvýkrát nazývalo Tribidrag alebo Crlenak Kaštelanski. Veď cez Jadran je to kúsok a víno bolo vysadené práve tu na juhu v Apúlii, kde sa prekvapivo dobre zakorenilo. Juhotalianskí prisťahovalci koncom 18. a začiatkom 19. storočia priniesli svoje pôvodné hrozno so sebou do Kalifornie. Novopomenovaný Zinfandel sa stal v Zlatom štáte klasickým hroznom a v údolí Napa a Sonomy zbiera medailu za medailou. Víno dozrieva neskoro, potrebuje teda dlhú sezónu a je známe neskorým zberom. Primitivo sa dnes teší veľkej obľube aj u nás, hlavne u žien. Víno hustej červeno-čiernej farby, vysokého obsahu alkoholu s množstvom tanínov má niekedy nasladlú chuť a je extrémne výrazné. Odborníkmi ešte nie je hodnotené najvyššie a decentnému, vyváženému Bordeaux dávajú somelieri ako Paolo Basso stále prednosť. Primitivo je však víno s prijateľnou cenou a veľmi slušnou, v posledných rokoch neustále stúpajúcou kvalitou. Môžeme pokojne tvrdiť, že ide o víno budúcnosti.

Cesta Apúliou je tvrdá makačka a ja som po šoférovaní denne ochutnal fľaštičku Primitivo di Manduria, Gioia del Colle Primitivo či Primitivo z polostrova Salento. A ráno som musel šoférovať opäť... Našťastie tu nie sú, čo sa týka alkoholu v dychu vodiča, až takí prísni.

 Dokonca som kvôli primitivu do mesta Gioia del Colle zašiel. Je to diera a vy si tú námahu pokojne môžete odpustiť. Cesta bola kľukatá, prechádzala po neuveriteľných mostoch nad železničnými traťami a skôr som našiel šeď a prach ako nádheru, ktorá inde v Apúlii skutočne je. Víno odtiaľto pod označením D.O.C. bolo však veľmi slušné. Gioia del Colle je talianskym epicentrom Primitivo a nachádza sa severozápadne od známeho Valle d’Itria – magického údolia posiateho bielymi kamennými chatrčami pripomínajúcimi poháre naplnené cukrom. Do Gioia del Colle som išiel hlavne preto, lebo práve tu bolo v 18. storočí hrozno prvýkrát pomenované Primitivo. Nazval ho tak miestny kňaz pre jeho jednoduchosť a priam brutálnu chuť. Gioia del Colle Primitivo je pritom jemnejšie, štíhlejšie a mäkšie vínko, ak ho porovnávam s Primitivo di Manduria.

Ochutnávky vína by mali byť súčasťou výletu v Apúlii a tak je dobré mať šoféra a urobiť si zopár dvojdňoviek na jednom mieste, kde si víno viete lepšie vychutnať. Za volantom sa malý obsah alkoholu toleruje, ale šoférovanie v Apúlii má už aj tak svoj dobrodružný podtón a je určite lepšie šoférovať triezvy.

Ďalšie vína, ktoré som ochutnal, boli extrémne tmavé červené Negroamaro či Nero di Troia. Určite ochutnajte červené vína Castel del Monte DOC, ktoré rastú v okolí magického hradu Castel del Monte.  Vína sú založené na Uva dei Troia, tentoraz s Aglianico (najznámejšie hrozno Basilicaty) s trochou Bombino Nero. Tri vína v tejto perspektívnej oblasti boli nominované na status DOCG: Castel del Monte Bombino Nero, Castel del Monte Nero di Troia Riserva a Castel del Monte Rosso Riserva. Na juhu polostrova Salento odporúčam ochutnať Squinzano DOC, ktoré vyrába vína podobné Salice Salentino a Leverano, ale bez sladkých alebo obohatených (fortifikovaných) vín. Základom týchto vín je Negroamaro a pridáva sa Aleatico a Malvasia Nera.

Prekvapilo ma biele víno, ktoré bolo suché, ovocné, úžasné. Tiež som pil veľmi kvalitné ružové vína. Toto bolo ozajstným prekvapením, vína chutili úplne inak než naše karpatské či rakúske vína, na aké som zvyknutý. Chuťou mi pripomínali skôr Chablis z Burgundska. Biele vína boli založené napríklad na hrozne Trebbiano či Bombino Bianco a v oblasti Gravina na Greco Bianco či Bianco di Alessano. V reštaurácii som si nechal vždy poradiť a práve biele vína z Gravina ma takto prekvapili. Odporúčanie majiteľa reštaurácie bolo vždy dobré.

Bari je najväčším mestom Apúlie a tak by ste ho nemali vynechať. Prehliadku začnite v Bari Vecchia, starom Bari. Začnete zrejme pri bielej románskej Bazilike svätého Mikuláša, kde neobíďte jej vzácnu kryptu. Tu je pochovaná kráľovná Bona Sforza, ktorú milujú naši severní susedia, Poliaci. Veď sa narodila v Krakove a rozvoju Poľska svojimi kontaktami na pápežov vo Vatikáne veľmi pomohla. Následne navštívte starobylú Katedrálu svätého Sabina a tisícročný Švábsky hrad. Castello Svevo (Hohenstaufen) je hrad postavený okolo roku 1132 normanským kráľom Rogerom II. a prestavaný a zosilnený v roku 1233 cisárom Svätej rímskej ríše Fridrichom II., o ktorého dobrodružnom živote píšem v blogu o Castelo del Monte. Fridrich sa vraj v tomto hrade stretol s Františkom z Assisi a podpísaním Zlatej buly sicilskej pomohol zasa etablovať Český štát.

V pekárni pomenovanej po Fridrichovi II. sa naučíte, ako sa vyrába focaccia barese a určite čerstvú focacciu s rajčinami ochutnáte. Navštívte salumériu (lahôdky), aby ste sa pri pohári vína dozvedeli o rôznych druhoch syrov a salám. Objavte pouličné jedlo s výraznou chuťou sgagliozze a panzerotti. V zmrzlinárni si vychutnajte pravú domácu zmrzlinu. Ja som si dal opakovane pistáciovú, ktorá nebola zelená ako u nás, ale skôr hnedá a skutočne perfektná. Z arabskej časti so zatočenými uličkami v starej časti prejdite do modernej francúzskej časti mesta. Tu nájdete široké bulváre, krásne divadlá a luxusné nákupné ulice. Záver by mal patriť promenáde Lungomare, podfarbenej krikom čajok a vôňou soli.

Z Bari sa musíte rozhodnúť kam vyraziť. 

Na severe je Gargano, známa ostroha talianskej čižmy. Najvyšším bodom je tam Monte Calvo s výškou 1065 metrov a väčšina Gargana je dnes národným parkom. Tri z jeho najnavštevovanejších miest sú pobrežné mestá Vieste a Peschici a Monte Sant’Angelo, dedina známa stredovekým svätostánkom venovaným archanjelovi Michaelovi. Poloha Vieste na skale je neuveriteľná a aj obe jeho pieskové pláže sú super. Organizujú sa odtiaľ výlety na nádherné Tremitské ostrovy (trajekt, alebo helikoptéra).

Na juh od Bari sú známe prímorské mestá, 38 km vzdialené Polignano a Mare a 45 km vzdialené Monopoli (áno presne ako tá spoločenská hra). Monopoli má veľký prístav s množstvom plachetníc a vy si tu viete urobiť krásnu prechádzku s gelato v ruke okolo hradieb starého mesta. Polignano, slávne mesto zvečnené v piesni Domenica Modugna Volare, je posadené na útese, takže výhľady na pobrežie sú celkom odlišné v porovnaní so širokou, plochou promenádou pozdĺž Jadranského mora, ktorú nájdete v Monopoli.

Apúlske mestá sú bohaté na kostoly a paláce, skryté námestia a kľukaté uličky, trhy a reštaurácie s pomalým (opak fast food) jedlom. Toto je v konečnom dôsledku vrcholom návštevy regiónu a dôvodom, prečo vás odlákať od nekonečného pobrežia. V Polignano a Mare odporúčam v letných mesiacoch jedinečný kulinársky zážitok v reštaurácii Grotta Palazzese. Keď si reštauráciu vygooglite úpochopíte prečo ju odporúčam.

Vyššie som spomenul Bari, pobrežné mestečká severu Apúlie a oblasť Gargano. Keď nemáte jasný program a nie ste si istí, či všetko stíhate, ihneď sa presuňte na úplný juh do oblasti Salento. Tu sú základom mestá Lecce, Otranto, Gallipoli či grécke Corigliano, kde môžete bývať v Masseria Sant’Angelo. 

Dajte si tú námahu a vyrazte do Lecce, centra juhu Apúlie, prezývaného Florencia juhu. Florenciu mám rád, pre moju mamu to je najkrajšie mesto na svete a príbehy o vzdelanom rode Mediciovcov som počúval od svojich desiatich rokov. Sienna na juhu Toskánska je gotická, Florencia je renesančná a Lecce je barokové. Opulentné budovy z miestneho zlatého kameňa sú opakom jednoduchej renesancie a mali ukázať bohatstvo a silu katolíckej cirkvi po vlne reforiem kresťanstva, ktorá sa prehnala Európou. Lecce je jedným z najväčších miest v Apúlii, ale stále ho viete poľahky prejsť peši za dve, tri hodinky. Lecce je známe viac ako 40 kostolmi a minimálne toľkými šľachtickými palácmi postavenými alebo zrekonštruovanými medzi 17. a 18. storočím.  

Ak sa vydáte od starého rímskeho amfiteátra ku katedrále, prechádzate vskutku jednoliatym nádherným mestom. A to je unikát aj na Taliansko, kde sa bežne architektonické štýly mixujú. Ulice Lecce sú vždy živé s mladými ľuďmi, ktorí popíjajú v kaviarňach, s rodinami na prechádzke a so skupinami priateľov, ktorí si vychutnávajú zmrzlinu alebo pouličné jedlo. Lecce je totiž rajom streetfoodu. Nenechajte si ujsť pasticciotto (typický koláč Lecce) v Pasticceria Alvino na námestí Sant’Oronzo a caffè in ghiaccio con latte di mandorla (ľadová káva s mandľovým sirupom). Nedávno dostala Michelinskú hviezdičku reštaurácia Primo na Via 47° Reggimento Fanteria 7, a ceny sú priateľné.

Ja som práve tu v špecializovanom obchodíku kúpil taralli, ktoré opisujem vyššie. Lecce podľa mňa s Florenciou nemá spoločné absolútne nič, ale rozhodne stojí za návštevu. Bude to topka vášho salentského dobrodružstva. Diaľnica z Bari je funkčná a vedie po rovine popri mori a cesta sem trvá rovnako dlho, ako keď sa vyberiete do vnútrozemských mestečiek.

Taranto je skôr antropologická ako turistická návšteva. Mesto založili Sparťania a je tvrdé aj dnes. Veľmi utrpelo výstavbou oceliarne, ktorú kontroluje Arcelor Mittal a ktorá doslova zničila turizmus v meste. Vo fabrike pracuje vyše 10 000 robotníkov a napriek tomu prebehlo viacero súdnych sporov o jej zatvorenie. Bývalí majitelia oceliarní Ilva, Fabio a Nicola Riva, boli odsúdení na 22 a 20 rokov väzenia za to, že umožnili chrliť do ovzdušia toľké znečistenie.

Taranto je škaredé, špinavé a s historickým centrom mesta, ktoré mnohí považujú za nebezpečné. Vedie sem však diaľnica a tak sa do mesta dostanete rýchlo a môžete sa presvedčiť sami. Je to paradox, ale práve odtiaľto pochádzajú najlepšie mušle Talianska veď v Tarante nájdete najväčšiu farmu na mušle na našej planéte.

Na východnom pobreží zas dojem kazí mesto Brindisi. Jeho bezpečný prístav je možno jediným dôvodom, prečo mesto existuje. V meste sa nachádza logistická základňa OSN – centrum mierových operácií. Z Brindisi som sa plavil do gréckeho Patrasu a mesto mi pripadalo špinavé a plné divných pašerákov. Tiež paneláky na okraji mesta sú horšie, než nájdete na našich sídliskách. Na druhej strane po mnoho rokov bol prístav zastávkou pre indickú poštu z Londýna do Bombaja a hostil napríklad Mahatmu Gándhího. Nábrežie Brindisi je plné reštaurácií a táto časť spomaleného mesta sa mi páčila. Okolo Brindisi tak či tak pôjdete a je len otázkou vášho času a priorít, či sa zastavíte.

Taranto a Brindisi sú skutočne na zváženie. No tu na juhu v Salente sú miesta, ktoré nemôžete obísť a píšem o nich pri stati o najkrajších plážach. Spolu s top plážami Talianska, ako je Porto Cesareo či pláž Pescoluse (Maldivy Salenta) a pláž Torre Lapillo, existuje niekoľko fascinujúcich miest, ktoré je fajn preskúmať. Okrem Lecce napríklad Otranto, Specchia a Presicce či Gallipoli – čarovné morské mestečko nachádzajúce sa na západnom pobreží. Ak nemáte radi nočný život a diskotéky, tak tu nestrávte noc. Praja či Samsara v Gallipoli sú rajom mladých.

Santa Maria di Leuca na úplnom juhu je dedina bohatá na históriu a legendy. Je to rajská krajina na výbežku medzi dvoma moriami (Jadranským a Iónskym).

Choďte sem v lete, nielen kvôli teplému moru, ale aby ste boli svedkami sagra di paese (dedinský festival), kde môžete jesť tradičné pouličné jedlo pri počúvaní tradičnej hudby.

Otranto je najvýchodnejšie mesto Talianska. Ponúka zmes histórie, architektúry, krásnych výhľadov, reštaurácií na pobreží a pláží s bielym pieskom. Jeho strategická poloha priamo oproti Balkánu a Grécku hlboko ovplyvnila jeho históriu. Impozantný hrad a veže dominujú veľkej časti mesta, obklopené hrubými obvodovými múrmi, ktoré ustupujú malému prístavu a krásnym pobrežným promenádam posiatym vynikajúcimi rybími reštauráciami. Nádherná románska katedrála z roku 1088 s unikátnymi podlahovými mozaikami z 12. storočia je ďalším vrcholom, ktorý si nesmiete nechať ujsť. V Otrante si nájdite trochu času na pláž Alimini, ktorá je súčasťou chránenej morskej oblasti. Je to dlhá pláž s bielymi pieskovými dunami a bohatou stredomorskou vegetáciou.

Valle d'Itria, nazývané aj údolie trulli, sa tiahne jedinečnou rozprávkovou krajinou posiatou exotickými domčekmi, o ktorých píšem vyššie. Na prvý pohľad sa vám zdá, že takéto čosi nemôže v dnešnej Európe už stáť. Tieto tradičné apúlske stavby vyzerajú značne kuriózne a so svojimi strechami v tvare úľa, či homole cukru sú dômyselne vyrobené z plochých kameňov, ktoré roľníci odstraňovali zo svojich skalnatých polí. Väčšina trulli má iba jednu izbu, ale sú aj dvojmiestne stavby, vtedy však majú 2 vežičky.

Tieto konštrukcie sa dali ľahko postaviť a rovnako ľahko zbúrať, ak to bolo potrebné (napríklad pri daňovej kontrole), a ponúkajú teplo v zime a chlad v letných mesiacoch. 

Keď ste si pozreli polostrov Salento, už sa vraciate späť do svojho strategicky uloženého hotela a máte čas. My sme prešli prakticky všetky mestečká údolia Itria, spolu osem miest. Cesty sa tu už kľukatia a smerujú do vrchov a je to čosi úplne iné, než čo som popisoval doteraz. Zaujímavé bolo napríklad aj Fasano či Locorotondo. Všade prekrásne olivovníkové háje, vinice a množstvo trulli. Z údolia Valle d'Itria však vynikajú dve mestá, ktoré sú základom návštevy Apúlie a to Ostuni a Alberobello.

Mesto Ostuni je nádherné biele mesto (La Città Bianca) podobné bludisku na kopci len 8 kilometrov od pláží Jadranského mora. Je plné úzkych uličiek, v ktorých sa môžete stratiť, liezť po schodoch a zamilovať sa do úžasných výhľadov. Založili ho Rimania už v 7. storočí p.n.l. a vy budete stúpať uličkami až ku gotickej katedrále (1435 - 1495), ktorá v roku 2011 získala priamo od pápeža prestížny titul bazilika minor. Vpravo od katedrály stojí biskupský palác, vľavo budova semináru – Palazzo del seminario a spája ich fotogenický oblúk Arco Scoppa. Dobrým tipom je prejsť pod oblúkom ďalej, pozrieť si najprv vyhliadku do nekonečna (na Jadran) vpravo a potom sa trošku vrátiť a urobiť okruh a teda stratiť sa v uličkách vľavo. Nemusíte sa tak vracať nadol tou istou cestou. 

Historické centrum v starobylých hradbách je domovom tradičných remeselných obchodov, útulných kaviarní ponúkajúcich aperitív, po ktorom si viete sadnúť, ako sme to urobili my, do krásnej reštaurácie, kde môžete zažiť perfektnú apúlsku večeru. Potom to zapite drinkom v jednom z trendových barov, kde si môžete užiť rušný taliansky nočný život. Negatívom Ostuni je, že je malé a teda preplnené turistami. Turisti sa tu nerozptýlia ako v Matere, ktorú popisujem nižšie. Musím však povedať, že na západ slnka v Ostuni nikdy nezabudnem. To mestečko je prekrásne.

Ak by ste mali navštíviť v Apúlii iba jediné mesto, malo by to byť práve toto mestečko pod patronátom UNESCO. Nachádza sa vo Valle d'Itria na vápencovej náhornej plošine Murgia.

Alberobello je ďaleko od pobrežia a cesta sem je kľukatá a teda pomalá. Je skutočne neuveriteľné, že takéto čosi na svete ešte ostalo. Z dočasných stavieb, z ktorých sa nemuseli platiť plné dane, sa stala najväčšia turistická atrakcia. A toto je zároveň veľké negatívum Alberobella, lebo v hlavnej časti mestečka je jednoducho plno. No je dobré vedieť, že je tu aj ďalšia časť Alberobella, kam zavíta iba zlomok turistov a tiež to, že trulli nájdete aj mimo Alberobella, a ak sa na ceste autom zastavíte, viete si ich vychutnať úplne sami. Plus v trulli môžete aj poľahky bývať, veď možností máte stovky.

Pri príchode do Alberobella zastavte na platenom parkovisku. V Lecce je cez víkend zadarmo, tu nie. Mestečko je maličké, má iba 11 000 pôvodných obyvateľov, a tak pešo dôjdete všade. Základom je Corso Vittorio Emanuele II., odkiaľ sa za pár minút dostanete do štvrte trulli, kde sa poľahky zorientujete. Prejdite Rione Monti s tisíckou cukrových domčekov. No potom prejdite aj do Rione Aia Piccola, kde nájdete „iba“ 400 trulli, ale zato zlomok turistov. Zvážte návštevu Cassa Pezzolla, čo je múzeum s 15 trulli, a Trullo Sovrano, ktoré je jediné dvojposchodové trullo mesta. Na jednej strane z Largo Martellotta vyjdite po Via Monte San Michele alebo Via Monte Pertica ku trullo-kostolu Sant’Antonio. Jednou z týchto cestičiek nahor a druhou nadol.

Dobrým tipom je však vyjsť na svah oproti, teda z Largo Martellotta na druhú stranu, ku Kostolu svätej Lucie. Tu je miesto, ktoré sa aj volá Belvedere Terrazza Santa Lucia a áno, odtiaľto máte Alberobello (UNESCO) ako na dlani.

V lete Alberobello hostí množstvo festivalov. Ide o významný medzinárodný folklórny festival, hudobné festivaly klasickej, džezovej a populárnej hudby, zažijete tu tanec, divadlo, pouličné divadlo a detské podujatia. Konajú sa tu aj náboženské festivaly s hudobnými vystúpeniami a ohňostrojmi. Väčšina predstavení je zadarmo a pod holým nebom. Mesto má pri západe slnka pulzujúcu passeggiatu, kde sa ľudia zvyknú prechádzať až do polnoci.

Najstarším náboženstvom sveta je zrejme hinduizmus… kresťanstvo prišlo až omnoho neskôr.

V roku 1995 sme hľadali najstarší kostol sveta možno pre mnohých na zvláštnom mieste, pri hraniciach Turecka a Sýrie v bývalej Antiochii. Vraj ho založil sám svätý Peter. V roku 1190 tu pochovali v Taliansku veľmi známeho kráľa Fridricha Barbarossu (Červenofúza), ktorý sa predtým utopil v rieke v dnešnom Turecku. Na tretej križiackej výprave smeroval do Svätej Zeme.

Najstaršie kostoly sveta a ich alokácie budú pre mnohých veľkým prekvapením. Dnes sa napríklad verí, že najstarší kostol vôbec sa nachádza v jordánskom meste Aqaba. O najstarších kostoloch sveta mám rozpísaný iný blog.

Ak máte záujem o túto tematiku, v Apúlii navštívte minimálne tieto dve miesta: svätyne Monte Sant’Angelo a Egnazia Appula.

Svätyňa Monte Sant'Angelo pozostáva z veľkej jaskyne a bola v predkresťanských časoch miestom pohanského helenistického chrámu. Počnúc rokom 490 sa jaskyňa stala miestom (podľa legendy) najmenej štyroch návštev svätého Michala Archanjela, ktorý označil toto miesto ako to, odkiaľ budú vypočuté modlitby veriacich. Dary v tomto najstaršom chráme západnej Európy nechávajú pútnici už 1500 rokov a UNESCO ho od roku 2011 vzalo pod svoje krídla.

Egnazia Appula v blízkosti Salentini bola založená ešte v dobe bronzovej a neskôr opustená kvôli nájazdom Vandalov, ale hlavne preto, lebo obyvateľov kosila malária. Egnazia bola známa svojim kultom slnka. Slnko tu naozaj krásne vychádza, čo popisuje už Plínius starší v 1. storočí nášho letopočtu. Tradícia tvrdí, že ju evanjelizoval sám knieža apoštolov svätý Peter. Teda presne to, čo tvrdia v Antiochii. Egnazia je dosť od ruky, ale pre milovníkov histórie stojí za zastávku.

Castel del Monte je od ruky a tak ho navštevuje zlomok turistov. Tento hrad nie je pre každého a ideálne je mať naštudovanú jeho históriu a životopis jeho staviteľa, cisára Fridricha II., ktorý na šiestej križiackej výprave dobyl Jeruzalem. No aj tak ho exkomunikovali z cirkvi a volali ho Antikrist. Rozprával šiestimi jazykmi, mal osem oficiálnych detí a postavil mnoho krásnych hradov. Castel del Monte je tým najfascinujúcejším.

Castel del Monte ma výnimočnú hodnotu a jeho unikátnosť pre všetky kultúry - teda pre celý svet spočíva v a) perfekcionizme jeho tvaru, b) snahe o absolútnu harmóniu  c) fúzii elementov z rôznych kultúr od normanskej zo severu Európy, cez grécku klasicistickú až po moslimskú. Oktagón jeho staviteľ Fridrich videl už v Jeruzaléme a číslica 8 sa v hrade mnoho razy opakuje. Na každom poschodí nájdete 8 izieb, ktoré tvoria opäť oktagon a sú ukončené ôsmimi vežami, ktoré majú opäť oktagonálny tvar.

Hrad so svojim polygonálnym tvarom dominuje okoliu a určite je to jeden z najunikátnejších hradov na našej planéte.

Najlepšie je prečítať si môj ucelený blog o magickom hrade šťastnej osmičky. No rátajte s tým, že ak sa do blogu skutočne začítate, tak sa sem určite vyberiete. 

Moje blogy z Talianska:

Talianske tipy, neznáme mestá

Benátky - informácie, tipy, triky, história

Sardínia a Alghero

Rím pre pokročilých

Talianske víno a regióny

blogov o mojej obľúbenej krajine som napísal viac, toto je iba výber pre tých scestovanejších

Mnoho ľudí ani netuší o meste Matera a na Slovensku ho pozná málokto. Ak však doletíte do Bari či Brindisi, respektíve sa už v Apúlii nachádzate, Matera je absolútny top a doslova nutnou zastávkou - u mňa je víťazom v rebríčku najkrajšie malé mestá Európy. Toto mesto je omnoho lepšie než Alberobello a zrejme to bude vrchol vašej cesty. 

Mnohí Materu hodnotia ako najkrajšie mesto celého Talianska a ja súhlasím, že ide o skrytý šperk. Strávil som tu tri celé dni a bol som nadšený. Vyššie som Materu spomenul medzi jaskynnými hotelmi, no toto mesto je geniálne celé. 

Od Jamesa Bonda diváci očakávajú, že lokácie scén sú takmer také ohromujúce ako vysokoadrenalínové dejové zvraty. Začiatok No Time to Die nie je výnimkou a smeruje práve sem do kopcovitého mesta Matera v regióne Basilicata, kde James Bond manévruje so svojím Aston Martin DB5 v uzučkých uliciach. Ja som si tu zajazdiť nemohol, lebo policajti vstup do starého mesta dôsledne kontrolujú. Auto som musel odstaviť na parkovisku pred mestom.

James Bond však nie je prvým filmom, ktorý sa v Matere natáčal. Režiséri Materu už dlhšie volajú malý Jeruzalem. Matera totiž vyzerá ako Jeruzalem v roku nula. Keď ju uvidíte po prvý raz, ani neveríte, že čosi také na našej planéte vôbec ešte existuje. Filmoval tu aj Pier Paolo Pasolini, ktorého filmy dopozerať do konca vedeli iba diváci s veľmi silným žalúdkom. Ja som raz ostal v kine ako mladý lekár zvyknutý na všetko úplne sám. Mel Gibson tu v Matere natáčal Umučenie Krista. A vy sa tu labyrintom uličiek budete prechádzať ako v biblických dobách. 

Matera je zázrak, a to hovorím ako človek, ktorý Taliansko navštívil po prvý raz ako desaťročný. Okrem iného je Matera najstaršie mesto Talianska. To iba tak mimochodom... V návšteve Matery je mnoho chytákov, lebo toto mesto je veľké, ale iba malá časť je tou zaujímavou. Je tu veľa hotelov, ale na jednej ruke nájdete tie, ktoré stoja skutočne za to. Tipy na reštaurácie a triky na prehliadku sú v Matere o to dôležitejšie. Teraz už napríklad viem, ako mať Materu doslova sám pre seba, a aj to, že reštaurácie treba objednať dlho vopred, aby ste tu našli miesto. O Matere napíšem separátny blog. Keď ho nechcete zmeškať, tak si moje blogy objednajte kliknutím na meno autora hore pri blogu. Publikujem ich každý piatok a ide o dlhšie, niekedy náročnejšie čítanie na víkend.

Tak toto je Apúlia mojimi očami, mozaika vyskladaná z tých najlepších ingrediencií. Stredoveké mestá na kopcoch pod patronátom UNESCO, olivové prekrásne háje najhrubších olivovníkov, aké som kedy videl. Silné vína a otvorené srdcia domácich, barokové zámky a katedrály, románske hrady a pevnosti, a 800 kilometrov pobrežia– čo viac si môžete od svojej európskej dovolenky priať?

Hviezda Apúlie je na vzostupe a vy sa tam musíte rýchlo dostať, ak si chcete vychutnať fantastické jedlá, dokonalé instagramové pláže či romantické hotely skôr, než prídu masy.