Napriek dobre fungujúcej doprave by bola obrovská škoda nespoznávať toto mesto peši. Obujte si preto pohodlné topánky, ktoré oceníte po stúpaní do strmých kopcov a brázdení kľukatých dláždených uličiek. Ponúkame vám naše BUBO tipy, ako si prehliadku Prahy užiť na maximum za krátky čas a spoznať z jej topiek čo najviac. Vyrážame.

1. DEŇ

Prehliadku začíname v skorých ranných hodinách na Václavskom námestí. Buďme na chvíľku Pražanmi - naším obľúbeným stretávacím bodom bude dominanta námestia, teda Myslbekova jazdecká socha Sv. Václava. Toto pozoruhodné sochárske dielo jedného z najvýznamnejších českých umelcov symbolizuje odkaz českých dejín: patrón národa na koni v bojovej polohe so zdvihnutým prstom nabáda na ochranu duchovných hodnôt.

Ťažko by sme našli vhodnejšie miesto na začiatok prehliadky Prahy. Pre Čechov má osobitý význam. V novodobej histórii bolo svedkom všetkých prelomových udalostí v dejinách krajiny. Vyhlásenie Československej republiky pripomína dátum vyrytý do podstavca. Ale aj nástup socializmu sovietskeho typu bol odtiaľ zvestovaný vo februári o 30 rokov neskôr.

V roku 1969 sa tu upálil študent Ján Palach. V pamäti zostávajú dodnes aj demonštrácie na jeseň roku 1989, ktoré vyústili do Zamatovej (Nežnej) revolúcie a zvrhnutia vtedajšieho politického režimu. Aj dnes sa využíva na vyjadrenie nespokojnosti občanov.

Okrem protestných akcií sa na Václavskom námestí konajú aj oslavy a iné masové zhromaždenia, čo asi nikoho neprekvapí vzhľadom na jeho skutočne veľkorysé dispozície s rozmermi 750 m v dĺžke a približne 60 m v šírke. Pre hrubú ilustráciu - námestie by dokázalo pojať 15 futbalových ihrísk.

Na vrchole Václavského námestia tróni Národné múzeum, najväčšie v Českej republike! Interiér na vás zapôsobí predovšetkým bohatou mramorovou výzdobou a panteónom pod kupolou, do ktorého sa vchádza najkrajšími dverami v celej budove. Sú tu umiestnené busty a sochy českých učencov, umelcov a spisovateľov. Múzeum nadchne najmä vyznávačov mineralógie, archeológie a prírodovedy.

My sa presúvame ďalej a schádzame svahovitým Václavským námestím. Konský trh. Tak sa námestie označovalo v 14. až 19. storočí. Za pôvodným názvom netreba hľadať nič iné ako praktické dôvody. Obchodovalo sa tu totiž s koňmi, senom, trávou a obilím. Dnes je námestie rušnou obchodnou a administratívnou tepnou mesta, po oboch stranách je lemované sídlami bánk, obchodmi, reštauráciami, hotelmi, kinami a divadlami.

Plynulo pokračujeme do jednej z najvýznamnejších ulíc mesta - Na Příkopě. Aj keď točíme hlavami ako diváci pri tenisovom turnaji, nestačíme monitorovať všetky obchody renomovaných svetových značiek po jej oboch stranách.

Pozornosť zbystríme pri Slovanskom dome na pravej strane ulice. Klasicistická budova susediaca s Českou národnou bankou je centrom spoločenského, kultúrneho a obchodného života. Areál udomácňuje kancelárie, obchody, kaviarne, reštaurácie a multikiná. Toto miesto je, pokiaľ ide o premiéry filmov, akýmsi pražským Odeonom (pozn. kiná na londýnskom Leicester Square, kde sa zhlukujú davy zvedavcov, aby mohli aspoň letmo zahliadnuť hercov vystupujúcich z áut).

Pri týchto príležitostiach sa pred budovou natiahne červený koberec, okolo ktorého netrpezlivo čakajú „poľovní“ paparazzi na príchod domácich aj zahraničných hviezd.

Predtým, ako zahneme do ďalšej z ulíc dotvárajúcich pavučinku cestičiek pešej zóny, pristavíme sa pri dvoch neopomenuteľných bodoch. Najprv si kúsok nadídeme, aby sme neskrývane mohli obdivovať veľkolepú budovu v secesnom štýle -  Obecný dom. Presne na tomto mieste voľakedy stával Kráľov dvor, čiže rezidencia českých kráľov.

Václav IV. ju nechal postaviť na konci 14. storočia. Na spestrenie dní pre panovníkov komplex zahŕňal aj kúpele, záhrady a dokonca levinec. Králi sa presídlili na Pražský hrad až o jedno storočie neskôr - na podnet Vladislava Jagellonského. Miesto bolo východiskom korunovačných sprievodov kráľov a literatúra ho označuje aj ako začiatok tzv. Kráľovskej cesty.

Súčasná podoba Obecného domu z roku 1911 je výsledkom architektonickej súťaže, ktorú vyhrali architekti Antonín Balšánek a Osvald Polívka. Vyložene reprezentatívny ráz tohto objektu slúžil od jeho vybudovania na hostenie tých najvýznačnejších spoločenských akcií. Veľkej popularite sa tešia pravidelné koncerty, okázalé plesy a iné kultúrne eventy, ktoré sa častokrát konajú paralelne popri sebe.

Je si z čoho vybrať. Veď budova má asi 1 240 miestností a sál s ohurujúcou výzdobou od obloženia z mahagónového dreva cez unikátne drapérie, mozaiky, zrkadlá až po maľby od uznávaných českých maliarov ako J. Preisler a A. Mucha. Ak ste bežný turista a nie ste ani naladený na klasickú hudbu, vnútorné priestory môžete obdivovať aj ako konzument niektorej z reštaurácií alebo kaviarne. Pripravte sa ale na to, že za jedlo si budete musieť priplatiť, keďže podniky vôbec nie sú lacné.

Obecný dom však neohuruje len dekoráciou svojho interiéru. Budova prekvapuje na tú dobu mimoriadne pokrokovým vybavením a technologickou vyspelosťou. Pri vzniku bolo nainštalovaných v tom čase v strednej Európe neobjavených a nevyužívaných 28 elektrických a hydraulických výťahov, vzduchotechnický systém s diaľkovým ovládaním, potrubná pošta, centrálny vysávač, moderná telefónna ústredňa, výrobňa ľadu a chladnička.

Dom sa tak stal výrazom českej hrdosti a sebavedomia. S prihliadnutím na všetky jeho tromfy je samozrejmé, že sa tu prijímajú najdôležitejšie domáce aj zahraničné návštevy. Pri tých politického charakteru si pripomeňme, že budova sa stala súčasťou politickej histórie zopár rokov od jej postavenia, a to 28. októbra 1918, kedy bola z balkóna pred Primátorskou sálou vyhlásená Československá republika.

Zopár metrov sa vrátime a postojíme pred Prašnou bránou. Jej základný kameň bol položený už v roku 1475. O 13 rokov neskôr po presídlení kráľa Vladislava Jagellonského na Pražský hrad stratila stále rozostavaná stavba opodstatnenie a výstavba sa na čas pozastavila. Na svoje dokončenie si tak musela počkať viac než 100 rokov. A na svoje dnešné označenie ešte neskôr. Názov Prašná brána vznikol v 18. storočí z jednoduchého dôvodu. Uskladnili tu strelný prach.

Zahľaďte sa na túto grandióznu neskorogotickú stavbu. Ak by ste mali zvoliť jeden prívlastok, čo vám pri pohľade na ňu napadne, väčšina by vyslovila slovo monumentálna. Taká naozaj je. A má byť prečo. Veď jej základy siahajú do hĺbky neuveriteľných 9 metrov. Dlhší pohľad vám umožní objaviť detaily výzdoby. Brána znázorňuje sochy českých kráľov spolu so znakmi českých kráľovských miest, anjelov poletujúcich nad ich hlavami a stojaceho leva ako znak českej štátnosti.

Málokto venuje bráne toľko času, aby zrakom zablúdil aj na stenu susediacu s Obecným domom. Tá ukrýva výjavy s ľahko erotickými motívmi a malý výklenok, ktorý v stredoveku slúžil ako záchod. Ľudia boli od nepamäti vynaliezaví a vedeli si šikovne uľahčiť život. Najmä ak bola potreba naliehavá a uľavenie malo podobu 186 kamenných schodov, ktoré bolo treba zošliapať... Mimochodom, tieto točité schody vedúce na hrot veže vo výške 65 metrov sú pôvodné zo 16. storočia a využívajú sa dodnes. Vyhliadka ale stojí rozhodne za to.

Teraz už môžeme napredovať po stopách kráľov na tzv. Kráľovskej ceste a popod Prašnú bránu prejsť na Celetnú ulicu. Opäť ďalšia zo starých historických ulíc. Jej dnešný názov bol mierne upravený. Ulica sa pôvodne volala Caletná podľa početných pekárov sídliacich v prízemiach tamojších domoch, ktorí piekli povestné pletené pečivo (vianočky), tzv. calty. Tie by sa nám teraz aj celkom hodili, pretože sme od rána dosť hladní a myšlienka na maslovú vianočku nám len zintenzívňuje škvŕkanie v bruchu.

Naše prvé raňajky (a vlastne aj jedlo ako také) v Prahe prekročili mieru spokojnosti. Týmto zároveň štartujeme gastronomickú súčasť našej cesty. Gastronomický portál Taste atlas tzv. encyklopédia chutí zaradil do rebríčka najlepších pečív (sladkých aj slaných) na svete české koláče ako najlepšie v národnom meradle a pridelil im 36. miesto v celkovom hodnotení. Prebili tak svojich „krajanov“ vdolky (české lievance) a pardubický perník, ktoré skončili na 89., resp. 230. priečke.

Ďalšia zastávka patrí Staromestskému námestiu. Miesto s jedinečným genius loci rozprestierajúce sa na ploche cca jeden hektár. Je ešte pomerne skoro a my tak môžeme nerušene obdivovať celú jeho krásu a urobiť si zopár záberov bez davov turistov. Je niekoľko superlatívov, ktoré človeka ihneď napadnú v spojitosti s týmto námestím. Najstaršie, najvýznamnejšie, najkrajšie... Obklopuje ho niekoľko nemenej význačných a prekrásnych budov. Každá by vedela porozprávať svoj vlastný príbeh. Poďme teda po poriadku a prejdime si aspoň tie najhlavnejšie.

Začneme južnou časťou a povieme si zopár informácií o Dome U kamenného stolu pochádzajúcom z románskych čias. Tak ako mnohé iné domy, aj on si prešiel viacerými érami, čo sa odzrkadľuje na jeho súčasnom vzhľade. Má barokovú fasádu, ale našej pozornosti neunikne dodnes zachovaná krížová gotická klenba. V 15. storočí si budova vyslúžila názov U meny podľa zmenárne, ktorú tu zriadil Jiří z Poděbrad.

V raných rokoch 20. storočia v dome sestry Fautové založili literárny salón. Pravidelným „salónovým hosťom“ bol popredný český spisovateľ Franz Kafka. Apropo, nemal to do salóna ďaleko, keďže býval poblíž. Ale nepredbiehajme, ku Kafkovi sa ešte dostaneme. Nebol to len literárny salón a velikán Kafka, čo preslávilo tento dom. Počas rokov 1910-1911 tu pri prednáškach pre nemeckých spisovateľov a umelcov vyslovil Albert Einstein prvý krát svoju teóriu relativity.

Stáčame sa na východ a nachystajme si pre každý prípad kôš s obdivnými prívlastkami. Pred sebou máme gotickú baziliku s troma hlavnými loďami Chrám matky Božej pred Týnom (Týnsky chrám). Je charakteristická svojimi dvoma štíhlymi vežami, medzi ktorými je zapichnutý gotický štít s reliéfom Madony.

Všetko má mať svoje meno, a tak je tomu aj v prípade veží. Určite si ich zapamätáte. Severná je Eva a južná Adam. Dnu nás upúta cínová krstiteľnica. Je pôvodná a patrí medzi najväčšie a najstaršie v Prahe. Hlavný oltár zdobí obraz Nanebovzatia Panny Márie od Karla Škréty. Koho by trápili choré a boľavé zuby, mal by sa podľa legendy pristaviť pri náhrobku Tycha de Brahe a pohladkať jeho práve líce.

Sme stále obrátení k východnej časti Staromestského námestia. Dom U Kamenného zvonu z II. polovice 13. storočia sa právom považuje za najcennejší stredoveký meštiansky dom. Keď archeológovia v roku 1961 odkryli jeho barokovú fasádu, objavili tu pôvodný gotický stredoveký dom. Po rokoch prieskumu pamiatky jej bol prinavrátený gotický charakter. Dnes je táto stavba s bohato zdobeným priečelím súčasťou galérie hlavného mesta Prahy.

A nám zostal ešte jeden dom, bez ktorého by prehliadka východnej strany námestia nemohla byť kompletná - Palác Kinských. Impozantná neprehliadnuteľná budova. Vznikla v roku 1508 spojením niekoľkých domov, čo je vôbec typické pre väčšinu súčasných stavieb na Staromestskom námestí. V jej prípade troch. Palác bol za svojho života, opäť rovnako ako iné domy na námestí, niekoľkokrát prestavaný. Narodila sa tu Bertha von Suttner, sekretárka Alfreda Nobela, ktorá ako prvá žena získala Nobelovu cenu za mier. Dnes palác poskytuje svoje sály na výstavu grafických zbierok Národnej galérie.

Obraciame sa na sever námestia priamo na Chrám Sv. Mikuláša s farbistým osudom. Pôvodne gotický kostol neskôr pripadol benediktínom a bol prestavaný do barokového štýlu. V polovici 19. storočia sa stal pravoslávnym a po I. svetovej vojne prešiel pod správu československej husitskej cirkvi, ktorej patrí dodnes. Vo vnútri vás nadchne stropná výzdoba s freskami zachytávajúcimi životy svätcov a korunový luster ako dar od ruského cára Mikuláša II. Kostol má úžasnú akustiku, vďaka ktorej sa využíva na pravidelné hudobné koncerty.

Na severnej strane námestia si svoju dôležitosť uchováva Pražská Mestská poisťovňa. V súčasnosti sa budova ocitla vo sfére politiky. Sídli v nej Ministerstvo pre miestny rozvoj Českej republiky. Bývalá funkcia domu sa odráža aj na fasáde budovy. Môžeme si všimnúť fresku s motívom poisťovne, ale aj univerzálny symbol - znak mesta Prahy.

Pri skúmaní ďalších detailov postrehneme zobrazenie motívov prírodných živlov dotvorených alegóriou ohňa a vody. Viac viditeľné sú sochy chlapcov so džbánmi na balkóne nad hlavným vchodom a, samozrejme, alegorické mramorové sochy v spodnej časti budovy, ktoré stelesňujú jednotlivé fakulty Karlovej univerzity v Prahe - lekársku, právnickú, filozofickú a teologickú.

Poslednou stanicou pred vrcholom je Dom u Minuty. Býval tu už spomínaný známy český spisovateľ Franz Kafka. Dom sa v 18. storočí volal U Bieleho leva podľa sošky bieleho leva, ktorý bol charakteristickým znakom tejto renesančnej budovy. Jeho replika zdobí aj v dnešných dňoch jeden z rohov objektu. V časoch staršieho označenia dom vlastnil lekárnik a zriadil tu lekáreň. Dom zmenil názov, keď dostal novú úlohu. Lekáreň vystriedala predajňa tabaku, ktorý sa predával nadrobno nasekaný (minuciózny).

Prichádza na rad viac ako čerešnička na torte. Staromestská radnica a jej legendárny Orloj. Za svoj vznik v roku 1338 vďačí kráľovi Jánovi Luxemburskému, ktorý povolil Starému Mestu postaviť si vlastnú radnicu. Vznešenému účelu poslúžil dom Wolflina z Kamene a okolité budovy, ktoré sa k tomuto domu postupne pripájali.

Na stavbe sa podpísali všetky vývojové slohy. Jej základy sú, ako pri prevažnej časti domov na námestí, románske. Exteriéru aj interiéru ale dominujú gotické prvky, príkladom je bohato zdobený gotický portál a okno so znakom Starého Mesta a Českého kráľovstva.

Pokiaľ ide o interiér, najcennejšou miestnosťou je nepochybne Radná sieň, kde sa od roku 1871 konajú svadby, čo musí byť nielen pre nevestu a ženícha, ale aj všetkých pozvaných hostí obrovský zážitok. Okrem svadieb radnica poskytuje priestory aj slávnostným zasadaniam mestských orgánov.

Kto by si chcel pozrieť námestie (a nielen to) z vtáčej perspektívy, má možnosť vystúpiť na radničnú vežu, pristavanú v roku 1364 a užiť si tak výhľad z výšky 69,5 metra.

Ťažiskovou atrakciou radnice, ale aj celého námestia opradenou tajomnom, je Staromestský orloj z roku 1410. Ide o najstarší fungujúci orloj na svete. Vytváral sa postupne. V roku 1402 na veži pribudli klasické hodiny a následne zvon. Bodku za dielom dal hodinár Mikuláš z Kadaně, ktorému radil najlepší pražský matematik a astronóm Ján Šindel.

Spolu tak zostavili mechanický hodinový stroj a astronomický číselník. Dnešnú podobu mu vtisol až hodinár Ján Hanuš a Ján Táborský. My využívame čas, ktorý nás delí od najbližšej celej hodiny a vyberáme si pohodlnú kaviareň na prémiovom mieste hneď naproti. Zatiaľ si popíšeme jeho základné komponenty, čo nám pomôže lepšie pochopiť celú hru.

Orloj má štyri pomyselné poschodia s astrologickým kontextom. Znamenajú vesmír, ktorý je zložený zo štyroch živlov – zem, vzduch, oheň a voda. Zem symbolizujú vstupné dvierka, vodu kalendárna doska, vzduch astrolab a oheň apoštoli a kohút.

Predstavme si Orloj ako sústavu strojov. Každý riadi určitú časť. Hlavný stroj má tri ozubené kolieska, udávajú jednotlivo pohyb Slnka, Mesiaca a Zvieratníka. Slnečné sa za jeden deň otočí okolo svojej osy s tým, že za rok obehne všetky znamenia zvieratníka. Mechanizmus, ktorý dáva do pohybu vnútorný ciferník, má po obvode 24 gotických číslic.

Vypovedá údaj o starom českom čase, pri ktorom sa deň začínal západom slnka. Orloj je nielen vizuálna lahôdka. Je sprevádzaný typickým zvukom, ktorý nastane pri spustení bicieho a zvoniaceho stroja každú celú hodinu po uzavretí dvierok s apoštolmi.

Z Orloja sa dá tiež odčítať fáza Mesiaca, a to prostredníctvom stroja Mesiaca, čo je v preklade malá guľa s tmavou a svetlou časťou, ktorá sa natáča do strán. Celé to dopĺňa stroj ťahajúci malý vozík s apoštolmi a kohútom. Pružiny tohto stroja ovládajú aj mechanizmus okeníc a pohyby sôch na vonkajších stranách, konkrétne Smrtky a Lakomca.

Na Orloj sa viaže niekoľko povestí a legiend. Jedna z nich hovorí o samotnom autorovi diela. Majster Hanuš bol po vyhotovení Orloja údajne oslepený, aby dielo nemohol nikdy skopírovať. Iná legenda hovorí, že akonáhle sa Orloj na dlhšiu dobu zastaví, zapríčiní to zlé a temné časy pre český národ.

Spečatí to kývnutím hlavy tajomná postava Kostlivca, ktorá inak ťahá lano a vyzváňaním štartuje pochod apoštolov. Český národ môže vyslobodiť jedine chlapec narodený o polnoci na prelome rokov. Musí však podať nadživotný fyzický výkon. Ľud vykúpi len v prípade, ak pri obnovení Orloja o polnoci prebehne od Týnskeho chrámu cez celé námestie k radnici a stihne to pred posledným úderom hodín.

Po vypití espressa akurátne načasovaného pri divadelnej hre v podaní Orloja mierime do stredu námestia k jeho stĺpom. Najprv si prehliadneme pieskovcový Mariánsky stĺp. Je to replika stĺpa vytýčeného v roku 1650 pri oslobodení Prahy od Švédov. Zo stredu námestia vytŕča Pomník Jána Husa ako pamiatka náboženského reformátora. Secesnému bronzovému stĺpu v strede kraľuje Ján Hus, okolo ktorého sú roztrúsení jeho prívrženci a stúpenci.

Žiaľ neboli to len slávnostné udalosti potešujúce oko ako napr. korunovačné sprievody, čo si námestie pamätá. V minulosti bolo aj epicentrom popráv. Najtragickejšia sa odohrala v roku 1621, kedy tu bolo popravených 27 popredných účastníkov boja českých stavov proti Habsburgovcom. Smutnú udalosť pripomína 27 krížov a symboly tŕňovej koruny na chodníku námestia pri radnici.

Nespúšťajúc oči z kamennej dlažby hľadáme pražský poludník. S parametrami 14 stupňov a 25 minút východne od Greenwichu je vyznačený na mieste, kde dopadal tieň z Mariánskeho stĺpu na pravé poludnie za slnečného počasia.

S mixom rôznych pachov prevažne zo stánkov rýchleho občerstvenia námestie opúšťame. Výpary sú ešte silnejšie počas sviatkov Veľkej Noci a Vianoc, kedy sa tu rozložia obľúbené sezónne trhy. Veď námestie žilo obchodom dávno predtým, ako ho začali formovať už predstavené budovy. Od 10. storočia tu bolo rušné trhovisko s drahými látkami, exotickým korením, hrnčiarskymi a drevenými výrobkami, ovocím a zeleninou, zverinou a aj rybím trhom.

Keďže stálo na križovatke európskych obchodných ciest, predávali tu aj cudzí kupci. Tí museli svoj tovar najprv precliť v colníci (Ungelt) v Týnskom dvore. Areál Ungeltu dnes tvorí 18 unikátnych domov a dá sa tu príjemne posedieť a trochu si oddýchnuť v niektorom z podnikov alebo večer si zájsť do divadla.

My sme už sedeli, takže ideme ďalej a vzhliadame k Parížskej ulici, ktorá sa spriechodnila v 19. storočí demoláciou niekoľkých domov na Staromestskom námestí. Prepychová nákupná trieda, kde ako vstupenka bude postačovať zlatá kreditná karta. Inak vám, tak ako nám, nezostáva nič iné, len praktizovať vizuálny shopping a snáď aj nechať sa inšpirovať svetovými návrhármi luxusných značiek, ktoré sú v tesnom závese jednej za druhou po oboch stranách ulice.

Josefov, Židovské ghetto, Židovská štvrť... Bavíme sa stále o tom istom – najmenšom katastrálnom území Prahy s ťaživým odkazom na nedávnu históriu. Osud pražských Židov sa uberal rovnako hrozivým smerom ako ostatných Židov v rámci Európy. V priebehu II. svetovej vojny boli násilne deportovaní do koncentračných táborov.

Majetok, ktorý po sebe zanechali, sa skonfiškoval. Časť z neho sa však podarilo zachrániť a dostal sa do opatery Židovského múzea, ktoré je dnes druhým najväčším židovským múzeom na svete a tvorí najzachovalejší celok židovských pamiatok v Európe. Vyberieme aspoň tie najkľúčovejšie.

Staronová synagóga pochádza z konca 13. storočia a radí sa medzi to najkrajšie, čo ponúka pražská gotika. Súčasne sa teší prvenstvu v rebríčku najstarších zachovaných synagóg v Európe. Dodnes sa tu slávia bohoslužby. Interiér nás ohúril. Päťdielna rebrová klenba na dvoch osembokých pilieroch nemá konkurenciu. Dvanásť úzkych okien zodpovedá počtu dvanástich kmeňov Izraela.

Na kamenných konzolách prevládajú spomedzi rôznych rastlinných motívov vínne révy. Stred hlavného sálu obsadzuje vyvýšené pódium s pultom na predčítanie z Tóry. Chránia ho mreže z neskorej gotiky. Tóra je uchovávaná na východnej strane synagógy v smere k Jeruzalemu. Zakrýva ju opona so symbolmi Jeruzalemského chrámu. Židia ju považujú za posvätnú a predčítavajúci sa jej nesmel dotknúť holými rukami, takže strany obracal strieborným ukazovátkom.

Z pultu na pravej strane sa vedú bohoslužby. Po obvode sály sú dodnes rozmiestnené sedadlá. Všimli sme si, že nad sedadlom č. 1 visí na stene Davidova hviezda. Na tomto mieste vraj sedával legendárny rabín Löw. Viaže sa k nemu jedna legenda. Údajne vytvoril z hliny umelého človeka Golema alebo akéhosi sluhu na vykonávanie domácich prác. Golem disponoval neuveriteľnou silou a nevyčerpateľnou energiou vďaka zázračnému papieriku s posvätným textom, ktorý mu rabín vždy, keď ho potreboval oživiť, vložil do úst.

So zvláštnymi pocitmi skľúčenosti prechádzame popri Starom židovskom cintoríne. Cez medzery v oplotení sa pozeráme na obrovské množstvo náhrobných kameňov a hrobov. Čísla sú alarmujúce - 12 000 náhrobných kameňov a 80 000 hrobov v 12 vrstvách nad sebou.

Ešte tri vety k Pinkasovej synagóge z 15. storočia. Posledný archeologický prieskum tu odhalil dobre zachovalé pozostatky stredovekých rituálnych kúpeľov – Mikvy. Interiér synagógy je pamätníkom obetí židovskej genocídy. Mená viac ako 77 000 Židov z Čiech a Moravy napísané na stenách synagógy sú vyzývajúcou pamiatkou všetkých tých, ktorých život predčasne vyhasol krivdami nacizmu.

História sa, žiaľ, nedá pozmeniť. Musíme ju prijať. Mali by sme sa ale z nej poučiť a vyvarovať sa nenapraviteľným chybám, ktoré by nevyvolali katastrofu len pre našich súčasníkov, ale boli aj traumou pre budúce generácie.

Od obeda nás už delí iba jedna krátka zastávka. Je ňou novorenesančná budova na námestí Jána Palacha na prvom brehu Vltavy Rudolfinum. Sídli v nej obrazáreň a symfonický orchester Českej filharmónie. Ani ten najvydarenejší koncert by nám teraz neurobil väčšiu radosť ako porcia dobrého jedla.

Výber padol na reštauráciu Marina Ristorante na brehu Vltavy a keďže nám dnes praje počasie, sadáme si rovno k stolíku na vrchnej palube tejto lode. Čerstvým domácim cestovinám sa nedá nič vytknúť. Idylický moment dotvára panoráma Hradčian na opačnej strane rieky smerom naľavo. Ale tým zase predbiehame a odtajujeme tromf zajtrajšieho dňa.

S plným žalúdkom bez najmenších problémov zvládneme jeden z najväčších stavebných komplexov v Európe. Baroková knižnica, Astronomická veža, Zrkadlová sieň...to všetko sa tam ľahko zmestí, keďže ide o najväčší historický areál hneď po Pražskom hrade. Voľakedy slúžil ako jezuitské kolégium, dnes je sídlom Národnej knižnice Českej republiky a Štátnej technickej knižnice. Áno, hovoríme o budove Klementinum.

Nádherná baroková knižničná sála v dnešnej podobe výsledok precíznej práce Kiliána Ignáca Dientzenhofera so vzácnymi freskami na tému veda a umenie je dielom samým o sebe. Je zároveň najstaršou sálou Klementina a schováva hotové poklady. Obsahuje viac ako 6 miliónov dokumentov s ročným prírastkom približne 70 000 titulov.

Sú v nej uložené aj vzácne rukopisy, ohrozené tlačoviny, grécke papyrusy datujúce sa do 1. storočia n.l., najťažšia kniha Lobkovický graduál s hmotnosťou presahujúcou 70 kg a najdrahší dokument celej zbierky, ktorého hodnota sa odhaduje na viac ako 43 miliónov eur.

Okrem kníh nás zaujali geografické a astronomické glóbusy, ktoré skonštruovali tamojší jezuiti. Najnavštevovanejšou časťou Klementina je Astronomická veža, odkiaľ sa návštevníkom naskytne úchvatný výhľad na downtown Prahy. Všetkých 172 točitých schodov bolo starostlivo naukladaných jeden na druhom a stavba veže bola dokončená v roku 1751.

V tom istom roku sa tu zriadila aj hvezdáreň. Štyri roky neskôr sa zaviedlo pravidelné meteorologické meranie, čím sa Klementinum stalo najstaršou meteorologickou stanicou v strednej Európe. Vedeli ste, že táto česká pamiatka má aj svoju vlastnú hviezdu na nebi? Presne tak, je po nej pomenovaná planétka 3386.

Lokálne trhy sa vždy tešia obľube turistov. Nie je tu potreba sa sústrediť či nasávať dôležité informácie a fakty. Na druhej strane, väčšinou sa na nich dá to-čo nakúpiť, ochutnať, ale aj spoznať. Trhy totiž majú vysokú výpovednú hodnotu o kultúre ľudí, zvykoch aj mentalite krajiny. Nám je česká mentalita známa a blízka, ale nenecháme si ujsť najstaršie zachované trhovisko v Prahe.

Výmena tovarov sa tu rozvinula už v roku 1232. V stánkoch sú dnes na predaj okrem zeleniny a ovocia suveníry a tu sa fantázii medze nekladú. Na pultoch sú vkusne naaranžované sklenené šperky, ručne vyrábané české sklo, ozdobené krabičky, drevené hračky... Objavili sme aj fontánku s pitnou vodou, ktorá je praktická, ak si potrebujete umyť zakúpené ovocie alebo zeleninu, alebo sa len trochu osviežiť a napiť.

Pomaly sa zvečerieva a vtedy chytí Praha druhý dych a premení sa na mesto nespútanej zábavy. Veď v celosvetovom meradle sa teší prvej pozícií v počte barov a krčiem na hlavu. Tým predbieha Las Vegas a Orlando na II. a III. mieste. Kto by aj mal ambíciu pochodiť všetky bary a krčmy, zrejme by neuspel. Takže si treba vybrať podľa vlastných nastavených kritérií.

My v BUBO si vyberáme tie, ktoré sú niečím špeciálne a vytŕčajú z priemeru. Takýmto je pivovar U Medvídků, pomenovaný podľa svojho majiteľa Jana Medvídka. V roku 2005 prebehla rekonštrukcia, ktorá krčmu pretransformovala na „Dom piva“ pozostávajúci z kongresovej sály, pivovarského obchodu a minipivovaru.

Varia nefiltrované pivá čisto z prírodných surovín, ktoré nechajú vykvasiť v drevených sudoch. Odpichujú sa od stredovekej technológie.

Aj keď už v nohách cítime nachodené kilometre a bohaté dojmy dosiahli kapacitu dnešného dňa, cestou na večeru zvládneme posledný bod, ktorým je Národné divadlo. Priblížme si začiatky divadla ako takého. Bola to cirkev, ktorá v 12. storočí započala s prvými divadelnými hrami. Tie sa odohrávali v chrámoch a areáloch kláštorov a hercami boli kňazi a rehoľníci, ktorí tak stvárňovali aj ženské postavy.

Texty boli v latinčine, ktorá bola pre cirkev familiárny jazyk. V 13. storočí na scénu prichádza výraznejší vplyv svetského prostredia a zamiešava aj divadelné karty. Dej hier má zrazu ľahšiu povahu a vhodnou kulisou sa stávajú ulice a trhoviská. Aj 14. storočie prinieslo, čo sa divadla týka, novinky.

Po založení univerzity začali herci hrať podľa scenárov v češtine a s príchodom renesancie a výstavbou šľachtických palácov sa dejiská presunuli do ich veľkých sál. Všetci rozumieme, že hry boli v tomto prípade privátne. Prvé divadlo pre širokú verejnosť, ktoré odohralo predstavenie v českom jazyku, sa datuje do roku 1771. Stále sa však bavíme o provizórnom prostredí.

V 40. rokoch 19. storočia vznikli viaceré iniciatívy s cieľom presadiť zriadenie kamenného divadla. Ako to už býva, dosiahnutiu úspešného konca bránili tendenčné snahy zástancov tejto myšlienky, ktorí stáli v znepriatelených skupinách proti sebe. Kompromis sa rodil ťažko a divadlo uzrelo svetlo sveta až v júni roku 1881 s otváracím predstavením opery Bedřicha Smetanu Libuša. V tom čase už bol hluchý, no napriek tomu hru sám dirigoval.

Divadlo má nádherný interiér aj exteriér s nezameniteľnou zlatou kupolou. Spolu so zlatom, ktoré zdobí vnútorné priestory, bolo použitých okolo 3 kg zlata. V miestach, kde dochádza k vyšším oderom, muselo byť zlato nahradené trvanlivejším kameňom, ktorý je ale od zlata na nerozoznanie. Hlavné foyer vystavuje 14 cenných lunetových obrazov a 4 rozmerné plátna. V popredí stojí bronzová socha od Jozefa Václava Myslbeka.

Ak by ste mali to šťastie zúčastniť sa tu divadelného predstavenia, odtrhnite na chvíľu oči od javiska a prezrite si aj strop vyzdobený ôsmimi alegóriami umenia od Františka Ženíška – tanec, mimika, lyrika, epika, hudba, maliarstvo, sochárstvo a architektúra.

Dnešný deň zakončíme typickým českým jedlom a pohárom vychladeného piva. A kde? Predsa v najstaršom pražskom pivovare U Fleků. Krčma funguje od roku 1499 a ich povestnému 13˚ ležiaku holdovali napr. Ján Neruda, Josef Kajetán Tyl a Ján Werich.

Interiér je členitý. V lete sa dá posedieť pri dlhých drevených laviciach vo vnútornom dvore. V horšom počasí hostia ocenia útulné hostinské miestnosti. Nakukli sme aj do sál s okúzľujúcim kazetovým stropom, kde sa usporiadajú kabaretné predstavenia. Ochutnajte pražskú šunku alebo údenú krkovičku s chrenom a horčicou, ale po celodennom chodení si môžete bez výčitiek svedomia dopriať flekovský guláš so žemľovou knedľou alebo špecialitu podniku - pečené koleno.

Atmosféra večere bola fantastická. A nebolo to len pribúdajúcim počtom čiarok na papieriku položenom na okraji stola - indikujúcim pre obsluhu množstvo vypitých pív.

2. DEŇ

Opäť sme si privstali a získali tým drahocenný náskok v porovnaní s ostatnými turistami, ktorí dospávajú prehýrenú noc. A eso, ktoré zaraďujeme hneď na úvod dnešného dňa si zaslúži obetovať kúsok ranného spánku a poraziť lenivosť. Karlov most spolu so Staromestským námestím a Hradčanmi utvára trojicu „must see“ miest, ktoré sú pre každého návštevníka Prahy tzv. povinnou jazdou na Kráľovskej ceste – ich spojnici.

Odhaľme najprv niečo z dávnej histórie. Juditin most. Tak sa volal predchodca slávneho Karlovho mosta. V roku 1342 ho takmer úplne zničila povodeň a tým vystala potreba nahradiť ho novým. Veď do roku 1841 to bol jediný most cez rieku v tomto meste.

A aj keď bola Praha v tých časoch podstatne menšia a mala zlomok jej dnešného obyvateľstva, výstavba nového mosta sa javila ako absolútna nevyhnutnosť pre komunikáciu ľavého a pravého brehu Vltavy. Pre hrubú ilustráciu, dnes vedie v Prahe cez Vltavu alebo jej časť 32 mostov, mostíkov a lavičiek (oficiálne čísla udávajú 18, čo značí počet mostov v pravom zmysle slova).

Na naprojektovanie mosta povolali skúseného architekta Petra Parléřa. Základný kameň položil sám Karol IV. 9. júla 1357 o 5.31 h ráno. Všimnite si magickú kombináciu čísiel „1357-9-7-5-31“. Výstavba trvala dlhých 45 rokov. Karol IV. sa nestihol po ňom prejsť. Zomrel skôr, ako bol most dokončený. Nakoniec nebolo to jednoduché dielo.

Je dlhý 516 metrov, široký 9,5 metra a zdobí ho 16 oblúkov. Ani svoj názov nezískal hneď. Po „otcovi národa“ bol pomenovaný v roku 1870. Predtým sa používali označenia Kamenný most alebo Pražský most z prostých dôvodov – obe mená ho jasne identifikovali. Jedna z povestí hovorí, že murári pridávali do stavebných prísad mosta vajíčka, aby bol pevnejší. A šokujúce je, že rozbor prítomnosť vajec v stavebnej konštrukcii mosta naozaj potvrdil...

Dokážete si predstaviť Karlov most bez sôch? Tí, ktorí majú bujnú fantáziu, asi áno, no nebol by to už Karlov most. Dnes ich je vyše 30, ale pribúdali postupne. Najviac cez obdobie baroka. Najstaršou sochou je Sv. Ján Nepomucký, ktorý bol spovedník manželky kráľa Václava IV. Žofie. Viazalo ho spovedné tajomstvo a nechcel prezradiť kráľovi, s čím sa mu manželka pri spovedi zverila. Tak ho umučili a zhodili do Vltavy.

Jeho socha ako patróna pri prírodných pohromách a potopách je jediná odliata z bronzu, socha Sv. Filipa Benícia je z mramoru a zvyšné sú z kameňa. Prechádzame mostom, príjemne nás oblizujú lúče ranného slnka a my míňame jednotlivé sochy Sv. Jána Krstiteľa, Sv. Jozefa s Ježiškom, Sv. Františka Borgia, Sv. Cyrila a Metoda (sochy, ktoré boli navrhnuté a dodané na náklady ministerstva školstva), sochy liečiteľov Sv. Kozmu a Diaminu (dodané z iniciatívy Lekárskej fakulty UK), Sv. Františka z Assisi, Sv. Václava...

Medzi 10 a 11 plastikami sa nachádza socha rytiera z Brunswicku s krotkým levov. Je jedinou sochou umiestnenou mimo mosta za jeho plotmi na podpere.

Most ožíva a pripravuje sa na svoj dlhý deň a neskorú večierku. Predavači si rozkladajú provizórne obchodíky s magnetkami, odznakmi a ručne vyrábanými korálikmi. Pouliční maliari, hudobníci a rôzni artisti. Tí všetci sa snažia nájsť optimálne miesto, kde by dokázali prilákať čo najviac turistov.

Vymedzme si ešte most jeho vežami, ktoré sa týčia po oboch stranách. Staromestská mostná veža bola súčasťou Staromestského opevnenia. Jej bohatá plastická výzdoba pripomína podobizne oboch panovníkov, za vlády ktorých bola postavená. Karol IV. zaujíma pozíciu vľavo a Václav IV. vpravo, medzi nimi Sv. Vít, Sv. Zikmund a Sv. Vojtěch.

Voľakedy slúžila ako väzenie pre dlžníkov  a na stenách sa dajú čítať nápisy mien väzňov. Malostranské mostné veže nie sú rovnako vysoké. Nižšia  Juditina veža bola v minulosti súčasťou Juditinho mosta. Vyššia veža je nie celkom vydarenou kópiou Staromestskej mostnej veže. Spravuje ju Pražská informačná služba.

Riešime dilemu, či je to silou trdelníka alebo skôr myšlienkou, že rovnakú cestu museli zabsolvovať aj korunovačné sprievody, ale chôdza po prudkej Nerudovej ulici nám rýchlo ubieha a každý meter nahor zvládame bez najmenších problémov a zadýchania. Meno nesie po populárnom českom spisovateľovi Janovi Nerudovi, ktorý tu býval a aj z tejto malebnej lokality čerpal námety pre svoju literárnu tvorbu. Spomeňme Malostranské poviedky vyžarujúce autenticitou príbehov a nadčasovým presahom.

Sme pri Strahovskom kláštore a tú istú trasu by sme boli schopní vzápätí zopakovať. Výzva pre tých, ktorí majú horšiu kondíciu – skutočne sa oplatí zaťať zuby a vyšliapať až nad úroveň Pražského hradu. Že to stálo za to, odprisaháte okamžite pri pohľade na tento najstarší premonštrátsky kláštor založený v roku 1140. Areál Strahovského kláštora zahŕňa niekoľko dôležitých budov. Pre časovú obtiažnosť dnešného programu si stručne popredstavujeme tie najpodstatnejšie.

Bazilika Nanebovzatia Panny Márie je hlavným kostolom kláštora. Barokový interiér baziliky skrášľujú početné fresky od hviezdnych autorov a nástenné obrazy zo života Sv. Norberta, zakladateľa premonštrátskeho rádu. Ten tu má aj svoju hrobku, rovnako ako kráľ Vladislav II. a Albrecht z Valdštejna.

Jednou z najzaujímavejších častí Strahovského kláštora je Knižnica, ktorá je po obsahovej aj architektonickej stránke jeho absolútnym drahokamom. Uchováva diela vedeckého rázu, teologické rukopisy, prvotlače aj zakázané knihy. Staviteľom najstaršej knižničnej haly, Teologickej sály, bol architekt Giovanni Dominico Orsi.

Nájdeme tu prevažne teologickú literatúru, na jej severnej strane sú dôsledne zoradené rôzne vydania Biblie. Filozofická sála v klasicistickom duchu ukrýva pestrú zbierku lekárskych, farmaceutických, právnických, matematických, astronomických a geografických kníh.

V čase svojho vzniku sa mimoriadnej obľube dostávalo Kabinetu kuriozít, ktorý je synonymom dnešných múzeí. Vystavoval rozličné minerály, živočíchy aj ich anomálie. Aj dnes môžeme poobzerať roh z narvala, ktorý bol v minulosti považovaný za roh bájneho jednorožca.

Finále kláštora bude absolútnou špičkou ľadovca pre nadšencov výtvarného umenia. Strahovská obrazáreň bola od samotného zrodu kláštora jeho neoddeliteľnou súčasťou a dajú sa tu vidieť obrazy od európskych velikánov ako D. de Q. Ravesteyn, A. van Dyck, S. Ricci, P. Batoni, F. M. Purgau alebo J. K. Liška.

Cestou dolu sme natrafili na Klaster Monastery Beer Garden. Reštaurácia s komplikovaným menom nás nalákala na jedinečnú vyhliadku. Neklamali a káva pred prehliadkou Hradčanov bola dobrým nápadom. Kým prídeme k Hradčanskému námestiu, budeme mať ešte dve drobné medzi-prestávky na miestach, ktorých opomenutie by bolo hrubým turistickým prehreškom.

Našťastie na to, aby sme sa dostali od jej jednej k druhej, nemusíme merať kilometrové vzdialenosti. Stoja oproti seba na tom istom, Loretánskom námestí. A tam nás v sekunde upútala grandiózna stavba z obdobia raného baroka, ktorá je súčasným sídlom Ministerstva zahraničných vecí ČR.

Černinský palác nechala v 17. storočí postaviť rodina Černínovcov so silným spoločenským statusom vo vtedajších vyšších kruhov ako prejav súperenia s rodom Habsburgovcov. Diplomat Ján Černín bol dlhé roky vyslancom monarchie v Benátkach a zamiloval sa do talianskeho umenia. Na stavbu paláca preto oslovil renomovaných talianskych architektov ako Lorenzo Bernini a Francesco Caratti.

Budova bola pod vplyvom rôznych okolnosti viac krát zničená a zrekonštruovaná. Na jej obnove sa ale vždy podieľali architekti so zvučnými menami - František Kaňka, Anselmo Lurago, Antonín Wolf, Pavel Janák, takže jej to na kráse neubralo. Žiaľ palác je nositeľom pochmúrnej udalosti, ktorá sa tu odohrala v marci roku 1948.

V tom čase úradujúci minister Jan Masaryk, ktorý mal v paláci aj svoj súkromný byt, bol ráno nájdený mŕtvy na nádvorí pred zadným traktom budovy. Dodnes sa nepodarilo vyšetriť záhadnú príčinu jeho smrti a rozlúsknuť, či otvorené okno na jeho byte napovedá o možnej samovražde, alebo je stopou násilnej vraždy.

Kostol Narodenia Pána si každý lepšie zafixuje ako jednoducho Loretu. Dala ju postaviť v 17. storočí grófka Katarína z Lobkovic. Základom je svätá chyža. V preklade ide o malý domček, ktorý má napodobňovať príbytok, kde žila Panna Mária v Nazarete. Hovorí sa, že na jeho výstavbu sa doviezli tehly priamo z talianskej Lorety.

V súčasnosti chyža uchováva súbor liturgických predmetov s astronomickou hodnotou a doslovný poklad, Diamantovú monštranciu, ktorá je posiata 6 222 diamantami. Majoritná časť turistov si Loretu zapamätá vďaka jej legendárnej zvonkohre umiestnenej na priečelí hodinovej veže. Tvorí ju 27 loretánskych zvonov a bola darom od bohatého malostranského obchodníka Eberharda z Glauchova.

Zvonky, ktoré hrajú každú hodinu barokovú mariánsku melódiu, sú dielom amsterdamského hodinára a každý má svojho krstného otca z radov vysokej šľachty. Nad prvým z nich prevzal ochrannú ruku dokonca cisár Leopold I. 

V snahe stihnúť výmenu stráže sa svižným tempom presúvame k najrozsiahlejšiemu hradnému komplexu na svete s rozlohou 70 000 m². Od dvanástej hodiny nás delí menej ako 5 minút a my netrpezlivo čakáme na slávnostné striedanie vojakov Hradnej stráže s fanfárami a výmenou štandardy, ktoré možno zažiť každý deň s odbitím pravého poludnia na I. nádvorí Pražského hradu. Na stanovištiach sa vojaci striedajú každú celú hodinu od 7.00 do 20.00 h.

Po odsledovaní celého aktu sa púšťame objavovať klenoty areálu. Ešte predtým letmo načrieme do jeho histórie. Prvopočiatky hradu vedú do roku 880 a k osobe kniežaťa Bořivoja z rodu Přemyslovcov, ktorý na hradnom kopci vybudoval drevený palác opevnený priekopou a hlineným valom. Prvou kamennou stavbou bol kostol Panny Márie. Dochovali sa z neho len fragmenty.

Neskôr vyrástla Bazilika Sv. Juraja a rotunda Sv. Víta, ktorú nechal postaviť knieža Václav v 20. rokoch 10. storočia. V roku 973 nadobudol hrad dvojaké poslanie. Nebol len sídlom hlavy štátu, ale po založení pražského biskupstva sa stal aj rezidenciou biskupa.

Počas vlády Karola IV. nastalo obdobie rozmachu. Hrad získal status cisárskej rezidencie, bol rozšírený Kráľovský palác a posilnené opevnenia. Aj základný kameň Chrámu Sv. Víta sa položil práve cez éru Karla IV. Ďalší panovníci sa presídlili do Obecného domu a hrad upadal. Oživenie a taliansky nádych renesancie priniesol Ferdinand Habsburský.

Za vlády cisára Rudolfa II. dosiahol hrad svoj vrchol. Jeho renesančná prestavba prispela k tomu, že sa považoval za centrum ríše, európskej kultúry a vedy. Zveľadili sa záhrady a objekty koniarní, do ktorých pribudli vzácne španielske žrebce. Nasledovné roky hradu opäť nepriali. Toto obdobie sa spája so saskou a švédskou okupáciou, hrad poznačila 30-ročná vojna. S nástupom Márie Terézie na navrátila priazeň a z hradu vznikol reprezentačný zámocký komplex. Po roku 1989 sa hrad viac sprístupnil verejnosti a otvoril doposiaľ mnohé nepoznané zákutia.

Na II. nádvorie prechádzame popod Matyášovu bránu, ktorá je označovaná ako najskoršie barokové dielo v Čechách. Je dielom talianskeho architekta G. M. Filippiho a po oboch stranách ju hrdo zdobia vlajky Českej republiky. Celé II. nádvorie ohraničujú krídla Nového paláca. Severné krídlo zapĺňa Španielska sála, ktorá je najväčším slávnostným priestorom hradu.

Najnavštevovanejším je III. nádvorie, ktoré skrýva najväčšie turistické magnety celého komplexu. No a ak ste zvedaví, ktorú časť okupuje česká hlava štátu, tu máte odpoveď. Sídlo prezidenta ČR sa nachádza rovnako na III. nádvorí, konkrétne v jeho južnom trakte. Do oka vám padne aj vysoký obelisk. Mal byť ešte vyšší, ale jeho pôvodná výška sa nedobrovoľne zrezala počas transportu zo svojho „rodiska“ Mrákotína.

ulový monolit je úctou pamiatky obetiam I. svetovej vojny a financoval ho sám T. G. Masaryk zo súkromných zdrojov. Urobte si fotografiu aj pri bronzovej soche Sv. Juraja bojujúceho s drakom. Je to jedna z najvýznamnejších českých gotických sôch a to, že ide len o jej repliku bežný turista nepostrehne. Pokiaľ by ste trvali na tom, že musíte vidieť jej originál, vyberte sa do Národnej galérie.

Katedrála Sv. Víta

Tým najväčším lákadlom a šperkom III. nádvoria je nepochybne Katedrála Sv. Víta, ktorá je pre Čechov duchovným symbolom. Chrám, vrátane jeho celého obsahu, akoby stelesňuje prierez dejín a v skratke interpretuje históriu ČR od 10. do 20. storočia. Písal sa rok 925, keď dal knieža Václav I. postaviť na mieste rotundy Sv. Víta nový kostol. To boli prvopočiatky existencie tohto skvostu.

S postupom času naberal chrám priamoúmerne na kráse aj význame. Trojloďová bazilika prešla počas pápežstva dospievaním a za vlády Karola IV. za pomoci architektov Matyáša z Arrasu a Petra Parléřa vyrástla v éterickú gotickú katedrálu. Svoju hodnotu sebavedome obhajovala pri bohoslužbách aj korunovačných obradoch. Vzrušene komentujeme vstupné bronzové dvere s nádhernými reliéfmi. A to netušíme, čo nás čaká dnu.

Interiér nám vyrazí dych. Hlavná loď je riešená súvislou sieťovou klenbou, ktorá bola na tomto mieste použitá prvý krát v Európe. Postranné kaplnky priľahlých bočných lodí osvetľujú farebné vitráže. Pred hlavným oltárom je umiestnený chór s mramorovým kráľovským mauzóleom. Obkolesujú ho kaplnky, kde sú pochovaní panovníci, šľachtici, arcibiskupi a svätí patróni Česka. Tou najvzácnejšou je štvorcová kaplnka Sv. Václava s charakteristickou klenbou s hviezdicovým vzorom.

Čiastočne zasahuje do priečnej lode a vstupuje sa do tzv. Zlatou bránou. Ide o slávnostný vstup priamo z III. nádvoria. Zdobí ju unikátna gotická mozaika s témou Posledného súdu, ktorá vyobrazuje Karola IV. a jeho manželku. Očarila nás talianskym šarmom a leskom z asi 1 milióna kociek a kamienkov vo viac ako 30 farebných odtieňoch. V strede kaplnky sa nachádza hrob Sv. Václava a steny pokrývajú cenné nástenné maľby zachytávajúce výjavy z jeho života.

Odtiaľto sa vchádza aj do ďalšej časti chrámu tzv. Korunnej komory. Na rozdiel od bežnej komory uchováva predmety podstatne vyššej dôležitosti. Sú v nej ukryté Korunovačné klenoty, a síce Svätováclavská koruna z roku 1346, kráľovské žezlo, korunovačný kríž, meč, ríšske jablko a textílie. Existuje len sedem kľúčov od týchto klenotov a výber ich držiteľov nie je náhodou.

Zodpovednosť sa, podľa tradícií, vložila do rúk českého prezidenta, predsedu vlády, predsedu Poslaneckej snemovne, predsedu Senátu, pražského arcibiskupa, pražského primátora a predstaviteľa Metropolitnej kapituly Chrámu Sv. Víta. A keďže český národ miluje povery, nemohol jednu nepriradiť aj tejto významnej pamiatke.

Verí sa, že ak by si korunu nasadil na hlavu niekto, kto nie je z kráľovského rodu, do roka by zomrel. Sme si istí, že všetky osoby disponujúce dnes tajomným kľúčom by, bez ohľadu na mieru svojej poverčivosti, z pragmatických dôvodov šťastie neskúšali.

Predtým, ako z chrámu definitívne odídete, všimnite si aj Svätovítsky chrámový poklad. Je to súbor vzácnych starožitností, z ktorých najväčšiu pozornosť si zaslúži Trevírska doska posiata drahokamami. Neprehliadnite ani rozetu s témou stvorenia sveta, ktorá zdobí priečelie najmladšej západnej časti lodi.

Má priemer 10,5 metra a je tak najväčším oknom svojho druhu v Prahe. Tretie nádvorie sa teší ešte jednému unikátu, ktorý súvisí s Chrámom Sv. Víta. Ide o Zikmunda alebo presnejšie najväčší zvon v ČR vážiaci 15 ton. Je jedným zo siedmych zvonov na južnej veži katedrály a k jeho rozhúpaniu je potrebných šesť zvonárov.

Hradčany - ďalšie pamiatky

Vybrať si môžete aj z ďalších pamiatok. Nadšenci umenia by mali zaradiť Obrazáreň, ktorá obsahuje európsky výber majstrovských diel od čias Rudolfa II. a veľkolepú Vladislavskú sálu v Starom Kráľovskom paláci s impozantnou klenbou a prekrásnymi arkádami. Ide o grandióznu reprezentatívnu miestnosť, ktorá bola dejiskom pôsobivých udalostí. Konali sa v nej korunovačné slávnosti, kráľovské hostiny, rytierske turnaje. V novodobých dejinách slúžila na voľbu prezidenta.

Kto by sa chcel Hradčanom povenovať ešte o čosi dlhšie, môže si pozrieť Rožmberský palác, známy ako ústav, ktorý voľakedy vychovával šľachtičné alebo jednu z najvýznamnejších románskych pamiatok a v poradí druhý svätostánok pražského hradu z roku 920, Baziliku Sv. Juraja, s kaplnkou zasvätenou prvej českej mučeníčke Sv. Ludmily. My sme si toľko času na Hradčany nerezervovali, a tak jeho areál pomaly opustíme.

Ešte predtým však nahliadneme do Zlatej uličky. Ide o miesto, ktoré každému vyvolá nefalšovaný úsmev na tvári a zabezpečí uvoľnenie a relax po/medzi nasávaním informácií o ostatných vážených objektoch. Oblúk miniatúrnych rozprávkových domčekov s farebnými fasádami zo 16. storočia. Svoje meno, aj keď pôvodne v modifikovanej forme Zlatnícka, nesie po svojich prvých usadlíkoch, ktorými boli alchymisti vyrábajúci zlato. Minimálne sa o to snažili...

Pozoruhodné je na tom to, že táto skupina ľudí tu nikdy nebývala. Domčeky mali svojich majiteľov až do vypuknutia II. svetovej vojny, a to prevažne z radov vedcov, výtvarných umelcov a spisovateľov. Týmto slúžila, napriek svojej nepatrnej veľkosti, ktorá však bola v kontraste s tamojším životom bez známok monotónnosti, ako nevyčerpateľný zdroj inšpirácií pre ich tvorbu. Spomeňme Jaroslava Seiferta alebo Vítězslava Nezvala. Výnimku tvorilo 18. a 19. storočia, kedy sa ulička stala bydliskom pražskej spodiny a pochybných indivíduí.

Vošli sme do všetkých 9 prístupných z celkového počtu 16 domčekov a pod vplyvom stále prítomnej atmosféry tých čias sme takmer čakali na veštbu od kartárky v jej domčeku, objednali si pivo v krčme a s napätím sledovali, či sa podarí vytaviť kocka zlata v alchymistickom laboratóriu. Mohli by sme predstierať, že v krčme mali plné ruky práce varením jedla pre väzňov v Daliborke.

To je veža, ktorá je zároveň jednou z hraníc Zlatej uličky a od čias, kedy ju dal postaviť Vladislav Jagellonský zaisťovala funkciu väzenia. Tým najznámejším väzňom bol Dalibor, po ktorom je pomenovaná.

Ďalšou z veží, ktorá je spolu s Daliborkou súčasťou opevnenia Hradného komplexu, je veža s romantickým názvom Mihulka. Ide o najmohutnejšiu a tak aj najdôležitejšiu obrannú vežu hradu a my si ju prehliadneme z blízka cestou k Jelenej priekope, kadiaľ povedie naša trasa. Mnohí ju poznajú skôr ako Prašnú vežu, pretože tu bol sklad strelného prachu, my sa ale prikláňame k originálnejšiemu a zapamätateľnejšiemu označeniu Mihulka.

Nebola to len Mihulka, ktorá chránila hrad. Prirodzenú obrannú úlohu zastávala aj Jelenia priekopa, kde žili jelene aj medvede. Boli to, samozrejme, samostatné obdobia, keďže symbiózu týchto zvierat si vieme ťažko predstaviť.

Na ulici, ktorá vedie ponad Jeleniu priekopu, dominuje budova Jazdiarne. Pýši sa okázalým barokovým priečelím zo 17. storočia. Fasádu zdobia štukové reliéfy, ktoré zachytávajú skákajúce kone. Objekt by dnes mohol rozprávať o slávnych konských turnajoch, ktorými si šľachta spestrovala všedné chvíle. Okrem zábavy bola určená aj na jazdecký výcvik. Nechýbali tu stajne pre kone, často krát aj veľmi vzácne plemená. Vzadu sa nachádzala Kráľovská bažantnica a neveľký rybník, ktorý okrem chovu rýb slúžil ako rezervoár vody na zavlažovanie záhrad.

Tu sa už dostávame do Kráľovskej záhrady, ktorú založil v roku 1534 Ferdinand Habsburský. Opierala sa o predlohu talianskej záhradnej architektúry z dielne Giovanniho Spati a každým metrom pútala pozornosť vysadenými cudzokrajnými rastlinami, krami a stromami z exotických krajín.

Spájate si tulipány s Holandskom? Trochu vás poopravíme. Kráľovská záhrada bola prvým miestom na svete, kde sa začiatkom 60. rokov 16. storočia začali pestovať tulipány. Až odtiaľto sa rozšírili do Holandska, ktoré sa považuje za ich kolísku. Cibuľky tulipánov mali vtedy závratne vysokú hodnotu. Cena sa pohybovala vo výške sumy za dva meštianske domy.

Zo všetkých panovníkov, ktorí sa tu vystriedali, sa záhrade asi najviac tešil cisár Rudolf II. Ten tu nechal postaviť leví dvor pre svojho skutočného leva, ktorého dostal ako dar od tureckého sultána. Leva miloval, bol narodený v rovnakom astrologickom znamení a keď mu hvezdár Tycho de Brahe vyveštil, že zomrú v rovnakom čase, zrejme si podvedome veštbu privolal. Smrť leva a cisára nastala naozaj bezprostredne po sebe.

Začiatkom 19. storočia sa ornamentálne prvky zo záhrady odstránili a záhrada nadobudla charakter anglického parku. Za jeho sprístupnenie verejnosti vďačíme manželke Václava Havla - Oľge, ktorá dala podnet na spopularizovanie záhrady pre ľudí.

Pri prezidentoch ešte zostaneme. Pri návšteve záhrady neprehliadnite Prezidentský dom alebo tzv. vilu Dr. Eduarda Beneša, ktorá bola domovom všetkých prezidentov od roku 1938 až do roku 1989. Stavby stojace na tomto mieste mali vždy dôležité poslanie, aj keď pri tej poslednej sa dôležitosť vyšplhala na maximum. Pôvodne tu stála oranžéria, teda skleník na pestovanie citrusov, mandlí a iných stredozemných plodín. Zachoval sa z neho len altánok, ktorý sa pri výstavbe prezidentského bydliska začlenil do novovzniknutej vilky. Dnes sa používa na rozpestúvanie izbových kvetín. Čím hlbšie budete prenikať do záhrad, tým viac vás bude zamestnávať objavovanie pestrosti a veľkoleposti jej flóry.

Nezabudnite si ale všimnúť aj ďalšie stavebné komponenty. Umocňujú celkovú impresiu zo záhradného areálu a dozviete sa z nich ďalšie skutočnosti o živote kráľov. Ako asi trávila šľachta svoj voľný čas? Spomenuli sme už jej lásku ku koňom, príp. iným druhom z ríše zvierat. Možno pre vás bude prekvapivé, že už v tom čase naberali na popularite loptové hry. A aby sa tejto činnosti mohli smelo oddávať (bez ohľadu na extrémy počasia), loptové hry schovali pod strechu bohato zdobenej renesančnej budovy zvanej Míčovna. V súčasnosti sa tu šport nepraktizuje a objekt sa využíva na výstavy, koncerty a iné spoločenské podujatia.

Vo východnej časti záhrad sa rozprestiera Kráľovský letohrádok, ktorý vyniká čistou architektúrou talianskej renesancie, predovšetkým unikátnou arkádovou ochodzou s toskánskymi hlavicami. Aký osud pridelili v minulosti tejto cukríkovej stavbe? Nachádzala sa tu tanečná sála a dokonca astronomická pozorovateľňa, kvôli čomu sa jej začalo hovoriť aj Observatórium. Pred letohrádkom na chvíľu postojte a započúvajte sa do jemnej melódie. Je to zvuk, ktorý vytára Spievajúca fontána. Presnejšie zvuk, ktorý robia kvapky vody dopadajúce na okraj spodnej misy fontány.

Zo záhrad nás vyprevádzajú tóny neurčitej skladby z fontány a my plynulo nadväzujeme prechádzku prírodou do Chotkových sadov. Bezprostredne nadväzujú na Kráľovské záhrady a za dávnych čias boli ich nepostrádateľnou technickou súčasťou. Zabezpečovali hospodárske zázemie hradu, skladovalo sa tu stavebné a palivové drevo. Ideu prenechať sady na výsadbu okrasnej zelene a najmä aby sa otvorili pre ľudí, zastával razantne gróf Karel Chotek, až sa mu to napokon podarilo a sady sa stali prvým mestským verejným parkom. A aj pre Prahu dnešných dní by bola obrovská škoda nemať tento zelený poklad s rozlohou 3,7 ha so zastúpením 55 druhov drevín.

V bode, kde sa Chotkove sady prelínajú s Letnou, sa pred nami v diaľke zjaví prepychová vila v ranno-barokovom slohu. Kramářova vila slúži pre potreby vlády ČR a verejnosť do nej nemá prístup. V čase svojho vzniku v roku 1911 bola súkromného charakteru a vo vlastníctve poslanca a prvého predsedu vlády ČR Karla Kramářa.

Prestávka je po príjemnej ale dlhšej chôdzi opäť žiadaná a my na ňu využijeme terasu reštaurácie Hanavského pavilónu. Pavilón je nevšednej krásy o čom svedčí aj fakt, že obdiv mu vyslovil sám slávny francúzsky architekt Le Corbusier. My sme ale rovnako fascinovaní ohurujúcim výhľadom na strechy a mosty Prahy, zase z trochu iného uhla.

Letenské sady sú obľúbeným miestom trávenia voľného času so širokou škálou dostupných možností aktivít od športu, relaxu, pikniku alebo prosto odpočinku na lavičkách alebo len v tráve. Ideálna pražská lokalita, kde sa dá načerpať energia zo starostlivo ošetrovaných stromov, najmä topoľov, vŕb, smrekov alebo platanov zoradených do úhľadnej aleje.

Osobitnú skupinu tvoria in-linisti a skateboardisti, ktorí si prisvojili priestor pod objektom rozpačitej histórie. V šialenej rýchlosti predvádzajú veľakrát životu nebezpečné akrobacie na betónovej ploche pred pražským metronómom tzv. strojom času. Ide o 25 metrov vysoké a 7 ton vážiace kyvadlo symbolizujúce nezastaviteľné plynutie času. Dielo zhotovil profesor vysokej školy umeleckopriemyselnej - V. K. Novák.

Zaujímavosťou je, že kyvadlo muselo byť osadené obrovskou helikoptérou. Pozemná technika sa nejavila byť vhodným riešením z dôvodov opodstatnených obáv, že pri odstraňovaní jeho „predchodcu“ sa narušila statika podstavca. Pýtate sa, čo to teda vlastne spôsobilo? Podstavec okupoval od roku 1953 gigantický pomník Josifa V. Stalina z dielne sochára Otakara Šveca a architekta Jiřího Štursa.

Táto megalomanská stavba mala už bez podstavca výšku 15 metrov a bola najväčším súsoším v Európe. Jadro vytvárala železobetónová konštrukcia, socha bola zo žuly. Na výstavbu kompletného pomníka bolo potrebné toľko materiálu, že sa musela oddialiť realizácia štadióna Slávie. Veď len hlava Stalina vážila neskutočných 52 ton. S tým bezprostredne súviselo zopár ďalších krokov, ktoré sa museli uskutočniť na dovedenie akcie do zdarného konca.

Doprava materiálu si totiž vyžiadala spevnenie niekoľkých mostov a do sadov museli byť injektované početné železobetónové pilóty. „Fronta na maso“, tak ho Česi s ich typickým dvojzmyselným sarkazmom nelichotivo prezývali. Sovietsky vodca sa na Prahu z podstavca nepozeral dlho. V roku 1962 sa socha odstránila. Na detonáciu bolo nevyhnutné použiť dve tony trhavín a vyše 2 000 rozbušiek.

Po najkratšom pražskom moste, ktorým je Čechov most, sa vraciame späť na pravý breh Vltavy a po bohémskej časti Josefova budeme smerovať na večeru. Povedie nás Dlouhá ulica, ktorá je epicentrom moderných reštaurácií, barov a obchodov s kvalitnými potravinami a vôbec všetkého, čo sa točí okolo jedla a gurmánstva. Nezatieňuje to ale súkromné, často predajné, galérie a štýlové butiky, ktoré tu za posledné obdobie vzrástli ako huby po daždi.

Náš druhý deň v Prahe sa niesol v znemení kráľov, ich života a radovánok a my ho v závere podčiarkneme kráľovskou večerou. Latka je nastavená poriadne vysoko a tým aj naše kulinárske očakávania, keďže nás čaká podnik s viac ako 100-ročnou tradíciou. Medzi regulárnymi hosťami nechýbali Franz Kafka a Leoš Janáček.

Imponuje nám tiež fakt, že sa o nás postará tím vedený známym šéfkuchárom, moderátorom gastro show  a autorom kuchárskych kníh Zdeňkom Pohlreichom.

Cafe Imperial, ako znie meno reštaurácie, ohromí nielen, zatiaľ len predstavou, perfektného jedla. Počas prípravy vašej objednávky budete obdivovať originálne secesné dekorácie na stenách a mozaikové stropy z obdobia pred I. svetovou vojnou. A čo si teda objednať? Pátrajte po tradičných chutiach českej kuchyne v jej nekonvenčnom prevedení a dajte si confit z kačice s červenou kapustou, zemiakovou knedľou a cibuľkou.

Ste už presýtení lokálnou gastronómiou a žiada sa vám niečo univerzálnejšie? Zvoľte teľacie líčka na červenom víne so zemiakovou kašou, zeleninou a restovanými šampiňónmi. V oboch prípadoch neoľutujete. Ale, pozor, nechajte si miesto na dezert! Pečené slivky so slivovicou a makovou zmrzlinou sa vám budú ešte poriadne dlho rozplývať na jazyku.

3. DEŇ

Štartom dnešného dňa kvôli jeho fyzickej náročnosti budú výdatné raňajky na ľavom brehu Vltavy v elegantnej Cafe Savoy. Zaujíma pomerne značnú plochu na prízemí secesného domu. Datuje sa už okolo roku 1893. Vnútorné priestory sú členité, obložené drevom a mramorom a zo stropu sa húpu mohutné lustre. Aj keď nejde o vyhliadkovú reštauráciu, pohľad z veľkých okien nie je na zahodenie.

Okrem skúmania chutí sa môžete venovať aj skúmaniu upravených klasických domov na priľahlých uliciach. Po dvoch sladkých raňajkách v Prahe vsádzame sa vajíčkové špeciality, z ktorých rozmanitosti je ťažké si vybrať tú svoju.

Bola lahodná. Rovnako tak pečivo, ktoré prišlo na stôl ešte teplé, keďže podnik disponuje v suteréne vlastnou pekárňou. S radostnými emóciami a silou, ktorú sme načerpali z volského oka zapečeného s čiernymi hľuzovkami, sa vydávame pokoriť 327 metrov vysoký kopec z pieskovcových skál zvaný Petřín. Najlepšou motiváciou pre nás je v poradí už x-tá z panoramatických vyhliadok, ktorá na nás čaká na vrchole.

Kto by mal zo strmého výstupu strach alebo si chcel šetriť energiu na neskôr, prezrádzame, že hore sa možno dostať aj lanovkou, ktorá je inak najstaršou pozemnou lanovkovou dráhou v Čechách. Jazdí denne od 8.00 do 23.00 h v intervale každých 15 minút. Pre tých, čo sa vydajú na peši, radíme zvoliť tempo, pri ktorom stačíte monitorovať rajskú prírodu rozprestierajúcu sa všade okolo vás.

Behom nahor dieru do sveta nespravíte. Vo finále vám nikto nezatlieska, akurát vy sa ochudobníte o všetky pozitívne vnemy, ktoré v tej rýchlosti budú lietať kdesi mimo vás. Tu sa hodí aplikovať výrok od čínskeho filozofa Konfucia: „Cesta je cieľ“. Spravte si z cesty potešenie a uvidíte, že sa vám hneď začne výstup páčiť viac.

Petřín nepriťahuje len turistov bažiacich po nasnímaní závideniahodných fotiek z vtáčej perspektívy. Je oázou prírody, pokoja, zábavy a vzdelávania aj pre domácich, ktorí tu veľakrát, ako aj celé rodiny, trávia víkendy s deťmi. Dostupnými atrakciami sa dá vyplniť program až na niekoľko hodín. Napríklad také zrkadlové bludisko s 35 obyčajnými zrkadlami a 15 skresľujúcimi v tzv. Siene smiechu, kde sa úprimne pobavia nielen deti, ale aj dospelí.

A nemusíte byť ani astronóm, aby ste strávili kus dobre-investovaného času v Štefánikovej hvezdárni. Môžete počítať hviezdy a učiť sa názvy súhvezdí na oblohe, a to na dennej i nočnej. V druhom prípade si tu prídu na svoje hlavne romantické duše. K oblohe sa viete priblížiť aj bez špeciálnych ďalekohľadov. Nahradí vám ich 299 schodov na Petřínsku rozhľadňu.

Veža, ktorá voľakedy plnila funkciu televízneho vysielača, vám bude pripomínať známu Eiffelovu vežu v Paríži. To je nepochybne zámer, keďže ide o jej napodobeninu s 5-násobne zmenšenými proporciami. Meria síce len 58,7 metra, ale stojí v nadmorskej výške 324 metrov, čo je skutočná výška Eiffelovky. Ak uzavriete zmluvu s počasím a zaviažete ho k jasnému nebu bez oblakov, budete mať na dlani celú Prahu, ba dokonca aj okolitú krajinu.

Na ceste späť si doprajeme krátky oddych pri káve v reštaurácii Nebozízek. Počasie je stále ukážkové, a to sme si ho ani nijako nepoistili, a tak automaticky chytáme stolík na terase podniku. Aj keď sme už podstatne nižšie, výhľad je fenomenálny. Na mieste, kde usrkávame z kávy, v minulosti bujne rástla vinica na Nebozezu.

Na konci 17. storočia vinicu kúpil K. M. Lažanský. Nebolo to pre potreby pestovania viniča ani vyrábania vína. Postavil tu bližšie nešpecifikovaný dom s dvoma krídlami a vyvýšenou strednou časťou. V roku 1809 odkúpil majetok veľkoobchodník Bohumil Haas a postavil tu dnešný vkusný domček ako výletnú reštauráciu.

Opäť na rovine, cestou po Karmelitskej ulici nás na ľavej strane víta Kostol Panny Márie Víťaznej. Meno autora tohto ranobarokového chrámu je dodnes zahmlené, ale súdiac podľa obdobia okolo roku 1612, kedy ho postavili nemeckí luteráni a nenútenej elegancii a gracióznosti zvolenej architektúry, sa kostol spája s tvorbou Taliana Giovanniho Mariu Filippi, ktorý bol dvorným architektom cisára Rudolfa II. V tom čase bol chrám zasvätený Najsvätejšej trojici.

Po víťazstve protireformácie získali kostol ako dar bosí karmelitáni. Išlo o prejav vďaky Ferdinanda II. za pomoc karmelitánov pri bitke na Bielej Hore.  S ich pričinením cisárske vojská tento rozhodujúci súboj vyhrali. Teraz je vám jasné, odkiaľ pochádza názov kostola. Nešlo len o zmenu mena. Súčasne so zasvätením chrámu Panny Márie Víťaznej, karmelitáni celý objekt zveľadili a postarali sa o výrazné zhodnotenie interiéru. Do kostola nechali priviesť najskvelejšie dostupné umelecké diela zo 17. a 18. storočia.

V tesnom dosahu kláštora vybudovali jazierka so žabami a rybami. Tie potom konzumovali počas pôstu. Pri predstave ryby ugrilovanej do chrumkava a šťavnatých žabích stehienok sa nemali zle, nie? Dnes už žaby s rybami nechovajú, zato uchovávajú kľúče a ako jediné majú prístup ku katakombám, ktoré sú pod celým kostolom v dĺžke 67 metrov.

Kostol ukrýva jeden vzácny unikát. Nečakajte viacrozmerné plátno, obraz od slávneho maliara, tajné krypty, zlatý oltár, ani nič podobné. V skutočnosti má tento poklad len 50 cm a je ním vosková soška. Nie však hocijaká. Soška Pražského Jezulátka pricestovala z ďalekého Španielska. Údajne ju vymodeloval jeden mních, ktorý mal zjavenie Ježiška.

Ako presne sa soška dostala do rúk vojvodkyne Marii Manriquez de Lara, ktorá ju priviezla do Prahy, nie je celkom známe. Čo je však isté, je to, že ju venovala ako svadobný dar svojej dcére Polyxene z Lobkowicz. Mala sa tým zahájiť tradícia odovzdávania veci ženskému potomkovi pri jeho sobáši. Vo zvyku žiaľ Polyxena nemohla pokračovať, nakoľko sa jej nenarodila dcéra. A tak v roku 1628 darovala sošku kláštoru bosých karmelitánov.

Od začiatku sa Jezulátku pripisovali nadprirodzené schopnosti. Verilo sa, že symbolika ľavej ruky držiacej zlatý glóbus, znamená zázračnú moc sošky vykonávať kontrolu nad celým svetom. Pravou rukou, ktorá je žehnajúca, dáva ochranu a pocit istoty a bezpečia. Aj v súčasnosti sem prúdia veriaci z celého sveta, ktorí sa k soške modlia o prinavrátenie zdravia, o pomoc, mier a napr. tiež o splodenie dieťaťa.

Môžu sa sem opakovane vracať, Jezulátko nájdu vždy s iným imidžom. Príkladne sa oň starajú sestry karmelitánky a ako správne opatrovateľky sošku prezliekajú. A tá sa teší z naozaj výbornej garderóby, ktorú by jej mohli závidieť aj svetové celebrity. Šatník Jezulátka obsahuje paletu vyše 300 odevov. Tie sú menené v závislosti od liturgických období cirkevného kalendára.

Napriek početnosti kusov šiat je šatník pomerne skromný čo sa farieb týka. Oblečenie je len v štyroch farebných odtieňoch: bielej, červenej, fialovej a zelenej, ktorá je najčastejšia, symbolizuje život a nádej a soška ju nosí v medziobdobiach jednotlivých sviatkov.

Od mirakulózneho Jezulátka sa presunieme do rozprávkovej ukážky toho najlepšieho, čo si dokážeme predstaviť v rámci umenia baroka. Po ceste sa určite nestratíme. Navigačným kompasom pre nás bude obrovská kupola tejto pamiatky s priemerom 20 metrov a  výškou 80 metrov. Kostol Sv. Mikuláša. Nie, nepomýlili sme sa. A nemali sme ani úmysel popliesť vás. Toto meno ste už počuli počas nášho prvého dňa.

Oba kostoly (ten druhý je na Staromestskom námestí) majú totožný názov, čo vyvoláva niekedy zmätok a problémy zámeny. Chrám Sv. Mikuláša na Malej Strane postavili jezuiti na mieste fádneho kostola z obdobia rannej gotiky. História tohto predskokana nie je podstatná. Dôležité je, že jezuiti sa, v túžbe vybudovať najveľkolepejšie dielo v Čechách, naozaj zaslúžili o vznik jedného z vrcholových vzorov baroka, nielen pokiaľ ide o religiózne stavby, ale aj svetskú architektúru ako takú.

Dielo je jednou z priorít na trase turistov navštevujúcich Prahu a názorným príkladom tohto umeleckého štýlu v školských učebniciach a odbornej literatúre. Na stavbe sa vystriedalo viacero v svojom fachu uznávaných osobností. Najväčšiu zásluhu môžeme pripísať Kryštofovi Diezenhoferovi a obzvlášť jeho synovi Kiliánovi I. Diezenhoferovi, ktorý je autorom impozantnej kupoly.

Vo vnútri nás oslepil lesk zo zlata, ktorým tu nešetrili. Práve zlato a mramor sú materiály použité v kostole v jednoznačnej dominancii. Ešte viac vyniknú vo svetle dopadajúcom cez monumentálne okná, ktoré na nich hádže lúče a melíruje povrch mramoru. Po stranách hlavnej lode sú menšie kaplnky. Tá naľavo je zasvätená Sv. Barbore, vpravo Sv. Anne. Pri hlavnom oltári z dreva od neznámeho autora je umiestnená pozlátená plastika Sv. Mikuláša.

V kostole sa nachádza aj niekoľko minoritných oltárov. Všetky sú bohato vyzdobené maľbami bravúrnych svetových autorov. Pozornosť zbystrite pri bočnom oltári Sv. Kataríny. Pred chvíľou sme testovali vašu pamäť na názvy a teraz preveríme tú na tváre. Potrebujete pomoc? Oltár prikrášľuje napodobenina sošky pražského Jezulátka, ktorú sme už obdivovali v Kostole Panny Márie Víťaznej. Úsudok, či ide o vernú kópiu, si spravte sami. 

Dobre si prehliadnite nástropnú fresku hlavnej lodi. Maľoval ju Jan Lukás Hacker a viaže sa k nej opäť jeden príbeh. Maliar pri realizácii svojej práce nechcel byť nikým rušený, ale predovšetkým mal záujem, aby sa dielo podarilo udržať v tajnosti až do momentu jeho úplného dokončenia. Narazil však na jedného zvedavého mnícha

Ten, ktorý je skrytý za jedným zo stĺpov kostola, autora v domnienke, že ho nevidí, chodieval potajme pozorovať. Maliar ho odhalil a ako pomstu ho zakomponoval priamo do maľby. Mních je tam navždy zvečnený ako špión za stĺpom, ktorý striehne, čo sa bude diať okolo.

Ako najcennejšie dielo chrámu sa hodnotí súbor obrazov Karla Škréty, tzv. Pašijový cyklus z obdobia rokov 1673-4. No a ešte niečo. Zastavte sa pri unikátnom barokovom orgáne, na ktorý tu hrával Wolfang Amadeus Mozart.

Malostranské námestie sa vlastne považuje za dvoj-námestie, ktoré rozdeľuje (alebo spája?) Kostol Sv. Mikuláša. Námestie v geometrickom obrazci štvorca má dobre zvládnutú logistiku, je dostupné ulicami zo všetkých svetových strán. Za históriou tejto dôležitej križovatky na strategickom mieste nad, ale v blízkosti, rieky, by sme museli ísť veľmi hlboko do dávnych čias. Miesto by vedelo rozprávať o formovaní Prahy, keďže tu žilo svojimi rušnými dňami ešte pred vznikom samotného mesta a jeho mostov.

Nie je ťažké odhadnúť, čo vdýchlo život tomuto miestu a bolo lákadlom pre mnohých, ktorí sem denne prichádzali. Obchod - aktivita, ktorá v tom čase zamestnávala a priťahovala pozornosť značnej časti ľudí. Bez nej by ich existencia nebola možná. Činnosť predaja a nákupu sa s určitým trendom zachovávala aj v nasledujúcich obdobiach. Pôvodné trhovisko začali postupne obliehať prvé budovy. Spomeňme románsky kostol Sv. Václava, malé obchodíky, radnicu, krajčírske dielne. Až potom pribudol majestát námestia - Kostol Sv. Mikuláša.

Námestie naberalo na príťažlivosti a zosilňovalo sa aj jeho vnímanie ako prémiovej rezidenčnej lokality. Svoje domy si tu v tom čase stavali najbohatší mešťania a šľachta. A s miestom svojho bydliska sa mohli smelo chváliť v tých najvyšších spoločenských kruhoch. Veď bývali na námestí, na ktorom stál prvý obchodný dom v Prahe. Domy mali palácovitý charakter a mnohé sa zachovali dodnes.

Rozsiahly Lichtenštajnský palác vznikol scelením piatich pôvodných renesančných domov. Býval tu knieža Karel z Lichtenštajna, ktorému prischla potupná prezývka „krvavý miestodržiteľ“. Vyslúžil si ju splnením úlohy potrestať vodcov stavovského povstania po bitke na Bielej Hore, ktorú dostal vo svojej funkcii miestodržiteľa.

Smiřický a Šternberský palác - oba sú využívané pre potreby Parlamentu (ten druhý ako oficiálne sídlo Poslaneckej snemovne). Hartigovský palác patrí vláde ČR, ktorá tu ubytováva významných politických hostí. A ako sa im spalo na tomto charakteristickom námestí? Spýtajte sa španielskeho kráľa Juana Carlosa alebo japonského cisára Akihita. Snívalo sa tu aj britskej kráľovnej Alžbete II., ale obsah jej sna sa už bohužiaľ nedozviete.

Nevynechajte ani Grömlingovský palác, ktorý je vrcholným dielom prezdobeného štýlu rokoka v Prahe. Bol majetkom advokáta Karla z Grömlingu a dnes si môžete v prízemí tohto domu objednať kávu zo Starbucksu s množstvom dodatočných ingrediencií, ktorá v tomto prevedení bude dokonale harmonizovať s častokrát až gýčovitým umeleckým slohom rokoka.

Pri slove epidémia sa asi každý zľakne, keďže sa mu vynoria pomerne čerstvé spomienky, ktoré nebudú príliš pozitívne. Realita je však taká, že svet a ľudia sa síce vývojom času menia, ale ich život, radosti a problémy zostávajú pomerne rovnaké. Morový stĺp Najsvätejšej Trojice v hornej časti námestia je výrazom radosti a vďaky nad odznením moru v roku 1713.

Dolieha na vás rýchly pulz veľkomesta a cnie sa vám za pokojom dýchajúcim zo všadeprítomnej zelene a štebotu vtákov? Vaše želanie radi splníme. Nevrátime sa však na kopce Petřínu. Zavedieme vás do barokovej záhrady plnej geometrických tvarov kríkov, stromov a živých plotov zastrihnutých podľa pravítka. Nájdete tam aj zvieratá, a to dokonca také, aké ste ešte v Prahe nemali možnosť stretnúť.

Valdštejnská záhrada sa vytvárala v súbehu s Valdštejnským palácom v 20. rokoch 17. storočia. Išlo o prvú palácovú záhradu a naviazanosť na palác tak bola imanentná. Sme síce v zelenom parku, ale nedá sa nezmieniť stavba s očarujúcim talianskym rukopisom, ktorá je navyše kolosálnej povahy.

K Valdštejnskému palácu prislúcha výnimočný trojosový objekt, tzv. Sala Terenna. Jej hodnota a jedinečnosť spočíva hlavne vo veľkolepých freskách s námetmi Trójskej vojny a gréckeho Olympu. Z rozjímania nad jej krásou vás preberie voda striekajúca z bronzovej fontány umiestnenej pred samotnou Salou. Fontánu dekoruje socha stvárňujúca kompozíciu Venuše s Amorom a delfínom.

Pozoruhodnosťou celého areálu je umelá kvapľová stena s jaskyňami. Možno sa vám pri jej pozorovaní stretnú oči so sovou. A to ani nemusíte mať extra šťastie. Jaskyňa je domovom niekoľkých typov výrov. Od avizovaného vtáctva ešte neodchádzame. Kúsok opodiaľ narazíte na veľkú voliéru s exotickými vtákmi.

Aby toho nebolo málo, na chodníkoch a popri lavičkách v parku sa voľne promenádujú divé kačice a pávy. Tie vám možno na pozdrav predvedú aj svoj typický hlas. Zrelaxovať môžete aj pri jazierku s pestrofarebnými rybami. Sledovanie pohybu rýb vo vode vraj upokojuje, tak to využite pred navrátením sa do ruchu mesta.

So zeleňou sa na krátky čas lúčime ale so zvieratami nie. Naša cesta smeruje k 10. mostu cez Vltavu. Mánesov most je ďalšou ukážkovou pamiatkou istého umeleckého štýlu. Tentokrát hovoríme o kubizme.

Pri zahľadení sa na breh rieky ľahko zbadáme bobriu rodinu. Tieto milé hlodavce so splošteným chvostíkom sú na svojich obdivovateľov zvyknutí a ochotne vám zapózujú pred fotoaparátom. Populácia bobrov v Prahe sa za posledné roky masívne rozrástla. Len v rámci mesta majú viac ako 20 obľúbených mini teritórií. Asi nemusíme zdôrazňovať, že odvrátenou stránkou tohto javu sú poobhrýzané vetvy stromov a hrádzí.

Prúdime po príjemných uličkách Klárova smerom späť ku Karlovmu mostu a doľahne na nás útlm. Chce to rozptýlenie. Máme ho pripravené a výborne načasované. Najužšia ulička v Prahe. Spája ulicu U Lužického seminára a dvor reštaurácie Čertovka. Je tak úzka, že by v nej neprešli popri sebe ani dva vycvičení a vychudnutí jogíni, a tak musí byť regulovaná semaforom.

Spája sa s ňou jedna humorná historka, aj keď v reálnom čase, kedy sa odohrala, asi nikomu do smiechu nebolo. Raz v nej uviazla jedna korpulentná dáma z Nemecka. Napriek poslúchnutiu a riadením sa farby semaforu sa jednoducho z dôvodu svojich objemnejších proporcií v uličke zasekla a nemohla urobiť krok ani vpred ani vzad. Pomáhali všetci prítomní, ale napriek ich snahe pani vyslobodiť, trvalo dosť dlho, kým sa to podarilo. S vyslobodzujúcim riešením prišiel až personál reštaurácie, ktorý aplikoval odskúšanú metódu a ženu namydlil. Potom sa už uličkou za ich pomoci tlačením prekĺzla...

Asi neexistuje krajina, ktorá by sa nechcela zviesť na osobitom čare stáročia ospevovaných Benátok. Pôvab tohto severotalianskeho mesta, ktorého jasnou rozpoznávajúcou črtou sú uhladená architektúra palácovitých domov popretkávaných užšími alebo širšími vodnými kanálmi, si prisvojuje nespočetné množstvo iných, najmä európskych miest vytvorením svojich vlastných „lokálnych Benátok“. A Praha predsa v ničom nezaostáva.

Prejdeme teda popod Karlov most a bez potreby oprášiť základné frázy v taliančine navštívime Pražské Benátky. Vznikli medzi nepravým ostrovom Kampa a ramenom rieky Vltavy Čertovka. Celá časť je neskutočne romantická a obľúbená zamilovanými aj turistami. Natrafíte na tajomné zátišia aj veľké mlynské koleso bývalého Velkopřevorského mlyna z roku 1400. A keď budete mať priazeň osudu, zúčastníte sa hrnčiarskych trhov, ktoré sa na Kampe tradične konajú od roku 1599.

Míňame súmerné ulice a tipujeme krajiny, ktorých národné vlajky plápolajú vo vetre na každom kroku. Zahraničné ambasády susedia s prestížnymi hotelmi. V našom zornom poli sa zrazu mihne niečo, čom sem na prvý pohľad nezapadá. Všetkými farbami hýriaci objekt sa nám s odvahou pozerá rovno do očí - Lennonova stena. Pietne miesto na uctenie pamiatky snáď najlegendárnejšieho speváka všetkých čias, Johna Lennona.

Po jeho nešťastnej smrti pri spáchaní atentátu v New Yorku v decembri 1980 sem začali chodievať jeho sympatizanti, ktorí pod stenu kládli kvetiny, zapaľovali sviečky, čmárali na múr úryvky z textov jeho piesní a stenu ďalej domaľovávali grafitmi abstraktného charakteru. To, že týmto prejavom zaujali postoj v duchu mieru a vyjadrili odpor voči násiliu a nespravodlivosti vo svete, pochopili aj Maltézski rytieri, ktorí ich ako vlastníci tejto steny nechali zhovievavo pridávať farbu za farbou, nápis za nápisom a obrázok za obrázkom až tak, že pôvodná podobizeň Johna Lennona sa stala nerozpoznateľnou.

Nedávno bola stena upravená. Nová podoba stvárňuje opäť portrét anglickej speváckej legendy, mapu sveta a skratku v histórii slobody, ktorá je tu aj slovom zachytená v 30 jazykoch. Na príprave a realizácii tohto diela sa podieľalo viac ako 100 umelcov z viacerých krajín sveta. 

Južná časť ostrova Kampa má parkovú úpravu. Opäť kus sviežej zelenej plochy v totálnom centre mesta, kde si každý môže vybrať svoju preferovanú oddychovú aktivitu. A keď si nestačíte sami so sebou a obzeráte sa po externom vzrušení, zájdite do Múzea Kampa. Galéria moderného stredoeurópskeho umenia 20. storočia financovaná nadáciou Jana a Medy Mládkovej.

Nadchnú vás už samotné priestory múzea. Ide o bývalé Sovove mlyny priamo na rieke Vltava a je odtiaľ nepredstaviteľný výhľad. Pred vstupom do areálu múzea zrejme zostane na chvíľu zaskočení plastikami obrích bábätiek. Každému vyvolajú iný dojem, ale verte mi, že bude vo všetkých prípadoch dlhotrvajúci.

Z ostrova Kampa prejdeme na Strelecký ostrov vznášajúci sa zhruba v strede rieky Vltavy. Je prístupný z Mosta légií zaberá plochu cca 2,5 ha. Ponúkne vám pohľad, aký ste ešte nezažili. Pôvodne bol záhradou v správe johanitov. Tichý a nudný život ostrova sa radikálne zmenil s nástupom Karla IV. Cisár tu po nástupe na trón povolil cvičenia streľby z lukov a kuší. Neskôr tu prebiehali súťaže v streľbe. A tie priniesli novú potrebu.

Víťazstvo v turnajoch bolo predsa nutné niekde osláviť a nikomu sa nechcelo ísť za oslavou ďaleko a riskovať, že sa s odstupom času vytratí nadšenie a eufória z úspechu. Vyrástla tu tak empírová budova s hostincom, kde sa konali všetky akcie súvisiace s dianím na ostrove. Stavba bola neskôr rozšírená a doplnená o terasu a aj dnes poskytuje svoje priestory na organizovanie promenádnych koncertov, tanečných zábav a iných umeleckých vystúpení.

Naša záverečná večera v Prahe bude s malým prekvapením. S tancom. Aj keď nebudeme to my, kto bude tancovať. S tanečným vystúpením sa predstaví pár éterických tanečníkov Ginger a Freda. Ideme do Tancujúceho domu. Kontúry stavby na Jiráskovom námestí pripomínajú filmové postavy tanečníkov. Celý objekt tvoria dve veže. Sklenená veža sa hýbe ladnými krokmi Ginger Rogersovej a kamenná veža zosobňuje jej partnera Freda Astaira.

Na vrchu sa guľatí kupola evokujúca hlavu medúzy. Budova na svoj tanečný parket čakala dlhý čas. Miesto bolo neobsadené od roku 1945, kedy pôvodnú stavbu zničili bombovými náletmi Američania v domnienke, že ide o Drážďany. Hravé dielo Franka Gehryho zažilo slávnostné otvorenie v roku 1996. V tom istom roku získalo prestížne ocenenie za design roka v americkom časopise Time.

Dnes sú tu kaviarne, galéria, hotel a vyhliadková reštaurácia na streche, do ktorej sa o niekoľko sekúnd vyvezieme výťahom. Kuchyňa je rovnako nápaditá a v ničom nezaostáva za týmto architektonickým veľdielom. Pečený morský vlk s pažítkovým bulgurom, maslovou kapustou, lososovým kaviárom a limetkovou espumou bol delikatesou. A výhľad? Brilantný...

Stávame sa divákmi s upretými očami na javisko so strhujúcou scénou a ťažko predvídateľným dejom podľa scenára zvaným život. Hra nikdy nekončí a rozuzlenie nikto nepozná. V tejto chvíli sme si istí len jednou vecou. Do deja sa vrátime. A dokonca budeme jeho súčasťou ako herci pri lovení nových nezabudnuteľných zážitkov.

Jazda na koči po Starom Meste

V BUBO odporúčame pri výlete s deťmi v Prahe romantickú jazdu na koči ťahanom koňmi cez malebné uličky Starého Mesta. Trasa sa začína na Staromestskom námestí a počas približne 20 minút (za cenu okolo 900 CZK) vás prevedie okolo historických pamiatok, o ktorých píšeme vyššie.

Svět medúz

Na streche nákupného centra Arkády Pankrác sa nachádza fascinujúce medúzárium - Svět medúz. Tu môžete obdivovať stovky medúz rôznych druhov v špeciálne osvetlených akváriách, čo je skoro ako z rozprávky. Okrem vizuálneho zážitku je súčasťou prehliadky aj vzdelávací program, ktorý deťom priblíži život morských tvorov.

Národní muzeum

Historická budova Národného múzea na Václavskom námestí prešla rozsiahlymi rekonštrukciami a tunajšie expozície vyrazia dych aj vašim deťom. Jednou z hlavných atrakcií je prírodovedná expozícia s ikonickou kostrou vráskavca myšoka, druhej najväčšej veľryby na svete. Deti tu môžu objavovať rôzne aspekty prírody prostredníctvom interaktívnych exponátov a vzdelávacích programov.

V novej budove Národného múzea sa nachádza interaktívne Detské múzeum, ktoré navrhli špeciálne pre najmladších návštevníkov. Prostredníctvom hier a praktických aktivít sa deti môžu dozvedieť viac o vede, histórii a kultúre.

The Playground

Na ulici Na Příkopě sa nachádza najväčšie hračkárstvo v strednej Európe – The Playground. Okrem širokej ponuky hračiek tu nájdete množstvo atrakcií pre deti, ako je obrovská šmykľavka, motýlí dom Papilonia, zrkadlové bludisko, arkádová herňa a ďalšie interaktívne zóny. Deťom vyčarí úsmev na tvári každá z nich.

Plavba po Vltave

Ako je v Bratislave priam povinnou turistickou atrakciou plavba po Dunaji, to isté platí v spojení Praha-Vltava. Najpopulárnejšie sú tu plavby, ktoré vás zavedú až na ostrov Kampa. Počas nich môžete obdivovať panorámu mesta vrátane Karlovho mosta, Pražského hradu a ďalších historických pamiatok, na ktoré sa pozriete z úplne iného uhla.

Pre aktívnejší zážitok si môžete prenajať loďku alebo šliapadlo na Slovanskom ostrove pri Národnom divadle. Plavba po Vltave s výhľadom na Karlov most a Hradčany je nezabudnuteľným uloveným zážitkom pre celú rodinu.

"Vláčiková" reštaurácia Výtopna

Pri soche svätého Václava na Václavskom námestí sa nachádza unikátna reštaurácia Výtopna Railway. V tejto tematickej reštaurácii, nech si objednáte čokoľvek, prídu vám nápoje a jedlá priamo k stolom pomocou modelových vlakov, ktoré jazdia po rozsiahlej sieti koľají. Pre deti jeden z najväčších zážitkov, keď im džús či hranolky donesie k stolu malý vláčik.

ZOO Praha

Pražská zoologická záhrada patrí medzi najkrajšie na svete a pravidelne sa objavuje v rebríčkoch top zoologických záhrad. Nachádza sa v prírodnom prostredí a ponúka návštevníkom najzaujímavejšie zvieratá sveta. Pre deti sú pripravené vzdelávacie programy, detské ihriská a možnosť zúčastniť sa aj na kŕmení niektorých z nich. Vstupné je 330 CZK na osobu, za deti od 3 do 15 rokov zaplatíte 250 CZK.

1. Vyšehrad - pokiaľ vám imponoval Pražský hrad, zastavte sa aj pri tejto historickej pevnosti a jednom z najvýznamnejších miest českej histórie. Vyšehrad leží na skale nad Vltavou a medzi jeho hlavné atrakcie patrí rotunda svätého Martina či gotický chrám svätého Petra a Pavla
2. Vyšehradský cintorín - zaslúži si popri Vyšehrade svoj vlastný bod. Na tomto mieste sú totiž pochované významné osobnosti českých dejín (Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Alfons Mucha, Božena Němcová, Karel Čapek...). Tunajšie náhrobky sú absolútne nádherné, a tak je prechádzka cintorínom priam umeleckým zážitkom.
3. Žižkovská veža - ikonická televízna veža, ktorá je jednou z najvyšších stavieb v Prahe a ponúka panoramatický výhľad na mesto. Zaujímavým prvkom sú obrovské sochy bábätiek od Davida Černého, ktoré šplhajú po jej fasáde. Mnohí vnímajú túto vežu ako príliš abstraktnú či dokonca úchyláčinu, no urobte si na ňu vlastný názor. Vo veži sa nachádza aj reštaurácia, bar a skvelá vyhliadková plošina.
4. Futbalové štadióny - pokiaľ ste fanúšikmi najpopulárnejšieho tímového športu na svete, naplánujte si návštevu Prahy počas tzv. derby pražských S. Či už zamierite do Eden Areny (domov SK Slavia Praha) alebo do Generali Česká pojišťovna Arény (domov AC Sparta Praha), vychutnáte si dokonalú atmosféru, o ktorú sa starajú priaznivci dvoch najúspešnejších klubov Česka.
5. Park Letná - obľúbené miesto na oddych, ktoré ponúka jeden z najkrajších výhľadov na panorámu Prahy. Rozľahlý park je ideálny na prechádzky, pikniky alebo športové aktivity. Nachádza sa tu ikonický metronóm, ktorý stojí na mieste bývalého Stalinovho pomníka. Park je obľúbený medzi miestnymi aj turistami, počas leta je tu plno ľudí a skvelá atmosféra.
6. Otočná hlava Kafku - fascinujúca socha z rúk Davida Černého sa nachádza pri obchodnom centre Quadrio a ide o hlavu slávneho spisovateľa Franza Kafku. Skladá sa z viacerých pohyblivých segmentov, ktoré sa otáčajú a menia tvar, čím vytvárajú dynamický efekt. Vďaka tomu je jednou z najunikátnejších atrakcií mesta.
7. Stromovka - najväčší pražský park, ideálny na prechádzky, jogging, cyklistiku alebo piknik. Zelený raj sa nachádza v blízkosti Holešovíc a je obľúbeným miestom na relax pre rodiny i jednotlivcov. Nájdete tu jazierka, detské ihriská a množstvo krásnych zákutí na oddych. Je to skvelé miesto na únik od ruchu mesta.
8. Výstavisko, Holešovice - kultúrne a spoločenské centrum Prahy, kde sa konajú veľtrhy, výstavy a koncerty. Jeho dominantou je secesná budova Průmyslového paláca. Okrem výstav tu nájdete aj planetárium, akvárium a Křižíkove fontány s unikátnymi svetelnými a hudobnými predstaveniami.
9. Náprstkovo múzeum - špecializuje sa na exponáty z mimoeurópskych kultúr - Ázie, Ameriky a Afriky. Tunajšie výstavy približujú kultúru, umenie a remeslá týchto regiónov. Je to skvelé miesto pre milovníkov histórie a antropológie.
10. Terasa U Prince - terasa na streche hotela U Prince na Staromestskom námestí ponúka jeden z najkrajších výhľadov na Prahu. Sadnete si tu a obdivujete Orloj, Týnsky chrám či Pražský hrad. Je to ideálne miesto na romantickú večeru alebo pohárik vína pri západe slnka. Ďalší luxusný zážitok z Prahy.