Náboženstvá Japonska - ako sa v nich zorientovať?

Šintoizmus (alebo šintó) je pôvodné japonské náboženstvo a zároveň jedno z mála prežívajúcich archaických náboženstiev na svete. Mohli by sme ho nazvať domorodým náboženstvom. Nikto presne nevie, kedy sa šintoizmus v Japonsku začal rozvíjať. Vyvinul sa totižto prirodzene medzi ľuďmi a odhaduje sa, že v Japonsku existuje už viac ako 2 000 rokov, hoci najstaršie svätyne sa v krajine datujú do 6. storočia nášho letopočtu.

Dôvod tohto rozdielu je prostý - šintoizmus nepotrebuje stavby, posvätné miesta vytvára sama príroda. Človeku stačilo, aby sa na mieste, kde veril, že sídli duch lesa (najväčší/najstarší strom v lese), pomodlil. To mu malo zaručiť úspešný lov či povolenie zoťať si strom na kúrenie v zime. Na oplátku sa mohol zaviazať, že strom späť zasadí a bude chrániť les.

Budhizmus má svoje korene v Indii a do Japonska so dostal cez Čínu a Kóreu. V šiestom storočí priniesla diplomatická misia z Kórey obrázok Budhu a niekoľko zväzkov budhistického textu. Budhovia boli z japonskej strany vnímaní ako manifestácia šintoistických božstiev v zahraničí, preto aj prijatie budhizmu po boku šintoizmu prebehlo pomerne ľahko.

Obyvatelia sa s ním vďaka tomuto vysvetleniu ľahšie stotožnili. Naviac, budhisti nezakazovali šintoistické praktiky. Mnohé z nich si osvojili a naopak. Paradoxne, po príchode budhizmu sa v Japonsku stalo toto náboženstvo tak populárne, že hrozil v podstate zánik šintó alebo to, že sa z neho stane podradná viera.

Z veľkej časti to bolo kvôli jeho obľúbenosti u japonskej šľachty. Z Kórei a Číny sa už však do Japonska nedostala typická „čistá“ verzia budhizmu, ako je theravadský budhizmus, ale prispôsobený mahayanský budhizmus, ktorý je vysoko ovplyvnený čínskou kultúrou. Zahŕňa napríklad boha peňazí a sedem bohov šťastia.

Šintoizmus je animistické náboženstvo, čo znamená, že šintoisti veria, že každá vec na svete je nejakým spôsobom živá a má dušu. Nezáleží na tom, či je to kameň, hora alebo zvieratá. Úcta a harmónia s prírodou sú pre tuto vieru základ. S tým sa spája aj množstvo bohov, polobohov, bôžikov a magických bytostí.

Bohovia môžu predstavovať živly (Suidžin 水神 - boh vody alebo Raidžin 雷神 - boh hromu) či dôležité javy a činnosti, s ktorými sa ľudia stretávali od nepamäti (Hačiman 八幡神 - boh vojny alebo Ebisu 蛭子 - boh obchodníkov a rybárov).

Japonci božstvá vyznávajú a prinášajú im obety na miesta, ktoré sú danému božstvu zasvätené. Po smrti sa ktokoľvek v šintoizme môže stať božstvom, preto Japonci zosnulým predkom stavajú svätyne a modlia sa k ním, aby na nich dohliadali a chránili ich pred zlom.

Magické bytosti, ako sú duchovia a démoni, môžu posadnúť neživé veci alebo na človeka vplývať rôznymi spôsobmi - či už v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. Tie už nie sú uctievané vo svätyniach, ale spájajú sa s každodenným životom Japoncov. Pred zlými duchmi sa chránia pomocou rôznych rituálov, ktoré šintoisti praktizujú. Tí, ktorí ľuďom neškodia, im skôr pomáhajú vážiť si a starať sa o predmety dôkladnejšie. Spoločne tvoria rodiny, ktorým sa po japonsky hovorí jókai 妖怪 - v preklade „zvláštne zjavenie“.

Budhizmus je často označovaný ako náboženstvo, no v jeho podstate sa klasickej definícii náboženstva vymyká. V šintoizme sú božstvá kami, v kresťanstve jeden všemohúci boh. Avšak Budhovia nie sú bohmi v typickom zmysle slova. Každý síce na základe svojho učenia stelesňuje niečo iné, čo sa môže podobať na šintoistické božstvá, ale ide skôr o ľudí, ktorí dosiahli v priebehu svojho života osvietenie, takzvanú nirvánu.

Ľudia sa k nim modlia a prinášajú im dary. Ich učenie je hlboko uznávané a budhisti by sa mali nad ním snažiť premýšľať a podľa neho žiť. Sú to symboly, ktoré ich majú viesť cestou životom, aby nakoniec dosiahli osvietenie, ktoré ich vymaní z nekonečného cyklu života, smrti a znovuzrodenia, všeobecne známeho ako reinkarnácia.

Tá sa viaže na skutky, ktoré vykonali vo svojom predošlom živote (karma). Neexistuje tu žiadna božská bytosť, ktorá by určovala, či niekto pôjde do neba alebo do pekla. Existuje len predstava, že každá myšlienka, vyrieknuté slovo či vykonaný skutok prináša výsledok, ktorý budhisti nazývajú karma.

Sväté miesto šintoistov sa nazýva svätyňa, po japonsky džindža (神社). Ako už názov napovedá, musí byť niekomu zasvätená. Už som spomínal, že božstvo alebo božstvá sídliace vo svätyni môžu byť rôzne a jednému božstvu môže byť zasvätené nekonečné množstvo svätýň, nezáleží na ich veľkosti.

Napríklad Inari Ókami (稲荷大神), bohyňa ryže a plodnosti, má po Japonsku viac ako 32 000 svätýň. Sú postavené tak, aby evokovali harmóniu s prírodou. Japonci si často doma zriadia vlastnú malú svätyňu, ktorá ani nemusí byť formálne vysvätená. Stačí, ak veria, že božstvo sa tam usídlilo.

Svätyne v Japonsku vznikli čisto z budhistického vplyvu, pretože pred jeho príchodom boli sväté miesta prírodného pôvodu. Stačila veľká skala, rieka, hora a pod. (hora Fudži je dodnes v Japonsku považovaná za božstvo). To sa zmenilo až vtedy, keď ľudia začali viac navštevovať budhistické chrámy. Šintoizmus predsa musel byť konkurencieschopný, a tak sa celý koncept chrámov skopíroval a vznikli šintoistické svätyne.

Pre japonských budhistov sú posvätné chrámy, po japonsky tera alebo dera (寺). Nedá sa povedať, že by boli niečomu/niekomu zasvätené a zväčša sa v nich nachádza socha konkrétneho Budhu (výnimkou je zen-budhizmus) v typickej póze, ktorá ho znázorňuje napríklad pri meditácii alebo pri učení.

Zároveň rukami ukazuje gesto, ktoré má svoj význam (napríklad kamakurský Budha ukazuje rukami gesto meditácie). Tradičné budhistické chrámy reprezentujú Budhovu čistú zem alebo prostredie. Sú navrhnuté tak, aby vo veriacich vyvolávali vnútorný a vonkajší pokoj. Taktiež majú pomôcť pri navodení meditačného stavu a k dosiahnutiu osvietenia.

Šintoistické svätyne sú veľmi podobné budhistickým chrámom. Niekedy môžeme povedať, že sa rozlišujú svojou farebnosťou, pričom sa zväčša natierajú svetlo červenou alebo oranžovou farbou. No nie je to pravidlo. Mnoho architektonických prvkov si svätyne „skopírovali“ od budhistických chrámov.

V zásade je najspoľahlivejší ukazovateľ takzvaná tori brána (鳥居) označujúca miesto, kde sa prechádza na posvätnú pôdu a začína sa tam pôda svätyne. Začínajúc prvou tori bránou sa pri vstupe do svätyne pokračuje prístupovou cestou sandó (参道) až k očistnej fontáne temizuia (手水舎).

Následne prichádza na rad druhá tori brána, za ktorou sa nachádzajú sochy strážcov danej svätyne, až pokým sa nedostane k hlavnej budove honden (本殿), v ktorej sídli božstvo. Napriek týmto prvkom niekedy môže byť jediným spoľahlivým ukazovateľom svätyne práve tori brána.

Chrámy v Japonsku sa prezentujú väčšinou jednoduchšou paletou farieb, bývajú v rôznych odtieňoch hnedej. Sú postavené tak, aby reprezentovali päť živlov, pričom zem je reprezentovaná vnútrom štvorhranného pôdorysu a každý roh reprezentuje zvyšné štyri živly.

Do chrámu sa vchádza cez bránu sanmon, ktorú strážia dvaja strážcovia nió (仁王). Za bránou väčšinou nasledujú päťposchodové pagody, symbol budhistického kréda. V strede chrámu sa nachádza hlavná budova kondó (金堂), kde sa nájdeme sochu alebo obraz Budhu a na vrchu pôdorysu sa nachádza kódó (香道), modlitebná budova, kde sa čítajú budhistické spisy.

V Japonsku je však možné nájsť vstup do šintoistických svätýň aj uprostred chrámov, kedy spolu zdieľajú jednu pôdu, avšak väčšinou ide o menšie svätyne. Príkladom je chrám Kijomizu-dera v Kjóte, ktorý navštevujeme aj na našich zájazdoch v Japonsku.

Dôvod je prostý - aj keď sa v Japonsku začali po príchode budhizmu masívne stavať budhistické chrámy, ľudia stále verili, že zem patrí bohom kami, a tak na pôde chrámu postavili ako ospravedlnenie malú svätyňu, aby sa japonskí bohovia nenahnevali.

Na rozdiel od kresťanstva, kde sa človek rodí hriešny, šintoisti veria, že človek sa rodí čistý a zlé veci k nemu prichádzajú a ovplyvňujú ho ako prirodzená súčasť života. Často sa zlé činy prisudzujú ovplyvnením zlými duchmi či inými bytosťami, ktoré lákajú na zlé chodníčky a nabádajú k škodeniu iným.

Pred zlom je potrebné sa chrániť a nie je to až také zložité, ako sa môže zdať. Stačí, že ak bude šintoista vykonávať malé očistné rituály, tak sa nimi môže chrániť pred zlými duchmi. Praktizovaním šintoizmu sa človek učí pokore a úcte k svojmu okoliu, či už ide o ľudí alebo veci.

Zásadou budhizmu vo všeobecnosti je, že človek si pri narodení berie povahu zo svojho predošlého života, avšak môže sa počas neho zmeniť, keďže na neho pôsobí aj jeho okolie. Považuje sa za oveľa ľahšie skĺznuť z dobrého do zlého ako naopak, pretože zlepšiť sa vyžaduje viac úsilia a sebaovládania.

Napriek tomu je v budhistickom ponímaní ľudský život považovaný za utrpenie, z ktorého vyslobodenie pomôže priniesť meditácia, spirituálna a fyzická práca a dobré správanie tým, že praktizujúci dosiahne osvietenie.

Japonsko je značne ekologickou krajinou a vzťah k čistote ste určite videli už ako diváci MS vo futbale, kedy si po sebe po každom zápase upratali. Takéto upratovanie funguje aj v náboženstve, hoci, samozrejme, do značnej miery inak. V šintoizme je očista neoddeliteľnou súčasťou jeho praktizovania. Harae (祓) je všeobecný výraz pre očistný rituál v šintoizme. Jeho účelom je zbavenie sa „hriechov“ a nečistoty. Očista zahŕňa zbavenie sa nešťastia, chorôb alebo aj viny v slovenskom zmysle. Cieľom očisty môže byť osoba, miesto alebo vec.

Je mnoho očistných rituálov, ktoré zahŕňajú napríklad mávanie bambusovou paličkou s papierovými štetinami nad objektom očisty, sypanie soli, ktorá odpudzuje zlých duchov a očisťuje miesto alebo napríklad ľudí, ktorí sa zúčastnili pohrebu.

Pred sumo zápasom sa po ringu rozsypáva soľ, práve kvôli očisteniu a posväteniu zápasiska. Očista vodou sa vykonáva pri vstupe do šintoistickej svätyne, aby bol vstupujúci zbavený nečistôt ešte predtým, ako prekročí druhú bránu.

V budhizme je očista takmer čisto spirituálna záležitosť, ktorú musí každý človek zvládnuť sám. Proces sústreďovania sa v budhistických textoch označuje ako “očista”. Termín nie je ani náboženský, ani morálny, ale ide o proces uvoľnenia tela aj mysle.

V japonských budhistických chrámoch sa praktizuje aj zapaľovanie vonných tyčiniek, z ktorých dym si následne na seba ľudia dostávajú mávaním rúk. Niektorí to za očistu považujú, ale ide skôr o typ aromaterapie a o nadobudnutie stavu uvoľnenia, ktorý dym vyvoláva. To ich má pripraviť na hlavnú formu očisty, ktorou je meditácia.

Šintó je viac o praktizovaní ako o viere. Napriek tomu v šintoizme neexistuje nič také ako posvätná kniha, ktorou by sa mal každý riadiť, ako je pre kresťanov Biblia. Čaro šintoizmu je v tom, že každý si ho praktizuje tak trochu po svojom, pretože nie je ani autorita, ktorá by kázala, ako veci praktizovať.

Nedá sa povedať: „Toto je ten najsprávnejší spôsob, akým to robiť.“ Svätyne z rovnakej časti mesta môžu mať výrazne odlišnú podobu toho istého rituálu, pretože sa to tak robilo od nepamäti. Napriek tomu sú niektoré praktiky už tak zaužívané, že sa nejakým spôsobom prebrali a dnes sú prakticky totožné vo väčšine svätýň. Najväčšie rozdiely je možné pozorovať u Japoncov doma, pretože si každý uctieva svojich predkov po svojom.

V budhizme je praktizovanie jeho samotnou podstatou. Nezáleží na tom, či Japonci veria, že nejaký Budha vôbec existoval. Ak sa nebudú jeho učením riadiť, osvietenia nemusia nikdy dosiahnuť. Pre budhistov sú posvätnými textami napríklad Tripitaka alebo Mahájánske Sutry. Nimi sa budhisti riadia, pretože im to pomôže na cestu k osvieteniu.

Naviac, budhistické texty podliehajú výkladom viacerých škôl, niekedy nazývaných sekty, ktoré texty interpretujú a môžu, ale nemusia sa dohodnúť na správnom spôsobe ich praktizovania. Len v Japonsku je 13 tradičných škôl a takmer 100 podškôl. V rámci jednej školy by mali byť podoby praktizovania čo najtotožnejšie.

Šintoizmus má kňazov. Je to najbližší ekvivalent, ktorý v slovenčine existuje, pretože Japonci majú pre nich svoje vlastné pomenovanie, a to šinšoku (神職). Výraz doslovne označuje osobu, ktorá slúži ktorémukoľvek božstvu, pričom ide o osobu, ktorá vykonáva rituálne a úradné činnosti vo svätyni.

Kňazmi sa môžu stať aj ženy. Môžu sa slobodne sobášiť, keďže starostlivosť o svätyňu býva v japonských rodinách, ktoré sa tomu venujú, tradíciou. V minulosti bolo v Japonsku povolanie kňaza iba dedičné, no v súčasnosti sa kňazom môže stať každý v Japonsku (muž alebo žena) kto zloží skúšku. Kňazi zároveň nemajú žiadnu špeciálnu stravu alebo obmedzenia, ktoré by museli dodržiavať.

Budhistov slúžiacich v chrámoch a kláštoroch nazývame mníchmi. Tí bohu neslúžia, pretože budhizmus technicky žiadnych bohov nemá. V Japonsku až na niektoré školy majú mnísi povolené sa sobášiť, čo nie je samozrejmosťou v iných krajinách.

Nakoniec, bola to jediná možnosť, ako zabezpečiť ďalšiu generáciu, ktorá by o chrám prebrala starostlivosť. Výnimkou sú niektoré školy, ako je napríklad Rinzai. Cieľom budhizmu je naučiť sa, ako prekonať utrpenie spôsobené túžbou a neznalosťou vlastnej podstaty a reality. Preto sa budhistickí mnísi často podujímajú na upravovanie svojej stravy, holia si vlasy dohola, nepijú a celkovo sa snažia zbaviť svojich pozemských túžob tým, že sa spraštia bežných potešení.

Prax v šintoizme je, že Japonci sa prihovárajú k božstvám, ak o niečo prosia, alebo ako prejav vďaky počas svojho života. Naviac sa svätyne navštevujú s batoľaťom okolo mesiaca po jeho narodení (31 dní pre chlapcov a 33 dní pre dievčatá), aby sa božstvu zavďačili za jeho narodenie a kňaz ho prosil zdravie a šťastie dieťatka.

Svätyne sa často navštevujú počas festivalov, sviatkov a nového roka. Japonci sa tam chodia modliť a prosiť o zdravie, šťastie, úspech v láske, kariére, alebo o splnenie ich prianí v budúcom roku.

Japonci sa k budhizmu uchyľujú skôr v oblastiach týkajúcich sa posmrtného života. Práve kritika zo strany zen-budhistov voči tradičným podobám japonského budhizmu je, že návštevy z dôvodu smrti alebo pred smrťou v Japonsku výrazne prevažujú, a teda sa zabúda sa na praktizovanie.

Do chrámu prídu až na sklonku svojho života, prípadne z dôvodu pohrebu príbuzného.

Japonci oslavujú šintoistické aj budhistické sviatky s rovnakou úctou a nadšením. Tri najväčšie japonské každoročné festivaly sú - Kanda Matsuri, Tenjin Matsuri a Gion Matsuri. Všetky sú šintoistické.

Najrušnejším cestovateľským obdobím roka, počas ktorého sa rodiny vracajú domov, aby sa modlili k duchom svojich predkov, je budhistický sviatok Obon (oslavuje sa v auguste, v roku 2024 je to 30. 8.). Počas tohto sviatku je pre Japoncov typické, že sa vracajú domov, kde chodia navštíviť svojich rodičov alebo širšiu rodinu.

Pokiaľ sa už s rodičmi fyzicky stretnúť nemôžu, tradične chodia na cintorín, aby im vzdali patričnú úctu a postarajú sa o hrobové miesto zapálením vonných tyčiniek a tým, že ho vyčistia. Okrem tejto súkromnej stránky sa konajú hromadné spomienkové rituály, pri ktorých sa vo večerných hodinách zapaľujú vatry, púšťajú lampióny na vodu alebo do vzduchu a byť pri tom je ďalším uloveným zážitkom.

Podobné sviatky a festivaly sa konajú po celej krajine po celý rok, no môže byť ťažšie na ne naraziť, aj keď sa vtedy nachádzate v Japonsku. Ak sa to však podarí, naskytne sa vám neopakovateľný, priam luxusný zážitok, ktorý sa zažíva iba raz do roka. Zoznam tohtoročných festivalov nájdete napríklad na stránke Japan Guide.

V Japonsku nie je dôležité, či veríte v Budhu alebo v šintoistické božstvo kami. Dôležité je praktizovanie rituálov a nie uplatňovanie nejakej doktríny. Možno práve preto sa Japonci často považujú za neveriacich, aj keď počas ich života napĺňajú šintoistické a aj budhistické zvyklosti.

Aby ste japonskú cestu životom lepšie pochopili, musíte ju zažiť na vlastnej koži na vašom zájazde do Japonska. Len vtedy pocítite previazanosť oboch náboženstiev a objavíte jedinečnú kultúru ako žiadnu inú na svete.