Ibn Battúta – najväčší moslimský cestovateľ

Mladý vzdelaný šľachtic berberského pôvodu začal svoju prvú cestu na oslíkovi z rodného Tangeru na severe dnešného Maroka. Na prvú cestu sa vydal v roku 1325, vo veku 22 rokov - rok po tom, čo Marco Polo zomrel.

Pre nás Európanov je Marco Polo stelesnením cestovania a aj mne sa sem tam dostalo cti byť nazvaný „slovenský Marco Polo" :).  Nikto ma však nikdy nenazval Ibn Battútom. My Európania nevieme o tomto moslimovi priveľa, pritom navštívil 2,5-krát toľko krajín čo jeho legendárny súčasník z Benátok.

Do Maroka sme začali chodiť hneď po založení BUBO v roku 1993. Ešte aj dnes je Maroko slušnou exotikou, tou rozprávkou Tisíc a jednej noci a vtedy v minulom tisícročí nám doslova vyrazilo dych. Biele a modré pokrivené domčeky, úzke uličky, kde prechod hatá somárik či predavač chleba. Všade rozvoniavajú citrusové plody, klementínky či tandžerínky a zelený mätový čaj – „marocká whisky“

Teraz sem logicky lietame, ale ja som sem predsa len ešte raz zorganizoval road trip z Bratislavy krížom cez celú Európu. Doletel som zo severného pólu a na druhý deň som v auguste 2013 vyrazil do afrických horúčav aj so svojimi deťmi na stanový zájazd BUBO Family. Značne drsné cestovateľské dobrodružstvo. Vyšli sme vtedy aj hore na Džabal Tubkal, najvyšší vrch Severnej Afriky a strávili prvý deň Ramadánu priamo na Sahare.

Keď sme sa vracali do Európy mierili sme na trajekt v Tangeri, rodnom meste veľkého cestovateľa. Stredozemné more sa tu stretáva s Atlantickým oceánom a podľa legendy tu odpočíval mýtický Herakles pred tým, ako sa vrhol do svojich dobrodružstiev.

V úzkych uličkách náš luxusný obrovský autobus, logicky, spomalil. Všimol som si zrazu jednu zvláštnosť, na ulici začali odpadávať ľudia. Padali ako podťatí, akoby ich niekto zastrelil, ako keby náhle stratili vedomie, padol jeden, druhý... Ihneď som zaostril, čo sa to deje a tretieho, štvrtého, piateho som si všimol lepšie. Padli na zem a zagúľali sa popod náš autobus.

Stále sme išli tak 30 km/h a muselo to byť veľmi nebezpečné. Všetko to boli odhadom tak 13- až 17-roční chlapci, ktorí sa v takýchto množstvách akosi prichytili zospodu o náš európsky autobus. Zastavili sme, šofér ich chcel vyduriť, ale oni boli totálne perfektne schovaní už niekde v tajných útrobách obrovského stroja. Poznali, zdalo sa zákutia autobusu lepšie než výrobca, niekam zaliezli a držali sa tam. No keď sme prišli k prístavu, prechádzali sme vysokou bránou ohraničenou vysokým plotom a tu nás prešatili a povyháňali týchto malých chudákov vodnými delami, vyšpricovali nám podvozok a colník presne vedel kam siahnuť, aby mladíka vytiahol za vlasy von.

Potom sme nasadli na trajekt, slnko zapadalo a keď sme sa pohli, tak sme videli, ako desiatky týchto chlapcov preskočili ten obrovský plot, skočili do vody a plávali (priveľmi plávať nevedeli) smerom k nášmu trajektu, aby sa odviezli do vysnívanej Európy. To bolo ešte pred veľkou vlnou migrácie a je jasné, že tento pohyb tu bol už veľmi dlho predtým. Moje deti boli v šoku a myslím, že si uvedomili, ako sa my u nás na Slovensku máme dobre.

Tanger za čias Ibn Battútu nebol úplne top mestom, podobne ako dnes. Sídlom sultána bol v tej dobe Fez. No Tanger bol prístavom, vstupnou bránou v Gibraltárskom prielive, obchodnou spojnicou medzi subsaharskou Afrikou plnou zlata, vzdelanou a rozvinutou Andalúziou, historickým Blízkym východom a prakticky celým Magrebom. Ibn Battúta dostal od svojej vzdelanej rodiny nadštandardné vzdelanie. Na cestovanie a úspech v živote bol teda dobre pripravený.

Mladý cestovateľ prechádzal so svojou karavánou severom Afriky v dobe, kedy tu vládli tri berberské kráľovstvá. Najprv navštívil ríšu Zajjánovcov (Dynastia Zayyanid) a vstúpil do ich hlavného mesta Tlemčen. Toto mesto máme aj v našom itinerári na Veľkom okruhu Alžírskom. Ibn Battúta mal vcelku šťastie, lebo bol pokojný rok a dynastia Marinidov (Maroko) teraz práve nebojovala s dynastiou Zajjánovcov (západné Alžírsko) a táto nebojovala s Hafsídmi (východné Alžírsko).

Všetci traja v danej dobe totižto súperili o to, kto sa stane skutočným nasledovníkom a dedičom mocných Almohadov. Vyznať sa v aktuálnej politike a sledovať aktuálny vývoj je pre cestovateľa aj dnes absolútnym základom. Pre mňa je to hobby a keď som na cestách, čítam lokálnu dennú tlač a rozprávam sa s domorodými priateľmi, ktorí mi dodajú lokálny insight. Napríklad Alžírsko, najväčšia krajina Afriky, bola desaťročia pre turistov „no-go zónou“, no teraz ju považujem za cestovateľský raj.

Toto je tajný tip pre skúsených cestovateľov, lebo Alžírsko je dnes bezpečné a väčšina o tom ešte nevie. Viete tu teda byť pred ostatnými a mať takto z cestovania úplne iný, doslova Battútovský, objavný pocit. Keď prechádzame z hlavného mesta Alžírska, z bieleho Alžíru do mesta mostov Constantine, míňame mesto Béjaïa, ktoré bolo v dobe Ibn Batúttu významným prístavom Hafsídskej dynastie.

Z tohto nezaujímavého mestečka bol do európskej matematiky predstavený koncept nuly a desatinnej čiarky. Cestovateľský začiatočník tu ťažko ochorel a jeho spolucestovateľ Abu Abdullah al-Zubaydi navrhol, aby v meste zostal a zotavil sa. Ibn Battúta to odmietol, priviazal sa k svojmu oslíkovi, aby nespadol a hovoril: „Ak Boh rozhodne o mojej smrti, potom bude moja smrť na ceste s tvárou nasmerovanou k Mekke“.

Ja si tiež pamätám ako som bol na začiatku svojich ciest chorľavý. Mal som vkuse hnačku, bežne som sa drkotal v ťažkých horúčkach pod vŕzgajúcim ventilátorom v lacných hoteloch. No cestovanie, to je zároveň vakcinácia živými "vakcínami". Cestovateľ si prejde danými chorobami a stane sa imúnnym. Teraz, keď ostatní trpia, mne už nie je nič, prekonal som zrejme danú chorobu v mladosti. Je to trošku zložitejšie a ak chcete cestovať bezpečne prečítajte si moje rady: Bezpečné cestovanie. Každopádne, cestovanie nie je iba o vzdelaní, cestovanie je zdravé a vyrobí z vás odolnejšieho človeka.

V Constantine, považovanom dnes za hlavné mesto východu Alžírska, privítal pocestných sám guvernér. Cestovatelia museli byť v dosť otrhanom stave, predchádzajúcu noc pršalo, takže guvernér nariadil vyčistiť šaty ich karavány priamo u neho doma a obdaril Ibn Battútu novým luxusným plášťom s dvoma všitými zlatými dinármi.

Charita je v islame dôležitou povinnosťou, jedným z piatich pilierov a charita nasmerovaná k cestujúcim bola považovaná za najšľachetnejšiu. Islam cestovanie jednoznačne podporuje.

V Tunise, hlavnom meste Hafsídskej dynastie, po príchode karavány vítali Ibn Battútových spolucestovateľov ich kamaráti, no nikto neprišiel k nášmu mladému cestovateľovi, on neudržal slzy a rozplakal sa. Na cestách, aj keď v karaváne, bol vlastne sám. Na mladého človeka to boli obrovské tlaky, zvyky a aj strava boli v cudzích krajoch iné, neustála neistota, a on celkovo cestu znášal veľmi ťažko.

Pamätám si to aj ja, keď som začínal a úplne sám som išiel stopom krížom cez Irán a Pakistan do absolútneho neznáma. Pamätám si na ten pocit, keď z Indie na prvom zájazde BUBO skupina odletela domov a ja som v tej tme (v Dillí vtedy pouličné osvetlenie priveľmi nefungovalo) ostal sám. Bola to doba bez mobilov, bez internetu, telefóny taktiež príliš nefungovali a za 20 minút ste pretelefonovali mesačný plat rodičov.

Viem pochopiť Ibn Battútu, ktorý bol odrezaný od rodiny, od priateľov z detstva a musel sa spoľahnúť čisto iba na seba. Pritom, ako som písal vyššie, na začiatku cestovania ste častejšie chorí a jednoducho viac trpíte.

Preto je cestovanie v mnohých kultúrach tak veľmi cenené, lebo z hlúpeho Janka vyrobí jednoducho múdrejšieho Jana. Cestovanie človeka zocelí, ste hodení do vody - či do prachu ciest - a inak ako napredovať sa nedá. Preto sa prorok Mohammed zvykol pri nábore svojich prívržencov pýtať „Nehovor mi, aký si vzdelaný, povedz mi, koľko krajín si precestoval.“

My kresťania zvykneme moslimov podceňovať, no je dobré vedieť, že islam podporuje mobilitu ako náboženskú a sociálnu praktiku štyrmi hlavnými spôsobmi:

1. hidžra (migrácia) - cestovanie do nemoslimských krajín (Dar al-Kufr) a do moslimských krajín (Dar al-Islam)
2. hadždž - púť do Mekky, ktorá je jedným z piatich pilierov islamu
3. zijarat - návšteva svätých miest
4. al-Rihla - cesta za poznaním. Takto sa volala aj kniha, ktorá po Ibn Battútovi ostala

Keď Ibn Battúta začal svoju cestu z Tangeru, netušil, že o jeho cestách budeme rozprávať aj po 700 rokoch. Bola to v prvom rade vášeň a aj v tomto mám s veľkým cestovateľom súzvuk. Čím ďalej sa vzďaľuje od domova, tým sa stáva Ibn Battúta, logicky, scestovanejším - a zbiera príbehy o najúžasnejších ľuďoch a miestach.

Rozpráva o irackej dedine, kde počas rituálnych tancov derviši odkusujú hlavy veľkých hadov. Trpí zimou v dnešnom Rusku a horách Hindúkušu a otrasným teplom Afriky a Indonézie. Kokosové palmy pokladá za „najpodivnejšie stromy zo všetkých“, a ich orechy mu pripadajú „ako ľudské hlavy“. V Perzskom zálive pozoruje perlových potápačov, ktorí sú údajne schopní zostať pod vodou dlhšie ako hodinu.

Sultán z Birgi - v dnešnom Turecku - sa svojho hosťa pýta: „Už ste niekedy videli kameň, ktorý spadol z neba?“ Sultán mu následne ukazuje čierny hladký kameň, zrejme asteroid. Ibn Battúta išiel pôvodne iba na púť do Mekky, ale domov sa vrátil až o cca 30 rokov. Cestovanie ho nadchlo, bol uchvátený inakosťou sveta.

Rozhodol sa, že zmapuje celý moslimský svet, ktorý sa v jeho dobe rozprestieral od dnešného Španielska až po súčasnú Indonéziu. Každopádne, Ibn Battúta je v moslimskom svete tak známy práve pre zápisky, ktoré po ňom a jeho cestách ostali.

Svoju slávnu knihu Ibn Battúta nadiktoval Muhammadovi Ibn Juzayyovi okolo roku 1356. Rihla (Cesta za poznaním) je jedným z najväčších príkladov „cestopisnej literatúry“ všetkých dôb. Dnes originál písaný v arabčine nájdete v Paríži.

S cestami Ibn Battútu sú spojené tie isté problémy ako s cestami Marca Pola, o ktorom niektorí sinológovia tvrdia, že v Číne nikdy nebol. Dôvodom je napríklad, že si nevšimol Veľký Čínsky múr..... No my to v našom blogu vysvetľujeme. V dobe Marco Pola o Čínskom múre už nikto priveľmi nehovoril... Taliani sa taktiež sporia s Číňanmi, či Marco Polo doniesol cestoviny do Číny alebo ich doniesol z Číny do Benátok.

Tak ako niektorí tvrdia, že Marco Polo prakticky nikde nebol a príbehy sa iba dopočul od iných cestujúcich vracajúcich sa z výprav po Hodvábnej ceste, o Ibn Battútovi to hovorili taktiež. Svoju knihu diktoval po návrate do Maroka po cca 30 rokoch, a tak si niektoré veci nepamätal presne a je jasné, že perloví potápači mohli byť pod vodou tak štyri minúty a nie hodinu...

Mnohé pasáže z ciest Ibn Battutu sú nejasné a dokonca nepravdepodobné. Nie je napríklad možné, aby za rok prešiel peši z Damasku do Indie tak ako tvrdí. Je zarážajúce že nenavštívil mocnú strednú Perziu či kresťanské Arménsko a Gruzínsko. Napriek týmto nezrovnalostiam a v určitých prípadoch môžeme povedať aj literárnym fabuláciám, či tomu, že vklad Ibn Battútu, čo sa týka objavov nových krajín a území, je minimálny, dokumentárna hodnota jeho ciest a celkovo jeho diela je ohromná.

O Mali a extrémne bohatej ríši s centrom v Timbuktu by sme bez Ibn Battútu nevedeli nič. O Timbuktu píšem v blogu Najbohatší muž sveta a väčšinu informácií mám práve od Ibn Battútu z jeho knihy, ktorú nadiktoval v 14. storočí. Následne sa Timbuktu pred cudzincami uzavrelo na dlhé stáročia a aj dnes sa sem dostať nedá. Som veľmi vďačný, že mne sa to podarilo.

V roku 2010 Tim Mackintosh-Smith dokončil viaczväzkovú štúdiu na desiatkach lokalít uvedených v Rihle, v ktorej podáva správy o predtým neznámych rukopisoch islamského práva uchovávaných v archívoch univerzity Al-Azhar v Káhire. Túto mešitu a jej madrasu, o ktorej mnohí tvrdia, že ide o najstaršiu univerzitu sveta, som navštívil aj v roku 2021 a video v tomto blogu je teda aktuálne.

V rukopisoch, ktoré sa dnes pod taktovkou Muhammada bin Rašíd Al Maktúma, premiéra SAE a dubajského emira digitalizujú, sú rovnaké informácie, aké popisuje Ibn Battúta na svojom pobyte v Damasku v roku 1326.

Pre mňa je Ibn Battúta cestovateľským velikánom a je česť, že mám na Slovensku privilégium vám ho predstaviť. Mal som to šťastie a možnosť navštíviť väčšinu miest, ktoré navštívil on vrátane pikošiek ako Assam (India), Alexandria (Egypt), Jaffna (Srí Lanka) Mekka (Saudská Arábia), Tripolis (Lýbia), Kufa a Najaf (Irak), Balch (Afganistan) či spomínané Timbuktu (Mali), čo sa iným na Slovensku zatiaľ nepodarilo.

To ma zaväzuje a tu je môj inšpiratívny blog pre vás. Mapujem celý cestovateľský život Ibn Battútu, ale vyberám iba niektoré príhody z tých najexotickejších kútov, kde ste zrejme ešte neboli. Plus sa snažím robiť pre vás závery, ktoré vám môžu vo vašom ďalšom živote pomôcť cestovať lepšie.

Karavána s Ibn Battútom smerovala na juh pozdĺž tuniského pobrežia, cez mestá Sousse, Sfax a Gabès a dostala sa do hlavného mesta Tarabulus – Tripolis. Tripolis nedávno úplne vypadol spod kontroly Hafsídov, a tak potulujúce sa kmene predstavovali v tomto regióne veľký problém. Ibn Battúta mal so sebou lukostrelcov na rýchlych koňoch, ktorí mali ich karavánu na ceste do Tripolisu chrániť. Ja smerujem z Tunisu do Líbye taktiež a lukostrelcov nemám.

No podobne ako Ibn Battúta viem, že ide o riadne nebezpečnú cestu. Letenky dostávam až na letisku v Tunise, je na nich napísané, že o zopár hodín odlietame priamo do hlavného mesta Líbye, do Tripolisu. No v skutočnosti pristávame v Misráte, meste ktoré je vzdialené 210 km od pôvodného letiska. Lietadlo sa blíži k pristávacej dráhe a zrazu pilot začne strmhlavo stúpať nahor, v lietadle razom nastane ohromný hysterický krik a ja sa obzerám, či po nás nejde protilietadlová raketa. No nič sa nedeje a na druhý raz to už dáme.

Môj kontakt musí pre nás z Tripolisu prísť, no kým prejdeme cez colné procedúry, tak to akurát tak vyjde. Generál Chalifa Haftar dnes ostreľoval letisko v hlavnom meste, jeho vojsko je usadené iba 10 km od Tripolisu, a to je dôvod, prečo sme museli pristáť inde - v bezpečí. Turistické víza sa do krajiny nevydávajú, a tak cestujem v obleku a v pase máme všetci traja obchodné víza. Vystupujem ako biznismen, ktorý ide rokovať s líbyjskou ropnou spoločnosťou o novom kontrakte.

„S kým sa idete stretnúť? Ako sa volá daný úradník? Kedy máte stretnutie? Akú cenu za barel si predstavujete?...“ tie otázky sú neuveriteľné podrobné a grilujú ma tu značne dlho. Môj partner, moja spojka v tejto krajine s dlhodobou občianskou vojnou, mi nakázal nebrať si fotoaparát a v žiadnom prípade objektív. To predsa obchodníci nemávajú... No, samozrejme, že ja mám a modlím sa, aby mi foto výbavu neobjavili. Mám to rozmontované a poschovávané, ale keď mi to objavia, asi to zabavia a keďže ja fotím na Leicu, tak tá sranda vyjde na 20 000 eur.

Preto fotografie z Líbye považujem za vzácnosť a vy si ich vo všetkých našich blogoch môžete vždy rozkliknúť a zväčšiť a čím máte väčšiu obrazovku, tým bude váš zážitok väčší. Batožinu mám teraz iba on board (malý kufrík čo sa dostane na palubu lietadla), po rokoch skúseností sa balím naľahko a na ľahkosť v balení mám rovnaký názor ako Ibn Battúta. Zároveň preferujem kvalitné oblečenie, aj keď zrovna oblek to vždy byť nemusí.

V Tripolise sa Ibn Battúta ožení a ďalej sa rozhodne vraj kvôli svojej žene vyraziť pred zvyškom karavany iba s malou skupinou spolucestujúcich. Je to divoké, pretože aby sa cestujúci dostali do Alexandrie z Tripolisu (ktorý bol historicky najvýchodnejším regiónom „Maghrebu“), museli prekonať východný líbyjský región Kyrenaika, ktorý bol ešte viac bezprávny ako východné kráľovstvo Hafsídov.

Riziko útoku bolo vysoké a Ibn Battúta prežije jeden takýto útok banditov v blízkosti Sirte. To, či Ibn Battúta navštívil ruiny Leptis Magna (ktorá patrí medzi najkrajšie antické pamiatky sveta), kde sa narodil rímsky cisár Septimius Severus, sa nevie.

Každopádne, počas tejto časti cesty sa Ibn Battúta pobil so svojím svokrom a vrátil mu jeho dcéru. Namiesto toho sa oženil s dcérou iného člena karavany, učenca z Fezu. To je zároveň všetko, čo sa o novej žene dozvieme a už nikdy viac ju nespomenie =)

Ibn Battúta vo svojom diele, bez ktorého by sme o jeho cestách nevedeli nič, spomína asi 2 000 osôb, ktoré buď osobne stretol, alebo navštívil ich hrobku. Väčšina z týchto osôb je identifikovateľná podľa nezávislých zdrojov a v textoch od Ibn Battútu je prekvapivo málo chýb v menách alebo dátumoch, kedy žili. Ibn Battúta tým, že tak veľa cestoval, si vydobyl čoskoro medzi vzdelanými vládcami výnimočné renomé a tí ho pozývali na svoje panstvá, aby sa dozvedeli novinky z prvej ruky.

Pre týchto mocných mužov bolo unikátom aj to, že veľmi scestovaný človek vie porovnať a vypichnúť skutočnú unikátnosť. Mocní a vzdelaní ľudia si hold vzdelanosť vážia. Ibn Battúta takto za svoj život osobne spoznal asi 60 vládcov a mnoho mnoho vezírov, guvernérov a ďalších hodnostárov. Jeho výpoveď je pre nás aj týmto veľmi zaujímavá.

Teraz si viete veci vygoogliť, viete si pozrieť o krajinách film pribudne virtuálna realita. Chcem však vyjadriť presvedčenie, že napriek týmto zlepšeniam modernej techniky je osobná skúsenosť, neprenosná aj v dnešnej dobe.

Po 18 mesiacoch po tom ako opustil rodný Tanger sa začiatkom apríla náš cestovateľ dostáva do mameluckého Egypta. Mameluci bývalí otroci nearabského pôvodu vládli Egyptu 270 rokov a podľa mňa to bola táto vláda, ktorá posunula najrozvinutejšie spoločenstvo ľudí na našej Zemi tam, kde teraz Egypt je.

Špinavá preľudnená krajina, ktorá nevie nič poriadne dotiahnuť a úroveň krajiny je celkovo o stupeň dole. Tak to prosto je a neberte to ako kritiku, ja mám Egypt veľmi rád. Alexandria je najväčšie a najdôležitejšie mesto, aké kedy Ibn Battúta navštívil. Aj to je dôvod, prečo my v BUBO Alexandriu na našich zájazdoch do Egypta navštevujeme. Žiadna iná cestovka to, na môj údiv, nerobí...

Práve tu v Egypte sa jeho cesta začne meniť od náboženskej púte k meandrovitému objavnému putovaniu. Ibn Battúta neskôr píše, že ani na východe, ani na západe nikdy nevidel objemnejšiu pokrývku hlavy ako turban kadis v Alexandrii. Z Alexandrie sa dostal do mesta Damietta v delte Nílu a následne sa plavil do Káhiry. Káhiru popisuje ako ohromujúcu metropolu „neporovnateľnej krásy a nádhery“.

Z Egypta je známa Ibn Battútova príhoda z tureckých kúpeľov. Keď sem v Káhire na dnešnej ulici Al Moez Ldin Allah Al Fatmi, ktorú každý volá skrátene Muizz, zavítal, našiel tu mužov bez zástery okolo bedier, ktorú korán prikazuje. Nie aby im povedal, že sa majú obliecť, išiel hneď za lokálnym guvernérom a z danej situácie urobil nábožensko-politický problém.

Zdá sa, že Ibn Battúta bol moralista, no to, že sa počas svojho života oženil s desiatimi ženami, to mu nevadilo. Je známe, že mal množstvo konkubín, z ktorých niektoré boli v jeho neskoršom období, kedy bol bohatší jeho majetkom - boli to otrokyne.

Tu v Káhire sa taktiež dozvedel o ceste Mansa Musu, malijského kráľa. Káhira bola stovky rokov centrom obchodu so zlatom a keď mestom prechádzal malijský kráľ, mal so sebou toľko zlata, že sa cena prepadla na najnižšie hodnoty, aké si kto kedy pamätal. Ulica Muizz je podľa mňa najkrajšou ulicou celej Káhiry a na svojej budúcej ceste do najväčšej mestskej aglomerácie Afriky sa na nej určite zastavte.

Ibn Battúta bol z Káhiry nadšený a keď sa dnes prechádzam od severnej brány Futah (Bab al Fatah) po južnú bránu Zuveila (Bab Zuweila), akoby som tu kráčal spoločne s ním. Mešita Al- Hakim (Al-Hakim bi-Amr Allah), mešita Al -Aqmar,  mešita Al Salih Tala'i, madrasa Al-Kamil Ayyub, madrasa Al-Nasir Muhammada.

Ibn Battúta prechádzal komplexom Qalawun, tesne pred zemetrasením v roku 1327. Ja sa komplexu neviem nabažiť doteraz. Keď som tu bol pred 20 rokmi prešiel som iba jednu časť, no tento komplex pozostáva okrem mauzólea, mešity a madrasy z mnohých ďalších budov a posledne som sa dostal aj do nemocnice, ktorá bola vraj prvou psychiatrickou liečebňou na svete.

Na ulici Muizz akoby sa za tú dobu nič nezmenilo, mešíty, madrásy, kúpele a obchodíky so zlatom a parfémami. Káhiru mnohí nemajú radi, no ja ju milujem a keď sa vyznáte tak viete vyjsť na bežne zatvorené minarety a starú Káhiru si vychutnávať pod vašimi nohami. Prečítajte si inšpiratívny program v Káhire v našom zájazde do Egypta.

Ibn Battúta cestuje s karavánou na juh Egypta, aby sa následne preplavil do starobylej Džiddy (Jeddah) v dnešnej Saudskej Arábii, ale lokálna rebélia v oblasti Marsa Alam mu v tom zabránila. Severne od Théb, v Edfu z oblasti dnešného Luxoru sa otáča a plaví sa po Níle na feluke s bielymi plachtami späť do metropoly sultanátu.

Kain zabil vraj Ábela na vrchu Jabal Qāsiyūn nad Damaskom. Taktiež som osobne navštívil viac hrobov Evy, jeden napríklad v meste Džidda v Saudskej Arábii. Zákaz fotenia striktne kontrolovali a evidentne nechceli, aby tu kresťan čokoľvek nafotil, nieto ešte nafilmoval. Preto je krátke video vyššie cestovateľskou pikoškou.

Po tom, čo Ibn Battúta opustil Hebron, navštívil Betlehem. „Kresťania si toto miesto veľmi ctia a srdečne vítajú všetkých, ktorí tam prídu,“ píše vo svojich pamätiach. Narážal zrejme na to, že do Hebronu mali kresťania vstup zakázaný. Následne Ibn Battúta navštívil zopár miest v Levante, prešiel Sýriu a dlhšie žil v Damasku.

Tu si urobil 14 rôznych kurzov v miestnych madrasach a zvýšil svoje vzdelanie. Až po skončení mesačného pôstu počas Ramadánu a po následných oslavách Eid-al- Fitr sa vypravil na juh do Mediny a Mekky. Po absolvovaní svätej púte zavŕšil jeden z piatich pilierov Islamu a stal sa z neho takzvaný hadží, ten čo navštívil Mekku.

Mne sa po 25 rokoch snaženia, po tom, čo som v roku 1995 spoluzaložil OPAK (Organizáciu priateľov arabskej kultúry) podarilo dostať do svätého mesta moslimov ako prvému Slovákovi. Prečítajte si môj blog: Púť do Mekky.

Teraz po návšteve Mekky sa mal Ibn Battúta vrátiť domov, ale mal sen a rozhodol sa pokračovať. „Snívalo sa mi, že sedím na krídlach veľkého vtáka, ktorý ma zaviedol do Jemenu, na východ a neskôr na juh, potom zase na východ, až nakoniec pristál v tmavej, zelenej oblasti a opustil ma.“

Ibn Battúta teda uveril snu a vyrazil do Ilchanátu. Do ríše, ktorá bola vytvorené po dobytí Perzie mongolskými nájazdníkmi. Ako vzdelanec bol ihneď akceptovaný na dvoroch šáhov a strávil dlhý čas v panstvách rôznych vládcov. Navštívil tu Nadžáf, Kufu, Bagdad, Tabríz, Mosul, prekrásne mestá Esfahán a Shiráz.

Z Perzie sa otočil a vrátil sa do Mekky na svoj druhý hadž a pokračoval podľa svojho sna do rozprávkového Jemenu - do krajiny ktorá bola mystická aj v jeho období. Ja Jemen - krajinu, ktorú prezývajú Arábia Felix (Šťastná Arábia) milujem. Pozrite si zopár fotografií z cesty, kde sme prešli z Jemenu do Ománu ako jedni z prvých Európanov v 21. storočí. Za túto cestu som tiež veľmi vďačný a je to pekný vklad do úspechov slovenského cestovateľstva.

Z Jemenu sa Ibn Battúta preplavil cez Adenský záliv do Afrického rohu a prešiel cez Somálsko až dole na juh do mesta Suakin (Sudán), Mombasy (Keňa) a do Kilwa (Tanzánia). V Somálsku pristál v oblasti dnešného Somalilandu v meste Zeila na pobreží v blízkosti hraníc s dnešným Džibutskom (Djibuti). Somálsko opisuje ako krajinu, kde chudí obyvatelia - Somálci - chovajú množstvo tiav, kôz a ovcí a zdá sa mu špinavé a lenivé.

Viedol som výpravu, ktorá mala zmapovať Africký roh komplexne, to znamená prejsť všetky štáty Afrického rohu na jednej jedinej ceste. To je značná výzva, lebo napríklad hranice medzi Eritreou a Džibuti boli zatvorené. No aj náš odlet z Džibutska do Somálska bol plný dobrodružstva. Na letisko sme museli prísť viac razy a do poslednej chvíle sme nevedeli či odletíme, na letenkách sme mali podobne ako v prípade Líbye iné mesto (Hargeisa), ale pristáli sme v meste Berbera 270 km východne od Zeila.

Som rád, lebo Hargeisa je vcelku bežné mesto, ale plážové mesto Berbera je skutočnou cestovateľskou pikoškou, kde nebol „nikto“. Rimania pomenovaním Berbera nazývali tisíc kilometrov pobrežia. S ľuďmi z tohto pobrežia obchodovala ešte faraónka Hatšepsut (s krajinou Punt) pred 3500 rokmi, neskôr kráľovná zo Sáby, budovy v meste Berbera dnes nesú znaky osmanskej a britskej koloniálnej epochy, Všetky sú rozpadnuté a extrémne zdevastované. 

Ubytovali sme sa v najlepšom hoteli mesta a vyrazili na pláž, kde sa kúpalo asi 10 domorodcov. Nemali plavky, muži boli v tesilákoch (evidentne išlo o vyššiu triedu) a ženy v čiernych, okrových, fialových čádoroch zahalené od hlavy po päty. Keď je čádor mokrý, prilepí sa na telo a keď k tomu pridáte veľké vlny Indického oceánu, tak si viete živo predstaviť, že ženy tu boli pohadzované ako plaváky.

Myslel som, že sa utopia. Evidentne nevedeli plávať a nedarilo sa im vyjsť von na breh. Padali, pretáčali sa vo vysokých vlnách a opäť sa pokúšali vstať, aby opäť padli. Žiaden muž im nepomohol, nemohol sa žien podľa islamského práva dotknúť. 99 % žien je dnes v Somálsku obrezaných, chodia zahalene od hlavy po päty, no sú veselé ako všetky Afričanky.

Sú štíhle, s krásnymi očami a v Somálsku robia všetko. Muži žujú drogu kat od rána, medzi tým sa modlia a zdá sa, že sú tu iba na to nechať sa zastreliť. Pracovať nebudú. Všade je neporiadok, všetko je zničené. Ako keby tu padla bomba a Olo tu malo zároveň skládku.

„Beautiful city, isn´t it?“ bodro sa mi prihovára jeden z našich ochrankárov. „Tourists?“ pokračuje.

„No, terrorists“, odpovedám znechutene.

Po chvíľke mlčania, kedy ochrankár spracováva informáciu, sa začne smiať a razom sme si bližšie. Ochranka s nabitými zbraňami je v dnešnom Somálsku povinnosťou. Nikdy som si nie úplne istý, či nás chránia, alebo nás strážia aby sme niečo "nevyparatili" my. Niektorí nosia svoje starodávne pušky hrdo, iní akoby ich chceli schovať, nevedia ako ich uchopiť. Puška je, každopádne, znakom, že patríte k dobrej strane - k tým, čo sú teraz pri moci.

Každopádne, podľa toho, čo si o Somálsku myslel Ibn Battúta, sa mi zdá, že sa až toľko toho nezmenilo a tá krajina je ovládaná stredovekým klanovým právom a hrdosť je ukotvená nad akýmkoľvek rozumným riešením.

A všetko sa iba začína, lebo Ibn Battúta sa vydáva na jednu z najdlhších ciest, aké kedy človek po Zemi takto samostatne prešiel. Ibn Battúta sa plavil z Tanzánie do Dofaru, južnej provincie Ománu a následne do hlavného mesta Maskat, preplavil sa cez Hormuz a opäť prešiel časť Iránu a po tretí raz vstúpil do Mekky.

Z Mekky zamieril do Indie, ale veľkou okľukou cez Malú a Strednú Áziu. Títo ľudia, ktorých stretol už nerozprávali arabsky, ale turecky. V danej dobe to bol divoký región, seldžuckí Turci už neboli silní a Osmani sa ešte na prevzatie moci chystali. Po prvý raz vystúpil zo svojej komfortnej zóny a vydal sa do neznáma. Vstúpil dokonca mimo územia islamu a navštívil vtedy kresťanský Konštantínopol, dnešný Istanbul.

Na ceste do Konštantínopolu v roku 1332 sprevádzal manželku chána Zlatej Hordy. Vracala sa k svojmu otcovi, Abdronicusovi III., aby tu porodila chánovi dieťa. Bola to svadba z rozumu, politická dohoda a Ibn Battúta si všimol, že ako sa bývalá kresťanská princezná blížila k rodnému mestu, prestala sa zúčastňovať moslimských modlitieb, začala piť víno a dokonca jedla bravčové. Ibn Battúta píše o krásnom kostole Hagia Sofia, Chráme svätej múdrosti, do ktorého však nevstúpil.

Píše aj, že Byzancia je štátom, ktorý žije na zašlej sláve a na požičanom čase. O 120 rokov Bizanciu Osmanskí Turci porazili a kostol Hagia Sofia premenili na mešitu. Od roku 1934 bola múzeom (mohli ju navštevovať ľudia s akýmkoľvek náboženským presvedčením), ale v roku 2020 turecký najvyšší súd toto rozhodnutie anuloval a dnes môže byť Hagia Sofia opäť využívaná ako mešita.

No to bol iba začiatok. Ibn Battúta prešiel krížom oblasť ovládanú Zlatou Hordou, plavil sa štyri dni po Volge a potom prešiel Bucharu a Samarkand, ktorý považuje za „najväčšie, najčarovnejšie a najskvostnejšie mesto na svete.“ 

Prakticky v stopách Alexandra Macedónskeho vstupuje do Balchu v dnešnom Afganistane a následne v stopách jeho armády križuje Hindukúš do dnešného Pakistanu. Vstupuje do Indie, čo sa už samotnému Alexandrovi nepodarilo a dostáva sa na dvor Dilijského sultána (Muhammad ibn Tughluq), jedného z najbohatších mužov danej doby. Na dvore pracoval ako kádi, teda islamský sudca. Paranoidnému sultánovi, ktorý napríklad nechal popraviť jeho nového svokra ledva ubzikol ako veľvyslanec dynastie Yuan v Číne.

Ibn Battúta prešiel Maldivy, kde dlho žil, na Srí Lanke vystúpil na Adamov vrch a dostal sa až na sever do sultanátu v Jaffne. Keď som Jaffnu navštívil pred zopár rokmi s mojim vtedy ešte malým synom, na trhu nám nedovolili platiť, chceli nás obdarovať. Po desaťročiach odboja Tamilských tigrov sa bežní ľudia tešili na mier a prvých turistov. BUBO odvtedy realizuje severnú Srí Lanku ako jediná cestovka a keď čítate tento značne cestovateľský blog, zrejme náruživým cestovateľom ste a daná cesta by vás mohla zaujať.

Ibn Battúta pokračuje do bangladéšskeho Chittagongu, kam smerujú dlhé roky aj naše cesty do Bangladéša. Potom prešiel exotický horský Assam, kde prechádzal oblasťou tzv. Sedem sestier. Sem som zorganizoval expedíciu v roku 2006, čo bolo o rok skôr, než sa oblasť otvorila turistom.

Fotografie nájdete v histórii BUBO v danom roku a tu nižšie vám taktiež zopár prikladám. Vstúpili sme do oblasti po dlhom období, veď od II. svetovej vojny sa sem nedalo dostať a sme medzi prvými turistami zo sveta. Ospravedlňujem sa za nižšiu technickú úroveň týchto fotografií, no z cestovateľského hľadiska svoj význam majú.

Ibn Battúta sa dostal do moslimskej no extrémne exotickej Malajzie a na Sumatru a prežíval to tak ako ja. Pamätám si keď som vstúpil na Sumatru v roku 1996 so svojou mladou ženou, všade samá džungľa plná orangutanov a dravcov, akákoľvek civilizácia v nedohľadne. Plavili sme sa loďou z Malajzie, na ktorej hliadkovali ozbrojené jednotky a hovorili mi, že Melacký prieplav stále ohrozujú piráti ako za Ibn Battútu.

Jáva je kultivovaná, Sumatra položená na rovníku je presným opakom. Sám sultán Ibn Battútu vyslal na džunke zo Sumatry do Číny a Ibn Battúta bol veľkosťou Číny a rôznorodosťou tovarov, ktoré táto krajina produkovala, nadšený. Pristál v meste Zayton na úplnom juhu krajiny a zrejme sa mu podarilo dôjsť až hore na sever do Pekingu. Nie je to však isté, a preto som do mapy jeho ciest na začiatku tohto blogu dal túto cestu prerušovanou čiarou.

Počas života Ibn Battútu v Číne vládla mongolská dynastia nazývaná dynastiou Yuan (1260 - 1368). Číne vyčítal pohanstvo a jej „divné zvyky“, ktoré Ibn Battútu znervózňovali. Pritom táto dynastia bola otvorená cudzincom a niektorých, ako napríklad aj Marca Pola, zamestnávali v štátnych službách. „Hodváb tu nosia aj chudobní mnísi a bedári,“ dočítate sa v knihe Ibn Battútu.

Po absolvovaní svojej misie sa vrátil na juh do Kantonu, nasadol opäť na džunku a o tri roky bol doma v Tangeri.

Keď sa vrátil domov, zúrila tu "čierna smrť" a 1/3 obyvateľstva vyhynula. Zistil, že už pred 15 rokmi zomrel jeho otec a mesiac predtým, ako sa vrátil do Tangeru, aj jeho mama.

Doma nemal čo robiť. Vybral sa do Andalúzie, do Granady a cestoval juhom dnešného Španielska a Gibraltárom („Strieborný vrch“). No čakala ho ďalšia veľká cesta. Vydal sa cez Saharu do ríše najbohatšieho muža všetkých dôb, do dnešného Mali. Nebyť jeho zdokumentovania Timbuktu a Gao, nemali by sme z danej doby o úspešnej africkej ríši absolútne žiadne informácie, všetko by sa stratilo.

Aj dnes ide o extrémne fascinujúcu oblasť sveta a ja o Nebezpečnej ceste do Timbuktu píšem v blogu. Ibn Battúta popisuje ako k cisárovi Malíjskej ríše prišiel na návštevu kanibalský náčelník z čierneho juhu, z oblasti zlatých baní. Cisár im daroval ako jeden z darov otrokyňu a oni ju ešte v ten deň zjedli. "Najlepšie mäso je vraj z dlaní a pŕs," píše v knihe Rihla Inb Battúta.

Keď dostal islamský cestovateľ list od Marockého kráľa, aby sa vrátil domov, tak s radosťou súhlasil. Naložil 600 čierných otrokýň a vybral sa cez Saharu domov, aby svoju veľkú púť ukončil nadobro. Písal sa rok 1354.

Celá cesta, ktorú Ibn Battúta v 14. storočí absolvoval na koni, ťave a peši sa odhaduje na 120 000 kilometrov. Plavil sa na lodiach, terigal priviazaný na oslíku, ležal na voze v podstielke. Bezmála 30 rokov cestoval Maročan k hraniciam vtedy známeho sveta. Stretol svätcov a túlavých mníchov, kráľov, sultánov a despotov, múdrych učencov a krásne ženy v najodľahlejších častiach moslimskej ríše.

Spoznal sväté miesta islamu ako Bagdad, Mekka, Káhira, Damask či Samarkand, ale aj Indiu, Maldivy a Čínu.

Stále nepokojný cestovateľ po posledných cestách - krátkej návšteve Španielska a dvojročnej ceste v Mali a Nigeri - odišiel s vychádzkovou palicou nadobro bokom zo „sveta reflektorov.“ Správa, ktorú nadiktoval po návrate z ciest, ho urobila nesmrteľným a dala mu prezývku najväčšieho cestovateľa islamu.

Z knihy Rihla, ktorú nadiktoval si vieme zobrať rady, ktoré nám cestovateľom môžu pomôcť.

1. Cestujte s otvorenou mysľou

Niekedy nám môže pripadať Ibn Battúta zadubený. Ako si preboha mohol kupovať otrokyne a mať toľko žien? No treba si uvedomiť, že aj vzor všetkých moslimov, prorok Mohammed, mal 13 žien a na Slovensku sa ešte dlhé stáročia bude upaľovať za čarodejníctvo. Na svoju dobu bol v skutočnosti veľmi tolerantný a rozhľadený. V knihe Rihla sa napríklad dočítame: „Môžete vziať vzdelanca z Maroka, ale neviete vziať Maroko vzdelancovi“. Vedomosti, ktoré získate pri cestovaní, vám teda už nikdy nikto nevezme.

Je pravda, že niekedy bol Ibn Battúta v šoku. V Mali a Mauretánii videl nádherné ženy rozprávať sa s mužmi a neboli to manželia, iba priatelia, a to bolo v islamskom svete práve nemysliteľné. Ženy tu chodili odhalené do pol pása a s podobným zvykom sa stretol na Maldivách. V Maroku tvrdia, že láska nevychádza zo srdca, ale z pečene a pečeň mal Ibn Battúta v poriadku, lebo alkohol do úst nedal. Ženy cestovateľa vzrušovali a takúto otvorenosť považoval za bláznivé zvyky. No tieto zvyky toleroval, popisoval ich vo svojej knihe a cítime skôr záujem ako odpor. Dnes v Mali či na Maldivách ženu na ulici holú do pol pása neuvidíte. Naopak, chodia podľa šárie (islamského práva) zahalené od hlavy po päty.

Svet je rôznorodý. Pri vstupe do synagógy sa nevyzúvam a na hlavu si musím položiť jarmulku. Do gurudváry musím mať na hlave pokrývku, ale musím sa aj vyzuť. V kostole je pokrývka na hlave neslušná, ale prísť bosí taktiež. V Tibete na mňa namiesto pozdravu vyplazovali ľudia jazyk -aby mi ukázali, že ho nemajú modrý ako diabol.

V Nigeri si nie muži vyberali ženy, ale na festivale Guervol to bolo práve naopak. Na ostrovoch Duke of York, nachádzajúcich sa medzi Novou Britániou a Novým Írskom, kmeň Tolai drukoval svojmu náčelníkovi, nech zarobí čo najviac. Platí sa tu mušličkami a tieto mal náčelník uložené v obrovských ťažkých kolesách, ktoré sa nedali prenášať, ale museli ich gúľať. Po smrti si ľudia v kmeni všetky peniaze náčelníka rozdelili.

2. Učte sa

Ibn Battúta bol súčasťou kasty vzdelancov. Bol z bohatej vzdelanej rodiny, nebol to robotník či obchodník, ktorých považoval za nižšiu kastu. V jeho dobe ste sa mohli učiť v madrasach. Mali ste určitého majstra a po vyštudovaní ste dostali potvrdenie, že to isté môžete učiť ďalších vy. Po opustené madrasy ste mali doživotný chlebíček. Ibn Battúta bol tzv. kádi - právnik, no u neho túžba po vzdelaní pri právnych veciach nekončila, Ibn Battúta mal neutíchajúcu túžbu učiť sa. K tomu potreboval cestovať. „Cestovanie vám dáva viac než všetky knihy sveta,“ tvrdil. Treba dodať, že Ibn Battúta bol súfi, teda mystik.

Taktiež si treba uvedomiť, že vzdelanie Ibn Battútovi dovolilo omnoho viac vnímať to, čo videl. Pyramídy v Egypte, o ktorých vedel, že ide o hrobky či Bagdad alebo Balch - mestá, ktoré boli zničené po nájazdoch Mongolov, si vedel vybaviť historicky a v plnej kráse a takto si ich užiť viac. To isté platí o každom cestovateľovi. Veci vidíte až vtedy, ak viete čo máte vidieť.

3. Noste si desiatu

Marco Polo, syn obchodníka, písal o tom, čo koľko stojí, ako ďaleko bolo to a ono, boli to čísla. Ibn Battúta písal o jedle, gurmánstvo bolo jeho vášňou. Bol to, ako Briti hovoria, foodie. Vo svojej knihe popisuje jedlo ako medicínu, afrodiziakum, hovorí o daroch, ktorým bolo luxusné jedlo... Zároveň opakovane píše o cestovateľskom strádaní, kedy ste nemohli vedieť, či sa k strave dostanete. „Vždy musíte mať niečo odložené, lebo pri cestovaní nikdy neviete, ako na tom budete,“ radí. V Mauritánii bol okrem toho, že bol hladný, veľmi smädný, prechod Saharou a Sahelom bol extrémne vyčerpávajúci.

„Mongoli nejedia chleba, ale zalievajú kašu, často skvaseným kobylím mliekom - kumysom, je to hnusné.“ Zbaľte si vždy desiatu vrátane vody a vždy majte niečo pod zub, radil jednoznačne.

4. Sledujte politickú situáciu

Ibn Battúta mal šťastie, že v danej dobe Mongoli zjednotili obrovský kus sveta pod jednu kompaktnú ríšu. Ich ohromná krutosť spred stáročí teraz zjednala v jeho svete mier. No aj tak na svojich cestách z tohto bezpečného milieu vybočil a stretol sa ihneď s problémami. Tak ako každý cestovateľ, sem-tam narazíte. Tak ako viete, že v New Yorku dnes nemáte navštíviť Bronx, hlavne nie v noci, tak rovnaké oblasti nájdete v Londýne, Paríži či už aj v Bratislave a prakticky všade na svete.

Politická situácia sa mení a vy ju musíte sledovať a byť o krôčik vpred pred problémami. Vo svete sa musíte vyznať, ak teda nechcete chodiť dokola na dovolenku do Chorvátska a Dubaja. Svet je totižto nádherný a rôznorodý. Ibn Battúta to vedel, a preto sa o politiku a aktuálny stav vecí verejných aktívne zaujímal.

5. Plánujte zmeniť svoje plány

Smolu môžete mať, ale nikdy sa jej nezľaknite. Zastavia vás púšte, dažde, povstania. Hlavne na začiatku svojich ciest bol Ibn Batútta nespočetnekrát chorý. „Ak zomriem, chcem, aby som v danej chvíli mal otočenú tvár smerom k Mekke“, hovoril zopár týždňov po opustení rodného Tangeru.

V tých ťažkých chvíľach sa priväzoval k sedlu svojho oslíka, aby pokračoval a napredoval. Na začiatku ciest ho choroba skolila a ošetrovala ho pekná „sestrička“, ktorú keď sa vyzdravel, si chcel vziať za ženu, čo prekazil otec dievčaťa. Tak si obratom vzal druhú, a potom ďalšiu a celkovo si vzal na cestách 10 žien. No hold, cestovatelia to mávajú ťažké.

6. Urobte si priateľov

Ďalšia rada nad zlato. Ibn Battúta sa spoliehal na svojich priateľov zo súfijskej spoločnosti. „Odišiel som z Tangeru, ako keď vtáčik opúšťa hniezdo.“ Na začiatku bol sám a bolo mu pri cestovaní smutno, dokonca v Tunisku ho pocity dobehli a rozplakal sa. Keď vstúpil do Anatólie cestoval už s 10 ľuďmi, do Indie už prišiel so 40. „Urobte si priateľov a majte ich blízko,“ radil. Ibn Battúta mal vždy dobrých sprievodcov, ktorých mu pridelili králi a sultáni.

My sme vydali knihu o Bratislave vyslovene pre našich vyše 150 partnerov na všetkých kontinentoch. Chceme, aby nás lepšie spoznali (odkiaľ sme), lepšie pochopili a takto pomáhali lepšie loviť zážitky našim klientom. Mnoho našich partnerov je s nami vyše 20 rokov. Mať vo svete priateľov a dobrých sprievodcov je základom, aby ste z cestovania mali viac.

7. Baľte sa naľahko

Neťahajte zbytočné veci bol záver jeho 30-ročného cestovania, Ja taktiež cestujem naplno už 30 rokov a aj v tomto bode s Ibn Battútom súhlasím. Aj na cesty. kde lietam po tropických ostrovoch 20 letmi, aj na prechod Saharou, kde na jednej ceste prejdem 6 štátov. sa balím do ľahkého kufríka. Pritom dbám na pekné oblečenie, aby som reprezentoval svoju krajinu a svoju rodinu. Všade sa dá oprať, v teple si ešte vlhké veci oblečiem a vysuším priamo na svojom tele.

Zároveň si však na mieste kúpim lokálne oblečenie, lebo toto domorodci ocenia. Zle zaviazaná šatka na hlave ich rozosmeje a často ku mne pristupujú aj tí najjednoduchší ľudia aby mi ju napravili. Ako prechádzam z kmeňa ku kmeňu, tak mi šatku na hlave preväzujú, a tak som omnoho viac ich. Ľahšie sa dostávam k miestnym ľuďom bližšie. „Baľte sa ľahko, budete cestovať rýchlejšie“, radí Battúta.

Abu Abdullah Muhammad Ibn Abdullah Al Lawati Al Tanji Ibn Battuta, skrátene Ibn Battúta, je v islamskom svete hrdinom. V Dubaji nesie obchodné centrum jeho meno, v Saudskej Arábii je po ňom pomenovaná úspešná počítačová hra, v rodnom Tangeri sa po ňom, zdá sa mi, volá všetko vrátane letiska.

Ibn Battúta žil v šťastnom období, lebo Mongoli dobyli obrovské územie a spojili ho bez zrejmých hraníc, ktoré by cestovateľovi robili prekážky. Cestovať v danej dobe po Taliansku či Nemecku by sa tak ľahko Ibn Battútovi asi nepodarilo. Boli to rozdrobené krajiny, kde susedia žili v značnom antagonizme. Ibn Battúta cestoval na konci zlatého veku islamu, jednej z veľkých explózií vedeckých a kultúrnych úspechov svetových dejín.

Ibn Battúta cestoval bez pasu a nemusel stáť na hraniciach a ukazovať víza, ako to teraz musíme robiť my.

Na druhej strane v danej dobe bolo cestovanie omnoho náročnejšie. Mne sa podarilo prejsť všetkých 193 krajín sveta a Ibn Battútovi „iba“ 40.  To však bol iný svet, tak ako bol iný svet pred 60 rokmi (Zikmund, Hanzelka) a pred vyše 30 rokmi, keď som cestovať začal ja.

Treba si uvedomiť, že Ibn Battúta svojím výkonom prekonal všetkých cestovateľov míľovými krokmi. Alexander Macedónsky prešiel 13 krajín, Marco Polo 16 a Krištof Kolumbus 18 krajín. Ibn Batútta pritom cestoval poctivo, tak ako sa to páči mne. Prešiel krajiny krížom krážom a prešiel skoro o polovicu viac kilometrov než jeho súčasník, čínsky moreplavec Čeng Che.

Aj keď na začiatku si zaumienil, že sa nikdy nebude vracať na to isté miesto viac ráz a žiadnu cestu teda nepôjde 2x, tak sa štyri razy vrátil do Mekky, kde aj dlhšie žil. No v tomto jeho vyjadrení išlo skôr o básnické prirovnanie, veď v tej dobe všetci, ak cestovali, tak to boli náboženské púte alebo obchodné cesty opakovane po tej istej trase.

Ibn Battúta sa rozhodol realizovať svoje cesty za „nekonečným poznaním.“

Nebyť toho, že marocký sultán v roku 1356 prinúti cestovateľa jeho cesty a dobrodružstvá zapísať, by sme sa o ňom nič nedozvedeli a zapadol by do zabudnutia. A tak Ibn Battúta diktuje svoje memoáre z ciest a napíše cestopisnú knihu Rihla (Cesta). Pre nás, čo píšeme cestovateľské blogy, bol unikátnym aj v tom, že nezapisoval sucho fakty, ale sústredil sa na zážitky.

Aj týmto je pre mňa osobne, ale aj pre všetkých nás v BUBO, pre Lovcov zážitkov veľkým vzorom. V knihe nájdete pohľad kozmopolitného vzdelanca túžiaceho po poznaní.

Môžeme si o jeho cestách čítať, no treba vedieť, že skutočné cestovanie nič nenahradí. To, čo vidíte vlastnými očami a hlavne to, čo sami vyskúšate, je neprenosné.

Preto vám prajem šťastné cesty!