Nikkó – mesto, ktoré si zamiloval šogún

K celému komplexu chrámových budov a posvätnému miestu dnes vedie krásna, sedemdesiat metrov dlhá cédrová alej priamo od parkoviska, kde stojí náš súkromný BUBO autobus. Je to impozantné, väčšina cédrov je stará okolo štyristo rokov, viac ako dvestotisíc ich tu nechal vysadiť za svojej éry sám Iejasu Tokugawa. Bol to totižto jeho obľúbený strom.

Ako kráčame, na konci aleje sa nám po pravej strane ukáže typická japonská pagoda. Máme pred sebou krásnu päťposchodovú stavbu, ktorej každé poschodie predstavuje jeden element - zem, voda, oheň, vietor a nebo. Do jej vnútra sa však dostať nedá, a tak sa budeme kochať aspoň jej elegantným vonkajším vizuálom.

Tu už stojíme pred vstupom do celého chrámového komplexu, veľkolepo sa rozprestierajúceho pod holým nebom. Vo vnútri nás ihneď po prejdení vstupnej brány uchváti nezabudnuteľný pohľad na tradičnú japonskú architektúru zo začiatku 17. storočia. Obdivujeme krásne budovy, ktoré kedysi slúžili ako sklady pre samurajské výzbroje. Po ľavej ruke vidíme svetoznámy malý reliéf troch múdrych opíc - mizaru, kikazaru a iwazaru, ktoré zanovito naznačujú, že nepočujú, nevidia a nerozprávajú – ZLO. Zatiaľ čo u nás na západe sa nám takýto prístup spája skôr s neznalosťou a ignoranciou ľudí, ktorí sa snažia zbaviť zodpovednosti, japonskí rodičia sa tohto ´opičieho´ posolstva držia a snažia sa podľa tejto zásady vychovávať aj svoje deti.

Oproti reliéfu troch opíc sa nachádza obraz slona. Zaujímavosťou je, že autor dielo vyrezal bez toho, aby toto zviera niekedy reálne videl. Vyobrazil ho iba na základe vypočutého budhistického príbehu o tom, ako sa kráľovnej Maji prisnil sen o bielom slonovi, ktorého zmysel sa snažili rozlúštiť. Múdry veštec povedal, že to znamená, že je tehotná a z jej syna sa stane buď úspešný bohatý monarcha alebo veľký náboženský vodca. A skutočne, narodil sa im chlapec - Siddhárta Gautama, v ktorom počas neskoršieho života askéti spoznali Budhu.

Pokračujeme komplexom ďalej, o pár metrov prechádzame popod malú tori bránu, od ktorej vidíme na vrchu schodov jeden z národných pokladov krajiny - Bránu slnečného jasu, alebo Yomeimon. Bránu, hýriacu všetkými farbami a ozdobenú stovkami jemných fascinujúcich drevorezieb si samotní Japonci zvolili za najkrajšiu bránu, akú môžete v Japonsku vidieť. 

Ešte skôr, ako cez Bránu slnečného jasu prejdeme, dostaneme sa po ľavej ruke do chrámu, v ktorom sa na strope nachádza obrovská maľba revúceho draka. Do vnútra chrámu sa dá ísť iba na boso, no nebojte sa, aj v zimných mesiacoch majú vyhrievané tatami. Topánky si teda pekne odložíme pred chrámom do vopred pripravených stojanov a ešte raz si pripomenieme, že vo vnútri sa nemôže fotiť ani natáčať video. Chrám je zaujímavý aj pre jeho perfektnú akustiku. Keď tu mních treskne na rôznych miestach dvomi drevenými kolíkmi o seba, len na jednom mieste budete počuť, ako drak vďaka obdivuhodnému akustickému úkazu zareve. Za Bránou slnečného jasu sa pred nami zjaví šintoistická svätyňa, do ktorej si ideme zaželať niečo pozitívne do našej blízkej budúcnosti. (Opäť sa dá dovnútra dostať iba na boso).

Pre tých, ktorí uprednostňujú aktívnejší výlet a trochu pohybu, je možnosť vyšliapať si okolo stopäťdesiat schodov na vrch celého komplexu, kde sa nachádza pomník šóguna Iejasu Tokugawu. Nad jeho urnou pod holým nebom sa nachádzajú podobizne volavky a korytnačky, ktoré symbolizujú dlhovekosť.

Čo sa týka svätyne, vízia Iejasu Tokugawu bola veľmi jasná aj po architektonickej stránke. Všetky budovy museli mať nejakú chybu alebo odchýlku od dokonalosti. Iejasu sa chcel dokonalosti vyhnúť, lebo predpokladal, že od nej idú veci už iba k horšiemu. Preto aj vládol tak, aby nebolo nič dokonalé. Všade a vo všetkom sa snažil nechávať malú odchýlku od ideálu, aby sa vždy ešte dalo kam zlepšovať. Každopádne veľmi zaujímavá teória, podľa ktorej tento populárny šógun vládol.

Zaujímavým faktom je tiež, že mesto Nikkó sa nachádza na sever od mesta Edo (dnešné Tokio), z ktorého kedysi šogún vládol. Iejasu veril, že po smrti sa premení na šintoistického boha kami v podobe hviezdy severky, ktorá tiež leží na severe a navyše sa celý svet točí okolo nej, tak ako miloval aj Iejasu, keď sa celý svet točil len okolo neho. Bol zakladateľom slávneho šogunátu Tokugawa v období od 1603 – 1867, až kým prišla revolúcia Meidži. Za éry Tokugawského šógunátu boli vyhnaní z Japonska všetci cudzinci a kresťania sa museli vzdať viery. Izolovali krajinu tak, že do Japonska nemohli chodiť žiadne obchodné lode, no aj vďaka takémuto izolacionizmu si Japonci vybudovali svoju jedinečnú kultúru, z ktorej si dodnes môže brať príklad celý svet.

Iejasu presadzoval ako národné náboženstvo šintoizmus. Dnes ide o náboženstvo, odzrkadľujúce geografiu a kultúru Japonska, ako aj poriadok, panujúci v prírode. Jeho názov znamená cesta bohov. Šintoizmus nie je ani tak učenie, ako súbor mytológie a zvykov. Pre šintoizmus je charakteristický obdiv k prírodným javom a uctievanie kami - nespočetného množstva bohov či duchov. Japonci navštevujú svätyňu, aby požiadali kami o požehnanie mnohých stránok ich životov.

Všetko v prírode - hory, rieky, stromy, vietor, môže mať svoje kami. Odhaduje sa, že v šintoizme je cca až osemdesiat miliónov kami, teda bohov a duchov. Hlavnou kami je Amaterasu - bohyňa slnka. Amaterasu vraj naučila Japoncov ako pestovať ryžu. Ona mala tiež poslať svojho vnuka Džimmu (priamy potomok Amaterasu), aby v krajine založil cisársku líniu. Táto udalosť sa datuje do roku 660 pred Kristom. Tenmana zasa Japonci uctievajú ako boha učenia. Modlia sa k nemu najmä študenti pri skúškach. Hačiman bol pôvodne bohom roľníkov, ale od 12. storočia sa stal kami vojny a bojovníkov. Boh ryže Inari sa spája s plodnosťou a prosperitou. Pri vchode do jeho svätýň sa zvyčajne umiestňujú kamenné sochy líšok - jeho poslov. V japonskej kultúre je hlboko zakorená úcta k prírode a slušnosť voči ostatným ľuďom.

Jedným zo šintoistických symbolov je šimanawa – znak z hrubého skrúteného povrazu, ozdobený poskladaným bielym papierom. Japonci si šimanawu vešajú nad vchody svojich domácností ako ochranu pred zlými duchmi a na znak, že dom je čistý. V celej krajine sa používa niekoľko výrazov, aké u nás vôbec nepoznáme. Napríklad ´Itadakimasu´ hovoria pred jedením, aby vyjadrili účtu všetkému živému a vďaku rastlinám, zvieratám, farmárom, kuchárom, všetkému a každému, kto sa na jedle podieľal. ´Šoganai´ je v šintoizme takisto dôležitý výraz a znamená - nič sa s tým nedá robiť. Alebo inými slovami - ak niečo nemôžeme ovplyvniť, treba to akceptovať a pohnúť sa bez výčitiek ďalej.

Na obed sa zastavíme v našej obľúbenej novootvorenej reštaurácii D’Vine, kde si pochutíme na skvelom jedle. Majiteľom je sympatický Kanaďan, ktorý si zobral za ženu Japonku. Tá tu s láskou pripravuje delikátne lososie sašimi alebo geniálne dochutené kuracie kúsky na ryži s perfektne chuťovo doladeným dresingom. Keďže sme tu už štamgasti a chodíme sem s BUBO prakticky od otvorenia, vždy nás tu radi privítajú pustením cédečka, ktoré sme im tu pred rokmi nechali. A tak, ako si s výborným jedlom vychutnávame pohárik kvalitného Sauvignon blancu, privezeného z horúcej Kalifornie, hrajú nám ďaleko v Japonsku slovenské a české hity. Hotová fantázia!...

Je čas presunúť sa z Nikkó do vyšších nadmorských výšok. Ešte míňame neprehliadnuteľný červený most Šinkyo. O jeho vzniku legenda hovorí, že istý mních sa chcel dostať na druhú stranu divokej rieky, cez ktorú však neviedol žiadny prechod. Zrazu sa pred ním zjavil červený drak, ktorý sa zmenil na most, mních sa tak dostal na druhú stranu rieky a mohol pokračovať do svätyne. Na týchto miestach nemôžeme zastaviť, a preto si most fotíme iba cez okná autobusu.

Opúšťame Nikkó, pred nami sú dlhé kľukaté nekončiace serpentíny, na ktorých Japonci po nociach organizujú ilegálne driftové závody. Dostávame sa do výšky 1300 metrov nad morom, tak sa pripravte, bude tu chladnejšie. Bežne sa tu v jarných mesiacoch stále drží sneh. Takže je veľká šanca, že aj v aprílových termínoch zájazdu sa tu budeme guľovať.

Ako prvú navštívime vyhliadku z vulkanického jazera Čuzendži, odkiaľ je nádherný výhľad na vyhasnutú sopku Nantai, vysokú 2486 metrov. Z jazera vyteká aj jeden z najkrajších japonských vodopádov Kegon, ktorý sa nachádza len o pár kilometrov nižšie. K nemu sa dostaneme výťahom, ktorý nás zvezie sto metrov doslova do zeme. Výhľad na vodopád Kegon, zasadený priam v rozprávkovej kulise krajiny z čadiču si vychutnávame z trojposchodovej plošiny. Tu sa na vlastné oči presvedčíme, prečo vodopád so svojimi fantastickými scenériami patrí medzi osem najčastejších obrázkov, ktoré prezentujú Japonsko. Je to zároveň tretí najvyšší vodopád v Japonsku (po vodopádoch Fukuroda s výškou 120 metrov a Šomyo, ktorý je s výškou 350 metrov najdlhší vodopád v Japonsku). A nebojte sa, v tomto prípade mokrí nebudeme... 

Po toľkej prírodnej kráse a pôžitkoch pre oči si môžeme dopriať zážitok aj pre chuťové poháriky. Ak nebudú na cestách veľké kolóny, po ceste do Tokia sa zastavíme na ochutnávku tradičného japonského nápoja saké. Pozrieme si aj priebeh výroby a podrobne si vysvetlíme, čo saké vlastne je. Japonci označujú ako saké všetky druhy ich alkoholu. Víno saké sa nazýva nihonšu a má obsah alkoholu od 13% do 17%. Tvrdšie saké sa nazýva šóčú, to má spravidla od 25% do 37%. Chuťovo je podobné vodke, ale môže pripomínať aj brandy. V Európe sa fermentuje hrozno, v Japonsku ryža. Nihonšu sa vyrába čisto iba z ryže. Na výrobu soču sa okrem ryže môže použiť aj cukrová trstina, alebo sladké zemiaky. Keď otvoríte fľašu nihonšu, treba ju skonzumovať najneskôr do troch týždňov. Šóčú nemusíte vypiť hneď, lebo je to destilát. Bol to obľúbený nápoj počas 2. svetovej vojny, keď sa z neho vojaci napili, dostali guráž spáchať kamikadze.

Nihonšu sa podáva na tri spôsoby. Studené má desať stupňov, teplé dvadsať a horúce tridsať stupňov. Spôsob jeho konzumácie záleží od ročného obdobia a od chuti človeka. V zime sa podáva horúce.

Z Nikkó sa vraciame naspäť do Tokia. Po ceste míňame návestné cedule na mesto Fukušima, ktorú neslávne preslávil deň 11.3. 2011 - kolaps a následný výbuch jadrovej elektrárne. Ničivé zemetrasenie na severovýchodnom pobreží o sile 8,9 spôsobilo, že prišla desaťmetrová vlna cunami. Išlo o najsilnejšie zemetrasenie, aké bolo doteraz zaznamenané v Japonsku a štvrté najväčšie na svete. Asi minútu pred zemetrasením boli varovnou sieťou zaznamenané predtrasy, ktoré umožnili informovať japonskú meteorologickú agentúru a spustiť poplašný systém. Ten zachránil veľké množstvo ľudí.

V jadrovej elektrárni sa vtedy poškodili tri jadrové reaktory časti Fukušima 1. Situácia v oblasti bola veľmi vážna aj niekoľko týždňov po zemetrasení a cunami. Evakuovaní museli byť ľudia v okruhu dvadsať kilometrov od elektrárne Fukušima 1 a v okruhu dvanásť kilometrov of Fukušima 2. Zemetrasenie a následné cunami poškodilo pripojenie k distribučnej sústave a zaplavilo stanice so záložnými dieselovými generátormi, čo spôsobilo výpadok elektrického prúdu. Následne neochladzovanie viedlo k výbuchu a čiastočnému zrúteniu budov reaktorov Fukušimy 1.

Z diaľnice budeme cestou vidieť mnoho ryžových políčok – typický obrázok tejto krajiny. Ryža je tu alfou a omegou. V Japonsku je trh s ryžou kontrolovaný vládou a farmári majú garantované výkupné ceny. Ryžové polia sú malé, no aj napriek tomu sú častokrát mechanizované. Pestovanie začína predpestovaním sadeníc. Tento proces často prebieha mimo ryžových polí. Predpestované sadenice ryže sa potom mechanicky alebo ručne rozsejú do zavodneného políčka. Ešte predtým, ako sa ide ryža zbierať, z políčka sa vypustí voda, ryža sa usuší a vymláti. Ryža, ktorá ostala na políčkach sa vypáli a je tak pripravená na ďalší cyklus.

Najkvalitnejšia ryža sa pestuje na ostrove Honšú na severe. V týchto severnejších častiach sa ryža sadí iba raz do roka. U južnejšie položených políčok je to dvakrát ročne, niekde dokonca až trikrát! Ryža bola oddávna hlavnou potravinou Japoncov, chudobné vrstvy ju zvykli konzumovať aj trikrát denne. A zostala súčasťou japonského jedálnička dodnes, či už v bežnom jedle, alebo najluxusnejších reštauráciách.

Tokio je najkrajšie v noci, a preto, ak budete po príchode z Nikkó vládať, odporúčam večernú návštevu aspoň jednej z mnohých vyhliadok na nočné Tokio. Medzi tie najkrajšie patria:

Tokyo Tower. Ide o 333 metrov vysokú kópiu Eiffelovej veže, ktorá bola do roku 2012 najvyššou stavbou celého Japonska. Jej konštrukcia je natretá bielou a oranžovou, v súlade s predpismi o leteckej bezpečnosti. V noci sa ale rozsvieti a zmení svoj vzhľad na nepoznanie. Dlho slúžila ako televízna veža. S pribúdajúcimi mrakodrapmi však vznikali problémy s prenosom signálu, a preto postavili Tokijský nebeský strom o výške 634 metrov, z ktorého je takisto krásna vyhliadka na celé Tokio. V tejto budove sa nachádza luxusná reštaurácia s krásnym výhľadom a s príznačným názvom „634“.

Naša najobľúbenejšia tokijská vyhliadka je napriek všetkému z vrchu budovy s názvom Mori Tower v centre Roppongi Hills. Keď tu budete, určite nevynechajte ani prehliadku múzea s moderným umením spolu s výstavou Pixaru na 238. poschodí.

1. Svätyňa Tóšógú – Svätyňa Tóšógú je miestom posledného odpočinku Iejasu Tokugawa - zakladateľa Tokugawského šogunátu, ktorý vládol Japonsku viac ako 250 rokov, až do roku 1868.

2. Cédrové aleje – V celom okolí mesta Nikkó sú krásne mohutné cédre. Väčšina je stará okolo 400 rokov a viac ako 200 000 ich tu nechal vysadiť za svojej éry sám Iejasu Tokugawa. Bol to totižto jeho obľúbený strom.

3. Japonská pagoda – Pred vstupom do komplexu Tóšógú sa nachádza krásna päť poschodová pagoda, ktorej každé poschodie predstavuje jeden element - zem, voda, oheň, vietor a nebo. Do jej vnútra sa nedá dostať a tak sa budeme kochať jej vonkajším vizuálom.

4. Reliéf troch múdrych opíc - mizaru, kikazaru a iwazaru, ktoré zobrazujú, že nepočujú, nevidia a nerozprávajú zlo. Tohto posolstva sa dodnes držia japonskí rodičia, ktorí sa snažia svoje deti vychovávať práve podľa tejto zásady. U nás na západe sa to považuje skôr za neznalosť a ignoranciu ľudí, keď sa snažia zbaviť zodpovednosti.

5. Brána slnečného jasu – Yomeimon – úchvatná vstupná brána, ktorú si Japonci sami zvolili za najkrajšiu bránu celej krajiny.

6. Tokugawov pomník – Pre tých, ktorí hľadajú aj trošku pohybu je tu možnosť vyšliapať okolo 150 schodov na vrch komplexu Tóšógú, kde sa nachádza pomník významného šóguna Iejasu Tokugawu. Nad jeho urnou sa nachádza pod holým nebom podobizeň volavky a korytnačky, ktoré symbolizujú dlhovekosť.

7. Most Šinkyo – červený most Šinkyo, o ktorého vzniku legenda hovorí, že istý mních sa chcel dostať na druhú stranu cez divokú rieku, cez ktorú nebol žiadny prechod. Zrazu sa mu zjavil červený drak, ktorý sa zmenil na most, mních sa tak dostal na druhú stranu rieky a mohol pokračovať do svätyne.

8. Jazero Čuzendži – krásna príroda v okolí tohto vulkanického jazera s vyhliadkou na vyhasnutú sopku Nantai s výškou 2486 metrov. Z jazera vyteká aj jeden z najkrajších japonských vodopádov Kegon, ktorý sa nachádza o pár kilometrov nižšie.

9. Vodopád Kegon - je zasadený do nádherných prírodných scenérií z čadičovej skaly. Výhľad na tento vodopád si vychutnáme z trojposchodovej plošiny. Vodopád je zapísaný medzi osem najčastejších obrázkov, ktoré prezentujú Japonsko.

10. Ryžové políčka – Najkvalitnejšia ryža sa pestuje práve na severe ostrova Honšú, jej políčka uvidíte cestou priamo z diaľnice.